Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Juhovýchodní Slovania


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Juhovýchodní Slovania

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

Štvrtý oddiel — Dejiny jazyka a literatúry Slávosrbov katolíkov (Dalmatíncov, Bosniakov, Slavóncov) a Chorvátov

§ 25. Historicko—etnografické úvodné poznámky

Dva historicky odlišné, jazykom veľmi blízko príbuzné kmene, kmeň Srbov západného rítu v Dalmácii, Dubrovníku, Bosne a v Slavónii a kmeň Chorvátov na Sáve a Kupe sú čo do histórie i písomníctva v takej úzkej súvislosti, že skúmanie oboch nedá sa dobre oddeliť.

Už v III. a IV. stor. po Kr. slovanské národy znepokojovali rímske provincie starého Illyrica a asi v tomto čase i v nasledujúcich stáročiach aspoň miestami už obývali veľkú časť vtedajšieho starého Grécka (porovn. § 10, pozn. 9); avšak už okolo polovice VII. stor. podarilo sa srbskému a chorvátskemu kmeňu natrvalo zaujať šíre pevné sídliská na juhu Dunaja a Drávy. Keďže o predošlých sídlach Srbov a o ich príchode do starého Illyrica sme už vyššie uviedli potrebné údaje (§ 20), tu sa teraz obmedzíme na výber niektorých faktov z chorvátskych alebo správnejšie chorvátsko-dalmatínskych, ďalej slavónskych a dubrovníckych dejín.

1. Dalmácia a staré (pravé) Chorvátsko

Najstaršie sídla Chorvátov[334] podľa Konštantína Porfyrogenneta, ktorý ich kladie za Bagibariu (čo má označovať západnú časť Karpatského pohoria Babej gory), mali by sa rozprestierať severne od Karpát a hlavne smerom do Malopoľska[335] a Sliezska. Odkedy a ako dlho obývali Chorváti tieto kraje, to nie je známe; avšak už Jornandes hovorí, že Vendi obývali nezmerné priestory na sever od Karpát, od prameňa Visly, a Prokopius vraví, že keď vyslanci Herulov[336] r. 494 išli z Moravského poľa k Vranom[337] do Meklenburska, kam ich cesta viedla cez Moravu a Sliezsko, všade nachádzali iba slovanské národy. Tie mali svoje vlastné kniežatá; niekoľkí z nich r. 620 — 639 poslali k cis. Herakliovi a prosili ho o sídliská. On ich odkázal na Dalmáciu, ktorú Avari odňali Rimanom. A tak sa vytvorilo päť veľkých kmeňov (podľa kroník ich vodcami boli Clucas, Lobellus, Kosences, Muchlo, Chrobatos a dve sestry Tuga a Buga) a pobrali sa dolu, pravdepodobne slovanskými územiami cez Rakúsko, Korutánsko, Štajersko hľadať si nové sídla. Títo náčelníci sa predtým boli dohodli s cisárom Herakliom, že odnímu Avarom Dalmáciu a budú obývať zem pod cisárovou zvrchovanosťou. Konštantín síce neuvádza, čo bolo príčinou tohto sťahovania, ale pretože podľa Nestora r. 627 nespočetné húfy Slovanov bývajúcich na Dunaji pre barbarské zaobchádzanie, aké skusovali od Valachov a Bulharov, boli nútené posunúť sa na sever, zaplnili Poľsko, Pomoransko a marky a pretože r. 634 aj veliteľ Avarov Kovrat vyhnal Antov a Slovanov sídliacich severne od Čierneho mora a tí si museli potom hľadať útočište väčšinou smerom na sever, mohol sa stať priestor na Visle a v Sliezsku Chorvátom priúzkym, a prelo už niekoľko rokov po príchode do tejto krajiny sa rozhodli vysťahovať.[338] Vojna s Avarmi trvala niekoľko rokov. Po víťazstve nad nimi dalmátski Slovania chorvátskeho kmeňa si zorganizovali vlastný štát, patriarchálne rozdelený na župy, ale pod byzantskou zvrchovanosťou, a prijali kresťanstvo (630 — 640).[339] Čoskoro potom podľa príkladu svojich bratov Chorvátov prišli aj Srbi a zaujali kraje, ktoré neobsadili Chorváti, totiž starú Moesiu pod Belehradom (Srbsko), Záchlmsko (Hercegovina), Terbuniu,[340] krajinu Narentanov[341] a Diokleatov[342] od Dubrovníka až ku Kotoru,[343] Draču[344] a Baru.[345] Onedlho Chorváti pomohli exarchovi z Ravenny[346] proti Longobardom, pozvoľna sa odvrátili od východnej ríše a urobili krok späť aj v kresťanstve. Prvý známy chorvátsky arcižupan je Mislav okolo r. 820. Za jedného z jeho nástupcov, Krešimíra, primkla sa Dalmácia opäť k východnej ríši i k východnej viere, avšak už za Branimíra r. 879 sa pripojila k západnej cirkvi. Roku 904 znivočili Uhri Dalmáciu. Od r. 1000 — 1100 opanovali Benátčania dalmátske pobrežie i ostrovy, chorvátske kniežatá zase vnútrozemie. Sám Koloman, uhorský kráľ, po boji s chorvátskym kniežaťom Petrom zmocnil sa miest Zadaru, Trogira, Splitu r. 1102 — 1105 a Uhri sa potom stali pánmi pevniny i prímoria severnej Dalmácie, Benátčania ostrovov, a to za stálych vojen a zmien r. 1100 a 1421. V nasledujúcom období 1420 — 1797 jedným i druhým všetko zabrali Turci, lebo Benátčanom ostala len malá časť z Dalmácie a Uhrom len Slavónia a časť Chorvátska. Mierom v Campo Formio dostala sa nakoniec benátska Dalmácia i s ostrovmi až po Kotor pod rakúsku nadvládu a zase Francúzska republika si privlastnila ostatok. Roku 1809 Napoleon vo svojej vysnenej všemohúcnosti sa rozhodol, že vzkriesi z hrobu staré Illyricum, a zriadil ilýrske provincie z krajín na druhej strane Drávy, z Prímoria, z Biljackého okresu a z Kranska. Po Napoleonovom páde tieto provincie opäť pripadli právoplatnému rakúskemu žezlu.[347]

2. Nové Chorvátsko

Dnešné tzv. chorvátske komitáty Záhreb, Križevci, Varaždin voľakedy sa ponímali ako Slavónia a boli Kupou ohraničené tak, že všetko, čo ležalo za Kupou, až po územie prímorských miest, ktorého pobrežie i vnútrozemie tvorili vlastnú Dalmáciu, patrilo k Chorvátsku. Z toho samo sebou vyplýva, že pravé staré Chorvátsko treba hľadať na juhu od Kupy — nevie sa, ako hlboko siahalo do Bosny, Dalmácie a Istrie — a že dejiny vtedajšieho Chorvátska sú totožné s dejinami dnešnej Dalmácie. Dejiny dnešných chorvátskych komitátov alebo provinciálneho Chorvátska súvisia zase s dejinami dnešnej Slavónie.

Zánik Avarskej ríše v Panónii spôsobili Frankovia. Karol Veľký r. 791 s veľkým vojskom vtrhol do krajiny, úplne nad ňou zvíťazil a dostal sa až k vtoku Ráby do Dunaja. V nasledujúcich rokoch taliansky kráľ Pipin, Karolov syn, premohol Avarov. Od svojho otca dostal rozkaz, aby utvoril zo zajatej zeme provinciu a postaral sa o nových osadníkov, podriadiac ich od Ráby až k Sáve a Dráve v cirkevných záležitostiach právomoci soľnohradského arcibiskupa. Za takýchto okolností sa tým skôr vyhovelo prosbe Chorvátov, ktorí od r. 640 obývali Dalmáciu a veľmi sa už boli rozmnožili a prosili teraz o sídla v Panónii Savii medzi Sávou a Drávou: smeli sa v týchto krajoch usadiť, iba že ich knieža muselo uznávať franskú zvrchovanosť. Takto vznikla z chorvátskych kolonistov neskoršia Slavónia r. 798. — Uhri už veľmi skoro obsadili územie až ku Kupe, pretože už r. 901 spustošili Korutánsko a Kransko. Je isté, že Ladislav po Zvonimírovej smrti obsadil Slavóniu až ku Kupe (1091). Koloman posilnil nový výdobytok obsadením Chorvátska i Dalmácie. Jeho brat Almus, slavónsky vojvoda, prvý dal základ vlastnému municipálnemu zriadeniu tejto krajiny s údelnými princami. Za kráľov z rozličných domov boli údelní princovia zriedkavejší; a Ľudovít I. sa usiloval Slavóniu alebo dnešné Chorvátsko stále bližšie primknúť k Uhorsku, avšak za Žigmunda sa všetko vrátilo k starému. Až Matiáš Korvín úplne pripojil Slavóniu k Uhorsku. Pod Rakúskom sa stará Slavónia dlho volala Chorvátsko a Slavónia po znovudobytí dnešnej Slavónie sa volala vlastné Chorvátsko; a teraz, po veľa poprelievanej krvi, požíva pod jemným žezlom rakúskych vládcov obšťastňujúci pokoj.[348]

3. Slavónia

Tri komitáty Sriem, Požega, Virovitica tvoria už po celý rad stáročí integrujúcu súčasť Uhorska. V najstarších dobách udržoval sa Sriem, aj pod Avarmi, stále pod byzantskou zvrchovanosťou. Po vyničení Avarov osadili sa tu Slovania. Krajinu túto veľmi oslabovali Bulhari; mala však vlastné kniežatá, Bornu, Ljutovida a Ljutomysla. Aj s Moravanmi v Panónii sa dostali Slavónci do zrážky. Napokon si ich podmanili Uhri, okrem Sriemu, ktorý pod ochranou dnešného Belehradu bol stále pod byzantským panstvom. Niet pochyby o tom, že sa Uhri už pri svojich prvých výpadoch dostali až do Splitu, a teda si podrobili i Slavóniu. Podľa Kerčelića[349] Slavóniu obsadil už sv. Štefan. Za nepokojov v ríši po jeho smrti sa táto provincia asi vymanila spod zajatia za Kresimíra, arcižupana Uhorska a Dalmácie, avšak za nasledujúcich kráľov opäť sa tam vrátila. V XII. stor. odstúpili Sriem i Slavóniu Byzantíncom, avšak r. 1165, keď byzantský klient Béla III. nastúpil na trón,[350] opäť dostala všetko Uhorská ríša. Nové ohromujúce výpady do Slavónie učinili Turci, ktorí ju v XV. stor. často napádali. Roku 1521 sa vzdal Belehrad a čoskoro, totiž r. 1524, padla Turkom do rúk celá Slavónia. Po bitke pri Moháči (1526) nastala zmena v pomenovaní i zmena vnútorná, totiž tri komitáty, Záhreb, Križevci a Varaždin, sa podrobili rakúskej ochrane a dostali, bez ohľadu na to, že dovtedy tvorili hlavnú časť Slavónie, meno Chorvátsko. Slavóniou zase začínajú sa rozumieť nešťastné komitáty Sriem, Požega Virovitica a Valpovo, stále chradnúce pod tureckým jarmom. Leopold I. odorval Turkom od r. 1683 počas 15 vojnových rokov Slavóniu a ponechal si ju Karlovským mierom r. 1699. Presídlenie Srbov r. 1690, ešte kým Slavónia nebola naspäť prevzatá, vrátilo krajine, celkom spustošenej pod tureckým jarmom, do istej miery jej vlastných obyvateľov; a v rokoch 1745 — 1755 a napokon r. 1807 dostalo terajšie Slavónsko i Chorvátsko súčasne vojensko-politické zriadenie.[351]

4. Dubrovník

Starú Rausiu, kam sa uchýlili obyvatelia Epidaura[352] tlačení od barbarov, obsadili v VII. stor. Slovania srbského kmeňa. Obchodom so susednými národmi vzkvitol tu štát, ktorý, otvorený cudzine, ani vo svojom najslávnejšom období nemal viac ako 70 000 obyvateľov. Benátska republika sa síce pokúšala pripojiť k sebe tento malý slobodný štát, no on sa pridŕžal radšej Gréckeho cisárstva. Vnútorné zriadenie v ňom bolo aristokratické podľa benátskeho; zákony boli zozbierané r. 1272. Roku 1357 odovzdala sa republika pod uhorskú ochranu a čoskoro potom pod ochranu tureckú. V súčasnej dobe zanikla v ohromných otrasoch vychádzajúcich z Francúzska. Najprv bola nejaký čas pripojená k Francúzsko-talianskej ríši, potom pripadla Rakúskemu štátu a teraz tvorí okres kráľovstva Dalmácie, patriaceho k tomuto štátu. Z literárneho hľadiska je Dubrovník pozoruhodný najmä ako kolíska dalmatínsko-dubrovníckej národnej literatúry.[353]

Kráľovstvo Dalmácie na pobreží Jaderského mora má v štyroch okresoch: Zadar, Split, Dubrovník a Kotor asi 300 000 slovanských obyvateľov, ľudský kapitál tureckej časti, keď nepočítame do toho sandžak Hersek (Hercegovina) s hlavným mestom Trebinje (asi 80 000). Okrem 70 000 obyvateľov gréckeho rítu, ktorí majú svojho biskupa v Šibeniku, ostatní Dalmatínci (zvaní obyčajne Morlasi, Morlaci alebo aj Čiernohorci) hlásia sa všetci k rímskokatolíckej cirkvi. Dnešné Chorvátsko, kráľovstvo patriace k uhorskej korune, asi so 700 000 slovanskými obyvateľmi, rozpadá sa teda, po prinavrátení ilýrskeho Civilného[354] Chorvátska (nového Karlovackého okresu medzi Sávou a karlovackou Bánskou Hranicou, ktorý nejaký čas patril k Ilýrskemu kráľovstvu), na Provinciálne Chorvátsko (tri župy: Záhreb, Križevci, Varaždin) asi 303 000 obyv. a na Vojenské Chorvátsko (pozostávajúce z Karlovackého a Varaždinského generalátu a z Bánskej Hranice) asi 397 000 obyv., k čomu ešte z etnografického hľadiska treba pripočítať tureckú časť, sandžak Banjaluka v západnej Bosne, asi 30 000 obyv. Aj Chorváti sa hlásia podľa ostatných, s výnimkou 174 000 obyvateľov gréckeho vyznania v karlovackom biskupstve, k rímskokatolíckemu náboženstvu. — Slavónia, kráľovstvo prislúchajúce taktiež k uhorskej korune a ako Chorvátsko rozdelené na provinciálne územie (župy: Virovitica, Požega, Sriem) asi 280 000 obyv. a na vojenské územie (Petrovaradínsky generalát pozostávajúci z troch plukovných okresov: Brod, Gradiška a Petrovaradín) asi 210 000 obyv., počíta dovedna asi 500 000 slovanských osôb, ktoré sa hlásia sčiastky (253 000) k rímskokatolíckemu náboženstvu, sčiastky však (247 000) ku gréckemu náboženstvu. — Ak zhrnieme všetko uvedené, ak vylúčime veriacich gréckeho rítu v Dalmácii, Chorvátsku a v Slavónii, uvedených už vyššie (§ 20 a n.) z literárneho hľadiska ako Slávosrbov, a ak k tomu pripočítame katolíckych Bosniakov príbuzných náboženstvom i písmom, vyjde nám z toho celkový kapitál obyvateľstva katolíckych Slávosrbov (Dalmatíncov, Chorvátov, Slavóncov, Bosniakov) až 1 219 000, v čom nie sú zahrnutí katolícki Bulhari.[355]

§ 26. Jazyková a kmeňová príbuznosť Dalmatíncov a Chorvátov

Pri skúmaní starších i novších osudov jazyka katolíckych Slávosrbov a Chorvátov v Dalmácii, Slavónii a Chovátsku narážame na spleť nesmierne sťažujúcu predmet skúmania. Mimoriadne zmätky pri presúvaní hraníc, pri sťahovaní národov, zámenách vlád i zriadení atď. odzrkadľujú sa v obraze jazyka týchto slovanských vetiev rozmanite a krížom-krážom poposúvaných. Ak by sme sústredili pozornosť na krajiny, ktoré obývajú Dalmatínci, Chorváti a Slavónci, a vzali do úvahy iba ich mená, mysleli by sme si, že tu máme do činenia s troma odlišnými kmeňmi, s Dalmatíncami, Chorvátmi a Slavóncami a s práve toľkými slovanskými nárečiami; avšak dejiny i výskum jazyka popierajú, že by oddelene existovali tieto tri kmene i nárečia. Lebo predovšetkým Dalmatínci a dnešní Slavónci, ako aj Dubrovníčania a Bosniaci, podľa všeobecných dejín i podľa skúseností sú Slovania srbského kmeňa; a zase obyvateľov pravého (starého) Chorvátska na juhu od Kupy, Chorvátov, podľa Konštantína Porfyrogenneta treba pokladať za osobitý kmeň, kým podľa našich výskumov jazyk v týchto krajoch ani gramatikou ani lexikou sa dosť zreteľne nelíši od srbského jazyka Dalmatíncov. Provinciálny Chorvát, ktorého dnes priamo Chorvátom nazývame, neoznačuje sa tak geograficky ešte ani nie po tri stáročia a až dovtedy ho práve zemepisne zaraďovali k vindským Slovincom, kam aj podľa jazyka patrí. Podľa toho jazyk dnešných takzvaných Chorvátov, ktorý zrejme vo Vojenskom Chorvátsku (v Karlovackom a Varaždinskom generaláte a v Bánskej Hranici) spadá v jedno so srbsko-dalmatínskym nárečím a v Provinciálnom Chorvátsku (v župách Záhreb, Križevci a Varaždin) s nárečím slovinsko-vindským, je nanajvýš iba slabou nuansou týchto dvoch nárečí, vôbec nie však samobytným nárečím: a to je v priamom protiklade s odlišovaním chorvátskeho kmeňa od ostatných slovanských národov u Konštantína Porfyrogenneta. Sama Slavónia, teraz obydlená ponajviac srbskými utečencami a kolonistami, je len časťou starej vindskej zeme, odkiaľ jej aj ostalo meno.[356] Pretože zatiaľ pri našom pozorovaní osudov slovanskej literatúry v týchto krajinách nejde o ostré vymedzovanie dialektov, ďalej pretože obyvatelia týchto troch slovanských kráľovstiev, ktoré v posledných troch stáročiach dospeli k svojej terajšej tvárnosti i ohraničeniu a zaviedli si pozvoľna vlastný osobitný pravopis, zostavený raz podľa latinsko-talianskej, raz zasa podľa latinsko-uhorskej kombinácie a zapríčinili si tak odlišnosti vo svojom písomníctve — úplne zbytočne a k ozajstnej nevôli všetkých slavistov — budeme sa zapodievať danosťami ich duchovného života, nakoľko sa on prejavuje v ich národnom jazyku podľa ich dnešného geografického vymedzenia.

