ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Časopisectvo na Slovensku pred „Hronkou“. — Rozkolníctvo v spisovnom jazyku vedie Kuzmányho k založeniu „Hronky“. — Spolupracovníci a niveau „Hronky“. — Jej zaniknutie. — Hospodárske zámery. — Myšlienkový obsah básní Kuzmányho z prvej periody jeho tvorenia. — Romantizmus. - Podmienkou vzdelania svoboda. — Národ členom velikej slovanskej rodiny. — Básnik kriesi minulosť. — Múza Kollárova a Kuzmányho. — „Běla“. — „Vodan a Děva“. — Kuzmányho románce a balady. — Spoločenské idey „Běly“. — Idea vzájomnosti. — „Ladislav“. — Romantizmus „Ladislava“. — Idey jeho, cieľ výchovný. — Horlí za zrušenie poddanstva. — Najväčším nešťastím pre národ je odrodilstvo. — Pomoc pre národ vidí v jeho vzdelaní. — Ladislav hrdinou vzájomnosti slovanskej. — Literárné styky a dopisy. — Kuzmányho vplyv na mladších. — V boji proti maďarizmu. — Úsudok Srieznievského o Kuzmánym. — Proti maďarským kasínam založí „Spolok všeobecnej vzdelanosti“ v B. Bystrici. — Spolky protipálenčené.

Založením časopisu „Hronky“^[74] chcel si Kuzmány stvoriť postať, s ktorej by môhol zasahovať svojimi opravnými snahami do národného, spoločenského života.

Samé založenie časopisu malo veľký význam. Málo je toho z oboru novinárskeho a časopiseckého, na čo sa redaktor „Hronky“ môhol ohliadať. Polstoročím pred tým, ako „Hronka“ začala vychodiť, zanikly prvé československé a na Slovensku písané novinky, „Prešpurské noviny“, vychádzajúce v rokoch 1738 — 87 pod redaktorstvom Štefana Lešku. I v bydlisku svojom, v B. Bystrici, mal predchodcu Kuzmány, Ondreja Plachého, ktorý v rokoch 1785 — 6 vydával „Staré noviny literního umění“. Tieto zanikly r. 1786, predošlé r. 1787. Po 25-ročnej prestávke, r. 1812, začal vydávať Palkovič noviny „Týdenník, aneb cisárské královské národní noviny“, ktoré vychodily až do r. 1818. Zas po 14-ročnej prestávke začal vydávať ten istý Palkovič „Tatranku, spis pokračující rozličného obsahu, pro učené, přeučené a neučené“, v r. 1832 — 45. Palkovičov „Týdenník“ bol svojim pomerom primerane znamenitý časopis, ktorý vyhovoval potrebám obecenstva. Informoval o bežných veciach v politike, o jednotlivých národoch, zaujímal sa o literatúru, referoval o nových knihách a prácach literárnych, budil záujem menovite za slovanské veci, a bol horlivým bojovníkom za spoločný československý spisovný jazyk. „Tatranka“ naproti tomu hneď od počiatku dokázala sa byť slabou v každom ohľade, obsahove i rečove. Ako vidíme z Kuzmányho úvodných slov ku »Hronke“: „Místo předmluvy — tato domluva“. „Tatranka“, ktorá by bola mala reprezentovať svet Tatier, Slovákov, bola nehodná svojho mena. Obliekala sa do cudzích handár, to je uverejnené bývaly v nej výťahy, prepisy článkov maďarských a nemeckých, a to bez všetkého hlbšieho pochopenia záujmov a potrieb národa slovenského. Ba i zjavovala sa veľmi neriadne, tak že Palkovíč vše nijako nemohol zakončiť ročník.

A podobne v jazykovom ohľade začala popúšťať „Tatranka“ zo zásad, hlásaných ešte „Týdenníkom“. Totiž bernoláčtina, propagovaná i básňami Hollého, počínala mýliť i spisovateľské kruhy evanjelikov slovenských. A Palkovič vo svojej „Tatranke“ začal uvádzať do nej novoty pravopisné.

Kuzmány v tomto novotárení v spisovnej reči československej, už v uvádzaní „v“ miesto w „j“ miesto g, v uvádzaní y, videl veliké nebezpečenstvo pre národ. Videl v tom prvé kroky rozkolníctva, ktoré hrozí zahynutím i literatúre našej, i národu nášmu. Tak volá: „Ach! mezi všemi pohromami, které se na všeslovanský národ buď křivým osudem, buď zlými sausedy kdy svalily, nepokládám ani jednu za tak neštěstlivau a konečně záhubnau, jako rozpadlost naši ve písemním jazyku… Rozličnosť v písemním jazyku jednoho národa… není k ničemu, než ke konečné zkáze neprostředně literatúry, a pak prostredně všeliké osvety a vzdělanosti, a tak síly a slávy národu“.^[75]

Obsahový nedostatok „Tatranky“, a najmä podporované ňou rozkolníctvo v spisovnom jazyku, ktoré i mimo „Tatranky“ už hrozí, ponúkajú Kuzmányho založiť nový časopis „Hronku“. Chce zachrániť, čo sa dá. Chce čeliť nebezpečenstvu. Pri starých, skostnatelých spisovateľoch by ničoho nedosiahol a pozoruje, že „již někteří mezi tebau, neyradostnější ty kvítku naděje Slowenska! do rozpači padají, kam, ve smatku tomto nevedauce; i že předce snad dobrým slovem na pravé cestě zadržání býti mohau — co deyž Bůh, aby se tak stalo!“^[76] preto sa obracia na mladých spisovateľov a volá: „Nedeyte se, rozmilí mladíkové! zmámiti žádným způsobem, žadnými, vždy jen klamlivými důvody, buďby oni z neyčistější horlivosti národenské původ svůj vzali; nedeytež, a chraňtež se odtrhnauti se od přijatého již písemního jazyka.“^[77] Shromaždiť chce okolo svojej „Hronky“ celú mládež, už i preto, aby ona i obsahom, lepšími a rozmanitejšími prácami mládeže získala a prevýšila i udusila škodnú „Tatranku“ a nebezpečnú „bernoláčinu“. Hronka „ať slouží svornosti a zrůstu literatúry podle přijaté giž všeobecně mluvnice a dobropísemnosti. „Hronka“ ať pěje souzvučně se svými sestřičkami“^[78]

V tomto je podatý program „Hronky“: bojovať proti rozkolníkom národným, zachovať národ pri jednotnej spisovnej reči. Ale boj tento nemá byť v polemii; ako i úvodný článok Kuzmányho je napísaný „sine ira et studio“ a z lásky k národu, tak i ďalej má sa bojovať pozitívnou prácou. Keď Kuzmány shromaždí a udrží okolo „Hronky“ pracovnú mládež, keď táto prácami svojimi vydobyje si uznanie, bude boj vyhratý. Preto sa Kuzmány nezapodieva viac otázkou touto, ale pozornosť svoju obracia na skutočné potreby národa. V duchu osvietenskom chce dvíhať národ mravne a kultúrne. Preto chce ho najprv vzdelať v jeho obore hospodárskom a remeselníckom, mysliac, že keď takto bude napomožený jeho hmotný dobrobyt, ľahšie ho bude môcť previesť k všeobecnej osvete, kultúre. Preto, ako v „Ladislavovi“ nepriamo poučuje, aký má byť inteligentný Slovák, ako má poučovať ľud o hospodárstve, ako mu má radiť, robí to i sám, upozorňovaním na novoty hospodárske, na pr. na pluh, vynájdený vo Francúzsku, zdokonálený v Nemecku, totiž na „pluh nepotřebující plužníka (tak na Slovensku nazýváme toho, který pluh řídí)“. A sľubuje podať v „Hronke“ i nakreslený vzor tohoto pluhu.^[79]

Inteligencii národnej, aby udržaná bola pri vzájomnosti československej, majú zasa slúžiť druhé, zábavné a poučné články, menovite z oboru peknej literatúry, básne i próza a úvahy historické, estetické, filologické.

Za spolupracovníkov svojho časopisu skutočne získal Kuzmány najvýtečnejších mužov svojho času. Nájdeme tu zastúpených Daniela Slobodu, Hroboňa, Záborského, Fejérpatakyho, Ľ. Štúra, B. Nosáka, I. Hozneka, potom Licharda, I. Maróthyho, Ct. Cochiusa, M. Hurbana, L. Jesenského, H. Škultétyho, Kampelíka, Sabinského, Wěrného básňami pôvodnými i prekladmi, menovite ód Horatiusových. Potom prózou zastúpení sú tu Kollár (O literárnej vzájemnosti), J. Chalupka (Kocurkovo, Lipča); Jozef Melcer, farár a notár seniorátu zvolenského (O článkovitosti reči), O. Zipser, profesor bansko-bystrický (Den v Benátkách), Ľ. Šuhajda (Životopis Friesa). Ďalej Fejérpataky podáva životopis Matúša Blahu, farára mikulášskeho, opis cesty na Kriváň a život Koperníka, Karol Štúr prekladá Platónovho Faedona, M. Hodža píše článok „Lucián Musický, pravoslávny biskup karelštatský“, Sam. Tomášik píše o „Navštívění pomoří Baltického“, Al. Šembera o P. J. Šafárikovi, Pavel Tomášik o „Bonapartovcoch“, Karol Braxatoris píše dramatickú báseň „Osud, aneb Oleg, Vývoda Ruský“, Bohuslav Křižák, Slovák, podáva preklad z Hamleta Shakespearovho IV. dejstva, dej piaty, „na ukážku“, a Ľ. Štúr podáva „Zprávu o schopnosti Slováků“.

V každom čísle sú „literní zprávy“, v ktorých Kuzmány poukazuje na nové vyšlé, alebo i vyjsť majúce knihy.

„Hronka“ tedy stála na úrovni svojej doby, časopisy Palkovičove prevýšila vysoko, ba hrdo závodila i s časopismi českými toho času. Kuzmány sa dokázal redaktorom, znajúcim v plnej miere svoje úlohy a povinnosti. Pozornosť jeho rozprestierala sa na všetko, čo by zaujímalo obecenstvo, i vedel dosiahnuť rozmanitosť obsahu. Táto rozmanitosť v článkoch, potom jednotlivé odbornícke úvahy pozdvihly „Hronku“ na niveau, na jakom ani pred ňou, ani za ňou dlho nestál slovenský časopis. „Tatranka“ prežila síce „Hronku“, ale účinku a významu dosiahla „Hronka“ väčšieho za tri roky svojho života, než „Tatranka“ za celých 15 rokov svojho trvania. Spojila pracovné sily a reprezentovala skutočne slovenskú kultúru.

Po troch rokoch zdarného pôsobenia, r. 1838, „Hronka“ zanikla. Redaktor oznamuje „Z vážných příčin „Hronka“ na rok nasledující vycházeti přestane. Když opět její pokračování před se vzíti moci budeme, neopomněme to napřed navěštím zvláštním velectěnému obecenstvu oznámiti. V B. Bystřici, 8. Října 1838. Vydavatel“. Ale veru náveštie neprišlo, „Hronka“ prestala z „vážnych príčin“. Tieto vážne príčiny boly hmotné. Veď na mravnej podpore nechybälo; počet spolupracovníkov stále rástol, vždy novšie mená sa zjavovaly. Ale málo bolo predplatiteľov. Už v II. ročníku sa žaluje, že „Hronka“ hmotne slabo stojí, a že on sám nemôže vynakladať na ňu. Pri tom horlí za to, aby vydavateľ a redaktor časopisu tak bol platený, „aby mu nebylo nutno i jiného úřadu hleděti“.^[80] Tu označená je i druhá príčina, pre ktorú „Hronka“ zanikla, totiž veliká zaujatosť vydavateľova, pri nej i mimo nej. K. Fejérpataky, referujúc o zaniknutí „Hronky“, píše: „Že „Hronka“ tak nezkvetla, jak se očekávalo, není jeho (Kuzmányho) vina. On jest sám sobě zanechán, bez podpory a pomoci, a k tomu úředními povinnostmi zaneprázdněn. Spisovatel a vydavatel jakýchkoli spisů slovenských v Panonii jest utrápený člověk. On musí sám pro tiskárnu čistě a čitelně přepisovati, nebo nenajde člověka široce dalece, jenžby pravidelně slovensky psáti uměl. Musí sám z tisku opravovati, prodávati, balíky zaobalovati, rozesílati, a naposledy těžce své vlastní na tisk vynaložené peníze od těch, jimžto své spisy byl svěřil, dobývati. V tak trudných okoličnostech arciže jednotlivec divy a zázraky ve spisovatelství činiti nemůže“.^[81]

Ba mával s „Hronkou“ aj iné starosti. Pozdné vyjdenie jedného čísla takto ospravedlňuje Pospíšilovi: „Divíte se, bezpochyby, že třetí svazek „Hronky“ tak pozdě Vašnosti zasílám; stalo se to však za příčinami, které každý spravedlivý soudce za dostatečné, a mne za ospravedlňující zajisté uzná. Když se totiž již 4-tý arch tlačil, jak sem Vašnosti to již oznámil, onemocněl sem já na cholerínu, a byl sem asi 4 týdne na ni nemocen. Obstarával sem sic i vtehdy korrekturu, avšak ne tak spěšně, jakož jináče, pak sotvy že sem ozdravěl, zastřelil se zdejší tiskárny ředitel! Psáno hned po jiného do Šťávnice, a ten i o 3 dny došel, ale po dvou dnech nás opět zanechal, cele nejsa k tomu způsobný. Pak psali sme do Trnavy, odkud se nám také přislíbil, ale o týden opět odvolal slib svůj, a tak nám několika týdnů uběhlo, a já se sám musel s dvěma učněmi trápiti“.^[82] Mimo toho sám obstaráva lis, informuje sa o tom, aký by bol najlepší, hľadá sadzačov, spytuje sa Pospíšila, čo by mal sadzačovi platiť, keď by mu dával stravu, objednáva litery a chcel by sa poučiť i o rýchlolise.^[83] Všetko to práce, akých druhý spisovateľ veru ani nezná, ktoré Kuzmányho odvádzaly od tvorenia a postupne znechuťovaly.

Po zaniknutí „Hronky“ nastala v národe našom na poli časopisectva úplná tichosť, mĺkvosť a nečinnosť, ktorú neprerušovala ani Palkovičova „Tatranka“. Ktorí neztratily úplne chuť písať, posielali príspevky svoje pražským „Květom“; ale takých bolo málo. Ale táto mĺkvosť bola mnoho znamenajúca. Vrelo ďalej v dušiach, a vyvrely za ten čas veliké plány. Do tejto doby spadá vydanie niekoľko kníh, vzťahujúcich sa na boj o spisovnú reč slovenskú, až sa zjavila „Nitra“ r. 1842, ešte v službe spoločnej reči spisovnej československej, a potom Štúrov „Orol Tatranský“ a „Slovenskie Národnie Novini“ r. 1845, a r. 1846 Hurbanove „Slovenskie Pohladi na vedi, umenja a literatúru“, ktoré zase začaly sbierať roztratené sily.

„Hronka“ tedy mala v prvom rade slúžiť tomu, aby bol národ spoločensky sjednotený. A keď Kuzmány najprv v spisovnom jazyku sjednotil duševných pracovníkov, vystúpi aj s inými návrhmi pre národ. Ako by hlásal zásadu drobnej práce, predovšetkým žiada hospodárske pozdvihnutie národa. Tak smýšľa, že ak sa národ dobre má hospodársky, môže napredovať i kultúrne, že najprv telo treba vypestovať, potom ozve sa i duch. Prirodzene, nemohol čakať; dajúc heslá pre hospodárske pozdvihnutie národa, sám pracoval v smere, ktorý mu zodpovedal, literárne. Svoje sociálné idey hlásal v prvých literárnych prácach svojich, preto tratia často zo svojej literárnej hodnoty. Prvé práce jeho, bez ohľadu na literárné požiadavky, venované sú takýmto národným a spoločenským záujmom.

Všimnime si myšlienkového obsahu básní Kuzmányho z prvej periody jeho tvorenia.

Kuzmány začal zavčasu skladať básne. Už v Nemecku veršoval, najmä pod dojmom Kollárovej „Slávy Dcery“, pozerajúc na hynúci v Nemecku kmen slovanský. Potom v Kežmarku napodobňoval sonety Jána Kollára a posielal mu ich do Pešti na posúdenie. Ale najmä v Banskej Bystrici sa oddáva básneniu, keď sa už ustálil a pokojnejšie časy zažíval. Predovšetkým vydávanie „Hronky“ ho pohlo k tomu. Keď začal vydávať túto „Podtatranskú Zábavnicu“, takrečeno sám vplňoval celé čísla; poetické príspevky I. ročníka „Hronky“ sú zväčša od neho.

Doba, v ktorej sa zrodily Kuzmányho prvé plody básnické, je nejasný čas prechodný, v ktorom sa kvasia rozličné protivné prúdy myšlienkové; ešte máta starina, ale už sa brieždi i zora nového ducha. Keď „na východe tam vstáva tichunký svit“, starý klasicizmus je ešte v platnosti, ale už sa o právo hlási i romantizmus, predovšetkým len romantizmus ideový, ktorý si potom tvorí i svoju formu. Nové myšlienky tisknú sa do hlavy pozorného básnika, noví ľudia, už menší, nám podobnejší, povstávajú pred ním. Ešte ich nevidí okolo seba žijúcich, hľadá a kriesi ich v minulosti. Ale ľudia tí sú už ľudskejší, už nie sú bohovia, už žijú tak, ako my, len sú hrdinskejší, slávnejší.

Z počiatku, hoc je podstatou romantizmu lyričnosť, sensibilita, citovosť, jednako sú produkty romantické, rázu epického. Obsah už nový a forma sa k nemu ešte hľadá. Ale i obsahove je romantizmus na počiatku viac epický. Dávné časy, rozrúcané hrady, zvečnelí hrdinovia sú zobrazovaní a ospevovaní, ich duchov vyvolávajú básnici, aby budili nový život národný. Pri tom väčšmi a väčšmi hlási sa básnik k svojmu národu, prejavuje svoje sympatie k nemu, a tým dávnym hrdinom, ktorý vstáva z hrobu, aby vzkriesil národ k novému životu, stane sa postupne básnik sám. Takýmto spôsobom rastie živel lyrický v básňach, až celkom premôže element epický, a básnik stane sa subjektívnym. Toto je základom toho, že ani básne z prvej periody tvorenia Kuzmányho, i pri svojej objektívnosti, nie sú čisto epické. Je to vzmáhajúci sa romantizmus, ktorý opanúva duchov.

Ale podstata romantizmu nevyčerpáva sa touto slúčeninou živlu epického a lyrického. Je to malý zjav, práve len v počiatočnom romantizme. Ináč romantizmus je celkom zvláštny celkový názor na svet, ktorého základom je práve subjektivita, vyvierajúca v druhom období Kuzmányho tvorenia. V dobe klasicizmu hľadel básnik na celý svet, v dobe romantizmu hľadí predovšetkým na seba a uvedomuje si svoje vzťahy k Bohu a k národu. Romantizmus chce budiť i malé národy k duchovnému životu, aby sa všade prejavovala subjektivnosť a individuálnosť národná. Nech že je básnik kdekoľvek, nech je vzdialený v cudzom svete, vždy má zrak obrátený k svojmu národu, i z ďaleka ho chce budiť, túži po ňom. Tak Kuzmány v básni „Túžba v cizině po Slovensku“, súc v Nemecku, túži po domove, aby môhol kriesiť národ a byť mu na pomoci. Alebo tak spieva:

Všetky túžby srdca, každá snaha hrudi sú obrátené k národu. Povzniesť národ na výšku vzdelanosti, zabezpečiť mu miesto v svete, ctnosti jeho rozvíjať, ctnostmi ho ozdobovať, aby si získal uznanie, je najvrelejšou túžbou romantického srdca básnikovho:

Alebo:

A aby národ mohol byť vzdelaný, kultúrny, musí byť slobodný. Dosiaľ úpel v okovoch, živoril v tme nevedomostí, avšak pomocou svojich synov vzdialených, keď prijdú domov, stane sa slobodným a osvieteným:

V cudzom svete uvedomil si básnik Kuzmány, že národ jeho je členom velikej slovanskej rodiny. Kollár kriesil túto rodinu z hrobov, žiak jeho vidí ju už živú a národ svoj členom tej rozsiahlej rodiny. Ale národ potrebuje ešte mnoho pomoci, mnohých synov, ktorí by ho povzniesli, oslobodili z otroctva, rozohnali mrákotu a pozdvihli ho medzi osvietených členov rodiny.

