E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Články

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Alena Kopányiová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska

Čo národy kedy vytvorili, to je ich pravda, ich podstata, ich duch a princíp, to sú ony samy. Tam vidí národ seba, kde sa preukázal; svojho ducha, kde ho spredmetnil. Teda história národov — čo je iné, než vychádzanie ducha zo seba samého na tento svet skutočný, bezprostredný, objektívny. Národy nič iné nevytvorili než to, na čo boli silou svojho vnútra, svojím tajomným hnutím, svojím prorockým tušením podnecované, hnané, ba tak povediac nútené. A tento prechod či proces — je ospravedlnenie sa ducha na stranách časnosti: a toto ospravedlnenie spočíva v tom, že duch vyjde zo svojej ničoty, zo svojej uzavretosti v sebe pred súd samého seba a pred súd sveta. Lebo ktože by mu uveril, že je duch, keby svoju duchovnosť nedokázal — nestelesnil — nespredmetnil? Toto, hľa, je život, alebo lepšie, život je tento svätý pohyb ducha, tento prechod ducha do sveta z jednej strany, potom z druhej, tento prechod, to hýbanie sa ducha v sebe, kde on z tušení a temných pocitov prechádza do jasnejších, z nich do predstáv, z nich do reflexií a z reflexií do vedomia absolútna. A v tomto vrení najprv seba, potom aj život a svoje skutky zasa tým istým pochodom tvorí a vyludzuje, prichádzajúc v nich k dokonalosti poznania samého seba.

Keby duch nepoprel seba, nikdy by neprišiel ďalej od svojej ničoty. Ale poprenie ducha nie je nič iného, ako že on vyjde zo seba, teda z toho, čo je všeobecne, do toho, čo nie je. Duch je duch, ale práve preto, že je duch, tá abstrakcia všetkého, čo nie je duch, je on neskutočný, v sebe rozptýlený, na nič nevplývajúci, ničím netýkaný. Pokiaľ je takto duch len a len tým duchom, je v osamotenosti; v opustenosti, vo večnom zármutku, v bolestiach svojej mŕtvoty a nemoty zakliaty; preto večnou túžbou ducha je vyjsť z tejto bezčlánkovitej všeobecnosti na svet určitý, vyliať sa do tisícorakých zvláštností a jednotlivostí. V tomto svete zvláštností a jednotlivostí síce už duch nie je to, čo bol vo svojej všeobecnosti, alebo lepšie, prešiel zo seba do nie-seba, on, duch, sa vtelil, vystúpiac zo svojej duchovnej čírosti, do určitých foriem tejto konečnosti, ktoré sú už len jeho formy, a teda nie on sám. Ale v tomto progrese prichádza duch práve k samému sebe. Lebo čo on stvoril, to je on sám, sám seba v tom sebou stvorenom skutku a svete vidí, poznáva, miluje. To je jeho večné určenie, aby sám seba určoval, uskutočňoval, dokazoval a vyčerpával. Keď sa duch od seba najväčšmi vzdiali, keď sa totiž celý prenesie do diela, do skutkov, do sveta, vtedy je sebe najbližšie, vtedy sa najlepšie poznal, vtedy sa dotkol bodu svojho určenia. A naopak, čo nie je v duchu národov, to nikdy neuskutočnili. Je nezmysel myslieť si, že by napríklad Gréci pri svojom vytvorenom náboženstve krásnej individuality boli mohli vytvoriť ešte aj princíp monoteizmu (jednobožstva), lebo duch tohto národa iba krásny, len v kráse sa pohybujúci, len individuálnou krásou hrdý — nemohol vytvoriť aj niečo také, čomu by patrili aj iné predikáty. Čo národy vytvorili — to je ich duch, ktorý vyšiel z nich do sveta skutkov.

