ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

* * *

Ja Matej Hrebenda narodený som roku Pána 1796 dňa 10. marca, ako o tom kniha života v okolí malohontskom v osade Píla rečenej svedčí a ukazuje, do ktorej deň môjho narodenia či krstu je zapísaný. Otec môj Samuel Hrebenda bol toho času v osade tejto notárom. Matka moja menovala sa Alžbeta Lamoš (či Levko v matrike), rodená bola v Turčianskej stolici, v osade Lipovec rečenej. Tá však r. 1806 na jar zomrela a ja od toho času bez opatrovania rodičovského sám som sa vyopatroval, lebo otec môj nebol vstave toho mi poskytnúť. Bol síce školou aspoň do rétoriky vyučený, ale spolu i papiernickému remeslu, a odtiaľ nešťastie jeho pochádzalo, lebo hneď býval učiteľom, a hneď papiernikom. Učiteľom bol najskôr dva roky v Kľačanoch v Turci (fília Sučian) okolo roku 1790; stadiaľ prešiel na Pílu do Malohontu za notára. Tam potrval 9 rokov, asi do r. 1804. Odtiaľ prešiel r. 1805 na Krokavu za učiteľa. Roku 1809 a 1812 pôsobil na Beňadikovej v Liptove a po r. 1820 na Ploskom v Gemerskej stolici.

Ako rečeno, tú veľkú chybu mal, že v žiadnom povolaní nebol stály, ani v úrade ani v remesle. Následkom toho, dožijúc vysoký vek 80 rokov, konečne z almužny žiť musel, a preto ani dietky svoje vychovať nemohol. Ja som v najprvšej mladosti až do druhého roku pod opatrovaním matky mojej zostával, ale v mojom jedenástom roku zosnula. Ona ma najviac ženskými prácami vyopatrovala a s ňou som roku 1802 na Liptov k jej rodičom prvú moju cestu vykonal. Bolo to na jar, a tam ma až do Michala, cez leto nechala. Otec môj v tie časy remeslo sprobúval, až asi roku 1804 na Krokavu za učiteľa sa dostal, kde však iba rok vydržal. Matka moja po jeho odchode zdržovala sa na Píle a tam r. 1806 zomrela. S otcom mojím tri dietky mala: staršieho brata Jozefa, mňa stredného a Daniela najmladšieho. Tohto najmladšieho po smrti matky mojej liptovský farbiar a mešťan, muž poriadny a hodný, Samuel Albiny a manželka jeho Eleonóra Šulek pod svoje opatrovanie vzali, ale rok nato pádom do vody zahynul.

Ja po smrti matky mojej som sa ako mendík živil; najprv v píľanskej škole u p. Michala Grónera, školy tejže učiteľa, potom dva roky na Hrlici v Gemeri pri p. Ondrejovi Hlobécym, i v Rimavskom Brezove pri p. Gregorovi Paulínym, lebo po smrti matky otec nás zanechal a za celé tri roky niekde po papierňach výživu hľadal, až roku 1809 v Liptove sa do Beňadikovej za učiteľa dostal.

Tohože roku 1809 na jar som k rodine do Turca putoval a stadiaľ do Kostolného k strýcovi, ktorý tam farárom bol. Navrátiac sa stadiaľ do Turca, tam v Záturčí som sa k hodnému mužovi Samuelovi Púchorovi za mendíka dostal, kde mi dobre bolo.

V jeseni potom okolo Michala môj otec šiel navštíviť svojho brata v Kostolnom a na spiatočnej ceste ma so sebou do Liptova odviedol, kde som sa asi dva roky pri ňom zdržoval.