§ 27. Charakter jazyka Dalmatíncov a vetvy dalmátsko-chorvátskej literatúry

Jazykom Dalmatíncov je srbské nárečie s niektorými nepatrnými odchýlkami. Tieto odchýlky sa týkajú najmä výslovnosti vokálu i namiesto je alebo e: lipo namiesto ljepo alebo lepo; divojka namiesto djevojka alebo devojka a niektorých cudzích slov prevzatých od najbližších susedov. Srbčina v Dalmácii rozpadá sa však opäť, ako každý živý jazyk, na niekoľko variácií; tak Karaman[357] odlišuje dalmatínčinu (poslal sam, rekal sam) od dubrovníčiny (poslo sam, reko sam) a narentančiny (poslá sam, reká sam). Vlastnosti tohto jazyka nemôžu teda podľa uvedeného byť iné ako vlastnosti srbčiny. Pozornosť zasluhuje najmä ľubozvuk domáceho nárečia, ovocie to talianskeho susedstva. Keď človek počúva hlasy domáceho obyvateľstva (Appendini, Stulli, Sorgo a i.), musí dať, prirodzene, dalmatínskemu nárečiu prednosť pred všetkými ostatnými slovanskými nárečiami. Prihrdí na svoj pôvod i reč oni sami svedčia o sebe, že vraj sú najstarší zo všetkých Slovanov a ich reč že je najrýdzejšia zo všetkých slovanských dialektov a cudzinci, ktorí nepobadali protirečenie, pripisujú a priznávajú im to bez otáľania. Neposlúžilo by sláve Talianov, keby ich susedstvo nebolo zanechalo v jazyku nijaké stopy v jeho prospech; avšak ľubozvuk nie je ešte všezvuk reči, tak ako zmysel pre krásu nie je ešte všezmyslom ľudského ducha. Jazyk, ktorý má byť vypestovaný a podľa možnosti dokonalý, musí hlavne vo svojej trojakej podobe, ako jazyk prózy, rečníctva a básnictva, uspokojovať viacero potrieb ľudského ducha, a nie iba požiadavku zvuku. Kým teda ostatných deväť či desať spoluzáujemcov neodovzdá svoj hlas na rozhodnutie, či ozaj dialekt Dalmatíncov je skutočne najstarší, najbohatší, najrýdzejší, najkrajší, dovtedy ostane vec stále do istej miery pochybná.

Dalmatínske písomníctvo, a ako neskôr poznamenáme, sčiastky i chorvátske, odjakživa sa delí na cirkevnú a svetskú literatúru. Cirkevná literatúra používa starý slovanský cirkevný jazyk so zvláštnou — hlaholskou — abecedou, svetská všeobecné domáce nárečie s latinskou abecedou.

§ 28. Pôvod a osudy hlaholskej literatúry Dalmatíncov a Chorvátov

Prvé pokresťančovanie Dalmatíncov a Chorvátov sa dialo, ako sme už (§ 25) spomenuli, z Ríma buď už v VII. stor., alebo určitejšie až začiatkom IX. stor. Za Branimíra totiž (879 — 886)[358] celá Dalmácia i Chorvátsko boli katolícke. Z toho plynie, že v týchto krajoch kultúra domáceho nárečia sa v tomto čase ešte nemohla začať vyvíjať, pretože latinský jazyk sa stal jazykom kultu i vládnym jazykom. Len čo však do týchto krajov preniklo Metodovo vynájdenie písma i jeho učenie, dalmátski i chorvátski Slovania sa pri liturgii odvrátili od latinského jazyka a radi sa primkli k slovanskému, k čomu iste nemálo prispela vtedy ešte navonok jestvujúca cirkevná jednota. Tak sa teda aj tu zaviedol literárny slovanský jazyk. Keď si však prívrženci latinčiny uvedomili budúce možné následky tohto činu, ihneď sa postavili zo všetkých síl proti tomuto novotárstvu. Slovanskú liturgiu za života Cyrila a Metoda pápežská stolica síce bola povolila v niektorých krajinách, ako na Morave, kým v iných, ako napr. v Bulharsku, ju zatiaľ iba trpela; avšak v Dalmácii aj v Chorvátsku zakúsila slovanská liturgia veľmi silný odpor. Na jednej synode za Jána X. ju celkom zakázali. No napriek tomu na chorvátskom území v XI. stor. pri bohoslužbách stále ešte používali slovanskú reč. Dalmátske prímorské mestá to žalovali pápežovi a Mikuláš II. r. 1059 poslal opáta Mainarda z Casina, ktorý sa stal pravou rukou biskupa zo Silby. Ten znova zvolal synodu do Splitu a opäť zakázal slovanskú liturgiu, jej pôvodcov vyhlásil za kacírov a rozkázal pozatvárať tie kostoly, kde by sa bohoslužba odbavovala po chorvátsky. Slovanskí kňazi boli natoľko nevedomí, že sa nevedeli odvolať ani len na Cyrila a Metoda a na povolenie slovanskej bohoslužby, vtedy už vydané z Ríma. Chorvátsky kráľ bez všetkého potvrdil uznesenie synody. Roku 1061 a n. cudzí kňaz Ulfus (po nemecky asi Wolfgang) chcel im pomôcť a pobral sa do Ríma; po svojom návrate (lebo pápež sám chcel počkať až na bližšiu zprávu od jednotlivých národných príslušníkov) usporiadal zhromaždenie Chorvátov na Senjskej planine, odkiaľ vyslali k pápežovi dvoch poslov, a to zo svojho stredu jedného duchovného, Cededu, ktorý sa vo veci nevyznal, a jedného benediktínskeho opáta.

Oba poslovia prišli do Ríma a Ulfus im robil tlmočníka. Pápež Alexander II. zotrval v odmietavom postoji voči slavizmu[359] a sám odstrihol Cededovi bradu. Tlmočník Ulfus, naopak, dal Cededovi na vedomie, že pápež týmto činom všetko odobril a jeho že ustanovil za biskupa. Cededa si teda po svojom návrate začal počínať ako biskup a zasahovať dokonca i do práv a diecézy biskupa z Krku. Týmto počínaním sa klamstvo čoskoro odhalilo. Podľa rozsudku synody v Soline za predsedníctva kardinála Jána r. 1064 Ulfa zbičovali, vypálili mu znamenie a vrhli ho do väzenia; Cededu dali pod cirkevnú kliatbu a opäť zakázali slovanský rituál. Avšak Cededa pod ochranou svojich krajanov sa napriek tomu udržal v tomto úrade až do svojej smrti, ktorá nastala čoskoro po tejto udalosti. Asi v tomto čase akýsi Dalmatínec prišiel na myšlienku vytvoriť nové písmená v prospech slovanskej liturgie a pre príslušníkov latinskej cirkvi, odlišné od cyrilských, aby sa lepšie zatajilo to, čo sa prevzalo z cyrilských kníh, a pripísať ich veľkému učiteľovi a prekladateľovi biblie Hieronymovi, aby sa ľahšie mohli ujať. Toto je tzv. hlaholská abeceda, bežná tak ako teraz cyrilská u Rusov a Srbov gréckeho rítu, a ktorú doposiaľ používajú slovanskí kňazi západnej cirkvi v Chorvátsku a v Dalmácii. Teraz sa odpisujú liturgické knihy týmito písmenami, jazyk však, až na niektoré malé odchýlky, ostal starosloviensky. O pôvode a o pomenovaní tejto abecedy boli ostatne v každej dobe tie najrozličnejšie hypotézy. Najstaršia mienka pochádza práve od glagolitov (kňazov v Dalmácii, ktorí slúžia omšu zo slovanských misálov podľa rímskeho rítu), že totiž sv. Hieronymus je pôvodcom tejto abecedy, a tak i pôvodcom hlaholskej literatúry; mienka, ktorá sama osebe neobstojí a už dlhší čas je celkom vyvrátená. Gróf Grubišić[360] zašiel ešte ďalej a hľadal pôvod hlaholského písma u Frygov a Trákov, v gétskych a gótskych runách. Dobner a Schimek obhajovali túto abecedu proti obvineniu z úmyselnej zbožnej lži, ktorej sa ňou údajne dopustili, keď sa hneď neosmelili s určitosťou uviesť jej vznik. Dr. Anton, ani s jej hieronymovským vekom nie spokojný, pokladal ju za prastarú, za pôvodne slovanskú. Alter ju odvodzoval z latinčiny, Linhard z gréčtiny: oba ju kládli do V. stor., do obdobia zanedlho po Hieronymovej smrti. Durich, spočiatku v opozícii k uvedeným hypotézam, krátko pred svojou smrťou pozmenil predošlú mienku, preložil jej vznik do IX. stor. a hľadal ho v runách a v písme Oskov.[361] Avšak všetky tieto dohady padnú, keď si každý náležite premyslí protivníkove dôvody. Už dávno sa pochybovalo o takom vysokom veku tejto abecedy. Frisch ju odvodzoval z cyriliky, a to tak, že vznikala, podľa jeho mienky, pozvoľna úmyselným vyzdobovaním alebo nedbanlivým komolením odpisovačov. Jeho nasledovali Kohl, Voigt, Schlözer a iní, iba že ju vysvetľovali ako dielo nejakého neskoršieho reformátora. Dobrovský nezvratnými dôvodmi dokázal, že hlaholské písmená boli zostavené v XIII. stor., asi okolo r. 1220 v Dalmácii, azda na ostrove Rab, a že s nimi zohrali zbožnú lož. Vytvoril ich bezpochyby nejaký mních, ktorý už 360 rokov jestvujúce cyrilské písmo ľubovoľne, ale predsa len s akýmsi zreteľom na iné, najmä koptické vzory, pretváral a dal takto celej abecede novú umelú a pri tom vrcholne ťažkopádnu podobu. Sám pôvodca sa úmyselne zriekol autorskej cti, a tak sa tento nový nepodarok pripísal sv. Hieronymovi. Dúfali, že takto získajú Slovanov gréckeho rítu; chceli im síce používanie ich jazyka pri bohoslužbe ponechať, avšak zároveň týmito novými písmenami zaviesť u nich západný rítus. Pápež Inocent IV. schválil tento zámer okolo r. 1248 buď z úcty k sv. Hieronymovi, buď zo zápalu pre svoju cirkev, ktorú dúfal, že tým poistí pred prechodom Slovanov ku gréckemu náboženstvu, a odvtedy sa aj u rímskokatolíckych Slovanov slúžila omša v starej cirkevnej slovančine, avšak podľa hlaholských formulárov. V tomto čase asi vzniklo i pomenovanie glagolská ako protiklad k cyrilskej abecede, ktorú inakšie priamo nazývali slovanskou, i keď sa nedá ľahko uviesť dôvod pre toto pomenovanie.[362]

Najstaršou dosiaľ známou pamiatkou písanou týmto písmom je žaltár, ktorý objavil jeden klerik z Rabu[363] asi r. 1220 a ktorý neskôr vydali ako dielo sv. Hieronyma. Mohlo sa to stať o to ľahšie, že Hieronym v jednom svojom liste naozaj hovorí o akomsi žaltári, ktorý údajne odovzdal ľuďom hovoriacim jeho rečou, opravenom podľa LXX.[364] Keďže Hieronym pochádzal z Ilýrie,[365] usudzovalo sa potom, že myslel na Dalmatíncov hovoriacich po slovansky, a veď predsa Hieronym sám mal tým na mysli len a len latinistov. Neskôr sa začalo dokonca vravieť o celom preklade biblie, ktorý mal urobiť Hieronym v dalmátskom jazyku. Želali si to a radi tomu verili. Avšak novšie výskumy jasne ukázali, že žaltár bol iba hlaholským písmom nanovo odpísaný z cyrilského prekladu a kde-tu pozmenený na miestach líšiacich sa od Vulgáty; a zdravá kritika už dávnejšie dokazovala, že Hieronym len asi zlepšil starý latinský preklad podľa LXX, avšak ani riadka slovanského nenapísal, nie to ešte aby celú bibliu bol preložil do dalmatínčiny. Hieronymov dalmátsky preklad biblie je teda nemožnosť. Okrem spomenutého žaltára Mikuláša z Rabu, okrem jedného kódexu obsahujúceho evanjeliá na nedele a sviatky, okrem misálov a breviárov nenašlo sa, nech sa kto akokoľvek namáhal, vôbec nič napísaného hlaholským písmom. Ba biblia bola do dalmátčiny preložená až neskôr, iba že dodnes nevyšla tlačou. Jeden kňaz z Dalmácie chcel r. 1557 dať tlačiť bibliu hlaholskými písmenami v Tübingen, ale k tomu nedošlo; a preklady Bartolomaea Cassia[366] r. 1640 a Štefana Rosu r. 1750 mali taký istý osud. Kde asi sa teraz nachodia, nevieme.

Použitie hlaholského písma našlo spočiatku, ako už bolo povedané, dokonca i v pápežoch svojich ochrancov (Inocent r. 1248). Už r. 1483 vyšiel hlaholský misál vo fóliu bez uvedenia miesta tlače. Toto je prvé tlačou vydané dielo v starom slovanskom cirkevnom jazyku, o 8 rokov staršie ako prvé cyrilské (žaltár, oktoich, horológium, Krakov 1491) a o 7 rokov staršie ako prvé poľské (Kalendár, Krakov 1490), avšak o 8 rokov mladšie ako prvé české vydanie (Nový zákon, bez uvedenia miesta tlače, r. 1475). Roku 1507 vybral sa magister Georgius[367] z Benátok k arcidiakonovi Silvestrovi Bedričićovi do Senji a vydal tu tlačou tri hlaholské diela. Roku 1528 vyšiel u Bindoniho a Pasyniho v Benátkach misál,[368] formát 4, a jedno azbukvidárium, formát 4; roku 1531 však tretí misál[369] vydal v Rijeke Šimun Kožičić[370], modrušský biskup. Keď tieto exempláre vyšli, dal senjský biskup Ioann Agalić [Agatić] usporiadať nové vydanie pod vedením minoritu Franja Glavinića;[371] pri tejto príležitosti sa tu i tam zlepšil slovník i dialekt podľa jedného starého exemplára v rukopise z knižnice arcikniežaťa Karola Rakúskeho. Knihy, ktoré preložili Antun Dalmata a Stjepan Konzul a ktoré vyšli v hlaholských typoch v Tübingen a Urachu v rokoch 1562 — 1564, sú písané vo všeobecnej hovorovej reči.[372] Okrem toho sa hlaholsky tlačilo v Ríme, kde Propaganda[373] dostala do daru hlaholské typy, pochádzajúce z Benátok, od cisára Ferdinanda II. asi r. 1621 a kde sa ešte i dnes tlačia hlaholské misály pre glagolitov v Dalmácii a Istrii.[374]

