ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svazek první. V Praze. Tisk a papír synů Bohumila Háze. 1841. 8. Str. 96. ^[111]

Pán Karel Sabina, známy český lyrik a beletrista, nám podáva pod týmto názvom zbierku svojich lyrických básní, sčasti nových, sčasti už predtým všelikde vydaných, ba aj niektoré preklady. Náš básnik, ktorého básnické plody tu mienime posúdiť, je už známy u nášho slovenského obecenstva, pretože u nás sa čítajú aj české časopisy, najmä však preto, že sa nám objavil aj v Hronke.^[112] Je však tiež osobitne známy ako pôvodca rozličných článkov, predovšetkým kritických, vyjdených v rozličných českých a nemeckých časopisoch. Túto okolnosť sme pripomenuli len preto, aby sme upozornili, že poznáme jeho zmýšľanie o našej literárnej kritike, neraz tak zreteľne vyslovené; a tak pristupujeme k posúdeniu jeho básní tým smelšie, s dôverou a bez obáv, že ho tu úprimne napísané slovo urazí a popudí — ako sa, bohužiaľ, stáva!

Básnictvo je teraz útočište Slovanov, nielen pre svoju povahu vôbec, ktorou je súzvuk (harmónia) síl ľudského ducha, ale a zvlášť, že nás ono, vytrhnutých z búrlivého života, aký nami zmieta, prijíma do svojho pokojného lona a napĺňa novým duchom pre sväté boje, posiľuje ustatú dušu, cit plný horkosti občerstvuje malebnejšími nádejami, a tak nás upokojuje, spája so svetom a vynáša smelou peruťou nad priepasti, čo hrozia pohltiť nás. Preto čakáme od slovanských básnikov, aby boli už nielen básnikmi, ale básnikmi slovanskými. Básnici sú v istom zmysle reprezentantmi národa; oni najlepšie vidia a cítia, čo národu chýba, čím sa honosí, čím oplýva, čo ho teší, čo kormúti. Oni sa teda musia pohrúžiť do hĺbky jeho života a zlejúc vo vlastnej individuálnosti jeho živly, sny a zdania, opäť mu ich podávať už zušľachtené a formami dokonalosti priblížené zmyslom. Nie inak, lež touto cestou sa básnici stávajú dôležitými pre národ. Oni sú tie duchovné zjavenia, v ktorých sa zbieha a spája nádej a vidina národa; a bez takéhoto koncentrovania nemôže rozkvitnúť vyšší národný život. Oni sú tí, čo vyslovujú myšlienky a hlboké city národa. Ale predovšetkým u nás Česko-Slovanov musí ísť toto spojenie myšlienok práve týmto smerom — a to pre príčiny, ktoré vypočítavať recenzentovi básní nenáleží. Dosť na tom, že spojenie musí byť skôr, než sa nejaká valnejšia spoločnosť, ako je napríklad národ, odváži chcieť mocne pôsobiť v celom človečenstve. Aj základy (principia) všečlovečenskej a sveto-historickej dôležitosti museli potvrdiť svoju dôstojnosť skrze takéto spojenie, a len tak pôsobili v ľudstve. Tak sa to stalo v dávnoveku s Asýrčanmi, Chaldejcami, Peržanmi, Feničanmi atď., odkiaľ sa prenieslo ku Grékom, od nich na Rimanov, potom odtiaľ sa prelialo do románsko-germánskych národov, kde už vari dosiahlo aj svoj najvyšší stupeň. Duch časov, zreteľný poriadok v histórii sveta a historické znamenia sa zdajú teraz ukazovať, že keď románsko-germánske národy splnili svoju úlohu a sila udalostí sa tlačí ďalej na východ, kde náš veľký a schopný národ zaujíma široko a ďaleko rozprestreté sídla, teraz my máme byť stredom divadla, centrom duchovnej sily celého človečenstva. Skôr však sa musia sústrediť národné živly.

Z týchto, tu len veľmi krátko načrtnutých ohľadov požadujeme od našich básnikov, aby boli naskrze slovanskí, nemiešajúc do slovanskej poézie cudzie živly. A toto nech nás súčasne chráni a bráni pred námietkou, že by sme vo svojich požiadavkách boli stranní, keď krásu, ktorá je všeobecná a objektívna, a je teda imaním celého človečenstva, akoby sme chceli obmedziť na národnosť. Idea krásy je isteže všeobecná, ale zároveň je tak povznesená nad zmysly, že nie inak, než vo formách, plasticky, sa nám ukazuje a je dostupná, preto kedykoľvek ju staviame pred zmysly, vždy sa to musí diať formami. A vrchol toho je, keď sa vyskytuje v národných živloch. Lebo z národnosti (t. j. celku individuálností) pozostáva človečenstvo, ktoré smeruje k zvrchovanému stupňu krásy ako aj dobra a pravdy.