Na uskutočnenie toho, čo je v podstate, v duchu národov, vynakladali národy celý svoj život. A ich celý život, to boli len stupne, po ktorých kráčali k vrcholu pyramídy svojho princípu. Toto žitie sa dialo vo forme času, teda čas bol kupec, ktorému sa duch predával. Čokoľvek sa uskutočnilo, všetko sa uskutočnilo v čase, ako predaj a kúpa medzi duchom a časom. V tomto duchovnom predávaní veje už tušenie večného života na zemi. Ale vek a život národov je dlhý, prenáša sa zo storočia do storočia, z pokolenia na pokolenie uprostred búrky, víchrov, bojov, pokoja. Teda v tomto zmätku časov musia národy dávať na seba pozor, aby nevyšli z koľaje svojho princípu, aby nezabudli na otcov, dedov, pradedov a prapradedov. Duch národa musí teda neúnavne bdieť — a kráčať po tej ceste, ktorú menujeme rozpomínanie sa duchov, musí sa obzerať na minulosť, tkvieť úplne v prítomnosti, a vzťahovať sa na človečenstvo, ktorého budúcnosť má byť aj jeho vlastnou, musí hľadieť na uskutočňovanie sa ducha v minulosti, aby tak mohol zachytiť niť a priasť a ťahať ju ďalej. Toto je život národov, že poznávajú svoju podstatu, svojho ducha, svoj princíp, svoje určenie v už vyvinutom duchu v minulosti, a prijímajú kroky otcov za kroky svoje, vieru otcov za vieru svoju, slávu otcov za slávu svoju, hanbu otcov za hanbu svoju, a snažia sa zaokrúhliť všetky rozmetané javy svojho ducha. A ako sa toto vyjadrovanie sa ducha deje časnou cestou večného ducha, toto vychádzanie ducha von zo samého seba do sveta sebou stvoreného a jeho pôsobenie na cudzí svet — to ukazuje história, alebo lepšie, história národov je ich život vpletený do pásma života ľudského pokolenia. Aby bol tento život národov zaokrúhlený, dokonalý, vracia sa on vždy k sebe, lebo len tak postupuje ďalej a len tak vyčerpáva zo seba poklady, v sebe ukryté a kladie ich na oltár človečenstva. Vracať sa ku všetkému, čo už národy vystavali, skúmať to, rozmýšľať o tom, vyvodzovať z toho myšlienky a ducha v tom ukrytého, je rovnako potrebný postup, aký v nedokonalosti vidíme u včeličiek. Vyletujú — vracajú sa, stokrát a stokrát obletujú vymurované komôrky, a môže na túto prácu pozerať akýkoľvek múdry človek, nespozoruje nič, len keď stoja celé komôrky a sú plné medu. Národy sú takéto úle duchov. Ani si nemožno inak predstaviť pokrok ľudstva a národov ako takto. Nie je to teda vracanie sa k nedokonalosti, keď sa vraciame do minulosti a prezeráme si tabule časností, na ktorých sú zaznamenané viera, obec, cirkev, náboženstvo, umenie atď. nášho ľudu a ducha. Ale to je odtrhnutosť od sveta, a teda osamotenie, a teda pád do ničoty, do bezbožnosti a priepastnej pustoty, keď chceme minulé len pošliapať vyhlásiť za blud, nazvať prostotou, a svoj rozumček vyhlásiť za najdokonalejší vrchol. Ľahko je vycierať zúbky na náboženstvo, umenie, obec atď., ako sa ony javili v minulosti: ale nájsť prechod, vidieť zviazanosť terajška s minulosťou, to je uzol, hic Rhodus, hic salta.[1] Racionalizmus nerozumný, poď sem, kde sa niečo stavia, lebo hrýzť vie aj pes: stavať len rozum a duch. Ale veď sa nazývate racionalistami: nuž stavajte ďalej na tom, čo vám postavili rozumy a duchovia predchádzajúcich storočí! „Ale to všetko je blud a povera, náš duch sa už vzniesol vyššie, my tomu neveríme, to je staré stavanie, na tom sa nedá stavať vyššie. My máme nový základ — racionalizmus, ktorý nič neverí!“ Toto sú odpovede racionalistov, ktorí si zasluhujú skôr meno bláznov než racionalistov. Svet je stále nový, lebo len ľudia zomierajú a starnú, ale človečenstvo sa obnovuje, duch ustavične pokračuje z nového do novšieho; a všetko to, čo bolo, je novšie. A na každom novom a novšom stupni je viditeľné novšie a novšie vedomie ducha. Ale tí blázni, čo od svojvôle nevedia, čo majú robiť — všetko minulé zatracujú ako blud: no predsa nič nestavajú, v čo by chcel duch človečenstva veriť. V novšom je reprodukcia toho nového, čo bolo novšie pred ním. Teda tu v tom neskoršie novšom sa zvečňuje to skôr novšie, no je to len jedno stavanie večne sa dokonávajúce. Človečenstvo dáva k tomuto stavaniu materiál aj staviteľov a vrchných správcov tejto stavby. Národy sú takíto stavitelia a správcovia.

Ale aby som znovu prišiel k tomu, z čoho som vyšiel, že sa národy vždy vracajú ku všetkému tomu, čo boli — a tak kráčajú dopredu. Národy najprv len tušievajú svoje poslanie, preto sa u nich uplatňuje veštenie, pud, pocit; neskoršie sa z toho všetkého vysekávajú a prechádzajú k dokonalejšiemu poznávaniu — napokon prichádzajú k vedomiu svojho určenia, a tu sa preporodzujú. A v tomto bode je ich utrpenie, lebo sa odtŕhajú od toho, na čo si zvykli a obliekajú si čistejšie rúcho; ich duch sa vyjavuje už v ríšach krajšej skutočnosti. Keď však národ prešiel nižšie cesty svojho vyvíjania sa a postavil sa na vyššie stanovište, nesmie svoje prv urobené kroky potupovať, ale ich ospravedlňovať, hľadieť na ne, nachádzať a poznávať v nich svojho ducha, aby sa tak dosiahla jednota zvukov. Pravda, medzi storočiami a storočiami je rozdiel, a prvopočiatočné diela národa nie sú také ako tie, ktoré uskutočnil na najvyššej výške svojho vedomia: no preto však neprestávajú byť jeho dielami. Tušenie a pocit nemohli uskutočniť formu myšlienky; čím prostejší bol ľud, tým v hrubších formách mu žilo božstvo, tým hrubšie bolo aj jeho občianske zriadenie. Ale kroky jeho ducha sú tu také zjavné ako aj v tom najvyššom vedomí. Židia a Gréci prešli ku kresťanskému náboženstvu — ale zachovali určitosť svojho ducha aj v kresťanstve. Ako je vôbec istou pravdou, že kresťanstvo je také národné ako ktorékoľvek iné národné náboženstvo staroveku. Napríklad Maďar a Slovák, hoci sú obaja kresťania, ale aký nesmierne rozdielny tvar má kresťanstvo u Maďara a kresťanstvo u Slováka! Národný živel, čiže duch, ktorého ríšu kresťanstvo otvorilo, a tým na cestu spasenia večne privádza, keď teda národný duch uznáva kresťanstvo za svoje, dáva mu farbu svojstva a sebou ho preniká, ako aj sám je ním preniknutý. A tak sa to deje všade a pri všetkých krokoch ducha; čím je vyvinutejší, tým je vždy novší, ale vždy ten istý. Národy najprv poznávajú, potom slabikujú, potom čítajú reč ducha i života svojho; a práve tak pristupujú tieto národy k svojim skutkom ako čitateľ k svojmu poznávaniu, slabikovaniu a potom k chápaniu. Čítanie má v sebe už poznávanie, a do bláznov by sme nadali tomu, kto by sa samému sebe, vediacemu už čítať, smial, že kedysi musel hovoriť a-b ab, e-b eb atď.