Už dávno totiž Propaganda rozhodla, aby sa na podporu únie všetky misály a breviáre vydávali v starom cirkevnoslovanskom jazyku.[375] Také knihy používali baziliáni[376] a spomedzi nich volení biskupi v poľsko-ruských provinciách, ktorí mali vo zvyku voliť každý štvrtý rok generálneho alebo protoarcimandritu a ktorých generálny prokurátor ako rektor kostola sv. Sergia a Bacha býval v Ríme. Keď začiatkom XVII. stor. bolo príliš málo dovtedy vydaných misálov, zvolila Propaganda za Urbana VIII. pátra Rafaela Levakovića za korektora a reformátora librorum ecclesiasticorum linguae illyricae (cirkevných kníh v ilýrskej reči) a povýšila ho potom na titulárneho arcibiskupa ochridského. Levaković dosiahol, že Ferdinand II. daroval Propagande hlaholské typy. Tak vyšlo jeho Missale[377] r. 1631.[378] Keď však videl starší žaltár[379] a najmä keď sa zoznámil s chlmským biskupom Metodom Terleckým,[380] nepozdal sa mu v slovienčine vydaný misál[381] už celkom pravým, ešte menej ako mnohé ľudovo-dalmatínske výrazy v ňom; lepší breviár[382] i s pripojeným žaltárom vyšiel r. 1648 s povolením Inocenta X. 22. februára 1618. Neskôr Levaković napísal aj apológiu tohto breviára proti výčitkám istého Thesea, ktorý mal v ruke akýsi pokazený kódex. Roku 1668 vyšlo druhé vydanie tohto opraveného breviára pod dozorom opáta Pastrizia s odvtedy novopridanými 21 Officiis de praecepto [ofíciami podľa predpisu] a 12 Officiis ad libitum [ofíciami podľa ľubovôle]. Josephus[383] Pastrizius [Pastrić] (zomrel r. 1708) zo Splitu, Durich starších čias, plne sa venujúci výskumu osudov starej cirkevnej slovančiny, hovorí príležitostne:… miror sane tot saeculis squaluisse nostras regiones in praecipue coronae nostrae radio, nempe in litterali dialecto. Quotiens enim antiqua, manuscripta pervolvi Breviaria, tot erroribus conspersas lineas et in Orthographia et in Grammatica reperi, ut stomachum mihi moveret. [… naozaj sa divím, že po toľké stáročia naše kraje boli zanedbané v prvoradom znaku našej koruny, totiž v literárnom dialekte! Lebo koľko ráz som prelistoval staré rukopisy breviárov, toľko ráz som našiel chybami obsypané riadky v pravopise i gramatike, že sa mi až žalúdok dvíhal.] Roku 1706 vyšlo druhé vydanie Levakovićovho misála. Našli sa však aj odporcovia slovanskej hlaholskej liturgie. Napr. Petar Marijanović, biskup senjský, modrušský alebo krbavský a radca Ferdinanda III. zaviedol v Rijeke a v ostatných miestach svojej rozsiahlej diecézy štúdium latinského jazyka a nechcel ordinovať nijakého kňaza, ktorý by nebol vedel po latinsky aspoň čítať. Preto ho obžalovali v Ríme ako nepriateľa a ničiteľa slovanského rituálu. Kardinál — predseda Propagandy činil mu preto r. 1654 výčitky, na ktoré on odpovedal v jednom učenom liste a odvolával sa najmä na to, že v slovanskom jazyku niet poruke inak ničoho okrem misála a breviára, a preto kňazi, ktorí by sa len s tým uspokojili a neučili by sa po latinsky, museli by takýmto spôsobom ostať nedoukmi a nemohli by usmerňovať ani len svoje svedomie, nie to ešte svedomie svojich veriacich. Tento dôvod síce sám osebe obstál, no nedokazoval to, čo dokázať chcel, ale o to viac dokazoval ten fakt, že by sa pri uznanej prednosti popularizovať bohoslužbu u Slovanov v materinskej reči malo dbať o to, aby sa aj ostatné teologické a filozofické vedy vyučovali práve v slovanskej reči. Našťastie s výhodou slovanského jazyka spojil sa i prospech západnej cirkvi, ktorá vo svojich snahách priviesť do svojho lona i Rusov a ruské obyvateľstvo v Poľsku a raziť cestu tejto veci povolením slovanského obradu postupovala rôznym spôsobom. Spolu s Levakovićom arcibiskupi Zmajević a Karaman získali si najväčšie zásluhy o hlaholskú literatúru. Vinko Zmajević, albánsky vizitátor, potom zadarský arcibiskup a commissarius apostolicus v Albánsku, Srbsku a v Macedónii, v Bulharsku a Bosne oceňoval ľudový i literárny slovanský jazyk každý podľa jeho hodnôt. Dosť často odporúčal novších dubrovnícko-slovanských spisovateľov, porovnával Ivana Gondolu [Gundulića][384] v majestátnosti spevu s Vergíliom, Junia[385] Palmotu [Palmotića] v ľahkosti s Ovídiom, meledského opáta Ignacia Giorgiho [Đurđevića][386] vo vzlete myšlienok s Horáciom. Jemu venoval Giorgi svoje dielo Magdalena penitente illyrica; jemu predložil Della Bella svoj lexikon, prv než ho dal do tlače. Avšak rovnako bol Zmajević nadšený i pre starý cirkevnoslovanský jazyk. Zriadil slovanský seminár v Zadare a postaral sa o jeho dotáciu požičaním dvoch kláštorov od Benedikta XIII. aj prostredníctvom Diminuzione de quindenni od Benedikta XIV. Pri novom vydávaní misála trval na oprave textu, tak ako to činil Levaković už pri breviári, a vyhliadol si k tomu Matiju Karamana[387] ako jedného spomedzi splitských duchovných, ktorý sa r. 1732 s povolením Propagandy vybral do Moskvy ako misionár, a tiež aby sa tu naučil slovansko-ruský dialekt. Keď sa vrátil, prijali ho do Collegia urbana a tu pracoval na správnejšom vydaní misála. Revízormi boli dvaja po sebe nasledujúci generálni prokurátori rusínskych baziliánov, Maximilián Zawadzki, konzultor provincie Lituana, a Cesareo Hebnovský, onufrijský arcimandrita, ďalej Inocent Piehovič, minský arcimandrita, a Silvester Rudnicki, lucký biskup. Neostalo však iba pri vydaní misála r. 1741, ale na jednej partikulárnej kongregácii Propagandy za pápežovho predsedníctva v septembri r. 1742 sa rozhodlo o zriadení slovanskej katedry pri Collegiu urbano, ako aj o preklade celej biblie pre účely tejto katedry. Karaman odmenou za svoje služby stal sa opátom dvoch kláštorov, biskupom v Jezere a apoštolským vizitátorom kolégií v Assisi, Lorete a Ferme; po troch rokoch sa stal arcibiskupom v Zadare (zomr. 1771), kde sa mohol vo svojom milovanom seminári starať o starý slovanský cirkevný jazyk a o jeho šírenie. Karamanov najvernejší a najčinnejší spolupracovník v starostlivosti o tento jazyk bol Matija Sović, ktorý zomrel r. 1774 ako arcidiakon v Jezere, a aj jeho najhúževnatejší protivník dubrovnícky kňaz Stjepan Rosa.[388] Aby učinili toto nárečie zrozumiteľnejším a aby vyučili slovanských klerikov gramatike, zriadil aj biskup Kačić seminár v Omiši.

Literárny jazyk glagolitov prekazil, aby na jednej strane prenikli do Dalmácie reformačné pokusy Trubarove, Antona Dalmatu atď., a na druhej strane aby sa kultúra všeobecného hovorového jazyka mohla začať rozvíjať pred XVI. stor. No tiež tak sa pokúšali i katolíci, ba dokonca i duchovenstvo zaviesť do spisov dalmátske domáce nárečie, a to privádza k skúmaniu dalmátskej svetskej literatúry.[389]

§ 29. Osudy jazyka a národnej literatúry Dalmatíncov a Dubrovníčanov

Víťazstvo novšej hlaholskej abecedy nad staršou cyrilikou v Dalmácii, Chorvátsku a v Istrii trvalo iba krátky čas. Talianske susedstvo a ťažkopádnosť samého hlaholského písma čoskoro spôsobili, že vymizlo z bežného života a používalo sa iba v cirkevných knihách; a Dalmatínci pozvoľna začínali v každodennom živote písať vo svojom domácom nárečí latinskými písmenami, pravdaže, podľa vlastnej kombinácie, odlišne od tej, ktorú si prisvojili Poliaci, Česi a Vindi. Odvtedy všetci slovanskí prívrženci latinskej cirkvi, okrem tých málo glagolitov, či už Dalmatínci alebo Chorváti, Slavónci alebo Bosniaci, prijímali latinské písmená. V dôsledku toho išli však Dalmatínci, Chorváti a Slavónci ešte ďalej a odlíšili sa, celkom zbytočne, v pravopise i v písme takýmto spôsobom jeden od druhého natoľko, že si vzájomne čítanie vlastných kníh ak nie celkom znemožnili, tak aspoň veľmi sťažili.[390]

Ťažko vypátrať, kto a kedy zaviedol v Dalmácii latinské písmená na označovanie slovanských hlások. Pretože však latinský jazyk i písmo boli v IX. — X. stor. v Európe už takmer všeobecne zaužívané a niekde, napr. v Čechách a u Vindov, robili sa pokusy zapisovať slovančinu latinskými písmenami veľmi skoro, ba pred IX. — X. stor., nie je nepravdepodobné, že už pri prvom pokresťančovaní Dalmatíncov, ak sa ono dialo z Ríma, v listoch, listinách a diplomoch sa slovanské vlastné mená súvisiace s Dalmáciou písali latinským písmom podľa novej kombinácie, čo i tuná, tak ako u Poliakov, Vindov a Čechov, ľahko mohlo zvádzať k označovaniu všetkých hlások domáceho nárečia rímskymi písmenami i k pozvoľnému prijímaniu latinskej abecedy. Čo sa týka Vindov, Čechov a Poliakov, pokúšali sa niektorí horliví duchovní už dávno napísať sem-tam latinskými písmenami to najpotrebnejšie na vyučovanie národa. Učinili tak dvaja merseburskí biskupi, Boso pred r. 971 a Werner pred r. 1101. O Bosovi vraví jeho nástupca Diethmar jasne: slavonica scripserat verba [písal slovanské slová]. Učil Slovanov v ich reči spievať Kyrie. O Wernerovi sa píše v kronike merseburských biskupov: Libros slavonicae linguae sibi fieri iussit, ut latinae linguae charactere idiomata linguae Slavorum exprimeret. [Dal si zhotoviť knihy v slovanskej reči, aby vyjadril písmenami latinského jazyka idiomy jazyka Slovanov.] Najnezvratnejšie to dosvedčujú pozoruhodné, latinskými písmenami písané vindské fragmenty[391] z mníchovského rukopisu, k čomu sa ešte vrátime. V IX. stor. síce, ako sme už vyššie uviedli, zavedením slovanskej liturgie zaužívala sa i cyrilská abeceda v Dalmácii, Istrii a v Chorvátsku, avšak neskôr musela ustúpiť novovytvorenej hlaholskej abecede a tá zase rímskej; ťažkopádna bukvica[392] sa obmedzovala už len na cirkevné knihy, a teda na starý cirkevnoslovanský jazyk, a vo verejnom živote na písanie v domácom nárečí sa používala zriedka alebo vôbec nie. Solarić sa nazdáva (Pominak knižeskij, 35), že pokus písať po slávosrbsky latinskými písmenami sa nemohol vykonať ani dávno ani ľahko. Bukvicu už opustili, zrejme pre jej neforemnosť, kým inak ju od najstarších čias až po najnovšiu dobu používali slovanskí kňazi rímskej cirkvi v Dalmácii a v Chorvátsku. Čo sa týka cyriliky, dajú sa, podľa neho, jej stopy sledovať v rímskokatolíckej cirkvi až do r. 1716; mnohí obyvatelia Prímoria čítajú ňou až dodnes, iní si ju zachovávajú ako prastarú záveť v čerstvej pamäti.[393] Nakoniec dodáva, že nespôsob písať po slávosrbsky latinskými písmenami sa datuje len od polovice XVII. stor., keď vyšlo Micaliovo Dictionarium i s gramatikou. No i tak boli aj staršie pokusy, čo ušlo Solarićovi, písať v dalmátskom domácom nárečí latinským písmom. Najstarší dalmátsky spisovateľ je neznámy kňaz v Dioklei,[394] ktorý na želanie svojich spoluobčanov asi r. 1161 napísal dejiny južných Slovanov najprv v slovanskej reči, neskôr však po latinsky. Slovanský prvopis našli r. 1510 v Kransku a Marcus Marullus ho preložil do latinčiny (teraz je vo Vatikáne v Ríme pod č. 7019), odbočuje však značne nielen od Diokleatovej latinskej kroniky, ale aj od iných slovanských odpisov, a preto i mnohí pochybujú o pravosti uvedenej verzie. Karaman (vo svojich Considerazioni 1753) spomína Epištoly a evanjeliá[395] frátra Bernardina de Spalato [zo Splitu] (pravdaže, v starej cirkevnej slovančine), vydané r. 1495 v Benátkach latinským písmom. O sto rokov neskoršie vyšlo Dictionarium quinque nobilissimarum Europae linguarum, Latinae, Italicae, Germanicae, Dalmaticae et Hungaricae, Benátky 1595, 4, od Fausta Verantia [Vrančića]. (Megiserovo[396] dielo Dictionarium quatuor linguarum, Štajerský Hradec, 1592, 8 obsahuje pod názvom „illyrice“ nie dalmátske, ale kransko-vindské slová.)

Avšak ani tieto pokusy nie sú najstaršie a prvé svojho druhu; je oveľa pravdepodobnejšie, že zvyk zapisovať slávosrbčinu latinskými písmenami najsamprv sa zaužíval v malom slobodnom štáte Dubrovníku. Totiž už v XIV. — XV. stor. táto republika, z ktorej boli prísnym zákonom všetci východní veriaci naveky neúprosne vylúčení, pod ochranou uhorskej koruny dosiahla vrcholný bod zaľudnenia, obchodu i bohatstva a mala jednu zo škôl oddávna obsadených rímsko-latinskými učiteľmi. Tak napr. Ján z Ravenny, žiak a druh slávneho Petrarcu a napokon profesor rečníctva a kancelár v Pádue, bol medzi r. 1370 — 1400 profesorom v Dubrovníku a sekretárom senátu; r. 1434 bol Philippus de Diversis de Quartigianis,[397] rodom z Luccy, od senátu povolaný ako artium doktor a profesor rétoriky do Dubrovníka. Nie menej prospešné pre začínajúcu sa literárnu kultúru v Dubrovníku bolo pohostinné prijatie, aké poskytol na nejaký čas dubrovnícky senát gréckym utečencom, medzi ktorými boli učenci Jozef Laskaris, Demeter Chalkokondylas, Emanuel Marulus, Teodor Spanducinus a Pavel Tarchaniotes. Dubrovnícku školu potom už obsádzali talianski učenci. Používanie latinsko-talianskeho jazyka i písma viedlo, prirodzene, k jeho uplatňovaniu i v domácom nárečí. Že sa tak čoskoro stalo, dá sa usudzovať z viacerých okolností. Keďže slovanský jazyk v XV. stor. získal prevahu dokonca v súdnictve, senát, ako je známe, vydal r. 1472 zákon, aby sa aspoň porady a uznesenia senátu konali a zapisovali v talianskej reči.[398] Lež ako nepretržite prekvitali vedy, podporované boháčmi, tak isto sa začiatkom XVI. stor. očividne vedľa nich povzniesla i národná literatúra, a to najmä básnictvo. Prví ho úspešne pestovali Blasius Daržić[399] (nar. 1474),[400] Sigismund Menze [Šiško Minčetić][401] (1475 — 1524), Mauro Vetranić[402] (1482 — 1576) a Stepan Gozze [Stjepo Gučetić), autor slávnej slovanskej básne Dervišiáda (1500 — 1525). Petrus Hectoreus „inter cetera eleganti metro Nasonem de remediis amoris in illyricum idioma cum magna omnium admiratione transtulit, vel minimum Jota non omnitens“ [medziiným preložil v elegantnom metre do ilýrskej reči Nasonove Lieky proti nešťastnej láske s veľkým obdivom ku všetkému, nevynechajúc ani hlásky] (pred r. 1532), Vincentio Priboevio, Oratio de origine successibusque Slavorum, Benátky 1542, 4. V nasledujúcej dobe mieru a pokoja, najmä v čase, keď učený Luis Beccatelli v rokoch 1555 — 1560 bol dubrovníckym arcibiskupom, dosiahli latinské štúdiá a s nimi i slovanská národná literatúra svoj vrchol. I naďalej sa sústavne starali o dobré obsadenie škôl. Roku 1560 prišli do Dubrovníka prví jezuiti, avšak až do r. 1684 sa im nepodarilo zriadiť v Dubrovníku nijaké kolégium, aby mohli získať vplyv na vzdelanie mládeže. Dejepisec Nikola Ranjina, otec novšieho dubrovníckeho dejepisectva, písal vtedy svoju kroniku siahajúcu až do r. 1545 v latinskom jazyku. Andrija Čubranović napísal vtedy svoju Jeđupku alebo Egypťanku (Cigánku), žartovnú slovanskú báseň v 158 štvorveršiach, vyšla v Benátkach r. 1559, a Marin Daržić svoju Tirenu, tragikomédiu.[403] Toto šťastné obdobie trvalo až do konca XVI. stor. V tomto čase žili traja dejepisci: Frano Gondola [Gundulić], Serafin Razzi[404] a Eusebius Caboga [Kaboga]. Písali po latinsky a po taliansky. Dominicus Zlatarić (nar. r. 1556, zomr. r. 1608[405]) holdoval krásnym vedám v slovanskom rúchu. Preložil Tassovu Amintu, Sofoklovu Elektru, ľúbostný príbeh Pyrama a Thisbé, vydané v Benátkach r. 1598 [1597],[406] písal idyly a i. Dubrovník sa v tomto období môže pochváliť dokonca i poetkou epigramov Floriou Zuzzeriovou[407] [Cvijeta Zuzorićová], vydatou Pescioniovou, rovnako zbehlou v slovanskom i talianskom veršovníctve (1577[408] až 1600).[409]

