ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale nebolo to len slovenské pole, ktoré som obrábal. Moju pozornosť upútali i ostatné slavianske národy.

V roku 1890 sa začal v okolí Pittsburghu usídľovať značný počet Chorvátov. Jedného dňa — bolo to asi v roku 1892 — prišiel do kancelárie mladý, nadaný a za slaviansku vzájomnosť oduševnený Chorvát. Volal sa Zdravko V. Mužina. Pustil som sa s ním do živého rozhovoru a on mi začal vysvetľovať zásluhy nebohého biskupa Moysesa, Šuleka, ale najmä ešte žijúceho Ivana Zocha, ktoré si vyslúžili rozširovaním a zveľaďovaním chorvátskej literatúry a pri povznesení národa.

Naše názory sa zhodovali v jednom a síce: Má sa presadzovať solidarita slavianskych vysťahovalcov ríše rakúsko-uhorskej na sebaobranu a podporu spoločných snáh vydobytia práv a slobody jednotlivých kmeňov. Mali sme jedného spoločného nepriateľa: tyranskú vládu Maďarov a Nemcov s Habsburgovcami v Rakúsku.

Medzi nami sa vytvoril a utužoval priateľský, ba, povedal by som, priam bratský vzťah a začali sme sa obojstranne stretávať pri našich zábavách, ba pekný počet Chorvátov sa začal hlásiť do Národného slovenského spolku, kde založili čisto chorvátske odbory, napríklad v Minnesote, Kansase a pod. Národný slovenský spolok vyhovel ich žiadosti a stanovy im vytlačil v chorvátskej reči podľa dohôd z chicagskej konvencie.

Ale keď sa hrnulo stále viac Chorvátov, nahovoril som Mužinu, aby sa ujal založenia chorvátskeho zväzku. Aby to mohol vykonať s čo najväčším úspechom a najzdarnejšie, začali sme vydávať chorvátsky časopis Danicu. Moja firma ju vydávala asi dva roky. Aj s pomocou Danice sa Mužinovi podarilo veľmi úspešne zorganizovať chorvátsku Zajednicu, ktorej prvým predsedom sa stal Janko Lubič, predseda odboru č. 75 Národného slovenského spolku z Benwoodu, W. Va. Zo Zajednice sa stala mohutná organizácia a v jednom období dokonca počtom svojho členstva predčila aj Národný slovenský spolok.

Roku 1894 sa Zdravko Mužina podujal na cestu do San Francisca na výstavu nazvanú Midwinter, na ktorej sa zamýšľal zoznámiť s mnohými bohatými Chorvátmi, o ktorých vedel, že bývajú v Kalifornii už veľmi veľa rokov, kde sa zaoberali pestovaním ovocia, dorábaním vína, rybárstvom a pod. Počas jeho neprítomnosti zastupoval redaktorské miesto Dr. Teodorovič, syn chýrneho srbského generála, bývalý guvernér Bosny. Pracoval aj pre nás, ale neskôr sa spreneveril svojim slavianskym ideám, išiel pracovať pre rakúsko-uhorský konzulát a stal sa vicekonzulom vo Filadelfii.

Po svojom návrate sa Mužina ponúkol odkúpiť Danicu, ktorú sme vydávali so stratou, a preto som to veľmi ochotne urobil. Mužina v ešte mladom veku náhle zomrel. Po jeho smrti Skrivanič presťahoval svoj časopis z Chicaga do Allegheny, prevzal i Danicu a vydával orgán Zajednice. Takto sa na môj podnet zorganizovali americkí Chorváti a počas celého môjho verejného účinkovania sme vzájomne podporovali všetky hnutia, ktoré boli na prospech slavianskeho vysťahovalectva.

Aj so Srbmi sme udržiavali veľmi úzky vzťah, najmä keď sa na čelo srbskej emigrácie postavil svetoznámy vedec Michal Pupin, profesor na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, ktorému som pomohol nejednou radou a pomocou najmä v období nedorozumení, ktoré sa vyskytli medzi jeho súkmeňovcami, najmä medzi Lazičom a Zajednicou.

Za to, že sa ruské Sojedinenije nedostalo úplne pod vplyv pomaďarčeného duchovenstva, možno z väčšej časti ďakovať práci Michala Juhása, Nikolaja Pačuta, Petra Dzmura, Ihnáta a desiatkam ďalších Rusínov, odchovancom Národného slovenského spolku a Amerikánsko-slovenských novín. Od nich a z našich úst sa vštepili prvé klásky do sŕdc a verne ich strážili a zachovali pri organizácii, ktorú založili podľa vzoru Národného slovenského spolku.

Keď sa Amerikánsko-ruský viestnik presťahoval do Homesteadu a tlačil sa v našej tlačiarni, neostýcham sa uviesť, že starý pán Žatkovič, redaktor, len pod vplyvom nášho ovzdušia vlieval slavianskeho ducha do časopisu i organizácie, aj keď to možno tak necítil. To by aspoň dokazovalo pôsobenie jeho syna ako prvého gubernátora oslobodených Rusínov a po mojom odchode sám starý Žatkovič v čísle z 19. augusta 1918 pod názvom Nit Slovak-skoho naroda píše:

„Slovak“ narodnost srodilasja tut v Ameriki. Stvoril jeju slavnyj „nationalist“ Rovnianek. On poddvih darž: Ja som pyšný, že som Slovák s businessu. Každyj znajet, jak jemu vyplatilosja. Sbiral kvodry Za tú našu slovenčinu a pošol. S paru milion kvodrami.

V jeho dostojanije prišli druhi. Ti, kotory istorii otvičateľno ľudskim pravam dostojno chotili proraditi narod svoj, musili snov na boku ostati. V dostanije Rovnianeka vstupili dostojny nasledniki. Vozbuždali v naroďi svojem duch, iskru patriotizma, narodnaho samoznanija „Slovackoho“. Prodolžali dalše business s daržom: Ja som pyšný, že som Slovák. Sbirali dalše kvodry pod titulom Za tú našu slovenčinu.

Nuž keď sám redaktor takéto historické múdrosti do sveta púšťa, ký div, že rusínsky ľud ponorený je do bahna nevedomostí a slepoty, ale hovorí celkom podľa rozkazu svojho maďarského pašu Kolomana Tiszu: „Niet slovenského národa!“ Tisza to vyriešil 43 rokov pred Žatkovičom.

Bol by som pyšný, keby som sa mohol honosiť, že som pôvodcom výroku: Ja som pyšný, že som Slovák!

Ale najužšie a najbratskejšie styky sme udržiavali s bratmi Čechmi. Už počas pobytu v Clevelande som sa zoznámil s Tůmom, redaktorom, a Vopaleckým, vydavateľom českého denníka, ktorý v každom čase prinášal obšírne správy zo života v našej kolónii. Neskôr som sa zoznámil s Václavom Šnajdrom, redaktorom Dennice Novověku, ktorého smer vzhľadom na náboženstvo som nijako neodobroval, ale slavianske snahy jeho časopisu nemožno uprieť.

Pri svojich návštevách Chicaga som sa zoznámil so Zrůbekom, redaktorom Svornosti, Bartošom Bittnerom, redaktorom Šotka, neskôr Pavlom Albierim, J. Rudiš-Jičinským, Emilom Bachmanom, Karolom Jonášom, Jankom Rosickým, poznal som aj Humpal Zemanovu zo Ženských listov, Jiřího Krála, Tomáša Čapka a skoro všetkých popredných českých novinárov a popredných predstaviteľov na národnom poli.