Básnici spievajúci z ducha svojho národa sa stávajú pôvodcami trvalejších účinkov vznešenosti a krásy než tí, ktorí plávajú iba v ríšach svojich vidín. Čo nás očarúva je zaiste individuálnosť, a nad ňu nemá básnik nič žiadúcejšieho! Ale individuálnosť (osobnosť) nikdy nemôže byť absolútna, vždy je vzťažná a pomerná (relatívna)! Básnik ju musí skúšať na kameni dokonalosti a estetiky, musí sa ňou aj spojiť so svetom, akoby objímajúc svojou osobnosťou to, čo je najbližšie tým, ktorým sa on svojou individuálnosťou zdeľuje! Páči sa nám individuálnosť Kollárova, ako sa páčila Grékom individuálnosť Homérova; ale prečo? — iba preto, že on predstavoval v národných formách Grékovi Gréka dozretého vo svojej osobnosti, t. j. predstavoval v myšlienkach a obrazoch celý život, ako sa prejavoval v gréckej domácnosti i verejnosti, v náboženstve i obci. A prečo sa Kollár stal miláčikom celého slovanského národa, veľkého už temer 70 miliónov? On pojal do celej svojej peknej individuálnosti hlboké, ale doteraz nepozbierané myšlienky, žiale i nádeje a všetky sľubnosti slovanského národa. Tie dozreté nám on prudko vyspieval v dokonalej forme, vysloviac v poézii to, k čomu by sa náš čas ešte nebol odhodlal. Preto nech sa nijaký slovanský básnik neospravedlňuje svojou osobnosťou ako slobodnou, nespútanou; jeho individuálnosť chceme, ale ak sa nám má páčiť a ak chce svoj zámer dokonale uskutočniť, dosiahnuť cieľ, musí byť na jednej strane dozretá a na druhej zakorenená v slovanskej zemi; keďže, ako sme povedali, nemôže byť absolútna, ak by mala byť aspoň logicky dokázaná, nebude prístupná človeku a národu, ktorý tiež má svoju individuálnosť. A preto, básnik, hľadaj ten vrcholný bod pyramídy, v ktorom sa zbieha, koncentruje čo najviac osobností (individuálností), a postaviac sa naň, prenikni svoje obecenstvo. A takéto oddelené množstvo individuálností je národ, národných individuálností — človečenstvo.

Podľa toho — slovanský básnik sa nemôže stať dôležitým pre svoj národ, ak on nebude slovanský. Hoci mnohé novšie školy poézie tvoria umenie, nemôžeme ich uznať za dokonalé. Je to naozaj estetická cholera, čo popadla mnohých najnovších básnikov, i niektorých našich slovanských, pozostávajúca z kŕčovitého zvíjania sa pod bremenom osudov, z naháňania sa po stratených ideách, zúfania, zo smejúcich sa priepastí nerestí a chladného a zároveň horúceho fantovania a zvierania náruživostí — toto všetko, hovorím, nevedie k dokonalosti, k najvyššiemu stupňu ktorej kráča každé básnické umenie len s rozmyslom, vážnym, striedmym krokom. Srdce zanietené krásami, ale jasná myseľ; bystrá a tvorivá obraznosť, ale rozmysly rozumu a usilovnosť v učení, to sú tie nevyhnutné živly, z ktorých pozostáva dokonalosť v umení. Náruživosť a lepkavé uchvátenie sú iba mraky na jasnej oblohe poézie, prekrižované nepravidelnými bleskami. Smrť, akokoľvek ovenčená, hrob, nech je ako chce vyšperkovaný, zúfalstvo, akokoľvek ospravedlňované krivými osudmi nás nikdy nevyvedú na blahé výslnie útechy a súzvučného upokojenia: nijaká náruživosť, nijaká omrzenosť a hypochondrický duch nemá zaplaviť básnikovu dušu; on vyslobodiac sa z hlúpych rozporov prozaického sveta má jasným, čistým videním velebných ideí spečatiť výtvory svojej obraznosti. Život je poézia a poézia je život.