Dalmátskym hlaholitom záležalo síce na tom, aby zachovali používanie svojej abecedy i starej cirkevnej slovančiny, no jednako vyskytli sa v Dalmácii už teraz nielen medzi laikmi nadšení obhajcovia domáceho nárečia a latinského písma, ale aj medzi duchovenstvom jeho priaznivci a napodobňovatelia. Okrem vyššie uvedených Epištol a evanjelií Bernarda zo Splitu treba tu ešte uviesť Epištoly a evanjeliá minoritu Bandulovića, Bosniaka zo Skoplja, vyšli v Benátkach r. 1613 latinským písmom; Ofíciá ku cti P. Márie a Utrpenie Pána, venované Dubrovníckej republike, 1616, od Matúša Albatiho zo Splitu; bosenský Rituál[410] Bartua Kašića, jezuitu z Pagu, vyšiel r. 1640 v Ríme pre používanie v Dubrovníku. Tento Cassius preložil i sv. Písmo, Starý a Nový zákon, a vyzval ilýrske duchovenstvo „a supplicare dalla Propaganda, che fosse impressa la sua biblia“ [prosiť Propagandu, aby bola vydaná jeho biblia], biskupi sa však postavili proti vydaniu prekladu, uvedúc z Indexu librorum prohibitorum [zakázaných kníh] Clemensa VIII. toto miesto: „Biblia vulgaria lingua edita non possunt legi, neque retineri, neque episcopi, neque inquisitores, neque regularium superiores dare queunt licentiam“. [Biblia vydaná v ľudovom jazyku nesmie sa čítať ani uchovávať, povolenie k tomu nemôžu dať ani biskupi ani inkvizítori ani predstavení rádov.] Levaković sám vydal r. 1628 ľudovo-chorvátsky (dalmátsky?) preklad[411] Kresťanského učenia Bellarminovho a r. 1635 rímskym písmom a v ľudovom jazyku Directorium sacerdotum, ktoré Šimon Budineus [Budina], kňaz v Zadare, napísal[412] i vydal. Od Antuna Kašića, odchovanca kolégia Propagandy a zo začiatku trogirského biskupa, potom splitského arcibiskupa, máme Morálnu teológiu,[413] ktorá vyšla v ľudovom jazyku, pritom však naliehal v seminári na vyučovanie v literárnej slovančine. Johannes Tomcus Marnavitius [Ivan Tomko Marnavić,[414] pochádzajúci zo srbskej rodiny presídlenej do Slavónie, najprv titulárny kanonik v Šibeniku, potom r. 1622 kanonik v Záhrebe, r. 1631 biskup v Bosne a auctoritate apostolica [apoštolskej autority] reformátor ilýrskych náboženských kníh aj apoštolský protonotár (zomrel v Ríme 1639 [1637]), vydal Bellarminovu Doktrínu v ľudovej ilýrčine, i keď veľmi dobre ovládal literárnu slovančinu.

Národné jazyky, ktoré sa povyšujú na spisovné, môžu sa iba postupne regulovať gramaticky i lexikálne, najmä ak si privlastňujú cudzie písmená. V Dalmácii dlho trvalo, kým sa zaviedol presnejší pravopis, a ešte i dnes aký je neustálený, aj po takom Della Bellovi, Voltiggim a iných! Prvý krok k náprave učinil už spomenutý jezuita Bartolomej Cassius svojím dielom Institutiones linguae illyricae r. 1604. Po ňom okolo polovice XVII. stor. chcel jezuita Micalia účelnejšie upraviť dalmátsky pravopis. Jeho Thesaurus linguae illyricae vyšiel r. 1649 (vlastne r. 1651).[415] V predhovore pomenúva síce dialekt, v ktorom písal, sústavne slovinským, no zároveň hovorí, že všeobecne sa za najkrajšie uznáva bosenské nárečie (lepšie variácia); malo by teda byť povinnosťou všetkých ilýrskych spisovateľov pri písaní používať toto nárečie, o čo sa aj on pousiloval v tomto slovníku. Hneď v nasledujúcej úvahe o dalmátskom pravopise žaluje sa na jeho vtedajšiu nepresnosť a ťarbavosť (malo ich se nachodi, koi se pogadjaju u načinju ot pisanja, i za to je pomučnije štiti knige našega jezyka slovima diaćkim upisanne)[416] a sľubuje priliehavejšiu kombináciu rímskych písmen, pričom sa mali náležite rešpektovať pôvodné hlásky latinského i dalmátskeho jazyka — lež táto kombinácia v podstate nie je oveľa lepšia ako predchádzajúce, je najmenej prirodzená, ľahká a úplná; on píše napr. ж za sg a sgj a to isté aj za ш, trrinje za шpнЂ, krriv za крв atď.

V XVII. stor., keď v Dubrovníckej republike vládol stály mier, rozkvitala i dubrovnícka literatúra a dokonca sa aj očividne povzniesla. Básnik Ivan Gondola [Gundulić], syn spomenutého dejepisca Frana Gondolu (zomrel r. 1638), preložil Tassov Jeruzalem[417] a pre slovanské divadlo v Dubrovníku, prvé u Slovanov, písal rôzne drámy, napr. Ariadna, Proserpínin únos,[418] Galatea, Armida, Ceres, Kleopatra, Sylvana a Amorova obeť.[419] On to bol, čo v slovanskom epose nazvanom Osmanida[420] v XX spevoch ospieval činy Osmanove a Poliakov v ťažení r. 1621. Preto senát z priúzkostlivého ohľadu voči Turkom vyradil XIV. a XV. spev. Máme od neho i niekoľko menších básní: Dubravka, idyla, Piesni pokorne,[421] Suze sina razmetnoga a i. — Junius Palmota [Junije Palmotić] (zomrel r. 1657), pevec Kristijady, vyšla v Ríme 1657, niečo ako slovanská mesiáda, preložená z latinského textu Marca Giorolama Vidu[422] (Christiados libri VI, Cremona 1535, 4, Antverpy 1536, 8). Aj divadlu dal niekoľko kusov s témami čiastočne zo staroveku, napr. Achilles, Oedipus, Helenin únos,[423] čiastočne však i z národných dejín južných Slovanov, ako Danica, Ostojova dcéra,[424] Pavlimir a Captislava. — Ivan Bona [Bunić][425] (zomrel r. 1658), napísal Eklogy a iné menšie básne pod názvom Plandovanja alebo Plody múzy. — Raimundus Zamagna [Rajmundo Džamanjić][426] (zomrel r. 1644), dominikán, vydal pravidlá slovanského pravopisu[427] r. 1639 v Benátkach. — Čo sa týka školy v Dubrovníku, tam už zanechali systém povolávať slávnych talianskych filológov. Okolo polovice XVII. stor. dosiahli jezuiti až to, že im zverili starostlivosť o školu. Uprednostňovali tu latinskú literatúru a dali tak základ novému úpadku slovanskej literatúry i slovanského divadla v Dubrovníku. Hrozné zemetrasenie v Dubrovníku r. 1667 v niekoľkých minútach znivočilo blahobyt republiky na celé stáročia. Duch slovanskej literatúry vial síce ešle nad Dubrovníkom, avšak stále slabšie a slabšie. Jakub Palmota [Jakobica Palmotić] (zomrel r. 1680[428]) napísal výstižnú elegickú báseň Dubrovník ponovljen, čiže Obnovený Dubrovník, v XX knihách, ale ju nedokončil. — Ivan Gondola [Gundulič][429] mladší (zomrel r. 1721) napísal štyri ilýrske drámy s názvami: Sančanica, Radmio, Raklica a Oton,[430] ďalej idylu Slzy pastiera Radmila[431] a niekoľko iných drobných básní. — Nikolica Ivanov de Bona [Bunić][432] napísal báseň Grad Dubrovnik vlastelom u trešnji, t. j. Mesto Dubrovník svojim vladárom po zemetrasení, vyšla r. 1667. — Antun Gleđević z meštianskej rodiny, písal drámy: Olimpija, Damira a Zorislava; keďže však písal i satiry, uväznili ho r. 1728 a skoro potom zomrel. — Marinus [Marino] Tudisi, dubrovnícky senátor, tiež poskytol slovanskému divadlu, ktorého bol ochrancom, niekoľko slovanských prekladov z Moliera; od jeho čias, pamiatka ktorých ešte žije v Dubrovníku, slovanské divadlo upadalo i so svojou literatúrou. Namiesto neho má teraz Dubrovník talianske divadlo.[433]

Do tohto obdobia spadajú ešte niektoré iné, väčšinou asketické diela — i v samej poézii — dalmátskej národnej literatúry, a to diela a spisy arcidiakona Albertiho, Miha Babulinu di Bona,[434] Ivana Vučića Bonu[435], Ivana Vučića Bonu mladšieho,[436] Marina Borešića,[437] Nikola Dimitriho,[438] [Niku Dimitrića], Petra Ektorovića,[439] Đura Daržića [Držića], frátra Arkangela Gučetića (kniha nábožných rozjímaní),[440] Ivana Ivaniševića, Alexandra Komuliho [Ližandra Komulovića], Frana Lukariho [Lukarića],[441] Marina Mažibradića, Vladislava Minčetića[442] (Trublja slovinska, Zorka atď.), Nikolu Nalješkovića[443] (veselohry a i.), Šiška Minčetića, Dinka Ranjinu a veľa iných. — Biskup z Makarskej, Bianković,[444] vydal Kresťanskú náuku v ľudovej dalmátčine, Benátky 1708. — Andrija Kačić Miošić,[445] františkán a rodený Dalmatínec z Bristu, lektor teológie v rôznych kláštoroch svojho rádu, usporiadal cennú, avšak iba s kritikou použiteľnú zbierku rozličných, ponajviac vlastných i nových národných spevov,[446] kde sa ospevujú činy ilýrskych kniežat a hrdinov: Razgovor ugodni naroda slovinskoga, Benátky 1759 [1756],[447] nové vyd. od Ante Puarića, tamtiež, 1801, 4. — Roku 1728 jezuita Ardelio Della Bella vydal v Benátkach svoj Dizionario italiano-latino-illirico i s predpojenou gramatikou. Nepridŕžal sa pravopisu, ktorý navrhol Mikalja, vytvoril si nový, i jednoduchý i prirodzený. — Avšak najväčšieho priateľa a zástancu našlo domáce nárečie okolo polovice XVIII. stor. v Stjepanovi Rosovi, kňazovi a sakristovi pri dubrovníckej katedrále, ktorý dosiahol až to, že sa v hlaholských knihách zaviedol ľudový jazyk namiesto doterajšej staroslovienčiny. Pre tento cieľ pripravil preklad sv. Písma v dalmátskom domácom nárečí a dal ho r. 1750 predložiť pápežovi Benediktovi XIV. s prosbou, či ho môže vydať. Urobil však pritom tú nerozumnú vec, že pripojil i svoje poznámky o slovanskej verzii v najnovšom misále pod názvom Annotazioni in ordine alla versione slava del Missale Romano [Poznámky po poriadku k slovanskému zneniu Rimskeho misála], kde veľmi ostro posudzoval Karamanov hlaholský misál z roku 1741, aby dokázal nutnosť nového prekladu. Aj v Zadare, kam prišiel s delegátmi z Dubrovníka, rozchýril obsah svojej kritiky, že v novom misáli sú omyly a kacírstva a že bo treba preto spáliť. Vo svojich Annotazioni popridávaním mnohých historických neznalostí a vykrúcačiek chcel Rosa dosiahnuť, aby sa uverilo, že rýdzi slovanský dialekt naďalej žije v dubrovníckej bosniačtine a že dubrovnícko-bosenský dialekt podľa Mikalju a Della Bellu je najkrajší zo všetkých slovanských dialektov; že Cyril si zo slovansko-tráckej gréčtiny vytvoril osobitný dialekt, v ňom sa prednášalo jeho učenie podľa gréckej cirkvi, a tak že zaviedol pokazený cirkevný jazyk; preto vraj Karaman vo svojom misáli veľmi nešikovne pokračoval v cyrilskom jazyku, ako aj v prekladovej metóde, proti zmyslu povolenia Jána VIII., „che le cose sacre si celebrassero in lingua slava, e fossero bene interpretate“ [aby sa sväté veci vysluhovali v slovanskej reči a boli dobre vykladané], takže ľud by nerozumel ani len bohoslužbe, ktorá by sa slúžila v takomto cyrilskom jazyku.[448] Ešte v tom istom roku, keď arcibiskup Karaman bol služobne v Benátkach, predložili mu Rosove Annotazioni i list od Propagandy s príkazom, aby naň patrične odpovedal. Učinil tak vo svojich Considerazioni, ktoré r. 1753 venoval pápežovi. V celom rukopise Karaman nepopiera, že vyučovanie ľudu sa môže diať v ľudovej reči. Dokonca sám oznamuje, že rituale[449] Cassius [Kašić] preložil do ľudovej reči, lebo v čisto slovanskom jazyku jestvoval iba zlomok takéhoto rituálu, že ofícium za mŕtvych sa spieva v ľudovej reči, ba aj formuly kréda, glórie atď. sú na dalmátskych oltároch vymaľované v ľudovej reči a že r. 1750 chceli vydať v Benátkach aj ľudovo-dalmátsky misál, čomu však Karaman zabránil. Nástojí len na tom, aby sa misál i breviár naďalej písali v starej cirkevnej slovančine a duchovenstvo nech sa vzdeláva tak, aby rozumelo tomuto jazyku. Hlavné jeho dôvody sú tieto: stará cirkevná slovančina je matkou všetkých ostatných slovanských jazykov a ak by boli povolené ľudovo-slovanské misály a breviáre, musela by mať každá krajina svoj vlastný preklad rímskeho breviára.[450] Že však starú cirkevnú slovančinu majú spoločnú všetky slovanské národy od Jadranského až k Severnému ľadovému moru, čo poskytuje apoštolskej stolici vyhliadky a cesty k zjednoteniu zatiaľ ešte schizmatických slovanských národov, a rímske misály a breviáre boli by pritom preložené do jednej aj im zrozumiteľnej reči. Upozornil zároveň i na škodlivosť, aká by vznikla, keby ilýrske duchovenstvo, ktoré aj tak len s námahou by sa dalo priviesť k tomu, aby si obstaralo nový misál, lebo sa radšej pridŕža starých, bolo posilnené v používaní všeobecného dialektu pri omši. Z toho možno približne usúdiť, akými zbraňami bojoval Karaman proti svojim protivníkom. O oboch spisoch vyžiadali dobrozdanie učených mužov. Podali ho Anton Tripković, zvolený ninský biskup, a Basilius Božičković, generálny prokurátor Rusínskej kongregácie, r. 1754, 2. júla. Ninskému biskupovi Antonovi odovzdali na pápežov príkaz aj Rosov preklad Nového zákona na revíziu, aby posúdil jeho dialekt. Vo svojom posudku z 3. augusta Anton hovorí, že preklad prečítal, preskúmal a zistil, že je napísaný tým najprostejším ilýrsko-bosenským alebo dubrovníckym, bežným a všeobecne používaným dialektom (eamque prorsus vulgari dialecto illyrica Bosnensi seu Ragusina omnibus pervia et usuali confectam reperi). Preto si teda Rosov preklad nemôže nádejať nijaké schválenie, ktoré ani nedostal. Od r. 1754 sa už nikto nestaral o ilýrsko-dalmátsky preklad biblie pre katolíkov v Dalmácii, Bosne a v Slavónii. Tak sa teda hovorové domáce nárečie obmedzilo väčšinou len na svetskú literatúru.