Prijdúc však domov, ohnivej hrudi mladík cíti sa byť sklamaným. Národ spí ďalej spánkom neuvedomelosti národnej a rodinnej, slovanskej. V Nemecku sa už bol prebudil národ, ba budí sa aj inde u druhých členov rodiny, hýbu sa Česi, hýbu sa i Poliaci, len Slováci spia ďalej. A synovia národa slovenského, ktorí s takým veľkým oduševnením prichodia domov z cudziny, odrazu ochabnú doma, cítia sa slabými kriesiť ho. Všetky ich ohnivé túžby a snahy, všetky oduševnené predsavzatia tu doma premenia sa v púhe žaloby a výkriky bôľu. Vôľa k činu, stretajúc sa s toľkými prekážkami, potuchne, a básnik sa žaluje na nepriateľov národa, a sám bezčinne začne vzdychať pri pohľade na bezživotné pobrežie Hrona a Váhu. Bezvládne sadne si na brehu slovenskej rieky, vezme svoju harfu, ktorá mu krotí hnevy a žiale a ktorá ho tešievala pri Dunaji v Bratislave, i pri Sále v Jene, a slúchať chce Hron, ako stoná. A roní slzy,

Tu nenachodí toho, čomu sa v cudzine úfal, že by Slovák kruhy otroctva bol rozrazil; tu vidí otroctvo, vidí hynutie:

V útrapách svojich prosí i svoju harfu, aby smutné tóny zmenila na veselé, a potešuje sa, že Hron je slovenský a tečie ešte vždy, a preto život, k nemu viazaný, musí trvať ďalej:

Tak spieva i v básni „Hronka“:

A život volá do práce. Ba čím väčší žiaľ, čím viac hynutia vidieť v národe, tým vážnejšia a svätejšia je povinnosť pomáhať, budiť, kriesiť k životu, ale vlastné sily sú slabé, ruky poviazané, vôľa uputnaná. I probuje básnik ešte jeden spôsob. Obráti zrak svoj do minulosti, vhĺbi, vžije sa do tej hmlistej, temnej doby, keď národ ešte žil, keď mal veľkých mužov; a volá ich ducha na pomoc. Azda uvedomiac si svoju skvelú minulosť, zobudí sa k životu, ktorý by bol pokračovaním žitia minulého; zobudí sa hrdosť jeho národa, a on ožije, zmohutnie.

I vystúpi básnik dávnych slávnych čias a chodí po brehu Hrona a po Slovensku. A zasa je to sám básnik Kuzmány, ktorý vracia sa loďou z Nemecka domov v úlohe básnika dávnych a slávnych čias, usiluje sa k životu zobudiť slavné kedysi hrady a miesta, Devín, Ostrihom, potom Budín a Vyšehrad, Tatry a Kriváň, Novohrad, Zvolen a Muráň. Volá na hrady, ale ozvena neprichodí. I vidí tam miesto života, v duchu Ossianovskom, len

a padá mu slza pri pohľade na cintorín národa, niekedy slávneho slovenského:

Tie kraje nedávajú ozveny, nesľubujú života:

Básnik odhodil harfu do sborených rumov v žiali svojom. Avšak keď prijde domov, k rodnej rieke Hronu, ešte ožijú v ňom nádeje na nový život, na novej harfe udrie do nových strún, prebudí sa v ňom ešte sebadôvera, a básnik začne znovu spievať:

Potom vystúpia hrdinovia dávnych dôb. Básnik ich vyvoláva z hmly zašlých čias, aby zjavom svojím presvedčili národ o jeho skvelej minulosti a prebudili ho k novému životu. Tak povyše Nitry, každej noci, keď svieti mesiačik, zjaví sa pod krížom Spasiteľovým duch Svatoboja Svatopluka s harfou v ruke, tam žalostí nad osudom národa svojho a hľadí, kriesi, budí k životu niekdajšiu svoju mladuchu, Slovensko („Zkazka o Svatoboji“).

Zas vystúpi tenže Svatoboj, keď sa slávi polstoročie peštianskej evanj. cirkvi. Zadumá sa a v duchu vidí prejsť popred zrak svoj všetky slavné činy Slovanov. Vidí, ako predkovia sa upevnili vo vlasti svojej, ako prijali vieru kresťanskú, vidí, ako ich Vencelín bráni proti pohanom, vidí Zriniho, ako obetovaním seba zachráni rod pred Turkom; vidí Sobieského obrániť brány západu kresťanského, pred Turkom a konečne vidí dvoch veštcov, z ktorých jeden, Šafárik, kriesi minulosť, „prachu povstati káže“, druhý, Kollár:

A jako za onými hrdinami ožil národ, tak i títo dvaja veštci vzkriesa národ, a v ich stopách zaveje blaho vlasťou celou.^[86]

Ako horí Kuzmány láskou k vlasti! Nezná ľúbosti, ako učiteľ jeho Kollár, ktorý spieva o Míne. Mínou je národ. V Kollárových sonetoch upútala ho nie ľúbosť k deve, ale horlenie za národ. Čiastky, kde Kollár spieva o hroboch rodu slovanského, ho nadchnú, a oddá sa svojmu národu. Láska k národu neopustí ho viac nikdy. I Kollár spieval už o národe, Mína, ľúbosť a národ ho nadchly, ale Kuzmány sa uspokojí s národom; pohľad naň, pomýslenie na jeho biedy nadchnú ho k spevu.

V prvých básňach svojich chcel Kuzmány kriesiť národ svoj. Teraz si uvedomí, že národ potrebuje produkty, ak si chce zastať vo svete vzdelanom. Takejto snahy ovocím je báseň „Běla“. Napísal ju pre I. ročník „Hronky“.

„Běla“ je epická báseň v piatich spevoch, s lyrickou básničkou na konci každého spevu. Kuzmány ju nazval „vzdělanenkou“, na spôsob selanky. A sám určuje aj pojem „vzdelanenky“. Púšťajúc sa do polemie s Nemci, ktorí tvrdili, že Vossova „Louisa“ a Goetheho „Hermann und Dorothea“ nie sú idylou, Kuzmány hovorí: „Arciže ne takové, jakož bylo eidyllion Řecké, to bylo zajisté jen to, co naše pastýřenka, obrázek totiž z neyprostějšího života lidského; ač Eidyllion vůbec jen obrázek znamená, a Eidollion slauti může i naše selanka, i vzdělanenka, tamta obrázek ze života selského, táto obrázek ze života měšťanského. Pastýřenku můžeme si představiti pod obrazem kolébky o samotě pri hrčícím potůčku stojící; Selanku pod obrazem čistého selského domečka; vzdělanenku pod hezkým měšťanským domem, vůkol něhož zahrada, a v zahradce květné hrady, a vedle květných hrad besídka, a v besídce hezké děvčátko. Pastýřenka jest milenka ovčáka aneb rybáka, jakž při jejích boku buď kozy pase, buď sítí plete, buď kvítí trhá, buď košíky splítá; Selanka jest milenka jinocha vesnického, kterak v neděli podpeřená do chrámu jde; aneb vodu pro bělaunké krávy tahá, aneb před domem na lávky sedí a žertuje, aneb u přeslici sedě rozpráví; vzdělanenka jest milenka mládce měštěnínského, kterak buď kvítí pěstuje, buď na harfě hrá a.t.d.“^[87]

Kuzmány chcel tedy svojou „Bělou“ uviesť k nám vzdelanenku, idylu meštiansku. Vzorom mu boly pri tom Vossova „Louisa“ a menovite Goetheho „Hermann und Dorothea“. Vplyv Goethov na Kuzmányho pri písaní „Běly“ je zrejmý. Kuzmány pri určovaní pojmu „vzdělanenky“ jednako viac hľadí na svoju „Bělu“, než na Goetheho idylu. Totiž podstatné čiastky, ktoré žiada od vzdelanenky, aby tam bol pekný domček meštiansky, so záhradkou a besiedkou, a v nej pekné dievčatko, ktoré pestuje kvety a hrá na harfe, všetky nájdeme v „Běle“. Ale i keď Kuzmány napísal „Bělu“ pod vplyvom Goetheho „Hermanna a Dorothey“, jednako neosvojil si z Goetheho idyly, čo ju práve činí epochálnou, významnou. Ba, akoby Kuzmány bol chcel stvoriť nový druh poetický. Práve, čo pomýlilo nemeckých estétov tak, že nechceli uznať „Hermannovi a Dorothee“, že je idylou, a čo idylu túto robí epopejou, alebo presnejšie, idylickým eposom, totiž historické úzadie, veľké dobové udalosti v úzadí, to prehliada Kuzmány a píše len púhu idylu, vzdelanenku, obrázok z mestského života.

Práve preto vplyv Goetheho a Vossa môžeme badať skôr len v tom, že Kuzmány i k nám chcel uviesť idylu, že chcel napísať vzdelanenku. A potom azda v tom, že ako v „Hermannovi a v Dorothee“ kňaz sprostredkuje mier medzi rozhnevanými stránkami, medzi rodičmi zaľúbeného mladíka a medzi jeho milenkou, tak i v „Běle“ je prítomný kňaz, ktorý udeluje mladým snúbencom požehnanie. Ináč rozprávka „Běly“ nemá ničoho spoločného s „Hermannom a Dorotheou“.

Je to látka lyrická, podatá na spôsob epický. Dej maličký, avšak roztiahnutý, opisovaný na široko. V mestečku Melíne chystá sa majáles, „májnice“. Vo dvore učiteľa Orlinského shromažďujú sa žiaci, i známi a príbuzní. Tam vo dvore pod lipami sedia a shovárajú sa. Príde Horský, „kněz sešlý to věkem“, švagor Orlinského. Besedujú pri fajočkách, ktoré im Běla, dcéra Orlinského, pripraví a naplní. V tom dôjde i Milnov, krstný Orlinského, vzdelaný mladý človek, vyučený kupec, ktorý pochodil Rusko i Poľsko. Milnov je zaľúbený do Běly. Spoločnosť sedí v besiedke pri veselej, žartovnej nálade. Běla im zahrá na harfe. Keď sa zvečerí, idú večerať, a Orlinský urobí žart s Milnovom, predstaví mu Horského, ako pytača Běly. Milnov sa zarmúti, ale keď žart vyjde na javo, veselosť sa len zväčší. Druhý deň sú májnice. Chlapci a dievčence ani nespia od rozčulenia, povstávajú ešte za tmy. Konečne všetci pod zástavami a s cigáňskou hudbou idú do hory. Rozprúdi sa zábava, mládež tancuje, hrá sa, mamičky pijú kávičku, mužskí víno, a hostia sa. Mládenci a dievčatá sa prekárajú, menovite Milnova zaľúbeného, hovoria o ľúbosti, o nestálosti mužskej lásky a o stálosti ženskej vernosti. Večer sa vrátia domov. Hostia vôjdu do domu Orlinského. Tu prijdú i dvaja pytači, vyslatí od Milnova, a keď dobrý výsledok svojej cesty oznámia Milnovi, dostaví sa i on so svojimi rodičmi, vyhlásia zasnúbenie, a Horský požehná mladý pár. Zabavia sa do polnoci, potom sa rozídu.

