ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej deti moje, ale vám bude po zkúškach radosť žiť. Budete voľné, — ani to vtáča v hore. — Ale horkýže, — i teraz nastanú vám povinnosti, — aby ste zas rodičom svojím pri prácach pomáhaly. Pošlú vás do poľa, — i do hory a tu nie raz pred oči postavia sa vám tie čarodejné postavy, kdeaké mátohy, strašidlá, o ktorých sa to v zime pri piecke tak lahodno počúvalo.

Len aby ste nepochodili tak, ako ja kedysi. Ej, či ma to previedlo, — aj teraz sa zasmejem, keď si na to smyslím.

Počujte, len čo sa mi stalo, ako malému, osem ročnému chlapcovi. —

Mali sme v Rimavskom Brezove na vrchoch, asi hodinu vzdialených, majer „Zahrada“ zvaný, kolom do kola vysokým lesom otočený, tak, že muselo sa isť cez les asi pol hodiny. — Viedla tam dosť dobrá poľná vozná cesta a kamenistý chodníček, ktorým si peši chodec asi o štvrť hodinu zblížil cestu. —

Bolo to po žniach v jednu sobotu, a mlatci na humne domlátili zbožie, ktoré už len viať mali. —

Tu strýkovi môjmu, s ktorým som na majeri celý týždeň býval, — napadne, že nedoviezli aj mieru, aby mlatcom ich čiastku vymerali. —

Rozmýšľali, koho by poslali do dediny pre mieru. — Sluhovia na majeri bývajúci boli všetci v robote, — len ja som sa obšmietal okolo mlatcov, akoby na dozor, aby sa zo stodoly nič neztratilo. —

Strýkovi napadlo, že však je ešte chvíľa do večera, že za hodinku prebehnem do dediny i napísal mojej matke lístok, aby mu poslali mierku, položil mi ho do vrecka, a prikázal mi, aby ho neztratil i sa ponáhľal, až do večera slúžka ešte donesie mierku.

Srdito, smelo som si vykročil na ďalekú cestu, ktorú som ináč dobre znal, hvízdajúc, vyspevujúc si ubieral som sa k lesu, a aby som si ukrátil cestu — pustil som sa chodníkom. —

Ale čím ďalej kráčal som lesom, tým neodbytnejšie mi na myseľ prichádzaly všeliaké potvory, ktoré som počul v rozprávkach od našej tetky „Polekuly“ rozprávať. — Čím ďalej, tým les hustejší a tmavší, — chodnik som síce dobre videl, ale ďalej do lesa nie. —

Na každý šuchot som sa bojazlivo poobzeral do okola, vlasy mi dúpkom stávaly, — až — odrazu — prebehne za mnou čosi. Tu ma moja smelosť veru celkom opustila, — a ja hybaj v nohy, začal som utekať. — Ako tak bežím, odrázu cítim, že ma čosi chytilo za nohu. — Ja som sa neobzeral, ale už i tak dostatočne prestrašený trhol som nohou a ešte rýchlejšie utekal.

Ako bežím, to za mnou ustavične: klop, klop, klop, klop, klop, klop. — Zastanem, — poobzerám sa bojazlivo do okola, — nikde nič nevidím. — Strach ma poháňal ďalej. — Pustím sa znovu utekať, to za mnou zase: klop, klop, klop, — klop, klop, klop. — Strach ma taký prejal, že keď som dobehol domov, padol som predo dvermi bez povedomia. — Horko-ťažko ma vzkriesili, a aj zimnica ma vydrvila, že som musel zostať v posteli ležať. — Pravda, — že v tom strachu a v tej hrôze zabudol som aj lístok odovzdať.

Matka mala tiež dosť starosti, čo sa mi mohlo prihodiť, a hneď ráno vystrojili slúžku na majer, čo sa stalo, že som večer dobehol domov, ako bez duše. —

Ale aj strýc, poneváč sa večer nemohol dočkať miery, pozatvárajúc všetko vybral sa ráno do dediny. — Slúžka sa s ním stretla a vyrozprávala mu všetko o mne.

Keď došiel domov, šiel rovno k mojej posteli, a vypytoval sa ma, čo sa mi stalo, — čo som videl, atď.

Pred strýcom som mal veľký rešpekt, i miloval som ho, i bál som sa ho. — I rozpovedal som mu, čo a jako sa mi vodilo. —

On ma pozorne počúval, potom sa zohol k posteli a zodvihol moju topánku na ktorej bol opätok odtrhnutý a začne mi s ňou pred očima klopkať.