Sama doba rozkvetu dalmátsko-dubrovníckej literatúry sa už pominula a ani v samom Dubrovníku, ktorý sa v mierových rokoch 1724 až 1763 značne zotavil, nemohlo domáce nárečie očakávať nijaké priaznivé prijatie. Pestovateľmi a usmerňovateľmi vied boli i ostávali stále ešte jezuiti. Ich výchova viacej podporovala latinskú ako slovanskú národnú literatúru. Od čias Petra Boškovića (zomrel r. 1727 [1722]), prekladateľa Cida a niekoľkých Ovídiových heroíd, a Ignatia Giorgiho [Ignjata Đurđevića] (zomrel r. 1737), najprv jezuitu, potom benediktína (Magdaléna,[451] Život sv. Benedikta,[452] žalmy atď.), pokúšali sa o literárnu tvorbu bez mimoriadneho úspechu Ignatius a Anna Boškovićovci okolo r. 1758, potom ženy Lucretia Bogascini,[453] Mária Faccenda, Katarína Sorgo [Sorkočevićová] a bratia Jozef (zomrel r. 1764) a Damian Bettondiovci [Bettondićovci] krátkymi slovanskými básňami ponajviac nábožného obsahu. Junius Resti [Restić] (zomrel r. 1735), Serafino Cerva (zomrel 1759) a Sebastiano Dolci [Sladić] (zomrel 1777) spracúvali po latinsky dejiny Dubrovníka po stránke politickej, cirkevnej a konečne i literárnej. — Od zrušenia jezuitov (1772) povzniesla sa v Dubrovníku trocha i slovanská národná literatúra; senátori Pjerko Ignacio Sorgo [Sorkočević] a Luka Bona [Bunić] (zomrel 1778) boli jej priaznivci i znalci. Sorgo doplnil chýbajúce dva spevy Osmanidy. Lež na väčší rozlet sa dalmátska literatúra nemohla zmôcť; väčšina známych učencov volila si za svoj spisovný jazyk radšej taliančinu a latinčinu než domáce nárečie.[454]

V najnovších časoch sa o dalmátsko-dubrovnícke nárečie zaslúžili najmä Appendini, Voltiggi a Stulli. Piarista Frano Marija Appendini, rektor a prefekt v Dubrovníku, vydal r. 1808 potrebnú gramatiku.[455] Tiež napísal do Stulliho veľkého slovníka rozpravu De praestantia et vetustate linguae illyricae [O vznešenosti a starobylosti ilýrskeho jazyka], ktorá, prirodzene, obsahuje niektoré smelé a premrštené tvrdenia. Neporovnateľne lepšie sú jeho Notizie istorico — critiche sulle antichita storia e’ letteratura de’ Ragusei, Dubrovník 1802 — 1803, 2 zv., 4, obsahujúce potrebné zprávy o ilýrskych spisovateľoch. Slovník[456] Istrijčana Jozefa Voltiggiho (Viedeň 1803) obsahuje i gramatiku a poučenie o pravopise, značne sa odkláňajúceho od pravopisu Mikaljovho a Della Bellovho. Najnovším a najdôležitejším dielom v dalmátskej literatúre je veľký slovník[457] Joachima Stulliho [Stulića], dubrovníckeho františkána, práca, ktorej tento 80 ročný starec venoval plných 50 rokov. Ďaleko za sebou zanechal všetkých svojich predchodcov. Vo venovaní Jeho Veličenstvu cisárovi Františkovi ďakuje Stulli za podporu a odmenu, ktorej sa mu dostávalo v rakúskom cisárstve od r. 1782.[458]

Napokon priraďujeme ešte mená niekoľkých dalmátsko-dubrovníckych spisovateľov väčšinou z radov duchovenstva, ktorých spisy čiastočne zaznamenali Della Bella a Stulli. Sú to: Vitale Adriaši [Andriaši], františkán v Dubrovníku, Ivan Luka Antica, Dubrovníčan, Ignacio Akvilini, dominikán v Dubrovníku, Stjepan Badrić, františkán v Drniši, Durđe Baraković zo Zadaru, Đuro Bašić, jezuita v Dubrovníku, Ignac Bedeković, Savko Bendevišević, zvaný Gozze, Stjepan Benešić, Dubrovníčan, Baro Betera, Dubrovníčan, Mihajlo Augustin Bnečanin, kapucín, Petar Toma Bogašinović, Šimun Budineus [Budina] zo Zadaru, Miho Bunić, patricij v Dubrovníku, Kavčić, benediktín, Cosmas [Cosmo],[459] splitský arcibiskup, Miha Dragičević, františkán z Vrgorca, Innocencio Gargić, františkán v Dubrovníku, Atanasio Georgiceo [Georgičević], Frano Glavinić, františkán z Istrie, Timotej Gleg, františkán v Dubrovníku, Vinko Gozze [Gučetić], dominikán v Dubrovníku, Basilio Gradi [Gradić], benediktín v Dubrovníku, Đuro Grisić, kňaz v Dubrovníku, Ivan Franjo Gundulić, Ivan Luka Garanjin, splitský arcibiskup, Petar Knežević, františkán z Knina, Jacinto Komenius [Cemini], dominikán v Dubrovníku, Frano Lalić, Paškoje Primovič Latinić, Vlaho Letunić, františkán v Dubrovníku, Stipan Margetić, františkán, Ivan Mattei, jezuita v Dubrovníku, Oracio Mažibradić, zvaný Šuljaga, Dubrovníčan, Petar Palikuća, Ludovik Radić, františkán v Dubrovníku, Bernardin Riciardi [Ricciardi], Mihajlo Šimunić, Ivan Šimunović, kňaz v Dubrovníku, Bernardin Sorgo, benediktín v Dubrovníku, Franjo Pjerko Sorgo, Ivan Stulli, Dubrovníčan, Luka Terzić, splitský kňaz, Andrija Vitaljić, Petar Vuletić, Givan Zadranin, Ivan Zanotti, kanonik v Zadare (preložil vo veršoch Vergíliovu Aeneidu), Marin Zlatarić, Bernardo Zuzzeri [Zuzorić], jezuita v Dubrovníku a iní.

§ 30. Jazyk a písomníctvo Bosniakov západného obradu

Bosniaci západného obradu v jazyku i v písme sa stále pridŕžali buď Dalmatíncov, buď Chorvátov. Ich literatúra, pozostávajúca zo samých asketických spisov, netvorí, tak ako ani ich nárečie, nijaký celok, ale iba časť dalmátsko-chorvátskej literatúry. Za väčšinu zpráv o najstarších, naskrze teologických spisovateľoch Bosny ďakujeme bosenskému františkánovi Filipovi[460] z Ochievie [Očevje], ktorý vo svojom Epitome vetustatum Bosnensis provinciae v V. kapitole, § 5, podáva katalóg bosenských spisovateľov, ktorí svoje diela uverejnili v tlači. Ivan Bandilović [Bandulović] vydal Evanjeliá a epištoly,[461] Pavao Pasilovic [Posilović], Mihajlo Radić [Radnić], Stipan Jajce [Jajčanin],[462] Matija Divković, Ivan Ančić, Antun Bačić, Lovro a Buda [z Budína],[463] Tomo Babić, Lovrjenc a Ljubuški, Stipan Vilov, Nikola Kesić, Jerolim Lipovčić, Antun Papušlić, Luka Čilić,[464] Jerolimo[465] a Rama [z Ramy] písali rôzne náboženské knihy. Ochievia sám bol pilný bosenský teologický spisovateľ.[466]

§ 31. Jazyk a písomníctvo Slavóncov západného obradu

Slavónčina v uhorskom kráľovstve Slavónii nie je osobitné slovanské nárečie, ale iba nuansa srbsko-dalmátskeho dialektu. Slavónci gréckeho obradu používali v písme cyrilské písmená a produkty ich ducha sa chápu ako „srbské“, § 23. Katolícki Slavónci naproti tomu používajú latinskú abecedu s vlastnou kombináciou, najbližšou kombinácii dalmátskej a chorvátskej. Majú totiž s za c, х za ж, z za з, c za ц, ch za шь alebo ћ, tak ako Dalmatínci, a zase gy za dalmátske dj, gj,[467], ly za lj, ny za nj, sh[468] za sc, tak ako Chorváti. Za čias kráľa Maximiliána prenikla reformácia až do Slavónie a zasiahla i literatúru; čoskoro ju tam však potlačili a protestantov pozbavili i pobytu i majetkov v troch slovanských kráľovstvách: v Slavónii, Chorvátsku a Dalmácii. Neskorší slavónski spisovatelia, niektorí dokonca z XV. — XVI. stor., bez výnimky písali po latinsky. Boltižar Adam Kerčelić vo svojom diele Politicarun institutionum (rukopis), kn. II, diel IX, § 17 a n. podáva zoznam spisovateľov zaoberajúcich sa najmä dejepisným bádaním. V Collectio scriptorum ex regno Slavoniae (Záhreb 1774) sú krátke biografické poznámky o slavónskych spisovateľoch v tomto období, ktorých výplody sú všetky latinské. V novšej dobe sa objavilo viacero asketických spisov i s niekoľko málo knihami pre ľud poučného i zábavného obsahu v tlačiarni v Osijeku a v Budíne, z ktorých tlačiareň v Budíne vydávala všetky náboženské i učebné knižky pre Slavóniu, a to katechizmy, čítanky a modlitebné knihy. Do tohto posledného obdobia spadá i vznik tých niekoľkých mluvníc od Relkovića, Anđelića, Lanosovića.[469]

Zo slavónskych spisovateľov novšej doby, patriacich sem, ktorí takmer výlučne písali v odbore teológie a náboženskej i ľudovej poézie, obmedzíme sa na týchto: Antun Kanižlić z Požegy, jezuita, potom konzistoriálny asesor v Požege, napísal rozpravnú báseň Sveta Rožalija panormitanska,[470] Viedeň 1780, 8 a objemné dielo Kamen pravi smutnje velike, iliti početak i uzrok istiniti rastavljenja cerkve istočne od zapadne, Osijek 1780, 4. — Matija Petar Katančić, františkán a profesor na peštianskej univerzite (zomrel 1825), okrem niekoľkých latinských diel (In veterem Croatarum patriam indagatio [Skúmanie starej vlasti Chorvátov], Záhreb 1790, 8, Specimen philologiae Pannoniorum sive de origine linguae et literaturae Croatorum [Obraz filológie Panóncov alebo o pôvode jazyka a literatúry Chorvátov], Záhreb 1795, 4, De Istro eiusque accolis [O dolnom Dunaji a jeho obyvateľoch], Budín 1798, 4, Orbis antiquues [Starý svet], Budín 1824, 4) vydal zbierku originálnych básní, medzi ktorými sú slavónske idyly v hexametroch i ľudové piesne Fructus autumnales [Jesenné plody], Záhreb 1791 [1794], 8. — Josip Antun Vlašić, farár v Kamenici a arcidiakon, preložil báseň Innocentia III. Contemptus mundi [Pohŕdanie svetom], Osijek 1785, 8. — Josip Stefan Relković z Ehrendorfu,[471] vojenský kňaz vo Vinkovciach, napísal v rýmoch hospodárske dielo Kućnik, Osijek 1790 [1794],[472] 8. — Matija Antun Reljković z Ehrendorfu, kapitán, okrem už spomenutých mluvníc napísal veršované dielo Satir, 3. vyd. v Osijeku 1822,[473] 8, Nek je svašta, tamtiež, 1805, 8, Postanak naravne pravice, tamtiež, 1794, 8. — Ližandro Tomiković, františkán Kapistránskej provincie, preložil z taliančiny Život Petra Velikoga,[474] Osijek 1794, 8. — Daniel Emerik Bogdanić vydal Događaji svjeta, Viedeň 1792, 8. — Karlo Pavić, farár a vicearcidiakon v Mitrovici, preložil z nemčiny Politika za dobre ljude, Pešť (bez roku vydania) [1821], 8. — Ivan Velikanović z Brodu, františkán Kapistránskej provincie, z taliančiny preložil duchovnú drámu vo veršoch i v próze Sveta Terezija divica, Osijek 1803, 8. — Ivan Marević, kanonik a profesor teológie v Pätikostolí, preložil z latinčiny Dila sv. mučenikah, Osijek 1800, 3 zv., 8. — Adam Filipović Heldentalski napísal Razgovor priprosti, Osijek 1822, 8, vo veršoch, Život velikoga biskupa Antuna Mandića, Pätikostolie 1823, 8, tiež vo veršoch. — Mihajlo Mihaljević, farár v Drenji, vydal Dilorednik za kripostljubnu zabavu, Osijek 1823, 8. — Adalbert Horvat, františkán Kapistránskej provincie, napísal kázne Nediljna govorenja, Budín 1824, 2 zv., 8, Korizmena govorenja od muke i smerti Gospodina Isu Kersta, tamtiež 1824, 8, Sv. govorenja od različitih svetkovinah, 1824, 8.

§ 32. Osudy jazyka a literatúry Chorvátov

Už vyššie (§ 26) sme riekli, aké mnohoznačné a nepresné sú slová Chorvátsko a chorvátsky podľa starších dejín a podľa našich výskumov. Videli sme, že chorvátčina v Hraniciach i vo Vojenskom Chorvátsku sa celkom podobá dalmátčine a zase tá, ktorou sa hovorí v Provinciálnom Chorvátsku, najmä v župách Záhreb, Križevci a Varaždin a v susedných dištriktoch, podobá sa vindčine [slovinčine] a je iba jednou jej variáciou. Spája zároveň srbsko-dalmátčinu s vindsko-krančinou. Napr. Chorváti majú, tak ako aj Vindi, tvrdé l v préteritách a na konci iných slov všade tam, kde ostatní južní Slovania vyslovujú o: igral namiesto igrao.[475]