Aspoň Slovan, tento prirodzený básnik, velebí spevom len život a bujaré činy. Nechajme teda Byrona Byronom, vzory pofrančenej školy nech majú svoju slávu! Zem, v ktorej rozkvitla Byronova sláva, nebola tá, na ktorej vychádza sláva básnikov slovanských! Byron bol ohnivý úkaz v ríši poézie, ktorý ohňom svojho blesku na dlhé storočia oslávil seba a energiou svojho ducha priviazal k sebe svoj vlastný národ. Ale aj tak sa domnievame, že ani jeho sláva ani tá ohromná veľkosť jeho ducha, akou sa skvel, nemôže ospravedlniť tie prepiate požiadavky, ktoré sa ukazujú v jeho zúfalej, nadľudskej, hrobovej, horúcej i mrazivej, slovom bezhraničnej obrazotvornosti. Predovšetkým, nedajte sa, slovanskí básnici, zviesť slávou veľkého Angličana; čo urobilo slávnym jeho, tým si v Slovanstve nikdy nezískate zásluhy.

Tieto myšlienky, podotknuté tu pre obmedzenosť miesta len v miernej krátkosti, mi ležali na srdci, keď som bol niekoľkokrát prečítal tu pred nami ležiace básne. Predniesol som ich teda najprv; teraz už pristúpme bližšie k posúdeniu básní p. K. Sabinu.

Tieto básne sú naskrz osobné (subjektívne) a p. Sabina, hoci patrí do počtu našich geniálnych básnikov, predsa len prílišnou abstraktnosťou, prúdom zúfalého horekovania nad sebou a temer vždy len o svojom rozorvanom vnútri prespevuje osudy života. Zdá sa, akoby to svoje útočište, o ktorom často hovorí, totiž poéziu a idey, nosil iba na jazyku — a to mu neposkytuje pravú útechu. Lebo, pravda, len ideálny duch sa vznáša nad zrúcaninami časného šťastia; ale práve preto, komu umenie a idea poskytujú radosť, nemôže byť tak mocne priviazaný k zemi, k milenke, k pohodliu, aby len večne spieval o svojich bolestiach, nad ich stratou! — keď však vylúdil niekoľko posledných hlaholov žiaľu, je tým vynesený na blažené výslnie umenia, kde tie bolesti miznú a len rozpaľujú ducha, aby predstavil zmyslami videné idey. Ale náš básnik všade prichádza na seba, opisuje svoje zúfalstvo, hľadí na stratenú „vidinu svých přání“ a svoju ideu, poéziu, toto svoje útočište, potrebuje len ako poetický kvietoček. Sníva sa mu len o hroboch, len o naveky uletevších blaženostiach, len o svojich urputných osudoch, robiac tak z čitateľa, ktorý chce spolu s ním byť rozsúdený a uspokojený v sebe, večného sudcu sporov jeho života. Cítime básnikovu bolesť; ale keď nám ona stále kráča v ústrety, je nám s ňou smutno. Lebo nechceme, aby básnik kráčal medzi nami a kvílil, ale žiadame od neho, aby stál vysoko a mocne nás k sebe priťahoval svojím žiaľom i radosťou preniknutými spevmi, ktoré aj k nám a k nášmu srdcu budú plynúť. Vtedy cítime básnikov žiaľ najbolestnejšie, keď sa nám už stal blízkym a kvílil aj s nami, totiž keď sme v ňom našli dovŕšené svoje bolesti a radosti ako ľudia, ako priatelia, ako vlastenci. Lebo básnik má hovoriť k nám, ak chce, aby sme s ním cítili. Ako výborne sa mu to podarilo tam, kde je slovanským! O tom však prehovoríme nižšie.

Ráz (charakter) týchto básní je dumná melanchólia, neraz až do zatmenia a omrzenosti zostupujúca ťažkomyseľnosť. Idealizuje s veľkou námahou — zväčša; preto vo viacerých básňach možno porozumieť jeho zámeru len s námahou. Obrazov — ktoré sú a majú byť len agregáty — používa toľko a tak skvostne, že sa zdá, akoby sa kvôli tým obrazom bol zháňal po myšlienke a cite. Miestami zas tak zdĺhavo alegorizuje, že čitateľ sa stráca v samých tieňoch a unavený pre samý oblek nespozná myšlienku. Konkrétny predmet sa idealizuje; abstraktný sa musí predstaviť zmyslom. Náš básnik obyčajne abstraktný predmet idey ešte viac idealizuje, alebo sa snaží predložiť zmyslom tak, že nakopí obrazy, pravda, vzaté z prírody, a do nich opäť vdychuje akúsi neprirodzenú povahu, s ktorou sa potom snaží zmyslovo spojiť svoju ideu. Toto potom potvrdíme pri rozbore nie nepodarenej básne Povolání.