V poslednom čase, v ktorom toľko národov dvíha svoj hlas, toľko národov sa v histórii svojej prehŕňa, v ktorom tak často počujeme o bojoch národov vedených o ich práva, zvláštnosti, svojstvá, v tomto poslednom čase pozdvihuje svoj hlas aj kmeň slovenský, obývajúci Tatry. Synovia tohto kmeňa sú prvopostavy, postavy, čo sa vo svojej pôvodnosti ešte nikdy nezjavili. Každý prebudený Slovák hľadá ducha a princíp svojho kmeňa, a náramne nad tým bolestí, že všade nachádza len jeho ničenie; darmo ho chcú niektorí tvoriť, darmo vymýšľajú plány a sústavy, v ktorých by sa on mal nájsť a dosiahnuť; dnešný Slovák obracia oko svojho ducha inde. Teraz už platí len skutočnosť, akékoľvek pozitíva či negatíva, dobro či zlo spôsobil a zo seba vyčerpal duch tohto ľudu; jedno je to všetko slovenskej bádavosti, len nech to je. Vo všetkom, čo ľud robil, je on sám, je votkaný a vpletený jeho duch; a tohto ducha chce duch Slovákov poznať. Všetko to žitie i živorenie postaviť pred súd myšlienky, to je práca tohto nového pokolenia. Je ľahostajné, kamkoľvek to už povedie, k životu, či k zahynutiu; len nech sa vyhrabe zo svojich zrúcanín a vyslobodí sa z tej zábudlivosti? Každý si myslí, že z dneška na zajtrajšok bude žiť: preto kto by to mohol odsudzovať alebo mať za zlé Slovákom, keď sa aj oni domnievajú, že nastávajúca budúcnosť je ich život? Domnievajú sa, že tento svoj budúci život utvoria najdokonalejšie tak, keď vo svojej myšlienke strávia všetko, čokoľvek v minulosti vytvoril duch tohto národa. Preberajú teda všetko doterajšie živobytie Slovenstva, aby videli momenty, ktorými už prešiel duch, poznali, v akých sa teraz nachádza a poznali zvrat, do ktorého má prejsť v najbližšej budúcnosti. V tomto novom pokolení Tatry precitol k horúcemu bitiu životný pulz Slovenska, ožiarila ho žiara budúcnosti, a vo všetkých sa hýbe jedno tušenie, že už viac nemá byť to, čo bolo — ale nový svet a vek, že ich má prijať do svojho lona. Lety mladistvého ducha už vyleteli vyššie, než boli lety ich otcov. Je to pravda, ktorú sme dobre pocítili a pravdivo si uvedomili, hoci sa bude mnohému zdať samoľúbosťou. Samoľúbosť, samoľúbosť! — veď to bolo naše nešťastie, že sme neboli doteraz samoľúbi ako celok, ale svojvoľní, len svoju osobnú vôličku si pestujúci a s ňou sa ako s bábätkom hrajúci.

