ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestovať a len cestovať bola moja vrúcna žiadosť, za ktorou som už odjakživa úprimne túžil. Na ktorú ale stranu sveta mám obrátiť svoje kroky? Táto otázka sa často pred myseľ moju predstavovala. Bolo to roku 1842 v mesiaci júni, keď ma tá myšlienka prerazila, aby som zaletel, kde moja rodinka slovenská v hlbinách Tatier odpočíva. A ja som letel ako orlík mladý za svojou mamičkou, aby som poznal tie kraje veselé, tie vŕšky vysoké, doliny hlboké, lúky meňavé a tie potôčiky hrmotné, o ktorých som už tak dávno dačo milého počúval. Nepridŕžala ma ani láska k rodičom, ani šľachetné a zamilované srdcia priateľov, ani to milé položenie kraja toho, v ktorom som sa zrodil. Bo presvedčený som bol o tom, že bežím a kráčam do náručia predrahých rodákov, ktorých aj so mnou jedna matka odchovala, matka naša Slávia.

Prvé kroky ma z tichej doliny, kde dušu moju múzy od detinských časov kojili, kde som prvé semeno na poli duchovnom do vnútra svojho zasial a zočil, ta cez Bielu horu viedli. Biela hora je naozaj v peknom položení ležiaci vrch neďaleko úpätia Karpát, z ktorého výhľad krásny z jednej a z druhej naširoko-ďaleko rozsiate pole uhorské sa pred oči cestovateľa stavia. Z druhej strany ale vidieť nateraz smútiacu Moravu. Biela hora aj na históriu alebo dejepis veľmi účinkuje, bo tu kráľ Svätopluk slávne bojoval, tiež aj na básnika moc velikú má, bo sa smelo jak do tmavej predošlosti, tak do prítomnosti na krídlach živej obrazotvornosti pustiť a zaletieť môže. Biela hora je tiež ten povestný vrch, na ktorom sa slávny zbojník Rajnoha zdržiaval.

So žalostným srdcom zanechal som tento vrch romantický a okolo Jablonice do Prietrže, kde náš ostrovtipný vlastenec Pauliny^[1] je osídlený, som na noc dorazil. Som teda už v nitrianskej stolici, ktorá z ohľadu reči za najvzdelanejšiu od starcov a našincov dosiaľ považovaná býva. Prietrž leží v hlbokej doline a jej obyvateľom častými búrkami celé lúky navnivoč obracia. Kostol je tu veľký, takrečeno artikulárny, kde sa za predošlých čias zo všetkých strán Nitry k verejným službám božím pobožní ľudia schádzali. Meno Prietrž že dostala od voziarov, ktorí tak volali jedni na druhých „pridrž“! Po krátkom, ale jadrnom rozhovore odobrali sme sa každý na odpočinok. Naráno, keď sa už zore červenali a sláviky sa tu a kde ozývali, ja som ďalej kráčal pri peknej a jasnej neba žiare až na Brezovú.

Brezová v hlbokej doline leží, tak akoby ani nikto o nej nemal vedieť, bo okolo vysokými vrcholci je obtočená, ktoré akoby stráž nad ňou viedli, čo je dôvodom toho, že v priepasti tej tichý, pracovitý a prostosrdečný ľud prebýva. A tak je, bo Brezovania sú statoční, prívetiví, dôverní a úctiví ľudia — a že z ohľadu cirkevných vecí sa také vzbúrenie bolo stalo, to sa len nevzdelanejšej čiastke, po kopaniciach sa zdržujúcej, pripísať musí. Obyvatelia najviac garbiarstvom sa zaneprázdňujú a veľmi veľký handel prevádzajú, takže keď sa dakto Brezovana na ceste postaveného opýta, kam ide, on mu odpovie, že len tu trochu do Pešti.

Kraj okolo je síce neúrodný, ale práca veľká a usilovnosť to premáha, čo ale z jednej strany aj tým ohromným tučným a silným hovädám ich sa pripisuje, a z druhej čiastky, že bár aj búrka i víchrica často ich prácu pokazí, oni predsa to druhý aj tretí raz opraviť nezameškajú.

