Zlatý fond > Diela > Verše mladosti


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Verše mladosti

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Filip Pacalaj, Michaela Dofková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov

Ľúbostné

Anke


Viem, že darmo chodím do vás,
ružo-krásna Anička.
Nad mnou biednym nepohne sa
tvoja útla dušička.

Viem, že darmo chodím do vás
úľavu srdcu hľadať,
náklonnosti v Tebe ku mne,
ach, ni za mak nebadať.

Viem, že darmo zrádzam Tebe
môjho srdca žiadosti,
tvoja láska o moc menšia,
s tou nedôjdem radosti.

Viem, ti darmo lásku, život,
krásu, krásne sľubujem,
len to cítim, len to slyším,
že tvoj nikdy nebudem.

Boženke


Ty falošná falošnica,
veď ty budeš banovať,
keď ja budem na koníku
do vojny mašírovať.

Budeš ty mňa oplakávať
ako žiadna žiadneho.
Veď sklamala si jedine
tvojmu srdcu verného.

Viem, krvácať budeš za mnou
tam, kde ťa nik nevidí,
lež daromné všetko bude…
Ja už budem zabitý.

Otázka a odpoveď


„Cez deň, ty má milá,
veľa razov povieš…
Ej, to moje meno
veľa razov spomnieš?“

„Ani raz nepoviem;
len si ja vždy myslím:
Čiže ťa už kedy,
oj, milý môj, vidím?“

Zúfanie


Keby som ja vedel,
že sa hneď zabijem,
veru by som vyšiel
na vysoký kameň.

Skočil by som z neho
tam, kde je najvyšší.
Milá ma sklamala,
už ma nič neteší.

Povedzže mi…


Povedzže mi, moja milá, či ma chceš?
Ak pravda to, ohlášky hneď písať bež;
lebo ja ťa ako oči milujem,
jestli žiadaš — za teba hneď aj umriem.

Neumriže, pekný šuhaj, ty za mňa,
hoc rúčka už oddatá je oddávna:
Ďuríkovi tam u lipky zelenej,
sobáš bude nám po noci Veľkej.

Či ma verne ľúbi?


Preleť, slnko, preleť,
ponad tie rovienky
a spýtaj sa tam
tej mojej Boženky:

Či ma verne ľúbi?
A či len zavádza?
A keď ma neľúbi,
prečo ma zavádza?

Plače to slniečko
a smutne sa díva:
Plače aj srdiečko,
a hnev ho zalieva.

Ľúbil som, aj ľúbim


Ľúbil som, aj ľúbim,
bárs aj bez nádeje;
chudobným mládencom
ver’ na svete zle je.

Ale radšej idú,
radšej šable nosiť,
než by šli dievčatám
bohatým sa prosiť.

Dobre sa maj


Dobre sa maj, pyšné dievča,
už k vám neprídem,
čo bys’ mi hneď srdce dala,
už ho neprijmem.

Ešte som ti nepovedal,
že ťa milujem:
Ty si mi už odkázala,
že tvoj nebudem.

Ešte som len raz bol u vás,
už mať šeptala,
že by ona svoju dcérku
za mňa nedala.

*

Nechcem vás ja za testinú,
milosť-mamička,
ani teba za ženičku,
pyšná Anička.

Prosba


Radosť bolo mi žiť v svete,
keď som ešte malý bol,
nevedel som, čo sú žiale,
necítil som žiaden bôľ.

Lietal som si sťa ten motýľ
po pohronských výšinách,
oko moje blúdievalo
po tých našich dolinách.

Pod mnou ovečky som videl
valachove dokola,
nad mnou bystrého som počul,
Bože ty môj, sokola.

Radostiam tým je už koniec,
valach, sokol odišli,
a mňa roky, žiale, bôle,
spomôž, Bože, nadišli.

Otázka


Chvíle, milé chvíle,
kde ste sa minuli,
v ktorých sme sa jeden
k druhému vinuli?

V ktorých sme ľúbali
my jeden druhého.
Či sa ešte dožijem
minutia takého?

Či sa mi tá chvíľa,
či sa ešte vráti?
Či ma od žalosti —
chladný hrob zachváti?

Veru by…


Veru by, dievčatko,
do vás nechodieval,
keby k tebe nádej
v svojom srdci nemal.

K vám by nechodieval,
chodníčky netlačil,
ani moje oči
po tme by netrápil.

A v tom mojom srdci
netrpel by muky,
keby, dievča, tvojej
neúfal sa ruky.

Dievča, už sa…


Dievča, už sa zoria
biele líčka tvoje,
úprimne mi povedz,
či ty budeš moje?

Ja ti to Janíčko,
nemôžem odčítať,
musela by som sa
mamičky opýtať.

Zaspala


Falošná, falošná
si ty, Anulienka,
nechala si ma stáť
večer u okienka.

Neblíž mi, Janíčko,
ja som ťa čakala:
Tys’ neskoro chodil
a ja som zaspala.

Povedz mi…


Povedz mi, dievčatko,
bľadá malinôčka.
prečo sú zrosené
tvoje modré očká?

Prečo že by boli?
Keď som sa modlila…,
aby falošnosti
hodina odbila.

Milému


Milý môj, milý môj,
prečo k nám neprídeš,
kolo nášho domu,
keď si niekde ideš.

Prejdeš cestou, prejdeš
cez deň dva-tri razy,
predsa sa ti do nás
len vkročiť raz ťaží.

Prečo je to, prečo,
to u nás žiaden nezná,
mne sa ver’, šuhajko,
taká láska nezdá.

Ja si len tak myslím,
že ma chceš trucovať,
moju vernú lásku,
že ty chceš skusovať.

*

Keď ťa ale túžba
po inej nadišla: —
Bohdaj som ti nikdy
na rozum neprišla.

Nepozeraj, dievča…


Nepozeraj, dievča,
nepozeraj na mňa,
veď ja to dávno viem,
že nepôjdeš za mňa.

Veď si ty bohatá,
máš peniaze, statky —
A ja už sirota
bez otca, bez matky.

Veď si ty učená,
chodila si školy —
Kým som ja poháňal
tatíčkove voly.

Nepozeraj, dievča,
nepozeraj na mňa,
môžeš ma natrápiť —
a nepôjdeš za mňa.

Chladný vietor…


Chladný vietor duje,
zžlklé lístie padá,
osiralé vtáča
zimovisko hľadá.

Zhýba hlávku dolu,
zase dvíha hore,
sťa by pýtalo sa:
Na ktoromže dvore?

No vtom víchor zhviždí,
vtáča strihne v svety,
a to nebožiatko
nezná kde, a letí.

Ružička a pníček


Ako letný vetrík
sticha pofukuje,
tak sa tá ružička
k pníku prichyľuje.

Pozri, milá, pozri,
nezapaľuj líček —
ty si tá ružička
a ja som ten pníček.

„A tichý vetríček
čo ich spolu znáša?“
To je tá horúca,
verná láska naša!

Veľmi hrdá


Prečo by som, strynká,
prečo k vám chodieval
a sa s vašou dievkou
iba zapodieval?

Prepáčte mi, prosím,
mne k vám cesta tvrdá,
lebo vaša dievka
pre mňa veľmi hrdá.

Pusťže ma…


Chalupa, chalupa,
bodaj by ťa neznal!
Bodaj by ti strechu
dávno bol vietor vzal.

Prečože sú také
malé okná tvoje,
že cez ne nevidím
potešenie svoje?

Okná sú maličké,
a dvere z javora:
Pusťže ma, dievčatko,
aspoň do pitvora.

Starý motív


Rád ťa vidím, dievča,
a ty tajíš mienku.
Povedz, aké túžby
zhrievaš na srdienku.

Ach, by sa tak niesli
s môjmi jednou dráhou!
Poviem ti pred kňazom,
akou si mi drahou!

Oj, len zjav už tajnosť,
žením sa na zimu:
A keď ty nepôjdeš,
to si vezmem — inú.

Pesničky


Krásna si ty, ružička červená,
akoby si šuhajka videla!
Poľúbil ma švárny šuhajíčko,
bo sa nazdal, že to tvoje líčko.

Kdes’ bol, vetrík hravý, že si tak voňavý?
V sádku u Aničky, kde kvitnú ružičky.
A čo robí ona? Perečko ti vije,
poľubok do lístka každučkého kryje.

*

Králiky, králiky,
vaše lístky klamú,
lebo mi zakaždým
iné povedajú.

