ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Gemerský hrad (maď. Várhegy) už pred príchodom Maďarov stál ako župný hrad; za času Ondreja Jeruzalemského, od dynastov Borsu, ktorým v ten čas náležal, a potom ešte viac od Husítov bol opravený a opevnený, na malom kopci nad mestečkom Šajó Gemer na strane západnej u päty Gemerského vrchu.

Bartolomeides pokladá Gumur za starobylé Gormanum, ktoré dľa Ptolemea ležalo ad montes Sarmaticos, okolo roku 105. Timon kladie Gormanum do Spiša a síce práve preto, že ležalo ad montes Sarmaticos, t. j. na hranici Poľskej pod Tatrami. Zase Cellaius kladie to isté Gurmanom ku prameňom rieky Šajavy. Čo sa týče samého mena, Bartolomeides ho odvodí od hámrov, hámer, hymer; lež tu žiadne znaky, želežnej rúdy, ani hámrov nenajdeš. Gustáv Reisz odvodí ho od sanskrytského „gur“, t. j. gura, gora-hora. I. „gur“ aj „gor“ značí hory, a práve pri tomto hrade sa hory a pralesy hornieho Gemera niekdy počínaly, ktoré sa odtial hore ku muráňskym, chyžňanskym a rédovským horám až ku Kráľovej Hole ťahajú.

Dľa Anonyma dostal tento hrad od Arpáda Boršu darom, ktorého meno ale len na konci XI. stol. dejepisne vystupuje, a po vymretí mužských potomkov, sdedil ho po praslici rod Mariašovský; ktorým ho odňali Husíti a upevnili, tak, že ho Ján Huňad nadarmo obliehal; kremä Matej Korvín po dosť dlhom oblažení konečne ho dobyl a dal ho cele rozboriť, tak, že už teraz len chatrné pozostatky bývalých jeho násypov sa rozoznať dajú. Náleží rodine Svätoivanskej (Sentiványi), ktorá sa z Liptova prisťahovala a v Šajó Gemeri sa usadila.

2. Muráňsky zámok. Najmocnejší a najslávnejší niekdy z pomedzi všetkých Gemerských zámkov. Vagner „in collectaines“ mýlne pripisuje jeho založenie Bebekovcom, a ten omyl z tade pochodí, že Bebek vystavil hrad nad Nižnou Slanou pri Šajave, ktorý azdaj pre svoju nepatrnosť dostal diminutívne meno „Muráňček“. Bartolomeides ale pripisuje ho Ratoldovi a jeho potomkom Ilsvajovcom, pánom Jelšavy; ale i to je len holá domnienka bez všetkého dejepisného základu.

Dľa istých dejepisných zpráv, boli to Jiskroví Husíti, ktorí bystrým zrakom velikú dôležitosť a nedobytnosť vysokých orličích skalísk muráňskych nahliadli a na ních sa pevne ohradzovať započali. Kráľ Matej vyslal proti ním Zápoľu, ktorý keď pomocou Levočanov Husítov odtial vypúdil, dostal od kráľa ten zámok darom; ale ho skoro prepustil svojmu priateľovi Tornaljaimu; po jeho smrti kapitáň zámku a tútor malého dediča, Matej Bašo, zámok ten si prisvojil a od r. 1529 — 1549 mnohé lúpeže a násilenstvá páchal. Na čo v smysle uzavretia krajinského snemu vyslaný bol od kráľa Ferdinanda gróf Salm, ktorý vybojoval zámok Muráňsky a Matejovi Bašovi i jeho spoločníkom pred bránou zámku dal postínať hlavy.

Okolo r. 1585 prefektom zámku bol Melchior Maško, za ním r. 1595 nasledoval barón Julo Herberstein. Na to kúpil Muráňsky zámok gróf Roththal a vládnul ním do r. 1610; ale v tomto čase stal sa majetkom Tomáša Széchyho, a syna jeho Juraja, po jeho smrti pomocou jeho dcéry Márie Séchy zaujal ho lstivým spôsobom Fraňo Vešelín na to náhlou smrťou zomrel, vyslaný bol s vojskom knieža Karol z Lothringu proti Muráňu. Mária Séchy bránila sa udatne za 2 roky; potom ale, na ujisťovanie a ubezpečovanie cisárskeho vojvodca sa spoliehajúc, dobrovolne sa poddala: ale do Viedne v okovách odvedená, tam v žalári biedne skonala.

R. 1669 sa Muráň zase dostal Rothtlovi.

R. 1671 bol na ňom za prefekta Vindisch, a r. 1679 Hieronym kancellár.

R. 1683 zaujal Muráň Tököly, ale ho hneď zase utratil.

R. 1684 bol tam kapitáňom Ján Melchior Pasek a r. 1685 Michael Angelo-Jaquemond.

R. 1702 shorel, a dostal sa do moci Mikulášovi Bercsényimu, ktorý tam ubytoval svoju manželku a tam r. 1706, ako svedčí Belius notit. Hung., schoval i korunu a krajinské klenoty.

Po konečnom potlačení a udusení búrky Rákocovskéj, pripadnul Muráň zase kráľovi, a od komory kúpil ho gróf Štefan Koháry r. 1720 na ten spôsob, že i potom ešte bývali na tom zámku kráľovskí kapitáni s posádkou; až naposledy už len samí invalídi ta posielaní boli; a keď v tomto čase na zámku zase vypuknul náramne veliký požiar, ktorý najväčšiu jeho čiastku do konca spustošil, ostatná ale ešte pozostalá čiastka jeho počala sa rúcať, i tí poslední invalídi vytiahli z neho a zámok opustili, tak, že sa tým všetky jeho hradby, bašty a brány zosypaly a rozrúcaly.

Po vymretí Kohárovcov v mužskom potomstve, jediná dedička Muráňa vydala sa za cis. generála knieža Ferdinanda zo Saso-Coburg-Gothy, jeho syn August Coburg je terajším vládateľom Muráňa.

3. Jelšavské 2 hrady. 1) Hradovisko, nad mestom Jelšavou na vŕšku zo strany západnej, bolo bezpochyby staroslovenské župné hradište, ešte pred príchodom Maďarov. Spomína sa v diplome IV. Bélu, r. 1243 vydaného Bebekovcom, ktorých panstvo siahalo až po medze hradu Jelšavského „meta castri Ilsva“. Ostatne hradovisko toto záležalo zo dvoch okrúhlých a v jedno spojených hradíšť; severné hradište bolo asi 50 siah dlhé a tiež toľko široké. Priekopy a násypy sa posial ešte dajú rozoznať, ale znaky múrov niet. Reiss myslí, že skaly z múrov asnáď odvoziť dali niekdy Séchovci a Vešelín na svoj jelšavský palác. — Moja mienka je, že na tomto hradovisku neboly múry žiadne, ale len vysoké násypy zo zeme a zarúbaniska, podľa staroslovenskej obyčaje, lebo tu bol niekdy prales, a síce samá dubina.

Jelšava, predtým osada a kráľovské imanie, dostala sa spolu s týmto hradom r. 1283 Desideriovi [Desen] z rodu Ratold, ktorý r. 1109 pod Kolomanom sa z Itálie bol prisťahoval, a jeho potomci sa potom Ilšajovci od tohoto hradu prezývali. Ale ani Ilšajovci ani Husíti nepoužili toto hradovisko k vystaveniu na ňom pevného zámku zo skál a múrov, bezpochyby preto, že nebolo na samom vrchu skál, a zdolu ích na vrch vyvážať bolo by náramne prácne a nákladné bývalo, za to, že je vrch strmý a dosť vysoký. Teraz už na tomto hradovisku len mládež jelšavská vydržiava každú jar svoj majáles a tancuje v bývalej ohrade, pod ňou je rozložený mestský cmiter, tak, že sa môže riecť: veselosť i smútok, život a smrť sa tu na blízku, sotva na krok jedno od druhého. Pripomenuť ešte sluší, že Jelšava v XIV. století stala sa privilegovaným baňským mestom, a že za doby tureckých nájezdov, na tak rečenej mlynskej hore nad Jelšavou, stála väža, v ktorej bývala pozorovacia stráž; znaky múrov ešte i teraz sa tam dajú rozoznať.

2) Starý hrad jelšavský [maď. Óvár] asi pol hodiny cesty od Jelšavy, a síce na západ za riekou Jelšavkou, medzi horami na jednom vyčnievajúcom vŕšku, na pevných skaliskách vystavený. Dĺžka jeho bola 20 siah, šírosť 8 siah. Okolo neho boly zo všetkých strán hlboké priekopy, múry jeho boly nesmierne široké až na siahu i vyše. Delil sa na predhradie, ktoré asi 2 siahy nižšie ležalo od samého hradu, ale na tom istom hrebeni vrchu a v spojitosti so samým hradom, takže z predhradia sa chodilo do samého hradu, okrem toho ešte 4 priekopami zahájeného.

Čo sa pôvodu tohoto starého hradu dotýče, mienky sú rozličné, preto, že v najstarších listinách sa obidva hrady jelšavské už ako spustlé a v rumoch ležiace hrady pripomínajú. A síce v listinách Ondreja III. Benátskeho od r. 1299 zneje takto: „nos ex efficio suscepti regiminis, nemini in suo jure deesse volentes, praedictam posessionem Ilsva, cum castro desolato, existente in deserto, et aliis utilitabitus et pertinentiis“ etc. Táto listina bola vydaná potomkom Rólandovým, Lórándfyovcom, z ktorých jedna ratolesť usadila sa na tomto zámku, a z ktorej jedon potomok Eeustach Ilsvay v r. 1393 a 1395 bol palatínom krajiny; rod jeho ale vymrel r. 1420.

Že počiatky tohoto starého hradu siahajú až do predkresťanskej doby, aspoň že tento hrad v čas príchodu Maďarov už stál, aj že osada „Stará Ves“ pod tým hradom na rovine ležala, zdá sa byť isté, nielen v smysle najstarších darovacích listín, ale i dľa povesti ľudu. Hora, vedľa starého hradu ležiaca, volá sa: „Predháj“ a „Kňazov vŕšok“, a celé to okolie menujú: „Pod staré hrady“, ako aj vysoký vrch, za hradom na západ sa tiahajúci má meno: „Stará hora“. Všetko to poukazuje na prastarý pôvod ako hradu tak i osady, pod ním niekdy ležavšej. Podobne z darovacích listín a z povestí ľudu dá sa zatvárať, že pôvodný hrad spolu s osadou skrze Tatárov bol vypálený a spustošený, a že ho Lórándfyovci, ktorí sa tu usadili, prijali aj meno od toho zámku a hrad ten na neobyčajný, cudzozemský, tuším taliansky spôsob znovu vystaviť dali; ktorý ale pred dobou ešte husitskou požiarom zapustnúť musel, ako to poukazujú múry hradu, — i dá sa z toho zatvárať, že Husíti, ačkoľvek všetky gemerské hrady do moci dostali a na Lórándfyovcoch, ako svojich protivníkoch sa zvlášte pomstili, starý tento hrad nechali na pokoji.

Okolo r. 1826 povstala bola v Jelšave spoločnosť, ktorá dala kopať na starom hrade, hľadajúc vlastne skryté poklady, ale na miesto toho našli sa tam rozličné zbroje, ostrohy, piky, rytierske ozdoby atď., ktoré starožitnosti však medzi údov sa rozdelily, a tak sa nemilobohu roztratily.

Povesť o Starom hrade dľa Gustáva Reissa je, že na Starom hrade bývala vdova, pani toho zámku, ktorá z druhej strany jelšavskej riečky na vrchu Hradovisko rečenom mala kostol, a po remennom moste chodievala do neho. Ľud až po dnes hovorí o veľkých pokladoch, ktoré majú byť pod starým hradom skryté v pivnici, a tá sa po každý rok v istý čas otvára, do nej raz jedna žena s malým deckom na rukách bola vnišla, a vidiac poklady, složila decko z rúk, vyniesla z ních, ale zpamätajúc sa, vbehla znovu do pivnice pre svoje dieťa; medzitým sa pivnica zavrela a ona tam bola zamknutá za celý rok, len po roku na Veľký Piatok sa pivnica zas otvorila a ona vtedy vyjdúc na svetlo, náhle zomrela. — Taktiež, že holuby a hady strážia tie poklady.

4. Tisovská hradová. Hradová táto [totiž skala] stála niekdy na hrebeni vrchu nad mestečkom Tisovcom, na strane západnej, a bola veľkými skaliskami dookola otočená. Cesta do hradu vedúca bola veľmi úzka, sotva 2 stopy široká, a to bol jediný možný prístup do neho; lebo od severu a juhu strmely veľké balvany skál a zo strany východnej príkra strmina. Brána hradu stála na strane západnej, kde bol hrebeň vrchu najužší, a bola z kresaných skál vystavená. Základy bývalých hradieb a pivnice sa až po dnes dajú rozoznať, ba ešte r. 1803 múry vyše jednej siahy stály.

Oproti bráne vlastného hradu stála ešte osobitná väža čiže bašta na skale asi 20 siah vysokej, z južnej strany, na ktorú viedly do skaly vytesané schody, teraz sa už len chatrné pozostatky múrov nachodia; ako aj cesta, ktorá viedla do hradu južným úbočím, teraz už skrze sadenie tu zemiakov rozkopaná, a len blízko samého hradu medzi krovinami dá sa ešte rozoznať.

Bartolomeides sa domnieva, žeby Hradová na rozkaz kráľa Mateja od Štef. Zápoľu oproti muráňskym Husítom bola vystavená bývala; čo ale nestojí, lebo Zápoľa pomocou Levočanov muráňsky hrad z blízkosti dobývať musel, nie ale od tisovskej Hradovej, ktorú by ani nebol mohol v krátkom čase vystaviť.

G. Reiss kladie počiatok Hradovej do doby pohanskej, a to slušno, lebo aj tie tu najdené popolnice sú toho dôkazom.

Ja som toho presvedčenia, že tisovská Hradová [skala] ako prirodzená skalná ohrada [ako na pr. Ochtinský hrádok a pobaltické skalisté ohrady starých Slovanov], čiže ako hradište slúžila za útočište okolitým obyvateľom, i v čas príchodu Maďarov, aj v čas tatárskeho pustošenia; pozdejšie ale a síce v XIV. stol. dostala sa do moci Tomášovi Vojvodovi, ktorý Hradovú, ako svoj sidelný zámok, náležite upevnil a obnovil; pozdejšie ju zaujali husiti, s ích pádom a síce ešte za času Mateja Korvína musela byť rozborená, lebo v tureckých válkach nerobí sa už žiadnej mienky o nej.

Obraz tohože Tomáša Vojvodu a pána Hradovej ešte r. 1828 visel v tisovskom kostole s nápisom: „Magnif. D. Thomas Vojvoda, naturalis dominus a. 1340 in Tisszoltz, Nyúštya, R. Brezo, R. Bánya, dotator Ecclesiarum“. [„Veľkomožný D. Thomas Vojvoda, r. 1340 zákonitý pán Tisovca, Hnúšti, R. Brezova, R. Bani, darca cirkvi“.] Okolo r. 1800 hľadali Tisovänia na hrade poklady a našli veľkú popolnicu. Medzitým ponachodily sa tam aj rozličné zbroje z doby husitskej, na pr. veľmi ťažký, dlhý a prostý meč, ktorý silný chlap do obidvoch rúk chytiť musel a tak rúbal ním nepriateľa, šišakom a pancierom pokrytého. Meč tento bol v majetku neb. direktora hámru Pavla Smika, ale žiaľbohu r. 1849 bol dolámaný. — Krem toho na mestskom dome v Tisovci je až po dnes oceľový pancier a budzogáň na Hradovej nájdený, bezpochyby z husitskej doby. Nájdené tam boly ešte i koštiale, ba aj celé kostry z ľudí neobyčajnej veľkosti.

Pamätno je ešte, že v Tisovci r. 1606, a síce v samom meste Bočkajovci s Turkami spolu sa pobily, pri čom i faru i kostol vypálili.

Povesti dľa G. Reissa sú, že Tisovec len vtedy vzniknul, keď už na hradovej boli orli vymizeli; že na Hradovej kedysi Manda kňahňa prebývala, so svojím švagrom muráňskym spriatelená bola; že keď nepriateľ obliehal Hradovu, vtedy kňažna dala paripám svojím podkovy opačne pribiť, čím nepriateľa sklamala a seba zachránila. — Reiss myslí: možno že povesť tá na dcéru Tomáša Vojvody Mangu [Magdalena] sa vzťahuje.

5. Krásna Hôrka je jediný zámok, ktorý zo všetkých gemerských zámkov až na naše časy v celosti svojej zostal, vystavený na opravdu krásnom, osamelom a zaukrúhlenom kopci, u päty vrchu Volovca, pod holou Pačanskou. Kopec tento je zo strany severnej veľmi strmý a skalnatý, zo strany ale východno-poľudňajšej je i nižší i menej strmý; preto z tejto strany má značne vyššie múry a pevnejšie bašty a priekopy; tu je i brána, ktorou sa vchodí do zámku. Čo sa samého zámku týče, ten je do trojhranu staväný a síce od niekdy mocných dynastov Bebekovcov, ktorí so zbrojným zástupom sprevádzali Belu IV. do bitky, s Tatármi pri Šajave svedenej, a bojovali po jeho boku potom na úteku ho sprevádzali a ochraňovali, za čo diplomom r. 1247 dostali rozsiahle statky v Gemeri a v Turni, a dľa Timona vystavili 7 zámkov z ních bol najčelnejší Krásna Hôrka, sídelný hrad Bebekovcov.

Že ale už pred Bebekovci pán Gemerského hradu, Borsu, bol mocný dynasta na týchto stranách, z toho Bartolomeides nepravo odvodzuje, akoby tenže Borsu bol vystavil zámok Krásnu Hôrku, keď i dejepis [Timon] i povesti ľudu vystavenie tohože zámku výslovne pripisujú Bebekovi, ktorý už pred dobou Belu IV. musel tu byť mocným dynastom, keď čaty vojenské viedol spolu so svojím bratom kráľovi na pomoc, a jedon po boku kráľa, druhý po boku kráľovho brata Kolomana bojoval. Krem toho potreba a dôležitosť stavänia pevných zámkov ukázala sa práve v dobe tatárskeho pustošenia, ktorí neznali a ani neboli v stave so svojou ľahkou jazdou dobývať pevné zámky, a o ktorých ešte za dlhé časy šla povesť medzi ľudom, že sa navrátia znovu a krajinu horšie nežli predtým pustošiť budú.

Ďalej nám je vedomo z dejepisu, že Husíti, ako vtrhli do Gemera a tu sa ím Lórándfyovci i Bebekovci na odpor postavili, týmto nie len Krásnu Hôrku, ale i všetky ich hrady odobrali a svojím vojskom obsadili; až po ích premožení skrze Mateja Korvína dostali Bebekovci Krásnu Hôrku a ostatné svoje hrady od kráľa nazpäť.

Keď sa r. 1555 Fraňo Bebek kráľovi zpreneveril, a pritom ešte i mestá Levoču, Prešov, Bardijov a Sabinov ku nevernosti nahováral, vyslaný bol proti nemu cis. vodca Buchheim, ktorý s 8000 mužmi pechoty a 600 husármi Krásnu Hôrku obliehal; Bebek ale s 3000 mužmi a pomocou Turkov dňa 6. sept. 1556 z nenazdania uderil na Buchheima, a keď pritom i posádka zámocká sa vyrútila a Nemcov od chrbta napadla, prišli títo do veľkého rozpaku a zmätku, tak že Bebek celý ích tábor zaujal, 20 diel, mnoho zbroje, prach, gule a celú batožinu ím odobral. Utekajúcich Nemcov na Rožňavu a Dobšinu honili Turci a na úteku ešte 3000 mužov z ních pochytali a mnohých pobili.

Konečne r. 1565 bol vyslaný proti Bebekovi Lazar Švendy. On zámky Bebekovských jeden za druhým dobyl; najprv síce Szadvár blízko Turni, ktorý manželka Juraja Bebeka, Žofia Palóci údatne bránila, zaujal a rozboril, a potom r. 1567 dobyl i Krásnu Hôrku, Plešivec a Gombaszeg.

Následkom toho kráľ. fiskus zaujal Krásnu Hôrku a za prefekta bol osadený Peter Andrásy, zo Sedmohradska prišlý, ktorému cisár Maximilian hrad i panstvo v držanie dal. Keď potom v domácich búrkach a nadovšetko v čas sprísahania Vešelíňovského, Andrásyovci pri kráľovi vždy pevne stáli, nie len že v pokojnom vládnutí Krásnou Hôrkou zanechaní boli, ale i do stavu grófskeho povýšení sú.

R. 1678 dostal Tököly Krásnu Hôrku do moci, a Andrásy pridal sa k nemu, na čo cis. vodca Schultz zámok ten obliehal, ale ho dobyť nemôhol, až naposledy Andrásy dostal od kráľa, keď sa jemu podrobil, amnestiu.

K pamätnostiam tohoto zámku prislúcha i to, že r. 1704 Šimona Forgáča ako väzňa držali na Krásnej Hôrke.

R. 1713 veľký strach bol sa rozniesol po stolici, akoby tatárski psohlavci poznovu do krajiny uhorskej vtrhnúť mali, a v ten čas celý stoličný archív odviezli na Krásnu Hôrku, ba i žaláre stoličné boly tam usporiadané za dlhší čas. Teraz už len kastellán a daktorí úradníci grófa Andrásyho prebývajú na tomto zámku. — V zbrojnici zámockej nachodia sa všelijaké starobylé zbroje, strely, pištole, panciere, šišaky, ako i sedemtrúbový kartáč a delá Bebekovské, z ních jedno je s nápisom: „Franciscus Bebek de Pelsevitz jussit me fiere“. [„Sme z rozkazu Fraňa Bebeka z Plešivca“.] Tu leží tiež zabalzamovaná mumia Žofie Šerédy.

O tomto zámku je povesť, že na Somhegyi, asi hodinu cesty od Krásnej Hôrky, pastier oviec uzrel bežiacu myš do diery, do ktorej potom palicou dlabajúc, shliadnul zlatý peniaz, a hrabajúc ďalej, našiel veľký poklad. Keď potom kráľ Bela IV. sa tu bavil, doniesol mu ten pastier hrudu syra, v ktorej bola ukrytá čiastka pokladu, a prosil kráľa, aby mu dovolil 7 ovčiarní vystaviť, čo keď kráľ dovolil, vystavil 7 hradov, asíce Krásnu Hôrku, Turňu, Sadvár, Štitník, Plešivec, Brzotin a Šóľomkő“. Tak vypráva Timon, udávajúc toho pastiera za praotca Bebekovcov, ktorý vraj prvý zámok chcel vlastne na Somhegyi staväť, ale keď už múry boly vystavené, akýsi čarodejník nočného času preniesol ích na Krásnu Hôrku. — Druhá povesť zneje, žeby praotca Bebekovcov, ovčiara, jedna koza do jaskyne, zlatom preplnenej bola voviedla, z ktorého potom polovicu kráľovi daroval. Jední hádali, že tá jaskyňa bola na Plešivskom vrchu, druhí, že na Turňanskom, a zase iní, že na Muráňskom. — Bartolomeides sa domýšla, že Bebekovci zo svojích dobšinských baní tak veľmi zbohatli; čo je aj pravde podobné, a to síce o veľa skorej, nežli Bela IV. kraľoval, a vystavili nie razom, ale čas po čase viac ako 7 zámkov, o ktorých bude dolu nižšie reč.

6. Zámok nižno-slanský, vôbec Muránčok nazvaný, dľa Bonfína „castellum Sajó“, bol tiež od Bebekovcov nad osadou Nižnou Slanou na vrchu vystavený, ktorým ho ale Jiskroví Husiti odobrali, až ho vojsko Mateja Korvína od ních dobylo a rozborilo, takže už teraz len chatrné rumy bývalého hradu a hlboké studne sa tam nachodia. Bartolomeides mätie tento zámok zo Sečovským hradom Galséč, neďaleko rieky Toply [Cepla] v stolici Zemplinskej. [Starobylé castrum Galis vel Salis.]

7. Zámok Plešivský, rozdielny od starobylého hradišťa, ktoré v dobe pohanskej stálo na vrchu plešivskom. Zámok Plešivský založil Bebek okolo r. 1328 u vtoku potoka Štitníckeho do Šajavy, tak že sa jeho hlboké priekopy kol do kola daly naplniť vodou; mal veľké a mocné bašty, múry jeho siahaly až po terajší stoličný dom, na hornom konci mesta Plešivca. Od r. 1559 bol tento zámok, následkom uzavretia krajinského snemu za pohraničný proti Turkom vyhlásený, a Spišská stolica bola povinná vydržiavať vojsko na ňom a zámok i jeho okolia obhajovať. Keď sa ale Juraj Bebek zprotivil kráľovi, vtedy r. 1565. Lazar Švendy, tak ako aj druhé zámky Bebekovské, dobyl ho, rozboril, a so zemou srovnal, takže už teraz len chatrné zbytky bývalých násypov a základných jeho múrov z jednej i druhej strany rieky Šajavy sa spatrujú.

8. Zámok Gombaszeg bol neďaleko Plešivca pri osade Salóc rečenej okolo r. 1557 od Bebeka z bývalého kláštora Augustínov, ktorých on ztade vyhnal na zámok premenený a opevnený, ale už roku 1564 od cis. vodcu Lazara Švendy dobytý a so zemou srovnaný, takže len chatrné jeho múry posial ešte zostaly. Náleží teraz kniežaťu Esterházymu.

9. Zámok Brzotinský náležal už r. 1243 Bebekovcom, od ních potom skrz Theklu, dcéru Detricha Bebeka, vydanú za Mariáša, prešiel na rod Mariašovský. Husiti i tento zámok opanovali, a keď ho potom vojsko kráľa Mateja dobylo, bol rozborený. Reiss myslí, že z jeho zborenín terajšie 3 Mariašovské kaštiele v Brzotýne boly vystavené; — ja ale za to mám, že nie na kopci u prostred osady, kde sú menované kaštiele, ale pod strmým vrchom, Cíger menovaným, východne od Brzotína, na vyčnievajúcich balvánoch skalísk stál niekdy otázny zámok, a posial ešte vidno znaky jeho zborenín.

10. Štitnícky zámok. Bol niekdy i tento od mocného dynastu Mateja Bebeka, a síce na dolnom konci mesta Štitníku, na rovine vystavený, a keď sa vnukovia jeho s hradmi delili, dostal sa Mikulášovi Bebekovi, ktorého prezývali kúnom, a ktorý tiež r. 1320 založil súsednú osadu Kúnovú Teplicu; čím povstala línea Štitníckych Bebekovcov, ktorí sa zprvu Štitnícky a pozdejšie Četneky písavali; druhá línea boly ale plešivskí Bebekovci.

11. Zámok Balogský. Dostal svoje meno od potoka Bleh, Boloch, Baliog, okolo Zdychavy Bliach, maď. Balog. Bolo to pôvodne staroslovanské hradište, ako ho po dnes blízki Slováci volajú, Maďari ale Várhegy. Leží asi hodinu dialky od maď. osady Balog na hrebeni vrchu, ktorý od Budikovian sa dolu tiahne. — Zámok tento bol tu na mohutných skalinách vystavený, ktoré múrom jeho za pevný základ slúžily; opodial ale zámku na východnej strane, stály ešte osobytné bašty o samote, tiež na skalnatých kopcoch, z ktorých ale, ako aj zo samého zámku už len múry vidno.

Anonym menuje tento zámok Bolhadu, že Arpádova čata, ako aj šajó-gemerský zámok, „equitando“ zaujala. Z čistejšieho dejepisu len toľko známe, že r. 1293 vládnul týmto zámkom Baliog, jeho potomci na viacej ratolestí sa rozpadli, jedni z ních v Drienčanoch sa usadili, prijmúc meno Derenčíňi. R. 1405 vymrel rod Baliagovcov po meči, a zámok tento sa dostal Séchyovcom, ktorí boli verní priatelia a spojenci Husitov; preto i Matej kráľ, keď tento zámok po tuhom odpore a citeľných ztratách do rúk dostal, odňal ho Séchyovcom „ex nota infidelitatis“ a r. 1460 daroval ho Ulrichovi Komjathymu; roku ale 1463 Sebastiánovi Rozgoňovi pre jeho znamenité zásluhy, až r. 1481 dostal sa zase do moci Séchyovcom, ktorí ním vládli až do roku 1646; v tomto čase ale dostal sa spolu s Muráňom do moci Vešelíňovi po jeho manželke Márii Séchy. Vešelín dal zámok tento r. 1664 mocne upevniť, mysliac už vtedy na odboj. Krem toho dal Vešelín blízko osady Balogu na jednom kopci vystaviť kaštiel, na ňom sa častejšie zdržiaval, ako tamojší ľud až po dnes pripomína, hovoriac: „keď kráľ [t.j. palatín] býval na zámku“. — Turci tento zámok viac razy dobývali, ale ho nikdy zaujať nemohli. — Po náhlej smrti Vešelína zaujal ten zámok z príčiny velezrady kráľ. fiskus, a potom bývali na ňom, tak ako aj na Muráňi, kráľ. prefekti. V búrkach Tököly-Rákocovských bol rozborený, keď ho hneď jedna hneď druhá stránka dobývala, a v takom stave sa dostal spolu s Muráňom r. 1701 grófovi Kohárymu, a keď i tento rod vymrel po meči, pripadnul po praslici kniežaťu Ferd. Coburgovi; jeho syn August je na tento čas pánom toho zámku.

