ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pochádzal z poľsko-uhorského (etnicky poľsko-slovenského) pohraničia, od útleho detstva však žil v jazykovo slovenskom prostredí oravského mestečka Trstená. Roky a miesta jeho štúdií sa dajú rekonštruovať iba čiastočne. Základné vzdelanie získal pravdepodobne v Trstenej, v roku 1725/26 bol žiakom nižšej gramatickej triedy v Žiline. Ďalšie triedy s najväčšou pravdepodobnosťou absolvoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku.

V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole v Hlohovci a prijal rehoľné meno Hugolín. V roku 1742 ukončil štúdium teológie v Žiline. V roku 1744 sa doživotne stal členom komunity františkánskeho kláštora v obci Pruské na severozápade Slovenska. Táto okolnosť súvisí podľa všetkého s jeho dlhotrvajúcou pľúcnou chorobou. Počas letných mesiacov sa liečil pobytmi na salašoch pruštianskeho panstva Königseggovcov. V obdobiach zlepšenia zdravotného stavu pastoračne vypomáhal v okolitých farnostiach. Posledné roky života (1775 — 1787) strávil ako dvorný kaplán v šľachtickej rodine Madočániovcov v Horovciach.

Pochovaný je v kláštornej krypte v Pruskom.

Gavlovič patril medzi najvýraznejšie osobnosti františkánskej rehole, ktorá sa najmä v druhej polovici 18. storočia významne podieľala na formovaní slovenskej barokovej a ranoosvietenskej kultúry. Z jeho rozsiahlej (dnes už len neúplne zachovanej) rukopisnej tvorby, sústredenej na mravnú nápravu a duchovné zušľachťovanie osobnosti i spoločenstva, sa vynímajú predovšetkým dve monumentálne veršované skladby — Valaská škola mravúv stodola (1755) a Škola kresťanská s veršami zvázaná, k čítání a spívání, i k rozjímání sporádaná... (1758). Obidve diela predstavujú svojho druhu zbierky nasledovaniahodných i výstražných príkladov ľudského správania sa, s osobitou, čitateľsky príťažlivou výrazovosťou.

Vo Valaskej škole mravúv stodole autor reflektuje a komentuje etiku medziľudských vzťahov. Epické pozadie jeho moralizačných ponaučení tvorí 21 biblických pastierskych príbehov (v autorovom názvosloví „nót“). Chronologickým zoradením a smerovaním (od prvého starozákonného pastiera až po novozákonné zrodenie Dobrého pastiera Krista) predstavujú vlastne dejiny spásy (historia salutis). S touto koncepciou súvisí aj spôsob Gavlovičovho podania, v ktorom sa prelínajú biblické a súveké udalosti. Autor pritom v nepriamej polemike s európskou idylickou pastorálnou tvorbou uplatňuje princíp reálneho opisu výjavov a reálií (bitky valachov o pasienky a studne, ich ťažká každodenná práca, náročná opatera ovčieho a kozieho dobytka a pod.). Pri charakteristike pastierskeho života a mravov však miestami i sám uplatňuje idealizačné postupy (postavy biblických pastierok ). V 59 dvanásťveršových strofách („konceptoch“) každej nóty (vrátane 22. nóty bez úvodného príbehu, s názvom Prídavek) podáva Gavlovič súhrn ponaučení a praktických rád pre každodenný súkromný aj verejný život. Pri ich literárnom stvárnení sa riadi rétorickou zásadou docere et delectare (poúčať a zabávať), ktorú vyjadruje aj známy výrok antického básnika Horatia, uvedený ako motto skladby.

Tematicky i námetovo čerpá Gavlovič z repertoáru biblickej, antickej, stredovekej, humanistickej i barokovej a ľudovej slovesnosti. Príklady uplatňovania a dodržiavania kresťanských mravných zásad sa uňho nikdy nevyčerpávajú jednostranným moralizátorským gestom. S porozumením pre ľudskú krehkosť podrobuje ten istý jav viacerým uhlom pohľadu v presvedčení, že „i nejhorší v svete človek má nečo dobrého, / jako i nejlepší človek nebývá bez zlého“. Úroveň mravnej integrity obce odvodzuje od vnútornej celistvosti každého jej príslušníka. Ako najvyššiu normu zodpovednosti pred Bohom i pred blížnym vyzdvihuje svedomie.

