V známom románe Kukučín riešil svoju vlastnú ľúbostnú dilemu. Kým dielo skončilo nešťastne, pre seba zvolil happyend.
V júli 1893 promovali tridsaťtriročného Mateja Bencúra – Martina Kukučína za doktora lekárskych vied. Jeho hlavnou starosťou bolo teraz nájsť si pracovné miesto, no akoby zrazu v celom Hornom Uhorsku nepotrebovali lekára. Dva mesiace praxoval v Prahe, potom urobil rázne rozhodnutie a presťahoval sa do obce Selce na ostrove Brač v Jadranskom mori, kde ho zvolili za doktora.
Na Slovensko to odtiaľ síce bolo ďaleko, no Brač vtedy ešte patril do Rakúsko – Uhorska. Začiatkom roku 1894 odcestoval do svojho nového pôsobiska, nevediac, že domov sa už bude vracať iba ako hosť.
Selce mali asi 1800 obyvateľov, doktor Bencúr musel svojou lekárskou starostlivosťou „vykryť“ okolo nich okruh siedmich kilometrov, s osadami dosiahnuteľnými len krkolomnými kamenistými chodníčkami.
Zabýval sa v dome významného rodu Didolićovcov, ktorý mal bohaté politické, obchodné a kultúrne kontakty v Dalmácii. Rodinu liečil zadarmo, za to u nich mohol bývať a mať tam i ordináciu.
V prvých rokoch svojho pobytu sa tu Kukučín cítil zle, „ja nechcem tu žiť a umrieť, to je nemožné,“ písal priateľom na Slovensko. „A taká Bráčenka by u nás neprivykla, za celý svet. “
Začiatkom jesene 1895 sa však domov zo splitskej internátnej školy vrátila dcéra Perica a všetko sa zmenilo. Doktor sa zvykol zamyslene prechádzať po izbe a nikdy nič nehovoril. Raz sa pri jednej z takýchto prechádzok k Perici priblížil a povedal jej: „Prečo sa ma bojíte? Ja nie som vlkolak.“
„Keď som zodvihla hlavu, prekvapil ma jeho nežný, ochranný pohľad, ktorý ešte dlho na mne spočíval. Mala som len pätnásť rokov, no nielen vtedy, ale i o niekoľko rokov hľadela som na doktora ako na svojho otca alebo strýka; no na ten pohľad som nikdy nemohla zabudnúť,“ napísala neskôr Perica vo svojich spomienkach.
Po smrti tety Laly sa musela o domácnosť svojich strýkov starať sama. Vyrastala do dospelosti i do krásy a šor doktor – pán doktor, ako ho na Brači volali – sa do nej zaľúbil.
„Časy sa míňali, všetci v dome ba i doktor prestali ma pokladať za dieťa. Vtedy mal byť spečatený i môj osud… Doktor sa stal mlčanlivým, zle naladeným, navidomoči i fyzicky upadal, a hoci som si bola istá že som mu nikdy nič zlého neurobila, akýsi vnútorný hlas mi hovoril, že všetkému, čo sa s ním deje, som ja na príčine. Hlas srdca ma neklamal.“
Z korešpondencie s Kukučínovým blízkym priateľom, básnikom Nikolom Ostojićom, vieme, že o ruku Pericu požiadal v roku 1904. Predchádzalo tomu ale veľa váhaní, ktoré mala na svedomí najmä ich spoločenská nerovnosť. Kým Perica pochádzala z bohatého patricijského rodu a bola katolíčka, Kukučín syn sedliaka a široko ďaleko jediný evanjelik.
Vlnu predsudkov vyvolával aj fakt, že bol cudzinec. „Býval som často ustarostený a váhal som, či mám priviazať k sebe, k svojej neistej existencii bytosť, ktorú zbožňujem. No viete sami, že také váhania nestoja ani za zrnko hráška, keď srdce hovorí… Zamiloval som sa ako nejaký gymnazista,“ napísal v liste Ostojićovi.
Svoje obavy nakoniec prevtelil do románu Dom v strání. „Svoj vlastný problém preložil do „ženského rodu“ – premietol do situácie dievčaťa – Katice,“ napísal literárny historik Oskár Čepan. „Román Dom v stráni zobrazuje v štyroch kompozičných celkoch, rámcovaných cyklom štyroch ročných období, vznik, stupňovanie, vrcholenie a nevyhnutný zánik ilúzií o možnosti preklenúť zábrany rozdielov rodu, majetku a tradície nezištnou láskou. Je to jar, leto, jeseň a zima nádejnej ľúbosti, ktorá stroskotáva na tvrdom odpore prostredia.“
Inými slovami, Kukučín – harmonizátor nedokázal vo svojom diele prekročiť spoločenské hranice. Vo svojom živote však áno.
Dňa 23. októbra 1904 sa Perica za Kukučína vydala. Iróniou osudu je, že posledné kapitoly knihy vychádzali v Slovenských pohľadoch práve v čase svadby.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam