Zlatý fond > Diela > Filozofický rozhovor o svete


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Filozofický rozhovor o svete

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Simona Veselková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Filozofický rozhovor o svete

„Kde brat Prosper?“ tázal sa správca komorského panstva,[1] Kulčinský, keď prišiel predvečerom uznojený s poľa domov a pohodil svoj slamený klobúk na posteľ.

„V záhrade,“ odvetila vľúdne mladá, pekná žienka.

„Čo robí?“

„Čo vždy, to i teraz, číta. Ten si naozaj vyvolil povolanie po chuti, keď sa stal mníchom. Nič ho neteší, len tie knihy.“

„Poďme ho trochu rozhovoriť,“ navrhol Kulčinský, mladý muž s hustou čiernou bradou, v ľahučkom letnom kabátiku. „Daj ta priniesť kvasnej vody[2] a vína. Mám veliký smäd.“

„Musíš ale zaviesť učený shovor,“ uškrnula sa Lujza; „ináč bude sa mu zívať. S ním o inom nehovor, ako o veciach učených.“

„Alebo o politike a svetových udalostiach,“ dodal Kulčinský. „Znám dobre jeho povahu.“

Lujza pobehla do pivnice, vyniesla sklenku kvasnej vody, sklenku vína a poslala po slúžke do záhrady. Potom hodila na seba priezračnú sačkovú šatku, pojala trojročnú dcérušku Sidóniu za rúčku, ju vzal otec popod pazuchu, a tak šli do záhrady k Prosperovi.

Bol to premonštrát[3] a učbár filozofie,[4] veľmi učený muž. Majúc od prirodzenosti náklonnosť k štúdiám a súc i úradom na to nútený, čítal ustavične. Zo žartu nazývali ho živou knižnicou. Na prázdniny chodieval vždy k švagrovi Kulčinskému a vrúcne milovanej, vzdelanej sestre. Hovorieval, že ide požiť čerstvého vidieckeho povetria, priviezol ale vždy so sebou kopu kníh. Našli ho i teraz pod révovou klenbou, pri jedľovom stole, na ktorom už stály sklenky a poháre, v knižke pohrúženého.

Slúžku si ani nepovšimol, ale pri príchode Kulčinských odložil knižku, bozkal a vzal na lono maličkú Sidóniu.

Kulčinský hneď otvoril sklenky, nalial sebe i švagrovi, a s velikým chvatom vypil dva poháre jeden za druhým.

Lujza riekla s ľúbezným úsmevom: „Ty zase len v tých knihách, brate.“

„A čo čítaš, švagor?“ vzal Kulčinský knižku do ruky. „A! rozhovory Platónove.[5] Škoda tým trudiť sa. Platón, Aristoteles[6] sa prežili. Ich diela patria medzi staré haraburdie.“

„Či tak?“ pustil Prosper malú Sidóniu. „A ja predsa väčšiu mám záľubu v tých krátkych, duchaplných rozhovoroch, než v tých predlhých, temných sústavách nemeckých filozofov. Je to púhe slovičkárstvo a blúdenie za medzami rozumu.“

„Divná vec!“ pokrútil Kulčinský hlavou. „To pripúšťam, že sa starí chutnejšie čítať dajú: ale vzhľadom na pravdu, ktorú vo filozofii hľadáme, naši predsa musia byť ďalej. Oni použili starých, prijali všetko, čo v nich bolo dobré, a nadto majú mnoho, čoho tamtí mať nemôžu. Ohromný postup v prírodných vedách musel nekonečne zdokonaliť i abstraktné chápanie sveta. Dávni filozofi hovoria pekne, lež ako ľúbezné deti: novovekí píšu nudne, lež ako zrelí muži.“

„Keby sa držali prirodzených medzí rozumu,“ hodil Prosper rukou. „Ale chcú vysvetliť, čo nikto pochopiť nemôže.“

„Už samo kresťanstvo,“ zamiešala sa Lujza, „podáva kresťanským filozofom na ruku istú a neomylnú pravdu.“

„Pravda je ľudská, nie kresťanská,“ odvetil jej Prosper. „A novovekí filozofi ani nemajú nič spoločného s kresťanstvom, ba odporujú mu, zavrhujú doprosta všetko zjavenie, mudrujú bez ohľadu na vierouku kresťanskú, na Písmo sväté, na cirkev. Tak už v základnom názore srovnávajú sa s filozofmi gréckymi, odporujú filozofii židovskej. Táto považuje svet za stvorenie božie: naši filozofi pokladajú hmotu napospol za večnú.“

„To pravda,“ riekol Kulčinský, „odporuje našim kresťanským pochopom a biblii. Učili sme sa v katechizme, že Boh stvoril svet z ničoho a Mojžiš rozpráva, že ho stvoril za šesť dní.“

„Našim pochopom a ustálenému učeniu áno,“ prisvedčil Prosper, „s bibliou však by sa v súhlas uviesť dalo. Lebo Mojžišovo slovo „bará“ — stvoril, učinil — nevylučuje predbežné jestvovanie hmoty. Bo čo nasleduje, to nás núti Mojžišove slová pojať tak, že hovorí len o zriadení sveta, menovite zeme. Tak zaiste povedá, že ,zem bola nesličná a pustá‘. Teda už bola, keď Boh riekol: ,buď svetlo, buď obloha, buď more‘. Ak vezmeme na pomoc iné, v sbierke Písma svätého obsažené knihy, tu, pravda, čítame v 3. Mach. 7, 28, že ,Boh učinil všetko z nebylín‘,[7] ale zase čítame v Múdr. 11, 17,[8] že ,všemohúca ruka božia stvorila svet z hmoty beztvárnej‘. Teda Písmo sväté by neodporovalo večnosti hmoty: pravda, ale odporujú prijaté a ustálené články viery.“

„A ty, čo myslíš o tom, drahý brat?“ tázala sa Lujza. „Či pokladáš svet za večný, či nie?“

„Čo ho pokúšaš, ty Eva?“ pohrozil jej prstom Kulčinský. „Sestra nie sestra, popi sú ľudia tajnostkárski. Nám osobám svetským povedia vždy len úradnú pravdu, nikdy nie, čo myslia oni sami.“

„Áno, áno,“ riekol s trpkým úsmevom Prosper. „My, popi, sme všetci rovnakí. Pravda je dobrá len pre nás samých, pre každého iného lož a mámenie. Učíme, čomu sami neveríme, przníme rozum ľudský, udržujeme za dobrú plácu blud a povery.“

„Tak teda musíme,“ padla mu sestra na šiju, „za pravdu pokladať vždy opak toho, čo vy posvätné hlavy hovoríte.“

„Nedávno,“ smial sa Kulčinský, „mali sme žart s jedným podnapilým farárom na poľovačke v hore. Pripomenuli sme mu ten vtip Cicerónov, že sa diví, ako sa dvaja veštci môžu stretnúť bez toho, aby sa nezasmiali. Rozprávali sme mu o jednom učbárovi teologie, ktorému žiaci písma do hlavy hodili. Tázali sme sa ho, či vždy všetko s dobrým svedomím učí. A on vyznal, že mu vždy trochu úzko, keď má prednášať isté pravdy z katechizmu.“

„O mne to len myslieť nebudete,“ pokrútil Prosper hlavou, „že by som dačo dával za pravdu vám, čomu sa sám v srdci vysmievam. Zjavím vám úprimne moje presvedčenie. Ale privediem vás k nemu otázkami. Povedz mi, švagor, prečo hviezdy s neba nespŕchnu?“

„Nedopustí to ich súdržnosť. Bo svetové telesá vzájomne sa držia a hýbu.“

„Dobre. Lež či celý svet nerúti sa v dáku nekonečnú priepasť?“

„O čiastkach to neplatí, čo o celku. Jednotlivé čiastky majú váhu len preto, že pri rýchlom otáčaní sa svetových telies spolu sa túlia, k stredu tiahnu. Celosť všehomíra nezná váhu, ani tiaž, ani výšku, ani hĺbku.“

„Dobre i to,“ tľapol ho po pleci Prosper. „Vztiahnime to teraz na pochopy vzniku a zániku. Len jednotlivé veci vo svete vznikajú a hynú, i to zdánlive. Bo z ničoho nič nevzniká, ani sa v nič neobracia. O vzniku a zániku sveta tak reč byť nemôže, ako o jeho váhe a tiaži. Podstata, z ktorej vyvinul sa vesmír, nikdy nemohla a nikdy nebude môcť nebyť.“

„Mňa uchvacuješ,“ prisvedčil Kulčinský. „Ale by som ti neradil tak otvorene hovoriť pred každým, ako pred nami.“

„A prečo nie?“ tázal sa Prosper. „Povedal som ti už, že tento svetonázor i starých i nových filozofov neodporuje dobre rozumeným posvätným knihám.“

„Ale i to si dodal,“ namietol Kulčinský, „že odporuje ustálenej a všeobecne prijatej cirkevnej viere. S touto sa postaviť na odpor bolo zadávna nebezpečné pre každého, teraz je aspoň pre osobu duchovnú.“

„S bubnom na ulicu nejdem,“ uspokojil ho Prosper, „ale bláznivosťou je Dunaj chcieť dlaňou zahatiť. Vývin ducha ľudského ide nezastavne svojou cestou. Vieš, ako odporovala cirkev sústave Kopernikovej, a všetko bolo márne, i snaha, i strach. Mysleli vtedy obhajcovia cirkevnej meravosti, že cirkev pri víťazstve Kopernikovho náhľadu zahynie. Náhľad zvíťazil a cirkev zato stojí. Neumorí ju ani to, keď sa prijme učenie o večnosti hmoty; a podľa môjho zdania prijať sa musí. Myšlienky sa vyviňujú, zrejú. To nezastaví nikto. Pred vývinom myšlienok ani cirkev zatvoriť sa nemôže, s vekom chcej, nechcej postupovať i ona musí.“

„Vidíš, mužu,“ zasmiala sa Lujza. „Brat Prosper je úprimnejší, než by sme si to sami žiadali. Má čas, že sa nenarodil tri storočia skorej.“



[1] Správca komorského panstva — kráľovskej komory. Komorou sa volaly panovnícke dôchodky, aj úrady nad nimi ustanovené.

[2] Kvasnej vody (východoslov.) — kyslej vody, medokýšu

[3] Premonštrát — člen katolíckeho cirkevného radu rehoľných kanonikov. Pomenovanie pochádza od francúzskeho kláštora Prémontré.

[4] Učbár filozofie (zastar.) — profesor

[5] Platón (427 — 347 pred n. l.) — grécky idealistický filozof, žiak Sokratov a učiteľ Aristotelov

[6] Aristoteles (384/3 — 322 pred n. l.) — grécky filozof, najväčší učenec staroveku

[7] „Boh učinil všetko z nebylín“ — „z těch věcí, kteréž své bytnosti neměly“, ako čítať v Palkovičovom vydaní Biblie z r. 1808 (str. 1089). Záborský uvádza v zátvorkách aj grécky citát.

[8] Múdr. 11, 17 — je to skratka pre apokryfnú Knihu Múdrosti. V spomenutom Palkovičovom vydaní (str. 1112) toto miesto zneje: „Neboť nebylo nesnadné tvé všemohoucí ruce, kteráž stvořila svět z nesličné věci…“ Aj tu má Záborský v rukopise grécky citát.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.