Zlatý fond > Diela > Prívet k Slovanom


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Prívet k Slovanom

Dielo digitalizoval(i) Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov


 

Prívet k Slovanom

Keď sa koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia začína preberať z duchovnej mdloby celý, ako len široko siaha, slovanský svet, lebo je už zvrchovaný čas, a všetkých, od mohutného Ruska až po zoslabnutého Slováka, preniká tá istá plápolivá iskra, keď medzi Srbmi povstávajú Raićovia,[1] Jankovićovia,[2] Solarićovia,[3] Stojkovićovia,[4] Došenovićovia,[5] Vidakovićovia[6] a vzkriesením svojho jazyka kriesia svoj národný život; keď sa medzi Srbmi zdá, že sa oživujú v Mušickom[7] grécki Pindarovia, v Stefanovičovi[8] homérski rapsódovia (známe je, že tie spevy, ktoré zberá pán Stefanovič, spevy krásne, a mnohé z nich sú veľmi podobné homérskym), len Česi v ustavičnom zápase s Protičechmi[9] nechávajú svoje polia ležať prevažne úhorom, lebo ich ucho nedbá na hlas volajúceho na púšti,[10][11] zato na nemalé počudovanie a na veľké potešenie naše na Morave a medzi Slovákmi začína slovanské srdce mocnejšie biť a prsia voľnejšie dýchať. Kto by ten chýr, že práve v týchto dvoch, ako sa zdá, nepatrných krajinkách dvoje mladých Slovanov, P** na Morave[12] a B** v Uhrách,[13][14] povzbudených príkladom Prača[16] a Stefanoviča, pracuje na zozberaní národných spevov a piesní, nepočul vďačne a rád? Istotne každý opravdivý vlastenec (najmä Čech!) ochotne prispeje a aj sám bude zbierať na toto podnikanie, lebo jeden, ani dvaja, rozumie sa, nebudú ho môcť úspešne zvládnuť. Národné spevy a piesne vôbec, slovanské zvlášť, už dávno sú uznané za hodnotnejšie než všetky doteraz známe piesne, a kto sám nechce pocítiť moc ich čara zo Stefanovićovej zbierky, ten nech si ráči prečítať aspoň to, čo o nich hovorí viedenský recenzent[17] (v marci 1816). Z estetického hľadiska musí zaujať ich prirodzená prostota a pôvab každého, kto si len, hoci nie je Herderom[18] alebo Goethem,[19] lebo títo sa za národné piesne nehanbili, pravidlá estetiky ako treba vybije z hlavy a nebude hľadať umelecký výtvor tam, kde ho nemá, zaujmú každého, kto ich číta s neporušeným srdcom; iste nemenej budú vítané u slovanských jazykospytcov, skúmajúcich povahu a vlastnosti každého nárečia, lebo len v nich panuje a uchováva sa reč ľudu, ktorú nenájdu v žiadnych knihách. Takto správny novogrécky, ako o tom Leake[20] píše, tak terajší srbský jazyk jedine v ústach ľudu, a ak ho chceš dokonca zachytiť na papier, možno ho počuť a čítať v piesňach národných; tak u Slovákov sa nenaučíš ich vlastný dialekt odinakiaľ, iba z národných piesní; tak jedine týmto okienkom možno nazrieť do valašského[21] i cigánskeho,[22] až dosiaľ málo známeho jazyka a národa (no po čase nám znamenite poslúži Sedmohradčan pán Ressner[23] svojím súborom spevov valašských a cigánskych, na ktorých stále pracuje), keďže tamto v písomných pamiatkach zotrváva nie jazyk ľudu, ale jazyk učených, ak nie úplne, tak aspoň spolovice, u Novogrékov starý helénsky, u Srbov starosloviensky, u Slovákov český, ako ďaleko siaha ich literatúra, a u Cigánov jej ani nebude! Nech nám nikto nerozpráva o štebotavej lahodnosti poľštiny a srdce podmaňujúcej pôvabnosti srbčiny; nech nám nik nevyčíta drsnosť nášho dialektu a neodstrašuje nás od závodenia s našimi bratmi Rusmi a Srbmi: my to všetko vieme, my nechceme s nikým závodiť, iba svetu ukázať, že drsná reč učených skladateľov nie je rečou prostého národa. I dúfame, že ak sa zozbierajú naše piesne: české, moravské a slovenské, každý sa presvedčí o tom, že aj náš dialekt sa dá počúvať. O spevavosti Slovákov v Uhrách nám po Tablicovi[24] netreba hovoriť a po našej skúsenosti ani pochybovať: Česi, domnievame sa, ak príde na to, svoje dokážu.

