ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Francúzske vojny šťastne sa skončily. Napoleon, francúzsky cisár, bol vypovedaný zo zeme a zavedený na ostrov Helenu. Ale víťazné vojská, medzi nimi i naši Slováci, nastupovali cestu k domovu, opúšťajúc bojište. Mužovia vracali sa k svojim ženám, bratia k svojim sestrám, synovia k otcom, ba aj otcovia k synom, lebo vtedy mnohých mladších i starších boli pozaberali do vojny. Naše slovenské dediny tiež vítaly prišlých víťazov.

Do Orechoviec prišli naraz dvaja: Janko Lasica a Jurko Zabydovský. Na stužkách visely obom s hrudi strieborné pozlátené krížiky. Čo to malo znamenať, ukazoval nápís: „Odmena údatnosti“. Že si ju naozaj zaslúžili, to ukazovaly švíky na ích čelách, najistejší to znak bojovníka, že hlavu svoju smrteľným ranám nadstavuje a údatne bojuje.

Naši víťazi nikdy vraj nevideli sa za mladi; ale nehody vojenské ľahko spriateľujú ľudí, spriatelili teda aj našich. — Na samotného Lasicu oborili sa raz traja nepriatelia; on sa bránil, pokiaľ na nohách stáť mohol, ale vraj veľa vrán aj koňa zedia. — nášmu Lasicovi prepálila nepriateľská guľa hnát a on padol s nôh. Nepriateľ práve dvíhal šabľu, že ho pošle na druhý svet, keď do čela guľkou uhodený sklesnul, ostatní dvaja ušli; bo hľa! silný Zabydovský v tom dorazil na nich a teraz postavil sa pri omdlenom Lasicovi. Čelo, z ktorého krv tiekla, oviazal mu svojím ručníkom, chytil ho popod pazuchy a viacej zaniesol, ako zaviedol do tábora. A od toho času boli ako bratia, hotoví jeden za druhého ostatnú kvapku krve vycediť.

Ako teda hovorím, po skončenej vojne oba prišli do Orechoviec. — Zabydovskemu vyšla naproti žena a po päťročnom rozlúčení radostne objala svojho muža. Vedľa matere stála dvanásťročná Hanka, pekné černooké dievča. I táto pritúlila sa k otcovi a bozkala mu ruku. Vytešený bojovník zodvihol dcéru pritisol k srdcu a vybozkával ju, až jej čelo očervenelo.

„Vidíš, bratku, aký som šťastný,“ riekol v tom radostne k Lasicovi, „toto je moja žena a moja dcéra!“ A na Lasicovi bolo poznať, ako teší sa, že vidí rodinu svojho priateľa. „Teším sa, teším,“ hovoril potriasajúc Zabydovskej ruku; „nech som dobrým, takej žene a takej dcére treba páru hľadať.“

Lasica bol svobodný; krem jednoho brata, o ktorom ale počul, že je veľký korheľ a márnik, nemal na svete nikoho. Rodičov ešte za mladi utratil a malá, po nich pozostalá hospôdka dávno prešla cez bratov gágor; umienil si teda, že si v Orechovciach kúpi domček, aby aspoň so svojím priateľom Zabydovským pokojne prežil svoje ostatné dni.

Tu vnišli do izby. Na prostriedku stál lipový stôl, na stole pečená hus, hoľba vína a dva poháriky, — vari ich Hanka celý deň umývala, lebo sa mohol nazrieť do nich ako do zrkadla! Otec kývnul hlavou! poobzeral sa do okola a kývnul zase: „Dobre, — pekne! Poznať, že sa statočne opatrujete; steny vybielené, obloky poumývané, zrkadlo vyutierané, povala bez pavučín, stôl čistý a na ňom pečená hus s hoľbou vína! Dobre, pekne! Poď sem, žena moja, nech ťa ešte raz pritisnem k srdcu!“

„Nie mňa, ale dcéru si pochváľ,“ odpovie matka: „to je všetko jej robota!“

„Nuž si to ty, dievka moja, tak pekne obriadila všetko?! Som šťastný otec, veď mi to všetko tak prichodí, ako čo by zajtrá maly byť Turíce! Vidíš, bratku, tak túžobne nás čakaly, ako Turíčne sviatky!“

Tu si sadli vyslúžilí bojovníci k stolu. Zabydovský zodvihol pohár: „Sláva nášmu milostivému panovníkovi i celému víťaznému vojsku jeho! — Sláva i ruským bojovníkom, ktorí nám ako bratia verne pomáhali! Daj Pane Bože, aby sme teraz už pokojne prežívať mohli doma aj s našími rodinkami!“

„Sláva! Pán Boh uslyš!“ prisviedčal Lasica, štrngnul pohárom a pripil.

