Zlatý fond > Diela > Je zvrchovaný čas


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Je zvrchovaný čas

Dielo digitalizoval(i) Eva Lužáková, Ida Paulovičová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

Je zvrchovaný čas

(List o poézii)

Πὣτα μὲν εύοδίαν άγαύθήν άπιόντι ποιητή είς φαος όρςνυμένω δότε, ραίμονες — — — τή τε πόλει μεγάλωυν άγαθѽυ άγαθάς έπινοίας.

Aristofanes

[1]

Keď som si práve, obávajúc sa, aby mi azda zahĺbenému do mojich listov περί ρυθμών, καί περί μέτρων, καί περί έπών,[2][3] neodkázal ako tam Strepsiades[4] Sokratovi τί δέ μ’ ώφελήσονσ’ οί ρυθμοί πρός τάλφιτα[5] nový, trochu záživnejší námet bol na písanie vybral, hľa, Tvoja voči mne priateľská láska, roznietená nepochybne germánskymi turnajmi, povzbudí ma do ďalšieho harcovania o českom rýme, o českých metrách, o českej poetike, alebo ak to chceš mať vysvetlené všetko podľa dnešného pána Čechoráda[6] čisto po česky, neobľubujúc cudzozemské plodiny, o českom rýme, o českých mierach, českom básnictve! Tvoje priateľské, dobre mienené vyzvanie do toho je mi tým milšie, a predsa — a predsa, priateľu, rukavicu Tvoju so všetkou úctivosťou Ti späť posielam. Dokiaľ nevypočuješ, neobviňuj priateľa z priveľkej citlivosti, lebo nové, nové, až dosiaľ nevyslovené a neslýchané veci Ti poviem.

Svitá na českom Parnase;[7] lepší onen Génius Slávie, vlastný brat gréckeho,[8] roztrhol hanebné putá, ktorými bol pred dvaadvadsiatimi rokmi poviazaný a vrhnutý do väzenia;[9] rozplynul sa ťažký spánok synov vlasti, ktorých už každé spomenutie mien bolo nám milé; krasocitní Slovania, Jungmann, Marek,[10] Šafárik a Palacký,[11] verní Géniovi Slávie, sú nielen úplne našej viery, ale všemožne sa starajú i o zachovanie onehdy tak neprávom vyrvaného práva vlasteneckej Múzy na starožitné rytmy. Z čistých prameňov je zpráva, že oná štvorica krajanov, zanietených svorným duchom, pracuje na pravej prozódii,[12] metrike a poetike českej, a že rezultát ich dômyselného výskumu čoskoro sa dostane vlastencom na posúdenie.

Je už čas, zvrchovaný čas, aby sme prestali byť apoštolmi nepravého, ku spaseniu nevedúceho evanjelia, aby otrocká poroba, do ktorej sme upadli svojou vinou, opičím, zo zaprenia svojho vlastného úsudku pochádzajúcim napodobňovaním cudzích výmyslov,[13] bola napokon zrušená, aby úplne falošné názory prepustili miesto statočnejšiemu presvedčeniu. Dokiaľ bolo oko naše potopené v mrákotách temného stredoveku, nemohlo vidieť svetlo bez mraku, dotiaľ sme nemohli túžiť po niečom vyššom, vznešenejšom a zvrchovanejšom; teraz, keď i oči naše svetlo vidieť, i uši pravdu počuť môžu, či sa nepozdvihneme z kalu všedného, duchaprázdneho veršovania k pravým rytmom, k estetickému básnictvu? Hanba nám, hanba nášmu vlastenectvu, hanba devätnástemu storočiu, v ktorom žijeme! Nič pod slnkom nie je dokonalé v prvých svojich začiatkoch, aj naša prozódia iba časom a pomocou miláčikov Múz môže sa zdokonaliť. Z nemotorného veršovania tohto alebo onoho veršovníčka nemožno vyvodzovať nemotornosť teórie; k ľúbeznému básneniu okrem básnického ducha vyžaduje sa i majstrovská zručnosť v používaní rytmických foriem; odrodilý Melpomenin[14] syn ani jednej, ani druhej teórii neosoží. Potom aj keď sa nepodaria pod perom básnika všetky známe starožitné i novšie rytmy, nezúfaj hneď preto, neodsudzuj hneď preto: v kom sídli Génius Slávie, povstaň spoločne, buď Klopstockom[15] svojmu národu, opoj nás rytmom slovanským, a my Ti, aj vďačná vlasť Ti uvije veniec nevädnúci, veniec nesmrteľný.

