ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oľga Feldeková sa narodila 28. marca 1943 v Martine, vyrastala však na hornej Orave, v Tvrdošíne. Aby po maturite v Trstenej (1960) mohla pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu, musela v rokoch 1960–1961 najprv pracovať ako robotníčka v Tesle Orava v Nižnej nad Oravou, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom. (Ako sa to odohralo, prezrádza román Ľubomíra Feldeka Van Stiphout.) < >

Štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončila roku 1967. Potom pôsobila na voľnej nohe (čo inak znamená aj, že porodila a vychovala päť detí).

V rokoch 1978 – 1982 pôsobila ako externá vedúca redaktorka Nového slova mladých a zostavila dve antológie mladej slovenskej prózy (Na večeru budú štvorlístky, Doska na kolesách). V každom čísle Nového slova mladých programovo poskytovala priestor aj mladým grafikom z VŠVU, z ateliéru profesora Albína Brunovského. Keďže sa tým činom Nové slovo mladých stávalo v normalizačných časoch ostrovom mimoriadnej tvorivej slobody, z iniciatívy vyššej moci bolo zrušené.

Po zrušení Nového slova mladých sa stala dramaturgičkou Slovenskej filmovej tvorby (1982–1990).

Od roku 1990 pôsobila opäť „na voľnej nohe“ a venovala sa literárnej tvorbe. V roku 1995 však zažiarila aj ako herečka v hlavnej úlohe hry Teta z Prahy v pražskom divadle Labyrint. Krátko potom ju prizvala na spoluprácu televízia Markíza, a tak sa popri literárnej kariére začala aj jej kariéra televíznej zabávačky – začala vystupovať spolu s Milanom Lasicom, Julom Satinským, a ďalšími umelcami tohto žánru ako stála tvár autorskej televíznej relácie 7 SRO, ktorá neskôr prešla do televízie JOJ pod názvom Sedem  a udržala sa tam až do roku 2011.

To však neznamená, že v roku 2011 sa príbeh relácie Sedem končí.

Hoci z obrazoviek zmizla, („Prečo? Pretože nevaríme“ – vysvetľuje jej zmiznutie Milan Lasica), slovenské publikum sa jej ďalej dožadovalo. Na tento záujem manažérsky zareagoval Pavol Danišovič (výkonný riaditeľ Štúdia L+S) a postaral sa o to, aby „sedmička“ žila ďalej. Hoci slovo Sedem v jej názve dnes symbolizuje sedem dní v týždni a účinkujúci sú štyria (okrem Oľgy Feldekovej ešte Milan Lasica, Elena Vácvalová a Marián Leško), putuje program v divadelnej podobe naďalej po celom Slovensku a kam príde, tam vypredáva sály.

Oľga Feldeková okrem účinkovania v „sedmičke“ vstúpila aj do ďalších mediálnych projektov.

 Uvádzala napríklad cyklus televíznych inscenácií  Smejeme sa storočiami v STV a stala sa aj tvárou UNICEFU a viacerých charitatívnych akcií.

 Dnes niet na Slovensku (a takisto v ČR) televízneho diváka, ktorý by ju nepoznal a neobdivoval.

 Ako o nej napísal v doslove k jej knihe Poviedky Ivan Panenka, „Oľga Feldeková sa nemôže sťažovať na nedostatok slávy. Od chvíle, ako sa stala múzou a manželkou Ľubomíra Feldeka, poznajú ju dôverne všetci čitatelia jeho diela. A nielen jeho. Sympatická postava Oľgy sa mihne v nejednej knihe Rudolfa Slobodu. Oľga Feldeková nechýba ani medzi zobrazenými účastníkmi záhradnej slávnosti na obraze Albína Brunovského Lovely Day. A kto by ju nepoznal z obálky Modrej knihy rozprávok? Pred touto „múzoslávou“ však celé desaťročia ustupoval do skromného tieňa fakt, že Oľga Feldeková je aj spisovateľka. Všetko zlé je aj na niečo dobré: museli prísť deväťdesiate roky (ktoré boli pre Ľubomíra Feldeka skôr zlé ako dobré), aby si kultúrna verejnosť uvedomila, že aj jeho žena je celkom nezávislá tvorivá osobnosť.“

LITERÁRNE DIELO:

 Oľga Feldeková debutovala knižne nevydanou novelou Prvé lásky (1967, vyšla iba na pokračovanie v časopise). Na tejto novele absolvovala svoje „učňovské roky“ a vstúpila na slovenskú literárnu scénu už zrelým poviedkovým cyklom Sťahovanie na mieste (Smena, 1976). Nasledovala kniha pre deti Rozprávky pre dievčatko (Mladé letá, 1978) a ďalšia poviedková kniha Dievča a šťastie (Smena, 1979). Jej dosiaľ najrozsiahlejšou prácou je román Veverica (Slovenský spisovateľ, 1985). Jednotlivé poviedky alebo výbery z jej poviedok i román Veverica vyšli potom v preklade do viacerých jazykov (angličtina, nemčina, maďarčina, čeština). Veverica slávila úspech aj ako vzorový text na londýnskej konferencii o slovenskom magickom realizme. Za zmienku stojí, že bola preložená aj do ruštiny a mala vyjsť ako súčasť veľkej antológie slovenskej baladickej prózy – zasiahla však cenzúra a na moskovskom veľtrhu 1988 úradník, ktorý podpisoval medzinárodnú zmluvu, túto novelu z antológie vyradil. Tretí cyklus jej poviedok, Neodoslané listy, bol pôvodne súčasťou knihy Svet je aj inde (Cyrano, 1999), vydanej v Prahe spoločne s Ľubomírom Feldekom. Všetky tri jej poviedkové cykly vyšli potom spoločne v knihe Poviedky (2003), doplnené o poviedku Keď muži jubilujú, ktorá vznikla v roku 1986 – vtedy ju však nebol ochotný uverejniť nijaký slovenský časopis.

 Vstup Oľgy Feldekovej na literárnu scénu nadšene uvítal aj nonkonformný a inak veľmi prísny literárny kritik Viktor Kochol, ktorý skonštatoval, že „od Timravy nemala slovenská ženská próza talent s takým sviežim a pritom neľútostne presným pohľadom na svet“. Odstup času tento jeho názor potvrdzuje – veď aj tie prózy Oľgy Feldekovej, ktoré vznikali v obmedzených podmienkach totality, sú dôkazom jej tvorivej slobody, necítiť z nich nijakú poplatnosť, nijakú kapituláciu pred neslobodou. Prozaická hlušina, vznikajúca v tých časoch, je dávno zabudnutá – no prózy Oľgy Feldekovej môžeme s nezmenšeným pôžitkom čítať znova a znova.                To isté sa dá povedať aj o televíznych inscenácicách, ktoré podľa jej scenárov nakrútila v osemdesiatych rokoch Slovenská televízia, obľúbená bola najmä Nenápadnosť (réžia Miloš Pietor).

V posledných rokoch vydala Oľga Feldeková súbor Poviedky (2003), a mimoriadnu čitateľskú obľubu si získali najmä jej nové knihy Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen (2005) a Tajomstvo Sloveniek (2006) a Kým som šťastný (2013).