Bratia Česi mali vtedy zorganizovaný Národný výbor na ochranu cti a mena českého a slavianskeho vysťahovalectva a v Omahe vydávali Bohemian Voice, časopis, ktorý výborne redigoval advokát Tomáš Čapek. Keď tento časopis zanikol a Čapek sa presťahoval do Pittsburghu, nadviazali sme spolu vrelé priateľstvo. Bolo to najmä mojím pričinením, ba na moje priame nahováranie, že sa Tomáš Čapek v roku 1905 podujal na cestu na Slovensko a do Uhorska a Chorvátska, kde zozbieral materiál na zostavenie knihy The Slovaks of Hungary. Všetky výdavky, cestu i vydanie knihy hradila moja firma. Bolo to prvé dielo vydané na americkej pôde, ktoré malo literárnu hodnotu a národu bez nadsádzky prinieslo veľa osohu, lebo okrem diel Setona Watsona (Scotus Viator) toto bolo jediné dielo v anglickom jazyku, v ktorom bol vykreslený pravý stav slovenského národa.

České časopisy, najmä Denný hlasatel, Slavie, Pokrok západu, v redakcii ktorého pracoval nadšený Rudiš-Jičinský, venovali slovenským záležitostiam zvláštnu pozornosť. Len newyorské české časopisectvo sa vždy chovalo chladne nielen voči nám, ale aj voči každej verejnej slavianskej otázke. Od Hlasu lidu sme veľa neočakávali, ale Newyorské listy nám vždy boli enigmou.

Výsledkom nášho zblíženia a priateľstva s Čechmi bol skvele zorganizovaný Slaviansky deň počas Kolumbijskej výstavy. Bol to jeden z najnavštevovanejších dní a inojazyčné národy a časopisy ho nevedeli dosť vynachváliť. Svetoznámy skladateľ Antonín Dvořák dirigoval hudbu, sokolské zbory cvičili, anglické a slavianske prejavy povznášali slávu slavianskeho kmeňa.

Tu musím spomenúť, že počas tejto výstavy sa splnila jedna moja dávna túžba vidieť niekoho z našej nadanej mládeže v Amerike, aby mohol študovať naše pomery. Všetky výdavky ochotne kryla moja firma. Bol som v korešpondencii ohľadne tejto otázky s priateľom Jankom Wagnerom a Pavlom Blahom, ktorí vtedy študovali vo Viedni a boli veľmi činní členovia Tatrana. I Wagner, i Blaho mali prísť, ale na poslednú chvíľu Wagner cúvol, ale Pavol Blaho prišiel a priviedol so sebou aj v súčasnosti medzi Slovákmi účinkujúceho Janka Kadlečíka, ktorý bol verným a usilovným zamestnancom mojej firmy od príchodu do Ameriky až do konca.

Paľko Blaho, dnes už Dr. Pavel Blaho, nadviazal v Amerike známosti, ktoré sa mu neskôr stali neoceniteľnými pomocníkmi v jeho neúnavnej práci za práva národa. V konvencionálnom čísle z 30. mája 1901 o tom medzi iným píše:

Bratom za morom!

Help yourself!

Mimovoľne mi napadá toto anglické príslovie, keď sa chytám pera, aby som pozdravil ôsme národné zhromaždenie amerických Slovákov! Istotne mnohým z vás napadne, prečo si ja starokrajan vyberám k mojim pár riadkom anglické príslovie. Som ctiteľom práce a národnej svojpomoci, preto som si zvolil toto heslo, krátke, na prvý pohľad jednoduché, ale významné a hlboké. Toto je mojim národným programom.

Americká Slovač prišla zo starého kraja bez vzdelania, bez pojmu slobody, bez povedomia svojej ľudskej hodnoty, biedna, obratá o všetok majetok, reč, voľnosť presvedčenia, olúpená i o slobodnú zmenu svojho bydliska. Každý si priniesol zo Slovenska len zdravé ruky, bystrý rozum a čisté srdce. Tieto tri veci, bratia moji, boli vašim majetkom v tej veľkej, neznámej, cudzej zemi. A zem tá nová, známa, nežiadala od vás prísahu vernosti, nie daň peňazí a krvi, nie obeť osobnej slobody, nie zaprenie krvi a zapredanie práv národa, ale len prácu a kus lásky žiadala a žiada od vás Amerika.

Áno, vykonali slovenské ruky dielo veľké, obrovské, nehynúcej ceny. Pensylvánske majny, Carnegieho železiarne, Armourove Stock-Yardy, elderedské garbiarne, stavby železníc a obrovských mostov, chicagskú World Exposition, 20-poschodové budovy v Chicagu a v New Yorku, utešené farmy a osady vo Virgínii a v Arkansase a kvitnúce hospodárstva v Kalifornii hlásajú usilovnosť a pracovitosť Slováka v tejto novej vlasti. Aké sú to slávne dôkazy životaschopnosti národa, aké nezvratné potvrdenie tej doma neuznanej pravdy, že náš človek je uspôsobený na niečo vyššie a šľachetné.

Stokrát sklamaný a zavrhnutý slovenský človek, vyvrheľ svojej vlasti, pod vplyvom blahonosného tepla slobody, slobodnej Ameriky, stáva sa — dosť malý na ohromnom priestranstve Spojených štátov amerických — vážnym činiteľom hospodárskym a kultúrnym, stáva sa elementom práce a produkcie, bez ktorého sa nezaobíde továrnik, majiteľ baní, staviteľ, obchodník a postupne stále viac celý verejný život štátu.

Prácou ste si, bratia, získali uznanie a poctivé postavenie v cudzom svete. Nie politika, ale v prvom rade práca vás vyzdvihla na dnešný stupeň moci a vážnosti. V tomto je vaša sila a význam v budúcnosti.

A čo vás viedlo k tejto usilovnej práci, k takejto intenzívnej činnosti v Novom svete?

Iste skúsenosť, že tak doma, ako aj v Amerike by ste boli márne čakali kus chleba od iných a nadarmo by ste sa boli doprosovali milosti a podpory od vlády a od mocných pánov. Tu ste sa chytili hesla: Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže. Áno, svojpomoc, nezlomná snaha vlastnou silou a prácou prísť k slobode a osvete a k dôstojnému postaveniu medzi prisťahovanými národmi v Amerike vás priviedla na stupeň, na ktorom sa nachádzate dnes!

Tento váš rozvoj a vnútorný rozruch sledujeme so živým záujmom a hľadáme v starom kraji jasný príklad oduševnenosti, práce hlbokých myšlienok a jasnej, činorodej a povedomej lásky k slovenskému ľudu.

Nehľadám tento príklad v starej Európe ani na Ďalekom východe, ani medzi slobodnejšími národnosťami slovanskými v Rakúsku.

Vidím tento príklad vo vás, drahí bratia americkí, vo vašej horlivej práci budovateľskej a organizátorskej, vo vašich obdivuhodných žertvách a obetiach, vo vašej neohrozenosti a vytrvalej energii a napokon vo vašej bezpríkladnej láske k otcovskej hrudi, k starej vlasti, ku kolíske našich slovenských predchodcov, v tej láske povedomej, ktorou zachraňujete svojich doma pozostalých, svoje ženy, deti, rodičov, príbuzných a tých, ktorí pracujú a trpia za národ.