„Vidíš ty strachopud, čoho si sa naľakal. — Opätok na topánke sa ti zatisol medzi korene, keď si bežal, — zachytilo ťa, podržalo, — a ty — blázonko, — nie aby si sa prizrel, čo ťa drží, — naľakáš sa, — trhneš nohou a opätok sa ti odtrhol a jako si bežal, udieral sa ti o pätu a to klopkalo, — a že si bol celý najašený, necítil si ani údery na pätu.“

Ja som sa zahanbil, vyskočil z postele a prestal som sa vôbec báť. — To ma vyliečilo. —

Ale strýčik ma aj zatým vždycky zkusoval, či sa bojím, a napomínal, aby som bol smelý, aby som sa nenaľakal čohokoľvek, — ale abych sa vždy presvedčil o tom, čo je to — čoho som sa mal naľakať.

Ráz prišli k nám z Tisovca hostia pred večerom, a mali aj u nás nocovať, pamätám sa, doniesli dobrej bryndze — jesienky. —

Bol som tiež niečo pred nimi vyparatil, preto ma strýc odsúdil, že ja nesmiem dostať bryndzových halušiek, ktoré som ako chlapec veľmi rád jedával. — A poneváč som ja nepristal na taký súd, ale s vreskom a s plačom domáhal sa halušiek, — čo ani hosťom — ani domácim príjemné nebolo, — nuž môj strýčik urobil so mnou krátky proces, — chytil chlapca za ruku, strčil do pivnice a — zatvoril.

Keď mu vraj dohovárali, že predsa taký malý chlapec bojí sa všeličoho, ba že sa mi aj niečo môže stať, odpovedal im vraj:

„Nič mu nebude, nech sa učí smelosti!“

Po odbavení večery ma vypustili, a hostia sa ma, zvlášte panie, vypytovaly, či som sa nebál strašidla?

Odpovedal som smelo: „Nebojím sa strašidiel viac.“ Ale hneď aj urobili so mnou zkúšku:

Počujte kamaráti ako.

Spravili tak, čo som ja o tom nevedel, v kôlni kde vozíky stávaly zo slamy a z palíc strašiaka, zavinúli do bielej plachty a posadili na jeden vozík. Strýc mi hovorí akoby nič:

„Choď do kôlne a dones s vozíka koberce, my spolu pôjdeme spať na seno.“

Šiel som, otvorím kôlňu, vidím na vozíku sedeť akúsi bielu postavu, — myslel som iste, že to niektorá zo slúžiek, predsa som cúfol, ale potom som si dodal odvahy a prijdúc k postave, ohmatám, vidím že je to urobený strašiak, vezmem koberce a milého strašiaka a hybaj ja s nim do chyže k hosťom. — Bolo že potom smiechu a chvály, no a za moju smelosť dostalo sa mi aj odmeny v podobe strieborných a medených grošíkov. —

*

Maly sme viacej čeľade slúžebnej a medzi nimi tiež jednu slúžku, ktorá sa veľmi bála isť večer von z domu, lebo ju za detstva ľudia strašili mátohami.

Tu sa raz ostatní sluhovia zriekli, že ju musia dobre nastrašiť, ale i vyliečiť z toho strachovania.

Raz večer jeden zo sluhov obliekol sa do veľkej kožennej bundy a ľahol si za kopu narúbaného dreva. — I poslali tú bojazlivú slúžku, aby išla dreva doniesť, a trebárs nebola ešte veľká tma zažala si lampáš a išla. —

Keď si už asi do poly náručia nabrala dreva, ten v tej bunde začne sa na druhej strane dvíhať. —

Dievča ho zrazu zočí, vykríkne — a jedným skokom vrazí do kuchyne. Trasúc sa na celom tele prestrašeno vyzerá von oblokom.

Ostatní sa jej dopytujú, čo sa jej stalo?

„Vy-de-la som má-to-hu,“ hovorí drkotajúc zubami.

„A kde?“

„Tam pri dre-ve ako som brala, odrazu sa mi zjavila, veliká ako… júj!“ striasla sa.

„Ale nepleť, — poď pozreme ju.“

„Ja-ja, ja-ja nejdem, prosím vás!“

Tu ju ale so štyria chytili, a trebárs sa jako zdráhala, poď s ňou von ku hromade dreva. My deti tiež plné zvedavosti, šly sme za nimi von.

Tu sa ten v bunde začne zase pomaly dvíhať a približovať sa k nej, a keď už pri nej stál shodil zo seba bundu a začali sa jej všetci smiať.

„Vidíš ty blázon, takéto sú mátohy!“

Od tých čias išla kedykoľvek a kdekoľvek sama aj v noci a nebála sa.

*

Toto som počul od jednoho mne dobre známeho dedáčka v Zárieči, keď sme sa shovárali o rozličných strašidlách.

— Veru, milý pane, predtým sme sa všeličoho báli, čomu sa teraz len usmievame.

Pamätám sa dobre, ako to bolo.

— Prosim Vás, dedko, rozpovedzte mi, ako sa to stalo s vami.