Charakterizovanie osôb, ktoré sa žiada v epických dielach, je nie silnou stránkou Kuzmányho „Běly“. Najviac ak zovnútorne charakterizuje svoje osoby, do ich duše len kde-tu možno nazrieť cez niektoré ich slovo. Vôbec Kuzmány hlbšie sa nezapodieva ani jednou, nerozberá ich duše, nehľadá pohnútok ich činu, skutkov neodôvodňuje z ich duševného rozpoloženia, alebo neukazuje účinku niektorého skutku na ich dušu. V tomto smere teda pridŕža sa ešte starého spôsobu školy klasicistickej, kde sa charakterizovalo plasticky, malebne, len zovnútorne, keď po homerovsky dosť bolo zachytiť niektorú výpuklú vlastnosť osoby alebo predmetu, a takéto epitheton ornans sprevádzalo potom osobu alebo predmet celým dielom. Tomuto umeniu, ako vôbec i hexametrom, v akých je písaná báseň „Běla“, Kuzmány sa učil od Homera. I Kuzmányho preklad I. spevu Iliady^[88] je toho dôkazom. Tie epitetá sú pozoruhodné i preto, že u Goetheho ich niet. Tak Kuzmány homerským spôsobom charakterizuje kravy, že sú „velkovemenné“, vlnka je „stříbropěnná“, psi sú „bystroňucháči“, tieň je „chladopokojný“, hory sú „mnohochlumcovaté“, potom „bystrooká“, „kadeřovlasatý“, „vnadnolepá“, „bystrovlný, čistý a samotný ke snu potůček“, alebo „barbora temnohučící“, „stráň vnadnopokojná“, „bleskoplaché oko kozičky“, „slova vtipnoradostná“, „větronohý jelen“, „řeky lesklotekoucí“, „bystrokopytné koně“, „plavec trudnožijící“, „jinoch útlosrdečný“, „lidoživné hrudy“, „měkkovlné ovce“, „slova větrobrká“; alebo úplne homerovská fráza: „v perutá slova takto se ozval“.

Pri osobách niekde podá i plastický opis. Tak opisuje na pr. Bělu:

Alebo ešte Zuzanu takto opisuje:

Formálne zaujímavou robia báseň túto i jej čiastky lyrické na konci každého spevu. Za prvým spevom v sprievode harfy spieva sama Běla romancu „Vodaň“, v ktorej milá vysedúva na brehu mora a vyčkáva svojho milého. Žaluje:

až konečne vzbúri sa Vodan, vzbúri sa voda a s „hlutavým úšklebem“ pohltí i devu:

Komu by neprišiel tu na um Goetheho „Die Fischer?“ Ale tam rybára do vĺn vábi vodná panna, tu milenka zahynie vo vlnách, idúc za svojím milým.

Kuzmány sám hodnotil túto baladu svoju vysoko. Prepracoval ju ešte raz a r. 1838 posiela ju Pospíšilovi do „Květov“,^[91] ale neviem, z akých príčin báseň uverejnená nebola; podáváme ju z rukopisu:

A jaký je šťastný Kuzmány v písaní balád a romancí, vidíme nielen tu, ale i v lyrickom zakončení spevu štvrtého, v básni „Děvino hynutí“. Rodičia nechcú dať dcéru za šuhaja; šuhaj odíde do sveta a tam nájde svoju smrť. Dievča hynie za ním. V stráni pod lipou sedáva už bez plaču a vše si tam zdrieme, aby sa jej prisnilo o milom. Avšak raz:

Sú to pravé perly z albu romancí a balád.

Na konci druhého a tretieho spevu je lyrická čiastka „Zpěv žáků“, oslavujúca krásy prírody; a na konci piateho spevu je „Píseň mládence a panny, na rozchodnou“.

Ale i s ideovej stránky je zaujímavá báseň „Běla“. Tu nieto hrdinov, sú tu jednoduchí meštiaci. Sujet je reálny: prežitý majáles so školskými deťmi. Kuzmány, ako kňaz a predstavený škôl bansko-bystrických, iste viac ráz mal účasť na podobnej zábavke. I zkúsil sám, čo všetko sa vtedy deje v domoch rodičov, ktorí vyprávajú dietky na majáles, a poznal, ako i mladíci a dievčatá túžia po takej chvíli, kde nemýlene môžu si sverovať tajnosti a túžby sŕdc svojich.

Běla a Milnov tu zastupujú celý svet „vzdelanenky“. Běla je dcéra učiteľova, pestuje kvety, hrá na harfe, naplňuje otcovi fajočku. Milnov je svetazkúsený mladík, ktorý pochodil Rusko a Poľsko. Tu máme podmienky vzdelanosti v tom čase. A že Kuzmány vyzdvihuje práve cesty Milnova po Rusku a po Poľsku, ktože by v tom nevidel vplyv Kollárovej „Slávy dcéry“, ktorá sama budila už ideu vzájomnosti. Milnov tu dokazuje fakticky vzájomnosť, lebo cestujúc po Rusku a po Poľsku, po krajinách slovanských, oboznamuje sa, poznáva bratov, ich zvyky, obyčaje, ich knihy, a donáša lásku k nim domov. Takýto svetazkúsený mladík potom bude vedieť doma vplývať i na spravovanie obce. Tak totiž prehovorí „múdry Moravský“:

Takto si Kuzmány predstavuje obecné blaho a základ toho vidí v slobode národnej. Dokladá:

Ale čo i vzor, Homer, je pohanský, duch celého diela je jednako kresťanský. I celý svetový názor básnikov, ako vidíme, je kresťanský. Nájdeme tu na pr. také slová:

A tiež v poznámkach k básni Kuzmány odsudzuje „básníra opičáka“, ktorý, sám kresťan, spomína pohanských, nejestvujúcich bohov. Lebo „Pánu Bohu klaněti se budeš, a jemu samému sloužiti budeš“. Úprimne, pravdive môže kresťan písať len v duchu kresťanskom, a kde nieto pravdy, tam nemôže byť ani krásy. A nielen v tom sa javí Kuzmányho kresťanský názor svetový, že nespomína pohanských bohov, lež Spasiteľa Krista a jediného Boha, že i Svatoboj stáva pod krížom Spasiteľovým, a že pravdu a úprimnosť žiada od básnika, ale najmä v prízvukovaní kresťanských ctností, pokoja, lásky a svornosti. V nich vidí podmienky blaha časného, obecného i osobného.

Keď Kuzmány takto odbočil od skutočného života, keď na čas pozabudol na biedy národné, a chcel odstrániť jednu napísaním idyly „Běla“, hoc i v nej je duch jeho v úzkom kontakte s národom, teraz obráti zas myseľ k národu. Ešte vždy je ticho, národ spí. A duch básnikov letí zas do minulosti, tam nachodí útechu:

A národ hynie, vymierajú synovia „matky našej Nitry“, i synovia Hrona a Váhu. Kuzmány zamyslí sa i nad príčinou hynutia:

I tu myšlienka vzájomnosti. Keby bratia spolu držali, boli by mocní proti spoločnému nepriateľovi, ktorý nás utíska, o nás klebetí, a čo máme, chce odtajiť. A hľadá bratov týchto, ohliada sa po nich po širokom Slovanstve, poukazuje na nich svojim rodákom, vyzdvihuje ich zásluhy, aby budil hrdosť národnú i slovanskú. Úprimne zaplače nad odumretím básnika Karla Hynka Máchy, i v súkromnom dopise píše Hankovi: „Smrt Máchy mne velmi zarmoutila,“^[95] a v priloženej básni volá:

Zasa zaplesá srdce jeho radosťou, keď Štefan Stankovič je vyvolený za metropolitu karloveckého, a radosť jeho v tom sa javí, že svolaný má byť

Alebo ako sa zaraduje skvelej návšteve kniežacej, keď v hosťovi pozná Slovana! Akoby leskom kultúry chcel priťahovať k národu i vysokú šľachtu, akoby uznával, že odrodilstva príčinou býva i nižšia kultúra doma a vyššia, vábivá inde. Knieža August z Lobkovíc v polovici augusta r. 1837 navštívil B. Bystricu, Kremnicu, tu hlavne archiv. V B. Bystrici Kuzmány i shováral sa s Lobkovicom a cele okúzlený jeho slovanským smýšľaním, nadchnutý je k óde:

A v pripojenom prípise hovorí medzi iným: „Kdekoli dosud pobyl, ziskal sobě všech uctu a lásku vážným svým a mile uctivým jednáním a přívětivým obcováním. Na některých místech od panen neb raději děvčat československy přivítán byl, což jej patrně radostně překvapilo, an jsa Čechoslovanem, řeči své sobě sám vysoce váží a ji miluje. Dokonale zběhlý jest v literatúře československé, jakž mi to ze krátkého zmluvení patrno bylo; všickni čelnější spisovatelé jemu známi jsou. On mne poučil a potěšil spolu, že p. Palacký šťastně se v Římě bavil, an sem před několika dny bludně byl o jiném poučen. Jemu památky dějů Čechů v Uhrách také velice milé jsou, a z archivu města Kremnice dal sobě opsati dvě listiny, jednu z časů Jiskrových a druhou z časů krále českého Poděbrada. — — Jeho Osvíc. mluví krásně polsky, pak i rusky čítá, tak dává příklad dobrý a pěkný nejen všem vlastencům, ale i všem Slovanům vůbec.“ K dopisu Kuzmányho redakcia dokladá: „Všem jménu veškerého vlastimilovného čtenárstva děkujeme p. dopisovateli za tuto přežádoucí zprávu! — Co neydřívě v časopis nás přeneseme z Hronky (1837, sv. 1.) některé p. Kampelíkovy „listy poslané Moravanům“, kdež o tomtéž osvíceném knížeti a jiných slavných kavalířích českých ve Vídni podobných zpráv se dočítáme“.^[98] A v najbližšom za tým liste Pospíšilovi píše, že oné listiny, kniežaťom Lobkovicom v Kremnici nájdené, v odpise skoro pošle pre Museum a žiada: „řeknite to p. Šafaříkovi“.^[99]

V kniežati videl akoby ztelesnený ideál vzájomnosti: bývalý gubernátor Poľska krásne hovorí poľsky, rusky a cíti československy. Takýto šľachtic mu dlel na mysli i vtedy, keď písal „Ladislava“.