Panónski Slovania, ktorí hneď po Metodovej a Svätoplukovej smrti politicky sa dostali pod nemeckú a maďarskú závislosť a cirkevne pod rímsku, začali dosť dlho pred reformáciou zapisovať domácu reč latinskými písmenami — no žiaľbohu takmer v každej jednej provincii iným systémom. Od tohto času katolícki Chorváti (lebo Slávosrbi gréckeho obradu v terajšom Chorvátsku čo do jazyka patria nie sem, ale k iným svojim bratom) používajú vo svojom písomníctve bez výnimky latinskú abecedu. Hlaholská abeceda, ako sme už spomenuli, pre svoju ťažkopádnosť nemohla sa v Chorvátsku vôbec popularizovať, aj keď v XVI. stor. Primus Truber [Primož Trubar] zriadil v Tübingen slovanskú kníhtlačiareň s latinskými, cyrilskými i hlaholskými typmi za činnej spoluúčasti Stjepana Konzula, Antuna Dalmatu a baróna Hansa Ungnada. Cieľom tejto tlačiarne bolo šíriť Lutherovo učenie medzi slovanskými národmi na Sáve a na Dunaji, ba i medzi Turkami. Pozoruhodnými prvými pokusmi tejto tlačiarne sú: srbský katechizmus z r. 1561 s cyrilskými literami a chorvátsky tiež z toho roku s hlaholskými literami.[476] Avšak táto tlačiareň čoskoro zanikla a vtedajší náboženský podnet, ktorý chorvátskej národnej literatúre dal zároveň i akýsi rozmach, hneď bol udusený. Jeden z najzápalistejších podporovateľov nového učenia v týchto krajinách bol Mihalj Bučić. Bol katolíckym farárom v Medzimurí. Keď prestúpil na helvétske vierovyznanie a šíril ho v kázňach i spisoch, po niekoľkých kanonických napomenutiach r. 1754 od biskupa Juraja Draškovića, ktorý sa až r. 1563 vrátil z Tridentského koncilu, bol na jednej synode odsúdený, jeho dielo zavrhli a rozsudok nad ním dali na schválenie kráľovi Maximiliánovi. Maximilián, ktorého znášanlivé zmýšľanie v náboženských veciach je dostatočne známe, nenariadil nič proti Mihaljovi, ba čo viac (ako poznamenáva paulín Venantius Glavina, ktorý vydal Akty synody s poznámkami a corollariami, vo svojom 3. corollariu), protestantské náboženstvo zapúšťalo stále pevnejšie korene v Štajersku, Korutánsku, Chorvátsku a Slavónii. A k tomu i grófi Zrínski boli mocní priaznivci a prívrženci protestantizmu. Pod ich záštitou vznikla v Nedeliciach alebo Nedelišći kníhtlačiareň, v ktorej vyšlo veľa chorvátskych kníh. Z nich si zasluhuje pozornosť chorvátsky preklad Verbőciho Tripartita z r. 1547 [1574].[477] Veľa bolo i katechizmov a iných protestantsko-teologických spisov, medzi nimi aj spomínaná kniha Mihalja Bučića. Juraj Zrínski spolu s istým Malkótzym získal pre evanjelickú vieru celé Medzimurie okolo r. 1580; jeho syn, mladší Juraj, r. 1623 prestúpil späť na katolícku vieru; i jeho manželka sa stala katolíčkou r. 1646. Na krajinských snemoch r. 1607 a 1610 chorvátski báni Erdődy a Drašković sa mocne postavili proti protestantskému učeniu a prisahali mu zánik.[478] Po ríšskom sneme r. 1687 biskup Marin Barković na jednom chorvátskom krajinskom sneme „auctoritate [autoritou] (vraví Bedeković vo svojom diele Natale solum sancti Hieronymi, 1752, fólio), qua instar Primatis ex speciali Leopoldi I. gratia pollebat [ktorá zo zvláštnej priazne Leopolda I. sa rovnala primátu]“ donútil bohatého Stefana Jankovića vysťahovať sa z Chorvátska a prenechať majetky synovi, ktorý sa vrátil ku katolicizmu. Takto sa Chorvátsko i Medzimurie čoskoro opäť pokatolíčtili. Literárna kultúra krajiny bola teraz v rukách duchovenstva a mníchov. Tak vzniklo viacero učilíšť, neboli to, prirodzene, nijaké semeništia národnej literatúry, ale boli to aspoň receptákulá teologickej vedy. — Takmer ani jeden chorvátsky spisovateľ nasledujúceho obdobia nepísal vo svojej materinskej reči, ale po latinsky. Veľká ich časť sa zaoberala domácimi dejinami. Zaujímavé zprávy o tom podáva už spomínaný Boltižar Adam Kerčelić vo svojich Politicarum institutionum, kn. II, diel IX, § 17 a n. a podľa neho Engel v Geschichte des Ungrischen Reichs, III [II], 145 — 147. Medzi tými, ktorých uvádzajú, sú kanonik Joh. de Guerche,[479] Pavao Ivanić, Benedikt Vincović, Petar Petrečić, Christofor Kupinić, Aleksander Mikulić, Toma Kovačević, Pavao barón Ritter, Juraj Marcelović, Josip Roić, Baltazár a Aleksandar Batavić a veľa iných. Ich spisy ostali väčšinou v rukopisoch. Najviac pokusov pozdvihnúť chorvátsky jazyk na literárny a roznietiť svetlo intelektuálnej kultúry vo vlasti urobil v tom čase barón Pavao Ritter. Narodený v Senji, vychovaný v Belgicku, vzbudil záľubu pre vedy vo vtedy ešte nevzdelanom Chorvátsku. Pravý svoj úmysel musel skrývať pod maskou literárneho šarlatánstva. Začal heraldikou a sám si vymýšľal rodokmene, len aby sa dostal k archívom. Po svojej činnosti vo Viedni kúpil si v Záhrebe dom a statok Šitjarevo. Roku 1691 bo povýšili za vicišpána a slobodného pána. Nahovoril stavy troch ríš, aby zriadili v Záhrebe tlačiareň; tým si však spôsobil ihneď veľa mrzutostí. On je prvým vydavateľom diela Kronika, aliti spomenek vsega sveta vekov, ktorá vyšla[480] najprv pod menom Pavao Vitezović (Ritter). Ritter sa opiera o jednu staršiu dalmátsku kroniku.[481] Stepan Rafaj, prevendár záhrebskej dómskej kapituly, pokračoval v nej až do r. 1744 a v tomto roku ju i vydal. Nikola Lovrenčić, jezuita, ktorý s Boltižarom Kerčelićom v nej pokračoval až do r. 1762 a vydal ju, neuviedol meno Vitezović (Ritter). Medzi Ritterove diela, ktoré vyšli tlačou, patrí ešte Sibilla,[482] napísaná v chorvátskom jazyku. Zo 16 rukopisov, ktoré zanechal, treba uviesť: Lexicon slavonicum puritati suae sacrum restituens idioma a potom jeho dielo Grammatica croatica. Umrel vo Viedni r. 1713.[483] Autorom najstaršej chorvátskej mluvnice a chorvátsko-latinského slovníka[484] je Juraj Habdelić, 1670. Naňho nadviazal paulín Ivan Belostenec svojím Gazophylacium, seu latino-illyricorum (t. j. chorvátske) onomatum aerarium, Záhreb 1740. O rok neskôr vyšiel Lexicon latinum interpretatione illyrica (t. j. chorvátskou) germanica et hungarica locuples od jezuitu Andriju Jambrešića. Vydala ho krajinská univerzita z príspevkov krajinských stavov v Chorvátsku. Pripojený malý chorvátsky index[485] zostavil r. 1739 Franjo Šušnik a Jambrešić ho doplnil; Jambrešić neuvádza rozdiel medzi chorvátčinou a dalmátskou ilýrčinou, tak ako Belostenec, ale mieša jedno s druhým. Zato však stanoví novú chorvátsku ortografiu, ktorou sa zapodieva na konci na 7 stranách. Natio illyrica predstavuje i uňho raz všetkých Slovanov, raz iba Chorvátov, Dalmatíncov a Slavóncov. Chorvátsky pravopis, zostavený poväčšine podľa kombinácie latinských písmen, obvyklej v maďarčine, bol používaním a lexikou ustálený už dávno predtým, než vyšli[486] prvé chorvátske gramatiky Szent-Mártonyho (1783) a Korniga (1795). Keď po smrti Jozefa II. uhorské ríšske stavy sa usilovali zaviesť maďarský jazyk do všetkých verejných ustanovizní namiesto dovtedy používaného latinského jazyka a pri vyučovaní mládeže namiesto materinskej reči nielen v samom Uhorsku, ale dokonca i vo všetkých jemu patriacich krajinách, tu sa delegáti troch kráľovstiev, Chorvátska, Dalmácie a Slavónie, na krajinskom sneme r. 1790 rozhodne vzopreli proti tomuto opatreniu.[487] Avšak z ľahko pochopiteľných dôvodov nebolo možné ani neskôr vymôcť kultúre chorvátskeho nárečia väčšie pole pôsobenia, než aké už dávno malo v učebných a náboženských spisoch. Katolíci Chorváti majú síce svoje vlastné, t. j. vo vlastnom nárečí tlačené evanjeliá a iné knihy pre prostého človeka, avšak stále ešte nemajú celú bibliu. Čítajú ponajviac dalmátske knihy, pretože rozdiel medzi oboma nárečiami je len veľmi nepatrný. Okrem tlačiarne v Záhrebe, kde občas vyšli chorvátske knihy náboženského obsahu, univerzitná kníhtlačiareň v Budíne vydáva všetky šlabikáre a katechizmy pre vyučovanie chorvátskej mládeže.[488]

Spomedzi Chorvátov, ktorí v minulom i tomto storočí písali po chorvátsky, treba uviesť nasledujúcich: Jakov Pejačević, jezuita, páter Stefan, kapucín a kazateľ v Záhrebe, vydal zbierku svojich kázní Hrana duhovna ovčiac kerstjanskeh, Záhreb 1715 — 34, 5 zv., 4, Juraj Mulih, jezuita, Marko Krajačić, Franjo Tausi, záhrebský biskup, Antun Telitenović, františkán, Antun Nagy, advokát, prísediaci súdnej tabule viacerých žúp a kráľovský revízor kníh v Budíne, Antun Mihanović, c. k. guberniálny tajomník v Rijeke, autor niekoľkých úvah o príbuznosti slovanského jazyka so sanskrtom, v rukopise má chorvátsky epos vysokej básnickej ceny, nazvaný Sirena, Josip Đurkovečki, farár v Samarici na chorvátskych hraniciach, Toma Košćak, inšpektor národných škôl v Záhrebskom okrese atď.



[334] Konštantín Porfyrogennetus, Ivan Lucius a Anselmo Banduri dosť čudne odvodzujú slovo: Kroat, Krobat od gréckeho χώρα (όι τήν πoλλήν χώραν κατέχoντες). [priestor (zaujímajúci veľa priestoru)]. Iní sú tej mienky, že pochádza od slova gora — hora. Adelung ho uvádza do súvisu s Karpat. Podľa Dobrovského mená Chrvat v staroslovienčine, Charvat v dalmátčine a češtine, Chorvat v chorvátčine, Chrovat v krančine poukazujú na korennú slabiku χρβ Chrv, ktorej význam nemožno určiť. Viď Dobrovský, Insitutiones linguae slavicae, str. 213 — 214.

[335] Malopoľsko — západná časť niekdajšieho Poľského kráľovstva.

[336] Heruli — východogermánsky kmeň usadený v 5. stor. n. l. v severnom Uhorsku

[337] Vrani (Varni alebo Vranevci) — kmeň slovanských Obodritov na rieke Varnave

[338] V IX. stor. máme zprávu o Chorvátoch v Sliezsku. Podľa Worbsa jestvovali dve provincie tohto mena, jedna v Malopoľsku, druhá v pohoriach horného Sliezska.

[339] Podľa Engela [Engel, Geschichte des Ungarischen Reichs, diel II, Viedeň 1798 (Allgemeine Welthistorie, diel 49, zv. 2).] Chorváti už okolo r. 630 za Porina poslali poslov do Ríma, aby prosili o učiteľov a krstiteľov. Ich prosbe síce vyhoveli a poslali určitý počet biskupov. Podľa všetkého však odkázali ich z Ríma na cisára, aby jeho prostredníctvom robili ďalšie kroky. Heraklius, na ktorého sa Chorváti obrátili, poslal vlastného posla do Ríma, dostal odtiaľ niekoľko kňazov, a tak spomedzi samých Chorvátov ustanovil arcibiskupov, biskupov, kňazov a diakonov. Vtedy už Porgas stál na čele národa. Diel II. str. 445 — 454.

[340] Terbunia (tiež Travunja, Tervunija, lat. Tribunium, Tribigna) — územie južne od Dubrovníka až po Kotor. (Pozri Engel, c. d., 456). Tervuňania (Travuňania) sídlili od Dubrovníka a Kotoru smerom do vnútrozemia a hraničili medzi Bilčom a Pivou so Srbskom. Meno asi súvisí s dnešným Trebinje. (Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, Praha 1906, Slované jižní, zv. II, 395.)

[341] Narentani (Neretvani) — slovanský kmeň sídliaci medzi ústím Neretvy a Cetiny v Dalmácii

[342] Diokleati — obyvatelia Diokley (Dioclea, Duklja, Zeta), terajšej Čiernej Hory

[343] Na označenie Kotora použil tu Šafárik pomenovanie podľa Konštantína Porfyrogenneta: Dekaterä.

[344] Šafárik použil talianske pomenovanie Drača: Durazzo.

[345] Šafárik použil talianske pomenovanie Baru: Antivari.

[346] Ján z Ravenny (okolo r. 780).

[347] Porovnaj vo všeobecnosti spisy autorov: Assemani, Andrej Dandulus, Sebastiano Dolci, Charles du Fresne Seigneur du Cange, Szászky pod menom grófa von Keglevića (Bratislava 1746), Daniel Farlatus, Casimir Freschot, Fortis, Kéri, Kerčelić, Lovrić, Ivan Lucius [Lucius Ivan — taliansky Lucia, chorvátsky Lučić], Mauro Urbinus (Dubrovníčan, meledský opát, u Talianov Orbini, jeho [Storia sul] regno degli Slavi, Pesaro, 1601, fólio, po rusky [Ruský preklad: Istoriografija načatija imene slavy i razširenija naroda Slovenskago, Petrohrad 1722.] od Feofana Prokopiča, Petrohrad 1722, 4), Marcus Marulus [Chorv.: Marulić Marko, zo Splitu.], Tomáš, splitský arcidiakon, a iných. — Najstarší dalmátsky kronikár je anonymný Presbyter z Diokley, ktorý napísal dejiny Dalmácie v slovanskej reči (okolo r. 1161), do taliančiny ich preložil Marulus r. 1510, vyšli vo Schwantnerovom diele Scriptores rerum hungaricarum, diel III. — Andrija Kačić, Razgovor ugodni naroda slovinskoga, Benátky 1759, 1801, po latinsky [v rýmovaných dvojveršiach] od Imra Pavića, Descriptio regum, banorum et heroum illyricorum, Budín 1764, 8, skôr poézia ako dejiny. — Vincentius Priboevius, Oratio de origine cuccessibusque slavorum, Benátky 1532, 4, po taliansky [Vincenzo de Lezina Priboevo: Oratione del origine et successi degli slavi] tamtiež 1595. — Juraj Rattkay, Memoria regum et banorum regnorum Dalmatiae, Croatiae et Slavoniae, Viedeň 1652, 1773, 4. — Filip Riceputi, Prospectus Illyrici sarci, Pádua 1720, fólio. — (Gianantonio Bomman) Storia civile ed ecclesiastica della Dalmazia, Croazia e Bosna, Benátky 1775, 8. — Sylvester Joseph von Hohenhausen, Illyrien, d. i. die Geschichte dieses Landes, Osijek 1777, 4. — Gebhardi vo Všeobecných svetových dejinách, zv. XV., str. 384 a n. — Johann Christian von Engel, Geschichte des ungrischen Reichs und seiner Nebenländer, druhý diel Geschichte von Dalmatien, Kroatien und Slawonien, Halle 1798, 4.

[348] Matija Petar Katančić, In veterem Croatarum patriam indagatio philologica, Záhreb 1790, 8. — Vitezović (von Ritter), Kronika aliti spomenek vsega svjea vekov, Záhreb 1762 [Tretie vydanie. Prvé vyšlo r. 1696 v Záhrebe.]. — Blašković, Dissertatio VII. de Savia provincia et republica Andautonia, Záhreb 1781, fólio. — Rukopisy sem patriace zaznamenal Kerčelić, [Hungariae] politicarum institutionum [Partes III] [Engel (Geschichte des Ungrischen Reichs, diel II, Viedeň 1798, 577), uvádza názov Krčelićovho rukopisu: Hungariae politicarum Institutionum Partes III, quibus non mode de Republica in genere, sed in specie de Hungaria et annexarum provinciarum vel Regnorum moderno veterique Imperio pro captu studiosae juventutis disseritur, auctore Adamo Kerchelich, etc., traditae Discipulis Zagrabiae Anno 1762.], kn. II a podľa neho Engel, diel II, str. 145 a n.

[349] Krčelić Adam Baltazar — pravdepodobne v diele Hungariae politicarum institutionum partes III

[350] Roku 1165 odstúpili Uhri Sriem i Slavóniu Byzantíncom. Béla III. nastúpil na uhorský trón r. 1173. Po smrti byzantského cisára Manuela Komnena r. 1180 napadol Dalmáciu a získal si ju, potom r. 1182 opanoval i Sriem.

[351] Engel, l. c. C. B. von Hietzinger, [Versuch einer] Statistik der [K. K.] Militärgrenze des österreichischen Kaiserthums, Viedeň 1817 — 1822, 2 zv., 8.

[352] Kolískou Dubrovníka je rímske mesto Epidaurum, 12 km na juhovýchod, na polostrove, kde leží teraz mesto Cavtat, tal. Ragusa vecchia (v stredoveku Urbs alebo Civitas vetus, t. j. Staré mesto).

[353] Johann Christian von Engel, Geschichte des Freistaates Ragusa, Viedeň 1807, 8.

[354] Civilné (vlastne) staré, historické Chorvátsko, tvorili ho Karlovac, Rijeka a Quarnerské ostrovy.

[355] Porovnaj okrem všeobecných diel (Korabinský, Geographisch-historisches und Produkten-Lexikon von Ungern, Bratislava 1786, 8, tiež jeho Geographisch-historisches und Produkten-Lexikon von Kroatien, Slawonien und Dalmatien, Viedeň 1798. Bisinger, Generalstatistik des österreichischen Kaiserthums, Viedeň 1807 až 1809, 2 zv., 8. Tiež jeho Grundlinien einer Statistik des österreichischen Kaiserthums, Viedeň 1816. Rumy, Geographisch-statistisches Wörterbuch des österreichischen Kaiserstaates, Viedeň 1809. André, Geographisch-statistische Beschreibung des österreichischen Kaiserthums, Weimar 1813. — Joseph Marx von Liechtenstern, Handbuch der neuesten Geographie des österreichischen Kaiserstaats, Viedeň 1817 — 1818, 3 zv., 8. — Georg Hassel, Vollständige und neueste Erdbeschreibung des österreichischen Kaiserthums, Weimar 1819, 8., najmä o Dalmácii: Engel, Staatskunde von Dalmatien, Kroatien und Slawonien, v 2. diele Geschichte von Ungarn, 1798. — Die illyrischen Provinzen und ihre Bewohner, Viedeň 1812, 8. — Alberto Fortis, Reise nach Dalmatien, z taliančiny, Bern 1777, 8, tiež jeho Sitten der Morlaken, Bern 1775, 8. — J. Wynne, Gräfin von Ursini und Rosenberg, die Morlaken, z francúzštiny od Samuela Gottlieba Bürdeho, Vroclav 1790, Halberstadt 1794, v Lipsku pod názvom: Jella oder das morlakische Mädchen, 1797, 8. — Hacquet, Abbildung und Beschreibung der südwestlichen und östlichen Wenden, Illyrier und Slawen, Lipsko 1801 a n., 5 zoš. — Illyrien und Dalmatien (v Miniaturgemälde der Völker und Länderkunde), Pešť 1816, 2 zv., malý formát 8. — Bartenstein, Bericht von der Beschaffenheit der illyrischen Nation in den k. k. Erblanden, Frankfurt und Lipsko 1802 (1762). — (Rohrer) Versuch über die slawischen Bewohner der österreichishen Monarchie, Viedeň 1804, 2 zväzočky, 8. — Teleki, Reisen durch Ungern und einige angränzende Länder, Pešť 1805. — Ernst Friedrich Germar, Reise nach Dalmatien und Ragusa, Lipsko 1817, 8. — R. F. H**g, Reisen durch das österreichische Dalmatien, Illyrien, Albanien, Meissen 1822. 5 zv., 8. — O Chorvátsku: Vukasović, Beschreibung des Karlstädter Generalats, v Ungarisches Magazin 1784, III. zv. — Gróf Vincent Battyány, Über das ungarische Küstenland in Briefen. Pešť 1805, 8. — Demian, Statistische Beschreibung der Militärgränze, Viedeň 1806 — 1807, 2 zv. — Marcel de Serres, Voyage en Autriche, Paríž 1814, 4 zv. — C. B. von Hietzinger, Statistik der Militärgränze des österreichischen Kaiserthums, Viedeň 1817 — 1822, 2 zv., 8. — O Slavónii: Friedrich Wilhelm von Taube, Historisch-geographische Beschreibung des Königreiches Slawonien und des Herzogthums Syrmien, Lipsko 1777 — 1778, 3 zv., 8. — Iter per Poseganam Slavoniae provinciam 1782 susceptum a Matthia Piller et Ludovico, Mitterpacher [Iter per Poseganam Sclavoniae Provinciam mensibus Iunio et Iulio anno 1782 susceptum a Matthia Piller, Historiae Naturalis et Ludovico Mitterpacher, Oeconomiae Rusticae in Regia Universitate Budensi Professoribus Presbyteris.], Budín 1783, 4. — G. B. von Hietzinger, Statistik der Militärgränze. — Illyrien und Dalmatien v Miniaturgemälde der Völker und Länderkunde. — Ján Čaplovič, Slawonien und zum Theil Kroatien, príspevok k Völker- und Länderkunde, Pešť 1819, 2 zv., 8.