Je už čas zvrchovaný, aby sláva našich otcov zažiarila z tmy; aby sa holobradý potomok prestal hanbiť za Nedožerských,[16] Drachovských,[17] Rozovcov[18] a Komenských[19] a iných verných a statočných predkov, aby nimi — lebo tam nás už slepota a zvrátenosť chuti doviedla — prestal pohŕdať. Nezháňajme sa v cudzine za tovarom, ktorého máme doma dostatok. Cudzí tovar — planý tovar. Nepestujme germanomániu. Slovanský Génius upevní súcosť, vzdelanosť a slávu slovanskú. Cudzinci rozprávajú s úctou o vzdelanosti nášho národa v štrnástom — šestnástom storočí, na terajšie naše dávno vyhlasované, no, bohužiaľ, až dosiaľ ešte vždy neveľmi presvedčivé vlastenectvo pozerajú s útrpným úsmevom. Naši otcovia pracovali bez hrmotu a vydávali nie brožúrky, ale tvorili národné diela, veľké a trvalé dedičstvo svojim potomkom a neozývali sa tam na dunajskom brehu naivné náreky českej vrúcnosti.[20] Dokážme činmi, nie slovami, že naše vlastenectvo je vlastenectvom slovanským. Pridŕžajme sa praotcov, v čom sa ich treba pridŕžať, opusťme ich, v čom ich káže opustiť osvietenosť devätnásteho storočia. Hanba nám ináč, ešte raz vravím, hanba nášmu vlastenectvu, hanba devätnástemu storočiu, v ktorom žijeme, keby sme nevideli ďalej než naši otcovia, keby sme neboli schopní niečoho vyššieho, vznešenejšieho, zvrchovanejšieho, než boli oni. Že pochybil Nedožerský, Drachovský, Roza, Komenský, či treba hneď preto zavrhnúť celú teóriu? Či treba, keď **, ***, keď ****, keď * nie je básnikom, hneď preto uzavierať, že nieto českého básnictva? Roza nemusel byť nesmrteľný, aby sa mohol vo filologicko-filozofickom učení Hermanovom,[21] Vossovom,[22] Boeckhovom,[23] Aplovom,[24] Grotefendtovom,[25] Ahlwardtovom[26] a Wagnerovom[27] dočítať o vlastnostiach pravého rytmu a pravej prozódie; a hoci by aj bol býval nesmrteľnejším, nebol by nás a slovanského ducha nášho, ako nesmrteľný vynálezca tej novej prozódie, tónickej teórie Adelungovej,[28] o ktorej bodaj nebol Čechoslovan[29] nikdy slova počul, iste uviedol do poroby.

