Ľudovít Štúr

(* 1815 Uhrovec — † 1856 Modra)— kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, estetik, pedagóg, básnik a publicista, jedna z ústredných osobností slovenského kultúrno-politického života polovice 19. storočia


Životopis Ľudovíta Štúra:

Narodil sa v rodine národne orientovaného učiteľa Samuela Štúra. Nižšie gymnázium absolvoval v maďarskom Győri, v roku 1829 prišiel na lýceu od Bratislavy. Tu sa zapojil do práce Spoločnosti česko-slovanskej, stal sa jej zapisovateľom a v roku 1835 podpredsedom. Svojím pôsobením zásadne ovplyvnil jej zameranie: prostredníctvom prednášok o slovanskej minulosti a prítomnosti (aj iných aktivít, napr. výletov na Devín, pamätným sa stal výlet z 24. apríla 1936, keď si viacerí účastníci dali slovanské mená — Štúr prijal meno Velislav) zvyšoval vlastenecké cítenie študentov. Spolupodieľal sa na vydaní almanachu Plody (1836), v ktorom študenti prezentovali svoje práce a kde aj sám debutoval ako básnik. Lyceálne štúdium ukončil v roku 1836. Začiatkom nasledujúceho roka sa stal nehonorovaným námestníkom profesora Juraja Palkoviča a prebral zaňho takmer celú pedagogickú činnosť. Pedagogické pôsobenie na Katedre reči a literatúry československej a po zákaze Společnosti v roku 1837 na Ústave reči a literatúry československej rozšírilo Štúrov vplyv na študentov, hoci na oficiálnej platforme iba krátko. V rokoch 1838 — 1840 študoval na univerzite v Halle, kde sa oboznámil s Heglovou a Herderovou filozofiou, ktoré ho inšpirovali pri formovaní vlastných filozofických a estetických názorov.

Po návrate z Nemecka sa stal vedúcou osobnosťou slovenského národného pohybu vo viacerých zásadných oblastiach: ako pedagóg, kodifikátor spisovného jazyka, novinár aj politik. Štúrove prednášky o poézii slovanskej vyvolali medzi študentmi veľký záujem, pretože neboli iba klasickými prednáškami, ale Štúr v nich predložil vlastnú koncepciu národa, slovanstva i literatúry („poézie“). V tom čase sa začal venovať aj úvahám o politickom poslaní Slovanov (spis Ázia a Europa čili určení Ruska v ohledu na Azii, Tatranka, 1842 — 1843) a obranám proti zvyšujúcim sa útokom maďarského nacionalizmu. V roku 1843 sa spolu s Hurbanom, Hodžom a inými rozhodol uzákoniť spisovnú slovenčinu, ktorá mala spojiť celý slovenský národ bez ohľadu na konfesionálne či sociálne príslušenstvo. Potrebu tejto kodifikácie zdôvodnil v spise Nárečja slovenskou alebo potreba písanja v tomto nárečí (1846) a gramatickú sústavu jazyka načrtol v spise Náuka reči slovenskej z toho istého roka. Oficiálne Štúrovo pedagogické pôsobenie ukončil zásah politickej moci 31. 12. 1843, keď bol zbavený funkcie námestníka profesora Palkoviča, nesmel pôsobiť na lýceu a ďalej prednášal už len ilegálne.< >

V roku 1845 začal vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski, v ktorých sa zaoberal aktuálnymi hospodárskymi a politickými problémami Slovákov. V roku 1847 ho mesto Zvolen zvolilo za poslanca Uhorského snemu, čo pre Štúra znamenalo oficiálny vstup do politiky. Orientácia na pomoc viedenského dvora sa však už zanedlho ukázala ako nerealistická. V roku 1848 sa zúčastnil koncipovania Žiadostí slovenského národa. V tom čase naňho maďarská vláda vydala zatykač. Utiekol do Čiech, kde sa zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe, ale jeho myšlienka vytvorenia všeslovanského útvaru tu nemala pozitívnu odozvu. V revolúcii sa priklonil na stranu Viedne, zúčastnil sa slovenského povstania, no po revolúcii Viedeň nesplnila očakávania, ktoré do nej vkladal. Stiahol sa do úzadia, žil pod policajným dozorom (krátko v Uhrovci, po smrti brata Karola sa ujal jeho rodiny a presťahoval sa do Modry). Koncom roku 1855 sa na poľovačke nešťastne zranil a začiatkom roka 1856 zraneniam podľahol.

Počas štúdií sa Štúr venoval najmä poézii. Inšpiroval sa slovanským folklórom i romantickou poéziou. Debutoval v almanachu Plody šiestimi básňami, v ktorých vyjadroval smútok nad stavom ľudu. V časopise Květy (1838 — 1840) publikoval cyklus štrnástich básní pod názvom Dumky večerní s obdobnou tematikou – subjektívne ladená poézia s dôrazom na sociálne a vlastenecké motívy. Začiatkom päťdesiatych rokov vydal zbierku básní Spevy a piesne (1853), ktorá popri lyrických básňach obsahuje dve epické skladby (Svätoboj, Matúš z Trenčína).