Vo vás, milovaní bratia za morom, vidím ten vzor, ktorý by mal v starej vlasti za príklad slúžiť, nás povzbudzovať a oduševňovať. Keby sme tak milovali národ, teda seba, ako ho milujú Slováci americkí, keby sme tak intenzívne, neúmorne pracovali, ako pracujete vy, keby sme milovali tak skutkami národ, ako ho milujete vy, boli by sme iste v stave zaslať vám k národnému sviatku jasnejší obraz nášho národného života, nášho kultúrneho pokroku a hospodárskeho rozvoja. Dnes pripadáme si ako žobráci, keď prídu k bohatým ľuďom na svadbu, ostýchame sa a nevieme, o čom by sme hovorili.

Maďarizácia ničí, páli všetky naše kultúrne snahy ako jarný mráz, politické otroctvo sedí na šiji všetkým lepším hlavám slovenským, cirkvi hrdúsia každý voľný dych slovenský na školách i v chrámoch, väčšina inteligencie díva sa rozmrzene a nečinne, ľud nevie, čo sa s ním deje, len trpí a znáša hrozné muky telesné i duševné, žije zo dňa na deň z milosti židov, predáva a márni za biedny groš všetko, oddávajúc sa otrave či jedu — pálenke — vždy vo väčšej a väčšej miere, až sa napokon rozhodne vybrať sa z nehostinnej vlasti do sveta, vyberie sa do Ameriky, aby sa znovu zrodil, aby sa z človeka stal znova človek, tvor sebavedomý a uvedomujúci si sám seba, slobodný a činný. Smutný je to obraz, ale podávam ho taký, aký je.

Kus amerického života, kus americkej školy, amerického businessu rozčerilo tichú hladinu slovenského života pod Tatrami, zapálilo by novú vatru lásky k ľudu a k jeho potrebám. My nevieme doma pracovať, nevieme sa drieť. Preto nevieme, čo je sloboda a aký je to pocit ťažkou námahou si ju vydobýjať.

Od Ameriky sa musíme, musíme sa učiť pracovať a milovať svojeť.

Od vás, bratia drahí, musíme sa učiť obetovať a žertvovať.

Národný slovenský spolok je výsledkom svojpomoci, je to ovocie vašej práce, organizáciou veľkou, pevnou a v národe slávnou. On svieti i nám príkladom a hlása, že pomoc a rata pre slovenský národ je v nás samých, v našej vôli a energii.

Sláva zakladateľom, udržovateľom, členom a všetkým pracovníkom!

Vo vás je naša nádej a vzor!

Rozpomienky na moje prežité dni v Amerike patria medzi najblaženejšie chvíle môjho života.

Nepochybujem o tom, že Dr. Blaho písal tento pozdrav nielen pod vplyvom dojmov zo svojej návštevy v roku 1893 v Amerike, ale pod dojmom mojich úvah, ktoré boli uverejnené v Národnom kalendári na rok 1901 pod záhlavím: Praktické národovectvo, kde som vyjadril svoje náhľady na národnú prácu, bez zakrývania som vyslovil a bez obalu povedal nejednu trpkú pravdu určenú našim národným pracovníkom v starej vlasti pre nečinnosť, nepraktickosť, nemiešanie sa medzi masy, medzi iným hovoriac:

Ale o čo lepšie by sme boli na tom, keby sme ako chytráci menej prízvukovali rodolásku, s menším krikom vyznávali oddanosť a vernosť k posvätným našim záujmom a viac konali.

„Daj nám, Bože, praktikusov,“ kričal Vajanský pred desaťročím vo svojej Suchej ratolesti. A to platí i dnes. Národ slovenský, keď úspešne vzdorovať chce útokom besného vraha, musí viac prakticky konať. Predáci naši na Slovensku nielen púhymi slovami, ale predovšetkým skutkami musia lásku k ľudu dokázať. Čím? Povznesením masy ľudu. Akým spôsobom? Nie mŕtvym perom, ale živým slovom. Mŕtve slovo u neuvedomelých más je hádzanie hrachu na steny. Nielen pekné básne, povesti a články písať v tichom pokojíku, nielen debaty viesť pri penivom moku, ale znížiť sa medzi ľud, vyhľadať ho v jeho obydliach, spriateliť a zbratať sa s ním a poučovať ho. Masy priviesť napred k ľudskému povedomiu a ďalšie príde krok za krokom. Príde hmotné polepšenie, príde národné prebudenie a stane sa schopným konať činy. Takúto prácu nemá konať len spisovateľ, redaktor, kňaz, učiteľ a právnik, ale každá duša, ktorá je schopná slova a môže si zastať svoje stanovisko.

Nech nikto nepríde s námietkami: Nepovolia nám. To je presvedčenie duše, ktorá rada sníva o národovectve, ale bočí od práce. A od nás sa vyžaduje práca.

A svoje úvahy končím týmto: Čo Slovensko potrebuje, sú usilovné ruky. Naše pole národné, hospodárske, priemyselné, obchodné je veľmi zanedbané. Praktikusi v každom odbore sú hľadaní, aby roztriedili prácu a obrábali úhory. Keď naši osamelí havrani, hnaní žitia nevôľou v cudzine svojou usilovnosťou na každom poli prospešne účinkujú, prečo by tá samá krv a kosť len práve v otcovskom dome hlivieť mala?

A Dr. Blaho s hlasistami uvádzal svoje americké skúsenosti do života a začal kriesiť na Slovensku ospalé masy a hlásať ako prvý pravé zásady demokracie, ktoré nami v Amerike hlásané a uskutočňované boli.

Nesúhlasil som s každým krokom hlasistov, najmä čo sa týkalo ich drsných útokov na Martin, čo som aj vyjadril nielen samému Blahovi, ale aj pánovi Tomášovi G. Masarykovi, terajšiemu zaslúžilému predsedovi, počas jeho návštevy v roku 1902, keď navštívil našu kanceláriu v Pittsburghu. V tom čase sa práve konala ročná schôdza Národného slovenského spolku a Masaryk sa zúčastnil na jeho zasadnutí a uchádzal sa o hmotnú pomoc pre hlasistov.

Po schôdzi prišiel do našej kancelárie. Musím úprimne povedať, že som ho prijal chladne. Práve pred pár dňami som totiž dostal číslo Hlasu, v ktorom bol príkry útok na Svetozára Hurbana Vajanského. So Svetozarom sme mali vzájomne veľmi hustú korešpondenciu a aj napriek osobným pokleskom, som nielen úprimnou láskou, ale priam pravou pietou zahorel k nemu a považoval som za sakrilegium (znesvätenie) takto ho drzo napádať.

Profesor Masaryk sa uchádzal o moju mravnú i hmotnú podporu pre hnutie hlasistov, preto som mu úprimne povedal, že kým neprestanú s napádaním Martina, pomoc odo mňa nemôžu očakávať.

To asi bolo najdôležitejšou príčinou, prečo som s Masarykom nenadviazal užšie kontakty a že aj môj vzťah v rokoch 1898 až 1905 s Dr. Blahom nebol taký blízky, aký bol pred a počas jeho americkej návštevy. Ja som bol považovaný za horlivca za Martin. Ale v skutočnosti som bol nezávislý a podporil som každý pohyb, ktorý smeroval pre dobro celku. Uznával som zásluhy Martina za slovenskú vec, ctil som do jedného všetkých činiteľov a keď to bolo potrebné, slušným tónom som poukázal na nedostatky ich práce, preto som aj na druhej strane schvaľoval mnohé pokusy hlasistov, najmä ich schopnosť konať a priblíženie sa k pospolitému ľudu, t.j. ich boj za demokraciu. Rozhodne som však zatracoval ich útoky na Martin, ich podceňovanie prác zaslúžilých mužov. Len takto môžem vysvetliť chladné prijatie Masaryka Rovniankom.