Je už čas, zvrchovaný čas, aby sa opovrhnutému Stachovi[30] odčinila krivda, aby vlastenci, na ktorých pozerá Čechia s túžobnou radosťou, Jungmann, Marek a Šafárik, a koľko ich je ešte, vystúpili na verejnú tribúnu, čo sa jej doteraz stránili, a zastali sa pravdy; vlastenci, ktorých slovanský let by mohol byť klasickým letom, ako dospeli náš ohnivý Polák[31] a dômyselný Marek ku gréckej klasičnosti, vlastenci, ktorých príroda nepomazala za básnikov, dali básnictvu zbohom a na inom, pre nich vhodnejšom poli začali pracovať. Nechcem odkrývať sotva zacelené rany, ale nemôžem utíšiť rozohnené prsia bez toho, aby som nepovedal, aby som hlasne nekričal, že syna vlasti zarmucuje pohľad na vlasť, znivočenú roku 1620,[32] no zarmucujúcejší je pohľad na tú istú vlasť, zotavujúcu sa štyridsať rokov na konci roka 1817,[33] keď vodcovia a náčelníci národa, pracujúci na jej osvietení, svojmu žízniacemu a lačnejúcemu ľudu nie sú schopní poskytnúť nič okrem zlých rýmov; lebo našinci sa nemôžu dočkať ani len jednej dokonalejšej geografie, fyziky, technológie, ekonómie, chémie, prírodopisu, histórie všeobecnej i domácej — filozofiu, matematiku a estetiku ani nespomínam — po toľkom prosení a upomínaní; pretože keby sa bol tým jalovým táraním a opičením sa premrhaný rozum vynaložil na iné užitočnejšie podnikanie, cudzinci by so závisťou boli pozerali na českú záhradku. Nie som nepriateľom ľubozvučnosti Múzy, ale ukáž mi medzi tisícimi a tisícimi československými básnikmi od majstra Dalimila,[34] a ak chceš, vôbec od „Hospodine, pomiluj ny“[35] počnúc, až po toho najnovšieho prízvukára[36] dolu, ukáž mi aspoň jedného českého Homéra,[37] alebo Petrarcu,[38] alebo Camoensa,[39] alebo Miltona,[40] alebo Klopstocka! Ale nie, nie, nie: bláznivá bola moja žiadosť; ukáž mi len jednu, vlasteneckej hrdosti a závisti cudzincov, len jednu nesmrteľnosti hodnú národnú tragédiu alebo komédiu, a ja budem za Géniovi vlasti vypálený biľag znášať trest, aký zasluhuje zradca vlasti. A či myslíš, že zo spevov Polákových nevanie český Génius s takou silou ako z Homéra grécky, z Petrarcu vlaský, z Camoensa portugalský, z Miltona anglický, z Klopstocka germánsky? Pravdaže, ale let básnického Génia má byť letom klasickým!

Je čas, zvrchovaný čas, aby sa zboril ten starý hrad, cudzozemský hrad, a na jeho zrúcaninách sa vystavala nová, nedobytná domáca pevnosť, pevnosť slovanská. Dobré so zlým, pravdu s nepravdou nezrovnáš, nespojíš, nezjednotíš: jedno z nich musí trvať, druhé zaniknúť. I tú novú prozódiu s pravou teóriou rytmu nemožno zmieriť. Miešanina zostane miešaninou, hoci ju na tisícorakých rešetách precúdiš. Videl si onehdy, ako sa tam **b,[41] ináč statočný Čech, pre svoju smelosť, i keď klesá Múza jeho, milovania hodný, že jednou nohou po jednom, druhou po druhom plote chodil, ako sa divotvorne tváril, aké úbohé, útrpnosť vzbudzujúce zvuky vydával? Preč s tou zlátaninou! Tŕň väzí hlbšie. Zastaralé zlo sa musí vyrezať od koreňa. Čechoslovanom netreba hľadať u cudzincov lekára; onehdy nepochybne dosť dokázal Jaroslav,[42] že totiž, čo sa tvorenia teórií týka, i Česi nosia hlavu na krku, vytvoriac teóriu rytmu, akou sa dosiaľ sotva ktorý iný národ pod slnkom môže honosiť, a prostučkú poučku — že keď vo dvoch slovách po rovnakom vokáli (vo dvoch a viacslabičných po predposlednom) tie isté hlásky nasledujú, rozličné predchádzajú, nastáva dokonalý (konsonancia, napr. deň — sen, hlúpy — skúpy), keď po rovnakom vokáli (vo dvoch a viacslabičných po predposlednom) rozličné hlásky nasledujú, rozličné predchádzajú, nastáva nedokonalý rým (asonancia, napr. med — ker, žena — pleva) — pretvoril v najsubtílnejšie rýmoslovie. Slovan je stvorenie „mnohoumné“! Preto keby sa niektorý Čechoslovan na perutiach orlice vyšvihol tam od Krkonôš alebo Tatier, brehu Vltavy alebo Váhu, Moravy alebo Hrona tými prízvučnými „víchrochumľomrakovencomodrovzdušnosťami“[43] nahor k nebies blankytu, a tam začal spievať do svojej časomernej lýry melodicky, zmenil by sa Génius vlasti vo svojej sláve a daromné by bolo kvákanie kŕdľa vrán a strák, poletujúcich za ním nad močiarmi zeme. Lebo orlica svojím bleskoletom trieli k slncu; štebotavé čajky iba zdola za ňou poškrekujú (Pind. Nem. III.),[44] no orlíčatá krídlami matere premeriavajú priestor zastretej hviezdnej nebies výše. Vzlietni, kto môžeš vzlietnuť, vznes sa tamhľa k nepreberným baniam zlata na východ,[45] nevšímajúc si, či ťa niekto nasleduje, alebo nie. Nepoletíš, ver mi, sám: tvojou smelosťou prebudený lev roztrhá svoje okovy a zatrasie svojou hrivou, jeho revúci hlas ohlási sa v zatíchnutom českom údolí ako trúba anjela zvestujúceho zmŕtvychvstanie. I zhromaždia sa verní a postavia sa pod práporec svojej slávy. No mnohí hlavu nedvihnú, lebo nie každému je súdené zvrhnúť zo šije reťaz otroctva. Dosť dobre poletovali za Horatiom Rožnay,[46] keď viazal hexameter:[47]