Otcovia chodievali po Tatrách a po tej velebnej pôde, po ktorej aj my chodíme. Ale koho rozplamenila za nové myšlienky tá veľkolepá tatranská príroda tak — ako rozplamenila nové krásne postavy, vyrastené z tatranského života? Tu naši duchovia žasnú, keď hľadia konečným okom na nezmerné výšiny, do priepastných hlbín. Nám už aj myšlienka žije a zdvíha sa z týchto stánkov prírody, vidíme už zrastenie Tatier s tatranským ľudom. Nám živým nie je nič mŕtve. Prechod našej prírody do nášho ľudu a zabiehanie nášho ľudu do určiteľnosti prírody vidíme i cítime: slovom, naša príroda nie je nášmu duchovnému oku nič iného než my sami, ale ešte len v prvopočiatku. Naše vedomie je len stavivo na tom základe; pravda je bod, z ktorého sme vyšli. Nie div, že mnohý živý iba chlebom, ktorému ešte nie je sňaté beľmo, pre ktoré nevidí pod škrupinou jadro — tieto a podobné myšlienky menuje a nazýva iba fantáziou, ba už aj fanatizmom. Hovädo žuje trávu, nerozmýšľajúc o tráve, neoddeľujúc vyššie organické formácie od nej. A ak by niekto chcel byť taký zvedavý a chcel by vedieť, ako by sa hovädo smialo, keby rozumelo tomu, kto hovorí, že tráva má aj iné určenie, než aby ju hovädo prežúvalo: ten nech pozrie na zúbky tým mudráčikom, čo sa usmievajú, hryzúc si pery, keď počujú hovoriť o tom, čo my vidíme vo svojej prírode, ako sami seba na ňu vzťahujeme, ako poznávame v nej myšlienku svojho ducha a svojho určenia, akú budúcnosť vidíme, aký zakliaty svet, ktorý sa má odkliať a vyslobodiť z kliatby, nachádzame v týchto večných Tatrách. Lebo keď sa niekto teraz vznáša od tohto divadla, na ktorom sa veci diali k ľudu, skrze ktorý sa diali, vtedy sa svet rúha alebo smeje. Hneď sa vycapí mudrc, ktorý nám chce ukázať, že nemáme históriu, hneď iný, ktorý našu prácu vyhlasuje za márnu, hovoriac, že sa nám to neodmení, hneď tretí, ktorý nám naše úsilie celkom kategoricky zakazuje. Ale nás to všetko posilňuje, ba ženie nás práve k samým sebe a k hľadaniu šľapají ducha nášho národa — v jeho zvykoch, reči, omyloch a pravdách, v spevoch a náboženstve, obci, umení a živote.

Lebo to, že nemáme históriu, totiž, že sa ešte nedá ohmatať, čím bol náš duch vo svojej nerozčiastkovanej všeobecnosti, nás povzbudzuje, aby sme rozmýšľali, prečo nás boh sem povolal, postavil nás do prostriedku medzi západom a východom, v búrkach zachoval, v pokoji scelistvil? A na tejto ceste prichádzame k názoru, že pre nás ešte nebol čas, že sme nemali kedy priasť svoju históriu. Národy, ktoré majú históriu — tie nemajú budúcnosť, lebo história je vývoj ducha v čase, predanie sa ducha času, uskutočnenie sa ducha na stranách časnosti. My teda, nemajúc históriu — máme budúcnosť, v ktorej pôjde dopredu vývin nášho nekonečného ducha v konečnosti, a tak prechod jeho roztečenej nečlánkovitosti do článkov, do diel, umenia, náboženstva, viery, obce, do celej skutočnosti. Doteraz sme len trpeli, lebo utrpením prejde duch do svojej slávy. Preto, hľa, vyhľadávame ducha svojho národa, roztrateného vo všeobecnosti, a zbierame ho v duchu jednotlivostí — zlúčených v akejsi vyššej jednote ducha, princípu a vedomia. Náš ľud, tým že trval — pripravoval sa na svoju veľkú budúcnosť, a tak síce nemal a doteraz nemá históriu, ale len prolegomeny k nej, a my sme teda v prolegomenách k slovenskej histórii, avšak z tých prolegomen musíme vyjsť; no bojíme sa, aby sme z nich nevyšli rýchlo, preto sa stále točíme len v tých neuskutočnených a nedokázaných hypotézach, aby sme tým istejšie potvrdzovali v samom tvorení histórie, v samom pradení nite ľudského pokolenia to, čo je tu nie dokázané. A na to sa nielen sami upozorňujeme, ale aj iní nás na to upozorňujú. Nuž čože nám to uškodilo, keď nás aj istý slávny gróf chcel zmámiť tým, že nemáme históriu?

My co jiní dokázali známe,[2]
než to skryto přede jinými,
co my v knize lidstva býti máme!

Ale to, že naša práca je márna, že nebude odmenená, je trochu nezrozumiteľná námietka; pozrimeže sa jej teda bližšie do očí. Že by to bola márna práca hľadať stopy a šľapaje ducha, chodiť s myšlienkou po tých ríšach, v ktorých sa cez dlhé storočia duch ukazoval, tvoril, ustaľoval, tomu nerozumieme, lebo ten, kto také slovo vybrechne, je cudzincom v duchovnej ríši, svoje pero namáča do vínového špiritusu a okolo seba maľuje kruhy, aby ho v nich neznepokojoval večný duch. Reč je stavanie ducha, v tomto ideálnom stavaní chodiť je vec a povinnosť ducha: zvyky, obyčaje, mravy, spevy, viera i povera, náboženstvo — a to od prvého stupňa čarodejníctva až po dokonalé kresťanstvo, od pohanských balvanov až po absolútnu dogmu sv. Trojice, toto všetko, ba ešte oveľa viac, čo si duch tvoril, vyobrazoval, pestoval, v čom sa videl, k čomu sa pozdvihoval — toto všetko v jeho národnej zvláštnosti, v jeho farebnosti a nuansovaní prezerať, o tom uvažovať, z toho vyhľadávať jedného ducha, v tom všetkom poznávať jedného činiteľa, storočím iba omladnutého, nie je veru márna práca. To je spomínanie si jednotlivých duchov, to je prechádzanie z nižších stupňov na vyššie, vedúce ducha touto stupňovitosťou k jemu vlastným výškam. Že sa nám to neodplatí, môže to byť len tak, že nám to neprinesie strieborné kríže, zlaté medaily, skvelé rady, dukátové kapitály; no keby sme svoje dary premrhali na iné živly, ktoré by sa rady zmohli a oslávili peniazmi — lebo to je ľahká cesta — ľahko by sme to všetko mohli dosiahnuť a získať za božie dary ducha veľké rebachy. Napokon po takejto odmene nemôže túžiť ten, kto sa posvätil, lebo posvätenie má odmenu v svätosti. Ale dvom pánom nemožno slúžiť.

