Zlatý fond > Diela > Švárna Skaličanka


E-mail (povinné):

Jozef Podhradský:
Švárna Skaličanka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

Dej I.

Lúka pred panským letohradom pri Uhorskej Skalici

(Ráno je. Počuť z mesta trúbenie pastierov. Bránecky, mladý zemský pán, prijde.)

BRÁNECKY: Ach, prírodo božia, však si krásna! Milé pekné ráno, však si utešené! — O dobrý Bože môj! Keď už v tomto svete tvojom do každej ružičky, do každého kvietočka, do každej kvapočky rosy toľko krásy si vložil, — jak teprv ty sám mosíš krásny byť! A jak veliká je dobrota tvoja! Do tohoto tak krásneho sveta postavil si človeka. (Obzera sa svetom.) Pekný, slavný, velký dom je tento boží svet! A to dobrý Pán Boh pre nás vystavil. V tomto jeho peknom svete človek zdarma býva, hospody mu neplatí.

Ach, a od tej doby, čo som to pekné stvorenie božie tu na tejto lúke po prvý raz zazrel, — od tej doby je mi aj celý svet kolo mňa ešte krásnejším.

Pekný je, krásny je svet, pekný celý; ale ona predca ešte peknejšia. Jak by ale aj nebola, — veď je toto len svet boží, — ona ale je obraz boží…!

Jaký som vždy býval divý, ba cele divoký, a v tom som si ešte zakladal a pýšil sa, mysliac, že len divokosť činí muža mužom. A jak som ju poznal, spadla zo mňa surovosť, a mužom údatným, ba ešte údatnejším zostal som predca. — Dobrota Božia dala sa mi narodiť na zemi z rodu vysokého, som bohatým zemským pánom, mám sedem kaštielov, sedem velkých panství, štrnást tisíc poddaných…; ach, a predca, keby mi Pán Boh len túto jednu jedinkú poddanú moju vzal, bol bych, aspoň cítil bych sa — a to je všetko jedno — najchudobnejším na zemi; cítil bych sa v mojich siedmi panstvách tak chudobným, neveselým, jako sa cítil Adam v ráj-zahrade nie cele blaženým bez Evičky.

Už ďalej tajiť v sebe nebudem — už toto tretí deň, čo tu nebola na tráve, — dnes istotne prijde — dnes jej poviem zrovna, jak ma tiež rada má, — nie jako poddaná svojho zemského pána, ale jako mládenca — dnes jej poviem, aby mi bola mojou manželkou úprimnou.

Nebožiatko utešené! Celá sa vždy zläkne, keď sa k nej zblížim. Už dnes jej poviem! — Ale sa mi zdá, že ona tiež tuší môj čistý úmysel. — Už dnes jej poviem; lebo by ešte nevinnej dušičke ludskie jazyky ubližovali, keď mňa tu s ňou častej už stáť videli. Bo tie ludskie jazyky, to sú velké praktiky.

(Kläkne na kolena a modlí sa k Bohu.)

„Milý dobrý Bože môj! Ďakujem ti z hlbín duše mojej, žes mi dal dožiť tento tak krásny, pekný deň, ktorý sa s tak utešeným milým ránom započína. Aj môj kvetúci život, moja pekná, jará mladosť je tiež takéto ráno pekné. Daj mi, môj Bože, aj pekný tento deň celý, a pekný tichučký večer môjho života. A nadovšetko, dnešný tento deň je pre mňa dňom velikým, lebo si v ňom zakladám uhelný kameň budúcnosti mojej na zemi, keď si tiež v raji mojej mladosti Evičku ku boku vyvoliť hodlám, a už v srdci vyvolil som. Je ona síce len chudobná sirota, chudobných sedliackych rodičov dcera. Ale či je ozaj preto chudobná…? Ach, chudobná je nie! Lebo má v tebe, môj Bože, bohatého Otca. Ona teda je tiež dedičkou bohatou, lebo panstvo Tvoje naďaleko je rozložené. — Že je z nízkeho, sedliackeho rodu…? Nie pravda! Z vysokého rodu je, však je z rodu Tvojeho! Ty, môj všemohúci Bože, nestydíš sa byť jejím Otcom; a ja smrtelný červíčok zemský bych sa mal stydieť byť milej dcéry Tvojej manželom!? — Túto Tvoju v pobožnosti vychovanú dcéru volím si dnes za manželku. Činím to v Tvojom mene, môj Hospodine, Bože môj a Bože otcov mojích! Ona ešte nezná o tomto mojom úmysle. Nebolo by slušné první krok činiti u nej, lebo Tvoja je dcéra, od Teba, Otče náš, pýtam si ju predne. Pošli mi dnes požehnanie Tvoje, keď si jednu z dcier Tvojich pozemských k oltáru chcem odviesť. Ty, o laskavý Bože, ovenči sňatok náš otcovským požehnaním Tvojím, však oba sme Tvoje dietky, obidvaja sa modlíme k Tebe: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Amen.“