Písně ty / Eroto / vé s Milo / stenkami oslazo / vali;

dosť Svoboda Navarovský,[48] keď osnoval choriamb:[49]

Hromů / Zeus hněvivých // trochu byl od / ložil;

dosť Rautenkranc[50] v polopentametre:[51]

A stromo / ví vlasovo / vé;

dosť dobre Puchmajer cítil, keď sa mu vyvinul z úst časomerný veršíček:

Černo / oká doka / vad se ne / dá otci / divka milému, kde by bolelo;[52][53][59][60] no predsa všetci títo krčili plecami a mlčali. No nie, nie, nie, tak hlboko národ môj neklesol, aby jeho výkvet, spreneveriac sa českej Múze, v rozpore so svojím svedomím obetoval na cudzozemských oltároch neznámym bohom. Znamenitý Leška,[61] čujúc čosi o tej novej teórii, tuho proti nej, hoci iba v priateľských listoch, začal brojiť; rozhorčený Stach čoskoro potom nebo i zem volal na pomoc, tvrdiac, že sa očividne aj prirodzenosť rytmu znásilňuje, aj materinskej reči robí bezprávie; Jungmann, tento žiak Platonových Mileniek,[62] naša pýcha, iba v tichosti, čo sa dalo očakávať od jeho spanilej duše, bedákal, no vlasteneckého Génia prízvučným hexametrom nikdy nesprznil; mnohí iní v srdci nosili svoj bôľ, lebo ako keď od severu fičiaci mrak víchru s lomozom vyvracia hrdé jedle, ktoré proti nemu nadstavili vetvy, tak sbor do chrámu Teutónie[63] uháňajúcich našincov, opitých harmóniou novoobjaveného tónu, bol by dupotom svojich bakchantských piat[64] zgniavil toho, kto by sa mu bol odvážil smelým čelom postaviť do cesty. Trpká slza chveje sa mi v oku, ale v prsiach búri rozhorčenosť, keď si pomyslím, ako ďalekosiahle prospela umeniu hudobná a spevavá, duchom svojím s Gréckom zbrataná Čechia začiatkom devätnásteho storočia, že ak sa ozvala ešte dakde slabá ozvena hynúcej harmónie materinskej reči, čo sa aj tak už len so zatajením mena mohlo stať, i ten najjalovší, najmizernejší prízvukoveršotepec si z neho robil posmech. Tak si odstrihuje módna mater svoje zlatisté kadery, aby jej narástli vrané vlasy, aké má suseda, trhá belostné rúcho, aby sa opásala vlášenou sukňou, šliape drahé perly, aby si na krk navešala hlinených guľočiek, tak svojvoľne utráca svoje sväté imanie a krásne dedičstvo svojich synov! Zle s tou vlasťou, kde sa do sŕdc bratov, ratolestí jedného kmeňa, vkradne chlad a napokon nevlastenectvo a nenárodný duch, keď sa začne syn hanbiť za meno vlasti, meno svojej matky a otca svojho; no horšie je, keď ziskuchtivosť z jej synov, ktorí by ako otcovia mali osvecovať rozum ľudu, srdce zošľachťovať, narobí lakomých, chamtivých a hašterivých nádenníkov, keď lepšia časť