ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový domov. — Slovanské známosti. — Kollár pomáha Kuzmánymu. — Kuzmány členom terminologického výboru. — Ponúkli mu administráciu niektorej superintendencie v Uhorsku. — „Slovenské Noviny“. — Kuzmány a Kollár za československý spisovný jazyk. — „Slovanské besedy“. — Styky so Šafárikom a s Palackým. — Smrť Kollárova. — Kuzmányho smútočná reč. — Styky s otčinou.

Vo Viedni našiel Kuzmány nielen útulok, asyl pred stíhaním nepriateľov. Našiel nový domov, ku ktorému sa viaže desať rokov jeho života.

Našiel tam už mnoho národovcov, priateľov i známych, a viacerí ešte i za ním prichodili, hľadajúc ochranu u vlády. R. 1848 složená vláda Schwarzenberg-Stadionova chcela sa odmeniť národom slovanským za vernosť, trónu dokázanú, sľubovala ochranu a rovnoprávnosť všetkým národom. Časom a revolúciou vzbudené nádeje slovenské, ubíjané od Maďarov, našly novú živnosť vo Viedni, vo vláde, u panovníka. I mimo Kuzmányho mnohí hľadali tam útulok, iní zas, ako Kollár, samou vládou boli ta povolaní.

A Viedeň sa stala čoskoro novým domovom našim, z vlasti vyhnatým mužom. Lebo v priazni, vládou Slovákom a Slovanom dokazovanej, čoskoro poprechodily ta zo Slovenska redakcie nielen novín, ale i celého hnutia politického i literárneho, kultúrneho. Nie div, že tam, pocítiac viac svobody, mužovia naši počali sa rozpisovať o nedostatkoch a o potrebách národa slovenského v Uhorsku, zjavily sa nové myšlienky, nové návrhy jedno za druhým. A čo sa uskutočnilo i pozdejšie, v rokoch 6O-tych, to všetko už teraz, v svobode, vzniklo ako idea, ako plán.

Kuzmány, prejdúc z vlastnej vôle do Viedne, našiel si skoro pole účinkovania. Vlastne čoskoro ho našli a hneď použili jeho vlohy, jeho neúnavnú prácechtivosť. A nielen pri práci a zamestnanosti privykol chytro v svojom novom domove, ale i preto, že skoro celé Slovensko, všetci významnejší mužovia, jeho známi a priatelia, počali vyhľadávať, navštevovať Viedeň, tušiac odtiaľ záchranu. Vyhľadajú ho priatelia z vlasti, priatelia bližší i ďalší, osobní i literárni: Lichard, Radlinský, Ján Chalupka, Hodža, Štúr, Hurban, Záborský, atď. Mnohí ho vyhľadávali listovne.

Ale na Kuzmányho nemalý pôvab maly osobné styky s veľkými, reprezentačnými mužmi národov slovanských, ktorí, ako i on, tiež hľadali útulok vo Viedni, alebo svoje kultúrne ústredie poznávali tam. Česi, Poliaci, Srbi, Chorváti, všetci sa schádzali vo Viedni, a Kuzmány radom sa schádzal a oboznamoval buď s priateľmi mladších čias, alebo s výtečníkmi iných národov, známymi aspoň zo svojich prác.

Takýmto činom Kuzmány čoskoro sa vžil do nových pomerov, udomácnil sa v novom domove.

Predbežne šlo to dosť ťažko. Živnosť, byt musel platiť zo svojho. Byt mal z počiatku na Josephstädter Glacis Nr. 210., 1. schody, 2. poschodie, dvere č. 10.; pozdejšie v Josefstadte, Johannis-Gasse 41. O Kollárovi vieme, že ako dôverník vlády dostával denne 4 — 5 zl. Kuzmány však aspoň predbežne musel z hotového zaokrývať denné potreby.

Kollár, povolaný súc vládou, vo Viedni je už koncom marca 1849. Poverený je podať návrh, akoby sa dalo pomôcť Slovákom, aby sa cítili rovnoprávnymi s Maďarmi; akoby bolo treba sriadiť cirkev a školstvo. Kollár vypracoval svedomite svoj návrh, za čo už 29. apríla 1849 vymenovaný bol za mimoriadneho profesora slovanskej archeologie na univerzitu viedenskú.^[236]

Kuzmány našiel už Kollára vo Viedni, v ňom našiel dobrého, dôverného priateľa a pomocníka. Kollár asi kliesnil cestu Kuzmánymu, kde môhol, ho odporúčal, vťahoval do kruhov jemu známych.

Keď počínaním dvorného radcu dr. A. Becka založená bola „terminologická komissia“,^[237] ako zastupitelia Slovákov vtiahnutí boli do nej Kollár a Kuzmány. Komisia mala úlohou ustáliť terminologiu, výrazy pre obyčajné i menej obyčajné pojmy, menovite oboru juridicko-politického. („Juridisch-politische Terminologie für die slawischen Sprachen Oesterreichs“). Čechov v komisii zastupovali Šafárik ako predseda, Beck, ktorý riadil praktické potreby výboru, potom Erben, Rybička, Šembera; ostatné slovanské národy zastupovali Miklosich, Vuk Karadžič, Mažuranič, Holovacký. S týmito vynikajúcimi mužmi schádzal sa Kuzmány skoro každodenne. Vzájomne sa navštevovali za tri mesiace, sept., okt. a novemb., dokiaľ komisia trvala a neskončila úlohu svoju. Rozišla sa začiatkom decembra.^[238]

Aký podiel mal Kuzmány v terminologickom výbore, bližšie nevieme. Ale čo poznamenal Karásek o Kollárovi, že hľadel pri všetkom na Slovákov, to bude platiť i o Kuzmánymu; ich spoločným pričinením sú poznačené niektoré výrazy i po slovensky, ako na pr. Wucher, lichva, slov. úžera. Kollár chcel vplývať i na spôsob tlače, chcel písať w a au, proti čomu sa rozhodne ohradil Šafárik, žiadajúc v a ou.^[239] V otázke tejto Kuzmány mohol si stať na stranu Šafárikovu, ktorého si už dávno vážil a ku ktorému zachoval úctu do konca. Nieto azda dopisu od Kuzmányho na Pospíšila, pozdejšie na Palackého, v ktorom by nejako nepomyslel na Šafárika a nedal ho pozdraviť.

Vo Viedni bolo Kuzmánymu ponúknuté administrátorstvo niektorej superintendencie, ale pre pomery, v Uhorsku ešte vždy panujúce, postavenie nechcel prijať. I keď predbežne nemal postavenia, s dôchodkom spojeného, cítil sa tam lepšie, v istote. A možno, že sa už robilo, kľulo niečo v záujme jeho profesúry. Kollár, už profesor, môhol vykonať niečo v prospech jeho.

Kuzmány sa živo účastnil i spoločnosti viedenskej, ktorá stále vzrastala. Za Kollárom a Kuzmánym prichádzajú do Viedne i Lichard a Radlinský a založia r. 1850 s povolením vlády „Slovenské Noviny“. Kuzmány udržuje priateľský pomer s redaktormi, ba i sám prispieva článkami do novín. Ale menovite ku Kollárovi viažu ho srdečné priateľstvo a úprimná úcta. Spolu rokujú o všetkých veciach. Keď vláda nariadila usporiadať otázku spisovného jazyka pre Slovensko, mužovia títo dohodnú sa za československú reč. Radlinský napíše i článok v záujme „staroslovenčiny“. — Ale presídliac do Budína, stane si zasa na stranu slovenčiny.

Keď sa Kollár presťahoval i s rodinou do Viedne, utvorilo sa priateľstvo medzi jeho a medzi Kuzmányho domácnosťou. Rodiny sa vzájomne navštevovaly, dcéry oboch rodín sa priatelily, spolu chodily na viedenské zábavy a večierky.

Slovanská spoločnosť vo Viedni vôbec počínala si čule. Riadila večierky, zábavy, „slovanské besedy“, na ktorých bývala uskutočňovaná idea vzájomnosti, lebo program chcel vyhovieť všetkým zastupiteľom národov slovanských vo Viedni. Bývaly spievané vence „slovanských piesní“, Kuzmány a Kollár i s rodinami navštevovali tieto večierky a bály. Tam stretávali sa s výtečnými mužmi národov slovanských, s Havlíčkom, Dvořáčkom, Beckom, Dobrovčikom (bulharským redaktorom), Golovackým, Kaveckým, Miklosichom, Palackým, Pelakovičom, s oboma Petrovičovci, Šemberom, Vislobockym, Vukom Štefaničom a s inými. Pri takýchto príležitostiach nevystal ani Kuzmány z radu tých, ktorí hmotnými príspevkami napomáhali úspech národného divadla československého v Prahe, alebo iný národný cieľ.

Často prichodil do Viedne i Šafárik, ktorého vláda žiadala a poverila sriadiť cis. kráľ. knihovňu. Palacký zas prichádzal na výročné schôdzky akademie vied. Pobyt s týmito mužmi pri takýchto príležitostiach býval malým národným sviatkom pre Kuzmányho. Prichodil do Viedne zo Slovenska častejšie i Štúr a vyhľadal, prirodzene, vodcov.

A prichodili zo Slovenska i druhí, mnohí. Tak Ján Chalupka z Brezna, na ten čas administrátor superintendencie banského okolia, potom Hodža, Šuhajda, profesor štiavnický, potom priatelia alebo z rodiny Kuzmányovskej. Dom Kuzmányho býval otvorený pre týchto vzácnych hostí z „kraja“, býval akoby hostíncom. Na pohostinstvo jeho domácnosti môžeme zatvárať z jeho dopisov, v ktorých povoláva bývalých banskobystrických priateľov a príbuzných na návštevu do Viedne, sľubujúc zas navštíviť rodné kraje svoje.

Avšak slovanskú spoločnosť viedenskú, i celý národ československý stihol hlboký žiaľ. Kollár, svojho času najväčší básnik slovanský, ktorého čo do auktority a úcty požívanej môžeme prirovnať ku Goethemu, náhle zomrel. „Slovenské Noviny“ vo Viedni 22. januára 1852 oznamujú bolestným srdcom, že „pán dokt. Kollár po týto dny nebezpečně onemocněl“. A už 24. januára, v sobotu, ráno o pol šiestej dokonal.

Smrť Kollárova hlboko dojala Kuzmányho. Ztratil v ňom svojho, azda najvzácnejšieho priateľa, ba v mnohom ohľade otca, radcu, vodcu, pomocníka, a tiež verného druha v poezii a v profesorstve. Z jedného dopisu Kuzmányho môžeme zatvárať na intímnosť, bezprostrednosť priateľstva, a na to, že Kuzmány navštevoval nemocného Kollára, ktorý sa vytúžil, vyžaloval pred Kuzmánym. Píše: „Jisté jest, že nápady Hrubianove žraly Kollára v posledných týdnech jeho života.“^[240] Kuzmány vytrval pri nemocnom Kollárovi do posledného dychu jeho. Palackému píše: „Náš Kollár jest tedy již tam. Žel nad jeho smrtí jest všeobecný. Pravě slyším, že dílo jeho o retransk. bozích není úplně dokonáno. Až vyjde to, co sepsal, teprv uvidíme, mámeli toho litovati. V posledních dnech se toliko Indií obíral, o ní táral (fantasoval). Jeho zvláštní missii on již dávno vykonal, dal ducha národnosti slovanské a vlil ho do srdcí nového pokolení, pak vzbudil pokmenní vzájemnost. Sláva jeho jménu, pokoj jeho prachu“.^[241]

Ako ťažko bolo srdcu Kuzmányho vyprevadiť takého muža a priateľa! Ako ťažko mu bolo povedať slávnostnú reč nad ním! Ako profesor a kazateľ univerzitný musel na seba vziať úlohu túto, a nútily ho k tomu i mnohé iné dôvody. I ako Slovákovi, jemu prislušala najlepšie úloha táto.