Môj otec sa r. 1809 po druhýkrát oženil a po troch rokoch z Liptova odišiel na Ploské do Gemerskej stolice za učiteľa. Tam ostal osem rokov. Ja som uňho a tiež v píľanskej škole čo mendík sa zdržoval. A tak i po smrti matky mojej najviac na Píle a na Hrlici som sa vychoval v škole, ale, bohužiaľ, nie tak, ako by som žiadal, lebo chybu zraku som už so sebou priniesol na svet, a tá sa v detinstve poznať dala. Tak sa rozpamätávam, že keď som sa ako päťročné dieťa s dietkami hrával, už moju chybu znamenali a mňa slepým prezývali. V deviatom roku som už večer pri svetle čítať nemohol, v pätnástom ani vo dne. Ale čo mi ukrátené bolo na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.

Knihy som rád čítal, a keď som už sám nemohol, užil som k tomu, kde koho som mohol. Pokiaľ ešte sám som chodiť mohol, konal som cestu i na štvrtú a piatu dedinu k takým luďom, ktorí mi knižky predčítať ochotní boli. A tým bystrosti dostávala pamäť moja. Obzvlášte veršovstvom som sa hneď asi od štrnásteho roku oberal. Na Píle a inde, kde som mendíčil, chodil som obyvateľom na mena vinšovať, tiež i pri pohreboch, kde som z povinnosti chodil ako mendík spievať, som za ten čas, pokiaľ sa na kar ľudia zhromaždili, verše zložil a odriekal a skrze to i dobročinnosť rozmnožil. Potom prišiel som na tie myšlienky i vážnejších ľudí na meniny s veršami navštíviť. A roku 1814 som prvé takéto verše skladal, ktoré otec môj odpísal a na polhárku každému dobrodincovi podal. Bolo to na Mateja roku rečeného. Dobrodinci moji prví, od ktorých som povzbudenie vzal, boli duch. p. Matej Šulek, ev. kňaz tisovský, ur. p. Matej Daxner, duch. p. Matej Honéci, kňaz píľanský, duch. p. Matej Holko, kňaz rimavskobanský, ur. p. Matej Švandtner, uč. v Lehote nad Rimavicou a duch. p. Matej Haluška, kňaz kokavský. Potom i v nasledujúcich časoch až posiaľ som dobrodincov mojich s podobnými veršami navštevoval, ktoré v odpisoch si nechávam a zbieram, jesto ich hodne, okolo sto hárkov.

Roku 1816 — aby som z domu do domu žobrať nemusel — prijal som službu hlásnickú na Krokave a na Hačave v nasledujúci. V týchto dvoch osadách, hneď rok, dva v jednej, hneď zase v druhej som slúžil. Jeden rok 1828 na Polome, ale rok 1829 bol posledný v tejto službe mojej, lebo chyba môjho zraku tak sa zveličila, že som ani tejto služby viac schopný a do nej prijatý nebol.

So žiakmi alebo študentmi som vždy v dobrom priateľstve stál. Najprv k Ondrejovi Hlobécymu, ktorému som — ako i iným — maličké služby vykonával, z domu potravu do škôl donášal; tak spomenutému Ondrejovi Hlobécymu roku 1807 z Hrlice do Gemera asi päťkrát, roku 1810 z Beňadikovej do Kežmarku synom Detricha Laclava, Ondrejovi a Jánovi, roku 1817 do Rožňavy k Ľudovítovi Grónerovi a tiež k nemu i r. 1822 a 1823 do Kežmarku.

Roku 1822 robila sa cez Hačavu cesta, pre ktorú škola, ktorá v chatrnom stave sa nachádzala, zborená bola. Hačavčania si novú školu budovať museli, a síce tak, aby v jednom stavaní i škola i kostol umiestnené boli. Nakládku k tomu nemali, a preto si najprv po desať groší od duše skladať uriadili. Zložená tá suma vynášala 150 zlatých, ale to nedostačovalo ich potrebám.

Ja som tedy obci tejto radil, aby si u predstavených cirkevných, u seniora a inšpektora, vykonali písma, a tak sa vybrali dobrodincov hľadať. Ale kto to mal vykonať? Vodcu obec táto medzi sebou nemala, ktorý by jej bol radu a správu dal. Sám som sa tedy o to postaral a s jedným obyvateľom k pánu superintendentovi do Tisovca, k pánu seniorovi do Rimavskej Bane i k pánu inšpektorovi do Hnúšte cestu konal a písma vykonal. Bolo to roku 1823 v novembri.