Vyváženú kompozičnú výstavbu má i Škola kresťanská. Pozostáva zo štyroch cyklov venovaných tzv. posledným veciam človeka (smrť, súd, peklo a nebo). Každý cyklus má úvodnú „predmluvu“ (v dvoch cykloch nezachovanú) a 288 konceptov. Aj v diele s eschatologickým námetom autor zdôrazňuje, že kvalita ľudského bytia je priamo úmerná mravnej sile, ktorú človek vkladá do každodenného životného zápasu. Z tohto hľadiska je nezmieriteľným kritikom morálnej vypočítavosti a eticky pochybných praktík.

Obidve skladby potvrdzujú Gavlovičovu vyspelú jazykovú a slovesnú kultúru. Základnou eticko-výchovnou intenciou a rétorickými prostriedkami sú previazané s princípmi kazateľskej poetiky. Spätne na to poukazuje Gavlovičova rozsiahla rukopisná zbierka kázní Kameň ku pomoci (1779), kde osvedčuje nielen pozoruhodné exegetické schopnosti, ale aj znalosť pravidiel rétorickej výstavby textu.

Poslednou známou Gavlovičovou literárnou prácou je učebnica Peťsto naučení o dobrých mravoch, ktorej dokončenie autor datoval do roku 1782 a venoval ju školskej mládeži. Ide o výber z antických učiteľov etiky, ktorých výroky a sentencie predstavovali dobovú školskú lektúru. Uvádza ich v latinčine i vo svojom veršovanom (často voľne parafrázovanom) pretlmočení. V úvodnom príhovore sa hlási k potrebe kresťanského zhodnocovania a dotvárania antických etických hodnôt v duchu odkazu Erazma Rotterdamského. Prostredníctvom tohto dielka Gavlovič − i keď oneskorene − zaradil slovenskú literárnu kultúru do stáročnej európskej tradície prekladov tzv. Catonových moralistických dvojverší z 2. − 3. st. po Kr. Osobitnú zmienku si zaslúži jazyk Gavlovičovho literárneho diela, ktorý patrí medzi kultivované západoslovenské varianty predspisovnej slovenčiny.
V sedemdesiatych rokoch 18. storočia sa Gavlovič sústredil na problém duchovnej askézy novicov, rehoľníkov i laikov (dnes nezvestná Škola duchovní aneb Naučení k duchovnému rozjímání, 1777; Cvičení duchovní, 1778 a i.). Z jeho rozsiahlej rukopisnej tvorby vyšla tlačou iba Valaská škola mravúv stodola. Prvé, na dva zväzky rozdelené vydanie skladby pripravil bernolákovec Michal Rešetka (Trnava, 1830/31). Kritické vydanie Valaskej školy (ed. G. Gáfriková) vydala Veda v roku 1989 (v roku 1988 vyšlo dielo v transliterovanom prepise G. J. Sabu v USA).

Literatúra:

LEPÁČEK, C.: Život a dielo P. Hugolína Gavloviča 1 — 4. In: Výročná zpráva gymnázia v Malackách 5 — 10, šk. r. 1931/32 — 1936/37.

BOBEK, W.: Dvaja slovenskí veršovci: Peter Benický a Hugolín Gavlovič. In: Sborník literárno-vedeckého odboru SSV II, 2. Trnava, 1935, s. 157 — 191.

HEIDENREICH, J.: Gavlovičova Valaská škola. Ze studií o literatuře 18. století. In: Sborník Matice slovenskej, roč. 13, 1935, s. 218 — 240; roč. 14, 1936, s. 430 — 463.

MRÁZ, A.: Gavlovičova Škola kresťanská. Bratislava, 1940.

SLAVKOVSKÁ, G.: Gavlovičova Valaská škola. In: Slovenská literatúra, roč. 21, 1974, s. 459 — 480.

Hugolín Gavlovič v dejinách slovenskej kultúry. (Zborník z vedeckej konferencie, zost. I. Sedlák). Martin : Vydavateľstvo MS, 1989.

HAMADA, Milan: Fenomén františkánstva v slovenskej kultúre druhej polovice 18. storočia. Hugolín Gavlovič. In: Zrod novodobej slovenskej kultúry. Bratislava : Veda, 1995, s. 169 — 186.

Literárne dielo Hugolína Gavloviča v súradniciach dobovej duchovnej kultúry a vzdelanosti. (ed. G. Gáfriková). Bratislava : Serafín, 2004.

GÁFRIKOVÁ, G.: Nad literárnym dielom slovenského „podivína 18. storočia“. In: GAVLOVIČ, Hugolín: O dobrých mravoch (výber z diela). Bratislava : Slovenský Tatran, 2004, s. 5 — 26.