ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlastným menom Matej Bencúr< >

Jeho prozaická tvorba predstavovala od osemdesiatych rokov 19. storočia v kontexte slovenskej prózy priekopnícky čin. Kukučín nadviazal na okrajové formy slovenskej prózy publicistickej povahy (cestopisy, besednice, anekdoty), zamerané na reprodukciu „detailov života“ a zdôrazňujúce jazykovú zložku, v ktorej sa uplatňovala hovorová reč, a vytvoril vývinovo progresívnu líniu slovenskej prózy.

Tá sa presadila predovšetkým v konkurencii s dobovo protežovanými schémami romantizujúcej sentimentálnej prózy. Život dedinského človeka v jeho každodennej i sviatočnej podobe pretvoril Kukučín na suverénnu tému „vysokej“ literatúry, do slovenskej prózy vniesol presvedčivé literárne postupy, rovnako povýšil hovorovú slovenčinu na literárny jazyk. Popritom sa stal autorom, ktorého texty boli prijímané aj širokou literárnou verejnosťou.

Napriek tomu, že pochádzal zo sedliackej rodiny, vyrastal v kultivovanom prostredí čulých kultúrnych a pedagogických aktivít. V Jasenovej pôsobili počas Kukučínových chlapčenských rokov také osobnosti ako Ctibor Zoch, predstaviteľ „štúrovskej“ generácie, alebo Ján Kožehuba, pedagóg a autor slovenských učebníc.

Po absolvovaní stredoškolských štúdií na slovenskom gymnáziu v Revúcej, v Turčianskom Sv. Martine, Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom sa mladý Matej Bencúr vrátil do rodnej dediny, kde v rokoch 1878 — 1884 pôsobil ako učiteľ. Učiteľské povolanie ho však neuspokojovalo, navyše sa svojmu rodisku postupne odcudzoval.

Práve v tomto období začínajú vznikať jeho prvé prozaické práci ovplyvnené spočiatku konvenciami sentimentálnej literatúry, skoro sa však priklonil k folkloristicko-dokumentárnej línii dobovej literatúry. Práve v týchto črtách a poviedkach (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody, Hajtman, Obecné trampoty), ktoré sa sústredili na drobnokresbu postáv a prostredia podloženú osobnou skúsenosťou, sa prejavilo Kukučínovo suverénne autorské gesto prehodnocujúce tematické, kompozičné a štylistické vlastnosti dobovej slovenskej prózy.

Po maturite v Šoproni od roku 1885 študoval medicínu v Prahe, kde sa aktívne zúčastňoval činnosti kultúrneho spolku slovenských študentov Detvan (dva roky bol jeho predsedom). V tomto prostredí sa oboznámil s aktuálnymi myšlienkovými trendmi, ako boli tolstojizmus, darwinizmus, pozitivizmus, rovnako sa zapájal i do dobových diskusií o „realizme“ v literatúre a umení.

Ešte pred začiatkom jeho pražského pobytu Kukučín napísal umelecky zrelé poviedky — poviedku Z teplého hniezda, román Rysavá jalovica, poviedku Neprebudený, poviedku Veľkou lyžicou, v ktorých sa naplno prejavili základné črty jeho autorského rukopisu: sústredenie na detailnú charakterovú a psychologickú kresbu, odmietnutie rozsiahlych sujetových kompozícií v prospech krátkych žánrov, ktoré efektívnejšie dokážu zachytiť „detaily života“, nový typ rozprávača určujúci spôsob i atmosféru rozprávania.

Nesmierne inovatívne pôsobí i jazyk jeho próz, čerpajúci z hovorových zdrojov živej slovenčiny, podporujúci dialogickú štylizovanosť textov. Poviedkam nechýba ani Kukučínov typický harmonizujúci pohľad na vzťahy človeka, jeho prostredia a tradície, ktorý však nie je výrazom jeho „láskavého“ a nekonfliktného postoja k dedinskému životu, ako sa traduje v učebniciach, ale vychádza z presvedčenia, že život je riadený samoregulatívnymi silami (O. Čepan).

Vo svojich vrcholných poviedkach, ako sú Keď báčik z Chochoľova umrie…, Na podkonickom bále, Dies irae z obdobia rokov 1893 — 1894, prechádza Kukučín od zobrazovania dedinského života v jeho každodennosti k riešeniu zložitejších spoločenských a mravných problémov, hľadá vhodnejšie výrazové prostriedky na úrovni kompozície, do textov sa pomaly vkráda skepsa a disharmonické tóny.

Po ukončení medicíny odišiel Martin Kukučín na lekárske miesto do Dalmácie na ostrov Brač, no naďalej udržiaval kontakty so Slovenskom. Po problémoch s návratom sa tam oženil a usadil. Hoci vo svojich prózach siahal po miestnych námetoch, jeho tvorivé metódy sa nezmenili. Po niekoľkých prózach, cestopisných črtách vznikol Kukučínov román Dom v stráni (1903 — 1904), zachytávajúci nielen príbeh nerovnej lásky mladého statkára a sedliackeho dievčaťa vopred odsúdenej na neúspech pre okolnosti, ktoré autor interpretuje ako prirodzené (tradícia, stavovské rozdiely), ale aj postupný rozklad patriarchálneho sedliactva.

V roku 1907 sa Kukučín s manželkou vysťahoval do Južnej Ameriky, kde pôsobil ako lekár medzi chorvátskymi vysťahovalcami. Počas tohto pobytu pracoval na románe Mať volá, ktorý definitívne dopracoval po svojom návrate do Európy v roku 1922. Ani zmenené pomery po vzniku Československej republiky nedokázali Kukučína presvedčiť, aby sa vrátil domov, natrvalo sa usadil v Chorvátsku.

Obdobie jeho tvorby po roku 1918 je poznamenané zmenou charakteru Kukučínovej literárnej metódy. V rozsiahlych prozaických textoch — historických románoch Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor (oba 1929) sa presadila reflexívnosť, monologickosť, intelektuálny prístup k realite, snaha prezentovať svoje filozofické koncepcie a úvahy o osude národa či ľudstva. Popri niekoľkých kratších novelách ide o posledné práce Martina Kukučína, ktorými si však už v nových literárnych pomeroch nedokázal získať väčší ohlas.

Martin Kukučín bol i autorom niekoľkých divadelných hier, v kontexte slovenskej literatúry ide o okrajovú záležitosť. Svojimi názormi niekoľkokrát podnetne zasiahol do súdobého literárneho života, napríklad príspevkom do diskusie o Šoltésovej románe Proti prúdu, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia poukázala na dobové tendencie v slovenskej próze.

Literatúra:

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984.

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života — život v epike. Martin : Osveta, 1991.

NOGE, J.: Martin Kukučín tradicionalista a novátor I. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975.