[356] (Kopitar), Recenzia Dobrovského Slawische Grammatik, Jahrbücher der Literatur, Viedeň, zv. XVII, 1822.

[357] Karaman (Caraman) Matija — pravdepodobne v diele Considerazioni (rukopis z r. 1753).

[358] 92

[359] V pôvodine „Slavonismus“. Treba ním rozumieť používanie slovienskeho jazyka v liturgii južných Slovanov.

[360] Grubišić Kliment, In originem et historiam alphabeti Sclavonici glagolitici vulgo Hieronymiani disquisitio, Benátky 1766.

[361] Osci, Opici — starotaliansky národ, ktorého jazyk sa zachoval v niektorých nápisoch

[362] Glagol označuje slovo, ale aj písmeno; a teda glagolský podľa p. Dobrovského by označovalo toľko, ako figúrami, písmenami, slovnými značkami, ktoré sa volajú glagoly. Obťažným však ostáva stále toto vysvetlenie preto, lebo z neho jasne nevyplýva, prečo nazvali túto abecedu práve hlaholskou, a nie hieronymskou, tak ako to bolo s cyrilskou, tým skôr, keď sv. Hieronym mal byť jej pôvodcom. Pán Kopitar [Kopitar, Recenzia Dobrovského Institutionum v Jahrbucher der Literatur, Viedeň 1822, zv. 17, str. 68; poznámka k pomenovaniu „glagoliti“.] to pokladá za jednu z najjemnejších prezývok. Glagol znamená v cirkevnej reči slovo, reč, nemá ho však ani jeden z dnešných juhoslovanských dialektov. Keď teda susedovi v hlaholskom kostole pri každom evanjeliu po jemu zrozumiteľnom: V ono vreme udrie do ušú cudzie: glagola Isus, t. j. in illo tempore dixit Jesus —, bolo len prirodzené, že svojich krajanov, pri bohoslužbe tak veľa glagolujúcich, označil ako Glagolov. Latinské Glagolitae sa utvorilo analogicky podľa Israelitae, Lechitae, Silesitae atď.

[363] Mikuláš Rabský (Nikola) — známy ako pisateľ uvedeného žaltára

[364] LXX — latinské označenie Septuaginty, alexandrijského prekladu biblie

[365] Mienka nepravá, prekonaná.

[366] Chorv.: Kašić Bartuo.

[367] Šafárik v Geschichte der sudslawischen Literatur I, Praha 1864, str. 154, heslo Silvester Bedričić, uvádza ho pod menom Gregor.

[368] Missale Romanum. (V Geschichte der südslawischen Literatur III, Praha 1865, 173 a 162 Šafárik píše, že Missale Romanum a Azbukvidárium vyšli pravdepodobne v Benátkach.)

[369] Missale Romanum slavonico idiomate jussu S. D. N. Urbani VIII editum.

[370] Benja Šimun, zvaný Kožičić, vo svojom dome v Rijeke dal zriadiť hlaholskú tlačiareň.

[371] Glavinić Frano — od svojich súčasníkov najuznávanejší znalec ilýrskeho jazyka. (Šafárik, Geschichte der südslawischen Literatur II, 23.)

[372] Sem patria dalmátsko-chorvátske knihy, tlačené hlaholskými typmi, sú zaznamenané v Kopitarovej Kranskej gramatike, str. 438 — 449.

[373] Congregatio de propaganda fide — ústav (s knižnicou i tlačiarňou) na šírenie katolicizmu. Založil ho pápež Gregor XV. r. 1622.

[374] Toto je jediná ešte jestvujúca hlaholská kníhtlačiareň. Preto sa ešte i teraz na dalmátskych ostrovoch knihy odpisujú tak ako pred vynájdením kníhtlače; začína sa však ujímať cyrilská abeceda, lebo liturgické knihy sa preberajú z Ruska a hlaholské písmo azda aj celkom zanikne. V zbierke baróna Zoisa v Kransku sú, okrem viacerých rukopisných i tlačených misálov, breviárov atď., aj hlaholským písmom písané listy, ktoré si asi pred 70 rokmi vymenili cisárski a tureckí hraniční velitelia väčšinou o odvádzaní dobytka. Kopitar, tamže.

[375] Terlecki vo svedectve o Levakovićových prácach hovorí: Nam explosis nonnullis vulgaris sermonis dalmatici vocabulis, quae scriptorum licentia in vetusta illyrica Breviaria intrussa fuerunt, quaeque R. P. Raphael suae translationi inseruerat, pura, quae in incorruptis apud me habebantur, slavonica eorum loco reposuimus. [Totiž po odstránení niektorých slov ľudového dalmátskeho jazyka, ktoré svojvôľou spisovateľov sa dostali do starých ilýrskych breviárov a ktoré pater Rafael vsunul do svojho prekladu, na ich miesta sme vložili rýdze slovanské slová, aké boli u mňa v neporušených breviároch.] V pápežskom povolení sú takéto vety: Quum illyricarum gentium libros sacros, iam inde a D. Hieronymi temporibus, ut pervetusta ad nos detulit traditio, vel certe a Pontificatu Ioannis VIII., uti ex ciusdem data super ea re epistola constat, ritu quidem romano, sed idiomate slavonico et charactere S. Hieronymi vulgo nuncupato conscriptos, opportuna recognitione indigere compertum sit etc. [Ukázalo sa, že sväté knihy ilýrskych národov už od Hieronymových čias, ako nám to podala stará tradícia, alebo istotne od pontifikátu Jána VIII., ako je známe z jeho listu v tejto veci, spísané síce podľa obradu rímskeho, ale v reči slovanskej a písmenami sv. Hieronyma, ako sa všeobecne nazývajú, potrebujú príslušné preskúmanie atď.] Engel, Geschichte des Ungrischen Reichs III, 462.

[376] Baziliáni — reholníci východnej cirkvi

[377] Missale Romanum.

[378] 4

[379] Žaltár z r. 1222, ktorý Levaković dostal od Ivana Tomka Marnavića (Šafárik, Geschichte der südslawischen Literatur I, 174).

[380] Terlecki zrevidoval žaltár v Levakovićovom breviári (Šafárik, c. d., 179).

[381] Doslovný preklad znie: … nepozdal sa mu slovienizmus vydaného misála. (Šafárik použil termín „Slovenismus“.)

[382] Breviarium Romanum Slavonico idiomate.

[383] Pastrić Iosip (U Ivana Kukuljevića Sakcinského, Bibliografija Hrvatska I, Záhreb 1860, 119), Pastrić Ivan (u Šafárika Geschichte der südslawischen Literatur I, 157; tiež v náučnom slovníku Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenačka, Záhreb 1925 — 1928, heslo Karaman, Levaković).

[384] Pri menách slovanských autorov ponechávame staršie tradičné pomenovania, tak ako sú u Šafárika, a upozorňujeme na ich slovanské znenia.

[385] Palmotić Junije.

[386] Giorgi (Džordži) Ignacio (1675 — 1737), tiež Đorđić Ignjat; správne znie jeho meno Đurđević (pozri Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenačka, Záhreb 1925 — 1928, tože heslo).

[387] Šafárik uvádza meno po latinsky: Matthaeus Caraman.

[388] Matija Sović zanechal novú adornáciu Smotrického gramatiky s latinským prekladom; rukopis sa nachodí v zbierke baróna Zoisa. Obzvlášť dôležitý je predhovor, kde sa uvádzajú slovanské kódexy a knihy, ktoré Sović sčiastky poznal, sčiastky sám mal. — Stjepan Rosa v spise zvanom Annotazioni naliehal, aby sa používal všeobecný hovorový jazyk. Karaman odpovedal na jeho námietky vo svojich Considerazioni, rukopis z r. 1753. Zaujímavé výňatky z toho podal Engel, diel III, str. 457 a n. Staré misály boli dalmátskym kňazom oveľa zrozumiteľnejšie, pretože ich jazyk bol blízky ich dialektu. Karaman však v mylnom predpoklade, že len v ruských cirkevných knihách sa staroslovienčina zachovala v nezmenenej forme, vniesol do svojho misála toľko ruštiny, že ilýrsky klérus ho nemohol prijať inak ako s nevôľou.

[389] Pramene. Johann Leonhard Frisch, Origo characteris slavonici, vulgo Cyrilici, et glagolitici, Berlín 1727, 4. — Johann Peter Kohl, Introductio in rem literariam Slavorum. — Kliment Grubišić, In originen et historiam alphabeti slavonici glagolitici, vulgo Hieronymiani disquisitio, Benátky 1766, 8. — Fortunát Durich, Dissertatio de slavo-bohemica sacri codicis versione, Praha 177, 8 (§ 3), Abhandlungen einer Privatgesellschaft atď., 1. zv., 1775, 8, str. 164 — 199 od Voigta. — Abhandlungen der böhmischen Gesellschaft der Wissenschaften auf das Jahr 1785, Praha, 8 [4] [Formát 8 opravil Šafárik na 4 v rukopisných poznámkach k vydaniu Geschichte…, 1826.] od Dobnera. — Karl Gottlob Anton, Erste Linien eines Versuchs über den alten Slaven [Ursprung, Sitten, Gebräuche, Meinungen und Kentnisse] [vydané v Lipsku 1783], 2. diel [Druhý diel tohto spisu, obsahujúci opravy a doplnky, vyšiel r. 1789.], str. 103 a n. — Anton Linhart, Versuch einer Geschichte von Krain, 2. diel, Ľubľana 1788, 8, str. 357 — 358. — Christian Friedrich Schnurrer, Slawischer Bücherdruck in Würtemberg im XVI. Jahrhundert, Tübingen 1799, 8. — Johann Christian Engel, Geschichte des ungarischen Reichs, 1798 II, 472, III, 457 a n. — Jozef Dobrovský, Glagolitica, o hlaholskej literatúre, Praha 1807, 8.

[390] Jazykovedné diela patriace sem a do § 27 sú v krátkosti tieto: gramatiky: Bartholomaeus Cassius [Bartuo Kašić], Institutionum linguae illyricae libri II, Rím 1604, 8. — Fran Marija Appendini, Gramatika ilýrskeho jazyka (po taliansky [Grammatica della lingua Illyrica.], Dubrovník 1808, 8 a častejšie. — Starčević, Nuova gramatica ilirica, Terst 1812, 8. — Aj Micalia, Della Bella, Voltiggi a Stulli pripojili pravopis i gramatiky k svojim slovníkom. Slovníky: Faustus Verantius [Fausto Vrančić], Dictionarium quinque nobilissimarum Europae linguarum, Latinae, Italicae, Germanicae, Dalmaticae et Ungaricae, Benátky 1595, 4. — Ten istý od Petra Lodereckera, rozšírený o češtinu a poľštinu pod názvom Dictionarium septem [diversarum] linguarum [Dictionarium septem diversarum linguarum, videlicet Latinae, Italicae, Germanicae, Dalmaticae, Bohemicae, Polonicae et Ungaricae], Praha 1606, 4. — Jacobus Micalia [Jakov Mikalja], Thesaurus linguae illyricae, in quo verba illyrica italica et latine redduntur, Loreta 1649, 8, dokončený v Ancone 1651. — Pater Ardelio Della Bella, Dizionario Italiano, Latino, Illirico, Benátky 1728, 4, nové vydanie od Carla Antonia Occhiho, Dubrovnik 1785, 2 zv., 4. — Jose Voltiggi [Voltić], Ričoslovnik illiričkoga, italianskoga i nimačkoga jezika u Beču (Viedeň) 1803, 8. — Joakim Stulli [Jaćim Stulić], Lexikon Latino-Italico-Illyricum, 1. diel: latinsko-taliansko-ilýrsky, Budín 1801 — 1810, 2 zv., 4; 2. diel: Rječosložje, ilýrsko-latinsko-taliansky, Dubrovník 1806, 2 zv., 4; 3. diel: Vocabulario Italiano-Illirico-Latino, taliansko-ilýrsko-latinský, Dubrovník 1810, 2 zv., 4.

[391] t. j. Frizinské zlomky

[392] bukvica — odroda cyriliky; tlačili sa ňou knihy pre katolíkov v Bosne

[393] Andreas Zmajević, narodený v Peraste, vychovaný v kolégiu Propagandy, barský a dioklejský arcibiskup, srbský prímas, písal v XVI. stor. v ľudovo-dalmátskom a latinskom jazyku dalmátčinu cyrilským písmom, Annales ecclesiasticos od začiatku sveta až do jeho čias, uschované sú v knižnici Propagandy.

[394] Anonymus — presbyter Diocleas

[395] Najstaršia latinským písmom tlačená kniha katolíckych Ilýrov.

[396] Megiser Remuž — je autor prvého slovinského slovníka: Dictionarium quatuor linguarum, videlicet Germanicae, Latinicae, Illyricae, quae vulgo Sclavinica appellatur, et Italicae sive Hetruscae.

[397] Philippus de Diversis de Quartigianis — napísal spis o Dubrovníku, vyd. r. 1882

[398] Appendini, Notitiae istorico-critiche, Dubrovník 1802, I, 205 a n.

[399] Daržić (Darža, Držić) Đorde (Đore, Đurađ). Appendini ho omylom nazýva rodným menom Biagio (tal.; pozri Šafárik, Geschichte der südslawischen Literatur II, 3), podľa ktorého pravdepodobne ho Šafárik tiež mylne pomenúva latinským menom Blasius.

[400] Podľa Ivana Kukuljevića Sakcinského, Bibliografija Hrvatska I, 325, Daržić Gjuro (Gjore) sa narodil r. 1460, zomrel r. 1510, podľa náučného slovníka (Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenačka) sa narodil r. 1461, zomrel r. 1501, podľa Šafárika (Geschichte der südslawischen Literatur II, 2) narodil sa pred rokom 1463.

[401] Menze Sigismondo (tal.) — Minčetić Šiško Vlahović starší

[402] Vetranić (tal. Vetrani) Mavro, zvaný Čavčić

[403] Appendini, tamže. Johann Christian Engel, Geschichte des Freistaats Ragusa, Viedeň 1807, str. 197, 216 a n.

[404] Razzi — napísal prvú tlačenú históriu Dubrovníka: La storia di Raugia, Lucca 1595.

[405] Zlatarić Dinko. Šafárik v Geschichte der südslawischen Literatur II, str. 21, neuvádza s určitosťou rok jeho narodenia — 1556. Píše: narodil sa asi r. 1556 a ako rok smrti uvádza r. 1607. Podľa encyklopédie (Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenačka) Zlatarić sa narodil r. 1558, zomrel r. 1609.

[406] Rok vydania 1597 uvádza Šafárik v Geschichte der südslawischen Literatur II, 124.

[407] Zuzzeri (čítaj Cuceri).

[408] Letopočet 1577 označuje rok jej vydaja za florentského šľachtica Bartola Pescioniho. Cvijeta Zuzorićová sa narodila asi r. 1555.

[409] Appendini, tamže. Engel, str. 228 a n.

[410] Ritual Rimski istomačen Slovinski.

[411] Nauk karstjanski kratak.

[412] Budincus — Budina Šimun, Ispravnik za jerei ispovidnici i za pokornici, Rím 1582. Šafárik (Geschichte der südslawischen Literatur II, 207) cituje z Karamana (Considerazioni), že Levaković prepísal túto knižku iba hlaholskými písmenami, a prepis latinským písmom pokladá za neistý.

[413] Theologia moralis seu manuductor illyricus ad cognitionem sacri ordinis etc. alias Bogoslovje diloredno aliti rukovod Slovinski na poznanje svetoga reda.

[414] Tiež Mernavić (Mernjavić).

[415] Na poslednej strane knihy je napísané: In Ancona per Ottavio Beltrano 1651 (Šafárik, Geschichte der südslawischen Literatur II, 108).

[416] Pravopis textu ponechávame podľa pôvodiny.

[417] Jerusalem oslobodjen.

[418] Proserpina ugrabljena.

[419] Posvetilište ljuveno.

[420] Osman, spjevanje viteško.

[421] Sedam pjesni pokornieh.

[422] Vida Marco Girolamo — Palmotić spracoval Christiadu skôr ako parafrázu než ako preklad, rozšíril ju a hexametre nahradil štvorstopovou krátkou slohou. (Šafárik, c. d., 174.)

[423] Elena ugrabljena.

[424] Danica, dcéra bosenského kráľa Ostoja. Názov diela: Danica.