Prvý deň pominul pri samých otázkach a odpovediach. Čo všetko v jeden deň vyrozprávať si chceli! Matka chválila dcéru, že je čistotná a pracovitá, že je matke ako pravá ruka a otec zakaždým pokýval hlavou: „Dobre, dievka moja drahá, dobre; to som si žiadal, aby som doma takú dcéru našiel.“ — A Hanka nebola by dala za celý svet, že otec bol s ňou spokojný.

Ale ona túto chválu aj zaslúžila. Lebo ráno ako vstala, najprv bežala na potok pod obloky, doniesla si čerstvej vody a vyumývala sa do červena, nato sa pekne učesala a poobliekala. Keď bola so sebou hotová, vymietla izbu, poutierala obloky, stôl a lavice, tak, že keď rodičia z komory do izby prichodili, už bolo všetko poriadené. — V sobotu vždy celé popoludnie strávila pri riadení domu. Tu umývala stôl a lavice, tu smetala s povaly pavučiny, tu mazala ohnisko, ukladala na policu čistý vyumývaný riad — všetko v dome vyzeralo vyčistené, ako nové! — Ktože by teda tak čistotné dievča nebol mal rád?! Ktože by ho nebol chválil?! I sám Lasica, keď si už potom domček kúpil a do Zabydovských na posiedky a besiedky prichodil, neraz prehodil, že veru aj do jeho domku zišla by sa taká poriadna a čistotná Anička.

Takto prebehol temer celý rok. Dlhé zimné večery tiekly im ako voda pri besiedkach a sladkých rozpomienkach na vojenský život.

Ale vravia, že keď je nebe najjasnejšie, zamračí sa, a tak stalo sa aj u Zabydovských. Pán Boh vie, či zo závisti a či z pomsty, či už prečo, ale dakto im podpálil dom, práve o polnoci, tak že nezvedeli, len keď im už povala prehárala a ledva že s dušou a s telom ujsť mohli. Chudák Zabydoyský stískal, uťahoval si, gazdoval na vojne, len aby domov s prázdnou rukou neprišiel a teraz zhynulo v plameni všetko, i čo žena s dcérou doma nagazdovaly!

Čo tu mal robiť? Nový dom stavať! Veď nemal ani babky, všetko mu zhorelo! A čím by bol splácal nájom? A tých niekoľko krajciarov, čo každý mesiac dostával pensie, ešte i pri malom zárobku sotva stačilo na omastu a na chlebík pre troch ľudí! — V takomto smutnom položení nevedel, čo má robiť. Vo vojne, keď nepriatelia shŕkli sa okolo neho, vedel, že má šabľu ťahať a biť, ale tu? Tu naskrze nevedel, čoho sa chytiť!

I stojí takto so založenýma rukama pri hasnúcich hlavniach a premýšľa, kde sa podie samotretí; v lete ešte ako v lete, ale na zimu? Starému bojovníkovi slzy počaly v očiach hrať. — Tu ho potrasie ktosi za plece, obzre sa a vidí, že pri ňom stojí Lasica.

„Chlape, ty plačeš! Bysťu Bohu, vojak nesmie plakať! Vrav, čo ti je?“

„Vidíš,“ odpovie Zabydovský, „môj dom a v ňom všetko, čo som horko, ťažko nahonobil, zhorelo!“

„A preto plačeš? Nuž či nevieš, že Lasica žije a že by bol dávno hnil, keby tvoja guľka nebola nepriateľovi čelo prepálila? A nevieš, že ten Lasica má svoj dom a k tomu hodný mešec napoleonovských dukátov? Poď, bratku, poď, ochranca môjho života, i dom i mešec ti je vždy otvorený!“

„Ale ja mám ženu i dieťa,“ povie smutno Zabydovský.