V tejto zbierke sú však aj básne, ktoré nesú ráz ako pôvodnosti, tak aj miery, neskalenosti nijakými cudzími tirádami. Dvojaký ráz teda zaznamenávame pri týchto básňach, pôvodný slovanský a akýsi cudzí, neslovanský. To pekné začínanie od prírody a porovnávanie sa s prírodou, majúce miesto v mnohých básňach p. Sabinu, ten priamy duch, tá lahodnosť s vážnosťou, rozumovosť s citom, tá, skoro by som povedal, detská obraznosť, avšak zrelá — to všetko sa nám zdá byť vlastnosťou a výrazom slovanskej poézie. Ako ono smutné pozeranie len na zapadajúce slnko, len na súmrak a nemilujúce sa(?!) hory, len na koniec všetkých vecí, na zabudnutie, na stratenie sa v spúste sveta, na trúchlivý severný šat atď. — to všetko je len násilné papagájovanie akýchsi francúzskych alebo im podobných vzorov!

Zúfalcovi je všetko zúfalé; a takí básnici nezvestujú, nemôžu zvestovať vo svojich spevoch lepšie storočie. Oni hynú v slabostiach svojich súvekých vrstovníkov. Ale básnik má žiť v budúcich časoch, aby pozdvihol súčasníkov. Okrem toho beh vecí, času, to sväté a nádejné určenie všetkého, aj samých zlostí a ľudských bied, má básnika povzbudzovať k živým spevom vysokého letu, a nie k malátnym, zúfalým, beznádejným!

Tieto básne by sa našincom lepšie páčili a mali lepší účinok, keby nezhľadúvali po poli cudzích náruživostí, pre nás neúrodnom. Nech tu nepríde do úvahy myšlienka, že vari obecenstvo je nízke a nechápe básnikovho ducha; alebo nie je také, ani zo vzdelanejších čitateľov mu každý neporozumie, alebo ak porozumie, nepohne to ním. Je to pekná vlastnosť, keď básnik vysoko lieta, ale krajšia, keď vie svoju výšku sprístupniť každému. Slovan žiada od básnika, aby bol síce hlboký, ale jasný, neskalený; melancholický, ale čerstvý, pružný, plný a spievajúci určito; filozofický a objímajúci život v šírke i dĺžke, ale pritom ostrý, živý, výrečný, plesajúci a jasajúci, slovom, aby mu bol domácim vodcom na všetkých cestách života.

Medzi básňami p. Sabinu, ktoré majú neslovanský ráz a ktoré sú aj umeleckou cenou ďaleko od dokonalosti, zaujíma prvé miesto báseň Povolání na s. 44 a ďalších, ktorú sme si predsavzali tu rozobrať. Skladateľ nám tu predstavuje junoša zanieteného prudkou túžbou po poézii. Má silu odriecť sa všetkého domáceho, tichého života, lebo poézia mu je viac. Tu sa ho však pýta veľmi skúsený starec, či je vôľa už aj povolaním. Mladík sa tejto prenikavej otázky zľakne; osmelený však tiesňou, čo zviera jeho srdce, vyjavil starcovi svoj zápal, ktorým je preniknutý od svojho chlapčenstva. Nato mu starec dovolil spievať, a on zaspieval so sprievodom harfy, ktorú našiel na severe. I zaplesal nad ním zbor dávnych pevcov, keď počul jeho spevy.

Tu je celá myšlienka a páči sa rozmanitosťou obrazov. Nič jej nechýba, iba podarené uskutočnenie. Ale to je, čo chýba!! Stvárnenie tej myšlienky je usporiadané celkom podľa spôsobu a módy novej školy cudzincov. Preto nemôžeme nijako schvaľovať tie hromady básnických predstáv, to zavinutie myšlienky do takého množstva farieb a obrazov, tú obľúbenosť stále temných alegorizovaných melanchólií, to idealizovanie ideálov ideálmi a hľadanie farieb a poézie v prepiatostiach — to určite je z jednej strany jalové a ducha neuspokojujúce, z druhej strany zasa nedôstojné slovanského básnika, ktorý básni pre Slovana, toho prirodzeného básnika, čo má rád jadrne podané krásy.