národa právo používania svojho rozumu v tom alebo onom odbore ľudských vied postúpi niekomu spomedzi seba, samovládcovi rozumu, keď pospolitosť učencov v literárnom umení, ako kedysi nebohý môj majster v českej prozódii, na ono „to je tak, lebo on to tak určil“ odkazuje pochybujúci rozum, kde sa napokon zaužíval monopol národného spisovateľstva. Že každému národu treba prejsť týmito periódami choroby, učí skúsenosť: prečo? — patrí medzi nevyspytateľné kroky božej prozreteľnosti. Čechoslávia prežila už mnohé periódy svojej choroby, ak sa chceš presvedčiť, môžeš si potvrdiť tam, kde Vltava posvätné úpätie Petřína[65] obmýva rovnako, ako kde Dunaj vínorodú obrubu Tatier celuje, na Svätoplukových rovniach[66] podobne ako na brehoch Váhu a Hrona. Už sme zapáchali hrobom a umrlčinou, ale nám verný Génius, vďaka bohu, nečakane vdýchol život. Tak sa navlas splnilo, hoci sa k inému schyľovalo, staré proroctvo našich predkov. I vyšibne národu zvädnutá palma k nebu rozzelenený vejár, až ešte raz silou mladosti zaveje onen lepší Génius Slávie od Krkonôš ponad Tatry až dolu k Dunaju a rozplaší zvyšok ešte tu i tam zablúdeného chladu, ospalosti, odcudzenosti, ctižiadosti, lakomstva, chtivosti po samovláde v ríši rozumu, zvyšok monopolu národného spisovateľstva, germanománie, šarvátky o ypsilon[67] a koľko je toho všetkého, a znovu vzbudí bývalú prostotu, horlivosť, vrúcnosť a slovanskú úprimnosť. Potom až zo slovanských pŕs vyvrú čerstvé, živé, nezakalené vody; a z otvorených žíl skalín potečú čisté prúdy života a slávy. — Mudrc ju mudrcom od narodenia; učený, ako papagáj, vydáva v povetrí mŕtve zvuky. A preto rob každý to, za čo sa zapáliš, do svätyne, kam ti božstvo zabránilo vojsť, nevkrádaj sa smelou nohou ani jeden. Tak získaš dielu nesmrteľnosť; tak nebude národ tvoj nulou v poradí národov. Ak blúdiš, vráť sa hoci z polcesty, vlasť tvoju bolesť odmení. Nie je hanba blúdiť nevedomky, ale vedome blúdiť je hanba. Temer po desaťtisíc ranách, vypálených Géniovi českému len prízvučnými veršami, prestávam sa veru zháňať po sčrvotočenom venčeku, uvitom oklamanou vlasťou, dobre vidiac, že na ňom nespočíva Géniovo požehnanie. Ja budem orať na svojej roli,[68] ktorú mi môj Génius určil; vy ostatní orte na roliach svojich, ktoré vám určí Génius váš: a potom kde jeden druhého stretne, tam nech sa, ako sa patrí, ľahký naloženému, prázdny plnému vyhne z cesty. Tak teraz ja s najlepším svedomím ustúpiac nabok, umĺknem, kým nedozrie dielo, pretože vidím tak zrazu prekonanú svoju nádej.

