ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podáva Ján Novák.

Už raz napísal som, že v okolí našom, na úpätí Malých Karpatov, čili Bielych hôr, videť neomylné stopy, čili známky, tuto niekdy rozkladavšieho sa veľkého jazera. V tejto mienke svojej som nezvratne utvrdený tým, že najnovšie ja sám vo výške asi 288 metrov nad hladinou morskou, a tak 10 metrov vyššie, než leží sama osada Pernek (278 m.), našiel som morské, alebo aspoň veľkojazerné mušle, čili lastúry. Tieto mušle podobné sú tým, ktoré nachodia sa v chýrnej viedeňskej kotline (Wiener Becken). (V. Allgem. Führer durch das k. k. naturhist. Hofmuseum. — Wien. 1876. S. 120.) Z týchto mušlí posielam i Museálnej slovenskej spoločnosti na ukážku, ktoré, poneváč sú pozostatkami takých tvorov, ktoré len vo veľkej vode žijú, už tým samým dokazujú, že tu kedysi veľké vody boly, ktoré objemom svojím veľkému jazeru sa rovnaly.

Medzi horami, pri osade perneckej bezprostredne stojacimi, vyniká polohou „Zámčisko“. Ako to už zo samého názvu možno zatvárať, slúžilo „Zámčisko“ istým, nemalý lokálny význam majúcim účelom; a poneváč hore na „Zámčisku“, ako to ešte do nedávna a v celom skoro objeme videť bolo, viedly dookola i široké, k obrane vojska alebo aj k nápadu slúžiace priekopy a násypy, a pod površím tých priekop asi na pol metra hĺbky aj strieborné, z času cisára a uhorského kráľa Leopolda (1657 — 1705) pošlé peniaze sa našly i vykopaly: nie je žiadnej takmer pochybnosti, že hora „Zámčisko“ i k válečným cieľom upotrebená bývala. Tie strieborné, pod priekopou vo výš označenej hĺbke nájdené peniaze pochodia z r. 1666, 1690 a 1696, a z tohto dá sa zatvárať, že len roku 1696, alebo — a to pravdepodobne — neskôr od tu stanujúceho, no neočakávaným príchodom nepriateľa nastrašeného a naplašeného vojska tuto zanechané, a postupom času zeminou z priekop poznenáhla sa sošmýkajúcou alebo padajúcou, zasypané boly. Lenže si pripomnime, ako si v túto dobu vojská zbúrené proti cisárovi a uh. kráľovi Leopoldovi Františka Rákóczyho II., a to menovite r. 1704, proti cisárskym počínaly, a ako hneď cisárske čaty Rákóczyho a tieto zase cisárskych porážaly. Tak cisársky generál Heister porazil Šimona Forgácha za Dunajom a samého Rákóczyho pri Trnave, no toho istého roku (1704) so strany Rákóczyho porazil Károlyi cisárskeho generála Rabattu pri Sv. Gottharde a pechotu generála Heistera pri Pezinku. Pernek leží asi tri hodiny od Pezinka, a dá sa mysleť, že v tehdajších válečných pohyboch mohol mať, pre svoje výhodné medzi horami položenie, aj istý strategický význam, nakoľko alebo vojsko generála Heistera na úteku pred Károlyim (r. 1704) sa tu zastavilo, alebo vojsko Rákóczyho pred cisárskymi tuto oporu svoju hľadalo a dočasne snadno aj našlo. Čo keď dopustíme, a dopustiť to môžeme, nuž ľahko dá sa pochopiť, že alebo cisárski, alebo prívrženci Rákóczyho dočasne na „Zámčisku“ meškali a svoj útulok mali, a neočakávane nepriateľom prepadnutí, a tak naplašení, niečo zo svojich peňazí tu zanechali, a tieto peniaze bez pochyby poznenáhlym sváľaním sa tých zámčiskových priekop sa zasypaly a tak zasypané sa našly.

K dokázaniu toho, čo tu podotknuto, stojte 4 strieborné peniaze z doby Leopolda cisára, lanského roku tu na „Zámčisku“ vykopané a pri expedovaní tohto môjho opisu ctenej správe Museálnej slovenskej spoločnosti poslané.

Hora „Zámčisko“ pri Perneku stojí takto v istom spojení s Františkom Rákóczym II. a jeho vojskom, ktoré u Pezinka porazilo generála Heistera, ktoréhožto vojsko pravdepodobne smerom k Perneku na útek sa dalo a tuto v „Zámčisku“ sa zastavilo.