(Stane hor. Prežehná sa.)

Už som bez starosti! Teraz som blažený! Do dobrých rúk odovzdal som budúcnosť svoju. Bohu som poručil záležitosť moju — teraz odídem, budem z obloku hladieť a vyčkávať príchodu mej milej. — Dnes jej už poviem! (Odíde.

(Tichá chvíla.)

(Prijde Evička, švárna, 16-ročná panna, sedliačka, nesie plachtičku na trávu, a kosák.)

EVIČKA (začne trávu žať, a po chvilke počne spievať):

Prší dáštik na strapačku hajaja,
nepôjdem ja za sedliaka, mamko má;
lebo sedliak vtedy ore,
keď najlepšie slnko hreje.
Hajaja!
Lebo sedliak vtedy ore,
keď najlepšie slnko hreje.
Hajaja!

(Prestane žať, brúsi si kosák kaménkom; potom si sadne do trávy, vije veniec a spieva.)

Bola jedna panská lúčka,
zožínala ju devečka,
no len ďalej, no!
A pán sa jej z okna díval,
od lúbosti len omdléval,
no len ďalej, no.
Širuj kočiš, širuj kone,
pôjdeme na polovanie,
no len ďalej, no.
Vypolujeme vtáčiatko,
šestnástiročnie dievčatko,
no len ďalej, no.
Kam sa, milá, kam obzeráš,
a moje srdco zožieraš,
no len ďalej, no.
Obzerám sa na biely hrad,
na mojej matky vinohrad,
no len ďalej, no.
Sadaj, milá, do hintova,
už ty budeš moja žena,
no len ďalej, no.
Jak bych ti ja žena bola,
veď som ja sedliacka dcera.
no len ďalej, no.

(Zemský pán Bránecky pri posledním verši prijde.)

BRÁNECKY (blíži sa k Evičke).

EVIČKA (stane, pokročí k Bráneckému, a jako jeho poddaná, chce mu polúbiť ruku).

BRÁNECKY (ruku jej zadrží): Tak, tak panenko milá! Čo mi sama podávaš, ja si to berem. Akože to bolo, ako? Tá pekná pesnička, čos teraz nôtila? „Bola jedna panská lúčka? Ďalej…?“

EVIČKA (zakryje si rukou tvár a odvráti sa).

BRÁNECKY: Nahaj nesmelosť na strane. Mne sa pesnička páčila, a páči sa mi aj tvoje krásne srdce. Ja ťa milujem. Jak aj ty mňa rada máš, buď mi mojou manželkou. Ja som si v srdci mojom teba vyvolil.

EVIČKA (pozrie vážne na neho).

BRÁNECKY: Nežartujem, nie; to je moja pevná, dobre premyšlená, nezlomná vôla, moja vrúcna žiadosť.

EVIČKA: Jak bych ja vám žena bola, veď som ja sedliacka dcéra.

BRÁNECKY: Jeden Pán Boh stvoril nás oboch. (Pohladí ju.) Mňa pre teba, teba pre mňa. Tys od tejto chvíle nevesta moja.

EVIČKA (myslí).

BRÁNECKY: Ani odpovedi mi nedáš? Rozhodni sa. Povedz „ano“, lebo — „hej“.

EVIČKA: Jesto ešte aj volačo tretie.

BRÁNECKY (prekvapený): Vari mi len nedáš košiarik?

EVIČKA: Košiarik nedam.

BRÁNECKY: Teda…? Máš dajaké výminky? Von s nimi! Len nemožné nevyplním.

EVIČKA: Ano, výminky bych mala — štyri.

BRÁNECKY: Hned štyri?!

EVIČKA: Štyri.

BRÁNECKY: Počujme, jaké sú.