12. Drienčanský zámok. Na kopcoch povyše osady založili Balogiovci 2 hrady, od ktorých sa Derenčínovci písavali. Menovite okolo r. 1300 Vladislav Balog sa tu osadil; jeho synovia Tomáš na jednom a Pavel na druhom zámku prebýval. Následkom pravoty sa obidva tieto zámky ako aj Balogský roku 1546 dostal Séchyovcom do moci.

Derenčínovci boly najvernejší spojenci Husitov, a keď Ján Huňad, bojujúc proti ním r. 1451, s vojskom svojím prišiel až ku Drienčanom, vtedy Valgata, slávny vodca Husitov, poniže osady Drienčan čakal na neho v opevnenom tábore. Ján Huňad vidiac, že je nie v stave ztade ho vypúdiť, dal krížom cez dolinu nahádzať vysoký násyp, čím potok Bleh cele zastavil, a voda, keď sa zdvihla, urobila široké jazero, prenikajúce i do opevneného tábora Husitov, tak že boli na ten spôsob prinútení z toho táboru sa vysťahovať. Násypy tieto sa i po dnes spatrujú a pripomínajú sa v dejepise pod menom „aggeres Huňadiani“. Ostatné, Ján Huňad Husitov, ako z táboru vytiahli, ďalej prenasledoval, ale preč odtiahnul, a oni sa poznovu potom v Drienčanoch upevnili. Keď potom skrz Rozgoňa premožení boli, aj ich Drenčianske zámky boly rozváľané.

13. Hrad Drienok. Blízko Rybníka na malom vŕšku nad úzkou dolinou vystavený tak tiež od Derenčínovcov. Priestor jeho dľa Reissa obnášal v dĺžosti 40 a v šírosti 30 siah. Bezpochyby i tento zámok, keď jeho páni držali pevne s Husítmi, vojsko Mateja kráľa rozborilo. Múry jeho sú celkom zosuté, a len pri vchode do zámku sa posiaľ ešte chatrná čiastka múrov nachodí; priekopy, ktorými bol zámok do kola obohnaný, ešte teraz rozoznať sa dajú. Všetko ale už dubinou a bučinou zarastá.

14. Rimaséčsky zámok, (Sloven. Siač). Stál niekdy povyše mestečka Rimaséču na pahorku a náležal Séchyovcom, ktorí tiež od Baliogovcov pochodili a od tohoto svojho zámku písali sa Séchovci, ktoré pochodí od toho, že tu rieka Rimava malý ostrov robí, ktorý rieku na 2 poly seká (seče), odkiaľ Siač-Seč. Ostatne i tento zámok Séchyovcov, ako spojencov Husítov, bol od vojska kráľa Mateja rozborený, tak, že už len priekopy sa rozoznať dajú.

15. Rožňavský zámok vystavili niekdy sami Husíti pri Rožňave nad riekou Šajavou, na strmom jeho brehu, ktorý sa menoval: Kaštielka Rožňavská. Matej Korvín ale i tento, ako všetky Husítské zámky, menovite Vadnu, Galgovec, Sajó-Német (v Boršode), Mišlu v Abaujskej, Galséč (castrum Galis vel Salis) v Zemúnskej stolici rozboriť dal. Na jeho zrúcaninách stoji teraz veľký r.-katolícky kostol rožňavský; z bývalých ale násypov a múrov ešte po teraz znaky zostaly.

16. Magin hrad. Stál niekdy nad osadou Skálnikom na vrchu, a ďľa Bonfína bol od husítskeho vodcu menom Macina vystavený, ktorý tiež Rozgoň dobyl a rozboril. Posiaľ ešte okrúhly priestor, na ňom niekdy hrad tento stál, a rumy múrov sa spatrajú. Pod hradom boly aj vinice pánov skalnických a hrachovských, ktoré ale zanikly.

17. Žirkovský zámok. (Maď. Serke, Bonfín ho menuje „Zirziethum“). Stál niekdy na kopci západne od osady Žirkovce (Serke) medzi potokami Gortva a Mačkáš, kde sa do Rimavy vlievajú. Vystavený bol od Rolanda a patril Lorandfyovcom, ktorých ale premohli Husíti a zámok ten im odobrali r. 1443, až potom od Kráľa Mateja bol dobytý a rozrúcaný, tak, že len rumy jeho pozostaly.

18. Hodejovský zámok. (Maď. Várgede) bol vystavený od Lorandfyovcov nad osadou tohože mena, na končistom vrchu, pod hradom, ak je i po dnes rybník, ktorý potok Gortva, z úzkej doliny na rovinu vytekajúci, na tomto mieste robí. Zpomienka o tomto zámku deje sa najprv v dobe husítskej; keď totiž Jiskra pri Lučenci Jána Huňada porazil; v ten čas sa Husíti obrátili ku zámku Hodejovu, chcejúc sa ho zmocniť, ale od Lorandfyho, pána zámku, boli v ten čas odohnaní. Pozdejšie sa oni zase s väčšou silou boli obrátili na Hodejov, aj dobyli ho a vládli ním až do času kráľa Mateja, ktorý im ho odňal a zase Loranfyovcom prinavrátil. Zatým sa dostal Kubíňovcom a od r. 1567 bol pohraničný zámok oproti Turkom. Stolica Gemerská v smysle uzavretia snemu vojsko na tom zámku vydržiavala a všetky potreby doposielať povinná bola; ale r. 1574 bol skrz Turkov dobytý a rozborený, tak, že po dnes už len múry z neho pozostaly.

19. Hajnáčsky zámok (maď. Ajnácskő). Neďaleko Rimavskej Soboty pri potoku Gortva na skalnatom vrchu bol vystavený; a že pôvod jeho padá do predkresťanskej doby, toho dôkazom sú popelnice, ktoré sa tu nachodia. Bolo to bezpochyby zprvu len hradište, násypy obohnané, ktoré potom v tatárskej a husítskej dobe na pevný zámok premenené bolo. Obzvlášte ale vo vojnách tureckých bol tento zámok velikej dôležitosti, a síce okolo r. 1545 Turci ho útokom dobyli; ale už r. 1546 bol zase Turkom z rúk vyrvaný a pomocou stolice Gemerskej opravený a upevnený, tak, že okrem samého hradu i na dvoch blízkych kopcoch stály pevné bašty, a počitoval sa medzi pohraničné zámky oproti Fiľakovu, preto že bol práve na pomedzí stolice Novohradskej. V búrkach Tököly-Rákocovských rozborený, zpustnul, a len pozostatky jeho niekdy veľmi hrubých hradieb sa po dnes spatrajú. Teraz prináleží barónovi Véčeimu.

20. Putnocký zámok. Vystavený od Lorandfyovcov, potomkov Rolanda, pod Kolomanom z Itálie prišlého, z ních sa jeden okolo r. 1283 v Putnoku osadil, a jeho potomci Putnokyovci sa písali. Husíti ho boli opanovali, ako aj blízky Sajó-Német, Galgovec a Vadnu. V dobe tureckej bol tento zámok dôležitý, lebo čo ho aj Turci dobili r. 1567, ale im ho cisárski zase skoro z rúk vyrvali. R. 1578 bol zámok tento na krajinskom sneme za pohraničný oproti Turkom vyhlásený a mal svojich kapitáňov a krajinskú posádku, a síce r. 1595 Petra Lorandfyho.

R. 1653 zámok tento náhodou zapálením sa pušného prachu vyletel do povetria; načo jeho majiteľ Orlay de Karva s pomocou Gemerskej stolice zase ho opravil.

R. 1674 Mikuláš Orlay de Karva pre účasť v odboji Vešelíňovom utratil zámok i panstvo, ba aj sám padnul do väzenia, len sestra jeho Anna Barbora, vydaná za grófom Ondrejom Serényim, „dľa svojej fassie“ zámok i panstvo Orlajovské nazpäť dostala.

R. 1678 dobyl ho Michal Teleky, ale toho istého roku zase ho aj utratil.

R. 1685 cisárski ho zase dobyli a mocne porúchali, a na to pochytaných odbojných zemänov na putnocký zámok do väzenia svážali a daktorých i na škripci mučili; tak na pr. Ján Danč, a Alex. Usa pre odboj Vešelíňovský tu boli uväznení.

R. 1699 bol zámok zase opravený a cis. generál Nigrelli uväznil na ňom Michala Detery a Martina Székely pre odboj Tökölyovský a dal ich tu na škripci mučiť.

R. 1706 padnul zámok tento do rúk Rákócyho; jeho posádka ale pre mnohé drancovanie bola vo zlej povesti. Potom ho zase dobyli cisárski.

Po tak častom dobývaní mocne porúchaný a zanedbaný od r. 1711 konečne spustnul a z jeho rumov dal si gróf Serényi vystaviť kaštieľ.

21. Pevnosť Sobôtka (maď. Szabadka), ktorej deje padajú výlučne do tureckej a tak ku nám najbližšej doby; a keď je charakteristika zámkov v dobe potatárskej skrz gemerských dynastov, menovite skrz Bebekovcov, Baligovcov, Lorandfyovcov a Séchyovcov vystavených náramná širokosť čiže hrubosť a pevnota múrov, známka ale husitských zámkov mnohé bašty a väže: tak je známkou týchto tureckých pevností, ako napochytre proti prepadeniam z nenazdania vystavených, že ony maly v prostriedku len jednu väžu, lebo baštu a potom zúkol-vúkol boly priekopami a násypmi obohnané.

Sobôtku, čili Szabadku, pri Rimavskej Sobote vystavili Turci po dobytí Fiľakova r. 1555, tak, že v prostriedku stála osamelá väža, čiže bašta, ktorá ale bola obohnaná trojnásobným násypom, z tej príčiny, aby napadnutí od nepriateľa, bránili sa najprv za prvým, potom za druhým a tak za tretím násypom, a keď už nemohli ďalej odolať, utiekli do väže, čiže bašty a ztadial sa bránili, pokial im došla pomoc z najbližšieho hradu Fiľakova. Sobôtka tedy bývala pre Turkov pevným stanoviskom, pri ich vojenských pochodoch a výpravách, na plien a lúpež podujatých; tam oni mávali svoje sklady, potraviny a strelivá, ta dovážali z bitky svojich ranených, na pr. r. 1558 a 1559 z bitky od Siksavy; ta dovážali i chytených, ako Juraja Bebeka, Magočiho, Jána Sárközyho, Juraja Séchyho, Kašpara Putnokyho a druhých. Až r. 1593, dňa 16. sept. Tiefenbach a Štefan Drugeth de Homona pevnosť túto, počitajúcu v ten čas 400 mužov posádky, útokom dobyly, vypálili a rozborili; posádku ale dorúbali. Turci r. 1643 za porážku túto hrozne sa vypomstili, lebo 15. febr. pri osade Čerenčany sviedli s našimi velikú bitku, v ktorej Turci zvíťazili a z nášho vojska veľmi mnohých pobili a pochytali. Medzi chytenými bol i Kašpar Jánoky, pán Hrachova, ktorého najprv do Jagra a potom do Belehradu odvliekli, a len keď sa za 6800 toliarov vykúpil, na slobodu ho prepustili. Pamiatky bitky a porážky čerenčianskej sú ešte znaky násypov vo farskej zahrade, za nim naše vojsko v opevnenom tábore ležalo, nachodia sa tam i všelijaké strely a kosti ľudské.

V tomto čase i Rimavská Sobota i Čerenčany platili daň Turkom, od nich často boli nemilosrdne sužovaní, tak, že posielali svojich poslov často až do samého Carihradu.

22. Rimabaňský opevnený kaštiel. Ako na Sobôtke, tak aj v Rimabani, temer v tom istom čase vystavili Turci na tom vŕšku, kde teraz ev. chrám stojí, pevnosť, aby svoje panstvo v Malohonte ustáliť mohli. Bol to vlastne kaštiel, — pevným múrom dookola obohnaný. Dosť možno, že dielo toto pochodilo pôvodne od Husitov; že ale kaštiel tento bol v moci Turkov, odkial oni nátisky a lúpeže prevádzali, o tom svedčí i protokol super. Rimanoviusa od r. 1596: kňaz rimabaňský Levrinc pre veliké nátisky musel sa vzdialiť na Brezovo. S pádom ale Sobôtky padnúť musel i kaštiel rimabaňský a bol rozrúcany od nášho vojska, tak, že už ani znaku niet, kde voľakedy stál.

23. Zámčisko. Na vrchu Sinec rečenom pri Rimabrezove, kde sa až podnes nachodia rumy a rozvaliny bývalého hradu. Moja mienka je, že hradby tieto boly práve proti Turkom, na Sobôtke a na Rimabani opevneným, vystavené, aby ich nájezdy a lúpeže v hor. Malohonte zamedzily a útoky odrážaly. Zámčisko toto bolo v čas nebezpečenstva okolitému ľudu aj útočišťom a ochranou osoby a majetku. Ako bolo na pochytro staväné, tak sa potom, keď Turci Fiľakovo utratili, i chytro v rumy rozpadlo.

24. Hrad Viselná. Nad osadou Príbojom, neďaleko Rimabani, na ľavej strane rieky Rimavy, stál niekdy hrad tento na okrúhlom pahorku, ktorého násypy a rumy i po dnes ešte sa rozoznať dajú. Dejepis ale o ňom mlčí. Reiss myslí, že to bola niekdy bašta, alebo ohradený tábor Husitov, ktorí, že nemali veľa vojska, nedostatok jeho skrz zámky, pevné hrady a bašty nahradzovali, atď. Ja sa ale domnievam, že Husiti, ktorí tu na blízku mali pevné zámky, a síce Maginhrad a Tisovskú Hradovú, z tých sa bránili a malé pevnôstky pri nepatrných osadách ani nezakladali. Ale naproti Turkom, v Sobôtke a Rimabani sa usadivším, súrna potreba a tak blízke nebezpečenstvo donútilo našincov, že i oni z jednej strany Rimavy zámčisko na vrchu Sinec rečenom, z druhej strany hrad Príboj vystavili, a to síce práve na ten spôsob, ako Turci v Sobôtke, v postriedku väže, lebo baštu a okolo nej násypy a priekopy. Meno osady Príboj zdá sa ovšem poukazovať aj na svedený s Turci boj na tomto mieste. Keď ale nebezpečenstvo od Turkov pominulo, i táto bašta sa rozsypala.

25. Rákošský zámok. I táto bola predošlým podobná, asi na 4 siahy vysoká a taktiež široká, a síce do štvorhranu staväná väža, pod vrchom Železníkom, blízko osady Rákoš. Daktorí túto väžu pokladajú za pozostatok z kláštora niekdy kameňanského, čo ale je viere nepodobné. Ja som toho presvedčenia, že i táto osamelá a viac patrov počitajúca väža bola v búrlivých tureckých časoch útočišťom okolitých obyvateľov pred tureckými martalózmi, ktorí na lúpež a drancovanie až sem zabehúvali, preto, že na okolo nebolo žiadneho pevného zámku ku obrane a ochrane obyvateľov. Vchod do tejto bašty bol v skale vrúbaný a pod ňou boly i pivnice pre sklady prachu, potravy a vzácnejšieho majetku. Keď nebezpečenstvo od Turkov pominulo, vtedy i táto bašta zanedbaná, počala sa rúcať. R. 1856 kopali tu ľudia, hľadajúc dľa obyčaja poklady, a našli pod sklepenim kostru z človeka i jeden hlinený pohár.

26. Pogonyvár a Kisvár, blízko potoku Gortvy a Mačkášu. Pogony bezpochyby od slova Pohoň, alebo Pohan. Dľa mojej mienky i toto boly pôvodne starobylé hradištia, na ktorých v tureckej dobe tamojší páni na tejto čiare pohraničnej naproti novohradskému, Turkami obsadenému Fiľakovu, bašty, alebo opevnené kaštiele ku svojej ochrane staväť boli prinútení.

27. Hrachovský zámok. Tento už za novšej doby okolo r. 1636 vystavil Fraňo Jakoffy, bývalý to prefekt muráňskeho zámku, za času Márie Drugeth de Homona, vdovy po Jurajovi Séchy. Keď totiž manželku Jakoffyho, Juditu Dersfy, v jeho Hrachovskom kaštieli v noci boli prepadli zbojníci, ju mučili a olúpili: Jakoffy vystavil na miesto kaštiela zámok, ktorý baštami upevnil, priekopami a násypy obohnal a v prostred zámku vystavil väžu. I tento zámok v búrkach Rákocovských hneď od jednej, hneď zase od druhej stránky dobývaný, z väčšej čiastky bol rozborený, i väža jeho rozrúcaná; kremä jedna čiastka jeho dosial ešte zostala a je obydlená.

28. Ožďanský opevnený kaštiel. Vystaväný niekdy tiež k obrane proti Turkom, na pahrbku nad mestečkom Ožďany, od dynastu Bakoša.

Pamätné je, že nad Ožďanmi r. 1604, medzi Bočkayovci a cis. vodcom Jurajom Basta bola tak krutá bitka svedená, v ktorej padlo z obidvoch strán do 4000 ľudí. Basta zvíťazil, a jeden kapitáň Bočkayovský, Blaško Németh, od neho chytený, bol na rozkaz Bastu štvrtený, t. j. na 4 kusy roztrhaný. Keď potom pozdejšie tento chýrečný, ale od Maďarov pre svoju ukrutnosť veľmi nenávidený Basta pred Bočkayovcí cúfať musel, istý básnik složil na neho tieto latinské verše:

29. Gruľavár. Kaštiel opevnený, tiež z novšej doby pri osade Jólészu, za Rožňavou, patril rodine Császárovskej, teraz už rozváľaný. Bezpochyby ohľadom na blízku Krásnu Hôrku, a za to, že Császárovci boli prví z tunajších pánov, ktorí počali sadiť predtým neznáme zemiaky (maď. gruľa), dostal i ich opevnený kaštiel to potupné meno: Grulyavár.