Čo je to len napríklad hneď v prvej časti za množstvo obrazov (predstáv), bez určitého poriadku, aké množstvo látok bez pravého zlúčenia! Sokol sa preháňa na brehu, očakáva ráno; aj mládenec čaká na brehu „ideje svých přání“, žiadostivé pohľady upiera do diaľky, má mdlé oči, v srdci oheň! Jazero tíchne, v ňom sa zhliadajú hviezdy a luna! Otázky: vy hviezdy, prečo nie ste kvetmi?, hladina jazera, prečo nie si lúkou?, mesiačik, prečo nie si loďou, aby si odviezol mládenca, kam ho vedie túha!! Nebo sa zatemňuje, veje chladný vietor, hviezdy zhasli, slza v mládencovom oku sa trblieta! Nocou sa nesú spevy, nesie sa sladké lkanie strún, junoš poznáva v týchto zvukoch zvuky, ktoré počúval vo sne. A tie zvuky plynú z harfy, ktorú mladík hľadá. Potom vetry priženú loďku, na ktorú junoš sadne a pláva k vzdialenému brehu.

Tomuto básnickému zápalu nechýba nič iné ako spojiť tieto vidiny jasnou myšlienkou; umelecké zlúčenie týchto látok. Náš básnik je pravda lyrik a svojím letom sa môže vznášať ponad lúky a potoky, pahorky a vekovité hory, a predsa nemusí stavať vzdušné mostíky. Avšak veľmi zle tu použil svoju slobodu, keď nás vedie do výšky svojich letov, kde my ďalej s ním nemôžeme lietať, lebo nám nepodáva jasné myšlienky, pomocou ktorých by sme sa mohli domyslieť, čo on v zanietení preletel. Tak nám ukazuje tie nadsvetové ríše poézie v nedohľadnej hmle, v ďalekej stráni, vo zvukoch harfy vzbudených vetrom, splynuté v chaose a miešanine; v harfe, o ktorej hovorí povesť, že kriesi mŕtvych a že sa nachádza v akomsi čarovnom kraji za morom. Čitateľ si už musí podopĺňať myšlienky, a pretože všetko to, hoci farebné, bujné, ale neurčité opisovanie nám nedáva určité pojmy a predstavy, nemôžeme byť s básnikom zajedno, ale každý si musíme pomáhať pôvodnými náhľadmi, čím sa tuším u každého čitateľa tvoria iné myšlienky: len určité pojmy dávajú zárodky určitých a rovnakých pocitov.

Inak náš básnik v tejto básni pekne napísal (na s. 54) o poetickom počínaní, hovoriac: „Nad oblohou co žilo, On (t. j. básnik) k zemi přivinul“; ale sám sa toho nedrží, keď to, čo je nad oblohou, poéziu, snaží sa predstaviť našim zmyslom akýmisi zvláštnosťami, vzbudzujúcimi v nás nové úvahy.

Ako v tejto prvej časti, tak najmä v druhej básnik zreteľne dokázal svoje povolanie pre poéziu; no aj v nej mal byť plastickejší. Až kam, hľa, sa ten junoš ponáhľal pre svoju harfu! Až na sever! Od domova zablúdil tam, kde mu kynú neznáme kraje a hynú vlastenecké obrazy, kde nevidí rozkvitnuté nivy, tienisté stromy, horiace ruže, ale kde sa mu pred oči stavajú len ľadové a pusté stráne a holé skaly! Sem, na akýsi celkom zvláštny začarovaný sever, postavil svoju poéziu. Ani toho junoša nechápeme, lebo je to obraz z nejakého iného sveta, než je ten pozemský, ktorého osobitosť poznáme.

Básnikova myšlienka, ako hovoríme, sa začína vyvíjať až tam, kde junoš odpovedá starcovi (na s. 51), „povolanie“ atď. A až odtiaľ je básnik pravým slovanským básnikom. Čitateľovo srdce je po namáhavom čítaní nevdojak uchvátené ľúbezným prúdom jadrných myšlienok, preblahých vidín, dôkladných slov nášho básnika. Lebo aj jeho: „Vznešenosť tak mocně vábí, krása dojímá tak jemně.“ Už tu nachádzame emfázie a epifonémy, ktoré nás privádzajú do ríše a na výslnie blahej útechy. Napríklad: „Dlouhá vede cesta k cíli; Touha neukojitedlná, drahou umělce zprovází, kořist tam však spasitedlná“, etc.