„Bysťu Bohu, čo by si mal desať žien a desať detí, ku mne všetci pôjdete! Pravda,“ vraví ďalej, „tá nepriateľská guľa ma v nohe tu i tu omína, a keď ma rozbolí, som omrzlý, rozkatovaný, tak že by som vtedy všetkých nepriateľov postínal, ale sa budem premáhať. Vtedy radšej ujdem do tretích súsedov, len aby tvoja žena a tvoje dieťa nemusely moje kliaťa počúvať! Poď, ochranca môj! Vidíš, ja na svete nemám nikoho, krem Boha a teba!“

Ešte v ten deň ubytoval sa Zabydovský i so ženou i s dcérou v Lasicovom dome.

Ako u starého vyslúžilca to tam nebárs poriadne vyzeralo: steny boly očadnuté, lebo ich nemal kto bieliť, a fajčiť naveky sa fajčilo; stôl a lavice zababrané lebo ich nik neumýval; cez obloky ledva predieralo sa svetieľko, lebo ich nik neutieral. A povala? — Tam si pavúky svobodne robily siete na početné muchy, lebo nik nemiešal sa im do remesla.

Ale to všetko premenilo sa s príchodom Hankiným. Hneď na druhý deň celú izbu vybielila, stôl, lavice, obloky vyumývala a všetko poriadila; tak že Lasica skoro ani svoju vlastnú izbu nepoznal, a povedal: „No v tejto čistej izbe raz tak dlho a raz tak veselšie budem žiť, ako v tej začmudenej a zapavúčenej.“

Takto bývali dlho spolu. Lasica často stenával na postrieľanú nohu, ale nikdy neklial; lebo dobrá Hanka starala sa o neho. Ona sháňala domáce lieky a nemala pokoja, kým mu bolesti neutíšila. V taký čas hovorieval Lasica: „Hanka, Hanka, prisám Bohu nezomrem, kým ti pamiatky neurobím!“ A Hanka naveky začerveňala sa, lebo nerada videla, keď ju do očú chválili.

Ale človek mieni, Pán Boh mení. Lasica raz veľmi onezdravel a Hankine lieky viac nepomáhaly. Prišiel aj lekár z mesta a keď chorého obzrel, len pokrútil hlavou a kývnul rukou. Lasica priam vedel, koľko bilo; nebál sa smrti, keď nepriateľské guľky lietaly, nebál sa jej ani teraz.

Práve bolo na mraku. Lasicovi bolo trochu ľahšie. I zavolá Zabydovského k sebe: „Pošli to dievča,“ hovorí, „pre notáriuša a ty si sadni ku mne.“

O chvíľku vrátila sa Hanka i s pánom notáriušom, ale hneď musela zase von výnsť aj s matkou. — Asi po dvoch hodinách notáriuš odišiel. Čo tam robil, čo nie, to nik nevedel, lebo po odchode jeho bol stôl prázdny, ako predtým; ale bezpochyby dačo písali, lebo na stole ležalo pero a v ňom svietilo sa ešte černidlo.

O chvíľku za tým Lasica usnul. Všetci chodili na prstoch, aby ho nezobudili; ale to netrvalo dlho a on strhnul sa zo sna. Bolo mu horšie a čím ďalej, tým horšie, — až keď na druhý deň vyzvonili, dušu vypustil. Hanka sa rozplakala, i sám Zabydovský utrel si slzu. A veru mohli plakať, lebo v jeho dome bývali a na jeho stole jedávali.

Vyslúžilého bojovníka vyprevádzala na tretí deň celá dedina. Na truhle mu bola pribitá šabľa, ktorou dakedy nepriateľom hlavy srážal. Za truhlou kráčal Zabydovský, jeho žena a jeho dcéra v čiernom obleku a celou cestou im slzy tiekly. Neplakali len z obyčaje, ale plakali od veľkého žiaľu; lebo do hrobu niesli ích dobrodinca.