Preto, priateľu, nech je koniec týmto listom, do ktorých ma povzbudila iba zanietenosť môjho ducha za materčinu a Tvoja veľká spanilosť; Ty však ostaň vo svojom srdci toho presvedčenia, že s čímkoľvek som sa Ti zdôveril so zvyčajnou slovanskou úprimnosťou, nútila ma k tomu iba najsvätejšia horlivosť za všetko, čo len môže byť pre vlastenca v národe jeho pravé, dobré a pekné. Nespytuj sa ma: Podľa akého práva to všetko? — I ja som, vieš, rodený Slovan, a to Slovan, ktorý sa za Slovanstvo svoje nehanbím, ktorý žijem vo viere, že iba v mojom národe môžem dosiahnuť opravdivé vzdelanie, opravdivú blaženosť, spásu. Čo je môjho národa, to podľa ľudského i božského práva je i moje; čo je moje, to podľa ľudského i božského práva je i môjho národa. Hanba vlasti je i mojou hanbou, rana vlasti je i mojou ranou, smrť vlasti je i mojou smrťou — ale aj jej život je i mojím životom, aj jej sláva i mojou slávou. Za týmto presvedčením bezpečne kráčam po vyvolených svojich chodníčkoch, skúmam všetko a hľadám pravdu, nedbajúc pritom na osobu, sväto si v každom vážiac človeka. Takto zmýšľajúc, bol som Ti začal maľovať estetickú hodnotu našej reči v priateľských listoch; a že táto moja usilovnosť nebola daromná, posledný Tvoj list, prinášajúci mi za to vďaku v mene niekoľkých mladých básnikov Tvojho kraja, je mi najistejšou zárukou a spolu najštedrejšou odmenou.

Ešte veľa striel má Múza pre mňa doma a ešte by som strieľal do cieľa (Pind. Ol. I.): no mlčanlivosť κατά καιρόν[69] väčšiu vzbudzuje rozkoš (Id. Isthm. I.). Ako blažene je priateľovi po vyliatí prúdov srdca skloniť hlavu na prsia priateľa, odpočinúť si na prsiach priateľa! Blahoslave, do skorého, skorého videnia. Toľkoto i potom. — Vytrvajme a držme sa:

Pevně se držme, a pevně malého statku majetnost.
Neb člověk v času nestálém nesmýšleje stále,
rozmnožitel psoty své je a dále a dále ji šíří.
Kdo však pevně se ustanoví, světa sámť sobě tvůrcem.
Naše to jest, tak pravme, a tak toho hájiti hleďme.

[70]



[1] πὣτα μὲν… (gr.) — Ponajprv pre nášho básnika želajte, podzemské božstvá, šťastlivú cestu, keď odtiaľto na svetlo chystá sa odísť; obci zas na veľké šťastie osožné myšlienky dajte! (Podľa prekladu Miloslava Okála.) — Je to citát z Aristofanovej komédie Žaby.

[2] πὣτα μὲν… (gr.) — Ponajprv pre nášho básnika želajte, podzemské božstvá, šťastlivú cestu, keď odtiaľto na svetlo chystá sa odísť; obci zas na veľké šťastie osožné myšlienky dajte! (Podľa prekladu Miloslava Okála.) — Je to citát z Aristofanovej komédie Žaby.

[3] περί ρυδμῶγ… (gr.) — O rytmoch, metrách a slovách

[4] Strepsiades — postava z Aristofanovej komédie Oblaky, ktorú Šafárik preložil (pozri v tomto výbere na str. 91 — 108)

[5] τί δέμ’… (gr.) — A pomôžu mi niečo rytmy najesť sa? — Citát z Aristofanových Oblakov.

[6] Pán Čechorád — narážka na súčasné snahy v Čechách o očistu spisovného jazyka od cudzích vplyvov; nevedno, na koho Šafárik konkrétne mieri; pravdepodobne na Jungmannových odporcov

[7] Parnas — pohorie v Grécku, kde podľa povestí sídlil Apollo, boh básnického umenia, a Múzy; neskôr sa názvu Parnas použilo ako označenie pre básnictvo vôbec

[8] Génius Slávie, vlastný brat gréckeho (roz. Génia)… — pravdepodobne narážka na výklady Gregora Dankovského (1781 až 1857), profesora klasickej filológie na kat. akadémii v Bratislave, ktorý dokazoval (neskôr aj vo vydaných dielach), že Gréci sú príbuzní so Slovanmi

[9] … roztrhol hanebné putá, ktorými bol pred dvaadvadsiatimi rokmi poviazaný… — r. 1795 uverejnil Josef Dobrovský v Pelclovej českej gramatike (Grundsätze der böhmischen Sprache — Základy českého jazyka) stať o prozódii, kde určil pre češtinu zásady prízvučnej prozódie proti dovtedajšej prozódii časomernej, čím — podľa Šafárika, ktorý bol za časomernú prozódiu — spútal českého génia. (Počátkové, odkiaľ je táto Šafárikova stať, vyšli síce v marci 1818, ale Šafárik uvedených dvaadvadsať rokov počíta od r. 1817, kedy sa Počátkové rodili.)