V tretej časti nám básnik vznešene poeticky opisuje povolanie svojho básnika, ako ho potvrdzuje svojím spevom, keď o ňom spieva (s. 54):

I zbor pevcov, ukončujúci túto báseň, je postavený dobre a na svojom mieste, ba aj ten široký verš je trefne zvolený. Teda táto báseň nám ukázala veľa krásy, ale nepravý základ novomódneho neslovanského básnictva ju robí nedomácim výtvorom. Kiež by bola poslednou takou z pekného ducha p. Sabinu!

Ostatne to večné slzenie, tie pochmúrne tváre, tie zúfalé oči nie sú kvety zo slovanských luhov, a umenie, to jasné slnko života, ich tiež nerado vidí, lebo ono má domov tam, kde je útecha.

Slovan chce, aby básnik bol mierny, plný lásky k životu, plný životných citov; ale nás básnik mu spieva (s. 22):

A v básni Života pout (s. 19) sa nachádzajú mnohé násilné vyjadrenia, ktorým nemôžeme veriť, napríklad: „nade mnou se nezardějí, poblesky opravdivé klamných zdání“.

To je asi všetko, na čo sme s najlepším mienením chceli obrátiť pozornosť p. Sabinu, pripravení vďačne prijať odpoveď inej mienky. Myslíme si, že aj on sa dá nakloniť a zmieriť so živlom slovanskej poézie, najmä keď tu spomenieme tie krásy, ktoré nám vydal zo svojho ducha tam, kde sa stal slovanským.

Aká plastická, aká nežná, aká slovanská je tá básnička na s. 62 — Fialka! Bez akéhokoľvek skvostného lesku, bez všetkej márnej okrasy sa javí jej krása; zloženie prosté, aby sa tým jasnejšie zaskvela jeho poetická cena. Tá myšlienočka, že fialka, navyknutá na tieň, zvädla na svetle, je pravý výhonok národnej slovanskej poézie. Len škoda, že ten verš nie je primeraný, ale neohybný, rozvláčny. Rovnako básnička na s. 56, Zjara, nepatrí k tým neprirodzeným a vyšperkovaným krásam básnikovej múzy, súc napísaná prosto, a predsa lak jemne, obyčajne, a predsa takým prekvapujúcim spôsobom. Utešená je báseň Přání, ktorej príjemnosť a prostoľúbosť je viditeľná aj v poslednej slohe (s. 40):

Náš básnik nám zreteľne podáva svoju individuálnosť v básni Života pout, najmä v šiestej slohe (s. 20):

Ale ako prichádza básnik k nasledujúcim štyrom veršom, nevieme!

Či by nebolo lepšie, keby — spievajúc z čulého slovanského ducha — bol vynechal slzy o starnúcom živote, o hynúcich rokoch, o stratenej vidine, a s rovnakou živosťou opisoval milú nádej, s akou opisuje chúlostivosť (beznádej)?

Nuž, básnik náš, presvedč sa o tom, že pociťujeme veľké straty, keď svoje zručné a ohybné dary rozhádžeš na nepoetické obrazy. Stojac na poetickej slovanskej pôde, plodnej, plnej života, básni o živote a nádejach, a nie o hroboch a beznádeji.

Ale najvhodnejšie, podľa nášho zdania, uhádol básnik lyrický živel, a rovnako najbližšie k slovanskému srdcu hovorí v básni Z jitra (s. 70). Tak nenútene, tak citlivo zaspieval zrána, že tu čitateľ nachádza to, čo hľadal u svojho básnika, to harmonické upokojenie svojho vnútra a utíšenie seba samého. Aspoň recenzent vyznáva, že dávno nečítal báseň, ktorá by mu bola poskytla takú duchovnú slasť, neskalenú nijakou chybou, také čisté vnútorné utešenie, neumenšené nijakou neľúbeznosťou, ako práve táto.

Pôvodca i súdny čitateľ napokon vedia, že čo do formy, verša, nových slov (ako vidina etc., etc.), rýmu, techniky vkĺzli niektoré chyby. Tu o tom hovoriť už aj miesto nedovoľuje.

Predsa však pripomenieme, že p. Sabina namiesto g píše j, a i namiesto doterajšieho j, čo sa mi vidí byť dobré pravidlo. Ale nijako neschvaľujem písanie ou namiesto au. Divím sa však predovšetkým básnikom, že oni hneď lipnú k takýmto novotám a svojimi básňami rozširujú etymologické a podobné fabrikáty.

Ale aby som už skončil, pripomínam ešte toľko, že básne p. Sabinu sú vytlačené peknou antikvou^[113] a na peknom bielom velíne, a možno ich dostať za lacnú cenu, t. j. 30 gr. str.