V jednom článku Národných novín amerických sa o tejto návšteve zmienil Albert Mamatej v tom zmysle, že vraj Masaryk dal prednosť jeho chudobnému obydliu a odoprel pohostinstvo palácovej rezidencie Rovnianka. Bol to však iba zbožný sen chudáka Alberta Mamateja, v skutočnosti na tom nebolo ani zrnko pravdy. Vzťah medzi Martinčanmi a hlasistami bol v tých časoch taký napätý, že som Masarykovi žiadne pozvanie do palácovej rezidencie nedal. Samozrejme, musíte vedieť, že profesor Masaryk v roku 1902 nebol tým, čím bol v roku 1915, ale najmä čím sa stal v roku 1918. Rovnianek v roku 1902 bol na vrchole slávy a ako bojovník za práva slovenského národa bol hádam známejší nielen v slovenskom, ale aj v celom slavianskom svete ako Masaryk. Ctil som si a vážil už vtedy známeho filozofa a priateľa slovenského ľudu, ktorý napol sily na vytvorenie a utvrdzovanie slovensko-českých vzťahov. Ale na jeho vplývanie na slovenské vnútorné pomery som, úprimne povediac, hľadel ako na činy nepovolaného provokatéra, ktorý miesto toho, aby hasil, rozpaľoval oheň bratskej nenávisti a bránil rozvoju. Takto som to videl nielen ja, ale aj mnohí iní predáci. Možno, že sme podceňovali ich prácu a nie vždy ju chápali správne.

A teda len tomu možno pripísať, že v mojom, trebárs skromnom, vôbec nie palácovom dome — a takéto „paláce“ majú dnes tisíce a tisíce Slovákov — bol vítaný každý vzdelanec, každý umelec, obchodník či už český, slovenský, alebo slaviansky, ktorý navštívil Pittsburgh, ale profesora Masaryka som do svojho domu nepozval. To, či išiel, alebo bol pozvaný do domu Mamateja, neviem.

V tejto háklivej hlasistickej otázke na mňa nemálo vplývali správy môjho dobrého priateľa Dr. Janka Wagnera, s ktorým som bol v hustej korešpondencii a ktorý ma obyčajne oboznámil s podrobnosťami bežných udalostí. Napriek veľmi blízkemu priateľstvu, ktoré panovalo medzi mnou a Blahom, Wagner zostával nielen chladnokrvným voči hlasistickému hnutiu, ba neraz vyjadril svoj nesúhlas s „inoportunnými nápadmi“.

No rokmi sa rany zahojili a hlasisti preukázali Slovensku neoceniteľné služby a my sme hmotne i mravne podporovali ich účinkovanie a najmä zvlášť štedrým podporovaním študujúcej mládeže sme im rok čo rok odchovali nových a nových bojovníkov v krutom boji proti sverepému nepriateľovi.

Počas spomínanej výstavy v Kolumbii bola na 12. septembra 1903 zvolaná schôdza slovenských novinárov a predákov a založená Matica slovenská, ktorej členom sa mohol stať každý Slovák bez rozdielu náboženstva. Furdek po dlhšom naliehaní predsa len priznal, ako to zaznamenal jeho životopisec v Národnom kalendári na rok 1903, že „všeobecné spojivo medzi národom malo by neoceniteľný osoh a vyvinul činnosť za založenie americkej Matice slovenskej“.

Matica bola predchodcom Slovenskej ligy, ale bola zničená ničiteľom všetkých národných snáh — Slovákom v Amerike.

Ďalším ovocím pestovania slavianskej vzájomnosti medzi emigráciou v Amerike bolo založenie Slavianskeho novinárskeho spolku 14. októbra 1897, na ktorom sa zúčastnili Česi, Slováci, Poliaci, Slovinci a Chorváti. Zjazdu predsedal Furdek.

Pošťastilo sa mi priviesť do vzájomného rozhovoru takých zarytých ateistov, ako boli Zdrůbek a Šnajder s katolíckym duchovným a svorne a bratsky sme pretriasali životne dôležité potreby slavianskeho novinárstva a emigrácie vôbec. Poprední českí novinári — Karel Jonáš, neskôr viceguvernér štátu Wisconsin, Janko Rosický, Jičínsky, Bachman, poľskí — Neuman z Dziennika Chicagoskeho, Paryski atď. Všetci boli nadšení zo zväzku a inak nie práve najpriateľskejšie city prejavujúci českí novinári si s radosťou stískali ruky s pani Humpal-Zemanovou, redaktorkou Ženských listov. Touto schôdzkou sa docielilo prvé porozumenie medzi slavianskymi novinármi v Amerike.

Na schôdzi som bol zvolený za predsedu a pani Humpal-Zemanová za zapisovateľku. Škoda, že zápal a oduševnenie malo slabú výdrž. Ako obyčajne začal prvé rozbroje Slovák v Amerike, strhol so sebou aj Furdeka a intrigami znechutil záujem o tento mnohosľubný podnik.

Roku 1894 som sa zapodieval myšlienkou zvolať Všeslaviansky zjazd do Paríža. Keď som sa o tejto myšlienke zmienil medzi svojimi priateľmi a známymi v súkromí, bolo to prijaté s nadšením a predáci sústredení okolo Národného slovenského spolku s jasotom vítali každý takýto pokus. O čo mi vlastne išlo?

Obrátiť pozornosť sveta na pomery v Uhorsku, na smutné postavenie nášho národa a získať tak účinné sympatie slavianskych spolubratov. Postavenie nášho národa a činnosť jeho predstaviteľov v starej vlasti sa stávala zo dňa na deň neznesiteľnejšia, lebo obruč Maďarie zavesená okolo slovenského tela sa náramne sťahovala.

Vstúpil som do kontaktu s mnohými slovenskými inteligentmi v zahraničí a vyjadril som snahy, ktoré boli vrelo odobrené. Dal som sa do styku napríklad s Gabrielom G. Polonim, ktorý bol vtedy poslucháčom na svetoznámej univerzite Sorbonna v Paríži, ktorý mi hneď a plný nadšenia prisľúbil všemožnú podporu.

Ale ako zapisovateľ Národného slovenského spolku vo svojej správe z 5. konvencie konanej v Pittsburghu v roku 1895 napísal: Z návrhu usporiadania všeslavianskeho kongresu v Paríži dovolili si páni matičiari (strana Slováka v Amerike) posmešky robiť a takto, hľa, slepá zlosť, závisť, sebeckosť zahlušuje všetky také návrhy, ktoré ku cti a sláve našej emigrácii a vôbec slovenskému snemu slúžili.

Myšlienka zaspala.

Roku 1891 som sa v Chicagu spoznal s Alexom S. Tóthom, už vtedy pravoslávnym duchovným v Minneapolise, Minn. Tóth vykonával služby božie na Elston Street a pozval ma, aby som sa na obrade zúčastnil.

