Oľga Feldeková

Oľga Feldeková sa narodila 28. marca 1943 v Martine, vyrastala však na hornej Orave, v Tvrdošíne. Aby po maturite v Trstenej (1960) mohla pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu, musela v rokoch 1960–1961 najprv pracovať ako robotníčka v Tesle Orava v Nižnej nad Oravou, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom. (Ako sa to odohralo, prezrádza román Ľubomíra Feldeka Van Stiphout.)

Štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončila roku 1967. Potom pôsobila na voľnej nohe (čo inak znamená aj, že porodila a vychovala päť detí).

V rokoch 1978 – 1982 pôsobila ako externá vedúca redaktorka Nového slova mladých a zostavila dve antológie mladej slovenskej prózy (Na večeru budú štvorlístky, Doska na kolesách). V každom čísle Nového slova mladých programovo poskytovala priestor aj mladým grafikom z VŠVU, z ateliéru profesora Albína Brunovského. Keďže sa tým činom Nové slovo mladých stávalo v normalizačných časoch ostrovom mimoriadnej tvorivej slobody, z iniciatívy vyššej moci bolo zrušené.

Po zrušení Nového slova mladých sa stala dramaturgičkou Slovenskej filmovej tvorby (1982–1990).

Od roku 1990 pôsobila opäť „na voľnej nohe“ a venovala sa literárnej tvorbe. V roku 1995 však zažiarila aj ako herečka v hlavnej úlohe hry Teta z Prahy v pražskom divadle Labyrint. Krátko potom ju prizvala na spoluprácu televízia Markíza, a tak sa popri literárnej kariére začala aj jej kariéra televíznej zabávačky – začala vystupovať spolu s Milanom Lasicom, Julom Satinským, a ďalšími umelcami tohto žánru ako stála tvár autorskej televíznej relácie 7 SRO, ktorá neskôr prešla do televízie JOJ pod názvom Sedem  a udržala sa tam až do roku 2011.

To však neznamená, že v roku 2011 sa príbeh relácie Sedem končí.

Hoci z obrazoviek zmizla, („Prečo? Pretože nevaríme“ – vysvetľuje jej zmiznutie Milan Lasica), slovenské publikum sa jej ďalej dožadovalo. Na tento záujem manažérsky zareagoval Pavol Danišovič (výkonný riaditeľ Štúdia L+S) a postaral sa o to, aby „sedmička“ žila ďalej. Hoci slovo Sedem v jej názve dnes symbolizuje sedem dní v týždni a účinkujúci sú štyria (okrem Oľgy Feldekovej ešte Milan Lasica, Elena Vácvalová a Marián Leško), putuje program v divadelnej podobe naďalej po celom Slovensku a kam príde, tam vypredáva sály.

Oľga Feldeková okrem účinkovania v „sedmičke“ vstúpila aj do ďalších mediálnych projektov.

 Uvádzala napríklad cyklus televíznych inscenácií  Smejeme sa storočiami v STV a stala sa aj tvárou UNICEFU a viacerých charitatívnych akcií.

 Dnes niet na Slovensku (a takisto v ČR) televízneho diváka, ktorý by ju nepoznal a neobdivoval.

 Ako o nej napísal v doslove k jej knihe Poviedky Ivan Panenka, „Oľga Feldeková sa nemôže sťažovať na nedostatok slávy. Od chvíle, ako sa stala múzou a manželkou Ľubomíra Feldeka, poznajú ju dôverne všetci čitatelia jeho diela. A nielen jeho. Sympatická postava Oľgy sa mihne v nejednej knihe Rudolfa Slobodu. Oľga Feldeková nechýba ani medzi zobrazenými účastníkmi záhradnej slávnosti na obraze Albína Brunovského Lovely Day. A kto by ju nepoznal z obálky Modrej knihy rozprávok? Pred touto „múzoslávou“ však celé desaťročia ustupoval do skromného tieňa fakt, že Oľga Feldeková je aj spisovateľka. Všetko zlé je aj na niečo dobré: museli prísť deväťdesiate roky (ktoré boli pre Ľubomíra Feldeka skôr zlé ako dobré), aby si kultúrna verejnosť uvedomila, že aj jeho žena je celkom nezávislá tvorivá osobnosť.“

LITERÁRNE DIELO:

 Oľga Feldeková debutovala knižne nevydanou novelou Prvé lásky (1967, vyšla iba na pokračovanie v časopise). Na tejto novele absolvovala svoje „učňovské roky“ a vstúpila na slovenskú literárnu scénu už zrelým poviedkovým cyklom Sťahovanie na mieste (Smena, 1976). Nasledovala kniha pre deti Rozprávky pre dievčatko (Mladé letá, 1978) a ďalšia poviedková kniha Dievča a šťastie (Smena, 1979). Jej dosiaľ najrozsiahlejšou prácou je román Veverica (Slovenský spisovateľ, 1985). Jednotlivé poviedky alebo výbery z jej poviedok i román Veverica vyšli potom v preklade do viacerých jazykov (angličtina, nemčina, maďarčina, čeština). Veverica slávila úspech aj ako vzorový text na londýnskej konferencii o slovenskom magickom realizme. Za zmienku stojí, že bola preložená aj do ruštiny a mala vyjsť ako súčasť veľkej antológie slovenskej baladickej prózy – zasiahla však cenzúra a na moskovskom veľtrhu 1988 úradník, ktorý podpisoval medzinárodnú zmluvu, túto novelu z antológie vyradil. Tretí cyklus jej poviedok, Neodoslané listy, bol pôvodne súčasťou knihy Svet je aj inde (Cyrano, 1999), vydanej v Prahe spoločne s Ľubomírom Feldekom. Všetky tri jej poviedkové cykly vyšli potom spoločne v knihe Poviedky (2003), doplnené o poviedku Keď muži jubilujú, ktorá vznikla v roku 1986 – vtedy ju však nebol ochotný uverejniť nijaký slovenský časopis.

 Vstup Oľgy Feldekovej na literárnu scénu nadšene uvítal aj nonkonformný a inak veľmi prísny literárny kritik Viktor Kochol, ktorý skonštatoval, že „od Timravy nemala slovenská ženská próza talent s takým sviežim a pritom neľútostne presným pohľadom na svet“. Odstup času tento jeho názor potvrdzuje – veď aj tie prózy Oľgy Feldekovej, ktoré vznikali v obmedzených podmienkach totality, sú dôkazom jej tvorivej slobody, necítiť z nich nijakú poplatnosť, nijakú kapituláciu pred neslobodou. Prozaická hlušina, vznikajúca v tých časoch, je dávno zabudnutá – no prózy Oľgy Feldekovej môžeme s nezmenšeným pôžitkom čítať znova a znova.                To isté sa dá povedať aj o televíznych inscenácicách, ktoré podľa jej scenárov nakrútila v osemdesiatych rokoch Slovenská televízia, obľúbená bola najmä Nenápadnosť (réžia Miloš Pietor).

V posledných rokoch vydala Oľga Feldeková súbor Poviedky (2003), a mimoriadnu čitateľskú obľubu si získali najmä jej nové knihy Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen (2005) a Tajomstvo Sloveniek (2006) a Kým som šťastný (2013).