Naša odmena je — odmena posvätenia, duch nachádza v tom vypĺňaní túžby svoj život, a život je najvyššia odmena. V tejto práci ducha nachádza duch svoje ospravedlnenie, v tejto práci skladá zo seba bremeno uzavretosti, neskutočnosti, lebo prestáva si byť cudzím a vracia sa k sebe, prestáva slúžiť mamone, cudzej vôli, nevlastnému záblesku — ale slúži sebe, vybojujúc si ten slávny pokoj boží, ktorý prevyšuje všetok rozum. Toto je zisk ducha za jeho práce, ktoré vynakladá na svoje poznanie a vedomie; na poznanie a uvedomenie si svojho ducha a princípu, v ktorom vzrástol — sveta, národa, obce, náboženstva atď. Ale táto odmena hneď aj rastie s požehnaním prúdiacim na celý svet a odbleskujúcim sa odtiaľ na neho samého. V tejto práci jednotlivcov, v tomto požehnaní ich prác rastie nikdy nedostavaný, ale večne dostavovaný chrám človečenstva. Duch je ako slnko; jeho lúče, ktorými tvorí, lámu sa a odrážajú aj k nemu samému. Ak si vtlačil hlboký znak do pohyblivej pôdy ľudského pokolenia, vedz, že si nekonečne prenikol k cieľu, a už len to bude požehnanie pôsobiť aj na teba samého. Ajhľa, odmena, ajhľa ten blahoslavený pokoj ducha a svedomia!

Teda aj toto hádzanie hliny posmechu na nás za to, že naše úsilie nebude odmenené, nám prináša len hlbšie vedomie, vedomie, že nie sme úžerníci predávajúci ducha telesnému zisku. A časom, aj to vieme, keď budeme mať svedectvo ducha, že sme najprv hľadali toto čisté kráľovstvo ducha a myšlienky, a časom, hovorím, pridané nám bude i to ostatné, kráľovstvo konečnosti, lesku, moci a mamony, potrebné pre skutočnú existenciu ducha. Čo je nás teda po hluku a kriku zberby zvyknutej na úžernícke hračky? Vieme, že sme letmi nášho ducha prenesení zo smrti týchto pominuteľných pôžitkov do života vedomia a ducha túžiaceho po pravde.

No tí, čo nám kategoricky zakazujú plakať nad duchom uväzneným v neskutočnosti, radovať sa z poznávania svojej povinnosti a potreby, dávať úľavu nekonečnej bolesti a túžbe nášho srdca a ducha, letieť vyššie nad prítomnosť, hľadieť hore k hviezdam nášho neba: tí nás učia poznávať negatívnu stranu sveta, odpor, s ktorým sa musí stretnúť každá skutočnosť, ktorá chce prejsť do existencie a bytia oddeleného od chaosu, ak chce dosiahnuť ten bod, v ktorom sa dáva histórii nový smer a obrat národnej individuálnosti.

Uvedomiť si ten bod, v ktorom sa náš národ spája so svetom, vidieť miesto, kde stojíme vo svete a človečenstve, preniknúť všetky stupne, akými dodnes prešiel duch nášho ľudu — to je naše úsilie. A deje sa cestou tak zvláštnou ako aj nutnou a potrebnou. Z Tatier ideme k tatranskému ľudu, krútiac sa nad bezprostrednosťou Tatier a bezprostrednosťou ľudu. A v tomto krútení sa, keď máme pred sebou prevraty vonkajšej tatranskej kôry, tie stopy hrozného vzbúrenia sa mocnej prírody, zalietavame i k tomu všetkému, ako žil tento, tu usadený ľud, kam sa rozletel do šírych končín rozprestierajúcich sa od severu na juh, od východu na západ. A tu vidíme, ako je spojený so svojím svetom, s kmeňmi s ním zviazanými, s pokrvnými, v ktorých nachádza svoju celosť tento tatranský svet, ako sa zasa spája, aké má miesto v tomto svete, v ktorého brehoch hučí oceán dejov človečenstva. Ako je Slovák človek? Ako je Slovan? Ako vyzerá jeho božstvo, ktoré vzýva, jeho človečenstvo, ktoré zo seba vydáva? Čo znamená v Slovanstve? Čo v človečenstve? Či je nulou pred inými číslami alebo nulou za mnohými jednotkami, desiatkami, stovkami a tisíckami? Čo pokladá za dobro? Čo pokladá za zlo? Lebo ak by sme zabudli na tieto otázky, ľahko by sme stavali dom bez základov. Ale ak si môžeme na tieto otázky odpovedať tak, že odpovede sú substrakt potrebného vyvíjania sa človečenstva, vtedy nás všetky prekážky musia iba vyššie pozdvihnúť, lebo náš interes je taký istý ako u človečenstva.