Ľudia si hneď po pohrabe rozprávali, že Zabydovský musí z domu, akonáhle o smrti Lasicovej dozvie sa jeho brat, a aj sama Zabydovská bála sa toho; ale Zabydovský hovorieval, že sa toho nemajú čo báť, lebo že je teraz dom ích vlastný i so všetkým, čo je v ňom. — A tak to muselo v skutku byť, lebo žiaden duch nezastarel sa do nich, ani brat Lasicov nehlásil sa.

*

Nepominulo ešte celkom pol roka, ako Lasicu pochovali. Prvý sňah napadol v Orechovciach. Poľovníci shovárali sa o zajacoch a Zabydovský, ktorého život bola streľba, umienil si tiež, že zavčas rána vybehne pozrieť, či dakde nenájde zajačieho šľaku. Žena ho pravda odhovárala, aby nešiel: „Ja neviem, čo mi je, ale tak ako čo by mi dačo šeptalo, že sa ti tam zle bude vodiť. Len dnes, mužík môj drahý, len dnes nechoď, pekne ťa prosím.“

Ale Zabydovský nedal sa odhovoriť a ženu vysmial, že čo by sa mu vraj stalo, že veď nejde na medvede, ani na divé svine, len na zajace. — Nestačil teda východ začervenať sa, už bol na nohách. — Poobzeral pušku, ktorá už pár mesiacov stála nabitá, preložil novú kupku a v dobrej nádeji vyšiel z domu. Pri boku mu netrpelive skučali dva starí kopovi, dobre že neroztrhali svorku, ktorá ich len v pravý čas a na svojom mieste mala pustiť po svobode. I pustí ich hneď na kraji húštavy a sotva skočili dva tri razy, už ich bolo počuť štekať, ďavkať, už mali zajačí šľak.

Náš poľovník si zastal na najbližšiu pirť. Psi štekali, len tak ozývalo sa úbočou a štekot ích vždy viac a viac približoval sa. Už bolo počuť i skoky zajačie. Zabydovskému srdce zatrepoce od radosti, — krásny ročiak letel hore pirťou ako guľa. Priloží namieri — pác! — puška spraští, ale vtom okamžení bolo počuť krik: „Jaj, Bože môj! Jaj, Bože môj!“ Zabydovského puška roztrhla sa a on leží na zemi zkrvavený a ostal celkom bez seba.

Na tretí deň už Zabydovskému vyzváňali. Dva dni trápil sa chudák s roztrepanou hlavou a vystál neslýchané muky. — Takto dom Zabydovského, ktorý ešte nestačil prvý smútok složiť, do roka musel obliecť druhý, a to o mnoho bolestnejší, — lebo teraz kráčala za truhlou opustená vdova so sirotou. Bodaj by nikto na svete nedožil sa vdovského, tým menej sirotského chleba! Horký, horký je to život, a tým horkejší, čím viacej do okola nepriateľov a závistníkov. To skúsila i vdova Zabydovského i jej dcéra Hanka.

Sotva rozchýrilo sa, že Zabydovský zomrel, už hlásil sa nebohého Lasicu márnotratný brat a žiadal odmrť po bratovi. Predtým nebolo o ňom chyrovať; neukázal sa ani za života bratovho, ani po jeho smrti, pokiaľ Zabydovský žil; ale teraz objavil sa, aby dovŕšil nešťastie, ktorým Hospodin navštívil zarmútenú vdovu a sirotu.

Dedinská vrchnosť sišla sa. Za vrch stola sedel pán rychtár, z pravej strany pán notáriuš, z ľavej pán podrychtár a ostatní starší. — Tu vystúpi Lasicov brat, žiada dom i domové náradie po bratovi; ba čo viac, žiada i plat od domu, od tých čias, ako jeho brat umrel.

