Peter Krištúfek sa osvedčil ako dobrý fabulátor už v knihách poviedok Nepresné miesto a Voľným okom. Novela Hviezda vystrihnutého záberu navyše naznačila, že autor by vystačil s rozprávačským dychom aj na väčšej ploche, čo sa potvrdilo v jeho prvom románe Šepkár.">
Peter Krištúfek sa osvedčil ako dobrý fabulátor už v knihách poviedok Nepresné miesto a Voľným okom. Novela Hviezda vystrihnutého záberu navyše naznačila, že autor by vystačil s rozprávačským dychom aj na väčšej ploche, čo sa potvrdilo v jeho prvom románe Šepkár.
Dej satirického románu sa odohráva v malej postkomunistickej krajine, ktorá trpí nedostatkom sebavedomia a autor tento komplex stelesnil v postave poslanca a neskôr premiéra Bergera, figúry, či skôr figuríny neuveriteľne masívnych rozmerov telesných, ale takisto neuveriteľne malých rozmerov duchovných.
Berger sa rozváža v luxusnej limuzíne, niekoľko rokov z nej nikdy nevystúpi, auto s ním príde aj na zasadania parlamentu, reční cez otvorené okno, v aute sa zúčastňuje na recepciách, má v ňom svojho tajomníka a - šepkára. Groteskné na celej veci, je, že Berger si šepkára Krištofa doslova ukradne z divadla a ten mu v aute našepkáva všetky verejné prejavy, ktoré skladá z divadelných hier alebo ich číta z textov a ktoré mnoho ráz do príslušných situácií ani nepasujú alebo pasujú až príliš. Imbecilný politik tak používa vznešené slová o cnostiach, potrebe porozumenia a všeličom inom, čo poslucháčov ohuruje.
Krištúfek zvoleným motívom šepkára vyvoláva účinný humorný efekt a zvyšuje absurdnosť politických a iných akcií, ktoré sa v románe spomínajú. Politikou je poznačený aj vzťah Krištofa a jeho matky, lebo tá ostáva zarytou komunistkou, háda sa so synom a chodí pravidelne nakupovať do KOMU-SHOPU, prísne utajenej predajne výlučne pre komunistov. Tento motív pôsobí dosť neorganicky - už je predsa po zmene režimu! - ale vlastne načo vyžadovať od autora logiku tam, kde mu ide výhradne o absurdno.
Krištúfek má úžasný dar výmyselníctva a tvorivej kombinatoriky, v ktorej sa spája a strieda bežné s mimoriadnym, normálne s morbídnym, reálne s fantazijným, uveriteľné s neuveriteľným, možné s nemožným. Ten jeho Berger je ľudská obluda, ktorá prikáže dať vykoľajiť Orient-Expres len preto, aby sa o tejto krajine hovorilo, no presne v tom čase zmizne aj premiér, aby ho mohol nahradiť Berger. Krištúfek vŕši udalosť na udalosť, výdatne si strieľa z vládnucich, keď píše o ich poľovačke, alebo z medzinárodného summitu v hlavnom meste.
Veľkú parodickú silu má jeho výmysel televíznej reality šou Last minute, do ktorej sa môžu prihlásiť všetci, čo súhlasia s nakrútením posledných chvíľ svojho života. Na záver má byť vyhlásený Supernebožtík.
Román využíva všetky druhy humoru, od situačného až po slovný, pričom nikde nevyznieva násilne alebo samoúčelne. Vtipný nápad bol poprestýkať text staromódnymi citátmi z knihy Teloveda, vydanej roku 1924, ktoré vhodne zapadajú do daných scén. Krištúfek nezaprel filmára; prostredia, výjavy a výzory postáv majú vizuálne rozmery.
Peter Krištúfek: Šepkár.
Albert Marenčin – PT, Bratislava 2008.
Peter Krištúfek (1973) vyštudoval filmovú a televíznu réžiu. Vydal dve zbierky poviedok a novelu Hviezda vystrihnutého záberu. S Dadom Nagyom vydal súbor vystrihnutych scén zo scenárov o filmovej sérii Rota pomalého nasadenia. Je autorom asi 20 dokumentov, televízneho filmu Dlhá krátka noc a dvoch strednometrážnych hraných filmov. V súčasnosti nakrúca celovečerný dokument o Dežovi Ursinym.