Netrhaj nám lístky,
tie veštiť nevedia;
šuhajove oči
pravdu ti povedia.

*

Kde hviezdičky padajú, keby ja to znala,
veruže by som ti ich všetky pozberala.
Šuhajovi na sobáš perko z nich zviazala.
Ej, takého ženícha žiadna by nemala!

*

Padá ti, lipka,
lístie bielušké,
či chceš mi ustlať
lôžko mäkkušké?

Nenarušený
mier v tvojom chládku,
devy spev čuť len
z blízkeho sádku.

I ten už stíchol,
rosička padá.
A kvietok lístky
spolu si skladá.

Usteľ mi, lipka,
lôžko na zemi,
snáď vo sne spievať
deva bude mi!

Tušenie


Smutné srdce moje
vo dne v noci plače
lebo mrcha ľudia
dvoja cesty naše.

A keď tie rozdvoja,
ochladne i láska
sťaby rozišla sa
na kytočke páska.

Či ma…?


Myšlienky, myšlienky,
kdeže ste sa deli?
veď ste mi na jednu
všetky uleteli.

Všetky, iba jedna,
tá mi hlavu láme —
či ma to dievčatko,
či ma neoklame?

Nieto!


„Pekné to dievčatko!
až na zaľúbenie.“
„Ba mu var’ v okolí
ani páru nenie!“

„Tie ústa“, „tie oči“,
„líčka“, „zlaté vlásky!“
Škoda len, v srdci že
nieto — rodolásky.

Popevky


1.

Keď som ja maličká
šaty prala,
každý mi ručníček
voda brala:

Teraz, keď už väčšia
šaty periem,
nevezme mi ručníček
ani jeden.

Mládenci, mládenci,
čo robíte,
že k nám ani jeden
nechodíte:

Keď som bola malá
chodili ste,
teraz, keď dorastám,
nechali ste.

2.

Pri mojom okienku
vtáča milo spieva,
takým milým hlasom,
len sa tak oznieva.

Aj ja by som spieval,
ale nemám o čom:
Neverím, dievčatko,
tvojím sivým očom.

Ani tvojim očom,
ani tvojim ústam,
bárs si reči tvoje
ja k srdcu pripúšťam.

3.

Poseďže, dievčatko,
poseď chvíľku pri mne,
čo ti teraz poviem,
poviem ti úprimne:

Keď ti pozriem v oči,
pozrel som do neba…
Keď si nebo žiadam,
žiadam len teba.

4.

Nemyslel som veru, veru nie,
že je ten bozk také korenie:
Že si ho niektorá sypať dá —
druhá sa za zrnko nahnevá.

5.

Dievčatko, dievčatko,
samá si kleveta,
do vás by nechodil
za pol druha sveta.

Za pol druha sveta,
za vrece dukátov,
veď by každý vedel
kedy som u vás bou!

6.

Už si dievča čepec chystá,
že je už vraj jeho istá:
Istá, istá; alebo nie,
do sobáša ktože to vie?! —

7.

Ďakujem Ti, Bože,
za to dobrodenie,
že mám v svete aspoň
jedno potešenie.

Trebárs je maličká,
nermútim sa zato,
veď ona dorastie,
kým bude čas na to — — —

8.

Keď ja idem, dievča,
popred dom,
prečo ty nevyjdeš
nikdy von?

Veď len zato chodím
vedľa vás,
že ty nechodievaš
vedľa nás.

9.

Frajerôčka moja,
vzácny poklad!
Nože tvoje rúčky
po mne poklaď.

Pohlaď a pobozkaj
moje líčka,
veď ťa ja rád vidím
od malička!

10.

Duje vietor, duje,
dolinou sa nesie,
akúže novinu
mi o milom nesie?

Či ma on, šuhajko,
či ma ešte ľúbi,
či už po nebesách
sťa hviezdička blúdi?

Nech je akokoľvek,
ja jeho milujem,
jemu vernú lásku
do smrti sľubujem.

11.

Cez deň, ty má milá,
veľa ráz povieš,
ej, to moje meno
veľa raz spomenieš?

12.

Čože vám, dievčence,
ktoré v oddaní ste;
ale nám, ktoré sme,
jak nebo od zeme.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.