Bolo to po prvýkrát, čo som počul pravoslávne bohoslužby a musím uznať, že majestátne Pomiluj, Gospodine, pomiluj malo na mňa zbožnejší účinok, než Miserere mei, Deus! Miserere. S Tóthom som uzavrel nielen úprimné priateľstvo, pravé bratstvo, ale získal som pre naše časopisy jedného z najnadanejších humoristov a pisateľov článkov, akými sa môže v tej dobe honosiť slovenská žurnalistika. Keby Tóth poznal slovenskú literárnu reč a venoval sa výlučne len žurnalistike, bol by sa z neho stal slovenský Mark Twain. Ostrie jeho pera bolo v polemike plné tej najhorkejšej žlče a beda protivníkovi, na ktorého bolo vyliate. Jeho charakterizovanie polskej czopeczky, jeho „slimákovské dary“ rezali do živého.

Prostredníctvom Tótha nastalo zblíženie s ruským bratom, zoznámil som sa s mnohými vznešenými ruskými osobnosťami, ktorých mravná podpora našich snáh bola neoceniteľná. Pravoslávne duchovenstvo neskorších rokov — od 1901 do 1911 — vždy s najväčšou ochotou podporovalo každý pokyn na zveľaďovanie slavianskeho vysťahovalectva. Často spomínaný biskup Tichon, duchovná hlava pravoslávnej cirkvi v Rusku, bol pravoslávnym biskupom v Amerike so sídlom v San Franciscu a pri každej svojej návšteve na východnom pobreží bol hosťom v mojom príbytku. Bol to muž spravodlivý, oduševnený za slaviansku vzájomnosť a s bôľom v srdci som čítal, keď bol boľševikmi odsúdený na smrť, aj keď na poslednú chvíľu bol výrok zmenený.

Na naliehanie Tótha, Nedzelnického a generálneho konzula v New Yorku Lodygenského som v roku 1907 prijal ruský vicekonzulát v Pittsburghu, ktorý ako úrad bol vytvorený pre mňa. Bola to pocta za moje zásluhy „získané za slaviansku vzájomnosť“. Ja som sa však za takýmito poctami a titulmi nedriapal, ale prijal som to výlučne z ohľadu na národ, lebo som v tom videl náš slovenský národ a jeho snahy. Osobne som za toto vyznamenanie platil dosť draho, lebo vydržiavanie úradníka a výdavky spojené s úradom boli značné, ale plat žiadny.

Dva prípady ma však neskôr poučili, aký je ruský byrokratizmus a čo môže od neho očakávať zotročený slaviansky brat.

Po mojom vymenovaní za konzula som dostal žiadosť od ruského vyslanca baróna Rosena, aby som ho príležitostne navštívil vo Washingtone, že by sa so mnou rád pozhováral.

Bol som veľmi zvedavý a napísal som Wolfovi, aby sme sa aj s Ambrosem stretli vo Washingtone.

Všetci traja sme boli nesmierne zvedaví, o čom sa asi chce ambasádor zhovárať.

Barón Rosen bol veľmi rád, že ma mohol osobne poznať, lebo vraj počul o mne len samé pekné veci ako o horlivom Slavianovi a propagátorovi slavianskej vzájomnosti.

Ľutuje však, že sa musí zmieniť o jednej nepríjemnej záležitosti.

Od svojho dobrého priateľa baróna Aehrenthala z Viedne dostal výstrižky Denníka i Amerikánsko-slovenských novín, v ktorých sa ich pôvodca veľmi nešetrne vyjadruje o jeho Jasnosti Františkovi Jozefovi, cisárovi Rakúska a kráľovi Uhorska. Noviny vydáva spoločnosť P. V. Rovnianka, ktorý zastáva vznešený diplomatický úrad ruského vicekonzula v Pittsburghu.

Barón Aehrenthal, minister zahraničia (myslím si, že ním vtedy bol), sa sťažoval, že nemôže pochopiť, ako môže ruská diplomacia držať v svojich službách muža, ktorý si dovolí tak škaredo sa v svojom časopise vyjadrovať o panovníkovi Rakúsko-Uhorska, keďže Rusko i Rakúsko-Uhorsko žijú v priateľstve a stoja na veľmi „bratských nohách“.

Po svojom preslove mi dal výstrižky niekoľkých článkov zo spomínaných novín, aby som si ich prezrel a zapáliac si papirosku, nervózne sa prechádzal po izbe, kým som si ich prezeral.

— Vaša Excelencia, — prehovoril som po prezretí výstrižkov, — je v tých článkoch niečo, čo nie je pravda?

— O to predsa nejde, — hovorí vyslanec, — ale nie je to ani trochu diplomatické. Barón Aehrenthal je môj veľmi dobrý osobný priateľ a celkom priateľsky mi píše o tom, aby som učinil koniec takýmto výstupom.

— Musíte mi prepáčiť, vaša Excelencia, — odpovedal som, — ja svoje slovenské a slavianske presvedčenie za žiadne priateľstvo ani baróna Aehrenthala, ani nikoho iného nezapredám a nezatajím. Ja som predovšetkým Slovák a ním aj zostanem. Nechcem vám pôsobiť žiadne nepríjemnosti, a ak je to vaša žiadosť, poďakovanie za vicekonzulát zložím hneď do vašich rúk.

— Ó, no! Nie, nie! — vykríkne vyslanec. — Sebe neukrivdíte, ale mne sa zavďačíte, keď vynecháte svoje meno ako predsedu spoločnosti American Slavonic Publishing. To zacelí rany.

Sľúbil som mu to a sľub som aj dodržal, lebo som v ňom nevidel žiadne obmedzenie svojich zásad. Okolnosť ma poučila, akú pomoc by slaviansky zotročený brat mohol očakávať od ruskej byrokracie, keby prišlo na lámanie chleba. Videl som, že ruská diplomacia bola celkom pod vplyvom germánstva a lízala päty Viedni a Berlínu. Svetová vojna to preukázala s konečnou platnosťou. Inak spravodlivý a dobre zmýšľajúci cár Nikolaj zaplatil za vplyv svojej nemeckej manželky nielen trónom, ale aj životom.

Niekoľko mesiacov po tejto washingtonskej udalosti som dostal žiadosť prostredníctvom generálneho konzula získať informácie o istej skupine ruských anarchistov v Mahanoy City alebo v Shenandoah, ako aj vyzvedieť informácie o schôdzi, ktorú mali ruskí židia vo Wylie Ave. v Pittsburghu a čo na nej uzavreli. To už presiahlo hranice mojej trpezlivosti. Špiónom som nikdy nebol a aj napriek tomu, že som k ruským židom žiadnu veľkú lásku neprechovával, na špinavú prácu som stvorený nebol, nech by išlo o kohokoľvek. Generálnemu konzulátu som hneď zaslal aj svoje poďakovanie a celkom otvorene som v ňom uviedol, že P. V. Rovnianek na takúto prácu stvorený nebol.

Keď už spomínam konzulát, musím podotknúť, že roku 1896, keď bol Wiliam McKinley zvolený za prezidenta Spojených štátov amerických, som sa aktívne zúčastnil na voľbách a mal som na starosti slovenské oddelenie pri národnom republikánskom výbore v Chicagu. Usporiadali sme schôdze v Ohio, Illinois i Indiane a v časopisoch sme horlili za zvolenie republikánskeho kandidáta. Po voľbách mi Mark Hanna, predseda Národného výboru, i sám prezident McKinley napísali veľmi pekné listy, v ktorých mi ďakovali za neoceniteľnú pomoc, ktorú som im preukázal počas volieb.

Mnohí prominentní pittsburskí politici na mňa naliehali, aby som sa uchádzal o miesto generálneho konzula Spojených štátov amerických v Petrohrade. Pittsburské anglické listy do jedného nadšene písali a vyslovovali vrelú túžbu, že doživotný člen Pittsburgh Press Clubu, ktorým som už vtedy bol, bude zastupovať Spojené štáty americké v ríši cára.