Keď však z toho nepovedome vyvinutého života nášho národa takto vyčítame nový svet ducha a myšlienky, nech nám tu nikto nepoloží tú novorekú (paradoxnú) otázku — či to národ tak myslel? Lebo budeme nútení mu všeličo odpovedať, za čo sa nám nepoďakuje. Nemyslel — odpovedáme vopred, chcejúc takého človeka ušetriť od rozličných epitet; nemyslel — lebo myšlienka bola u neho ešte v tvrdom a hrubom šate: čistota myšlienky, ako sme vyššie povedali, má miesto iba na vyššom stanovišti povedomia ducha. Stačí, keď vidíme, čo urobil, a od nás sa žiada, aby sme vyviedli ujarmenú myšlienku z okov nižšieho povedomia, vyjadreného v nižších formách. Čo si národ tvoril, to je jeho objektívnosť, to je jeho vyjadrený duch; a jeho duch, keď vyšiel vyššie, duch, ktorý je v jeho individuálnostiach ako potencia, sám seba vyhrabáva z toho, do čoho sa bol predtým pochoval, v čom sa bol predtým poprel. Musí sa vyhrabávať ako Herkulaneum[3] zo svojich rumov a rozvalín. Keď P. Botta, francúzsky konzul, píše o svojich nálezoch v Chorsabade pri Ninive a uvažuje o tých krásnych basreliéfoch a vyvodzuje z nich veľké povedomie asýrskych umelcov,[4] azda sa nenašiel nikto, kto by sa bol tak paradoxne opýtal, či ten asýrsky umelec rozmýšľal o svojom umení tak isto ako P. Botta. Všetko, čo je v bájach, spevoch, v zriadeniach obcí, náboženstve, vojnách, pokoji atď. ľud nemyslel čisto, utekajúc raz do predstáv, raz do iných nedokonalejších foriem ducha. Myšlienka je najčistejšia forma a k nej dozrievajú iba veky. Ale čím väčšmi si túto myšlienku prisvojili jednotlivci, tým väčšia túžba ich ženie, aby všetko to, čo sa doteraz uskutočnilo nevedome, nedokonalo — ospravedlnili na súde myšlienky, našli v tom všetkom jednotu ducha — kráčajúceho k jednému cieľu, hoci nie vždy rovnako a tou istou cestou.

Nech sa teda smeje, kto chce, keď bude v týchto časoch nášho bádania a hľadania seba vo svojom ľude čítať také veci, ktoré boli, ale oni ich nevideli, jestvovali, ale pre obmedzenosť duchov pre duchov neexistovali, a nech si tento cech hladných posudkárov povie: „Hm — ale či to Slovania mysleli tak, ako sa to teraz hovorí napríklad o ich náboženstve?“ S touto otázkou, to dobre vieme, nikde nepríde! Ale ak bude chcieť hľadať niť života nášho ľudu, ktorej koniec teraz vidí, istotne ju nájde nepretrhnutú a najhlbšia minulosť bude spojená, s terajšími zmätkami, takže aj v nich zazrie len jednu, tú istú niť a zapáli sa láskou k takejto nepretrhnutej niti nášho ducha a určenia, ktorá však svojím koncom ukazuje ešte na ďalšiu cestu — toto ho naplní duchom večne mladým, večne silným, prorockým. Skôr prijmeme odpadávanie od nás, než tú nevšímavú, neurčitú, nerozdelenú celosť! Padanie ničoty k ničote je zisk; to, čo je živé na pni nášho ľudu, to iste len tým väčšmi bude prirastať k svojmu pňu, čím väčšmi budú odpadávať dezorganizovaná kôra a suché ratolesti. Určite od úsvitu našej slovanskej histórie — až do dnešnej chvíle ťahá sa nepretržitá reťaz dôslednosti ducha, hoci by to aj nebolo vždy dosť hmatateľné. Prechody sú nespočetné a bývajú ťažko rozoznateľné.

Toto terajšie dvíhanie sa slovenského kmeňa z pustoty a bezbožnosti veru vzbudzuje mnoho údivu a nepochopenia ako zo strany priateľov, tak aj zo strany nepriateľov. Lebo keď sa mŕtvy dvíha z hrobu, keď bezbožník a naničhodník precitáva vo svedomí a začína si brať vyššie a znamenitejšie predsavzatia, vtedy ľudia od neho utekajú a smejú sa mu, ba mnohí prvého späť do hrobu, druhého k hriešnosti sácajú a nedovoľujú mu vrátiť sa do chrámu, z ktorého bol sám svojvoľne utiekol. Aj náš slovenský ľud sa tak vžil do telesnosti, že mu už veľmi málo ostávalo z jeho duchovných darov. Reč, zvyky, nábožnosť si zachoval, ale všetko ostatné utratil. A samu reč tak znížil, že sa už ani neopovážil v nej o niečom vyššom rozmýšľať. Slováci už prišli na to, že sami ich spisovatelia sa vysmievajú zo svojho nárečia, tie mrzké slová, ktorými sa v živote rozprávajú, vidia, ba svoju národnú reč menujú rečou sprostou. Treba sa čudovať, že Slovania ich neuznávali, vždy ich prihadzovali na dôvažok k iným, a nepriatelia ich utláčali, upierajúc im bytie? Spravodlivo sa nám to všetko stávalo, lebo sme nič také neurobili, čím by sme sa boli uplatnili. Slovák bol už celkom odpadol od Tatry, od celej pôvodnosti svojej prírody; lepšie duše sa lepili k iným kmeňom, podlé duše sa lepili k cudzím národom. A ako jedno tak aj druhé bolo len priliepaním sa, z oboch pochádzalo pre Slovensko len zlé. Kmeň má byť v národe to, čo národ v človečenstve. Ak odsudzujeme fantastický kozmopolitizmus, kde sa chce osobnosť bezprostredne vtlačiť do človečenstva, zapierajúc a ničiac národnosť, z toho istého dôvodu musíme pohaniť a odsúdiť aj takú národnosť (a zvlášť veľkého národa), ktorá by sa chcela vyliať z jedného indivídua do národného rázu a celku. Čo sú v človečenstve národy, to sú v národoch kmene. Svojím kmeňovstvom musíš pôsobiť na svet svojho národa. A toto je to, čo spozorovali Slováci, z jednej strany ako Slováci, z druhej strany ako Slovania; a v prvom spočívajú príčiny aj druhého. Z ľudu nemohla vyletieť iskra Slovanstva skôr, než by vyletela iskra svojstva, Slovenstva. Preto zrazu toľko odrodilcov, že sa naraz zakresalo do kremeňa Slovanstva, preto aj teraz plné ruky práce, že sa z oboch strán začína spoznávať tatranský kmeň. Ale tieto myšlienky už presahujú čas, v ktorom je zložené toto dielko, ku ktorému píšem predhovor. Tu teda len pripomíname: obšírnejšie vývody a dôvody nech sa očakávajú na širšom poli.