Ukazuje i na druhých mužov slávnych, na Miczkiewicza preložením jeho dvoch balád „Switezianka“ a „Návrat otce“, a na Puškina, preložením jeho básní „Na usnutí“ a „Vyvržená“. A preložil niečo i z Krylova, ako poznať zo slov: „Mám něco do Květů, některé přelož. básně z Puškina a Krylova, ale je nyní nestačím odpísati“.^[100]

V korešpondencii Kuzmányho Pospíšilovi, redaktorovi „Květov“, našiel som ódu Kuzmányho, určenú pre „Květy“, ale neuverejnenú, tedy neznámu, preto ju podávam tu celú:

Ideu vzájomnosti azda nikde nevpriadol Kuzmány takto jasne do básne, ako tu. Myslím, že redakcia vďačne by ju bola podala v „Květoch“ i s tými, na jasnosti slohu spáchanými násilnosťami, keďby sa nebola obávala cenzúry. Kuzmány aspoň prejavuje obavy i o dopisy. Píše Pospíšilovi, keď mu posiela uvedenú báseň: „K snadnějšímu a brzkému uvědomění, či listy naše Ste přijali, mohlby Ste, jakž je dostanete, pokaždé v tom čísle Květů, vedle jména Vašeho, kdež se redaktorom jmenujete, hvězdičku * dati vytisknouti, co by nám osvědčujícím bylo znamením.“^[101] A keď v nasledovnom dopise sa spytuje: „Nevím také, proč Ste ještě píseň: Tužba Slováka v cizině po vlasti, nedali vytlačiti“, dokladá: „Musíli se co v ní pro Censuru změniti, učiňte to, buďby Ste i jednu sloku vynechali“.^[102] V pravde ani táto, an druhá báseň, ale ináč z „Ladislava“ známa, nebola odtlačená v „Květoch“.

Z dopisov Kuzmányho dozvedávame sa ešte o jednej jeho piesni, ktorej neznáme a ktorá sa pravdepodobne ztratila. Pospíšilovi píše: „Poněvadž do cela pochopiti nemohu, proč mi pan Štroch nic nepíše, ani na poslední můj list nic neodpovídá, nemohu již déle snésti tu nejistotu, v níž vězím, přijalli totiž můj list, čili nic, a obrácím se na Vás prosbou uctivou, by Ste mne o tom zpravili. List pak, který míním, jest onen, v němž sem i do Vašnostinných Květů píseňku poslal, počínající slovy: „Daleké jsem otčiny syn, Ode Tater holých výšin“ atd., pak i stručná zpráva o železních hámřích v Uhřích, totiž: Koburgovských, Komorských, Coalitionalských, Unialských, Sztarayovských, Šenbornovských atd., z čeho hned zvíte, zdělilli Vám to pan Štorch aneb ne. Snad se jen něco zlého nepřihodilo výbornému muži tomuto a příteli mému? — Já sem očekával, že píseň onu v Květech čísti budu a aspoň tak se o tom pojištěna uvidím, že list můj přijal. Posud ale na darmo.“^[103] Ani pieseň, ani zpráva o hámroch uverejnené neboly.

V prvej dobe básnického tvorenia Kuzmány je ustarostený o svoj národ, zamyslený nad jeho osudom, plače nad krivdami, na ňom páchanými. Pri tom poznali sme, ako sa stará, aby národ mohol ožiť novým životom. A za takýto obživujúci prostriedok uznáva rozmnoženie, zveľadenie národného fondu duchovného, pokladov literárnych, potom vzájomnosť, bratské oboznámenie sa s ostatnými kmeňmi všenároda slávskeho. Duchovný poklad jedného kmeňa je spoločným majetkom celého národa, a poznanie týchto pokladov budí hrdosť, dvíha sebavedomie slovanské. Aby túto vzájomnosť dokazoval, sám píše spoločným, československým jazykom, ktorý aj Kollár vo svojej „Vzájemnosti“ uznal za jednu z povinovatých štyroch rečí slovanských. Preto prenáša i plody Rusa Puškina a Poliaka Miczkiewicza k nám. Preto píše i do českých „Květov“.

V tomto období vznikla i prozaická práca Kuzmányho „Ladislav“, v ktorej básnik pristupuje väčšmi na praktické pole činnosti národnej a spoločenskej, podáva návrhy, ako by myslel pomáhať národu.

Kuzmány napísal „Ladislava“ pre III. ročník „Hronky“. „Ladislav“ chce byť niečim, na spôsob krátkeho románu podatým, čo by upútalo a pôsobilo ako zvláštnosť. Ale ako román je to veľmi slabé dielo. Kuzmány dokladá pod nadpis motto skromné: „De omnibus rebus et quibusdam aliis“, „o všetkých veciach a kadečom inom“, ktoré svedčí, že pôvodca nemal úmyslu napísať formálne dokonalý román. Avšak ani nie ako román nás zaujíma dielo, upúta nás v ňom skôr to „kadečo iné“. Zdá sa, že sám Kuzmány pomenoval toto dielo svoje „filosofickým románom“, na to možno súdiť z dvoch prejavov v Květoch. Keď r. 1837 v č. 14. dňa 6. dubna podaly Kuzmányho báseň „Slovák“, redaktor poznamenal, zjavne na základe pôvodného prípisu, že „Báseň tuto podáváme na ukážku z filosofického románu, jímžto nás vážený p. spisovatel potěšiti zameyšlí“. A v tomže ročníku Květov, 2. listopadu, Vrťátko, podávajúc Zprávy ze Slovenska, píše: „Výtečný náš pan Kuzmány v brzku svým filosofickým románem, z něhož báseň „Slovák“ ve Květech podána, nás potěšiti obmeyšlí. Jest to dílo, na něž zpředu již obecenstvo naše pozorno učiniti za povinnost pokládáme“. „Ladislav“ avšak zjavil sa až r. 1838, takéto jeho kvalifikovanie tedy nemohlo pochodiť ešte od čítateľov, len od samého Kuzmányho. Zdá sa však, že i čítatelia, Vrťátkovou poznámkou tak napnutí, boli sklamaní v očakávaní, aspoň Květy sa viac nezmieňujú o románe. Celé dielo robí dojem, že pôvodca si vzal svoj denník s ciest po Nemecku, a dáta tie kde-tu prifarbil, čo-to poprikladal, a aby sa to lepšie čítalo, umiestil do toho rozprávky o dvoch zaľúbených.

Rozprávka táto je veľmi jednoduchá. Ani je nie hlavným cieľom pôvodcovým. Mladý človek, študujúci, Ladislav, zaľúbený je do dievčaťa. Keď má odchodiť do Nemecka na štúdiá, navštívi dom svojej milenky, odíde, s cesty jej vypisuje, opisuje cestovné dojmy, až sa navráti a šťastne sa soberú. Cestou kde-tu sa síjde s dobrým priateľom, hovoria o rozličných otázkach vedeckých, umeleckých, politických; kedy-tedy zabudne na svoju milú a rozpráva priateľovi, ako by prednášal s katedry. I keď píše svojej vyvolenej, nepíše o svojich citoch, ale o dojmoch cestovných, opisuje krásy niektorého kostola, mesta.

Slovom: ako román — dielo toto nestojí mnoho. Ale Kuzmányho cieľom je ani nie napísať román, ale o mnohých rozličných veciach podať svoju mienku, a aby to ako-tako súviselo, aby sa príjemnejšie prečítalo, preto volil túto románovú formu, totiž len slabo vpriadol do svojich vedeckých úvah rozprávku ľúbosti Ladislava k deve. Románového rázu dávajú dielu práve len zriedkavé styky s devou a romantické výkriky pri tom, alebo opisy prírody. Tak na pr. „Anjel ten, k němuž horím láskau, ó, láskau to rozžatou citem autlejším sna neyspanilejšího, který kdy spícího mne v nebes ráje sprovodil“. Alebo také opisy prírody a milej: „Slunce se jíž skloňovalo k západu, a ja nahna vedle chrámečku zazřel sem přes plot zahradní ve dvoře farním děvu — — —. Nakloneného slunce zlaté pablesky zařdívaly se na tváři její, až ztrnulý zastál sem v obdivu neočekávaného vidoviska, pozoruje děviny půvaby — — —. Ach, Konrade, tvá štětka hodnější předmet jistě že ještě neměla před sebau; však bylbysli tak pohnut, jako já, ničeho nebylbys dovedl, nebo tlučení srdce byloby třáslo rukau tvau a nebyloby ti možné bývalo ani jedneho pravidelného tahu učiniti“. Ladislav ponúkne deve rameno, ona však nepríjme, čo on oželie a dokladá: „nepříhodnau zdvořilost, již sem se v městě naučil, ach v městě, padlém to světě dotýravé zdvořilosti“. Potom vzdychá: „žádná z mých umněn krásy panenské nebyla rovná nebeské této postave“. Cit svoj poznáva vylíčený najlepšie v slovách básnika:

Pravda, zaujímavé sú i takéto zriedkavé čiastky v „Ladislavovi“. Z nich poznávame, ako opanúva ducha básnikovho postupujúca vláda romantizmu. A básnik, hoc hlavným cieľom mu je písať „o všetkých veciach a o kadečom inom“, bezvládne podlieha jeho vlivu.

Ale pri tejto románovej a romantickej vlastnosti „Ladislava“ o koľko cennejšia, vzácnejšia je jeho ideová stránka. Prehliadnime všetky slabosti románu tohoto k vôli jeho ideám, ktoré sú hodny všetkej pozornosti našej! Uzreme zas samého básnika, Kuzmányho, doma, s jeho útrapami o národ, s jeho nazieraním na svet slovanský. Poznáme jeho idey vedecké, filozofické, estetické, politické, národohospodárske, národovychovávateľské a iné.