Čo týka sa samého Františka Rákóczyho II., tento, tak sa podobá, v Perneku mal dobre oddaných sebe známych. Veď aj živá ešte podnes ľudová povesť vypráva, že prišiel jedenkrát za starých časov v pôste akýsi pán do Perneka k Martinovi Bartalskému a zaklopal na okno, osloviac Bartalského: „Brate Martine, si doma, pustíš ma na nocľah?“ „Prečo nie?“ odpovedal Bartalský. A keď si posadali, volali pána k večeri a on im zaďakoval. Potom sa o všeličom rozprávali a povedal im: „Ja som Rákóczy. A teraz sa vám za nocľah neodmením, až piatemu pokoleniu, keď od východu k západu Turek pôjde; ten prejde celý svet a ja s ním cez Bielu horu sa prevalím. Ja pôjdem na bielych koňoch cez Bielu horu a vtedy sa za nocľah odmením.“ (II. Tovaryšstvo. Str. 184.)

Iné, v obvode horstva perneckého sa nachodiace vrchy sú tieto:

1. Heštún (546 m. nad h. m.).

2. Klokočiny.

3. Gašparová.

4. Hora Melichová (Melichúv járek).

5. Zechelová.

6. Žiare.

7. Holý vrch.

8. Longová.

9. Koňské hlavy.

10. Studená voda.

11. Strúžnie.

12. Korený vrch.

13. Baba (581 m. nad h. m.).

14. Turecký vrch (535 m. nad h. m.).

15. Hutie. Tu stály kedysi dielne na sklo a sklený riad. Ešte sú na žive, čo tento riad (sklenice a poháre) aj videli, no riad ten okolo roka 1860 bol židmi poskupovaný a nevie sa, kam, odvlečený.

16. Pleš.

17. Drinová hora.

18. Krížnica.

19. Jahodnisko (702 m. nad h. m.).

20. Javorina — Čertúv kopec (747 m. nad h. m.).

21. Kostelný vrch.

22. Malinisko.

23. Podbabský Ostrovec.

24. Mesársky Ostrovec.

25. Šibuchová.

26. Baba (527 m. nad h. m.).

Južne od Perneka, smerom k Jablonovému:

27. Leščiny.

28. Hrabník.

Hore pod č. 19. uvedené „Jahodnisko“, čili pernecké bane, zasluhujú obšírnejší opis, ktorý tuto podávam:

Sirkové bane na „Jahodnisku“ sú od Perneka 3 km. vzdialené, ležia 500 m. nad hladinou morskou a sú dvoma vyššími horami uzavrené, a síce: južne vrchom „Malý Ostrovec“ a severo-východne horou „Javorinou“, ktorážto len o 7 metrov je nižšia, nežli kuchynská hora „Vysoká“ (754 m. nad h. m.).

Sirkové tieto bane už roku 1840 boly otvorené, no bolo to len nepravidelné dobývanie rúdy, a síce z počiatku dobývala sa len antimonka a kameň sirkový sa hádzal na hromadište čili na „haldu“. Antimonka, ako sa vydobyla, bola hneď na mieste v hrnčiarskej nádobe vypálená; no poneváč antimonky bolo málo a ona sa zjavovala len v ložiskách asi na pol metra silných, kdežto ložiská kremeňa sirkového aj 3-4 metre mocné boly, preto antimonku postupne len pobočne dobývali a hlavný zreteľ obrátili k dobývaniu sirkového kýzu.

Pravidelná práca smerom týmto započala sa pod dozorstvom baňskobystrickej horníckej vrchnosti roku 1869. V roku tomto prešly tunajšie sirkové bane cestou svobodného horníckeho dolovania v majetok Emila Seybela, a hneď i s dolovaním a vydobývaním kremeňa sirkového s celou silou započato. Kremeň sirkový obnášal 24 — 28 % sirkovej kyseliny a vypalovaný bol vo fabrike pezinskej, už predtým E. Seybelovi prináležavšej. — Dolovanie kýzu sirkového v Perneku a jeho vypalovanie vo fabrike pezinskej v sirkovú kyselinu dobre sa vyplácalo ako majiteľovi baní E. Seybelovi, tak i robotníkom v bani perneckej a vo fabrike pezinskej, no dobre sa vyplácalo aj voziarom čili furmanom kýzu, čo dá sa dokázať tabulkou touto:

Kýzu sirkového vykopalo sa v Perneku od r. 1869 — 1897, teda za dobu 28-ročnú:

500.000 q. = 125.000 q. sirkovej kyseliny = zl. 1,500.000

Za tú istú dobu (1869 — 1897), a tak za 28 rokov vyrobilo si v bani perneckej:

I. 20 robotníkov 1. triedy, čili baníkov, každoročne 300 robotných dní a priemerne zl. 1,20 výrobku na deň rátajúc zl. 201.600