Toto prebúdzanie sa Slovenska je teda také spravodlivé, ako je potrebné a nutné vzpierať sa proti tomu, čo vyplýva z tej istej okolnosti. Právo na budúcnosť je božia moc daná ľuďom; právo na prítomnosť je božia moc ľuďmi už upotrebená. Národy sa ťažko lúčia so svojím bytím a prítomnosťou, lebo privykli životu — a v istom ohľade aj na panstvo a hegemóniu; ale s nekonečnou parhesiou[5] sa národy vinú k svojej budúcnosti, lebo túžia nekonečnou silou svojho ducha po rozšírení svojho srdca, po veľkosti. A tu do seba narážajú, tu, v tomto bode, v takomto čase sa cesty národov križujú, preto si vždy odporujú, a v tomto odpore sa prenáša z tróna na trón žezlo, z národa na národ trón ducha a osvety. Kto má rád život, ten musí vydržať blesky, strely, pokušenia, bolesti a nehody toho odporu; musí trpieť — a tak vojsť do svojej slávy. Takéto prebúdzanie sa národa má mnohostranné odrazy a rozličné pôsobenia. To, z čoho sa duch prebúdza, mece a hádže sa mu do cesty, lebo prebúdzanie sa nového je smrťou starého, ale národy sa vždy prebúdzajú zo starého človeka, stvoreného podľa tela; teda hmota, z ktorej sa dvíha duch chcejúci vyletieť vyššie, sa vo svojich námietkach vyhadzuje proti duchu, ale nič nezmôže čiastka proti celku, i odráža sa obyčajne na stranu odporujúceho živlu, aby sa tam spojila s protikladom a odrážala sa proti duchu, ktorý ju zanechal — nepovažujúc ju za hodnú seba. Koľkokrát sa východ, keď sa nemohol pokresťančiť, alebo lepšie, keď nevládal nového, zo seba vzídeného ducha uznať za svojho pre svoju bohapustú hmotnosť — koľkokrát sa tento východ vrhol do cesty všeobsahujúcemu kresťanstvu? Bol to islam, čo sa tak mocne pokúšal o Jeruzalem, kde kresťanstvo rozložilo svoje svätyne. Veru — ako krásne to vidíme dokázané na Slovensku. Ajhľa, ten starý človek slovenský, ktorý bol privykol konečnej hrude, ako sa on v novšom veku prikláňa na stranu odporu! V lone seba samého by nebol uznaný ani za odpor — ale na strane nihilizmu, tam vidí pre seba prázdne miesto, a tak udiera do nového slovenského človeka, tušiaceho budúcu veľkú slovanskú skutočnosť. Sama Európa pociťuje ešte doteraz výpady fanatizmu východných divochov proti svojmu kresťanskému zriadeniu, hoci sa už darmo usilujú z potopy európskej civilizácie, v akej tí východní čudáci okrem nejakých zvyškov pohynuli, aj tie ostatky vyplahočiť.

Preto, hľa, aj tieto najnovšie udalosti, ktoré sa zjavujú na obzore nášho života a sú plné stovkami a stovkami kontrastov, chápeme ako potrebné a vyrastené práve na tej niti, okolo ktorej sa točí náš život, takže sa domnievame, že ak by niekto chcel vidieť naše vyvíjanie sa bez nich, chcel by vidieť ruže bez tŕnia, med bez plástu. A mnohé iné neresti nás zvierajú, a v budúcnosti zovrú ešte aj iné; o nich tu len tak krátko môžem povedať, nakoľko sa to patrí v predslove k takémuto spisku, ako je tento tu.