Kuzmány nemal cieľa umeleckého, estetického, keď písal „Ladislava“, ale cieľ výchovný; chce dielom týmto pôsobiť na národ. Lebo ako v Ladislavovi, hrdinovi románu, chce nám ukázať mladého človeka, ktorý túži po kultúre, vzdelanosti, vede a známostiach, tak i v Ladislavovom otcovi nám chce predstaviť vzdelaného, kultúrneho muža, doma usadlého, ktorý kultúru v bydlisku svojom uskutočňuje. I druhé osoby románu sú samí kultúrni ľudia; s kým sa len sijde Ladislav, každý zaujíma sa hneď o vedecké otázky.

Už prvá osoba, s ktorou sa stretne Ladislav, od 15 rokov nevidený priateľ, je takáto kultúrna bytnosť, ktorá pracuje na zveľadení národa. Je to vdovec neobyčajného života, ktorý sa celý oddal práci. Akoby sme v postave tejto poznávali Alexiusa Gécziho, riaditeľa z Romháňa. Pred ním kresba zamýšľanej ním „suknárny“; na širokom stole ešte rozličné vzorky pluhov a iných hospodárskych predmetov. Stará sa tedy o hospodárske potreby, akú starosť o národ prejavil i Kuzmány v „Hronke“, doporučujúc národu nový vzor pluhu.

Potom Ladislav opisuje svojho otca, ktorý najväčšiu radosť nachodíl vtedy, keď priateľským spôsobom môhol vyrovnať rozvadených svojich poddaných, a najmä, keď ich môhol oboznámiť s novými vynálezmi priemyslu. Poddaných svojich privádzal rozličným spôsobom k striezlivejšiemu a čistotnejšiemu životu, a osvecoval ich „zanedbalý rozum“. Často ich navštevoval v chalupách, kde sedliackym dietkam rozdával rozličné dárky, menším hračky, „náradí rolníckého a remeselnického“, väčším buď tiež väčšie náčinie, alebo knižočky s obrázkami. Ba navštevoval i krčmu, aby svojou prítomnosťou prekážal sedliakom v nemiernosti, alebo sa pobavil s nimi, rozprávajúc im niečo zo svojho života, o cudzích krajinách, „čemu sedláci velice rádi poslauchali, a tím se, ani toho nepozorujíce, mnoho dobrého naučili“. Zvláštnu starosť mal o dospelejšiu mládež. Staral sa i o obecné dobro. Sriadil obilnicu, do ktorej si ľudia odkladali zbožie, aby ho nemuseli predať za neslušnú cenu; do obce uviedol zkúseného kováča, ktorý by vedel i statok liečiť. A pomocou kňaza dosiahol toho, že každý nový manželský pár musel vedľa cesty za dedinou zasadiť pekný, zdravý ovocný strom.

Takýmto neobyčajným mužom bol. Ktože by nepoznával v ňom zastupiteľa doby osvietenskej, keď robily sa prvé kroky k tomu, aby vzdelanosť nebola privilégiom len vyšších tried spoločnosti, ale aby sa stala majetkom všeobecným. A najmä v jeho pokračovaní kto by nevidel tú často spomínanú, prízvukovanú „drobnú prácu“, ktorou možno povzniesť ľud, vzdelať ho a tak získať si ho i pre vyššie národné záujmy?

Azda tým a takým mužom bol otec Karla Kuzmányho, Ján Kuzmány, farár brezniansky, alebo sám spisovateľ Kuzmány, ktorý si takto predstavoval a nakreslil ideálneho, o ľud zaujatého malomestského i dedinského národovca.

Otec Ladislavov je pán a má poddaných, ale to je len pečať doby. Kuzmány vidí základ kultúrneho povznesenia ľudu a národa v jeho oslobodení z poddanstva. Lebo tak píše, že mravný stav človeka od prírody nie je vzdelaný, a tedy ani mravný, hoci by ho takým líčily básnické výtvory, hoci by selanky spievaly o jeho nevinnosti, cite, útlosti, atď. Človek od prírody je divoký, koná dľa pohnútok svojich vášní; cieľom mu je vyhovieť surovým žiadostiam podľa okamžitého pohnutia mysle, právo jeho, ako vôbec právo, je len vôľa dľa moci a „libovolnost dle násilí“; v smýšľaní jeho má prevahu telesná smyslnosť, a len vtedy dosiahne v ňom prevahu „človeckost“, ľudskosť nad žiadosťami čisto zvieracimi, keď sa mu rozum vzdelaním ako-tak vyvinie a povedomie v ňom precíti podľa vzdelanejších poňatí. Z týchto príčin odvažuje sa Kuzmány ozvať za oslobodenie ľudu. „Proto nepříčím se tomu, že volnějším občanským stavem lidu třídy této i možnost se mu k blaženějšímu mravnímu stavu otvírá“.

Keď uvážime, že Kuzmány napísal „Ladislava“ pre III. r. „Hronky“ r. 1838, tedy hodne pred osvobodením poddanstva, ako rastie postava jeho v očiach našich! Pozná ďaleko siahajúci význam myšlienky a stane sa jej propagátorom.

Aj osobne cíti zlé následky zaostalosti ľudskej. Ako človeku „za umnami svět si tvořícímu“, totiž idealistovi, je až trudno žiť s ľuďmi, ktorí vôbec nechápu vznešenosť duchovne vzdelaného života. Neznevažuje stav sedliacky; pozná i jeho krásy a lepšie stránky, ale vzdelanosťou a osvobodením chcel by ho mravne povzniesť. Prizvukuje, že život sedliacky, ak je nie spojený s biedou, je preutešený, a takým ho robia jeho skromné potreby a nároky, ktorých možnosť nepresahuje prírodu. Taký človek, ak je vzdelaný, potrebuje málo, aby bol blaženým. „Ach, k blahému životu mravně vzdělaný člověk tak málo potrebuje, a za malau nenesnadnau a radostnau práci příroda mu všelikých darů tak hojně poskytuje, že on v člověckém působení v samospasitelné lásce živ býti může blažený“.

Ale Ladislav, ktorý takto smýšľa a vzdychá, je rodom jednako len zemän. Nemôže za to. A ani by nedbal o to, ale rodina, strýcovia a ujcovia, držia sa zemianstva ešte vždy húževnate, zakladajú si v ňom. Ladislav sa zaľúbi do Hanky, dievčaťa z rodu nezemianskeho, ich ľúbosť tedy nemôže viesť k cieľu. Je práve v Trenč. Tepliciach u svojho strýca, ktorý, aby Ladislav zabudnul na Hanku a vybral si osobu zo stavu, svojmu primeraného, zavedie Ladislava na bál u „hraběte S…“ a nahovára ho, aby sa usiloval nakloniť si slečnu Gizelu. Rod hrabat siaha až do Arpádskych časov, je veľmi vážený, i preto, lebo sa usiluje o to, „aby celá Pannonie se zmaďarčila“. Preto radí strýc Ladislavovi zmierniť oheň a lásku k národu svojmu a k materčine, lebo, vraj, už spozoroval, že ho mladí ľudia posmešne nazývajú „pěkným Slovákem“. Ladislav sa dá prehovoriť strýcovi, usiluje sa získať Gizelu, i jej matku si nakloniť. Ale chce podržať i svoje, a svojej materčine by chcel vydobyť uznanie. Preto k mladým šľachticom, Slovákom, hovorí vždy len po slovensky. Grófka mu dohovára, prečo hovorí po slovensky, že po tom sa poznáva „odpůrce blaha vlasti“, že je to reč „příkrá, nevzdělaná, nehodící se než abychom ní k čeládce mluvili“. Ladislav odpovie, že kto ho maďarsky osloví, tomu i on maďarsky odpovedá. „Netajím nebo, že sladce plynú slová Maďarčiny — — ale násilné, ztřeštěné toho mnohých usilování, vyrvati lidu našemu jazyk, který zdědil od praotců svých, jazyk, který ho s valným, půl světa osedlým národem spojuje, a účastným ho činí půl světa osvěty a obchodu, to jest, co mne k odporu povzbuzuje. A můželi se lid náš celým Podtatranskem bytující jinau řečí vzdělati, než tau, které rozumí? lid náš, an pro bídu, která ho tlačí, jiným řečem ani jen nemůže se naučiti“. V tom pramení nevzdelanosť nášho ľudu, že mladí šľachtici, vyrostlí z lona jeho, odtrhujú sa od neho, a naučiac sa po maďarsky, alebo po nemecky, nechcú viac hovoriť po slovensky, ani Slovákmi byť. Dôrazne volá, že „Slovákovi slovenská řeč jest řečí národní“. Preto „byťby sebe příkřejší byla řeč naše, za povinnost pokládám sobě ji milovati; nebo milovati národ můj, který mne zrodil, vychoval, u něhož můj domov a vše, co mi milo, a slúžiti národu mému jest celé mé umění“.

Posledné slovo: „slúžiti národu mému jest celé mé umění“, vystihuje skutočne celú povahu i podstatu Kuzmányho umenia. I rozprávku „Ladislav“ vymyslel a napísal len preto, aby prejavil takéto myšlienky o národe a za národ, aby slúžil národu.

Najväčšie nešťastie národné poznáva v odrodilstve, ktoré sa začalo u zemianstva. „To však jest opravdu naše neštěstí, že našinci zapáchnúce cizinau, její vnadami se omámí, a živí jsouce pod Tatrami, jakoby v cizině, cizí jsou vlastnímu svému národu. Cokoli u nás vynikně, to se samo od národu odtrhne a jinam přesadí: takže lid náš pospolitý ze vzdělanosti vyšších stavů žádného jiného prospěchu nemá, leda, že se také bažlivým činí po cizém“.

V čase Kuzmányho bolo už a ešte realizmom spomínať nie len našich zemänov, ale menovite našu šľachtu. A keď sa zamyslíme pri tomto bode, musíme uznať, že chyba sa stala kdesi ďalej, dávnejšie; že mužovia, ako Kuzmány, Štúr, Hurban, už len zachrániť chcú hynúce zbytky majetku. Kdesi v minulosti, v dobe protireformácie, keď táto zvíťazila i nad evanjelickou šľachtou a jedno za druhým nám odoberala protestantských šľachticov, a to už pomocou maďarskej reči Pázmányovej, tam, alebo ešte prvej, sa stala základná chyba. Nemali sme muža silného, podobného Pázmányovi, ktorý by bol vedel strhnúť za sebou svet. Čo títo mužovia, Kollár, Kuzmány, Štúr, atď. robia, je už len kriesením života národného injekciami, odvolávajúcimi sa na dávnu a slavnú minulosť.