EVIČKA: Aby ste sa za mňa nikdy a nikde nehanbili.

BRÁNECKY: Nikdy, nikde. — Dalej!

EVIČKA: Aby ste neboli pyšným na vaše bohatstvo.

BRÁNECKY: Pyšným budem len na teba.

EVIČKA: Ani to nie. Lebo pýcha vždy donáša pád.

BRÁNECKY: Dalej!

EVIČKA: Svadba naša nesmela by byť panská Ale len tak po našsky. Pytač a oddavač nesmeli by chybieť. A ja družičky vyvolila bych si z mojich kamarátek.

BRÁNECKY: Rád pristávam. Teraz tú štvrtú, posledniu výminku.

EVIČKA (mlčí; — pozre naňho milosrdno a potom sklopí oči).

BRÁNECKY (pohladí ju): Tú štvrtú výminku ti teda ja pomôžem. Abych nebol taký divoký, abych sa nedal kvapnému hnevu k ukrutnostiam uchvátiť, čo potom vždycky, keď je už pozde, olutujem. Pravda-li?

EVIČKA: Ano.

BRÁNECKY: Neboj sa. Divokosť moja spadla už zo mňa. A ostatky, — čo snad ešte najdú sa, tvoja krotkosť, tvoja dobrota, tvoja nevinnosť skrotí vo mne docela. — Vo mene Božom uzavretý je už teda náš sňatok. — Či v nedelu môžeme mať sobáš?

EVIČKA: Môžme.

BRÁNECKY: Tu máš záloh nášho zasnúbenia. (Podá jej pekný, zlatý, diamantmi vykládaný prsteň.)

EVIČKA: Tento drahocenný záloh váš nemôžem zameniť rovným. — Navzájem prijmite odo mňa dar, nie síc tak drahý, ale z rúk ešte slávnejšieho majstra, — dar z fabriky Božej — tuto ružičku. (Podá mu spoza ňadier pekne rozkvitlú ružu.) K tomuto môjmu daru pripojujem slub mojej vernosti a lásky. Bolo-li by treba, vašu blaženosť aj životom kúpim.

BRÁNECKY: Teraz poďme k vám. Ja ťa vyprevadím. (Idú pár krokov spolu.)

EVIČKA (zastane): Ja bych radšej sama šla.

BRÁNECKY: Buď po tvojej. Teda sám prijdem k vám.

EVIČKA: Dobre.

BRÁNECKY: Tak v nedelu?

EVIČKA: V nedelu.

(Odídu na rozličné strany. Tichá chvíla — potom prijde jedna vila, neprajná bohyňa osudu, ktorá sa do záležitosti života ľudského rada mieša, — v dlhej bielej plachte, jako pekná mladá panna, s dlhými spustenými vlasámi.)

VILA (spieva):

Ja som vila, roztomilá,
tam okolo Strečna,
cesta nebezpečná,
pod zámkom sa skryli
v bielych plachtách vily.
Na lúkach vo Váhu
často sa kúpajú;
po poli širokom
tancúvajú skokom;
koho raz pochytia,
tak ho dlho vrtia,
až pokial v ich hrsti
dušu nevypustí.

(Zasmeje sa zlostne.) Hi hi hi! Tu si lásku zjavili, — tu sa zasnúbili — tu su ešte čerstvé šlapy, — tu sa rozlúčili. Hi hi hi! Každý niesol v srdiečku pôl neba lásky a celé nebo blaženosti. Hi hi hi! — V nedelu už sobáš; hi hi hi! Počkajte si, počkajte si; po radosti bude plač, po sobáši prijde strasť. (Vila sa zavrtí dokola a odbehne preč.)

Chyža jednej starej veštice. O pol roka pozdejšie

(Matka Evičkina prijde k veštici.)

MATKA: Pán Boh daj šťastia, stará matka!

VEŠTICA: Pán Boh daj, Pán Boh daj aj vám. Vitajte mi, vitajte. Čože nesiete, čo dobrého? — Sadnite si, sadnite.

MATKA: Veru som k vám prišla zďaleka, až hen od Skalice.

VEŠTICA: No no! No no. Čože vás donieslo, čo? Dcéra sa vám vydala, vydala, za bohatého zemského pána.

MATKA: Ach, vydala, vydala! Onedlho bude pôl roka. Ale mala som tamtej noci velmo strašný sen, porad ma nepokojí. Nuž som prišla, reku, ak by ste mi ho vyložili.

VEŠTICA: Aký že je, aký? Čujmeže ho, čujme.

MATKA: Ach, prisnilo sa mi tamtej noci, — videla som si dcéru moju s jejim pánom v ďalekých, velikých horách. Len tu zrazu dcera moja zmenila sa vám na peknú, bielu holubičku, a jej pán na orla divého, len mu tak iskry z očí pršali. A ako sa, jako orel, vznášal na krídlach hor dovysoka, tam spoza jednoho storočného duba cielil strelec naňho. Holubička, tá to zazre, spustí sa k strelcovi, šlahne ho kridelcami po očách, takže mu vystrelilo do povetria, a — orol bol oratovaný. Okolo neho ale, skrdelili sa jako len tie čierne mračná, celé hromady čiernych vran a kvákali, len sa tak v horách rozliehalo. — Jako ale potom tá holubica s radostným triumfom priletela k orlovi oratovanému, — tento ju chytí za pravé krídelko a vytrhne jej ho, potom jej zasekne rozkatený do krku, a oddrapí jej hlavičku… Vtom započal pastier trúbiť, zobudila som sa.

VEŠTICA: Hm, hm! Orol. Holubička. Hm, hm. — Pravé krídlo, aj hlavičku. Hm, hm. (Roztvorí veličaznú, starú knihu a dlho číta.) — Nie najlepší sen.

MATKA: Ach, nie je, nie; to ja sama tuším.

VEŠTICA: Ten divý orol znamená vašej dcerinho muža. Tento v divokosti rozhnevaný, už či vinnú, či nevinnú dceru vašu, — svoju ženu, odsúdi na smrť, a to sic na smrť takú, že jej najprv pravú ruku odotnú, potom hlavu zotnú. Čierne vrany znamenajú mrtvé, nepochované telo, okolo ktorého sa vrany rady kopia.

MATKA: Ach, pre päť ran Krista Pána! Veď sa tí tak radi majú, tu dušu by dal jeden za druhého.

VEŠTICA: Veť ale tam je galiba, že to ten orol v divokosti urobil. Možná, že to potom olutuje, keď už bude pozde.

MATKA: Jakúže mi dáte radu? Čo bych si tu mala, hriešna, počať?

VEŠTICA: Ver tu niet inšej porady, len dajte dcere tak zboku výstrahu.

MATKA: Ej, to urobím, a to ešte dnes večer. (Položí veštici v ručníku zamotané peniaze na stôl.) A teraz ďakujem vám, stará matka, zostaňte s Pánom Bohom! (Sama pre seba.) Ach, mocný je Pán Boh a dobrý; on môže aj naše sny ešte zahanbiť. V neho budem dúfať.

VEŠTICA: S Pánom Bohom, s Pánom Bohom!

(Matka odíde.)

Parádna izba v kaštieli Bráneckého

(Vyročitý deň sobášu Evičkinho s Bráneckým. Okolo velkého stola sedí mnoho hostí, zemských pánov, zemänov. Jeden staručký harfeník bok stola sedí.)

HARFENÍK (hraje a spieva):

Starala sa mamka má,
kde mi Pán Boh mesto dá;
v tom brezňanskom cinteri,
tam mi hrobár dom kopá.
Tie brezňanské paničky,
to mi budú družičky.
Tí brezňanskí mládenci,
to mi budú družbovci.
Tí brezňanskí rektoria,
to mi budú svatovia;
A ten Pán Boh najvyšší,
to mi bude starejší.
A keď ma už ponesú,
cez posledniu uličku,
zvony, truby, budú hrať,
a ja budem tuho spať.
Ak by hralo tri tisíc,
už nestanem nikda víc.

JEDEN ZEMÄN: Pekná pieseň, ale smutná.

BRÁNECKY: Milí a vzácni páni hosti moji! Urodzeni páni bratia! Istotne, velikú ste mi preukiazali úctu, že ste mňa v tomto mojom hrade, v tento mne milý a pamätný deň, v tak hojnom počte návštevou svojou poctiť ráčili, a povolánim mojim neohrdli. Ja slávím dnes výročitý deň mojho sobášu; deň ten, v ktorom mňa Pán Boh, dobrou, milou, drahou, pobožnou a peknou ženičkou obdaroval. S ňou prišla do hradu mojho radosť, pokoj, blaženosť a sladkosť mojho života! Keď vás, urodzení páni bratia, v tomto mojom hrade, v tento nám preradostný den, s milou manželkou a paňou mojou srdečne vítame, pijeme tento pohár peňavý na vaše zdravie! (Pozdvihnú všetci poháre a pripijajú si.)

JEDEN ZEMÄN: Milí páni! Urodzení páni bratia moji! Zaiste milý aj nám je tento dneskajší deň, a velmi sa cítime byť poctenými tým, že môžme byť svedkovia ročitej pamiatky, kde Pán Boh jeden pekný, blažený pár spolu spojil. Zavinšujme teda dnes páru tomuto štastnému, aby ho Pán Boh požehnal dobrým zdravím, veselostou srdca, pokojom ducha na vela, vela rokov, — aby kvitli dni života jeho kvetom milých radostí, aby sa rozzelenal rod jejích slavný k sláve a k radosti celého slavného zemänstva a celej krajiny. Takýto je náš vinš. — zapečaťme ho ešte, a za slávu a za zdravie jak jeho urodzenej milosti pána hradu tohto, tak aj za slávu a za zdravie její milosti urodzenej pani sestry našej a pani hradu tohto vyprázdnime tyto peňavé poháre do dna!

VŠETCI: Za slávu, za zdravie pána hradu! Za slávu, za zdravie jej urodzenej milosti pani hradu!

(Štrngajú pohármi a pripíjajú.)

(Potom začnú spievať.)

Náš pán gazda,
dobrý gazda,
dobré vínko má:
A my z jeho lásky,
pime z tejto flášky,
však nám ešte dá.

HARFENÍK (hraje a spieva):

Hore hájom, dolu hájom,
plače dievča za šuhajom:
Neplač, dievča, veť on prijde,
keď mu láska na um zíde. —
Nenariekaj, už je darmo,
ja preč musím zajtra rano,
zajtra rano do tábora
maširovať, duša moja.
Zajtra rano pred zorámí,
predo štyrma hodinámi.

JEDEN ZEMÄN (spytuje sa harfeníka): Starčok môj drahý! Nože nám povedzte, či ste mnoho sveta pochodili?

HARFENÍK: Ver pán môj, povymetal som ja už všetky kúty celej Európy. Dalej som ale nebol, hranic Európy som neprekročil.

ZEMÄN: Ale čak? Hudby a spevu nikde vo svete tak neobľubujú, jako u nás?

HARFENÍK: Jesú ono stupne v tejto obľube dľa povahy rozličných národov. Ale môžem povedať, že hudba a spev viac-menej každému národu sú milé, a harfeník všady je vítaný. Hudba je všeobecná reč ducha, ktorej každý bez rozdielu jazykov rozumie. Ešte len aj ten divoký Turek rad vidí harfeníka, rad načúva jeho spevy.

ZEMÄN: Boli ste aj v Turecku?

HARFENÍK: Sedem celých rokov som tam meškal. Vybralo sa nás tam do tridcať kamarátov. Mali sme tam dobré časy. Mnohí zašli až hen do aziatického Turecka.

ZEMÄN: Ach, že ešte aj ten pohan Turek spev a hudbu obľubuje!

HARFENÍK: Spev velmo obľubuje tiež, a rad počúva fantastické poviedky. Aj šesť hodín presedí krížom kolenačky, čo ani vláskom nehne: len si fajčí, a keď sa mu rozpráva, celý je uchom.

JEDEN DRUHÝ ZEMÄN: Nože, keby nám náš svetaskušený spevec dajakú peknú pripoviedku vyrozprával.

VŠETCI: Prosíme, prosíme!

HARFENÍK (myslí chvílu): Vyrozprávam teda jednu poviestku, ktorú som aj pred sultánom rozprával a za ktorú si ma velmi bol oblúbil.

VŠETCI: Čujme! čujme!

HARFENÍK: Boli raz štyria bratia; jeden bol starý 60 rokov, druhý 40, tretí 20, a najmladší, ešte v kolíske, mal teprv 3 mesiace. Všetci štyria zomreli v jeden deň. Ten najmladší v kolíske prišiel do neba; ostatní traja ale boli odsúdení do pekla. Keď ten najstarší počul od Boha všemohúceho tento výrok svôj, povedal: „Bože môj a Pane môj! Prečo si ma odsúdil do pekla?“ Boh všemohúci mu odpovedel: „Preto, žes chodil po cestách hriechu, klamal si, zlorečil si, bols nemilosrdným, neodpustils nikomu viny, pomstil sas na každom, bol si lhárom.“ — Šestdesátročný odsúdzenec preriekol na to: „Pane môj a Bože môj! Prečos mi teda nedal zomreť radšej v mladostí mojej, kým som bol nevinným, alebo aspoň prečos neukrátil aj môjho veku na zemi, tak jako môjmu mladšiemu 40-ročnému, alebo ešte mladšiemu 20-ročnému bratovi, žebych nebol mal času tolké mnozstvo zlého spáchať, žebych nebol mosel do tohoto mesta muk?“ Na to povie Boh všemohúci: „Že som ti dlhý vek dal na zemi, to bola milost moja! Tým som ti dal času ku pokániu. — Odejdi odo mňa, činitelu nepravosti!“

Ten druhý, 40-ročný bratr sťažoval si tiež a riekol- „Pane môj a Bože môj! Prečos mňa odsúdil do pekla?“ Boh všemohúci mu odvetí: „Nezachovával si ani jednoho z prikázaní mojích, neposlúchal si prorokov, bol si ukrutníkom, tropils na svete rozbroje, prenasledovals ludí a trpkés mnohému pripravil hodiny, rozprádals darebné hádky a kalils luďom pokoj, a nikdy nezasadil si sa za pravdu, nikdys netrpel za čest môjho mena.“ — Na to zažalostí odsúdzenec: „Ach Pane a Bože môj! Prečos aj mne neučinil tej milosti jako najstaršiemu bratovi môjmu, prečos mi dal zomreť už v 40. roku, prečos aj mne nedaroval dlhší život na zemi, žebych aj ja bol mal času napraviť život môj?“ — Odpovie mu Hospodin, Boh všemohúci: „To som učinil preto, lebo som vedel, že bys pokánia nebol učinil, ba že bys čím starším, tým horším sa bol stal. A za 40 roku dosť si mal času k dobrému. — Odejdi odo mňa, činitelu nepravosti.“

Ozval sa aj bratr tretí, 20-ročný, a riekol: „Pane môj a Bože môj! Za čo ja mosím do pekla?“ — Odpovie mu Boh všemohúci: „Len málo rokov žil si na zemi a spáchal si hriechov, čo písku v mori. Bol si výstupníkom, kládols úklady nevinnosti, neuctil si starších, život si viedol prostopašný.“ — Na to ohlási sa odsúdzenec zase: „Pane môj a Bože môj! Prečos teda nedal aj mne viacej času a príležitosti, jako mojím dvom starším bratom, abych sa bol mohol polepšiť; prečos mňa vzal tak mladého zo sveta? Alebo prečo som aj ja nezomrel radšej tak jako najmladší brat môj hned v kolíske mojej?“ Boh mu odvetí: „To som učínil preto…“

(Královský posol s velikým listom a pečaťou vkročí dnu.)

KRÁLOVSKÝ POSOL: Ktorý je pán tohto hradu?

BRÁNECKY: Ja som.

KRÁLOVSKÝ POSOL: Jeho královská milosť náš slavne panujúci král uhorský, posiela vašej urodzenej milosti pozdrav, a spolu aj tento najvyšší milostivý královský rozkaz, dôverujúc vo vernosť urodzenej milosti vašej, že všetko možné urobíte, keď jeho královská milosť a krajina naša pomoci a obetavosti vašej potrebuje. Podobné rozkazy od jeho královskej milosti obdržali a obdržia dnes-zajtra aj všetci ostatní urodzení stavové krajiny.

BRÁNECKY: Úctu a hotovú službu moju obetujem jeho milosti královskej. Rozkaz jeho královskej milosti, nech je on jakýkolvek, bez odkladu vyplním. Jeho královská milosť môže na moju vernosť a oddanosť jak k jeho milosti královskej, tak aj ke krajine naveky rátať. Zaneste môj pozdrav a moju úctu jeho královskej apoštolskej milosti.

(Posol odíde.)

(Bránecky otvorí královsky list, prečíta sám pre seba, potom prehovorí.)