Pán rýchtár pokýval hlavou a pán notáriuš prisvedčil tiež: „Takje! — po bezdetnom bratovi dedí vždycky brat; notábene, jestli poriadku neurobil. — Musíme skorej vypočuť vdovu!“

Vdova prišla, — bledá, ako stena i od žiaľu za mužom i od strachu, že ju pred rychtára volali, a pán notáriuš začal takto hovoriť:

„Zabydovská! I mnohovážny úrad i celá dedina vie, že váš vlastný dom zhorel a že vás Lasica z lásky prijal do svojho domu, či je tak?“

„Tak je,“ odpovedala vdova a slzy jej vypadly.

„Dom teda nebol váš, ale Lasicov, ako ani domové náradie, ktoré ste vy dosiaľ užívaly. Teraz hlási sa Lasicov vlastný brat, ako prirodzený dedič, a žiada vás, aby ste mu bratov dom aj s náradím bratovým vydaly.“

Zabydovská stála ako kamenná, lebo nevedela, čo má odpovedať na reči notáriušove; konečne predsa osmelila sa a zajikavo preriekla: „Pravda je, že dom, v ktorom bývam, i s náradím, ktoré užívam, prináleží Lasicovi; ale môj nebohý muž hovorieval, že mu to Lasica všetko na smrteľnej posteli poručil.“

„To je možno,“ dosvedčil notáriuš a zmraštil čelo; „ale na to musí byť písmo; vaše slová pred súdom nič neplatia. Či teda máte dáke písmo od nebohého Lasicu?“

„Nemám,“ odpovedala vdova.

Notáriušovi vyjasnilo sa čelo; pozrel bokom na Lasicovho brata a bolo vidno, ako obom smejú sa oči od radosti. „Tak teda,“ akosi vážne pretváral sa pán notáriuš, — „tak teda dom i s náradím prináleží tu Lasicovmu bratovi a vy za týždeň vypakujete sa z neho!“ — Tu sa obrátil k Lasicovi: „Ste spokojný, pán Lasica?“

„Spokojný,“ odpovedal márnik; „medzitým žiadam aj plat od domu na ten čas, ako môj brat umrel.“

„I to vám právom prináleží, lebo od toho času, ako váš brat umrel, Zabydovskú len ako vašu želiarku možno považovať. Tak teda Zabydovská, zaplatíte pánu Lasicovi aj plat od bývania v dome.“

„Ja nemám ani babky,“ odpovedala vdova a po obidvoch lícach tiekly jej cícerkom slzy; „na pohrab mužov vytrovila som sa do haliera.“

„Tak vám i vašej hrdej dievke popredáme šaty,“ preriekol posmešne notáriuš. „A teraz už môžte odísť!“

Úbohá vdova odišla. Ach, ale kameň bol by zaplakal nad ňou. Líca od ustavičného žiaľu bledé, oči od ustavičného plaču červené — a k tomu strach, ako by už išly šaty s nej predávať. Chuderka ani nevedela, kade ide a kde stúpa, lebo sa nazdala, že celá dedina na ňu prstom ukazuje: „hľa, tamto tej idú šaty predávať!“

Takto usužovaná prišla domov. Hanka sa uľakla, keď na ňu pozrela a bála sa pretrhnúť jej žalostné fikanie. — „Ach, dievka moja drahá!“ začala po chvíli hlasite nariekať — „muž môj, muž drahý, premilený! — prečo že si ma prečo radšej sebou nevzal? — Otec, otec, načo že si načo nechal svoje dieťa, aby s neho šaty predávali?“ — Tu padla Hanke okolo hrdla. — „Ach, dievka moja drahá! i s teba i so mňa budú šaty predávať, lebo nemáme ako zaplatiť nájom Lasicovmu bratovi!“

Neborka Hanka, ktorá sama potrebovala potešenia, dosť tešila rozžialenú matku, že si šaty predávať nedá, pokiaľ ona žije, že bude robiť, čo ruky po lakte zoderie, kým nevyrobí a nezaplatí nájom, a do tých čias že im asnáď len počkajú. Ale matku nemohla potešiť; lebo táto dobre znala lakomosť a nemilosrdnosť notáriušovu a od márnika tiež nebolo čomu úfať sa.