Ladislav, ako hrdina románu, je predovšetkým Slovákom, národovcom. Svoj národ má na mysli, kamkoľvek sa pohne. A keď je v inom kraji, v iných národných pomeroch a okolnostiach, prirovnáva ich ku pomerom svojho národa, a z porovnania takéhoto vždy národ slovenský vyjde víťazne. Súc vo Švajciarsku, sklamaný je v očakávaní, lebo jednotlivé vrchy Švajciarska nemôžu sa vyrovnať našim. Vo Francúzsku poznáva, že ľud neumelý v písme, vo vedách, v tomto ohľade ďaleko zaostáva za naším ľudom, avšak hbitosťou ducha a obratnosťou v obchode s ľuďmi, vzdelanosťou životnou predbehuje náš ľud. Ale i naši olejkárí, pláteníci, čipkári, atď. majú takú vzdelanosť, ako Francúzi.

Ale i s týmito schopnosťami ľud slovenský a slovanský trpí, je krivdený, ubíjaný a utískaný. Cestujúc krajom Chorvatov, vidí nájomníkov, Slovanov, kamene tĺcť, rozpomenie sa, že odkiaľ prišiel, i tam nechal slovanský ľud, i myslí: „lid náš je v Egypte — t. j. v nevzdělanosti ducha a nespůsobnosti vyšinúti se nad bídný tento stav, jen těžkými, tělesnými prácemi, děláním cihel, roztlukováním kamenů atd. jiným slúžiti, a jen tak i své potřeby vyhledávati. Ach „nepostředné zaujímání se o lid, poučovaním jeho“, toto přísloví mého otce vždy mi přišlo na pamět, kdykoli sem cos takového spatřil“. Pomoc pre národ poznáva vo vzdelaní ľudu.

Ladislav, ktorý takto smýšľa, ktorý kdekoľvek je vo svete, vždy na svoj národ myslí, je spolu i hrdinom vzájomnostným, alebo aspoň nositeľom idey vzájomnosti. Lebo nielen že cestujúc po rozličných krajoch, po Nemecku, Švajciarsku, Francúzsku, Taliansku, myslí vždy na svoj národ, ale cestuje i po slovanských krajoch, po Poľsku a Česku, a tu zaujíma sa v prvom rade o národný život, o národnú literatúru a vôbec o kultúru. Vysloví svoju mienku o kultúre českej, dáva rady národu poľskému, ako sa má chovať voči Rusom.

Slovom, hrdina to národnosti a vzájomnosti slovanskej. V tomto hrdinovi poznávame tiež samého básnika. V ideách, ktoré hlása Ladislav, poznávame idey Kuzmányho. Menovite dve idey, alebo jeho slovom „vidoviská“ opanúvajú myseľ básnikovu, okolo ktorých sa sústredňuje všetko, a z ktorých vyplývajú ostatné: národ a Slovanstvo. Do služby týchto ideí stavia Kuzmány všetku silu ducha, celú svoju spisovateľskú činnosť.

Ako vidíme, vo všetkých dielach Kuzmányho prejavuje sa snaha, pozdvihnúť, vzdelať národ. Je to poručenstvo doby osvietenskej, doby jozefinizmu, ktorá dávno pominula síce, ale zásady, ňou hlásané, trvajú až po dnes, a len prostriedky sa časom zmenily. Idey, svojimi literárnymi hrdinami hlásané, uskutočňuje sám Kuzmány prakticky. V prvom rade budí ich v bezprostrednom i v dopisovom styku s mládežou, menovite bratislavskou. Veľmi husto si dopisoval s Ľudovítom Štúrom, ktorý, ako vodca a predstavený, profesor mládeže v Bratislave, s každou vecou obrátil sa na neho. A o veciach bratislavských zasa sám informoval známych v Prahe. Tak píše Jaroslavovi Pospíšilovi: „Žel! Prešporská společnost, jak slyším, zapověděna, za pozdvižením se žáků proti učitelům: bylo tam přísné vyšetřování, avšak nic podrobněji ještě nevím. Od Štúra mi o tom ještě nic nepsáno. Společnost Slovenská byla bez viny, také i Německá, ale poněvadž Maďarská zapovědíná býti musela, zapověděly se i tyto dvě jiné. Dlouho to tak trvati nebude, aneb se řádná stolice pro slovenskou řeč a literaturu zarazí — ne takové Quasiprofessorství, jakové bylo Palkovičovo. O všem tom vás zpravím, jaknáhle se jistého stavu dovím“.^[104]

Tejto ďalšej, podrobnejšej zprávy Kuzmányho neznáme. Ale, ako mu na srdci ležala mládež slovenská a vôbec slovanská osveta, poznávame zo všetkých jeho dopisov a zpráv. Toho istého roku na jaseň, keď sa mládež zasa poschádzala do škôl, píše o bratislavskej: „Opravdu, títo mladíci jsou neykrásnější naše náděje, mezi nimiž opět neyvětší zásluhy jest náš výborný Lud. Štúr. Slyšeti, že jsou vzorem veškeré mládeže, nikdy že proti nim žádné žaloby posud nebylo; z úst v. u. pana Ostroluckého, našeho V. Ispána, jináč horlivého Uhra, sám sem je slyšel chváliti. Majíť již výbornou knihovnu — — —. I v Levoči a Prešově se mladictvo naše pilně materštině učí. Kýž jest to tak na katol. školách!“ Ďalej oznamuje, že i v Pešti, počínaním Vrchovského, zakladajú slovanské kasíno, a teší sa, že bude môcť čítať časopisy vo všetkých nárečiach slovanských. „Vůbec radujeme se probuzejícímu se duchu lásky k umění a naukám. Ve bratrstvu turčanském zakládá se společná knihovna“. A v tomže dopise, v spojení s Kollárovým spisom „Über die Wechselseitigkeit“, odkazuje do Čiech: „Jest to veru divná, ale spolu zlého znamení věc, že my Slované více můžeme německy psanými knihami na sebe sami působiti, než píšíce totéž v řeči materské. Pojednání toto, ač né tak obšírné, dávno je českoslovanskému čtenářstvu ze Hronky a z Květů, srbskému z Národního listu známo; a přece toto německé nepochybně většího bude působení“.^[105]

Podobné styky udržiaval s predstaveným lwovskej knižnice Ossolinského, grófom Rosciszewskim, s Kollárom, Šafárikom, Hankom i s niektorými Srbmi, menovite pozdejšie s Vukom Koradžičom.

Ale v Šafárikovej pozostalosti nachodí sa len jeden dopis z tohoto času, z B. Bystrice. Kuzmány v ňom pýta Šafárika, aby mu rozlúštil písmo, ktoré je na krstiteľnici v kostole maškovskom. Kuzmány písmo i odkreslil a medzi iným píše: „Rádbych síce i od Vás aspoň kratičké psaní mýti; pakliže ale není možné Vám tolik času si vytrhnouti, račtež jen buď p. Štorchovi buď p. Pospíšilovi ustně, co o tom soudíte, povedíti.“^[106] Ale i keď dopisovanie so Šafárikom nebolo azda tak husté, Kuzmány myslí vždy na Šafárika s najväčšou úctou a oddanosťou. Odkazuje mu v dopisoch Pospíšilovi veci, o ktorých súdi, že by Šafárika zaujímaly, dáva ho pozdravovať. Keď v obchode zbudly jeho Modlitby, myslí na rodinu Šafárikovu a Hankovi píše: „Slyším, že p. Šafařík má dítky; dejte těm každému po jednom Ex.“^[107] Udržuje priateľstvo i so Štorchom, Tomíčkom, Sabinským a Vrťálkom, a dáva ich skrze Pospíšila pozdravovať.

Ako i zo spomenutého dopisu jeho Šafárikovi vidíme, Kuzmány, možno pod vplyvom Šafárikových úvah z toho oboru, začínal sa zaujímať o starožitnosti, ako i Samo Chalupka. Na podzim r. 1836 vyšiel úmyselne za Brezno k vrchu Oltárno, o ktoré vzbudil všeobecnú pozornosť. Dal vrch a kamene odkresliť Hoičovi a poslal Hankovi do Prahy. Pritom píše mu: „Kamenné ty oltáře na odvětví Viepru, Oltárno řečeném, mezi Breznem, Tisovcem a Klenovcem, jsou na samém chlumu vrchu, sestává však každý jeden jen z jednoho ohromného kamene, a jsou to bez pochyby staroslavské Tříznice, jakové se i v Pomoranech nalézají; oltář kamenný onen, jejž jsem já zde u nás na ptačím vrchu — odvětví „Vysočiny“ nalezl, sestává z více kusů plitkých, avšak veličizných, vedle sebe postavených, a nad sebe vystavených; jen asi jedna třetina je zachována, dvě třetiny jsou — žijícími ještě lidmi — před asi 28 lety rozřícené a vůkol rozvalené: kámen, jenž na neyvýš stal, jest věru utěšený, zdá se, že tesaný na 3 uhly; na spodku má v obvodu as 10 stř., na vrchu asi 7. — Byv tam osobně a dav kopati, na nic jsem nenapadl, což by jistým důvodem bylo, že ty kameny někdy praotcům naším za oltář sloužily.— — — Nenašli jsme pak nic kromě jednoho kouska střepu pod kamenem.— — Odvaliti jsme kámen ten cele nemohli, a protož nevím, nenašlo-li by se tam více toho.— — Já však se neopovažuji kameny tyto za pozůstatky oltáře prohlásiti, odvolávaje své předešlé, s nějakou jistotou pronešené domnění. Hoič mi ještě výkres těch kamenů, na vrchu oltárna se nalézajících, neposlal; jeho pojednání o tom buď p. Šaf. zašli, buď dám v Hronce vytlačiti“.^[108] Pozdejšie Kuzmány píše Hankovi: „Hoič mi již poslal opsání oněch kamenů na Oltárně, a je také za oltáře nevydává; a pravda to, že Oltárno, je cizí, neslovanské jméno, aniž zeslovančené; pojednání to předce dám snad v 1. svazku Hronky na rok 1837 vytisknouti“.^[109] Článok Hoičov vyšiel v spomenutom čísle Hronky, a Kuzmány doložil poznámku, že sa tiež presvedčil, že je to nie oltár staroslovanský: opisuje pre prípadných zvedavých návštevníkov i cestu ta, a akoby vábil, spomína, že tam „i opály naléznouti lze“, prezradiac druhú svoju záľubu, v nerastoch, z detinstva z Dobšinej odnesenú.