Bolo to lichotivé, ale ja osobne som považoval za nemožné pretrhnúť začatú prácu, ktorá si vyžadovala silnú ruku, a v tom čase vzmáhajúci sa obchod si žiadal moju prítomnosť, keďže tak pri novinách, ako aj v každom oddelení obchodu chýbali sily.

Z udalostí prvých rokov nemôžem zamlčať „štyri zradné listy“, ktoré svojho času i Slovák v Amerike, i Jednota uverejnili a bubnovali do sveta, že som zapredal slovenský robotný ľud za flajster. Tri listy písal Wolf, jeden ja.

Aké sú však fakty.

V roku 1890 a 1891 sa začala vzmáhať majnerská únia, ktorá bola predchodcom Zväzu spojených haviarov (United Mine Workers). Predsedom únie bol vtedy McBride z Ohia. McBride pochopil dôležitosť slovenských majnerov (haviarov), ktorí každým rokom stále viac vytláčali z práce waleských, škótskych a írskych haviarov. Preto vždy, keď zavítal do Pittsburghu, navštívil našu kanceláriu a žiadal nás o mravnú podporu.

Vtedy som ešte nehovoril po anglicky, rozhovor preto viedol Wolf, ktorý mi zvyčajne povedal, čo si žiada.

Stĺpce časopisu boli otvorené pre povzbudzujúce články a pre každé úsilie zlepšiť postavenie robotníkov.

V roku 1891 únia rozšírila svoju činnosť na koksovú „okolicu“ a usilovala sa organizovať haviarov. Výsledkom však bol štrajk na koksovej „okolici“.

Predsedom miestneho odboru v connellsvillskom okolí bol istý Parker. Zvolala sa valná schôdza haviarov do Scottdale a mňa požiadali, aby som hovoril po slovensky.

Z Parkerovej reči som vyrozumel toľko, že je zúrivý radikál, anarchista najnebezpečnejšieho druhu, ktorý hlása násilie, pálenie kompanických domov, vraždenie skébov atď.

Keď prišiel rad na mňa, hlásal som pravý opak. Upozornil som slovenských haviarov, aby sa stránili násilia. Nech stávkujú, nejdú do práce, ale nech sa nedotýkajú kompanického majetku, nech neberú do rúk zbrane!

Michal Desman, neskôr hlavný podpredseda Národného slovenského spolku, mi po reči prišiel zablahoželať, že som mal toľko odvahy protiviť sa Parkerovi a žiadal ma, aby som takto pokračoval ďalej.

Pri radikálnosti Parkera som týmto bral svoj život do vlastných rúk, keďže som sa opovážil takto osloviť zhromaždenie. Išlo však o dobré meno národa i o dobro spolku, ktorý mal už veľa členov v connellsvillskom okolí a ktorého existencia bola ohrozená jediným fatálnym krokom. Štrajk v Braddocku v roku 1890 a jeho smutné následky boli živým svedkom.

Po tejto schôdzi som sa vrátil do Pittsburghu a rozpovedal som Wolfovi, o čo ide. Wolf mi povedal, že istý Donelly, predseda McClure Coal & Coke Co., navštívil kanceláriu a hovoril mu, že sa dozvedel o mojom mužnom vystúpení ešte na schôdzi v Scottdale a že ak by som bol ochotný osloviť v tomto duchu majnerov aj na iných miestach, veľmi ochotne mi uhradí výdavky.

Keď mi toto Wolf povedal, s uzrozumením Michala Desmana a viacerých našincov som sa odhodlal ponavštevovať naše odbory v Connellsville, Leisenringu, Mt. Pleasante a Uniontowne, aby som vystríhal členov, aby sa nedopúšťali nijakých násilností. To bola moja jediná rada.

Počas polemiky — ktorá z toho vznikla medzi Slovákom v Amerike, Jednotou a nami a trvala mesiace, ba až roky, a do ktorej sa zamiešal i odbor č. 32 Národného slovenského spolku na návrh Mičátka, bratranca Gustáva Maršall-Petrovského — neboli schopní získať čo len jedného jediného Slováka, ktorý by dosvedčil, že som ich vraj nahováral, aby išli pracovať. Oslovil som na stovky členov Národného slovenského spolku na schôdzach — neusporadúval som však žiadne verejné schôdze — a z tých stoviek členov len jeden sa našiel, ktorý tvrdil, že som ich zradil.

Čo to teda bol za výsledok? Členovia Národného slovenského spolku sa držali preč od násilností. Ale mnohí poslúchali Parkera, až bolo povolané štátne vojsko. Štrajkujúci napadli Standart Mine v Mt. Pleasante. Slováci a cudzinci boli tlačení do popredia, vojsko strieľalo. Neviem už presne, koľko ľudí bolo zabitých a zranených, ale viac ako 60 Slovákov a Slavianov bolo uväznených, súdených v Uniontowne a odsúdených na tresty od niekoľkých mesiacov až po 2 roky na nútené práce. Ani jeden Ír, Nemec alebo Angličan nebol medzi odsúdenými, len Slováci, Rusíni a Poliaci.

Keď som prišiel do connellsvillského okolia, napísal som Wolfovi list, v ktorom som mu opísal pravý stav vecí.

Wolf mi napísal tri listy, dávajúc mi ponaučenie. Tie listy nikdy neboli odoslané, ale ich mal v stolíku spolu s listom, ktorý dostal odo mňa. Bol to Wolfov zvyk písať dlhé listy, ale potom si vec premyslel a už ich neposlal. Podobných listov mal v svojom stolíku celú kopu.

Už som spomínal, ako sa do našej tlačiarne dostal Ján Spevák a ako ju potom musel opustiť.

Skoro súčasne s príchodom Speváka prišiel do Ameriky aj Ďuro Grúnik, pôvodom z Rovného v Trenčianskom kraji. Bol konškolárom môjho brata Štefana. Po skončení gymnázia sa odobral na univerzitu do Viedne, kde namiesto prednášok usilovne navštevoval viedenské kaviarne. Síce strávil vo Viedni asi 5 — 6 rokov, ale žiadnu skúšku nezložil.

V tom čase som už bol v spojení s Jankom Wagnerom, filológom na viedenskej univerzite, a Pavlom Blahom, poslucháčom medicíny, obidvoma veľmi usilovnými členmi Tatrana. Od nich sa dozvedel o prebúdzajúcej sa Slovači a dal sa vraj na dobrodružnú cestu do Ameriky a ako cesty všetkých vtedajších „inteligentov“, aj jeho viedla do Pittsburghu.

Práca pre neho v kancelárii však nebola. Ján Slovenský ho poslal k istému Hoffmanovi do McKeesportu do rúrovne, kde údajne týždeň alebo dva aj robil. Napokon na moje naliehanie bol prijatý do našej kancelárie a pomáhal pri expedovaní, prepisoval listy pre noviny a pod.

Spevák a Grúnik sa stali nerozluční. Grúnik ma nemal veľmi rád, závidel mi, že som mladý a už som boss a on len robotník. No Slovenský s ním nadviazal dôvernejšie priateľstvo.