V nesmiernych bolestiach sa zrodzujeme; lebo náš duch nenachádza nikde pripravené cesty, ale musí sa hľadať sám prostredníctvom bojov vedených v samom sebe. Z domu prinesenú nábožnosť nám kazí bohaprázdny racionalizmus profesorov, takže znova sa musíme dvíhať sami, keď náhodou prídeme k lepšiemu poznaniu. Ale šľachetné povedomie národnosti si neprinášame z domu, a v živote, len čo v nás začína vznikať, číhajú na nás stovky tigrov, schvacujú nás stovky spoločností všelijakých turistov, takže sa nemôžeme zveriť ani jednej a nezostáva nám nič iné, ako položiť si ruku na srdce a počúvať hlas svojho svedomia a hľadať vo svojich hlbinách bezpečného vodcu.

Pritom však, keď sme sa povýšili ku skutočnému ideálu slávy, otvárajú sa nám nové boje. Iba kontrast a odpor, iba bolesť a rany nás zvierajú. A v tomto nebeskom a zemskom ohni stojíme, do tohto ohňa namáča básnik svoje pero, ním hľadí historik do ďalekej minulosti, týmto ohňom hádžeme do priateľov i nepriateľov, a jedným namočením pera pôsobíme na obidve strany.

A čo je iné ten náš milý život než chrám, pred ktorým horí tento oheň, a kto chce doň vojsť, každého páli a každého blaží. Plameň zemský šľahá proti, nebeský plameň ducha šľahá vyššie, a cez ten prvý prenáša pravých posvätencov. Pravý, nech sa aj neraz popáli, predsa len tým väčšmi horí ohňom, ktorý ho robí necitlivým a nedosiahnuteľným pre ten zemský plameň.

Toto všetko mi letelo mysľou, keď som čítal spisok nášho najnadanejšieho Benjamina Pravoslava Červenáka Zrcadlo Slovenska, ktorý sa teraz nachádza už aj pred súdom širšieho obecenstva. A keď ma o našu literatúru vysoko zaslúžilý pán vydavateľ[6] požiadal, aby som k dielku napísal predslov, prišlo mi hneď na myseľ, aby som to, na čo som myslel pri čítaní, aj napísal a pridal k tomu spisku. Mal som síce na mysli i to, že by som mal nechať hovoriť sám spisok, a predslov obmedzil na životopisné nákresy pôvodcu. Iste tu bude veľa takého, čomu sa nebude chcieť alebo môcť porozumieť; lebo nie je myslenie ako myslenie a nie je vývin ako vývin, takže myslenie jedného býva častokrát urážkou myslenia iného. A najmä teraz, keď sa cechy privilegovanej učenosti vysokoučených pánov rozostavujú po istých miestach a zakladajú, monopoly a metropoly nemej učenosti — (lebo nemajú ani jeden organ), teraz aby človek nehovoril iné ako páter Paulus Heidelbergensis.

Predsa však som sa takto rozhodol, len aby som oslobodil myseľ od tých myšlienok; napísal som ich teda, a čo som písal, písal som. Taká je táto knižka, ako sú tieto predslovené slová, a do takého sveta vstupuje, aký som tu vykreslil. Či sa to už bude páčiť alebo sa nebude, všetkým tým sa dokáže pravda a vhodnosť i primeranosť tohto predslovu k dielku i k obecenstvu. Kto dielku porozumie — prizná sa aj k predslovu; kto odsúdi predslov, odsúdi aj dielko: lebo oboje sa navzájom vysvetľuje. Ibaže by sa bolo dalo ešte mnoho pred-sloviť, medzi-sloviť a do-sloviť: keď sa totiž nemôžeme dosť nahovoriť o tých pomeroch, v akých sme so svojimi myšlienkami k svetu; keď i sám spisovateľ skľúčený ťažkou chorobou nemohol tu vyčerpať hojnosť svojho predmetu; a napokon keď je to dielko spísané v čase, keď sa to všetko ani vedieť nemohlo, čo sa už teraz vie. Večná len škoda pre náš úbohý ľud, že tento mladý muž zomrel v takom veku a v takom čase, v ktorom by i najviac bol mohol urobiť, aj najväčšia potreba toho by bola bývala. On sám by si bol svoj spisok aj pred-slovil, aj medzi-slovil vo svojej dialektike, aj do-slovil k svojmu predmetu. Necháme to však už spolu rásť, ako to vzišlo, až do času, v ktorom nám bude dožičené aj dôkladnejšie, ako už po opravách, i obšírnejšie, ako už po prípravách, o tomto predmete rozmýšľať, hovoriť, uvažovať a písať.

V Hlbokom koncom októbra 1843



[1] Hic Rhodus, hic salta — lat. Tu je Rhodus, tu skáč, čiže ukáž, čo vieš. Výrok z Ezopovej bájky.

[2] My co jiní dokázali známe… — posledné trojveršie 260. znelky Kollárovej Slávy dcery. Porov. vydanie Slávy dcery, Praha 1952, s. 153.

[3] Herkulaneum — rímske pobrežné mesto juhovýchodne od Neapolu. R. 79 n. l. bolo zasypané pri výbuchu Vezuvu

[4] pozri Allgemeine Zeitung Beil z 8. októbra 1843

[5] parhesia — rovnakovzťažnosť

[6] pán vydavateľ… — Červenákovo dielo Zrcadlo Slovenska vyšlo po autorovej smrti v Pešti r. 1844 nákladom Jána Kadavého. Hurbana teda asi o napísanie predslovu požiadal Kadavý.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.