Na tie vrchy takrečenou károu chodia, kde len jednu čiastku kôň ťahá, aby tým ľahšie a pohodlnejšie vyjsť mohol, kde ho určité miesto čaká. Ale veď aj v našich Slovenských národných novinách^[2] moc pekného a chválitebného sme čítali o Brezovej, tak o jej duchu národnom sme sa tiež presvedčili, čoho dostatočným dôkazom je už dávno zriadená nedeľná škola. Zanecháme jej terajšie počínanie a len na ten čas sa spiatky obzrieme, keď som ja cez ňu cestoval. Našiel som tam vtedy ešte nášho milovaného, cirkvi a národu obetovaného muža, čo teraz v Hlbokom^[3] do šíreho sveta pozerá a svoje žiary duchovné po Slovensku rozosiela — ešte ako kaplána na vinici božej pracujúceho.

Ale ten deň bol práve dňom, v ktorom sa so svojimi sebe oddanými Brezovanmi lúčiť mal, súc totiž do Hlbokého za kňaza povolaný. Nejedna horká slza poliala posvätné miesto chrámu toho, keď sa z kazateľnice jeho smutný ohlas ozýval, nejedno srdce pocítilo bolesť veľkú nad budúcou stratou svojho pastiera, nejedna duša zaplakala nad odchodom jeho. Ako ale po nešporách do nedeľnej školy ľudstvo sa schádzalo, tu každý s ovesenou hlavou a krvavými očami svojho učiteľa očakával. Škola bola preplnená, keď sme do nej vchádzali, a jak náhle svoje trúchlivé slová s lúčením spojené vravieť začal, tu všetko akoby iskrou elektrickou prerazené pocítilo žalosť. Smútok a veľký bôľ prerážal zarmútené duše starcov aj mladíkov. Keď ale to povedal, že sa telom lúči, ale jeho duch že s nimi a pri nich zostane, tu rozžialené srdce ľahšie dýchať počalo. Po dokončenej zápalu plnej reči tamojší školský učiteľ pán Sucháč,^[4] poďakujúc sa za jeho prácu a ustávanie na poli jak cirkevnom tak národnom, ducha i v búrkach a krútňaviciach divých stáleho mu prial, medzi priateľským a žalostným pohľadom lúčeniu tomuto blížiaca sa už tma koniec urobila. Na druhý deň s veľkým obecenstvom aj s priateľskými rozhovorkami zanechajúc, na vozy sa kládlo a my išli sme do Hlbokého, kde drahého nášho Miloslava sila ľudstva jak na vozoch tak na koňoch a v jednakom brezovskom čiernom obleku dvadsať bystrých mladíkov, ktorí z jeho duchovného semena úžitok brali, s ostatným sa poďakovaním odprevádzali. Ako sme do Hlbokého prišli, tu hlas zvonov a streľby nás privítali a po veselej rečnej zábave každý k svojim stranám sa odobral, prajúc Miloslavovi nášmu šťastie a hojné požehnanie. A tak teda tu ostávaj, ty kriesiteľ dosiaľ potlačeného, v kliatbe a v prachu len zemskom váľajúceho sa národa nášho! Spievaj, pracuj, napomáhaj vyslobodenie jeho a za dar toho dostaneš veniec neuvädlej pamiatky!

Po tomto rozlúčení išiel som cez mestečko Senicu a ako to oni niekde menovať znajú — pol Viedne, kde ale nič zaujímavého som nenašiel. Veru, z ohľadu národnosti malý zápal len tu a kde v jednotlivých osobách vyblkoval. Tu už viac dajakú meštiansku pýchu a nadutosť, horedržanosť je badať. Nič mi zo Senice neostalo pamätného, ako že som poznal toho starčeka, ktorý za svoju usilovnosť a neúnavnú prácu zlatou medailou od jeho jasnosti je obdarovaný. Cestou do Sobotišťa som sa poobzeral, mysliac, že tam ukojím svoje pobúrené srdce. To sa aj stalo, bo vkročiac do chyže tamojšieho evanjelického učiteľa S. Ďurkoviča,^[5] ako iskrou prerazený pocítil som radosť a potechu, vidiac jeho dcéru^[6] šľachetnú v mravoch, horlivú v národnosti, prekvitajúcu v umeniach. Ťažko sa bolo lúčiť takému, ktorému srdce a láska pod nohy tŕnie kládli! Že ale som sa baviť nemohol, po vľúdnom a srdečnom ručičky stisnutí (!), poďakujúc sa za úctu mne preukázanú, som sa odobral. Ja konal som cestu do Holíča.

Holíč je v tom pamätné mestečko, že je v ňom postavený kráľovský hrad, v ktorom kráľ často svoju letnú zábavu máva, bo leží neďaleko železnice, ktorá tadiaľto okolo do Olomouca sa ťahá. Prenocujúc tu u evanjelického farára, na východe slnka do Skalice som kráčal. Rovná cesta vŕbami vysadená pocestného dobre zabáva, skoro som do tohto slávneho kráľovského mesta dorazil. Ani sa nenazdajúc, už som pri jeho bráne odpočíval. Kraj okolo Skalice je pekný, z jednej strany po vŕškoch vinohrady sa rozprestierajú, z druhej sa rieka Morava po doline rozlieva.

Nemajúc tu nikoho známeho, len sám som si poobzeral ulice mesta a to, čo sa v ňom pamätného nachádza. Zašiel som do evanjelického kostola, na kalváriu, na mestskú vežu, atď., pozrel som ten dom, v ktorom sa Belo Štvrtý (Slepý),^[7] uhorský kráľ, narodil. Zašiel som k mútnej Morave, aby som poznal, ako narieka nad stratou svojej slávy. Po obede, ktorý som v hostinci odbavil, cez háje a hory, vŕšky a doliny v zamyslení kráčal som na Vrbovce. Súc tu neďaleko hranice, aby som rieknuť mohol, že som stál na moravskej strane, prekročil som medze a odtrhol pár kvietkov. Zase som išiel až do večera.

Práve sa slnce za hory schovalo a deň pomaly míňať sa začínal, keď ja tu u môjho priateľa, evanjelického farára Bórika^[8] som zastal, aby som mu do náručia letel, v úprimnosti ho objal a pozdravil. Tu som tiež našiel dve Slovenky, duše milé, ako keby mi naraz dve dennice boli zasvietili. S nimi som sa aj na druhý deň nevinne zabával a na pamiatku nášho videnia, sediac pri obede, srdiečko z chlebíka vyrezal a do servítky schoval, aby vedeli, že moje srdce cítilo čosi neobyčajného. Na tento detinský skutok sa aj teraz rozpomínam. Po milom oka mihnutí (!) a po priateľskom rozlúčení cez utešené romantické vŕšky a lúčiny do Starej Turej som sa poberal. A tu čo zočím? Vidím na pravej strane vypínať sa ako pyšnú pannu vŕšok, na ktorom zámok Branč je postavený. Akoby v rumách a rozvalinách svojich upomínal na predošlé časy, keď tu slávny Žižka a husiti bojovali. Chcel som ho bližšie poznať, že ale na noc do Myjavy som prísť chcel, tak mi to možné nebolo. Pri veselom speve a veselých myšlienkach som sa našiel aj na Turej Lúke.

V Turej Lúke som sa len na malú chvíľu zastavil u tamojšieho pána rechtora evanjelického Hlaváčka z istých a dôležitých príčin. Bo cestovateľ všetko obzrieť musí, o čom chýr dajaký počuje, a ja čujúc o jeho dcérach čo veľkých Slovenkách, vkročil som do chyže, aby som sa tu oboznámil s nimi. A vskutku som veľké priateľstvo našiel, ako pri starých, tak obzvlášť pri mladých družičkách našich. Tu moje srdce silnejšie tĺcť počínalo (!), ale ja vidiac toto, aby som zle nepochodil, len ďalej kráčať som chcel, bo by som skoro tam aj na nocľah bol zostal.

Deň sa k večeru chýlil a hviezdy nočné sa už tu i tu na oblohe mihotať počínali, keď som do Myjavy prišiel. Ach, Myjava, Myjava! Vitaj mi aj so synmi tvojimi, ktorých v svojom lone chováš! Tak som pozdravil to mesto čisto slovenské, ktoré už i tak z Orla tatranského je známe.

Prenocujúc u jedného z mojich priateľov, s ktorým sme spolu kvietky duchovné na lúke umenia zbierali, dôverne aj od jeho pánov rodičov som bol prijatý. A ako o tomto, tak i o všetkých myjavských mešťanoch platí to, čo o Brezovanoch, že sú úctiví, priateľskí, za dobré skutky veľmi zaujatí, slovom statoční ľudia, ktorým dobré vychovávanie svojich dietok obzvlášť na srdci leží. Bo presvedčenosť nás učí, že z Myjavy najviac mladíkov na poli umenia sa vzdeláva, najviac mužov na poli cirkevnom pracuje, čo sčiastky z majetnosti, bo takrečenými pytlíky handel (obchod) prevádzajú, sčiastky z presvedčenia a šľachetného srdca pochádza. Myjava stojí ako centrum okolitých miest a dedín, veľmi príhodné miesto ako k zábavám, tak aj k druhým veciam, napríklad k vystaveniu národnej slovenskej školy, k zachovaniu starožitnosti, k hraniu divadelných hier, atď.

Keby len cesty boli lepšie. Pre pešieho, pravda, nie je tak obtiažna, bo Slováci i tak sú pre svet stvorení, pri vrchoch odchovaní, a preto im to ani ťažko nepadne. Na voze ale už omnoho ťažšie to prichodí, a to tým viac, keď je namoknuté. Pozornosť tu zasluhuje tamojší evanjelický rechtor pán Martešík,^[9] ktorý má rád mladých ľudí obojeho pohlavia. K nemu sa vždy mnoho mladých ľudí zvlášť v lete zíde, zhrnie, a on veľké útraty s ochotnosťou obetuje na rozveselenie duše a občerstvenie tela.

Myjava je najväčšia obec, a tým aj najväčšia cirkev evanjelická v Nitrianskej stolici, kde okrem kňaza i pomocník alebo kaplán, odhodlaný muž za národ menom Ľ. Semian^[10] duchovné semeno rozsieva. Neďaleko Myjavy sa vypína vysoký vrch Javorina.

Keď som všetkých priateľov ponavštevoval a ešte jednu noc prenocoval, poberal som sa zavčas rána do Krajného. Aby som za chládku hodný kus ujsť mohol, veselou romantičnou a utešenou dolinou po kvetnatých lúčinách, tu i tam pri hrmotnom potôčiku po chodníku som kráčal až do samého Krajného. Krajné je dedinka nie veľmi veľká, ale široké kopanice v sebe obsahujúca, a preto dosť veľká obec. Tu som do evanjelickej fary k môjmu známemu, dobrému priateľovi pánovi Štefánikovi^[11] vkročil. A čo tu vidím? Vidím tu mnoho ľudstva zhromaždeného, ktoré prichádzalo z okolitých miest a krajov, aby poslednú kresťanskú počestnosť zomretému školskému učiteľovi preukázalo.

Spoločenstvo veľké a krásne v izbách, ale krásnejšie a bystrejšie ešte v kuchyni, kde tamojšieho notáriuša dcéruška a jej najlepšia priateľka obed pripravovali, hneď tam, hneď tu na jeleních nožičkách poskakujúc. Aby som svoje city ukojil, ktoré sa v mojom srdci v prvom okamihu budiť počínali, zašiel som do školy, aby som tiež na smútku domácom účasť vzal. Čujem tu plač a horekovanie, nepokojnosť so žiaľom spojenú ako dietok nie ešte vyrastených, tak obzvlášť opustenej a zanechanej matky.

Ale hodina odbila, zvony na odchod zahučali a ľud kráčal pomaly s ovesenou smútiacou hlavou do kostola. Po žalospeve a trúchloreči kráčali sme na cinter, aby tam položené bolo do hrobu bezdušné telo učiteľa a starca vekom zošlého. Po pohrebe sa išlo na kar a po kare rozišli sa hostia každý k svojim domácim. Len mňa čosi podržalo, akoby moje srdce bolo sputnané, akoby sa nemohlo smelo pohybovať, kde si zažiada. A preto hľadal som príležitosť, aby som rozvlnené a vzbúrené ňadrá moje ukojil. A tu v okamihu stálo dievča pri mojom pravom boku, po ktorom som tak veľmi bol zatúžil a za ktorým túžiť neprestávam. Láska premáha množstvo hriechov, a preto som sa i ja zabavil tuná cez noc, aby som zažil sveta v mladosti.

Triasli sa nohy moje, keď som do príbytku dievčiny vchádzal, a triaslo sa ešte viac srdce, keď som jej svoju lásku vyjavil. Skoro utíchlo zvlnenie naše, bo ma jej rodičia vďačne prijali. V tých najblaženejších radovánkach sme prežili hodinky dňa toho, v ktorom aj nejedna hubička sa v nenadálosti na ružové pery naše prilepila.

Po obede sa išlo na blízky vrch Drienovicu, skadiaľ dobre vidieť bolo utešený kraj považský, ako sa ten náš Váh vinie a ako bystrým krokom beží do tichého Dunaja. Mrkať počínalo, keď sme sa k domu blížili. Bola noc. Bolo ráno. Prešiel zas deň a ja som sa hýbať ešte nemohol. Ale človek slabý, či nevieš nad sebou zvíťaziť, či nevládzeš skrotiť vášne a žiadosti tela svojho? Tak som sa sám seba spytoval, ale ťažko sa telu lúčiť, keď je aj duša prikutá.

Slnko sa s prírodou zemskou rozlučovať započalo, keď som sa i ja pod košatou lipou pri oblokoch zasadenou lúčil. Mesiac so svojím vojskom nebeským na širokom modrom klenutí privítal tmavú zem, ticho panovalo po údolí a len tu a kde z ďalekých krajov zvučiaci hlas zvonov na ratoliestkach lipových sa pristavil, akoby načúval, čo si rozprávame, ako sa lúčime.

Mesiac osvetľoval chodník a hviezdičky sprevádzali kroky moje ako strážni anjeli, aby sa mi dačo zlého neprihodilo. Ťažko je holúbkovi, keď zanechá holubičku, ešte ťažšie padne šuhajovi, keď svoju milú opustiť musí. Ja kráčam, stojím zamyslený, zas kráčam, pozriem do neba, poobzerám sa vôkol seba na tichosť svätú, premýšľam, sadnem, zaspím. Sladký sen zaujal myseľ moju a ranná dennica ma opatrovala ako jediná sestrička svojho milovaného brata. A len keď sa zlaté zore ukázali a papršleky slnečné zohrievali širokú hladinu zemskú, precitnem, vstanem, kráčam do Kostolného.

V Kostolnom býva náš drahý spevec Ján Trokan,^[12] ktorý ma ako Slováka a brata vďačne prijal. Po ňom mi tá večná pamiatka zostala, že som v jeho cirkvi po prvý raz slovo božie kázal. Po priateľskom rozhovore odobral som sa od nášho spevca a šiel pomedzi vrchy a dolinky ďalej. A tu zrazu zočím Čachtický zámok, v ktorom ukrutná Alžbeta Báthoryová^[13] toľko nevinnej krvi vycedila, aby nešľachetnosti svojej zadosť urobiť mohla. Obrátim sa k nemu a takto zaspievam:

Cez Bzince na Nové Mesto som len tak preletel, bo sa mi príležitosť trafila a môj vozka tak chytro hnal, že sa zastavil až pri Váhu. Prevážajúc sa cez Váh, prvý raz pozdravil som vlnky jeho a prevezúc sa, dosť skoro sme boli v Beckove alebo v Bolondvároši, ako ho teraz menujú, pretože v dávnych časoch dáky blázon tam býval a ten na príkrej skale zámok dal vystaviť. Odtiaľ do Malých Stankoviec ešte na noc som išiel, a práve tma svojimi temnými krídlami prikryla okršlek zemský, keď som do dvora evanjelického pána farára Čendekoviča^[14] vkročil. Tu som zažil veľmi veľkú zábavu, ako i každý cestovateľ, ktorý sa u neho zastaví. Na jeho žartovné anekdoty sa aj teraz rád rozpomínam, ktoré ma často preberú, keď sa v hlbokých myšlienkach pohrúžený nachádzam.

Keď sa moje sily znovu občerstvili, kráčal som utešenou lúkou do Trenčína. Trenčín je malé, ale od koreňa slovenské mesto, trebárs by mnohí na pôvod meno jeho prevrátili. V meste jedna strana ako na korintských stĺpoch spočíva, čo ale, ako čujem, tamojší mešťania na sklepy obracajú. Aj to dôkaz, že sa im viac páči osoh ako krása. Mnoho my ešte robiť musíme, kým privedieme ľud náš na to, aby viac ľúbil krásu ako osoh. Je tu zámok ohromný, a v ňom z prostriedku vypína sa veža, ktorá Matúšova sa menuje. Ta som aj ja vyšiel, aby som poobzeral tie vŕšky a doliny, ako ten náš Váh koluje medzi nimi. Na veži tejto je najviac podpisov slovenských, bo skoro každý, kto hore vyjde, svoje meno ta napíše na múry a medzi nimi na veľa miestach toto stojí:

Tu cez obed ma na fare vďačne prijali i cez noc som si odpočinul, aby som nazajtra ďalej kráčal. Včasráno, keď už svitať počalo, poberal som sa hore k Púchovu. Ako som druhý raz cez Váh prešiel, tu už aj slnko vykukovalo. Táto cesta ale veľmi dlho trvala, bo celý deň má ten, kto chce byť v Púchove, čo jachať. Celý tento kus cesty s nechuťou som konal, bo slnce dosť skoro za čierne mraky sa schovalo, celá obloha akoby smútila nad voľačím, až naposledy sa rozplakalo a skropilo zem. Už som bol neďaleko Púchova, keď začalo hrmieť a liať sa. Že som trochu zmokol, to nič nerobilo, kde zmokol, tam aj uschol. Za malú ale chvíľku sa zas vyjasnilo a slnce ešte krajšie zasvietilo. Bol som v Púchove a že do večera ešte pár hodín bolo, zabehol som ešte do Záriečia a na druhý deň do Lazov. V prvej osade žije striebrovlasý starec a v druhej šľachetný muž prebýva pozorujúc, z ktorej strany Slovenska vietor zašuchoce, vraviac: Slovensko už vstáva, lôžko zanecháva! Tu som nič inšieho nevidel ako z dreva sklepané domy a v Lazoch aj kostol z dreva sklepaný. Tu sú už vrchy o moc vyššie ako v Nitrianskej a ľud omnoho oddanejší svojim predstaveným.

Idúc odtiaľto poberal som sa hore k Súľovu. Na celej tejto ceste najväčšiu pozornosť si zasluhuje, ako v cintoríne jedno dievča pri hrobe svojich rodičov sa modlilo a hrobček ten horkými detskými slzami polievalo. Tento skutok veľmi na mňa účinkoval, preto sa opýtam dievčiny, čo plače. Ona s bledou tvárou ku mne prikročila, aby som ju rozveselil. Tešil som ju, ako som vedel, a na jej tvári som uvidel aj ľúbezný úsmev. Moja cesta bola ešte ďaleká, preto zanechal som dievčatko, rozlúčiac sa s ním, a hýbal som sa až k samému Súľovu.

Súľov a jeho romantické okolie už i tak náš jeden cestovateľ opísal v druhom ročníku Nitry, preto to nechávam a vraciam sa k Púchovu. Neďaleko za Súľovom leží samotná dedinka, akoby o živote nevedela. Chtiac sa niečím občerstviť, pobral som sa do hostinca, a tu vidím moc po zemi váľajúcich sa opilcov, z ktorých pálenčený smrad kadil. Zaplakal som nad touto chorobou v národe našom a v hlbokom žiali odobral som sa preč. „Ľud môj, ľud môj, dlho budeš ešte takto živoriť? Nezjaví sa dakto, čo by ti z kliatby pomohol? Či ti nezasvieti slnce nového, lepšieho života? Ach, opustený národ môj, aj ja som tvoje dieťa, ktoré ešte samo život potrebuje. Boh dá, že nezadlho vyjde nové slnko, ktoré rozoženie tie dávne strašlivé mraky, visiace nad našimi hlavami.“

V týchto myšlienkach ponorený prišiel som do Púchova. Tu práve plte stáli, sadol som na jednu a s mojimi bystrými šuhajci leteli sme dolu Váhom tadolu k Trenčínu. Vlnka za vlnkou šplechotajúc pomimo nás odprevádzali našu cestu. Neraz som si zaspieval tu známu pesničku „Hore Váhom, dole Váhom“, neraz som sa rozveselil, keď sme šťastlivo okolo mlynov prebehli, neraz som sa potešil, že dosť skoro uvidím rodinku moju. A tu sa nám zrazu predstaví ako obor zámok Matúša, na ktorom som sa bol pred piatimi dňami nachádzal. Títo pltníci tiež pili pálenku, bo vtedy o spolkoch striedmosti ani chýru ani slychu nebolo, a preto aj za tie peniaze, čo zarobili, spravili si dobrú vôľu. Rozlúčil som sa s nimi a išiel do mesta.

Prenocujúc u jedného z mojich priateľov, ráno, keď sa nebo vyjasnilo a menšie hmly stratili, pobral som sa na tie strany, kde Uhrovec leží. Chcel som poznať ten kraj, kde sa náš Ľudevít zrodil, poznať tých šťastlivých rodičov, čo také dietky nášmu rodu odchovali. V týchto túžbach som kráčal, moje myšlienky síce hneď ta zaleteli, ja až po dlhom cestovaní som ta dorazil. Vitaj mi, sídlo duchov veľkých, vitaj mi, slovenský Betlehem, v ktorom sa hviezda života nášho zjavila!

Vkročil som do školského príbytku, aby som aspoň videl tie duše, čo tak mnoho hanby a potupy od nešľachetníkov pretrpieť museli, aby som poznal toho starca, ktorý tak veľký poklad národu obetoval. Dva radostiplné dni strávil som v tomto vysokými horami ohradenom kraji, ktoré tak prebehli ako jedna hodinka, a ja za šťastlivého sa pokladám, že som cez uhroveckú dolinu kráčať mohol. Zbohom bolo posledné slovo moje a zanechajúc Uhrovec, cez Bánovce do Bošian som cestoval, kde u mojej blízkej pokrvnej rodiny týždeň som sa zabavil a veľa veselosti som zažil. Odtiaľto cez Radošinské hory k Váhu som prešiel a v Tepliciach Piešťanských krátky čas sa zabavil. Po krátkej zábave poberal som sa do Vrbového, kde ma moji rodičia už túžobne čakali. Šesť prebehlo týždňov do mora večnosti od môjho odchodu, teraz som sa vrátil a do náručia svojich najmilších padol. Vrbové je rodisko grófa Beňovského.^[15]

Prijmite teda, bratia, tento výťah z môjho cestovného denníka a presvedčení buďte o tom, že všade, kdekoľvek som prišiel, vítala ma srdečná bratská láska, objímalo ma cnostné a šľachetné srdce. Preto aj ja tento výťah s úprimným srdcom pred vás kladiem. Vy, ktorí znáte tieto kraje, doplňte to, čo som ja hádam pamätného vynechal. Nemal som za cieľ pamätnosti, lež okolnosti mňa sa týkajúce. Vy, ktorí ste so mnou v duchu cestovali, buďte spokojní s tým, čo a kde ste skúsili, a ja poďakujem sa vám s najhlbšou úctou.