Keď Spevák musel opustiť naše zamestnanie a odišiel do Phoenixville a neskôr sa presťahoval do New Yorku a so Schwartzom-Markovičom viedli tuhý boj proti Pittsburghu, Grúnik sa stal Spevákovým vyzvedačom a neštítil sa ani krádeže. Nielenže ukradol náš adresár odberateľov Amerikánsko-slovenských novín, ale vlámal sa i do Wolfovho stolíka, našiel tam Wolfom písané tri listy a jeden môj a ufrnkol do New Yorku, kde ho, samozrejme, uvítali s veľkým hurhajom. Radovali sa, lebo si mysleli, že teraz už majú Rovnianka v klepci.

Márne kričal Edo Schwartz-Markovič v redakčnom článku o zločinskom desperado, národ mu na lep nesadol. Niekoľko nespokojencov, ktorí nikdy a s ničím nesúhlasili, čo nebolo po ich vôli, z nášho tábora odpadlo, ale na každé takéto miesto nastúpilo desať nových a verných prívržencov. Samotná majnerská únia od hlavných úradníkov až po okresných vždy vyhľadávala naše priateľstvo a priazeň. Po McBrideovi Mitchell a po ňom terajší hlavný predseda Lewis málokedy navštívili Pittsburgh, aby sa nezastavili v našej kancelárii.

Keď Slovák v Amerike videl, že takýmito úkladnými prostriedkami nemožno Rovnianka zničiť, chytil sa žalôb. V istom období v New Yorku som mal na krku rôzne žaloby za vyše 150 000 dolárov. Fiškál Nekarda spolu s Grúnikom celé noci premýšľali, akú žalobu ešte vymyslieť, a boli časy, keď som sa ani nemohol ukázať v New Yorku, aby mi nedoručili nejaký summon (súdne predvolanie).

Medzi iným sa dal nahovoriť aj inak môj dobrý priateľ a oddaný spolupracovník Štefan Jecuško a podal na mňa smiešnu žalobu na 500 dolárov. V jeho podrobnom výpočte sa nachádzali aj takéto smiešne požiadavky: odovzdanie kytice P. V. Rovniankovi na stanici v New Yorku v hodnote 10 dolárov, predstavenie bohatej vdove v Brooklyne (ktoré sa nikdy neuskutočnilo) 25 dolárov, literárna činnosť 100 dolárov a iné.

Pán Jecuško bol v tom čase murárom a po slovensky písať nevedel. Ale Nekarda ho obliekol do kabáta v strihu podľa princa Alberta, s hodvábnym cylindrom a predstavil ho porote ako literárne činného muža — síce chudobného na doláre, ale bohatého na vedomosti. Mňa opísal ako slovenského Pulitzera (majiteľa a vydavateľa New York Worldu) a žiadal pre chudobného robotníka plat od Croesusa. Porota mu prisúdila 250 dolárov, ktoré som zaplatil. To bolo jediné právo v New Yorku, ktoré som prehral. Všetky ostatné pravoty som vyhral, ale keďže žalujúci nemali nič, ja som prehral, lebo som musel platiť advokátov, svedkov a mrhať drahocenným časom po súdoch. Tieto výdavky presahovali ťažké tisíce.

Svedomitejší bol už nebohý Janko Blizman, ktorého keď Nekarda a Grúnik nahovárali, aby naviedol manželku, aby na mňa podala zatykač pre údajný kriminálny útok, čo však bola číročistá lož, ten to rozhodne odmietol so slovami:

— No! To je lož!

Keď už som pri pravotách, musím spomenúť žalobu C. Orbacha, vtedy evanjelického duchovného v Braddocku. Tá vznikla z kolonizovania Slovákov vo Wisconsine, kde slovenskí vysťahovalci boli zapredaní drevárskym spoločnostiam. Amerikánsko-slovenské noviny o tom uverejnili viac listov a potom články, ktorými sa Orbach cítil byť poškodený na cti a žaloval nás o 20 000 dolárov náhrady. V kriminálnej žalobe som uviedol noli contendere — vinný a nevinný, na čo nás sudca Ewing odsúdil na 200 dolárov pokuty. Tú sme ochotne zaplatili. Dopustili sme sa však takej hlúposti, že v novinách sme verejne vyhlásili, že takúto pokutu sme ochotní kedykoľvek zaplatiť, keď tým môžeme človeka a lá Orbach v pravých farbách slovenskému obecenstvu predstaviť. Keď sa dostalo na pojednávanie civilné právo, na naše nešťastie zasadal ten istý sudca Ewing. Keď mu predložili náš redakčný článok, v ktorom sme si robili skoro posmech z výroku súdu, dopálilo ho to. Keď mal reč k porote, držal kázeň o neporušitelnosti a nedotknuteľnosti kazateľského stavu ako metodistický kazateľ. Keď zoberieme do úvahy vtedajšie zákony štátu Pensylvánia, ktoré nedovolili ospravedlnenie, niet sa čo čudovať, že nás porota odsúdila na 8 000 dolárov náhrady. Bol to najvyšší obnos, aký bol do toho času v okrese Allegheny proti časopisu vydaný.

Ako som sa už zmienil, napriek tomu, že sa náš obchod vzmáhal, že tak novinársky, ako aj tlačiarenský obchod nadobúdal väčšie a väčšie rozmery, stále sme krvácali pod ťarchou takýchto neobyčajných výdavkov. Pravoty stoja groše. Mal som dobrých advokátov, ale za to som im musel platiť vysoké diurná.

Moji advokáti z advokátskej firmy Blakeley & Blakeley, keď bol výrok vynesený, sa vyjadrili, že sú si istí, že odvolacia stolica výrok zruší. Ale mne nebolo do smiechu, výrok bol vynesený a ja som musel zháňať 16 000 dolárov na apeláciu, pričom dostať takúto záruku je jednou z najťažších možností, s výnimkou, že máš hotové alebo štátne bondy. Ale môj dobrý sused O’Neil dal túto záruku aj napriek tomu, že tá bola aj hneď rekordovaná na jeho majetok — 6th Ave. Hotel, terajšia budova American State Bank Building.

Aby som sa cítil byť istejší, navštívil som vtedy chýrneho advokáta W. B. Rodgersa a žiadal som ho, či by nepomohol advokátom z Blakeley & Blakeley pri tejto apelácii. Rodgers ma uisťoval, že apelačná stolica zruší výrok už len pre sudcovu reč k porote, ale žiadal ako preddavok 1 000 dolárov.

S Duffym — Orbachovým advokátom — boli spojení pri tejto pravote aj Harry a Edward Goehringovci, obaja moji dobrí priatelia, ale Harry nenávidel Williama Blakeleyho, môjho advokáta, preto prijal Orbachovo právo.

Edward Goehring ma niekoľko dní po zadaní apelácie stretol na ulici a hovorí mi:

— Načo sa naťahujete! Vyrovnajte sa. Vyjde to lacnejšie.

— A čo ste ochotní vziať? — pýtam sa ho.

— Neviem, — odpovie, — ale bude to menej, než znie výrok.

O pár dní prišiel do kancelárie Harry a hovorí:

— Ak toto právo čo najskôr vyrovnáš, prijmeme 3 000 dolárov.

— Koľko z toho dostane Orbach?

— Veľmi málo, — znela odpoveď.

Blakeley ma odhováral, ale ja som si spočítal, že apelácia i s advokátom ma bude stáť viac a právo by tým nebolo na konci, preto som sa rozhodol právo vyrovnať a zaplatil som 3 000 dolárov.

Otázka by mohla znieť: Boli tieto obete čisto osobné?

Veru nie!