V inom dopise zas píše: „Ony listiny, knížetem Lobkovicem v Kremnici nalezené, pošli brzo pro Museum v odpisu, jedna je v latině psaná z naložení Podiebrada, druhá českosl. od Jiskry. Poslední je psaná směsicí liter českých a německých, či gotických, tak, jako onen list v Etré-ho knihovně nalezený. Řeknite to p. Šafaříkovi, a odevzdejte mu připojenou kartičku“.^[110]

Ale najtrvácejší je jeho záujem o knihy. Pospíšila sa spytuje: „Co slyšíme, že p. Šafařík vázne se zapravováním výdavek na tisk starožitností?“^[111] Zasa: „co se děje se Starožitnostmi?“^[112] Dielo toto pre nesnádze Šafárikove ťažko vychodilo z tlačiarne. A v každom dopise žiada Kuzmány nejaké knihy i zprávy o nových vydaniach, ktoré chce oznámiť i čitateľom Hronky.

Takéto, plné podnetov, mohly byť i jeho dopisy Slovákom. Jeho životopis^[113] spomína, že činnosťou svojou Kuzmány neostal bez vplyvu na Plošiča, Kalinčiaka, Ľ. Štúra a pozdejšie i na Ondreja Sládkoviča. V nedostatku dopisov nemôžem bližšie ničoho povedať o tomto vplyve. Čo sme vyzdvihli pri „Hronke“, že usiloval sa skupiť okolo seba nadanú, práceschopnú mládež, to by potvrdzovalo jeho vplyv na ducha Sládkovičovho, s ktorým pozdejšie, ako s kandidátom teologie r. 1846 a o rok pozdejšie ako s farárom hrochoťským uzavrel bližšie priateľstvo. S týmito mužmi si dopisoval, udržoval stály styk, z ich dopisov a odpovedí čerpal silu, povzbudenie k ďalším bojom.

Prirodzene, nie v malej miere stáli pod vplyvom jeho ducha profesori a učitelia bansko-bystrických škôl. Tak menovite Ján Poletkovič, skladateľ povestnej partitúry, potom Karol Dillnberger, Ondrej Zipser, ktorého „Walhallu“ sám preložil pre Hronku, Sámuel Klimko. Menovite s prvým musela ho viazať užšia sympatia.

Starosti a povinnosti v užšej spoločnosti bansko-bystrickej a okolitej zaberaly Kuzmánymu mnoho času. Spolupracovníci jeho prostredníctvom si objednávali knihy, študijné pomôcky. A Kuzmány hneď pre seba, hneď zas pre niektorého priateľa žiada knihy z Prahy. Hankovi píše: „Mappy nás ještě nedošly, ani Preslova Technologia. (Z obou Eisert (kníhkupec) 2 Ex. požádal. — — A šestý svazek Zeměpisu ještě nevyšel? Ani 9-tý sv. Slovníka? — Neznáméli Vám přeložení vynalezení západní Indie od Campe, skrze Geguše? Vydal on byl jen první svazek; přeložení dvou posledních mi teď poslal, nenalezlby se kdo v Praze, jenž by to na své náklady dal do tisku?“^[114] Podobne píše a žiada: „Od Pauloviče dostal jsem po tyto dny asi 50 srbských knih; ale ruské téměř ještě žádné nemám; nejsou u Vás některé k dostání? a které?“^[115] U Pospíšila súri skoršie doposielanie Květov, Včely a Musejníka, alebo Světozoru; žiada si poslať rusko-nemecký slovník, Husov obraz, Komenského Orbis pictus, najnovšie vydanie, Karafiatove Bibl. historie; pre Sam. Droppu, učiteľa v B. Bystrici, žiada poslať Dobrovského lexikon.^[116] Vôbec jeho vplyv pozorovať v čulejšom duchovnom živote v B. Bystrici a na okolí. Založí a rozmnožuje „bibliotheku vypůjčitelnou“,^[117] a pre okolie chce dať vytlačiť soznam kníh.^[118] Prial by si, aby b. bystrický kníhkupec S. Eisert dostával knihy do komisie. A pochvaluje si, že „U nás se co den dobrý duch rozmáhá na vzdor v dolních Uhrách panující Maďaromanie; nic nám nechybí, než dobře zřízené tiskárně a kníhkupectví, dobrými knihami dobře zásobené. Pročež nemohu dosti i zdejší knihkup. poroučeti, by mu totiž knihy i do Comissie zasílány bývaly“.^[119]

Inokedy zasa hľadá nakladateľa v Prahe pre práce slovenských spisovateľov. Ako pre preklad Gegušov, tak i pre preklad Křižákov. Pospíšilovi píše: „Prosím, promluvte s Tylem, chceli Hamleta v Thalii své vydati. Spisovatel aneb raději překladatel žádá jen to, k čemu se vydavatel sám pohnutým býti pocítí, k p. k darování mu asi 15 exx. na velíně. Přeložení je převýborné, a kdybych jen měl času, odepsalbych mu dvě tři sceny. — Pakli žeby to p. Tyl vydati nechtěl, vydám to já v Hronce. Překladatel již se k jinému dílu Shakespearova chytil, a do jara bude s ním hotový, pak opět dále. Je muž již více sešlý, než mladý. Hamleta měl již 8 let přeloženého“.^[120] Podobne sa stará i pozdejšie o vydanie prekladov Křižákových.

Z jedného dopisu Štúrovho sa dozvedáme, že zakladajúc v Bratislave spolok, literárnu jednotu, požiadal Kuzmányho o prijatie hodnoty „ochranitelstvi“. Kuzmány neprijal; že prečo, na to mimo tejto zaujatosti jeho inej príčiny nevieme. Štúr v liste Hurbanovi písanom, poznamenáva len toľko, že Kuzmány to „kvapne udělal“.^[121]

V 40-tych rokoch i maďarizmus vždy tuhšie a smelšie začal vystupovať. V „Hronke“ bojuje Kuzmány ešte len za udržanie a upevnenie národa slovenského, bez uvedomenia si nepriateľa, teraz už vždy určitejšie a jasnejšie rozoznáva, s ktorej strany hrozí nebezpečenstvo a obráti sa oproti nemu. O tomto vzrastajúcom nebezpečenstve so strany Maďarov sa shováral so Srieznievskim, ktorý v júni r. 1842 navštívil Slovensko, B. Bystricu, a vyhľadal i Kuzmányho, ako známeho redaktora „Hronky“, a z rozhovoru utvoril si mienku o Kuzmánym, že je „horlivý Slovan, ale bojací sa Maďarov“.^[122] Bál sa nebezpečenstva, ktorým Maďari hrozili národu slovenskému. Nepriateľ, na návod svojich vodcov, menovite však grófa Széchenyiho, počal sa organizovať, po mestách i mestečkách zakladal kasína, ktorých členovia boli budúci, v čas potreby zastať si mohúci vodcovia ľudu. I tieto maďarské kasína a duch, nimi pestovaný, maly vlastne dvoch nepriateľov, a to podľa pozdejšieho stanoviska Széchenyiho, hlavným nepriateľom bola rakúzska prevaha, ktorá bola každého času prekážkou vývinu maďarstva, ako samostatnej politickej moci; druhého vnútorného nepriateľa maďarstva videly kasína v národnostiach. Pravda, pozdejšie, keď uskutočnilo sa vyrovnanie s Rakúzskom a s dynastiou, ostal len jeden nepriateľ, národnosti. Ale zašli sme už priďaleko. Kuzmány nedožil sa vyrovnania. On žil a bojoval ešte v čase, keď maďarizmus vo dve strany musí deliť svoje sily, keď ešte rovnou silou musí vystupovať proti Rakúzsku i proti národnostiam. Sila maďarizmu pre toto delenie nemohla sa tak uplatniť proti Slovákom, ako sa uplatnila pozdejšie, po vyrovnaní s Viedňou.

Kuzmány skutočne ako by bol mal prorockého ducha, jasne videl nebezpečenstvo, kryjúce sa v spomenutých kasínach, a keď duch, týmito kasínami pestovaný, i nevystupoval ešte otvorene, len potuteľne, videl jeho zámery a chcel národ pripraviť proti nim. Takýmto úmyslom zakladá v Banskej Bystrici „spolok všeobecnej vzdelanosti“ a v článku, napísanom pre jediný slovenský orgán toho časovej verejnosti „Orla Tatranského“, akoby vyzýval k nasledovaniu. Istá vec, že nech príklad Kuzmányho najde nasledovníkov, nech po slovenských krajoch všade pozakladajú sa takéto spolky už v tom čase: organizácia národa je skutkom. Kuzmány jasne poznával, že v spolkovitosti, v jednote, v organizácii je sila a budúcnosť.

Rozličné spolky miernosti, spolky nedeľné, začínaly sa už síce zakladať po Slovensku, ale ostaly dosť zriedkavým zjavom, ba pre vystupovanie mnohých odporcov pomaly zaspávaly. I sám Kuzmány spomína, že už-už ujímal sa po celom národe boj proti pálenke, keď niektorí kňazi, otcovia národa, počali na pranier stavať, vysmievať hlásateľov striezlivosti a „protipálenčené“ kázne. Týmto mužom iste milšie boly Szechényim odporúčané kasína, alebo ako ich Kuzmány pomenoval „kazína“, kde vývodily kartárstva, pijatiky. A títo mužovia, akokoľvek boli vlastencami, národovcami neboli. Otcovské hlasy a výstrahy Kuzmányho, Hurbana, Plošiča, Hodžu ostaly u nás bez účinku. Nemožno zazlievať otcom národa, že ich výstražný hlas zostal bez ozveny. Vidiac nebezpečenstvo, vykonali svoju povinnosť, volali o pomoc, ale nenašli nasledovníkov, nebolo mužov, ktorí by im boli podali pravú ruku. Možno, nebyť ich ideálneho stanoviska, a nech podávajú i oni jed pálenky, pôvab karát, kúzlo hazardnej hry, nech zanedbávajú ľud a hovejúc viac „panským“ chúťkam, aj ich hlasy boly by našly viac ozveny, a spolky by sa boly udomácnily i u nás.

Pravda, Kuzmány a jeho druhovia nevideli vo Viedni nijakého nebezpečenstva pre národ slovenský. Oddanosť k panovníckemu rodu, pokora a poslušnosť voči vrchnostiam, voči vláde, ani nedovolila im vidieť tam nepriateľa a nebezpečenstvo. Čo viac, naši mužovia vždy u vlády, vo Viedni, hľadali ochranu v plnej dôvere, ale tam skúpo honorovali oddanosť slovenskú, a konečne ňou i pohrdli.