Čo sa týka pripojených, sčasti prijatých na skúšku od pána B** z Uhier, sčasti spamäti zapísaných piesní,[25] tie, prosíme, aby sa mierne posudzovali. Nechceli sme ich predložiť ako vzor a predlohu, ale ako dôkaz, že aj my máme čo zbierať. Sú to kratučké myšlienky a zlomky, ako ich pamäť alebo náhoda priniesla: iste ktože by sa v cudzine rozpamätal na ostatné spevy.[26] Tie sa musia zapísať priamo z úst ľudu. Čo sa ortografie[27] týka, snažili sme sa písať všetko, okrem dĺžkového akcentu,[28] tak, ako sa u nás vyslovuje; dúfam, že sa preto nenahnevá ani pán Dobrovský,[29] ani pán Kopitar. Keby sa tie piesne mali iba na české kopyto navliekať a tak i písať, čo by sa ináč urobilo ľahučko, vtedy by sa to, čo práve hľadáme — ich pôvodný charakter zotrel a stratil. V dokonalej Zbierke česko-moravsko-slovenských piesní a spevov museli by byť tieto posledné od tamtých oddelené a rozdelené opäť na troje:[30]

1. na slovensko-slovenské, ako sa v Prešporku, Nitre, Trenčíne etc.

2. na horniacke, ako v Gemeri, Novohrade, Liptove, na Orave, vo Zvolene etc.

3. na slovensko-poľské, ako sa spievajú v Spiši, Šariši, Zemplíne etc., a k nim by sa mohli pripojiť nie bez úžitku aj rusniacke[31] v Spiši, Marmaroši,[32] z ktorých predovšetkým počuli sme už mnoho pekných piesní. Tam by sa potom spoznalo, ako češtine pomaly dochádza plamienok;[33] v týchto piesňach zachovalo sa zase nejedno staroslovanské slovo; a spišsko-šarišské zaváňajú poľštinou. Spomenuté pripojené piesne patria medzi horniacke. Nemyslíme síce, že by im Česi nerozumeli, predsa sme ich dole vysvetlili niekoľkými slovami s tým vedomím, že nemožno všetkým vyhovieť v spôsobe písania a vysvetľovania, najmä nie Neslovákom; ak nebudú Čechom a iným našim bratom príjemne znieť také, ako sme ich napísali, a ak z nich mnoho nepochopia, nech sa vina pričíta nie piesňam, ale nám. Kiež by úryvok z listu moravského zberateľa uhorskému druhovi[34] zaklopal nejednému na srdce!



[1] Jovan Raič (Rajić; 1726 — 1801) — srbský básnik a spisovateľ, ktorý svojím dielom vplýval na národné uvedomovanie Srbov v zmysle slovanskej vzájomnosti

[2] Emanuilo Janković (1758 — 1792) — popularizátor prírodných vied a najlepší srbský prekladateľ v 18. storočí

[3] Pavle Solarić (1781 — 1821), srbský filológ a prekladateľ zemepisných a filozofických diel do srbčiny

[4] Atanasije Stojković (1773 — 1832) — prekladateľ zábavnej prózy do srbčiny

[5] Jovan Došenović — srbský autor učebníc (spomína ho Šafárik v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur)

[6] Milovan Vidaković (1780 — 1841), nazývaný „srbským Walterom Scottom“, bol zakladateľom srbského románu

[7] Lukijan Mušicki (1777 — 1837) — srbský básnik, ktorého klasicistické verše si získali vtedajšiu verejnosť. Pindarom (o ňom pozri ďalej) ho Šafárik nazýva podľa jeho príležitostných ód.

[8] Vuk Stefanović Karadzič (1787 — 1864) — uzákoňovateľ spisovnej srbčiny, preslávil sa najmä vydaním národných piesní, rozprávok a prísloví

[9] Česi v ustavičnom zápase s Protičechmi… — roz. Česi v zápase s Nemcami

[10] Prvotiny pěkných Umění 1814, číslo 16.

[11] Prvotiny pěkných umění 1814, kde vyšiel anonymný článok o Pračovej a Vukovej zbierke národných piesní. Autorom tohto článku bol Václav Hanka (J. Jakubec, Dějiny české literatury II, 1934, str. 327).

[12] P** na Morave — František Palacký (1798 — 1876) — neskorší český dejepisec a politik, Šafárikov osobný priateľ, pochádzal z Hodslavíc na Morave. Študoval najprv v Trenčíne a potom v Bratislave (do r. 1818). Ako bratislavský študent zbieral cez prázdniny r. 1816 ľudové piesne na Morave a Ján Benedikti v tom istom čase na Slovensku.