— Nuž ako? — Viete bol som mládencom, veru na svet súcim; nechválim sa, ale keď sa strhla bitka medzi mládežou, len som skočil medzi nich a už sa rozpŕchli. Hej, — kde je tá sila, málo bolo mne rovných na doline. No, a pri muzike som musel byť čo by čo bolo, — býval som aj rychtárom medzi mládencami. —

Raz v nedeľu ráno povedajú mi tatko, — Pán Boh im daj slávu nebeskú — takto:

Štefko, — pôjdeš na „Nádjezerie“ ku statku — viete mali sme tam vtedy bačovisko, — chodia všeliakí ľudia, — aby sa čosi nestalo, — daj pozor, — tam nocuj. — I vlci už nejednu jalovičku popratali.

Voľky-nevoľky, — ale tatka poslúchnuť som musel, — lebo netrpeli odmluvy, — zavesil som si na plece flintu — vtedy ju mohol ešte každý mať, — a šiel som smutne na vrchy.

Však viete jako je na bačovisku, čo tam človek sám s tým statkom, — cez deň, ako cez deň — len sa ten čas pri práci pretlče, ale večer, a cez noc; — mladá krv, — myšlienka na kamarátov, na muziku v dedine, — spať nedá, — zvlášť v nedeľu.

Eh, poručena Pánu Bohu, — myslím si, čo len na hodinku skočím dolu do dediny. Sotva som si to smyslel už som zamykal statok na zámok, a len tak bez všetkého sbehol som cez horu chodníkom. —

V krčme bola muzika, dievok, mládencov plno. — A veru som sa ani ja nezbadal, len asi okolo polnoci mi napadlo, že veď ja mám byť na bačovisku, a ak sa tatko dozvedia, že som tu, bude zle.

Nepovedal som nikomu nič, bárs bolo aj pritmavo, — hybaj ja hore klečenským jarkom na „Nádjezerie“. —

Ľudia vtedy hovorili a verili, že tam v „Zádoline“ chodí žid bez hlavy, — a koho dostane, že je s tým veru už zle.

Ja som sa ho nebál, ale mi to predsa nedalo pokoja, tak pre bezpečnosť odrezal som si dobrú silnú lieskovú palicu, a kráčal som hore járkom.

Ako prechádzam do hory, počujem veliký šuchot nad hlavou, pozrem sa hore, vidím kŕdel jarabíc, — ej ale som ľutoval, že som nemal flintu so sebou. —

Odrazu my napadne povesť o židovi bez hlavy, — chcem mysleť na inšie, nedaj Bože. A ako sa obrátim viete ku tej čistinke v Zádoline, kde sa cesty rozchádzajú, vidím že čosi sa kýva. — Hľadim, — hľadim, rozoznať to nemôžem. — Zavolám, — nič, len to kýva na mňa. Rozmýšľam, ako by mu vyhol, no strachu som mal už dosť, vlasy mi stály zježené, stojím ako prikovaný, a divám sa na mátohu, ktorá len kýva, — kýva. Ale potom dodám si smelosti, zatnem zuby, stisnem palicu v ruke, až pot tiekol so mňa, a už reku nech sa stane vôľa Božia — skríknem: „žide ustúp!“ a už sa ženem na domnelého žida, a jak ho mlátim tak ho mlátim. — Ale ten nič, — len ma pichá — len ma škriabe po rukách, a ja tým väčšmi bijem, trepem s palicou, že mi len malý kuštek zostal v ruke. —

A keď som už myslel, že má dosť, hybaj ja v nohy na „Nádjezerie“, rýchlo otvorim, schytím flintu a čakám. — No pravda nešiel nikto. —

Ale keď som sa utíšil a schládol, začal som rozmýšľať, — že čo chlape, — a až si človeka zabil. Verte mi, že som nezažmúril oka v tej noci.

Ráno sotvy prišly dievky so sestrou dojiť kravy, odišiel som na miesto boja, a čo som našiel? Hádajte!

Jeden krík celkom dočista mojou palicou dolámaný a ani sám by som tomu nebol veril, keby som nebol našiel z mojej palice polámané kusy. —

Tak vidíte, často si človek sám navymýšľa strašidlá, a keby som sa nebol šiel presvedčiť, celý život by som bol i ja držal na strašidlá.

— Snáď ste si deduško môj prihli viac ako bolo treba pri tej muzike, — poznamenal som žartovne.

Mýlite sa p. učiteľ, ja to môžem povedať, až do mojej ženby som neokúsil žiaden trúnok, ani tabák. — Dali by mne boli môj tatko! — Dnes — sotvy to zo školy vyjde, už sedí v krčme, pije, fajčí. Papľúsi! Preto sú ľudia tak zakrpatení, slabí a robia sa sami strašidlami. Niet väčšej mátohy, ako je opilec, lebo obyčajne ten túla sa po nociach, dá sa videť aj v priekope, nepokojí svoju rodinu počas spánku a preto nech nás Pán Boh chráni od takýchto strašidiel, ktorých je žiaľbohu mnoho.

Dobromir.