Urodzení páni bratia moji! Podobné rozkazy jako je tento, aj vás už čakajú vo vaších hradoch. Pohan Turek zase zle hospodárí v krajine našej. S trikrát sto tisícmi vojska vtrhol sultán do Uhorska, Belehrad padol a obrátený je na popol. Teraz pritiahol Turek k Petrovaradínu a tábor jeho je rozložený až po Vukovár. Pléni, páli, morduje, neodpustí ničomu, čo je živé. Jeho královská milost vyvoláva veškeré zemänstvo k obrane koruny a krajiny. Okamženia sú drahé, král a vlasť nás volá!

VŠETCI (povstávajú): Za krála a krajinu krev našu a životy naše! {Všetko sa rozíde, len Bránecky a Evička zostanú sami.)

BRÁNECKY (vezme pero a papier a napíše v chytrostí čosi; potom to podá Evičke): Manželko má drahá! Ty si zostrašená. Buď pokojnej mysli! Mňa povinnosť volá. Krajina je v nebezpečenstve, ja zajtra tiahnem do tábora. Ty zostaneš tu. Spravuj a drž v poriadku statky a panstvá naše. Ja dúfam v Pána Boha, že nám bude na pomoci. Dúfam, že sa ešte navrátím. Jakby ale vôla Božia bola inakšia, — tu máš toto písmo, tys dedičkou panství mojich. (Podá jej písmo.)

EVIČKA: Som prekvapená rozkazom týmto. Ale bych nechcela, abys ho nevyplnil. Ťažko ťa púšťam, ale vo mene Božom choď; tiahni proti Turkovi pohanovi, nech neplieni milú krajinu našu. Cítim aj ja povinnosť k vlasti a ku královi. Nebe nech vám pomáha zvíťaziť! Ja ťa, milý manžel môj, v ochranu všetkých andelov božích, v ochranu samého všemohúceho porúčam Boha, a každý deň v modlitbách mojích porúčať budem. — Toto ale písmo (roztrhá písmo a kúsky vráti mu naspak) neprijímam. Statkov a panstvá bez pána — nepotrebujem, nechcela bych. (Padne mu do náručia.) Ale čas po čase,… čo aj len maličkú spravu…

BRÁNECKY: Každé dva mesiace donesie ti posol chýr o mne. Pán Boh s tebou! Teraz idem rozkazy povydávať, zajtra nás zore nesmejú tu zastihnúť. (Odíde.)

EVIČKA (sama. Obráti sa k obloku, zloží ruky a pomodlí sa): Hospodine. Bože silný! Nedaj dlho trpieť nešťastným bratom a sestrám našim tam dole od barbarstva tureckého. Sprovoď ty sám štastlivo kresťanských bojovníkov tvojich, sprovoď štastlivo aj môjho milunkého manžela. Boží Synu Kriste Ježiši, pomáhaj veriacim tvojím k víťazstvu! Boží Duchu Svätý, naplň srdce všetkých našich, naplň aj zmužilé hrdinské srdce môjho drahého muža a pána vierou a hrdinstvím nepremožitelným, aby sa mi jako víťaz vo sláve triumfu navrátil zas zdravý! Vy strážni andelé, ostríhajte mi ho v nepriatelskom ohni! Do Božej a do vašej ochrany si ho porúčam vo mene Krista ukrižovaného. Amen.

HARFENÍK (vstúpi dnu): Ďakujem za dobrotu a milosť, mne od urodzenej milosti vašej tak bohate preukiazanú; a keď sa dnes ďalej ubieram svetom, — zostaňte tu s Pánom Bohom!

EVIČKA: Starčok môj milý! Ja bych vás volačo prosila. Neodchoďte, zostaňte teraz na našom hrade. Ja, jak viete, zostanem tu sama. V hodinách smutku vy by ste boli a vaša ľúbezná hudba tešitelom, a jako starec skušený, aj mojím radcom, v časiech týchto nebezpečných.

HARFENÍK: Mile rad vyplním žiadosť urodzenej milosti vašej. Zostanem.

(Evička a harfeník odídu.)

BRÁNECKY (prijde dnu): Rozkazy som vydal, poslov na všetky strany rozposlal, dva tisíc chlapov na koňoch bude do tretej rannej pohotove. O štvrtej sa pohneme k Budínu. — Život môj vo vojne bude v nebezpečenstve — trafilo by ma potkať nešťastie — polovic majetku by jej odškriepili… (Vytiahne písmo z vačku.) Toto písmo jej predca zanahám tu v tomto jejím stolíčku.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.