[13] B** v Uhrách — Ján Benedikti (pseudonym Ján Blahoslav; 1799 — 1847) — rodák z Ľuboreči, študoval v Kežmarku, Bratislave a Jene a r. 1819 sa stal profesorom na lýceu v Kežmarku. Bol spoluautorom Písní světských lidu slovenského v Uhřích.

[14] Na niečo podobné sa chystal i náš nebohý,[14] keď celé jeho snaženie nenazdajky zmaril nemilosrdný osud na našu nenahraditeľnú škodu.

[1414] … sa chystal i náš nebohý… — Bol to Samuel Rožnay, zberateľ ľudovej tradície, ktorý umrel 14. novembra 1815.

[16] Ivan Prač (? — 1818) — ruský skladateľ, zharmonizoval zbierku ruských národných piesní (1790); ich nápevy prešli do neskorších zbierok ruských piesní

[17] Viedenský recenzent — Jernej Kopitar, ktorý vrelo privítal Karadžićovu zbierku srbských piesní z r. 1815 a uverejnil aj niekoľko ukážok z nej v nemeckom preklade.

[18] Johann Gottfried Herder (1744 — 1803) — nemecký filozof, upozornil na ľudové piesne ako na prameň skutočnej poézie a na ich jednoduchosť. Sám prekladal ľudové piesne rozličných národov.

[19] Johann Wolfgang Goethe (1749 — 1832) — nemecký klasik, zaujímal sa tiež o ľudovú pieseň; Ján Kollár za svojich štúdií v Jene mu preložil aj niektoré slovenské ľudové piesne do nemčiny

[20] William Martin Leake (1777 — 1860) — anglický spisovateľ, ktorý sa venoval najmä štúdiu antickej topografie (miestopisu) Grécka

[21] Valašský — rumunský

[22] Cigánsky jazyk v tom čase študoval Antonín Jaroslav Puchmajer, ktorý napísal aj gramatiku tohto jazyka.

[23] Ressner — zrejme to má byť Martin Reschner (1791 — 1872), ktorý v rokoch 1815 — 1817 študoval v Jene (teda spolu so Šafárikom) a neskôr účinkoval ako ev. kazateľ v Sedmohradsku; prispieval do nemeckých časopisov.

[24] Bohuslav Tablic (1769 — 1832) — slovenský osvietenský básnik, načrtal vlastne prvé dejiny slovenskej literatúry od najstarších čias (Paměti československých básnířův aneb veršovcův) a vydal knižne básne starších slovenských autorov (Slovenští veršovci)

[25] Čo sa týka pripojených… piesní… — Šafárik uverejnil po tomto svojom článku ukážky zo slovenských ľudových piesní, a to zo zbierok Benediktiho i vlastných.

[26] … ktože by sa v cudzine rozpamätal na ostatné spevy — Šafárik poslal tento príspevok do Prvotín pěkných umění z Jeny, kde vtedy študoval.

[27] Ortografia — pravopis — Šafárik pri zápisoch slovenských piesní prizeral na slovenskú nárečovú výslovnosť v piesňach.

[28] Dĺžkový akcent — dĺžeň

[29] Josef Dobrovský — český jazykovedec, sprvu neuznával slovenčinu za samostatný jazyk (pozri vysvetlivku k str. 66); podobne ani Jernej (Bartolomej) Kopitar (o ňom pozri vysvetlivku k str. 211)

[30] … museli by byť… rozdelené opäť na troje… — Šafárik rozdeľoval slovenské ľudové piesne podľa nárečových oblastí, ako ich približne vyznačil neskôr aj v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur

[31] Rusniacke — ukrajinské

[32] Marmaroš — názov bývalej stolice, v ktorej žilo obyvateľstvo ukrajinskej, rumunskej, maďarskej a nemeckej národnosti. Zo slovenského hľadiska to bola okrajová nárečová oblasť.

[33] Tam by sa potom spoznalo, ako češtine pomaly dochádza plamienok… — Šafárik písal tento článok v čase, keď sa spolu s Kollárom zasadzoval o priberanie slovenských jazykových prvkov do spisovnej češtiny, ktorú chcel „obrodiť“ prílevom slovenských výrazov a tvarov; čeština sa mu zdala príliš uniformovanou a zgermanizovanou. Neskôr od týchto snáh upustil.

[34] … úryvok z listu moravského zberateľa uhorskému druhovi… — Bol to Palackého list Benediktimu, ktorý Šafárik uverejnil v Prvotinách pěkných umění.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.