Po vykonaní písomností a komendácií som sa s jedným mojím priateľom Ondrejom Havalom vydal na cestu dobrodincov hľadať. Najprv sme začali v našom senioráte a obišli sme ho celý, i balockú dolinu. Potom nasledujúceho roku 1824 nastúpili sme cestu druhú, dolu okolo Rimavskej Seči. Stadiaľ sme vyšli na Gemer po Dobšinú, odtiaľ na štítnickú a jelšavskú dolinu a tak domov.

Tretiu cestu sme nastúpili v marci cez Hron do Spišskej stolice a začali sme dobrodincov hľadať v Hranovnici. Na tejto ceste sme celý Spiš prešli, i Šarišskú a Abovskú stolicu, a síce okolo Kežmarku všetky mestá dolu Popradom až po Podolinec, Levoču, Novú Ves, Podhradie, Vlachy a Krompachy. Odtiaľ prešli sme do Prešova v šarišsko-zemplínsky seniorát a tam sme schodili Prešov, Sabinov, Bardejov, Hanušovce, Vinné, Michalovce, Opinú a Rankovce, v Abovskej Košice, potom v Spiši Gelnicu, Švedlár, Mníšek a Wagendrüssel. Odtiaľ sme sa vrátili na Hnilec a hore Hnilcom (riekou) cez Telgárt domov. Na tej ceste sme i hladu hodne okúsili, lebo sme sa v sobotu pred poludním cez jeden vrch Ferdinandku z Wagendrüsslu na Hnilec a hore Hnilcom cez Stratenú na Pusté pole v tom domnení pustili, že dôjdeme na Telgárt na noc. Avšak tá nás v horách zašla, takže sme tam pri jednom humne grófa Csákyho, kde ovce zimovali, ale už tam neboli, nocovať museli. A že živnosti sme si v domnení, že na Telgárt dôjdeme, sebou nevzali, tedy celý deň sme nič nepožili a len po dvadsiatich štyroch hodinách na Telgárte, kde sme o 10. hodine došli, obživiť sa mohli. Tam sa nám nadaril jeden prázdny voz hranovnický, ktorý do Klenovca na ovos šiel; na tom sme sa až domov doviezli.

Štvrtú cestu — bolo to tohože roku v máji — sme s môjho spolupútnikovým otcom Jánom Havalom nastúpili cez Rožňavu, Volovec; začali sme v Smolníku a stadiaľ cez Štós, Medzev, Jasov a Moldavu, do Abaújszántó, Tállya, Tokaja a Nyíregyházy, stadiaľ naspäť cez Tokaj, Miškovec, Putnok a R. Sobotu domov.

V ten rok i iní dvaja Hačavania, Matej Klokoč a Pavel Petrovský, do Zvolenskej stolice a Veľkohontskej i Turčianskej cestu konali. A v nasledujúci rok 1825 v mesiaci februári s bratom najprvšieho spolucestovateľa môjho, Pavlom Havalom, som piatu cestu nastúpil cez Mátru, Kál, Jászapáti a Szolnok na Szarvas, Békéscsabu, Mezőberény, Orosházu a na Tótkomlós. Ale že potom ďaleko evanjelické cirkvi boli, vrátili sme sa z Komlósa domov. Z týchto ciest prijali Hačavčania okolo 300 zlatých v šajnoch. A pomocou tejto dobročinnosti kostolček i školu si zbudovali.

Roku 1825 zmenil som stav samotnosti a vstúpil som do manželstva. Za manželku som si pojal Zuzanu Gabaj, otca Jána, matky Zuzany Fišer, kokavských pastierov dcéru, na Kokave vychovanú. Sobáš náš bol ešte pred poslednou mojou cestou dňa 20. januára v kokavskom chráme. S manželkou mojou, ktorá 9. augusta 1831 na choleru zomrela, som žil šesť a pol roka. Ostalo mi dietok po nej dvojo: syn a dcéra. Prvý sa narodil 28. októbra 1826, dcéra 29. mája 1829.

Že som sa ale hneď za mladi písmom oberal, začal som i knihy zhromažďovať. A roku 1818 som si prvšiu — Sartoriusovu postilu kúpil a potom časom ich i viacej nazhromaždil. Potom ale, keď som r. 1826 zase na Krokave býval, 20. apríla v nešporných hodinách vzniknuvší oheň, keď som práve doma nebol, knihy tie i iné veci moje spálil.

Z Krokavy som sa zase naspäť do Hačavy vrátil a ako ohňom ochudobnený na začiatku júla s mojou manželkou cestu som konal do Turca k rodine po matke.

Potom na začiatku augusta vybral som sa do Viedne navštíviť brata, ktorý sa stal r. 1809 vojakom a roku 1817 obšit dostal. Ten bol prišiel síce na naše strany, ale hnedky sa do Viedne vrátil a i dnes tam býva (1860), lebo tam našiel prácu v cisárskej záhrade, kde i v zime i v lete zamestnanie mal. Roku 1820 ale stálejšiu službu našiel, a síce čo strážnik v káznici (Provinzial-Strafhaus). Moja cesta sa k bratovi vydarila, lebo ma dobre na cestu vypravil — okolo 35 zlatých v šajnoch a dva lajblíky i dvoje nohavíc mi dal na cestu.

Do Viedne som konal cestu cez Brezno, Bocu, Mikuláš, Ružomberok. V Mikuláši som sa na fare u vel. pána Blahu i vo škole ohlásil a tam s Belopotockým oboznal. Pred školou niekoľko vážnych ľudí stálo, z ktorých jeden riekol: „Toto vraj malohontský veršovec!“ U Belopotockého pracoval v tom čase ako tovariš Ondrej Gaško, rodený Jelšavčan, ktorý mňa dobre znal; tento snáď im o mne niečo riekol. Rok nato som sa zas vybral do Liptova a tam po niektorých osadách za almužnou putoval. V ten čas som taktiež do Mikuláša prišiel a i do domu Belopotockého sa dostal, ktorý ma hneď ako dávno známeho prijal. Od neho som dve pekné, ale už nie nové knižky kúpil: Zrcadlo příkladů a Zrcadlo pošetilosti, ktoré i dnes mám.

Potom po niekoľko rokov i sám som k nemu na knihy chodil, i on, keď som žiadal, knihy už posielal za 40 abo i 50 zlatých na rozpredanie.

Cestu do Viedne od Ružomberka konal som po Váhu na plti až do Nového Mesta, odtial do Kostolného k môjmu strýcovi pešky, taktiež stadiaľ na Trnavu a Prešporok do Viedne. V Prešporku som sa nemal kde zastaviť, len u kupca Wieganda, ktorý bol vydavateľom nemeckých novín; p. Šramko mu po mne list poslal.

Vo Viedni bola práca brata najstaršieho. Tam som 24. augusta došiel, a síce okolo desiatej hodiny pred obedom. Pas mi na línii odobrali a vydali mi iný miesto neho a pre môj na druhý deň na policajnej direkcii kázali sa mi hlásiť. O bratovi mojom neznali, musel som ho sám hľadať, pričom sa mi nadaril jeden vojak-invalid, ktorý ma za 10 grajciarov do Leopoldstadtu do káznice zaviedol a až pokiaľ som sa s bratom zišiel, tam čakal. Tam som sa bavil tri týždne a niekoľko ráz i po Viedni prešiel. Môj brat bol vždy v službe a len ôsmy deň slobodný mal; noc každú druhú. A každú druhú na stráži musel stráviť. Väzňov bolo na ten čas štyristo, policajtov päťdesiat. Službu mali podelenú na hodiny. Bol som i na Štefanskej veži, i ten 365-centový zvon som obzeral. I na Josefstadte Jozefa II. na koni sediaceho, t. j. statuu jeho som videl. Z vody pred rezidenciou cisárskou v bráne z múru tekúcej som pil. V Schönbrunne abo v zverinci kráľovskom som tiež bol, slona, veľbluda, tri medvede a iné zvieratá, i pštrosa a iné vtáky videl.

Cestu z Viedne som s dvoma mladými ľudmi, ktorí tam drobný drevený riad predávali, cez Moravu na voze, ktorý sa nám hneď za Dunajom nahodil, konal a potom cez Šaštín, Senicu do Starej Turej, odkiaľ títo rodení boli, do Kostolného k strýcovi a stadiaľ cez Nové Mesto, Trenčín, Ilavu, Žilinu, Svätý Martin, Mošovce, Bystricu a Brezno domov. Na deň Michala som sa dostal domov, a tak dokončil moju viedenskú cestu.

Tohože roku 1826 dňa 28. októbra porodila mi manželka syna, ktorý pri krste svätom prijal meno Šimon Matej, potom zase 15. mája 1829 dcéru; táto prijala meno Juliana.

Roku 1831 rozmnožila sa v krajine našej cholera a 9. augusta i moju manželku zachvátila a umorila. Poldruha roka zostal som vdovcom, až do odchodu sestry nebohej manželky mojej. Potom som sa zas o druhú manželku starať musel. Tú som našiel v Čiernej Lehote a menuje sa Anna Choljava. Poradila mi ju tamojšia toho času pani farárka Mária Subsilvány, ktorú i v hrobe za to blahoslavím. Sme síce obaja chybní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá na nohy, ale obaja po tento deň šťastní a spokojní s naším lósom a stavom, lebo hoci nič nemáme, nič nám ani nechybuje.

Roku 1829 som dokončil moju hlásnickú službu, ktorou som sa od roku 1816 živil, a osadil som sa na Hačave. Do roku 1834 býval som len na hospodách, ale roku 1833 vykonal som si miesto na dom, kde som si chalúpku zbudoval. Od toho času vždy sa Hačavy držím.

Syna som vychoval do dvanásteho roku. Chcel som ho do počtu učených ľudí vychovať a všetko na jeho vychovanie vynaložiť. On však alebo chuti, alebo darov k tomu nemal a mňa r. 1838 opustil a len pozdejšie, po osemnástich rokoch, keď k ženbe rodný list potreboval, znať o sebe dal. Dcéru som vychoval a za tunajšieho obyvateľa vydal. (Tá ale r. 1870 ovdovela a pozdejšie sa zas vydala a otca do smrti doopatrovala. Odpisovateľ.)

Skladaním veršov a knihami sa ešte až dosiaľ oberám. Knihy i potom, ako som nazhromaždené (počtom 58) v krokavskom ohni utratil, som zase zhromažďoval. Ale potom, keď som videl, že po mojej smrti nemajú sa na koho dostať a len odpoly darmo sa rozpredajú, zobral som ich na katalóg a niektoré rozpredal. Z nich najviac pán Augustín Škultéty a pán Michal Hodža kúpili. Kníh mnoho prešlo skrz moje ruky a až podnes ešte prechodí, lebo ich i teraz kupujem a predávam. Na jednom mieste kúpim a na druhom predám.

Šesťdielnu alebo Kralickú bibliu dva razy som zobral. Jedna sa dostala pánu Štefanovi Liptákovi, tisovskému p. farárovi, druhá skrze p. Josefa Burketa, úradníka pri našom okresnom c. k. súde, až do Českej zeme. Takmer všetky vydané biblie v rukách som mal, i tú najstaršiu r. 1487 vydanú a v Kutnej Hore tlačenú, i benátsku z r. 1506 a Melantrichove z r. 1548 a 1556, ale aj iné toho času i pozdejšie vydané české knihy cez moje ruky prešli.

Pri mojom veršovstve a knihách som i s mnohými váženými ľuďmi do známosti prišiel, napr. s p. Jánom Kollárom, bývalým peštianskym kňazom a slávnym pevcom Slávy dcery, od ktorého i tri listy mám; jeden prv, než sme sa osobne videli, písal. Aby som sa s týmto mužom i osobne spoznal, r. 1834 pri inštalácii dôstojného pána Seberiniho za superintendenta v Pešti som prítomný bol, od nedele do štvrtku uňho na hospode a na koste bol a okrem toho od neho Slávy dceru, prvý diel jeho Kázní, Čítanku a Spievanky som darom obdržal. I s pánom Kuzmánym, pokiaľ sa v Bystrici zdržoval, som niekoľko ráz bol. A mnoho jest i takých, ktorí ma ani nevideli, a znali o mne.

Okrem obyčajných meninových a príležitostných veršov zhotovil som jednu prácu, ktorá r. 1825 už bola hotová, a síce piesne pod názvom „Poklad srdca z evanjelia Pána Ježiša a z učenia apoštolského vybraný“, totiž na všetky nedeľné a sviatočné evanjeliá a texty epištolické, ktoré sa v cirkvi kresťanskej celý rok užívajú, piesne nové. K nim napred pridané sú na každý deň v týždni po dve piesne, ranná a večerná. Pri konci pripojené sú na každý deň v týždni dvoje modlitbičky skrze Mateja Hrebendu skladané a cudzou rukou pre mdlobu zraku písané.

A okrem tejto práce tiež i iné piesne som skladal. Spísané sú vo zviazaných knihách, do ktorých som moje verše spisoval.

Knihy tieto v čase krokavského ohňa na šťastie doma neboli, a tak zachované sú. V tom ohni mi však predsa jedna práca zhynula pod názvom „Nejdůstojnejšího jména Pana Ježíše Krista“ a verše podľa celej abecedy v dvanástich sylabických riadkoch písané, tiež i tri ročníky príležitostných veršov v makulátoch. I do Spevníka som niekoľko piesní poslal, ale ani jedna prijatá nebola.

Roku 1838 vybral som sa zase druhý raz do Viedne k bratovi. Bolo to v máji a šiel som na Brezno, Liptov a po Váhu. Na tej ceste navštívil som i prešporské slovenské žiactvo, kde v tom čase i moji najznámejší, ako p. Augustín Škultéty, p. Gašpar Dianiška a p. Gašpar Čech študovali. Učenci reči československej už dva roky ma čakali a príchodzieho s takou vrúcnosťou prijali ako priateľa najbližšieho. Bolo to 20. mája v nedeľu pred Vstúpením, keď som okolo poludnia došiel do Prešporka. Škultétyho doma nebolo, bol v Pezinku, tak som sa u Dianišku ubytoval, ktorý v tom čase sám na hospode bol a mňa vďačne prijal. A ako medzi slovenskými študujúcimi povesť vzišla, že Hrebenda prišiel, hneď niekoľko mladíkov slovenských ma navštívilo a pokiaľ som sa tam bavil, nikdy ma samotného nenechali a niečo vždy mi čítali. Bol to tam život veselý pre mňa medzi takými dietkami sa baviť. V utorok večer niekoľko týchto mladíkov sa zišlo na moju hospodu a odviedli ma do hostinca Strelnica rečeného na pivo. Bol to večer, a bola to zábavka a spev. Pri tej zábavke som im ja riekol, aby oni spievali, že ja im budem skladať jednu pieseň. Oni tak učinili a ja som im zložil nasledujúcu pieseň:

Túto pieseň jedni spievali a jedni písali. Ja som ju potom rok nato dostal. Na druhý deň ma uviedli do školy, do svojho spolku, kde mali svoje prednášky a svoje práce čítali. Medziiným na dosvedčenie svojej vrúcnosti voči mne vystúpil pán Gašpar Dianiška, Tisovčan, môj krajan, a čítal zo Slávy dcery tieto tri znelky: 410, 411, 412 a túto štvrtú tu napísanú svoju prácu:

Potom vo štvrtok ráno 24. mája na deň Vstúpenia Krista Pána na nebo, od niekoľkých žiakov vyprevadený až za most, ponáhľal som sa do Viedne k bratovi. Jemu som ešte v pondelok po pošte písal, že vo štvrtok večer prídem, aby vyšiel naproti mne, čo i učinil. Ja som dochodil k mestu a on z mesta naproti mne.

Uňho bavil som sa temer celý mesiac. Tam som sa i s jedným mladým Čechom, Janom Vusínom, rodom z Čáslavi, zoznámil, ktorý pri českom guberniu pisárom bol a pre ktorého som od Gašpara Belopotockého list mal. Dva razy som ho navštívil a on mňa tiež.

Pri tejto príležitosti som videl i procesie a vojenské slávnosti na Božieho Tela a tiež i zvon onen 365-centový zvoniť slyšal.

Z Viedne som sa zase cez Prešporok domov navrátil. Bolo to v čase exámenov prešporských. V tom čase šli sme s p. Gašparom Dianiškom do Modry na návštevu mojej príbuznej, vdovy to po kostolnianskom strýcovi Jozefovi, ktorá tam i so staršou dcérou prebývala.

Z Prešporka som išiel na Stredu, Mitru, Bátovce, Štiavnicu, Zvolen, Bystricu a Brezno domov, a síce na furmanských vozoch. Furman náš bol Zvolenčan a menoval sa Budič. So mnou cestovali spolu i študenti na vakácie. Boli to p. Hurban, ktorý dva dni s nami cestoval, Novohradčan Baraňai, zo Zvolena dvaja Bánikovci, Lange a Brajer, z Radvane dvaja bratia Petrikovičovci a z Brezna jeden menom Roštár. S týmto sme až po Brezno spolu cestovali.

V Bystrici sa nám nadaril náš krajan s vozom, ktorý nás až do Brezna a mňa až na Pílu doviezol. Pán Roštár i za mňa povozné zaplatil.

Od vykonania tejto cesty ešte niekoľko ráz som bol v Liptove v Mikuláši i v Turčianskej stolici a tri razy na Lešti v Novohrade, kde som u p. farára „Palumbiniho modlitebné poklady“ hľadal.

Až do roku 1842 chodieval som sám, ale toho roku v čase jesennom som si vodcu musel opatriť. Chybný môj zrak tak ma opustil, že som sa samotný nikde pustiť nemohol, lebo trikrát som mal nešťastnými príhodami život utratiť. Prvý raz — bolo to okolo roku 1835 — medzi Ratkovom a Sirkom do jedného jarku, ktorý voda vymyla, som sa zviezol. Šťastie, že som len dolu nohami asi tri siahy hlboko letel. Druhý raz r. 1842 v Liptove pri Porúbke z mosta do Váhu som padol, ale od jedného človeka, ktorý tam pri plti pracoval, vytiahnutý bol. Tretí raz roku 1846 na deň Martina v Drienčanoch som spadol z lavice a tak sa obrazil, že som musel voz najať a doma dva mesiace ležať.

K môjmu životu i to patrí, že som roku 1830 na tú myšlienku prišiel, aby som od vážnejších a mne bližších ľudí nejaké odporučenie požiadal, ak by som niekde obživu skrze milodary hľadať musel. K tomu som jednu knižočku zviazať dal, do ktorej sa mi najprvnejší s takým odporučením náš bývalý dôstojný pán superintendent, pán Pavel Jozefy podpísal a za ním nasledovali príkladu jeho i iní naši gemerskí vážni muži. Áno, mnohí i bez mojich prosieb vďačne sa mi podpísali.

Moje obydlie je až posiaľ v Hačave pod Olympom, vrchom Ostrá rečeným, kde by som i môj hrob tiež mať žiadal, ak ma bude smrť tu hľadať. Ale nech sa deje vôľa božia. „Jakž Bůh ráčí!“

Posiaľ som s lósom mojím spokojný. Budúcne ktovie aký osud so mnou zahrávať bude. Lež to je všetko v rukách božích. Boh nech sa o to stará. Buď meno jeho pochválené!