[425] Bunić Ivan Sara, zvaný Vučičević, starší.

[426] Zamagna (Zamanja) — Džamanjić (Gjamanjić)

[427] Nauk za pisati dobro latinskima slovima rieči jezika slovinskoga, kojim se Dubrovčani i sva Dalmacia, kako vlastitim svojiem jezikom služe (Kukuljević-Sakcinski, c. d., 43).

[428] Palmotić Jakobica, zvaný Dionorić. Rok 1680 uvádza Šafárik podľa Dolciho. V Geschichte der südslawischen Literatur II, str. 41 píše, že podľa Cervu zomrel r. 1670.

[429] Gundulić Ivan Šiškov — vnuk Ivana Franova Gundulića

[430] Štyri Gundulovićove drámy uvádza Šafárik podľa Appendiniho. V Geschichte der südslawischen Literatur II, 135 zisťuje Šafárik u Appendiniho chybu. Radmio je pastorálna dráma (prepracovanie Zlatarićovho Ljubmira a to je preklad Tassovej pastierskej drámy L’aminte). Tému lásky Radmila a Raklice spracoval Gundulić v cykle idýl. Na inom mieste pripisuje Appendini tomuto básnikovi len tri drámy: Radmio, Raklica a Otton, Stulli pozná iba dve: Sunčanica, Otton. Podľa náučného slovníka (Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenačka) drámu Sunčanica nenapísal Ivan Šiškov Gundulić, ale Šiško Gundulić, syn Ivana Franova Gundulića. Ivan Šiškov Gundulić napísal teda len jednu pôvodnú hru — Otton.

[431] Suze i tužbe Radmilove.

[432] Bunić Vučičević Ivan Nikolica.

[433] Appendini, tamže. Engel, str. 19, 235, 253 a n.

[434] Bunić Babulinović Miho — prekladal Sofoklove tragédie do taliančiny okolo r. 1570

[435] Bunić Vučičević Ivan Sara, starší.

[436] Bunić Vučičević Ivan Sara, mladší.

[437] Borešić alebo Burešić Marin.

[438] Demitri Nicolo (tal.)

[439] Ektorović alebo Hektorović, po lat. Hectoreus

[440] Gučetić (Gozze) Arkangeo, Rosario (Rossario)

[441] Lukarić (v orig. Lukari), prímením Burina

[442] Minčetić (Menčetić, Menze) Vladjo (Vladjo Jera), starší.

[443] Nalješković alebo Nale

[444] Bianković (Blanković) Nikola, Nauk karšćanski od Bellarmina

[445] Zvaný Starac Mjelovan

[446] Pozri Vuk Stefanović, Srpske pjesme I, str. XXXVIII.

[447] Razgovor ugodni… vyšiel v Benátkach už r. 1756 (Šafárik, Geschichte der südslawischen Literatur II, 138), vydávaný bol i viackrát.

[448] Oproti tomu píše arcibiskup Andrija Zmajević v liste Pastritiovi [Pastrićovi]: Satius est et Dalmatiae utilius, dialecto illyrica literali missam peragere, quam usuali: nam populi eam audientes quaedam verba intellegunt, et in quorumdam pia contemplatione remanent. [Výhodnejšie a pre Dalmáciu užitočnejšie je slúžiť omšu v ilýrskom literárnom dialekte ako v bežnom: lebo ľud počúvajúci ho rozumie niektorým slovám a zotrvá v zbožnom rozjímaní o nich.] Aj Benedikt XIV. písal v traktáte o omši, ktorý vydal ešte ako kardinál: Non esser espedienter che la Messa sia tradotta in lingua volgare. [Nezabráni sa tomu, aby sa omša slúžila v ľudovej reči.] Vyvarovalo by sa aj chýb, ktoré sú možné pri preklade. Galský klérus odmietol misál, ktorý r. 1660 do francúzštiny preložil istý Dominicus Voisin, podal sťažnosť pápežovi Alexandrovi VII. a neprestal, kým pápež r. 1661 neodsúdil tento preklad a kým kráľ nevydal výnos o odsúdení. Karaman prirovnal Rosu ku Quesnelovi vo Francúzsku, ktorý tiež zdôrazňuje: eripere simplici populo hoc solatium jugendi vocem suam voci totius ecclesiae, est usus contrarius praxi apostolicae et intentioni Dei [odnímať prostému ľudu tú útechu, aby mohol pripojiť svoj hlas k hlasu celej cirkvi, je zvyk priečiaci sa praxi apoštolskej stolice a božiemu zámyslu]. Túto vetu však, ako i mnohé iné, pápežská stolica zavrhla.

[449] Ritual Rimski

[450] Quanto rumore, znie § 79, non farebbe la sola Dalmazia? Li Ragusei vorebbono la prelazione. Li Montenegrini la contra starebbono con archibugiate. Li popoli che sono fra li fiumi Narenta e Cherca (Titio) sosterebbono il proprio dialetto. Quelli, che sono fra la Cherca e Zermagna (Tedanio) non la cederebbono. Altri, che si dilatano dalla Zermagna fino al Arsa, riservarebbono a se stessi la gloria; ne minor contrasto aurebbono le Isole del Adriatico, le quali nel parlare non s’uniformano col Continente né tampoco fra se medesime. Altri vorebbono il dialetto d’Athanasio Giorgicei, il quale tradusse e stampo in Vienna 1629 Tommaso a Kempis; altri quello del catechismo fatto tradurre et imprimere con caratteri cyrilliani da Gregorio Pont. (Summa doctrinae christianae Petri Canisii traducta ex latina lingua in slavonicam 1583.) [Toľko kriku… či by nenarobila len Dalmácia? Dubrovníčania by chceli uprednostenie. Čiernohorci by sa postavili proti s arciklamstvami. Národy medzi riekami Neretvou a Krkou (Titio) ponechali by si vlastný dialekt. Tí, ktorí sú medzi Krkou a Zrmanjou (Tedanio) by tomu nepodliehali. Iní, rozprestierajúci sa od Zrmanje až po Rašu, zachovali by si sami pre seba slávu; nie menší rozdiel by mali ostrovy Jadranu, ktoré sa v jazyku nezhodujú s kontinentom, tým menej zachovávajú medzi sebou jednu formu. Iní by si žiadali dialekt Atanasia Georgičevića [Georgiceus — Georgičević Atanasio, Od nasidovanja Isukarstova knjige četvere], ktorý preložil z tlače vo Viedni r. 1629 Tomáša Kempského; iní by si žiadali onen dialekt z katechizmu, preloženého a vytlačeného cyrilským písmom, od pápeža Gregora VIII.] (Summa doctrinae christianae Petri Canisii traducta ex latina lingua in slavonicam 1583.) [Súhrn kresťanskej viery Petra Kanisija, preložený z latinského jazyka do slovanského r. 1583], o ktorom katechizme Provinciálna synoda aquilejská ustanovila: quem cupimus a clero illyrico frequenter tractari et legi, ut sit haec materna lingua sacerdotibus Illyriae in promtu ad populos docendos [chceli by sme, aby ho často ilýrsky klérus používal a čítal, aby ho v materinskej reči ilýrski kňazi mali poruke na poučovanie ľudu].

[451] Uzdasi Mandaljene pokornice

[452] Život i djela sv. Benedikta

[453] Budmani Lukrecia, rod. Bogascini

[454] Appendini, l. c. Engel, str. 28, 261, 272 a n.

[455] Grammatica della lingua Illyrica

[456] Ričoslovnik Illiričkoga, Italianskoga i Nimačkoga jezika s jednom pridpostavljenom gramatikom ili pismenstvom.

[457] (Stulić), Lexicon Latino-Italico-Illyricum, Budín 1800 (1. diel), 1810 (2. diel); Rječosložje (ilýr.-tal.-lat.), Dubrovník 1806; Vocabulario Italiano-Illyrico-Latino, Dubrovník 1810.

[458] Pramene: Ignazio Giorgi, Sulle antichita illyriche, rukopis; v predhovore k svojmu ilýrskemu žaltáru uvádza Giorgi vyše 30 dubrovníckych učencov do r. 1500. — Sebastiano Dolci, De illyricae linguae vetustate et amplitudine, Benátky 1754, Fasti literario-ragusini, seu virorum literatorum usque 1766 in Ragusina ditione prospectus, Benátky 1767, 4. — Fran Maria Appendini, Notizie istorico-critiche sulle antichita storia e’ letteratura de’ Ragusei, Dubrovník 1802 — 1803, 2 zv., 4. — Johann Christian von Engel, Geschichte des Freistaats Ragusa, Viedeň 1807, 8.

[459] Cosmo Stjepo (Stephanus Cosmus)

[460] Lastrić Filip z Očevje

[461] Pištole i evanjelija, Benátky 1613

[462] Stipan Jajčanin Markovac alebo Margitić

[463] Lovro Bračuljević z Budína

[464] Čilić alebo Luka Karaga

[465] Filipović Jerolim z Ramy

[466] Pozri Epitome vetustatum Bosnensis provinciae, seu brevissimum compendium historico-chronologicum de antiquitate variisque suis vicissitudinibus et consistentia usque ad haec tempora. Locupletata in hac nova editione nonnulis additionibus, multoque pluribus locupletanda fuisset, ni carentia monimentorum, ob rationes in prologo indicandas, cassum reddidisset omne studium. Congesta et compilata a Patre Philippo (Lastrić) ab Ochievia, Provincialatu functo etc., Anconae 1776, 4.

[467] gj čítaj ako d

[468] sh čítaj ako š

[469] Jazykovedné diela: Gramatiky: Matija Antun Relković, Neue slawonisch-deutsche Grammatik [Nova slavonska i nimačka gramatika], Záhreb 1767, 8, nové vydanie [Slovnica (našega jezika). Tretie vydanie vyšlo tiež vo Viedni r. 1789.] od Frana Ande1ića, Viedeň 1774, 8, 1789, 8. — Pater Marijan Lanosović, Einleitung zur slawonischen Sprache [Neue Einleitung… Tretie vydanie rozšírené o rozhovory a slovník], Osijek 1778, 8, 2. vyd. 1789, 8, 3. vyd. Budín 1795, 8. — Slovník: (Matija Antun Relković), Deutsch-illyrisches (t. j. slavónsky) und illyrisch-deutsches Wörterbuch, Viedeň 1796, 2 zv., 4.

[470] „… panormitanska divica“

[471] Syn Matiju Antuna Relkovića.

[472] V Geschichte der südslawischen Literatur II, str. 189 uvádza Šafárik rok vydania 1796. Podľa Nar. enc. srp.-hrv.-sloven. Kućnik vyšiel r. 1794.

[473] Prvé vydanie v Drážďanoch r. 1761, druhé v Osijeku r. 1779.

[474] Život Petra Velikoga Cara Russie, izpisan od Arkimandrite Antonie Kalifora.

[475] Takzvaní Wasserkroaten v Uhorsku (Mošonská, Šopronská, Rábska, Baranská stolica) — podľa Kollára [Kollár Adam, Amoenitates iuris publici Hungarici] (Amoenitates iuris publici I, 116) potomci Bisenoc [Biseni (Besinati) — pečenežský kmeň vo Valašsku a Sedmohradsku, od r. 970 tiež v Uhrách v Mošonskej stolici a v Potisí. V maďarskom vojsku slúžili ako ľahká pechota. Od čias kráľa Žigmunda niet o nich zmienky.], ktorých pokladá za Slovanov z Bosny, podľa Bela (Notitia Hungariae V, 14) praví Chorváti, „tum in istas oras traducti, quum post cladem Ludovici II. arctiores fierent termini Hungariae“ [premiestení na tie okrajové územia, ktorých hranicami sa stali po porážke Ľudovíta II. severné hranice Maďarska], podľa pána Rumyho sú dokonca priami potomkovia Rusov (Rusínov), ktorí spolu s ostatnými Rusniakmi, sprevádzajúc Maďarov, vraj prišli do Uhorska, vôbec nie sú samobytným, od ostatných charakteristicky odlišným kmeňom, sú len odrodou vlastných Chorvátov, preto teda aj ich nárečie je iba porušená a pre ich zmiešanie s Nemcami a Maďarmi až veľmi zakalená odroda chorvátčiny a tvorí prechod od nej ku kranskej vindčine.

[476] Sem patriace tlačené diela v úplnosti zaznamenal pán Kopitar vo svojej gramatike. Pozri str. 438 a n. Najdôležitejšie spomedzi nich sú: a) v hlaholskom písme: 1. katechizmus z r. 1561, 2. prvá časť Nového zákona, 1562, 4, 3. druhá časť Nového zákona, 1563, 4, 4. Augsburské vyznanie, 1562, 5. apológia Augsburského vyznania, 1564, 8, 6. postila, 1562, 4; b) v cyrilskom písme: 1. katechizmus, 1561, 2. prvá časť Nového zákona, 1563, 4, 3. druhá časť Nového zákona, 1563, 4, 4. Augsburské vyznanie, 1562, 5. postila, 1563, 4 atď.

[477] Letopočet opravil Šafárik v rukopisnej poznámke k vydaniu Geschichte z r. 1826, str. 267.

[478] Pozri Engel, Geschichte des Ungrischen Reichs III, 469.

[479] Canonicus Jo. AD. de Guerche (seu Goriciensis)… (Engel, l. c). Ostatné priezviská sme prepísali podľa prístupných novších prameňov. Odlišnosť je iba v menách Vincović a Petrečić, ktoré Šafárik píše podľa Engela: Vinkovich, Petretich.

[480] Prvé vydanie Kroniky (3 diely) r. 1696 v Zagrebe, druhé vydanie tamtiež r. 1744, tretie tamtiež r. 1762. Posledný diel vyšiel aj osobitne pod názvom Pridavek kronike iliti spomenka… atď., tamtiež r. 1762. (Šafárik, Geschichte der südslawischen Literatur II, 337.)

[481] Je to Vramcova kronika. Antun Vramec, dr., chorvátsky spisovateľ (1538 až 1587), Kronika kratka, slovenskim jezikom opravljena (1578).

[482] Lado horvatski iliti Sibilla — zábavný veršovaný spis o hádačskom umení

[483] O ňom píše Kerčelić: Scripsit plurima. Meditabatur historiam Slavoniae: sed visa eius vulgari lingua edita ab illo chronica, item vulgo Sibylla, tantus in immortalis memoriae virum concitatus ab iis, quibus doctrinae et literae vi vocationis incumbunt, est livor atque odium, ut prope infinitis calumniis et iniuriis affectus Viennam abiret, ibidem mortuus 1715. [Písal veľa. Pomýšľal na históriu Slavónie: ale keď vyšla jeho kronika, ktorú vydal v ľudovom jazyku, ľudove tiež Sibylla, takú nepriazeň a nenávisť voči mužovi nesmrteľnej pamiatky pojali tí, ktorí sa venujú vedám a literatúre len z povinnosti, že strápený takmer neprestajnými na cti utŕhaniami a skrivodlivosťami odobral sa do Viedne a tam umrel r. 1715] [Podľa Engela, c. d., zomrel r. 1713]. Pozri Engel, Geschichte des Ungrischen Reichs II, 145.

[484] Dictionar, ili reči slovenske…

[485] Index Illyrico-sive Croatico-Latinus

[486] Jazykovedné diela. Gramatiky: Anleitung zur kroatischen Rechtschreibung [Návod k chorvátskemu pravopisu (chorv. i nemecky)], Budín 1780, 8. (Szent-Mártony) Einleitung zur kroatischen Sprachlehre [für Deutsche], bez uvedenia miesta tlače (Varaždin) 1783, 8. — Franz Kornig, Kroatische Sprachlehre, Záhreb 1795, 8, 1810, 8. — S. [Josip] Đurkovečki, chorvátska gramatika [V Geschichte der südslawischen Literatur II, na str. 309 — 310 medzi chorvátskymi gramatikami uvádza Đurkovećkého dielo Jezičnica Horvatsko-Slavinska…, Pešť 1826], Budín 1825. — Slovníky: Juraj Habdelić, Dictionarium (chorvátsko-latinský), Štajerský Hradec 1670, 8. — Ivan Belostenec, Gazophylacium seu Latino-Illyricorum Onomatum aerarium, Záhreb 1740, 4. — Andraš Jambrešić, Lexicon Latinum interpretatione Illyrica, Germanica et Hungarica locuples, Záhreb 1742, 4.

[487] Latinský jazyk, povedali, 800 ročným používaním sa stal ústavným; Chorváti nie sú poddaní, ale spojenci Uhorska; dôvody pochodiace zo dvora, Galície, Srbska atď. a zo samého Uhorska netýkajú sa Chorvátska, len 1/4 Uhrov, že sú rodení Uhri, len 1/5 všetkého obyvateľstva hovorí po uhorsky; uhorský jazyk ešte nie je vedeckým jazykom; Chorváti by boli vytlačení z obchodov atď.

[488] Pramene. Matija Petar Katančić, Specimen philologiae et geographiae Pannoniorum, in quo de origine, lingua et litteratura Croatorum disseritur, Záhreb 1795, 4. Tiež jeho De Istro eiusque accolis commentatio, Budín 1798, 4. — Johann Christian von Engel, Geschichte des Ungrischen Reichs, diel. II.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.