[10] Antonín Marek (1785 — 1877) — český básnik, žiak, priateľ a spolupracovník Josefa Jungmanna

[11] Šafárik a Palacký — obidvaja boli autormi Počátkov, ale pretože dielo vydali anonymne, zahmlievali svoju anonymitu aj uvádzaním vlastných mien

[12] … štvorica krajanov… pracuje na pravej prozódii… — touto štvoricou myslí Šafárik Jungmanna, Marka, Palackého a seba. Jungmann vo svojej Slovesnosti (1820) podal náčrt českej poetiky, kde sa staval za časomernú prozódiu, a uverejnil články o metrike v Kroku; v tom istom časopise vyšli aj Šafárikove články o metrike, ale Marek a Palacký, hoci v praxi boli za časomernú prozódiu, ohlasované práce o metrike nenapísali.

[13] … opičím… napodobňovaním cudzích výmyslov… — autori Počátkov (Šafárik a Palacký) vyčítali Dobrovskému, že prízvučnú prozódiu zaviedol do češtiny podľa nemeckého vzoru

[14] Melpomené — grécka Múza lyriky („odrodilý Melpomenin syn“ = zlý básnik)

[15] Friedrich Gottlieb Klopstock (1724 — 1803) — jeden zo zakladateľov nemeckej národnej literatúry, bol reformátorom nemeckej metriky na základe antického básnictva. Sám pestoval namiesto obvyklých alexandrínov nerýmované antické veršové miery.

[16] Nedožerský — Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 — 1615), slovenský humanista, od r. 1603 profesor matematiky a klasickej filológie na pražskej univerzite, bol autorom prvej systematickej gramatiky češtiny a stúpenec časomernej prozódie v básnictve

[17] Jiří Drachovshý (1577 — 1644) — český jezuita, uviedol pravidlá časomernej prozódie vo svojej českej gramatike (Grammatica boemica in quinque libros divisa — Česká gramatika rozdelená na päť kníh), ktorá vyšla tlačou až po autorovej smrti (1660)

[18] Roza — Jan Václav Rosa (ok. 1620 — 1689), český purista, vo svojej českej gramatike (Čechořečnost, 1672) podal aj zásady o časomernej prozódii, opreté o Drachovského a Komenského

[19] Jan Amos Komenský (1592 — 1670) — pedagóg svetového mena, zdôvodňoval časomernú prozódiu v češtine (O poézi české) a uplatňoval ju aj vo svojich prekladoch (žalmy, Dionysius Cato)

[20] … a neozývali sa tam na dunajskom brehu naivné náreky českej vrúcnosti — Šafárik naráža na Hromádkov článok v Prvotinách pěkných umění (1816) s názvom Žalostnění, prohlášení a žádost vroucnosti české na břehu dunajském (roz. vo Viedni), v ktorom sa autor doprosoval podpory pre svoje práce.

[21] Johann Gottfried Hermann (1772 — 1848) — profesor klasickej filológie v Lipsku, patril k najlepším znalcom gréčtiny všetkých čias a k najvýznamnejším moderným metrikom. Šafárik ho osobne navštívil v Lipsku pri svojom štúdiu v Nemecku.

[22] Johann Heinrich Voss (1751 — 1826) — nemecký básnik, preložil do nemčiny v časomerných hexametroch Homérovu Odysseu (1781) a Iliadu (1793)

[23] August Boeckh (Böckh; 1785 — 1867) — profesor v Berlíne, významný metrik, prekladateľ a komentátor Pindara

[24] Johann August Apel (1771 — 1816) — nemecký básnik a metrik, z ktorého diela (Metrik, 1814 — 16) čerpal aj Šafárik

[25] Georg Friedrich Grotefend (1775 — 1853) — nemecký klasický filológ, rozlúštil klinové písmo

[26] Christian Wilhelm Ahlward (1768 — 1830) — nemecký filológ, prekladateľ Ossiana