Foto: PETER KRIŠTÚFEK
S Petrom Krištúfkom o jeho novej knihe, politikoch a rýchlej realite Bál sa, že príbeh, ktorý píše, po dokončení nebude aktuálny. Satirický román o šepkárovi, ktorý našepkáva tučnému politikovi divadelné texty, totiž písal šesť rokov. Medzitým sa situácia zmenila, prišiel nový prezident aj vláda, televízie pritvrdili, na zviditeľnenie sa sú najlepšie škandály. A dnes PETER KRIŠTÚFEK uznáva, že realita ho niečím predbehla.
V knihe poslanec Berger nevyjde celé volebné obdobie z limuzíny a ľudia v reality šou Last minute tipujú, kto bude Supernebožtík. Kde prichádzate na také absurdnosti?
„Šepkár je vyjadrenie záľuby v čiernom humore a irónii. Tú knihu som písal akoby v zúrivosti. Je tam všetko, čo nemám rád. Ako keď si prečítate správu v novinách a tá vás nahnevá a idete v tom hneve ďalej. Rozmýšľate o tom, robíte si z toho srandu, až to preženiete. Sedel som raz v limuzíne a naozaj mi to pripadalo ako veľká obývačka, ktorú si človek vozí so sebou. A niektorý politik by z nej ani vôbec nepotreboval vyjsť von.“
Je tam ešte aj druhá línia, nie?
„Na večierku hovorí Berger šepkárovi, aké je dôležité stále rozprávať. Je úplne jedno o čom. Pretože keď mlčíš, vyzerá to, že nič nevieš. Mám rád ľudí, ktorí sú v úzadí, ale zároveň sú veľmi dôležití. Lebo ten šepkár sa v divadle veľmi neprezentuje. Alebo šepkárka. Zistil som, že na Slovensku neexistujú šepkári.“
Podobnosti s reálnymi politikmi sú čisto náhodné?
„Mal som veľké predobrazy na postavy niektorých poslancov. Ale na začiatku bol iba základný motív šepkára, ktorý sa zajakáva a vie súvislo povedať len namemorované divadelné texty. Pretože ak sa pompézny štýl niektorých hier vytrhne z kontextu, dosť sedí na nič nehovoriace politické prejavy. Skôr si myslím, že sa mi asi podarilo zobraziť určité archetypy politikov.“
Neprišla na vás slabá chvíľka, že ste mali chuť rozposlať knihu tým predobrazom?
„Ani nie. Podľa mojej skúsenosti sa ľudia v príbehoch väčšinou nespoznajú, lebo nemajú od seba odstup. No príbehy kradnem často. Môj kamarát otvoril knihu a našiel v nej zopár, ktoré mi rozprával. Ale sú to drobnosti. Detaily si rád požičiam z reálneho života, aj keď ich použijem v úplne inom kontexte.“
Krstný otec románu Kornel Földvári povedal, že by Šepkára mali čítať hlavne politici.
„Neviem si to predstaviť. Aj keď mám jedného kamaráta, ktorý je z Vranova nad Topľou a odtiaľ je aj Ivan Mikloš. Chodili spolu na gymnázium. A tak si na krste nechal podpísať jednu knihu aj preňho. Pripísal som mu tam, ktorú stranu mu zvlášť odporúčam. Takže minimálne jeden politik to bude mať doma. Ale skôr je to kniha pre tých, ktorí sa na to pozerajú zvonku, ako ja. Mňa zaujíma to, čo z toho všetkého presakuje navonok.“
Možno niektoré absurdity v knihe ani nie sú tak ďaleko od skutočnosti.
„Realita ma v niečom predbehla. Až keď knihu zavriete, začnete sa smiať - na tom, čo sa deje okolo nás. Vložil som do toho napríklad aj reality šou, tú zvlášť neznášam. Je to zaujímavý fenomén, kam až sa dá zájsť. Pri písaní som si hovoril, že sa všetko určite strašne rýchlo zmení a škoda, že knihu neviem dopísať tak rýchlo, aby to bolo aktuálne. Ale to bol asi základný omyl. Známi mi vraveli: K tomu by sme rovno mohli dať fotografie.“
Stále pozeráte televíziu a čítate noviny?
„Televíziu už pozerám výnimočne. Zvyčajne sa na nej veľmi bavím, ale na takých veciach, ktoré vôbec normálne nie sú zábavné. Lebo televízia teraz robí veľkú službu literatúre a rozhlasu. To vysielanie je také zlé, že ľudia oveľa viac čítajú a počúvajú rádio. A s politikou má televízia predsa spoločnú jednu vec - obe sa robia na efekt.“
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam