ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlani po jarných prácach vybral som sa do S. navštíviť môjho priateľa Janka B. Nebol som tam od dvadsiatich rokov. S Jankom chodili sme vedno do školy, vedno hladúvali na biednom študentskom koste, v jednej hospode sme bývali. Ba boli sme jeden do druhého takrečeno zaľúbení, lebo keď sa Janko začal okolo Ireny Simonidesovie obšmietať, veľmi ma to mrzelo, ačkoľvek som vedel, že on nebude za takou zpolovice Nemkyňou, zpolovice Maďarkou dlho pozerať. A zase keď zvedel, že počas vakácií v jednej škole na Považí, kde mali 3 dievčatá, tak mne „porobili“, že v ostatný rok viacej som sa cvičil v písaní listov, než v nemeckých školských úlohách, v ktorých som však predsa bol „eminens“, — keď to reku Janko zvedel, ostal ako zabitý, a len horko-ťažko dal sa presvedčiť, že pritom všetkom môžeme byť takými vernými priateľmi, ako dosiaľ.

Pravda, po skončení stredných škôl rozlietali sme sa ako vtáčatá po Jáne, takže sme si len raz, dva razy do roka písali, kde je ktorý, čo robí a myslí. Potom prišla vojenčina, zatým túlanie sa po všelijakých kancelláriach, kým konečne ja nezastavil som sa u chorľavého bezdetného strýka v gazdovstve, s titulom domáci „mladý pán“, avšak v skutočnosti ako bezplatný pomocník, kasnár, zavše kočiš a čo prišlo. Vtedy mi písal Janko s radosťou, že i on je u dákehosi árendátora — Nemca — hospodárskym praktikantom a či čímsi takým voľačím, so stravou a bytom a 10 zl. mesačného platu.

Neskôr sa mu dôchodky popravily, poneváč bol neobyčajne príčinlivý. A že vedel s krajciarmi sporiť, o pár rokov sám vzal do prenájmu jeden majetok, dosť malý, ale na výhodné podmienky. Konečne pred pätnástimi rokami kúpil terajší majetok v S. Ja som medzitým prevzal gazdovstvo po strýkovi a tak hľa s priateľom Jankom sme zase na rovnakej postati.

Lenže roky letia a v starosťach, prácach, bojoch zaujatí priatelia storáz radi by sa sísť, ale zriedka kedy sa im to podarí. No, vlani odkázal mi Janko od svojho syna, ktorý veľkonočné sviatky v mojom dome trávil, že ma v ten a v ten deň iste čaká u seba, lebo že vraj má pokonať jednu vážnu spornú vec, v ktorej mňa potrebuje za prostredníka; aby som sa tedy vybral na pár dní. No reku, keď je to také súrne, musím teda isť. I vybral som sa.

Jankov dom leží od železničnej stanice na pol hodinky cesty. Priateľ čakal na vozíku. Po srdečnom vítaní sadli sme a šli. Na Jankovi, rozumie sa, tých prebehlých dvadsať rokov dokonále poznať. Neveľmi zmohutnel, len žily mu vystaly na krku, čele, rukách, a sem-tam vidno mu na hlave i brade po jednom šedivom vlase.

„Ej, Jano môj, aký je život! Žijeme, lopotíme sa a príde staroba i smrť, bez toho, žeby sme sa i len navštívili, potešili, ako sa na priateľov sluší.“

„Hm, život, to sme my. Voľákosi i ty i ja neskoro zrejeme rozumom, že tak ťažko nahliadame, že priatelia majú sa navštevovať a súviseť jeden s druhým.“

„Nuž,“ reku, „veď nahliadať, nahliadame, ale človeku ťažko sa je rozhodnúť isť.“

„Eh, čo by to bol za náhľad, keď sa nevieš rozhodnúť! To je sebaklam!“ odsekol Janko určite.

Vtedy prešli sme s hradskej na dedinskú cestu.

„No,“ myslím si, „teraz to pôjde hore-dolu, vrštek, jama.“ Ale nie, ideme a cesta znamenitá. „Ej,“ reku, „ale máte dobrú cestu!“

„Máme, keď sme si ju spravili. Mal si ju videť pred pätnásť rokmi! Táto cesta stojí našu obec mnoho tisíc vozov kamenia a veru i tisíce robotných dní.“

„Nuž ale či sa odplatí na cestu toľko vynaložiť?“

„Ako by sa neodplatilo?! Len si porátaj, koľko jedna obec len do roka na planej ceste vozov zkazí, koľko sa na čase zmešká, koľko sa na statku dokaličí, ba ešte i koľko sa zrna, hnoja a krmu ztratí, nuž ti to učiní toľkú sumičku, že v okamžení pochopíš, že na príklad na našu cestu oddalo sa vynaložiť za desaťtisíc korún práce!“

„Ba nevrav, kdeže by to zašlo, u nás takto cesty správať, veď by sme za 4-5 rokov na vnivoč vyšli.“

„No, brat môj, my hľa sme všetci v dedine boli istotne chudobnejší, než vy tam. Ale keď sme sa mnohokrát porátali, koľko peňazí nám tá bývalá planá cesta každoročne z vrecka povyťahuje, nahliadli sme so dvaja, že nám je veľmi osožné základne ju napraviť. Pri poratovaní vyšlo nám po tri roky, že naša milá cesta stojí nás ročne 480 — 570 — 500 zlatých; v ten najhorší rok sme do tých 570 zl. ešte nerátali jednu vytknutú nohu, jednu zlomenú ruku, dva rozdriapané kabáty, a všelijaké iné drobnosti, ktoré sa pri prevrhnutiach, na jamách zkazily.“

„Nuž ale ty máš predsa len rozumných spoluobčanov, že to všetko nahliadli.“

„Hm, braček, veď to oni len tak po ľahúčky nenahliadli. Učiteľ po dva roky dával chlapcom úlohy z počtov o tom, koľko sa na našej ceste zkazí, opakoval ich aj na letnej zkúške. Farár držal behom roka tri kázne o tom, aký hriech je hrať blížnemu i sebe o život i o zdravie, mučiť statok planými cestami; aká surovosť sa tým rozširuje, keď na závoze paholok lebo gazda kone mláti, preto že v náruživosti ako by oslepne a nevidí, že z toho miesta vytiahnuť plný voz statok nevládze. Tak pracovalo za tú cestu viac rozumných ľudí, až sme sa konečne rozkývali. Pravda, šťastie bolo, že rozhodli sme sa dokonále ju spraviť, takrečeno naraz. Teraz sme pravda spokojní.“

„Hm, hm,“ vzdychol som si.

„Povedal si dačo?“ spýtal sa ma Janko.

„Ach nie,“ reku, „len som si pomyslel na naše cesty u nás. Ja som na nich tejto jari prišiel o poriadneho koňa.“

Keď sme dochodili do dvora, pozrel som ešte na voze po sebe, či som reku v poriadku. Pravda, nebál som sa, že ma domáca pani ohovorí. Neznal som ju síce osobne, ale podľa toho, čo mi moja žena o nej rozprávala, neočakával som nič zvláštneho. Moja žena ztretla sa s ňou so dva razy. „Môže byť dosť dobrô žieňa,“ hovorila moja, „len sa prijednoducho šatí. Veď už len pani statkárová mala by i na slušný oblek voľačo držať.“ (Na našom vidieku volajú statkárom temer každého, kto na pr. drží až dva páry volov a zvlášte, ak sa do mesta vozieva na peknom vozíku.)

„Nuž,“ reku, „čo len oblek, a prijednoduchý oblek, to je vari ešte nie toľká chyba!“ odvetil som trochu horko, poneváč mňa tie „slušné“ obleky trochu mrzely, to jest nie že by práve obleky, ale krajčírky mi robievaly protiveň účtami.

„No ale ona (totiž tá priateľova žena) ani ináč nič neznamená,“ pokračovala moja. „Voľákosi jej poznať, že je z dediny; ruky má tvrdé, ako by doma dlážku drhla; podľa reči vidno, že sa o svet mnoho nestará. Hľa, keď som to s ňou bola, také čosi povedala, už veru ani neviem, či o móde a či o bontone, že sme s Hermínou len jedna na druhú pozrely, a málo chybelo, že sme sa nezachichotaly.“

„Hm,“ myslím si, „vo veciach módy, ,šiku‘, bontonu, je moja žena majster. Za dievčenstva išiel jej po celom vidieku chýr, že pekne tancuje. Ale ozaj tancovala, ešte teraz rastiem, keď si na to pomyslím! I šatila sa už vtedy veľmi vkusne, no a od tých čias si vkus vytríbila! A v spoločnosti, alebo pri olevrantoch, vôbec pri zábavných príležitosťach, ako sa moja žena vie točiť, ako štebotať! No nebanujem, že som si ju vzal. Uvidím,“ myslím si, „či je Janko taký šťastný.“

Došli sme k prvému dvoru v dedine, kone s vozíkom obrátily sa na široký mostík, vedúci s cesty do dvora.

„To je tvoj dom?“

„Áno.“

Pár krokov šli a zastali sme na dvore pred úhľadným popolkavo barveným, škrydľou krytým domom. V tom z domu vybehla domáca pani a dvoje detí; s uradostenými tvárami nás vítaly. Janko chcel ma predstaviť svojej žene, ale ona už podala mi ruku.

„Nás,“ povedá, „netreba predstavovať, vlastne sa poznáme, keď sme sa dosiaľ i nevideli.“

Chlapec bral mi z ruky kufrík, dievčatko dážďnik a šli sme do domu.

V izbe obrátila sa domáca pani ešte raz ku mne, hovoriac: „Srdečne vás vítam. Len aby ste sa u nás dobre cítili.“

Prizrel som sa domácej panej na šaty. Boly jednoduché, domáce, ale naskrze nie nevkusné, ako by som podľa reči svojej ženy bol očakával.

Izba, do ktorej sme vošli, bola priestranná s velikými oblokmi; bol tam veľký stôl, ale i dve postele; na stenách visely dva kresťanské obrazy; v oknách kvetiny starodávne i novotné. Daktoré už kvetúce, ale všetky čistučko držané.

„Máte,“ reku, „pekné kvietky.“

„Nič zvláštneho,“ odvetila pani. „V druhých izbách sú krajšie. I môj Janko i ja radi máme kvety, a každý, i deti majú svoje kvietniky, ktoré si sami opatrujú. Môj Janko vravieva, že i podľa kvetov v obloku dá sa videť, či je domácnosť v poriadku alebo nie.“

Mojou hlavou prebehla myšlienka, videl som kvety u mňa; zapadnuté prachom, jedny vyschnuté, druhé vyhnité a tie, ktoré žijú, biedne. Moja žena vravieva síce, že sa u nás kvety nedaria, lebo hľa, že aké krásne boly, keď sme ich z mesta od záhradníka domov doniesli a hneď o mesiac začaly čosi choreť. Síce moja žena má snáď viac starostí na hlave, ako Jankova; veď i náš dom je väčší, čeľadi tiež viac, len detí menej, totiž my máme štvoro, Jankovci šesť. Ale ma predsa len pohlo, ak reku, naše kvety majú byť obrázkom našej domácnosti, to je u mňa všeliako!

„No počkaj,“ pomyslím si, „veď i tu dám pozor, či sa to srovnáva.“

„Prepáčte, že musím odbehnúť,“ povedala Janková a vyšla, bezpochyby do kuchyne.

Ja pozrel som oblokom na dvor. Je hladký, čistý, „ako kolkáreň“. Trávičky nevidíš na ňom. Od domu na pravo hospodárske stavy, na ľavo a za chrbtom domu záhrada. Janko práve šiel dvorom, zastavil sa pri paholkovi, ktorý utieral vozík, čosi mu kývnul, a na to bral sa schodíkami do domu a vošiel ku mne.

„Odpusť, že som ťa nechal samotného. Sadni si a cíť sa ako doma!“

„Ďakujem. Ozaj Janko, ale máš čistučký dvor! Či si to už tak kúpil?“

„Hm, kúpil, ale len miesto. Lebo to, čo je teraz dvorom, pred rokmi bola barina, len krivou cestou dalo sa prejsť s cesty do domu a k humnu. Usilujem sa, aby bol čistý dvor; netrpím ani pažite; ani smeti, lebo z toho povstáva škoda, to sklený črep, to blato, výpar, choroba, to nečistota vsiakne do studne. Jedným slovom, dvor musí byť čistý.“

„No, to sa ja u teba všeličomu podučím. Ja som veru dosiaľ nebral dáko do povahy, či na dvore jesto smetí, lebo nie.“

„Veru je to treba. I dom som musel temer celkom popremieňať. Trochu podmokol, lebo hľa, tam zpod vršku za záhradou bola mokraď. Tú som sviedol do nádržky, z ktorej teraz púšťavame vodu na polievanie záhrady; zvôkol-vôkol záhrady vykopal som dosť hlbokú priehradu, kanál, hlbší, ako sú základy domu; pivnice som vybetonoval; daktoré priečne steny v dome prestavil, obloky zväčšil, na jednom boku na slnečnej strane i nové dal spraviť. Vôbec celý dom som vlastne novosriadil.“

„Nuž ale veď to muselo mnoho stáť, za to by si bol snáď i nový dom vystavil,“ prerečiem ja.

„No, to už nie. Veď tie poprávky nerobil som odrazu, ale v príhodný čas, a konečne teraz mám dom asi taký dobrý, ako by bol i nový staval, a predsa ma opravy nestoja len asi tretinu toho, čo by bol stál nový. A veď i nový sa obyčajne tak vystaví, že sa ti po roku po dvoch voľačo ukáže, čo treba naprávať. Pri opravách išlo mi predovšetkým o zdravé povetrie. Lebo ani nedostatočná živnosť nestojí ľuďom toľko, ako nedostatok zdravého a čerstvého povetria. Každý človek potrebuje za 24 hodín asi 600 krychlových metrov povetrného priestoru, alebo v menšej chyži toľko povetria. Tedy v chyži 7 metrov dlhej, 5 metrov širokej a 4 metre vysokej, má sa povetrie za 24 hodín asi 4 1/2 raza obnoviť, ak by v nej za celý ten čas i jeden človek mal zdravo dýchať.“

„Hm, braček, 600 kubických metrov! Veď je to hrúza, kdeže by kto také izby staval! Veď by to na pr. pre moju domácnosť bolo treba 7 izieb, každá so 14 metrov dĺžky, 10 metrov šírky a… no holá nemožnosť!“

„No veď som povedal, že keď je izba menšia, treba obnovovať povetrie. To jest ustavične vetriť! Áno, ustavične vetriť!“

„Nuž ale, ako že to spravíš? V lete to len akosi ide, ačkoľvek i vtedy deti ľahko prechladnú, ale v jaseni, v zime za zlej chvíle?“

„Každej veci spôsob. Ja, vidíš, mám v každom obloku jeden veterník. Aha, prizri sa, tu sú dve sklené tably v jednej štvrtine obloka tak zapravené, že vonkajšia má na spodku na 2 centimetre otvor (škáru) na spodku a vnútorné práve taký otvor na vrchu, takže pomedzi ne môže povetrie zvonku do izby prechodiť, k tomu sa vonkajšie povetrie medzi dvojitými tablicami trochu ohreje a tak ticho sa v izbe obnovuje, že z toho žiadne prechladnutie povstať nemôže.“

Pozerám to zariadenie a veru sa mi zapáčilo.

„Hm,“ reku, „ty si kumštár! Ako si to len vymyslel?“

„Ach veď som ja to nevymyslel, ale všetci ľudia všetko vedia. Čítal som to v istých novinách, nuž som si dal obloky tak sriadiť.“

„Lenže mne by sa videlo, že netreba mať na každom obloku veterník, vari by bolo dosť pre jednu izbu jeden.“

„Hľa, už si zase v tom blude, ako by čerstvé povetrie škodilo. Prečo by si chcel mať menej veterníkov?!“ rozhorlil sa Janko.

„Nuž,“ reku, „za treskúcej zimy tiež treba vetriť; už raz predýchané povetrie je plané kúrenie; ľudia v čistom povetrí potrebujú menej teploty, než v dusenom, preto i pri silnom vetrení nemusíš zkúriť viac paliva, než pri nevetrení. Konečne v nadmier tvrdých mrazoch dá sa na bársktorom takom veterníku vnútorná tablica aj úplne zatisnúť, zapreť. No, ale to je bočná vec. Ale hľa, ja sa hneď rozčulím, keď voľakde zbadám odpor proti čerstvému povetriu. Lebo hľa, i zdravé povetrie je božie požehnanie a my nevieme si ho vážiť a užívať. Mňa nadchodí hnev, keď prídem do mestečka k známym popanšteným ľuďom a vidím na príklad tri obývané stredné izby a z tých jedna užíva sa za „salón“, druhá za „jedálňu“ a tretia za „spálňu“. Prečo reku nespávate vo všetkých troch?! — Keď sa vraj v jednej pomestíme! — Koľkí? — Pätoro. — No, myslím si, potom nie div, že jedno dieťa má skrívenú chrbtovú kosť, druhé večne červený nos, tretie je úzkoprsé, že matka má ušný katarrh, otec pľúcny a celá rodina že je biedna. Všetky nemoce, že sa jej chytia, neznesie bársaké zdravé jedlo. Načo vám je „jedálňa“, salón, keď každé dieťa nemá v osobitnom priestore spať? K „salónu“ pre päť-šesť-členovú rodinu treba aspoň päť-šesť obývaných izieb. Nuž a keď toľko nemôžeme mať, tedy škoda robiť komédie a hriech rozširovať škrofulosu a suchotiny a spávať po troje, pätoro v jednej izbe, keď máme tri izby. A divno, že v tomto ohľade najväčšmi hrešia stredné, meštianske, remeselnícke, kupecké a úradnícke triedy, ktoré zriedka kde majú izieb nadostač! Voňahdy sme boly i s mojou tu neďaleko v mestečku Brezovici; v rozhovore so známymi prišla reč i na nezdravé deti a tu vysvitlo, že tam aspoň v 30 rodinách jeden lebo druhý člen je zle vyrastený, chudokrevný, škrofulozný. Či je to nie hriech?“

Takáto reč od Janka dotkla sa ma hlbšie, ako on myslel. Zasmušil som sa. Či by snáď Janko vedel, že je to u mňa práve tak, ako on opisuje?! Snáď mu jeho syn rozprával; ale veď ten ešte nebol doma od tých čias, čo bol u nás. Ale akokoľvek, pravdu má.

V tom vošla Jankova žena so stolovým náčiním, za ňou dievča; v okamihu prikryly na stôl a zas vyšly. „Ale,“ reku, „Jano môj, či tá tvoja pani už privykla na tie tvoje náhľady o čistom povetrí?!“

„Hm, braček, predovšetkým ti musím oznámiť, že ja nemám panej, ale ženu, a čo sa týka náhľadov v domácnosti, skôr ich mám ja od nej ako ona odo mňa. Ona, ako naše ženy vôbec, má tú znamenitú vlastnosť, že čo za správne uzná, to chce aj previesť, a síce hneď previesť. My chlapi však i keď sme už dačo pochopili i za dobré uznali, zriedka sa k veci hneď priberieme. Že je naše bývanie slnečné, suché, že máme čisté povetrie, mnoho svetla, to je vlastne zásluha mojej ženy. Pravda, nechcem riecť, že by sa ja jej dobrej mienke bol oproti staval. Ba práve, čokoľvek zviem, počujem, čítam, čo by moju ženu zaujímalo, to jej vždy zdelím a neraz i ona príde na také veci v hospodárstve, že sa až zadivím.“

„Tvoja žena tedy hodne číta?“

„Veru temer viac ako ja.“

Medzitým doniesla domáca pani olovrant, ponúkla nás sadnúť si, i ona si sadla, pribehly i deti. Tie, ktoré ma ešte nevidely, prišly ma privítať. Samé živé, otvorené tváre. Medzi jedením pokračovali sme v rozhovore.

„Ale že,“ reku, „stihnete toľko čítať!“

„Ba ešte čo,“ zasmiala sa domáca pani, „vari vám Janko vraví, že mnoho čítame?“

„Ach nie, ale ja sa domýšľam, že je tak; už z toho, čo som teraz od Janka počul, vidím, že pozorujete a hľadáte každú vec, ktorá môže domácnosti osožiť. Nuž a to dá sa docieliť len pilným čítaním a síce výborných spisov.“

„Hej, pán priateľ, koľko by nám ešte treba bolo učiť sa, čítavať. Ja myslím, že je to pletka, čo my s Jankom čítame! Ja teším sa najväčšmi z toho, že nejednu dobrú vec, ktorú sme poznali, sme si aj uviedli, zariadili.“

„Čítanie, čítanie!“ vzdychol si Janko, „preto že primálo čítame, všeobecne hynieme. Hľa, koľko ktorý národ číta, toľko vládze. Keby sme my mnoho čítali, poznali by sme dobré i zlé stránky nášho kraja i našej vlastnej prírody a začali by sme sa prebúdzať z našej nehybnosti.“

„Ja myslím,“ poznamenal som nesmelo, „že vari nie tak čítanie, ako školy nám treba. Hodne odborných škôl. Keby sme mali so desať škôl priemyselných nižších, so dve vyššie, so tri obchodné, so päť hospodárskych nižších, jednu vysokú školu, nuž by to so vzdelaním ľahko šlo. Lebo hľa, kde si teraz má človek zaopatriť odborné vzdelanie?!“

„No tu si! bratku,“ skočil mi Janko rezko do reči. „Teraz sa má človek vzdelávať čítaním! Pravdaže, keby sme školy mali, bolo by ľahšie. Ale keď škôl nemáš! Nezbýva ti inšie, ako všemožne sa starať o to, aby každý čím viac čítal, a poneváč nám obzvlášte chybí odborná vzdelanosť, kupecká priemyselná a hospodárska, tedy máme najusilovnejšie čítať o týchto veciach. A síce nielen hospodári, kupci a priemyselníci, ale väčšina národa má sa v tomto smere vzdelávať, lebo jasná vec, že budúcnosť tomu bude patriť, kto svoje okolnosti bude vstave najlepšie využiť; no, a k tomu je predovšetkým treba byť nám úplne rozhľadenými na kupeckom, priemyselnom a hospodárskom poli. Veď už teraz dosť často vidíme, že na pr. farár v záujme svojej cirkve chytil sa mliekárstva, a síce ako odborník, iní farári vedú potravné spolky, iní peňažné ústavy, zase iní sú výborníkmi bánk, fabrík; tretí prevádzajú vzorné hospodárstva. Vidíme lekárov ako správcov bánk, advokátov, ako predsedov fabrických podnikov. Čo to všetko znamená? A veru, vidíš to, že všeobecne cítime potrebu pracovať v smere kupeckom, priemyselnom, hospodárskom. Cítime, že tento smer práce je najsúrnejší. Lenže, žiaľbohu, ešte len cítime, lebo nevieme dokonále, ako kde, akým činom a spôsobom pracovať máme. Totižto v nedostatku odborných vedomostí pokulhávame za ostatným svetom a tak musíme i zaostať.“

„Ja myslím,“ reku, „že v tomto ohľade nás životná praks najlepšie vyučí.“

„Eh, čo praks, životná praks!“ zkríknul Janko, „podvodné, blbé slovo! Ten bludný náhľad stál nás už nesmierne mnoho. Podívaj sa, čo stalo sa z našich snáď dvadsiatich Vzájomných Pomocníc a čo vyrástlo z českých a moravských záložien! Pomocnice začaly sa dosť zavčasu zakladať, ale len prví zakladatelia, povedzme všetkého spolu 5 ľudí, vedeli im za pár rokov dávať smer. Keď sa tých päť ľudí pominulo, už neobzeral sa nikto viac, čo robia tie české Záložne, ktoré naším Pomocniciam z prvu za vzor slúžily. Záložne zdokonaľovaly sa, množily, rástly. Pomocnice starly, slably; Záložne teraz sú jedným z najmohutnejších činiteľov úveru, obchodu a priemyslu. Pomocnice ako také, staly sa u nás takrečeno nepotrebnými, preto popremieňaly si jedna s druhou i mená, keďže podstatu maly už dávno inú, než tú, s ktorou boly založené. Praks! Pred päť rokmi môj známy istý Gombička v Breznici otvoril obchod. Pochodil ako pomocník Košice, Prešporok, Pešť i Viedeň, ale stál vždy len za púdlom, učil sa obchodu prakticky. No, ako začal na svoju ruku kupčiť, za tri roky „bol hotový“, t. j. prišiel takmer o všetko. Vtedy hovoril mi starý Goldfinger z Brezovice, ten čo má ten veľký dom na námestí, sklep a fabriku na likéry: „Gombička mal dales!“ — „Čo je to,“ reku, „dales?“ — „To,“ povedá, „my židia vravíme o takom človeku, ktorému chybí buďto majetok, alebo rozum. Tak tedy nedostatok!“ — „Ale veď Gombička začal s pár tisícami zlatých; práve asi s toľkým kapitálom, koľký mu na slušný obchod stačil.“ — „Veď hej, ale mal dales tuto!,“ a pritom slove oprel si Goldfinger koniec ukazovacieho prsta o čelo. „Gombička nemal nijakej odbornej vzdelanosti; keď voľačo objednával, veľkokupec videl už z jeho listu, že je nesúci. A dnes bez theorie nekúpiš ani koniec plátna!“ Nuž vidíš braček, my Slováci máme tedy vôbec dales a síce zväčša ten duševný.“

„Hm,“ myslím si, „tento Janko má divné náhľady!“

Domáca pani už pred chvíľou odišla i s deťmi. Janko vstávajúc so stoličky: „Poďme,“ povedá, „prejsť sa po záhrade!.“

„Dobre,“ reku.

Vzali sme si klobúky a vyšli na dvor a odtiaľ do záhrady. Jedna hodná strana vysadená je ovocným stromovím. Od severnej strany hustý rad svrčín i borovíc a spodok živý plot. Druhá strana je na zeleninu. Obzerám všetko pozorne. Všade bolo vidno prácu a rozum. Cez záhradu idú žľaby a niekde jarky na vodu. Na krížnych cestičkách zapravené sú nádržky na polievaciu vodu. Dakde z dosák, čo väčšie, a čo menšie zo sudov.

„Táto strana stromová, to je moja a tá hriadková ženina. A tamto ďalej majú deti svoju zeleninovú a stromkovú záhradku, vlastne len hriadky.“

„Ej, ej, to ste vy všetci veľkí záhradníci! Veď je toto krásne sriadené!“

„Obstojí,“ odpovedá Janko dosť sebavedome. „Ináčej, veď mi to už od mnoho rokov papreme, nuž nie je div, že sa čo to darí.“

„Ale sriadenie a udržovanie takejto záhrady musí ťa i hodne stáť. Dobre ti ide síce, nuž môžeš si dovoliť takýto skromný prepych.“

„Hm,“ usmial sa Janko, „záhrada nesmie byť prepychom, ale musí spájať príjemnosť s úžitkom. Záhrada má byť vzorom celému hospodárstvu. V nej má sa naučiť pracovať domáca pani, hospodár, deti, čeľaď. V hospodárskej záhrade má sa nájsť takmer cez celý rok jedna-druhá v dome potrebná, osožná alebo príjemná vec. Nemá byť v celom gazdovstve ani jedneho človeka, čo by v našej záhrade koľko-toľko zaujatia nemal. Opätujem, záhrada má byť i zrkadlom i školou pre celé hospodárstvo. Pôda obrábať sa dá najdokonalejšie v záhrade, správne a dokonale hnojiť, hnojivo vyzkúsiť, rozličné zeminy miešať, úrodu pozorovať, prácu deliť, prísny poriadok držať nemožno v žiadnej inej časti hospodárstva tak úplne a správne, ako v záhrade. Ale záhrada potom donáša i svoj osoh. Musí dať zeleniny do kuchyne a síce tak rozmanité a chutné, aby nebolo v roku dňa, v ktorý by sme z našej záhrady čo-to nepožívali. Bez rozumného pridávania zelenín do jedál, nemôžu byť jedlá dobrej chuti, zplna záživné, a tedy domácnosť zdravá, práceschopná. V zeleninách obsažené sú i také vzácne výživné látky, ktoré žiadnym iným spôsobom do tela tak prirodzene doviesť nemožno, ako upotrebením zelenín v kuchyni. Záhrada má nám dávať ovocie a má poskytovať zábavu, oddych pre ducha i telo. Vôbec keď vidím hospodársky dom bez peknej, dobre opatrovanej záhrady, hneď viem, že to tam ide jednostranne, nedobre. Domáci derú sa snáď za roky a roky bez toho, že by im sišlo na um, prečo, ako a na čo. Veď už pri stvorení sveta postavil Pán Boh človeka do záhrady, a po prvom hriechu dal ho vyhnať do poľa! Toto by sme my hospodári nemali s očú spúšťať, ale usilovať sa, aby celé hospodárstvo bolo ako jedna záhrada.“

Zamlčali sme sa, Janko dohovoril a ja porovnával som si v mysli moju záhradu s touto. Moja je väčšia, preto ani na plot nevynakladám toľkú prácu, ako tuto Janko. Pravdaže u mňa tu i tu vbehne do záhrady i sviňa a podryje stromec, alebo vyryje jamu do kvetnej hrade. To sa síce potom dá ponaprávať, ale zavše býva preto veľká protiveň. Sliepky neraz oďobú najkrajšiu plantu; nuž keď toho máme mnoho, i planty i sliepok! Čo?! — tu som sa zháčil, veď ešte neviem, koľko hydiny tu majú, a moja žena i za hydinu i za vajcia vydá do roka pekný groš. Pravda, má ona passie! Vždy musí byť či medzi hydinou, či v záhrade dajaká málokde inde vídaná zvláštnosť. Tak hľa, mala teraz dva roky párik sliepok ako drozdy; veru, mohol by ich v klietke držať, také malinké boly, ale milé. V záhrade zase máva krásne kolá, tepichy. Ona si na tom už dá záležať, aby to záhradník takými kvetami vysadil, akých nikde v okolí nevidno. No pravda, náš záhradník nie je voľáky slávny majster, je to taký posluha pri Grünštajnovej pálenici, ktorý v Pešti i pri záhradách robieval, nuž nám dosť lacno padne. Ale tuto, u Jankov to predsa len milo, utešene majú sriadené! V tom obrátili sme sa k besiedke. Šli sme hladkou cestičkou, so sklonenými hlavami. Hm, hm, myslím si, musím si ja to tu dokonále poobzerať a potom, ako domov prídem, premením našu záhradu tak, ako je táto!

Večer šli sme dosť zavčasu spať. Ja síce nebol bych dbal zahovoriť sa s Jankom trebárs do 12. v noci, ale on zaviedol ma už o deviatej do chyže mne vydelenej. Povedá: „Ak sa ti chce, ľahni si, ak chceš prečítaj si. Tu sú noviny, tam novšie knihy.“ Podal mi ruku, povedal dobrú noc a odišiel. A mne počaly práve teraz myšlienky v hlave rojiť. Vyznám, že ma Jankovo gazdovstvo obdivom naplnilo. Ja som vedel, že dobre gazduje, ale že je taký sriadený a samostatný v myslení i konaní, to by som nebol veril. Hľa, na našom okolí koľko mám známych „hrubších“ gazdov, každý sa ponosuje, že je to už nie na vydržanie; jeden hľadá kupca na majetok, druhý árendátora, tretí nevie, čo robiť. A od Janka nepočul som ešte ponosného slova! Síce i on bude mať svojho moriaka, no, veď sa ho opýtam! Ale, reku, ako ja teraz zaspím. Naučený som doma líhať si v zime v lete okolo 11. a pol 12. hodine a teraz je štvrť na desať! No, nič to, ľahnem si a aspoň za dve hodiny budem čítať v posteli. Chytil som akýsi časopis so stolíka. Prebehnem ho a tu ti práve článoček „o čítaní v posteli“. No, reku, to je práve pre mňa! Ale čítam, a tam ti je také čítanie zle-nedobre opísané! Z čítania v posteli sa vraj človek nikdy nič nenaučí, oči si veľmi kazí, poneváč všeliako krivo, šikmo hľadí do knihy alebo do novín, jedným okom bližšie, druhým ďalej. Čítanie v posteli je vraj leňošenie a predsa nie odpočinok, lebo vraj ľudia, ktorí v posteli čítavajú, neskoro vstávajú a síce zle vypočinutí. Jedným slovom, čítanie v posteli je v tých novinách vyhlásené za darebáctvo, naničhodnosť, ba hotový hriech. Ba, reku, chlape, predsa nemáš pravdu, lebo ja som sa z toho predsa naučil, že v posteli netreba čítať!

Večer dlho som nemohol zaspať. Myslel som, že ráno od nevyspania ťažko mi bude z postele vstať. Konečne som predsa zaspal a poneváč v izbe bolo čerstvé povetrie, znamenite som si oddýchol, a ráno dosť včas som sa prebudil. V dome bolo ticho; len na dvore počuť čo-to vrzgnúť. Hm, reku, domáci ešte spia ale ja vstanem a prejdem sa po záhrade. Čerstvo sa poobliekam a ticho otvorím a zaprem dvere a na prstoch kráčam von. Idem popri kuchyni a tam počujem domácu paniu ticho hovoriť. Výjdem na dvor a o minútu vidím Janka výjsť zo stajne k paholkovi, ktorý voz skladal. Janko mu čosi ticho rozpovedal a chcel isť ďalej, ale v tom ma zbadal.

„Dobré ráno! Ako si spal?“ podáva mi ruku.

„Ďakujem, dobre. Ale hľa, pri vstávaní, myslel som, že som ja prvý hore, a vy všetci už v práci!“

„Nuž veru, ja a moja žena sme už vyše hodiny na nohách, už sme dávno po raňajkách.“

„Tak?!“ divil som sa. „To tedy máte inakší poriadok, ako u nás. Tam raňajkúvame trochu neskôr (myslel, ale nepovedal som, že okolo ôsmej).“

„Nuž hľa,“ pokračuje Janko, „u nás je domáci zákon: včas vstať, obriadiť sa, modliť, raňajkovať; a len potom isť do práce. Inakší poriadok držím za chybný.“

„Ale,“ reku, „Janko môj, práve ti chcem povedať nad čím sa tu divím. Vy ráno tak ticho začínate, akoby vo sviatok a v kostole a pri tvojom gazdovstve by sa vari žiadalo trocha kriku.“

„No,“ odpovedá Janko ticho, „v tejto veci sa rozhodne mýliš. Jestli v gazdovstve aj treba, krik za rána nesmie byť. Ráno má sa započať tichúčko, v najlepšej mysli; ozaj ako vo sviatok a v kostole. K tomu som sa naučil u toho Nemca, kde som bol praktikantom.“

„Tam tedy bývalo ráno ticho?“

„Práve naopak, tam bývalo hneď ráno toľko kriku, lármy, nadávania, že som si na celý život umienil, začínať deň tíško. Ten chudák z hodnej čiastky pre ten raňajší krik vyšiel na vnivoč.“

„Ba ešte čo,“ poznamenal som ja, „veď vari takým maličkosťam nepripisuješ taký význam?! Zdar lebo nezdar v hospodárstve nezávisí od toho, či je v dome za rána ticho a či krik.“

„Ba veru závisí, brat môj, veľmi závisí. U tých Nemcov i dosť zavčasu vstávali, ale domáca pani ešte len dvere otvárala, už začala lomoz so slúžkami. Ráno nebolo jej nič k vôli, nič ju v mrzutosti ani nezastavilo, ani neuspokojilo. Kričala, že ju bolo počuť po celom dvore, v stájňach, kôlni, až na humno, ba často i do susedov. Za chvíľku bol celý dom ako osie hniezdo; domáci pán nadával paholkom, neraz sa i mne dostalo nemilých poznámok. Rozumie sa, že slúžky zvadou a krikom rozčulené, ľahšie drgly nádobu o nádobu; hlina, porcelán, sklo ľahko sa vyštrbí a rozbije, glieda na železnom riade odrazí. Preto tam bol riad zväčša pooškuľovaný, a pod chvíľou bolo treba nový kupovať, lebo sa ho mnoho rozbilo. Nahnevaní paholci práve tak zaobchodili so statkom a hospodárskym riadom, trhali, socali, hádzali, čo im pod ruky prišlo, a o zlámané týčky v rebrinách, lievče, potrhané retiazky, roztrepané šafle, krhly, deravé koše a košiny nebolo núdze. K tomu statok vynáčený, kone spurné. Jedným slovom každý deň voľáka škoda či v dome či vo dvore. Veľmi často taká nevoľa trvala až do poludnia a nezriedka do večera. Čo lepšia čeľaď hľadela sa z toho domu preč dostať a po pár rokoch mali sme len najhoršiu čvargu z celého vidieku za čeľaď. Môžeš si mysleť, čo je hodná taká práca, ktorú nahnevaní ľudia konajú. Nahnevaný človek keby i chcel, nie je v stave poriadne a užitočne pracovať; veď čím derú, kazia sa čuvy (nervy) väčšmi, ako vášňami?! Namrzený človek horšie sa najie, pokrm horšie mu ztroví, telesne i duševne slabne a tak čím diaľ, tým menej je jeho práca hodná. Preto každý hospodár a gazdiná, ktorí za rána v dome krik robia, zle gazdujú.“

Nepovedal som nič, lebo v mojom dome trpíme trochu na raňajší krik. Moja žena vždy nájde si čo akú vec, do ktorej sa ráno zadre, a potom to už ide ani skala dolu vrchom. I ľúto mi je, i mrzím sa, ale nič nepomáha. „Vidíš, ako sa zjedám pre vás všetkých!“ hovorieva mi potom, „keby som ja nedržala kus poriadku, šli by sme dolu kopcom!“ — „No,“ reku, „ani to nebadám, že by nás ten tvoj lomoz voľáko hore kopcom ťahal,“ odpovedal som raz, ale moja žena nie je z tých, ktoré sa dajú pár slovami odbaviť. Toľko mi naspievala, že som rád bol, keď o hodinu trochu umĺkla, ačkoľvek som ja mlčal už dávno. No pritom všetkom to u mňa temer tak ide, ako u toho Nemca, čo Janko spomína. Čo sa u nás nahluší riadu, nakazí náradia, naláme nástrojov!

„Hm,“ reku, „Janko, tvoja rada sa i mňa týka; musím sa ti zdôveriť, že sme ja i moja žena už od rokov navyknutí ráno pokričať si trochu po dome, ale veru pravdu máš, to nás iba kazí. Nuž povedz mi, ako tomu odpomôcť, keď sa raňajší krik stal už každodenným zvykom v dome?“

„Či sa hneď ráno modlievate?“ zpýta sa Janko zrazu.

„Nuž,“ reku, „vlastne, ba hej, zavše sa modlievame, ale zväčša len večer, keď deti idú spať. Ale ja som chcel zvedeť tvoju mienku, ako tomu raňajšiemu kriku odpomôcť?“

„Veď práve na to ti odpovedám. Aby ste ráno nezačali s krikom, nuž začnite ho s modlitbou. Lebo celkom daromné je postaviť si za pravidlo: „Nebudem ráno krik robiť, nenahnevám sa, čo by čo bolo.“ Najbližší okamih ťa vynesie z miery, ak si nie dobre usadlý, v duši tichý. Preto modlite sa hneď ráno. Ale i na to dajte pozor, aby ste sa nemodlili len v úchytky. Modlenie nech vám je takým dôležitým zamestnaním, že si k nemu zasadnete, času si vezmete a tým takrečeno hneď od prvého kroku dostane váš rozum a srdce iný, zdravý smer.“

„Ja som sa dosiaľ držal porekadla: „Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy nenajieš sa.“ Ťažko mi je pochopiť, ako modlitba súvisí s pilnosťou a vytrvalosťou v práci. Ba práve by sa mi zdalo, že takí tichí pobožkári sú pohodlnejší — a rezkí, rázni ľudia tuhí v práci, preto, že sa zriedka modlia.“

„Nuž, tak sme odchodnej mienky,“ odvetil Janko. Ja zas cením prácu nie podľa toho, aká je náhla, aká pomalá, ale podľa toho, či je užitočná a či planá. Mal som paholkov, boli ani draci a mal som i takých ako slimáci, a veru čo sa týče úžitku, často nevidel som rozdielu medzi nimi. Ale sotva kedy som sa sklamal v ľuďoch pobožných. Vytrvalých v práci, trpezlivých so statkom, rozvažitých vídaval som len medzi tými, ktorí sa modlievajú. Znal som tu v obci jednoho biblistu, gazdu. Bol to človek starý, vo všetkých svojich počínaniach mierny, ale v úmysloch tvrdý, ako oceľ. Opatroval neveľký majetok, ale môžem povedať, že bol príkladom celému okoliu. Čo z jeho domu a dvora vyšlo, bolo dobré. Zrno, statok kto od neho kúpil, bol spokojný. Ba ešte jeho vnukovia sú poriadni statoční ľudia. Nuž ja som už raz taký, že i svetochýrnych ľudí cením podľa toho, či sú a boli pobožní, či nie. Tento náhľad naučil som sa z dejepisu. Práca ľudí nepobožných má v sebe vždy čosi nepravidelného, abnormálneho, chorobného. Nenadarmo vraj i v blázincoch je najviac takých ľudí, ktorí nesvätievali sviatok.“

„Nuž, ty myslíš, že po raňajšej modlitbe sa človek nenahnevá?!“ poviem s úsmevom.

Ale Janko sa neusmial.

„Nie v tom je vec,“ odpovedal, „ale keď sa po raňajšej modlitbe nahneváš, to iste máš svoju ťažšiu príčinu. Vtedy je to snáď na mieste. Ale ja chcem ti vlastne to riecť, že jednu zo základných príčin úpadku našich hospodárov vidím v tom, že spoločná raňajšia modlitba v dome stáva sa čím diaľ tým zriedkavejšou. Presvedčený som, že celé terajšie chaptenie, náhlenie sa, všetka zimničná pilnosť, všetky tie kriky, lármy, nadávania, ktoré v nejednom dome za rána počuť možno, vydajú menej úžitku pri práci, než päťminútová spoločná modlitba.“

„Tedy podľa tvojej mienky je raňajšia modlitba i podmienka národohospodárskeho vzrastu?“

„Rozhodne!“ odvetil Janko. „Podívaj sa len na ten zjav, že kupeckým a podnikavým duchom obdarené národy sviatok o mnoho prísnejšie svätia, ako národy menej podnikavé. Hľa, Angličania, Amerikánci! Tým sa môžeme potešiť i my Slováci, že náš národ, poneváč pobožnosťou nad iné národy tejto vlasti vyniká, keď trochu dospeje, bude aj podnikavejší, než iní. Ale konečne, či ti to nebije do očú, že ešte i rozliční sektári, ktorých na Slovensku známe, sú v hospodárskych veciach sriadení, akurátni a dobre sa im darí. Či to nepochádza odtiaľ, že oni svoje, trebárs sektárske modlitby do opravdy berú! Či nejde nitrianskym Habánom, dolnozemským nazarénom chýr, že sú dobrí gazdovia? Nuž či nás to nemá pobádať, aby sme sa i my v tomto ohľade zpamätali? Tedy predovšetkým raňajšia modlitba má byť počiatkom a východiskom domácich, poľných, remeselníckych i obchodných prác. Potom už nebojím sa ani o poludňajšiu ani o večerniu!“

„Hm, hm,“ reku, „to ty mne hovoríš nové veci!“

„Ba veru sú to veľmi staré, ale žiaľbohu, že sa tebe a snáď i mnohým iným novými zdajú. Ale poď, ty si ešte neraňajkoval!“

„Idem,“ reku, „ale najprv idem sa pomodliť.“

I vošli sme dnu.

Kým som ja raňajkoval, sedel Janko i so ženou pri mne. V rozhovore medzi iným prehodila ona: „Ozaj Janko, aby som ti nezabudla povedať, krava Strakuľa mala dnes zase o dva deci menej mlieka, ako včera, od troch dní opadla už o pol litra.“

„Hm,“ hovorí Janko, „ešte som nemohol vynájsť, čo jej je. Predvčerom i včera som sa prizeral jako žerie, pije atď., bol som včera i dnes i pri dojení, ale dosiaľ nezbadal som pravej príčiny. No budeme ju ďalej pozorovať. Dnes poprezeral som raňajší krm pred dávaním a prikázal som pastierikovi, aby dával pozor čo bude robiť Strakuľa na paši. A ostatné kravy maly riadnu mieru mlieka?“

„Riadnu, ba dve maly po jednom deci viac, takže všetky dohromady majú toľko mlieka, ako i pred týždňom…“

Tu zastarel som sa i ja do reči: „Tak tedy vy často meráte mlieko?“

„Riadne dvakrát do týždňa, ale niekedy aj každý deň osobite od každej kravy.“

„A či sa odplatí toľko práce na to vynakladať?“

„Na meranie a váženie musí byť v dome vždy dosť času,“ povedá Janko. „Že či sa to odplatí?! Nuž, veď ako že možno rozumne hospodáriť bez miery a váhy. Nielen mlieko, ale i statok, kravy, voly, ovce, svine, zbožie na siaťa, i to, čo do sypárne ide; tak i krm. My v našej obci máme i spoločnú obecnú váhu a domáce váhy a vážky i riadne potvrdené miery temer v každom dome. A veru treba uznať, naši gazdovia svoje články dobre predávajú i kupujú. Ide im chýr po okolí, že čo náš hospodár povie — to i platí. Nuž ale bez toho, žeby človek meral a vážil, ani nemôže dokonale vedeť, čo vlastne má. Veď akože zvieš, aká je tvoja pšenica a raž, jačmeň, ovos; akú cenu má, ak nevieš, koľko váži na hektoliter?! Tak „od oka“ hádať, je neisté. A tak na príklad i pri kravách možno spoľahlive posúdiť, či mnoho, či málo mlieka dávajú, len keď mieru mlieka porovnáme so živou váhou jednotlivých hoviad. Gazda, ktorý dokonále zná, koľko sena a slamy zapratal na zimu, môže sa v pravý čas porátať, či má viac, či menej statku zazimovať, či môže krmu prikúpiť, či odpredať a síce v pravý čas kúpiť a pravý čas predať, totiž kým je ešte lacnejšie alebo drahšie. Vôbec gazdovanie bez váženia a merania je hapkanie voslep, klamanie bližného, alebo — a to najčastejšie — seba. Nuž a dozor nad storakými článkami, ktoré do domácnosti kupujeme, akože sa dá viesť, ak nie i váhou a mierou. Ver mi, už i ten kupec, ktorý dáva tovar do takého domu, o ktorom vie, že každú vec vážia, usiluje sa spoľahlive vážiť a poriadnejšie baliť. Jedným slovom váha a miera vstave je v každom väčšom hospodárstve nahnať stá zlatých osohu. Lenže váhy i miery musia byť prakticky zariadené. Čo sa má vážiť a merať v kuchyni, k tomu nech sú vážky a miery pod rukou, lebo ak ich gazdiná má po dome sháňať, ak je jedno deka pod policou v kúte a s pollitrom deti po dvore piesok presýpajú, nuž sháňanie, čistenie vezme viac času, než je váženie hodné. I desatinná váha má byť tak postavená, aby nás váženie veľmi z práce nevytrhovalo, tedy na mieste ľahko prístupnom. Obecná váha má byť v prostred obce tak, aby voz bolo možno jednou stranu vtiahnuť, druhou stranou vytiahnuť.“

Po raňajkách vybrali sme sa do poľa. Ale na dvore zastavila Janka paholková, „že jej je dieťa v horúčosti, čo má s ním robiť.“

„Choďte k mojej žene, nech vám dieťa lepšie obzre, lebo ja sa pri deťoch nevyznám. Ak bude treba, pošleme pre doktora!“

Ženička šla k Jankovej žene a my poberali sme sa ďalej.

„Hľa,“ reku, „to máš zas potešenie!“

„Veru je to nehoda. Ak to dieťa vážnejšie ochorie, paholková za týždeň vystane z práce!“

„Ale,“ reku, „je čeľaď veľmi premaznaná. Hej, za mojich detských čias neobzerala sa paholková o to, či jej je dieťa v horúčosti a či v triaške. Ak ochorelo, bolo choré, ak vyšlo, bolo zdravé, ak nevyšlo, umrelo. A vlastne, vidíš Janko, ja veru neviem, či detí viac mrie pri doktorskej opatere, či bez nej; mne sa zdá, že tie dedinské deti, ktoré musia na všetko privyknúť, na ľahké, ťažké jedlo, na zimu, teplo, dážď a slnko — najmenej chorejú.“

„Braček, miešaš myšlienky jednu s druhou,“ odpovedá Janko. „Povedal si, že je čeľaď premaznaná, to je jedno; potom či viac detí umre pod doktorskou opaterou, či bez nej, to je druhé, a že otúžené deti málo chorejú, to je tretie. Nuž toto posledné je vari bez otázky pravda. Medzi našim pospolitým ľudom, kde už v prvý rok života asi piata čiastka, a do piateho roku polovica deti vymre, tie čo ostaly, sú silnejšie, a jak tiež nevymrú, ostanú na žive. Po 2., že či pod lekárskou opaterou viac deti umre, na to je táto odpoveď: Čítal som spoľahlivú štatistickú zprávu, že z 1000 detí vyššej šľachty, teda kniežacích, grófskych, barónskych do 5. roku nezomre ani 50, ale z 1000 detí rozličných vrstiev obyvateľstva umiera do 5. roku asi 350, tedy asi sedemkrát toľko! Čo na to povieš? A čo sa týka otázky, že je čeľaď premaznaná, o tej dá sa obšírnejšie hovoriť. Isté je, že v dnešné časy sme všetci rozmaznanejší, páni, čeľaď i nájomníci, ba dnes je rozmaznaný i žobrák. Lenže to zle vyslovujeme, že rozmaznaný. Treba povedať, že dnes už i žobrák rád odvoláva sa na svoje ľudské práva, vie, že je človek. Uznám, že to mnohý zneužíva a vyhľadáva svoje udajné práva len vtedy, keď mu je to vhod. Ale na tom základe nedá sa vo všeobecnosti riecť, že je čeľaď rozmaznaná. To ti je taký zdedený zvyk, chváliť dávne časy. Presvedčený som, že už naši dedovia a pradedovia ponosovali sa na čeľaď. I amerikánski otrokári vraveli o svojich otrokoch, že je s nimi už nie na vydržanie. A pravdu mali. Tá otrocká práca bola veľmi neužitočná a otroci veľmi nespokojní, kýmkoľvek neprišlo oslobodenie. Amerikánski farmeri sú teraz s dobre platenou čeľaďou a nájomníkmi o mnoho spokojnejší i lepšie bohatnú než otrokári.

Tie otrokárske časy sa minuly. Čeľaď požaduje si slobodu. Voľakedy jednávala sa čeľaď na 5-7 rokov, teraz najviac na rok, v mestách na mesiac. Na tom by sa gazda darmo mrzel, to neodčiní. Ale musíme byť i s inými požiadavkami čeľade na čistom. Ak naši gazdovia nechcú s otvorenými ústami, ako blázni hľadeť na svet, ak nechcú zaostávať rozumom i majetkom: musia už teraz nahliadnuť, že čeľaď onedlho bude mať vo všetkom úplne rovnaké práva občianske. Všetky vzdychy hospodárov a pánov, že by bol treba prísnejší čeľaďný zákon, zprísnenie slúžobnej smluvy, aby vrchnosti radšej chytaly stranu gazdovi, než čeľadi atď., sú prežité, zbytočné, daromné, ale i škodné.“

„Nuž ale ako že budem gazdovať, keď môj paholok Ondrej, keď by mal pred svitom s lože skočiť, kone riadiť a do hory sa ponáhlať, pošle si pre doktora!“

„Braček môj, ak je naozaj chorý, tedy lepšie, keď mu zavoláš doktora radšej o deň prv, než neskôr, prv ozdravie a ty tiež lepšie pochodíš, keď paholok miesto 10 — 14-dňového motania sa v chorobnom stave, miesto „roznášania choroby na nohách“, zotaví sa za 2-3 dni.“

„Ale, ak nebol chorým a len takým sa stavia?“

„Hľa, i to doktor prv zbadá, ako ty! A vidíš, čo je za príčina, že niektoré domy majú zväčša dobrú čeľaď, iné zväčša planú? Či nie je i na gazdoch i na gazdinách chyba?! A konečne i chorou stavia sa čeľaď najradšej u takých gazdov, u ktorých nemá žiadneho uznania. Tedy nielen, že čeľaď musí videť, že sa o ňu staráme, ale máme jej naozaj dobre priať. Ja na pr. vždy dávam pozor na to, aby, keď mám viac čeľade, paholci i slúžky dostali sa do práce, ktorá ich chuti a prírode dľa možnosti zodpovedá, a keď vidím, že je jeden svojou prácou už presýtený, vďačne dám ho do inej. V čas súrnych prác, kde sa vyžaduje obzvláštna pilnosť, na pr. počas svážania s poľa, dávam i čeľadi i nájomníkom osobitné odmeny ku dennej mzde, podľa toho, koľko sa spravilo a tieto odmeny určím i poviem im vopred. Nájomníkov dobre platím a rozumie sa žiadam za to prácu. K tomu máme tu v obci temer všetci gazdovia ten dobrý zvyk, že si čeľaď ani nájomníkov navzájom nekazíme. Držíme si akoby za čestnú povinnosť, keď jeden súsed zbadá, že druhý má naničhodného čeľadníka, zlodeja alebo leňocha, upozorniť ho na to. Ba všeobecne poskytujeme robotnému ľudu nášmu všeliaké výhody, aby mohol lepšie a ľahšie vyžiť. Veď načo by sme si mali vychovávať rodiny žobrácke, ktoré by i tak len obci, tedy nám gazdom na ťarchu padly? Máme smutný príklad na súsednom mestečku M., kde už ťažko dostať či paholka či slúžku, a so desať remeselníkov ušlo do sveta; ale keď dvaja nádenníci chceli vziať do prenájmu jeden obecný pozemok, z polovice skalinu, z polovice močiar, obecný výbor odvrhol ich prosbu, a nechal pozemok naďalej v úžitku žabám.“

„Nuž,“ reku „keď ale nároky i slúžobnej čeľade i robotníctva sú čo raz väčšie, teda ako im vyhoveť, keďže beztak čo lepší robotník uteká za more?!“

„To je ozaj ťažká otázka pre našich hospodárov. Ale aspoň čiastočná odpomoc tomu je: čím možno najviac pracovať strojmi hnanými parou, vodou, vetrom, elektrinou, kde je komu čo výhodné. Pri použití týchto síl i čeľadi sa polepší, lebo je len príjemnejšia vec slamu do sečkovice motorom hnanej nakladať, než koleso krútiť, ľahšie pustiť vodu z nádržky rúrou do maštale, ako šafle nosiť. V Nemecku a Francúzsku používajú už i polmetrové spády vody na hnanie malých strojov, u nás nie sú použité ani metrové, ba dvojmetrové. Pravda, keď sa v hospodárstve pracuje hodne strojmi, nuž sbehlý robotník vstave je mnoho spraviť a zaslúži si i dobrú plácu. Len na jednu vec treba pri tom dať pozor: aby sa za drahé peniaze nekupovali stroje, ktoré nemôžeme splna využiť. Tedy len najpotrebnejšie, ale tie už potom výtečné. Sú gazdovia, ktorí vydajú stá a stá korún na stroje, ktoré im nedonesú ani toľko úžitku, koľko obnášajú úroky od vydaných peňazí, a z takých nepotrebných strojov majú o rok-dva, dva-tri metrické centy starého železa v tržnej hodnote 10 — 15 korún.“

„Hm,“ myslím si, „tento Janko ako by bol za pár rokov u mňa býval a všetky moje chyby pozoroval. Tak ich recituje, ako by z knižky čítal. Lebo hľa, ja mám 1 zbytočný siaci stroj, 1 planú ale drahú rezačku na burgyňu a 1 patentovanú pumpu na hnojovku, ktoré som málo potreboval; ba i keď sa hýbaly, stály nás viac opletačky, marenia času, než koľko osohu doniesly, kým som nenahliadol, že takými strojmi pracovať je hotová škoda. I chcel som ich predať, ale to nešlo. Len voňahdy ponúkol mi Eisenberg z Bystrice, kupec so starým železom po 5 halierov za kilo tých strojov. No, tak ich predsa neodpeliam. Hádam im predsa len vezmem časom väčší osoh. No, veď sa o tom s Jankom poradím.“

Dôjdúc na Jankove pole, páčily sa mi i oziminy i jariny, i pôda pekne dorábaná; cesta, priechody, brázdy v dobrom poriadku. Tably ďateliny čisté, burinou nepoprerastané. Severná strana celého Jankovho poľa ohradená je dosť hustým radom divého stromovia a krov akoby živým plotom. Vôbec niet tam miesta, na ktorom by nebolo videť gazdovu prácu, pozornosť, rozum, rozvahu. Na jednom kraji poľa zbadal som parcellu podelenú na hriadky.

„Čo to,“ reku, „máš tam hľa na tých hriadkach.“

„To je moja zkúšobná roľa!“

„Tak tedy ty osobitne zkúšaš rastliny? Ja si myslím, že je praktickejšie zkúšať rovno na poli vo veľkom. Tak sa rozdiely ukážu vo veľkom, a konečne je vari tak i najsprávnejšie. Lebo na hriadke môžu byť, ba obyčajne aj sú mnohé podmienky vzrastu hodne zmenené, pôda ináč prerobená, často aj ináč hnojená; zrno snáď ináč zasiate, jedným slovom na zkúšobnej hriadke rastlina môže sa dariť a v ostatnom poli nie a naopak.“

„Voľačo pravdy jesto v tom, ale málo,“ odvetil Janko. „Tým len toľko hovoríš, že keď je zkúšobná hriadka planá, že je nie dobrá. Rozumie sa, že keď rastlinu pestujem v inakšej pôde, bude inakšie rásť. Ale zkúška je práve na to, aby som zvedel a presvedčil sa, na akej pôde, v akých okolnosťach sa čo darí a čo nie. Zkúšky na celých veľkých plochách sú vec pre hospodára veľmi drahá a nepraktická. Veď čo ja za rok vyzkúsim na tých 20. hriadkach, to si ty na celých roľach ani za sedem rokov nie vstave previesť. A potom koľko práce a peňazí také zkúšky vo veľkom stoja!? Pravda, zkúšky na hriadkach musia sa konať s rozvahou, t. j. musím mať vopred postavený cieľ, pre ktorý idem dačo na takú hriadku siať alebo sadiť. Ale potom hľa, môžem na jednej hriadke pohnojiť tú istú rastlinu jedným, na druhej iným hnojivom; jednu môžem častejšie polievať, druhú suchšie držať, vysiate zrno môžem dokonale merať, vážiť, docielenú úrodu tiež. Jedným slovom, hriadky mám stokrát ľahšie a dokonalejšie v moci než pole!“

„Ale Janko, že ty to všetko stačíš, stihneš robiť! Veď ja znám so päť vzdelaných hospodárov na našom okolí, ale toľko dobrých vecí nevidel som ani u jednoho, ako včera i dnes u teba. Kde si to nasbieral?“

„Ďakujem ti za pochvalu,“ povedá Janko. „Nestojí to, čo u mňa vidíš ani za reč. Znám o mnoho lepších, dokonalejších gazdov, vtipnejších i pilnejších.“

„Verím, že jesto gazdovia, ktorým sa lepšie vodí, ale v tvojich pomeroch a okolnosťach neviem, či a jako by sa vedeli obracať!“

„Ja zas myslím,“ pokračuje Janko, „že lepší gazda by sa i v mojich okolnosťach lepšie obracal ako ja. To závisí od spôsobu jeho práce.“

„Spôsob práce! V tom je vari pri gazdovstve malý rozdiel. Väčšia alebo menšia práca, to hej, uznávam, že dá rozdielne výsledky, ale sám spôsob, hm, jeden človek robí prácu tak, druhý inak, a obidvaja môžu ju dobre konať.“

„Never, braček,“ sekne Janko živšie. „Väčšia alebo menšia sila nerozhoduje, ale spôsob, akým ju kto používa, to rozhoduje. Či nepočul si od pospolitých ľudí, že „viac, prelomíš rozumom, ako silou!?“ Vidíš i len pri obyčajnom rúbaní dreva, jeden človek takou istou silou vykoná dvarazy toľko, ako druhý. Prečo? Preto, že tamten má inakší, lepší spôsob práce. Vieš, že kôň, ak na dobrej ceste utiahne 10 metr. centov, na železných koľajach utiahne snáď sedemkrát väčšiu ťarchu: a či väčšou silou? Veru len takou istou. Takhľa, čo gazda predtým za týždeň omlátil, to teraz omláti za deň; keď kedysi s kremeňom, ocielkou a práchnom potreboval štvrť až polhodiny, kým ohňa nakládol, teraz to zápalkou urobí za minútu. Väčšou silou? Všakver menšou?! A v čom to záleží? Patrne že v tom, aby človek nesmyseľne nemaril silu na premáhanie tých prekážok, ktoré premáhať nemusí, keď volí inakší, lepší spôsob práce. Tedy, keď chceš voľačo docieliť, vopred si rozmysli, akým činom sa to dá najľahšie.“

Tu chcel som pred priateľom ukázať, že za tie roky, čo sme sa nevideli, som aj ja voľačo čítal, myslel a pozoroval. „Janko môj,“ reku, „pri ľudskej práci zdar závisí s jednej strany od sily, vytrvalosti, a s druhej strany od okolností. Nuž a hľa silu, vytrvalosť človek zväčša dedí po svojich rodičoch a dedoch a okolnosti sú zase taký silný činiteľ, že ich človek len tak dľa svojej vôle meniť nemôže. Tak tedy zdar závisí len od nás! Všakver to len uznávaš?!“

„Nie, neuznávam!“ odpovedal Janko, „Sila okolností je veliká, ale sila spôsobu prác nie je menšia. Či vieš tú rozprávku o stávke čerta s krajčírom? Stavili sa, kto prv ušije oblek, či čert, či krajčír. Čert začal šiť, ale aby navliekaním nití do ihly čas nemaril, navliekol si takú dlhú, že musel za každým stehom (štichom) s ihlou a niťou von oblokom vyskočiť, niť potiahnuť a len potom sa vrátiť a pichnúť druhý steh. Krajčír však navliekal si krátke niti, a rozumie sa, ušil oblek omnoho skôr než čert. Čert stávku prehral. Tu máš praktický smysel, čo znamená spôsob, methoda práce. Vidíš, svetochýrni vynálezci v priemysle, vedách atď. stali sa takými hlavne tak, že volili dobré methody práce. I pred vynájdením parostroja, strojových krosán atď. boli ľudia, ktorí chceli to isté vymysleť, složiť, ale nedajbože, ich methody práce neboly správne. Tak to máš i v hospodárstve. Jeden človek sa nalopotí, nadrhne, nič neužije a k ničomu nepríde, ba upadne. Príde za ním na to samé hospodárstvo druhý a darí sa mu všetko. Príčina: spôsob práce! Svojho času mnoho písalo sa u nás za Vzájomné Pomocnice a založilo sa ich s osemnásť. Vtedy zakladaly sa také ústavy, Záložne i v Čechách a na Morave. Česko-moravské Záložne staly sa mohutnými činiteľmi v hospodárskom a vzdelanostnom živote. Našich Vzájomných Pomocníc vlastne niet. Zakladaly a zakladajú sa peňažné ústavy akciové. Asi súčasne začali i Rumuni zakladať také spolky. Avšak len porovnaj rumunské peňažné ústavy s našimi! Odkiaľ pochodí ten rozdiel? Hm, z toho, že tam majú inakší spôsob práce. Že sa u nás nedaria priemyslové podniky, to tiež pochodí zo spôsobov práce. Ver mi, braček, pri takom pokračovaní tie podniky nemohly by a nemôžu sa dariť nikde na svete.“

„Tak teda ty myslíš, že sa u nás ani v priemysle nepracuje tak, ako by sa malo, alebo ako v tom istom odbore priemyslu inde pracujú?“

„Žiaľbohu, nielen, že musím tak mysleť, ale mám na to i dobré dôkazy. Tak myslia i odborníci z tých krajov, kde sa patričný priemysel darí. Tak na pr. v krajoch s vysokovyvinutým priemyslom i každý chlapec vie, že podnik má dvojaký kapitál, zastavený a obežný (obchodný) a že medzi tymito kapitálmi musí byť zdravý, rozumný pomer, ináč je zdarná industria nemožná. A čo vidíme u nás? O tieto pomery, sa pri najväčšej čiastke našich priemyselných podnikov nik nestaral a postavily sa fabriky, ktoré majú i dvakrát toľko investície v budovách a strojoch než obnáša celoročná tržba. V krajoch priemyselných novozaložené podniky budujú práve len toľko, koľko nevyhnutne musí byť; namiesto dvoj-trojposchoďových palácov, cifrovaných strojovieň, hrdých kancellárií stavajú sa vlastne len búdy; ale v takých búdach dorába sa i desaťkrát toľko tovaru, než v našich hrdých budovách! Myslíš, že nevedeli sme to už pri zakladaní našich podnikov? Veru vedeli, ale u nás ešte všeobecne cení sa hlúpa mienka s rozumnou rovnako.“

„Ale,“ reku, „Janko, dosaváď som z tvojich rečí nevyrozumel, či si ty za staré a či za nové methody práce?“

„Ale choď mi s takou otázkou! Vidím, že ma vôbec nerozumieš. Staré, nové methody! To sa nedá tak deliť. Keby si bol povedal: prirodzené a protiprirodzené methody! Staré a nové methody! Podívaj sa len, v starodávnom Grécku mali už prirodzenejšie methody vychovávacie, ako teraz u nás. A zase moderní Amerikáni, tak sa vidí, naučia sa v svojej škole za 4 roky viac, ako my v našich školách za 8 rokov! Pravdaže sa tam učia všetko v svojej materinskej reči. To hľa je rozumný spôsob práce vo výchove a z toho idú potom mnohé rozumné spôsoby v živote. Konečne cieľ výchovy je práve naučiť človeka správne mysleť, hovoriť a konať, tedy dobrý spôsob práce.“

„Hm, Janko môj, ale ty ozaj myslíš, že by i dospelý človek mohol svoje zvyky a návyky z horších na lepšie premeniť; veď príslovie hovorí, že je zvyk druhá príroda?!“

„Práve preto, keď dakto zavedie lepšie zvyky, tým mení i prírodu ľudí. Že je to možné, to dokazujú všetci velikí učitelia národov, ktorí dospelých premieňali!“

„Teda lepšie spôsoby práce?“

„Veru áno, ale na všetkých poliach, v myšlienkach, slovách i skutkoch.“

„Ale by som ťa prosil, aby si sa podrobnejšie vyslovil. Rád by som zvedel tvoje náhľady čím úplnejšie.“

„Dobre, braček. Ale najprv dovoľ, prejdeme tamto popri paholkovi, chcem sa pozreť, či tak robí, ako som mu kázal.“

I šli sme ďalej. Obišli sme celé pole pozdĺž nahor a tam sadli sme si na kopčok na medzi pod liesku. Na hor je pašienka obrúbená vysokou chrasťou; na dol rozprestiera sa Jankovo pole. Bol to krásny podletný deň. Ja cítil som sa ako vo sviatok. I Janko mal čelo dákosi jasnejšie než obyčajne. Mne preletovaly dušou myšlienky sťa mušky na slnku. Všeličo rád bych bol od Janka odrazu zvedel. No cítil som, že základne a obšírne poznať Jankov duševný svet, bolo by mi možné len za dlhší čas. Keď som si predstavil, aký bol Janko za mladých čias a aký je teraz, videl som, že on vzrástol a ja som zaostal. On je vo svojich názoroch už zralý muž, a ja ešte len teraz tvorím si správne mienky o živote. On je zkúsený, samostatný hospodár a ja som nedospelý, bo málokedy viem, čo podujmem.

„Ale,“ reku, „brat môj,“ prerušil som mlčanie, „aby si nezabudol, máš mi rozložiť, ako ty rozumieš spôsobom práce. Viem, že obšírne ma tomu naučiť nemáš snáď ani dosť času, ani chuti, ale aspoň základné myšlienky mi označ; veď ja potom pousilujem sa rozmysleť si a pochopiť celú vec. Veď teraz už budem sa s tebou častejšie schádzať, i nech by mi to s akýmikoľvek prekážkami prichodilo.“

„Nuž tedy pozor!

Všetka práca koná sa silami a náš rozum chápe ju ako pohyb (ako súčin priestoru, času a hmoty). Pohyb deje sa dľa istých prírodných zákonov.

Predovšetkým treba ti vedeť, že pohyb deje sa smerom k najväčšej príťažlivosti, ináč rečeno tým smerom, v ktorom naráža na najmenší odpor, kde sú najslabšie protivné sily. Vedomci vyslovili tak, že pohyb deje sa smerom najmenšieho odporu.“

„A čo z toho chceš vyviesť, veď sa to našej otázky netýka?“

„A veru sa jej týka, len počúvaj a mysli! Čiarou najmenšieho odporu pohybuje sa na svete všetko, plyn, tekutina, rastlinný koreň, živočích i človek. Žily i všetky cievy v tele sú tak zostrojené, že cez ne obehuje krv a vlaha čiarou najmenšieho odporu. Rastliny na tých miestach najbujnejšie rastú, kde nachodia najmenší odpor. I ľudská spoločnosť, ba i myšlienky stoja pod týmto zákonom.“

„Nuž a hospodárstvo?“

„Hospodárstvo ide tiež tým smerom od nepamäti sveta. Každá hospodárska práca je tam najdokonalejšia, kde je odpor najmenší. Z toho nasleduje, že pre každú rastlinu i zviera jesto najprimeranejšie miesto, kde sa najlepšie darí, a tedy že pre každé miesto možno nájsť najprimeranejšiu rastlinu.“

„Podľa toho by pre náš kraj bolo všeličo neosožné čo predsa pestujeme, a mnohú vec mali by sme dochovávať preto, že tu má príhodné podmienky vzrastu.“

„Na vlas je tak! Vidíš, koľko kútkov, cvikov zeme máš, kde ti trebars žihlava donesie päťkrát väčší osoh, než iná, snáď cenná, ale pre náš kraj a pomery nesúca rastlina. V našských pomeroch našské druhy a rodzaje pestovať a tieto zdokonaliť! Keby to naši slovenskí hospodári boli dávno pochopili, dnes nedovážal by sa na pr. rožný statok na plemä z Tyrolska a Švajčiarska k nám, ale od nás do cudziny. Tedy zachovaj si: pracovať proti svojmu, je práca smerom najväčšieho odporu, neprirodzená, nezdarná!“

„Jano!“ zkríknul som, „takým činom zaviedol by si u nás veliký prevrat.“

„Pravda,“ hovoril Janko cele ticho, „ale či sa nazdáš, že takto, ako teraz žijeme, nedeje sa prevrat, ale k zlému?! Či nepustnú celé kraje naše? Či mravne neklesajú celé obce? My musíme si navyknúť ešte i len inakšie mysleť. My musíme sa naučiť každú myšlienku do konca domysleť, aby sme pochopili, ktorý krok náš k čomu vedie; lebo z nedomyslených myšlienok povstávajú bludné náhľady a chybné skutky, a síce tak v živote jednotlivca, ako v živote národa.“

„Nuž, ale mne zavrtila v modzgu tá myšlienka o pomere smerom najmenšieho odporu. Veď, reku, keď je tak, vtedy naše hospodárstvo mali by sme ináč viesť. Na Horniakoch miesto zrna mali by sme sa hodiť na chovanie všetkého toho statku, ktorý sa u nás darí; miesto zrna pestovať čím najviac krmu, hnojiť, obrábať lúky, skúmať, ktoré z našich divorastúcich krmných rastlín daly by sa osožne vo veľkom pestovať, zkúšať našské rodzaje statku a ktoré dokazujú sa najspoľahlivejšími, tie množiť.“

„Celkom tak má byť,“ odpovedá Janko, „a tak sa i stane. Ale ako som už spomenul, každú myšlienku treba do konca domysleť a tak i túto.“

Práca smerom najmenšieho odporu udáva nám, aké spôsoby (methody) práce máme kde voliť. Ale vyžaduje menovite:

1. Aby sme si vedomosti zaopatrovali z najlepších prameňov a najhladšou cestou. Tedy máme si vedomosti nadobývať v svojej materinskej reči. I deti tak vychovávať. Nauky, knihy, ktoré v našej reči nemáme sostavené, prekladať, zpracovať.

Naši hospodári, remeselníci, kupci, naši murári, mašinisti, naši drevokupci, farbiari atď. nikdy nebudú znamenať toľko, koľko by mali, kým nebudú mať v svojej materinskej reči vypracované nauky.“

„Ja myslím, Janko, že to bude až potom, keď budeme mať vyvinutý hospodársky, priemyselný a kupecký stav. Lebo, ktože ti teraz bude odborné knihy kupovať?“

„Hej?! Ty tedy chceš mať najprv trávu, kvety, a potom že už jar príde! Vidíš, naopak mysleť, je zlý spôsob práce. V ľudskej práci ide najprv myšlienka a slovo a len potom skutok. Nuž darmo budeš inak začínať. Ak chceme mať vývin na všetkých poliach práce, musíme mať najprv odborné knihy z tých odborov. Rátam s našími terajšími okolnosťami. Že kto ich bude kupovať a čítať, to je celkom iná strana veci, to závisí od toho, aké tie diela budú.

2. Svoje deti musíme tak vychovávať, aby síce vycvičené, ale aj čím skôr do bežného života vstupovaly. V tomto ohľade by nám mali byť dobrým príkladom židia.

3. Už som ti vari dosť jasno povedal, že najlepší spôsob práce je ten, ktorý zakladá sa na prírodných zákonoch. (Aby si ma úplne rozumel, dokladám, že najvyšší stupeň prírodných zákonov sú zákony mravné, zákon Boží). Nuž a hľa vieš, že rovná čiara je najkratšia cesta medzi dvoma bodmi. Tedy pokračuj v každej práci čím najrovnejšou cestou! Ale mysli do konca! Pokračuj tak i pri oraní, i pri spúšťaní močarín, i pri vzdelávaní rodiny i obce. Pozri na cieľ, ktorý chceš dosiahnuť a potom choď najrovnejšou cestou! Ak jej nemáš, rob ju.

Čo je raz v pohybe, to je o mnoho ľahšie v pohybe udržať, než nechať zastať a zas do pohybu doviesť. Preto určité množstvo práce rob v jednom ťahu.

Trenie prekáža pohyb. Tedy urovnaj najprv cestu, namasť os, čap, stroj, sriaď si maštaľ, dvor, nuž pôjde ti práca nepomerne bystrejšie. Keď máš dačo s ľuďmi previesť, tiež si ich najprv vyhlaď, rohy, hrby vyrovnaj vľúdnosťou, prívetivosťou, dobrotou. Kto v obci alebo rodine chce s hnevom a krikom prácu konať, ten robí proti prirodzeným zákonom. Jeho práca je nepožehnaná.

Stráň a chráň sa ľudí, čo s daromným hrmotom pracujú. Ich práca je práve len hrmot. Vidíš i pri strojoch, že čím lepší stroj, tým menej lomozu, vŕzgania, búchania vydáva. Moja švagriná v Orave hovorieva o dobrej robotnici, že „tak jej práca ide, akoby veniec vila“. Veľmi dobre povedané! Lebo tým je vyjadrený i súvis i rythmický postup i tichosť práce!

4. Poneváč v celom vesmíre ani dve sily nemožno v úplnej rovnováhe držať, nuž prevažuje raz jedna, raz druhá. Tedy kde deje sa pohyb, všade musí byť vlnitý, rythmický. Ani rozumná hospodárska práca nemá byť inakšia. Ešte i rastliny rytmicky, vlnito, rastú, živočíchy taktiež; každý pohyb ľudského tela z dnuká i z vonku, pohyb rúk, nôh, žíl, čuvov (nervov) je vlnitý. Ale vlnitý pohyb vidno i na úrodách, jeden rok je lepší, druhý slabší. Preto nech ťa jeden nezdar nemýli; ale hľadaj spôsob docieliť zdar, lebo po nezdare je zdar už prirodzene pravdepodobný. Nemeškaj pracovať už počas nezdaru, aby ťa zdarný okamih práve v plnej práci zastihol. Toto tiež platí o práci jednotlivca i celých spoločností a národov. Po klesaní bude nasledovať stúpanie, po úpadku vzrast. Ovšem len u životaschopných ľudí.

Čo sme už raz urobili, to nám po druhý raz ľahšie ide. Častým konaním tejže práce vyhľadí sa cesta, zbrúsi prekážky. Z toho nasleduje ohromná sila zvyku, obyčajne v dobrom i zlom.

Preto keď vidíš, že si s dákou vecou na zlej ceste, že sa ti daktorý nezdar opakuje, že máš časté nehody, tedy musíš mimoriadnou silou z dosavádnej cesty odrazu vybočiť, prelomiť súvislý rad nehôd, lebo ináč zlo povlečie sa ďalej, ba prestane sa vliecť, ale vyhladenou cestou začne sa rýchle valiť. Tedy zastaralé nezdary, nešťastia vyžadujú rázne zakročenie. Ak tedy chceš dosiahnuť cieľa, ktorého si dosavádnym spôsobom práce dôjsť nemohol, hľadaj lepší spôsob práce. To tiež platí v dome, v obci i v národe.“

„Tedy ty neveríš v šťastie?“

„Nie, braček, v také šťastie, ako sa obyčajne spomína, neverím. Ale áno, jesto šťastie, od ktorého všetko závisí, to je viera v Boha a spôsob práce.“

„Počínam ťa chápať, Janko! Vidím síce, že sa to jedným rozhovorom nedá dosť jasne rozpovedať, ale nahliadam, že zdar, životné šťastie, hospodárstvo, obchod, priemysel, ba i zdravie a vzdelanosť, rozkvet jednotlivca, obce, národa, cirkve sú také, aký je spôsob práce patričných ľudí. Hm, veď hľa, i najväčší dobrodincovia ľudstva nedávali svojim národom poklady, ani krajiny, ale zaviedli lepšie spôsoby práce.“

„Tak je,“ dotvrdil Janko, vstal a šli sme v myšlienkach ďalej.