Bol to boj o zásadu. Orbach totiž vtedy reprezentoval tú stranu evanjelickej Jednoty, ktorá sa pod zaštítením missourskej synody usilovala v bigotnosti prevýšiť aj Katolícku jednotu a Kossalku i Bellu a zatracovala spájanie Slováka evanjelika so Slovákom katolíkom a celý Národný slovenský spolok a vyniesla celkom „pápežským“ spôsobom anathema na všetkých, ktorým národnosť, slovenská vec, slovenské záujmy boli posvätné. Tak draho som platil za svoje slovenské verím a za svoje úsilie za zorganizovanie americkej Slovače.

A ešte o jednej pravote sa musím zmieniť, lebo v nej bola vložená moja osobná sloboda. Je to pravota Jozefa B. Krčmeryho, v ktorej som bol odsúdený na pokutu 500 dolárov a dvojmesačný žalár.

Bolo to, myslím si, v roku 1898, keď po 10-ročnej namáhavej práci som si po prvýkrát doprial prázdniny. So spoločníkom Wolfom a vtedy pokladníkom našej newyorskej kancelárie Antonom Š. Ambrosem sme sa dohodli, že pôjdeme na pár týždňov do lesov severnej časti štátu Maine, ktoré boli považované za raj poľovníkov a rybárov.

Pred odchodom z Pittsburghu som dal v redakcii prísny rozkaz, aby sa počas mojich prázdnin vyhýbali polemikám a Žorna-Horskému som špeciálne nariadil, aby sa nepúšťal do polemík s Kremeňom a Plameňom, čo boli pseudonymy, pod ktorými boli uverejňované plamenné útoky v Slovákovi v Amerike na Pittsburgh a moju osobu.

Upodozrieval som, že pod Kremeňom a Plameňom sa skrýval J. B. Krčmery, ktorý najskôr pracoval v kancelárii Maxa Schamberga a potom, keď ten odpredal svoj bankový obchod I. Hirshovi, Ameisen & Krčmery odkúpili notárske oddelenie a, samozrejme, závistlivo hľadeli na vzmáhajúce sa notárske oddelenie firmy P. V. Rovnianek & Co.

Wolf, Ambrose a ja sme nasadli na loď v New Yorku a odcestovali sme do Portlandu v štáte Maine, odtiaľ do Upperdamu na jazerá Rangeley. No to bolo pre nás príliš civilizované miesto, lebo sme túžili po divočine, a tak sme sa odobrali na brehy jazera Howard Lake, kde sme strávili asi päť týždňov. Všetci traja sme sa po tomto oddychu cítili ako znovuzrodení.

Počas mojej neprítomnosti bolo v Amerikánsko-slovenských novinách uverejnených niekoľko listov od externých dopisovateľov, v ktorých Kremeň a Plameň — alias Krčmery — boli ostro kritizovaní, čo dalo podnet Žorna-Horskému, aby v Rarášiku Krčmeryho satiroval. Ten podal žalobu. Našou jedinou obranou bolo, že som vydal rozkaz nič proti Krčmerymu neuverejňovať a že som nebol v tom čase v redakcii prítomný, ale som bol na prázdninách.

Podľa zákonov Pensylvánie sudca Shaefer poučil porotu, aby ma uznala za vinného. Odsúdil ma na 500 dolárov pokuty a dvojmesačný žalár. Vyjadril sa, že si želá mať test case, aby túto otázku rozhodol vyšší súd.

Bol som plný žalôb, ktoré mi v inojazyčných kruhoch, v ktorých som sa pohyboval, veru nerobili nijakú česť, a čo viac, nežiadal som si byť obeťou próby, či apelačná stolica odobrí moje ospravedlnenie, začal som preto vyjednávať s Krčmerym, zaplatil som mu 750 dolárov, a keď záležitosť prišla pred apelačný súd, bolo povolené nové právo, ktoré sa, samozrejme, nikdy neprejednávalo.

A tu Rovnianek opäť platil. A prečo? Bola to výlučne hádka organizácie Národného slovenského spolku, ktorá vznikla v odbore č. 3 a pre ktorú Krčmery zostal mojim nepriateľom.

Zmieňujúc sa o tom vo svojej správe na VII. konvencii Národného slovenského spolku (NSS) v Chicagu, hovoril som:

Mne následkom záležitosti tejto a z nej vzniknutej polemiky hrozia aj žalárom, no keď sa to aj uskutoční, uspokojí nás presvedčenie nevinnosti a trpenia za vec spravodlivú, za podnik vznešený, ktorý do života uviedol som krvopotnou prácou, mozoľami, vystavením často telesného zdravia, hmotných obetí a osobnej slobody. Pre podnik tento od samého začiatku mi boli uvalené na krk desiatky a desiatky žalôb i kriminálnych, i civilných, prekonal som všelijaké boje, odrazil útoky, nuž a keď príde mi za tento podnik moju slobodu na čas ako obeť priniesť, milerád to urobím. Zúrivý Mongol v starej vlasti žaláruje predákov našich, aby na hlavu porazil slovenské hnutie, a keď tí trpezlivo znášajú všetky nehody, príklad ich bude otužovať i nás, ktorých vlastná a údajne brať prenasleduje, keďže oba za dobrú vec osobnú slobodu obetovať máme, tí za vrelú lásku a oddanosť k posvätným našim právam, my za vrelú a nezištnú lásku k milej našej organizácii.

A všetky tie pravoty, ktoré našu firmu stáli prinajmenej 50 000 dolárov, vedené boli výlučne pre a za organizáciu Národného slovenského spolku a na trovy ktorých okrem jednej zbierky v sume asi 400 dolárov Národný slovenský spolok žiadnym obnosom neprispel. Pýtam sa, kto iný bol by prinášal také obete v prospech národnej veci? Nielen celú dušu a telo sme obetovali organizácii a jej prostredníctvom národným snahám, ale k dispozícii boli aj všetky naše hmotné prostriedky a na vlastný úkor tisíce a tisíce dolárov vyšlo z kapsy našej výlučne pre zachovanie, rozšírenie a utvrdenie organizácie Národného slovenského spolku, ktorý bol symbolom všetkej národnej práce slovenského vysťahovalectva v Amerike. Nie márne hovoril som vo svojej správe na VIII. konvencii vo Filadelfii:

Ja z môjho vlastného súkromného vrecka nie stá, ale tisíce a tisíce dolárov vynaložil som na rozvoj organizácie. Venoval som hromadu času, sily a okrem peňazí aj zdravie, konal som obrovskú prácu, za ktorú som nebol ani červeným centom zaplatený, na svoje vlastné útraty som naverboval ľudí, aby záležitosti Národného slovenského spolku boli dané do úplného poriadku, a tí sa viedli ďalej, keď som videl na vlastné oči, že organizáciou povolané sily absolútne nestačia a je fyzicky nemožné príslušných úradníkov vybaviť, ja som tie výdavky kryl z vlastného vrecka.

Ján Gonda, Ján Kadlečík, Jozef Fedor, J. A. Ferienčík, Štefan Straka, zapisovatelia a účtovníci môžu dosvedčiť, koľko pomocných síl som im poskytol. Ba čo viac. Keď Július Osvald, účtovník Národného slovenského spolku skolektoval (zozbieral) peniaze od odborov, a privlastnil si ich, aby som zakryl túto nepríjemnú záležitosť, viac ako stodolárový schodok som pokryl z vlastného vrecka, len aby sa to nedostalo na verejnosť a spolok tým neutrpel. V tom čase bolo niekoľko sto dolárov veľký kapitál. No pre mňa žiadna obeť nebola priveľká, keď išlo o organizáciu.