A tak v skutku stalo sa. Na druhý deň prišiel notáriuš s niekoľkými úradskými do domu, prezrel, popísal a popečatil všetko, čo tam bolo, shabal a popečatil i ích vlastné šaty. „Za týždeň,“ rečie, „môžete si ešte svoje veci vymeniť; ale od teraz už ja ruku kladiem na ne, kým nájom nebude zaplatený.“

Dosť ho Hanka prosila, aby im toho posmechu nerobil, že ona bude deň a noc pracovať, že statočne zaplatia nájom od domu, len aby im poshoveli; notáriuš mal kamenné srdce, jeho to nebolelo.

Blížila sa sobota, smutný ten deň, v ktorý Zabydovská aj s dcérou maly vypratať sa z domu. Ach, nie vypratať, veď nemaly čo pratať, len výnsť v jedných hábočkách, čo na sebe maly. A kde? Do šíreho sveta; lebo v dedine, v ktorej šaty s nich predávať budú, hanbili sa ostať. — V piatok večer ich upomenul desiatnik, že zajtra zavčas rána majú výnsť — a matka s dcérou preplakaly celú noc.

Svitlo — na celom nebi nebolo vidieť obláčka, slnce svietilo, ako by nikdy nemalo zapadnúť. Ach, či azda i ono tešilo sa z ích nešťastia, ako mnohí v dedine? Hoj, tešilo, tešilo, ale nad blízkym ukončením ích žiaľu a trápenia, nie nad nešťastím!

Utrápená matka už držala kľučku v ruke, že otvorí dvere, aby vykročila z izby; v ktorej toľko žiaľu prežila. Hanka poobzerala sa ešte raz po izbe. Včera ju vyriadila, vyčistila, aby vraj ľudia nepovedali, že tu nečistotníci bývali; včera vybielila steny, vyumývala stôl i lavice, vyutierala zrkadlo i obloky; včera posmetala pavučiny — a hľa! — iste cez noc pavúk nasnoval — nad zrkadlom na hrade visela zase veľká pavučina!

I nemohla to naša čistotná Hanka strpieť, aby ľudia nepovedali, že pavučiny v dome nechala! Vezme metličku a vráti sa, kde pavučina visela. Zatiahne metličkou — čo to? Zpod hrady vypadol dákysi papier a za ním hneď čosi štrnglo na stole. I zodvihne to Hanka a podá materi. Táto rozkrúti papier a číta:

„V mene blahoslavenej Trojice! † † † Ja niže podpísaný, tušiac blízku smrť, tento dom i so všetkým náradím, ktoré v ňom nachodí sa, k tomu hotových päťdesiat kusov napoleonských dukátov, ktoré som si vo vojne shospodáril, porúčam Hanke Zabydovskej za jej vernú službu, ktorú mne chorľavému a úbohému lazárovi vždy s radosťou a vďačne dokazovala; a síce porúčam tak, že poneváč som si všetko toto vlastnou pilnosťou nadobudol a zo starootcovského ničoho k tomu nepridal, teda ani môj márnotratný brat, ani žiaden z mojej rodiny, jestli by sa ktorá našla, nebudú mať do toho práva. Dané v Orechovciach, dňa 6. marca roku Pána 1818. Ján Lasica, vyslúžilý vojak.“

Zabydovská nemohla slova preriecť, zvlášte keď videla, že je písmo dedinskou pečaťou potvrdené a notáriušovou rukou podpísané. Pozrela na dcéru, padla jej okolo hradla a plakala — nie od žiaľu, ako pred týždňom, ale od radosti.

„Pán Boh nás zachránil od posmechu, dievka moja!“ — hovorila po chvíli. „Toto písmo svedčí, že je dom náš, so všetkým, čo je v ňom — tu je pečať dedinská a tu podpis notáriušov!“

Tak hľa, čistotnosť Hankina dopomohla k tomu, že spravodlivé poručenstvo ona dostala, lebo celý úrad uznal písmo toto za spravedlivé a notáriuš, na ktorého sa dosvedčilo, že majetok Hankin chcel s bratom Lasicovým skrivodlive užiť, bol sám s posmechom z úradu zhodený.

Hanka dostala neskoršie poriadneho muža na prístupky do domu a žijú po nich už aj detné deti a vždy statočne opatrujú sa, vždy si dom čistotne a pekne riaďa.