Podnety zo svojich prednášok o poézii slovanskej zo štyridsiatych rokov (ich časť publikoval na základe zachovaných odpisov, najmä rukopisu Karola Modrányiho z roku 1845, Andrej Sytniansky v časopise Orol, 1875) využil pri koncipovaní diela O národních písních a pověstech plemen slovanských (vyšla v Prahe v roku 1853 po česky, s jej prekladom pomáhal autorovi Ján Kalinčiak), ktoré sa stalo jedným zo základných diel slovenskej folkloristiky. Štúr tu skorigoval svoje názory na folklór, prezentované v prednáškach, a formuloval základné estetické postuláty: spojenie ducha s predmetnosťou, dôraz na umelecké hodnoty ľudovej poézie. Zdôraznením „estetického a buditeľského pôsobenia ľudovej slovenskej tvorby“ (V. Kochol) upevnil predstavu folklórnej orientácie poézie.

Početnú skupinu Štúrových diel predstavujú obranné spisy (Starý a nový věk Slováků z roku 1841; Die beschwerden und Klagen der Slawen in Ungarn űber die gesetzwidrigen Űbergriffe der Magyaren/Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov, 1843; Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus/Devätnáste storočie a maďarizmus, 1845). Posledným výrazom hľadania politického východiska z neľahkej situácie Slovákov je práca Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá vyšla posmrtne v ruskom preklade (Moskva, 1867; v slovenčine vyšla až v roku 1993 v preklade Adama Bžocha). V tomto diele naznačil Štúr potrebu príklonu slovanských národov k Rusku.

Ľudovít Štúr patrí ku kľúčovým osobnostiam slovenského národného obrodenia. Už za svojho života i krátko po smrti bol svojimi rovesníkmi a nasledovníkmi vysoko vyzdvihovaný (pozri napr. jeho rozsiahly životopis z pera Jozefa Miloslava Hurbana či Hurbanov spis Slovensko a jeho život literárny). V tejto súvislosti môžeme hovoriť priamo o kulte Ľudovíta Štúra, ktorý dosiahol vrchol v literárnohistorickej reflexii Štúrovej osobnosti: Jaroslav Vlček v Dejinách slovenskej literatúry (1890) použil termín „škola Štúrova“, ktorý sa ako zástupné označenie slovenských romantikov veľmi rýchlo ujal (o jeho obľúbenosti a „výstižnosti“ pre potreby literárnej historiografie svedčí i skutočnosť, že ho v názve svojej monografie, jednej z kľúčových literárnohistorických prác o slovenskom romantizme vôbec, Počiatky básnickej školy Štúrovej, použil Milan Pišút). Dôsledkom vyzdvihovania zásluh Ľ. Štúra bola skutočnosť, že celé obdobie romantizmu (všetkých jeho podôb a prúdov) sa zredukovalo na tzv. generáciu „štúrovcov“ a literatúru „štúrovcov“ — čo je, prirodzene, zjednodušujúci pohľad, ktorý sa, žiaľ, i dnes stále používa v školskej praxi, no stretneme sa s ním aj v odbornej literatúre. Zaiste, význam Ľ. Štúra pre poslednú fázu národného obrodenia, podobu novodobého spisovného jazyka, kultúru Slovákov i podobu romantickej literatúry je nespochybniteľný, avšak do kontextu slovenského romantizmu v jeho heterogénnej podobe je potrebné situovať ho náležite, t. j. bez preceňovania i podceňovania jeho zásluh.

Literatúra:

ČÚZY, Ladislav: Literárnoestetická koncepcia Ľudovíta Štúra v prednáškach o poézii slovanskej. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2004.

KOCHOL, Viktor: Štúr a ľudová slovesnosť. In: ŠTÚR, Ľudovít: Slovanská ľudová slovesnosť. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, s. 339 — 362.
Ľudovít Štúr. Život a dielo 1815 — 1856. Sborník materiálov z konferencie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1956.

MATULA, Vladimír: Ľudovít Štúr. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1956.

MRÁZ, Andrej: Ľudovít Štúr. Bratislava : Tatran, 1948.

RUTTKAY, Fraňo: Ľudovít Štúr ako publicista a tvorca slovenskej žurnalistiky. Martin : Matica slovenská, 1982.

Historické tlače týkajúce sa Ľudovíta Štúra

O národních písních a pověstech plemen slovanských. (V Praze. V kommissí u Františka Řivnáče; 1853)

Ľudovít Štúr na mape


Ľudovít Štúr vo fotografiách a portrétoch:

  • Ľudovít Štúr - fotografia alebo portrét
  • Ľudovít Štúr - fotografia alebo portrét
  • Ľudovít Štúr - fotografia alebo portrét
  • Ľudovít Štúr - fotografia alebo portrét
  • Ľudovít Štúr - fotografia alebo portrét
  • Ľudovít Štúr - fotografia alebo portrét



Zaujímavé odkazy týkajúce sa Ľudovíta Štúra:


Ešte viac čítania s Ľudovítom Štúrom?

V Zlatom fonde onedlho pribudnú ďalšie diela Ľudovíta Štúra. Zo zoznamu vyberáme:

  1. Štúr, Ľudovít: Slovenčina naša. SVKL, 1957

Ľudovít Štúr - fotografia

— kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, estetik, pedagóg, básnik a publicista, jedna z ústredných osobností slovenského kultúrno-politického života polovice 19. storočia


Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.