Pohrebnú počestnosť v dome odbavil krátkou rečou ev. farár Porubský, a zaspieval český sbor. Pravá slávnosť pohrebná mala byť neskoršie. „Slovenské Noviny“ 14. februára oznamujú: „Náboženská truchoslávnosť, kterau Slovanstvo vídenské ku pocte Jána Kollára uspořaduje, bude se v první neděli v poste (29. Febr.) o 3. hod. po pol. v chrámě evanj. augšb. vyznání odbývati. Náboženské obrady spravovati bude cis. král. prof. pán Kuzmány“. Piesne, na slávnosti spievané, maly slová od Furcha,^[242] ale — ako poznačily Slovenské Noviny — pieseň čís. 5. programu bola od Kuzmányho.

Kuzmány kázal na základe textu Řím. 9. 1 — 5. na téma „národnost křesťanská vede národ k slávě, nekřesťanská k zahynutí; hlas od hrobu Jána Kollára“. Celá kázeň je spracovaná v duchu Kollárovom, dýcha z nej idea vzájomnosti, tak že v kázni obdržíme duševnú podobizeň Kollárovu. „Uznejtež se vzájemne: Váš je i Hus, i Nepomuk, i Cyrill… i Krasický, i Komenský, i Mušický, i Dobrovský, i Kollár“. A ako poznamenal referent Slovenských Novín, celú reč previeval duch nábožnosti a národnosti.

Slávnosť urobila hlboký dojem na početné shromaždenie, a k dojmu v nemalej miere prispela kázeň, tak že prejavená bola všeobecná žiadosť, aby kázeň, „hluboko rozmyšlená reč“, tlačou bola vydaná.

Vôbec Kuzmány hral vysokú rolu v spoločnosti viedenskej. Zúčastnil sa na každom pohybe, na každom prejave spoločenskom, ktorý aspoň ako-tak súvisel so Slovanstvom. A po smrti Kollárovej ostal najvyšším, najprednejším zastupiteľom a predstaviteľom slovenských záujmov vo Viedni. Ako na takéhoto hľadelo každé slovenské oko, i tam vo Viedni, i tu z kraja, s úctou, v ňom vidiac ochrancu a prímluvcu národa na najvyššom mieste. Vo Viedni bol už na ceste stať sa otcom národa. Pomáhal, radil každému, potešoval a posmeloval každého, a Viedeň v čase jeho tamojšieho pobytu bola mestom, Slovákmi, pomoc hľadajúcimi, početne navštevovaným.^[243]

A nielen národovci, ustarostení o národ, ho vyhľadávajú a prosia o radu a o pomoc; ale prichodili do Viedne i nemocní a jeho prostredníctvom hľadali pomoc. Tak zabezpečil miesto istému choromyseľnému, bláznivému, a keď ho mali vypraviť, obstaral veci, k expedovaniu takého blázna potrebné. Iní zas omŕzali ho o vybratie a objednávanie piana, alebo i menej významných vecí, o knižky, na pr. Pensel si pýta poslať srbskú gramatiku. Vykonal ochotne všetko. Keď na smrť Kollárovu razené boly strieborné a medené medaille, vtedy najviac objednávok zo Slovenska prešlo jeho rukami, a on so synmi i balil, i odosielal. Ant. Rybičkovi do Prahy píše: „Prosím Vás úctivě, zaopatřite mi, pakli Vám možno, jednu medaili na smrt Kollárovu ze stříbra. Račtež však mi též i cenu pak oznámiti. Peníze za ní odevzdám tomu, kdo mi ji doručí. Přálbych si ovšem, aby se to brzky stalo, aspoň se přílišně neprotáhlo. Požádán jsem o ni již dávno, a ja sem na to zcela byl zapomněl, až sem opět po tyto dny na to upamatován“.^[244]

S rodným krajom udržiaval stály styk, a to nielen takýto spoločenský, ale otcovsky sa staral stále i o záujmy celého národa.