E-mail (povinné):

Stiahnite si Verše ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Janko Jesenský:
Verše

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Katarína Šusteková, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 392 čitateľov

I. Piesne

To more…

[1]

To more z nitiek vláskov plavé mne v jednu mení myslí moc. Pre oči tvoje popolavé nerozoznávam od dňa noc. Pre ústa tvoje, hovor tichý ja zabudol som hovoriť, pre potajomné tvoje vzdychy lžou musím svoju dušu kryť: že nemriem jednou dumou vrúcou, že od dňa noci rozpoznám; ak uverím ťa milujúcou, neveriac v márnosť, faloš, klam, a duša sa ti rozosmeje — bolo by krušno bez nádeje.

Je láska…

[2]

Je láska ako vetra šum, tou chladnou dušou teplom zvanie, vylietne z hniezda hajno dúm, v nich slza slasti lícom skanie. Lež ako chytiť vetra van, ach, ako letieť s ním do diali? On odšumí a prázdnu dlaň prikladáme na tvár vo žiali. A žiaľ za ním je vlny žbln, hľa, vidno ju a ďalej plynie a za ňou celá čiara vĺn sa tvorí, celá čiara hynie. Ach, ako prikázať jej: stoj!? Nech na vlnu sa vlna zbiera. Ó, zlatovlasý anjel môj, už v žití všetko odumiera!

Tie bojazlivé tvoje oči…

[3]

Tie bojazlivé tvoje oči zrak zachytil dávno môj a s tvojím letí a sa točí. Ó, neodvracaj pohľad svoj! Rtov tvojich detských tichej piesni do duše prekliesnil sa báj a spieva s ňou o láske tiesni. Ó, decko drahé, nezmĺkaj! Tie tvoje nežné držiac ruky, mne tiahne mysľou dávny sen. Ó, dopraj mrvy z jeho muky a z jeho šťastia chvíľky len!

Fujaru ja lacnú mám…

[4]

Fujaru ja lacnú mám, do nej srdca piesne dujem, o dievčati ďalekom fujarujem, fujarujem. Povznášali žltú raž, steblá citov v snopky snujem, o tých vlasoch ďalekých fujarujem, fujarujem. Zora nebo sfarbila, kedyže ja namaľujem líca, čo sú ďaleko a o ktorých fujarujem? Podvečerný zvoní zvon, vraví, — a ja nepočujem ústa, čo sú ďaleko a o ktorých fujarujem? Nebo hviezdy zblyšťalo, predsa hviezdy vyhľadujem, o tých očiach ďalekých fujarujem, fujarujem. Padla rosa na trávu, tvár si slzou oplakujem, o tých rukách ďalekých fujarujem, fujarujem. Kedy miesto fujary tvoje líca pocelujem, v náruč vezmem pieseň, čo fujarujem, fujarujem?

Natiahli na prštek…

[5]

Natiahli na prštek tenučkú obrúčku, obkrútili prštek, zaputnali rúčku; zaputnali rúčku, srdce zaviazali, moje potešenie do klietky mi dali. Do klietky mi dali piera trblietanie, očiek ligotanie, piesne štebotanie. Ústa sladké cudzím bozkom spečatili, chodník zakázali, vrátka zatvorili; aby sa už viacej nikdy nezviazalo, čo bolo zviazané, čo sa rado malo: aby ma už viacej nikdy neobjala najkrajšia obrúčka — rúčka tvoja malá.

Hviezdy pozerajú…

[6]

Hviezdy pozerajú, sťaby milovali. Keby takto tvoje oči na mňa pozerali! Pred samými dvermi vtáci švitorili. Keby takto ústa tvoje ko mne hovorili! Sivá holubička zrnce zobe z dlane. Kebys’ ty tak ko mne zlietlo, vtáča maľované! Lícom by ťa hladkal, ústami napájal, dychom zohrial, bozkom kŕmil, srdce láskou spájal: aby tvoje oči na mňa pozerali, aby tvoje sladké ústa ko mne vravievali. Aby tvoje srdce, tvoje srdce malô, že je pri mne najteplejšie, môjmu šepotalo.

A ten prst môj…

[7]

A ten prst môj malý prstienoček tisne, sto ráz ho ja skrútim, sto ráz sa on blysne, sto ráz začervenie červený kamienok, sto ráz si pomyslím, že to tvoj prstienok. Sto ráz by ho stiahol, sto ráz by ho vrátil a natiahol na prst, ktorý predtým zlátil, keby som ho zasa sto ráz mohol snímať, na teba sa dívať, tvoju rúčku trímať!

Padol kameň…

[8]

Padol kameň, padol, žblnkol potok čistý, fúkol vietor, fúkol vietor, zakývali listy. Zapískal som nôtu, spísklo vtáča v hore, zavolal som do hôr čiernych, ozvalo sa v hore. A ten potok žblnká, a ten list sa kýva, a to vtáča píska v hore, hora sa ozýva. Ozvala sa hora, ozvala sa skala, len tá moja najmilejšia, tá sa neozvala.

Nespievajte…

[9]

Nespievajte moju pieseň, nie je viacej pre mňa sladká, už tie tóny nevýskajú, z každučkého slza kvapká. Nehrajte mi moju pieseň, nohy viacej neposkáču, už tie husle nezapletú, už tie husle horko plačú. Neštrngajte pri tej piesni, aby ste ma podnapili, cvengne pohár a mne zdá sa, že na pohreb zazvonili. Netancujte pri tej piesni, nevolajte, darmo zvete, mne sa zdá, že pri organe v cintoríne tancujete. Nezdŕžajte, domov pusťte, široká je moja tieseň, už len doma v rozpomienkach nájdem svoju starú pieseň.

Maľovaná zora…

[10]

Maľovaná zora na náš hájik sadá, na naše záhumnie jasná hviezda padá, z nášho potôčika upíja si dúha, kamže ma to vedie, kamže ma to vedie moja márna túha? Belavý obláček cez to nebo brodí, pod našimi okny biele dievča chodí, belavé má vlasy, belavé má líca, belavý má driečik, belavé má sukne — ako holubica. Ani sa nepozrie, čo by pozeralo, ani neusmeje, čože by sa smialo, ani neprerečie, čo by hovorilo, ani nezastaví, načo by sa ono, načo zastavilo? Na tom nízkom kopci blyští okien mnoho, nepozrie, nepozrie, nemá sa na koho, murované schody k vysokému domu, brána maľovaná — čože by sa smialo, keď sa nemá komu!



[1] Lipt. Mikuláš 4. V. 1902; SP XXII, 1902, 367 s názvom To more pod záhlavím Z básní Janka Jesenského.

[2] V. Bytča 7. I. 1901; SP XXI, 1901, 89 s názvom Pieseň pod záhlavím Z básní Janka Jesenského. — R. v. 2 — 4:

Tou srdca púšťou teplom vanie prináša hajno sladkých dúm až slza slasti lícom skanie;

R, SP, V I/1 — 2) v. 9 — 12:

A žiaľ za ním je vody žblun hľa vidno ju a už rozplynie a za ňou celá reťaz vĺn sa tvorí, celá reťaz hynie.

[3] Lipt. Mikuláš 18. II. 1902; SP XXII, 1902, 190 v cykle Verše sentimentálne s názvom Pieseň, s podpisom Ján Jesenský. — Oľga Wrchowská-Fialová spomína (JKS, str. 103), že Jesenský už asi v roku 1891-92 recitoval jej verše „Tie nežné tvoje modré oči zrak zachytili dávno môj…“ Nevedno, či išlo o starší variant básne Tie bojazlivé tvoje oči…, alebo o celkom novú báseň. — R. v. 9:

Tie tvoje drobné držiac ruky.

[4] Pravdepodobne Martin leto 1902; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, bez názvu, s podpisom Ján Jesenský. — Rukopisné znenie je s predrážkou:

Mám fujaru ja lacnú mám zo srdca do nej piesne dujem. To dievča moje ďaleko — a fujarujem, fujarujem Už povnášali žltú raž ja steblá citov v snopky snujem tie žlté vlasy ďaleko — a fujarujem, fujarujem. Už zora nebo zfarbila hoj, kedy že ja namaľujem tie líca, čo sú ďaleko — a fujarujem, fujarujem? Už podvečerný zvoní zvon ach Bože a ja nepočujem tie ústa, ktoré ďaleko — a fujarujem, fujarujem. Už nebo hviezdy zblišťalo ja predsa hviezdy vyhľadujem tie oči, oči ďaleko — a fujarujem, fujarujem. Už padla rosa na trávu tvár svoju slzou oplakujem tie ruky, ruky ďaleko a fujarujem, fujarujem. Hoj kedy miesto fujary ja tvoje líca pocelujem do náruč vezmem pesničku čo fujarujem, fujarujem.

[5] Martin 8. I. 1903; ĽN VII, 16. I. 1903, č. 3 s názvom Pieseňka, s podpisom Ján Jesenský. — V rukopise je báseň v šesťslabičných veršoch:

Natiahli na prštek tenučkú obrúčku, obkrútili prštek zaputnali rúčku… atď.

[6] Martin 22. I. 1903; ĽN VII, 4. II. 1903, č. 11 s názvom Hviezdy pozerajú s podpisom Ján Jesenský. — R. v. 17:

aby tvoje očká.

[7] V. Bytča 16. XII. 1900; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, s podpisom Ján Jesenský. V rukopise venuje ju autor „Slečne F. M. do Duhopoľa“ (Fanka Mičurová) a je v takomto znení:

A ten prst môj malý prstienoček tisne Storazy ho skrútim, storazy sa blisne. Storazy sčervenie červený kamienok storaz si pomyslím, že to váš prstienok. Storazy ho stiahnem, storaz by ho vrátil natiahol na prštek, s ktorého sa stratil, keby bol blízenko aspoň na chvílenku, keby som uvidel moju krčmárenku!

Druhý variant, ktorý sa tiež zachoval v rukopise, pochádza pravdepodobne z leta 1902 a zhoduje sa až na pravopisné odchýlky s textom vo Veršoch 1905. Terajšie znenie je už v II. vydaní Veršov roku 1922.

[8] Martin 7. IX. 1902; ĽN VI, 17. X. 1902, č. 43 v cykle Pesničky, s podpisom Ján Jesenský.

[9] Martin 14. X. 1902; ĽN VI, 17. X. 1902, č. 43 v cykle Pesničky, s podpisom Ján Jesenský. — R. v. 13: Netancujte podľa piesne; R. v. 15: mne sa vidí pri organe; R. v. 18 — 20:

veliká je moja tieseň doma nájdem v rozpomienkach svoju najveselšiu pieseň.

[10] Pravdepodobne Martin leto 1902; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, s podpisom Ján Jesenský. — R. v. 4 — 5:

kde že ma to vedie kde že ma to nesie;

Rukopis posledný verš: čo by sa usmialo. V ĽN chýba náš tretí verš, pravdepodobne chyba tlače.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.