II. 10 robotníkov 2. triedy, čili beháčov, na deň po 90 kr. rátajúc zl. 75.600

III. 20 robotníkov 3. triedy, čili rozražačov (tukárov) kýzu, na deň po 50 kr. rátajúc zl. 84.000

Fabrika v Pezinku spotrebovala za ten istý čas, od roku 1869 — 1897:

1. Úradníctvo a robotníctvo (každoročne 15.000 zl.) zl. 420.000

2. Odvážka kýzu za 28 rokov (spolu 500.000 mc.) zl. 35.000

3. 5% investícia zo 100.000 zl. kapitálu za 28 rokov zl. 140.000

Spolu zl. 955.600

A tak činí príjem za 28 rokov zl. 1,500.000

výdavok za ten istý čas zl. 955.600

Zostáva čistého dôchodku za 28 rokov zl. 544.400

Ako z tohoto sostavenia vidno, majiteľovi baní perneckých a pezinskej fabriky nevodilo sa zle, no i baniarom či haviarom perneckým tiež dobre sa viedlo, menovite v prvé roky otvorenia baní, čo táto jejich obľúbená pieseň dokazuje:

Okrem svojskými menami označených hôr, má Pernek i stavania živnosti — role a lúky — tiež svojskými menami označené, a síce: Nivky, Vinohrádky, Úhore, Slámky, Výhon, Stránky, Zelnice, Medzi úhy, Hikovské, Búranových járek, Podhrabníky, Háje, Humniska, Pod dúbim, Zajíčkových járek, Kršáčky, Hriboviny, Zázbrodní stránky, Prídavky, Nad búrem, Jazero, Fedorky, Brezí, Pamgorty, Krúžky, Oreší, Štepnice, Dzíly, Osečiny, Široké stránky, Za včelíny atď.

Ako to zreteľne vidno, mená ku označeniu tunajších hôr a pozemkov upotrebené, sú takmer výlučne pôvodu slovenského, tu prebývajúci slovenský ľud je ich pôvodca a tvorca, on je ich rečovým právnym majiteľom, a tak má na ne svoje írečité, národopisné intabulované právo.

Najstaršie z originálu — z matriky r. 1652 — tuto dľa pôvodného zápisu podané mená tunajších obyvateľov sú nasledujúce:

Georg Michalovych, Michael Nemczovych, Martin Marczinkovych, Nicol. Bartalsky, Georg. Stehlik, Thom. Malý, Georg. Zigovych, Jan Witovych, Jan Kovár, Nic. Zemanovych, Jan Gaydos, Andreas Osusky, Margareta Matuszovich (čítaj Matúšovich), Martin Moravkovich, Martin Mikulaszovich (Mikulášových), Anna Holubkovich, Georg Zjakovich, Michael Ssustek, Anna Kovarovich, Stephan Slezákovich, Michael Petrászovich (Petrášových) a Katar. Zagiczkovich (Zajíčkových), Jan Jelenkovich, Martin Holubkovich a Sophia Zubatych, Melchiar Prokopovych, Lucia Mikszowych (Mikšových), Andr. Foltinovich a Katr. Matuszovych (Matúšových), Georg Perniczka (Pernička), Anna Joanesovych, Metias Stefanowich a Katr. Ozwoldovych, Jan Slezák, Jan Stankovich, Jan Zub, Jan Ivaniszovich (Ivanišových), Nic. Draszcovich (Drašcovych), Elis. Hradiskich, Peter Janovich, Laurent. Sstachovicz (Štachovič), Doroth. Horeczkich, Paul. Vaiansky atď.

Terajšie najbežnejšie mená sú: Boškovič, Halinár, Mikúš, Beňa, Masarovič, Bartalský, Pernička, Petrík, Jelenek, Mlynárových, Mackových, Prokop, Zajíc, Zajíček.

Pernek číta 1140 obyvateľov, z ktorých 1120 sú katolíci, 2 evanjelici a 18 židia. Ľud sa živí orbou, chovom rožného dobytka, a čiastočne aj odvážkou panského dreva.

V ktorú dobu patrilo by položiť počiatky osady tejto, to v nedostatku hodnoverných listín ustanoviť nemožno.

Fara v Perneku do ďalekej siaha minulosti, a od roku 1561 počnúc, sú farári perneckí už aj menoslovne poznačení.

Že osada táto pri fare mala aj školu, a síce, alebo hneď súčasne s farou, alebo o krátky čas neskôr, o tom — dľa bežného už vtedy v cirkvi v tomto ohľade zvyku — pochybovať nemožno.