[27] Georg Philipp Eberhardt Wagner (1794 — ?) — nemecký klasický filológ, ktorý sa venoval najmä štúdiu Vergilia

[28] Johann Christoph Adelung (1732 — 1806) — nemecký filológ a slovnikár, ktorého si Josef Dobrovský vysoko vážil ako veľkú autoritu v jazykovede, často sa odvolával na jeho slovník i gramatiku a priznával aj jeho vplyv na zdôvodňovanie prízvučnej („tónickej“) prozódie

[29] Čechoslovan — príslušník „českoslovanského“ národa (Čech a Slovák)

[30] Václav Stach (1755 — 1831) — profesor teológie v Olomouci, verejne sa staval ako prvý proti Dobrovského prozódii. Za to sa mu dostalo zneuznania vo verejnosti.

[31] Milota Zdirad Polák (1788 — 1856) — český obrodenský básnik, ktorý si svojimi básňami získal všetky súčasné básnické generácie

[32] Roku 1620 bolo na Bielej hore potlačené české povstanie a zavedená násilná protireformácia.

[33] … vlasť, zotavujúca sa štyridsať rokov… — narážka na Dobrovského, ktorý podľa vlastného priznania už r. 1778 poznal, že pre češtinu sa hodí prízvučná prozódia, a nie časomiera

[34] Dalimil — údajný autor českej kroniky zo začiatku 14. storočia; Dalimilova kronika je významným dielom českej vlasteneckej literatúry

[35] Hospodine, pomiluj ny (= Pane, zmiluj sa nad nami) — pieseň z obdobia prechodu od staroslovienčiny k češtine, ktorej vznik sa kladie do 10. storočia

[36] Prízvukár — posmešný názov pre stúpenca prízvučnej prozódie

[37] Homér — údajný autor najslávnejších eposov staroveku

[38] Francesco Petrarca (1304 — 1374) — slávny taliansky básnik

[39] Luis de Camoens (1524 — 1580) — národný portugalský básnik

[40] John Milton (1608 — 1674) — anglický básnik, ktorého dielo Stratený raj preložil Jungmann do češtiny

[41] **b = Václav František Hříb (1760 — 1827) — moravský veršovec, ktorý v Hromádkových Prvotinách pěkných umění (1816) po dlhšej prestávke uverejňoval svoju zbierku České básnířství v novém rouše, kde sa usiloval o spojenie zásad časomernej a prízvučnej prozódie

[42] Jaroslav — Antonín Jaroslav Puchmajer (1769 — 1820) — reprezentant novočeskej básnickej družiny, ktorá najviac prispela k uvedeniu Dobrovského prízvučnej prozódie do českého básnictva. Puchmajer v Nových básňach (1814) uverejnil stať „O rýmu“, v ktorej určoval pravidlá jednoslabičného, dvojslabičného a trojslabičného rýmu v českej poézii. Šafárik, zmieňujúc sa tu o Puchmajerovi, zameriava svoje vývody ironicky.

[43] Víchrochumľomrakovencomodrovzdušnosťami — tento násilne utvorený výraz použil Šafárik aj v preklade Aristofanových Oblakov, pričom poznamenal, že Aristofanes sa takto vysmieval „vypínajícím se a vysokolítajícím veršovníkům svého času“. Tu zas (v Počiatkoch) Šafárik mieril ním na M. Z. Poláka, ktorý vo svojich básňach s obľubou používal neobvykle zložené slová. Hoci si Šafárik vážil Polákovu poéziu, nevedel básnikovi odpustiť, že sa pridŕžal aj prízvučnej prozódie.

[44] Pind. Nem. III. — grécky básnik Pindaros (ok. 518 — 442 pr. n. l.) — klasik slávnostnej sborovej lyriky, skladal svoje spevy na víťazov v helénskych hrách. Najvýznamnejšie z týchto hier boli: olympské, pythické, nemejské a isthmické; podľa týchto hier sa rozdeľujú Pindarove zachované básne na štyri knihy (skratky: Ol., Pyth., Nem., Isthm.).

[45] … k nepreberným baniam zlata na východ… — poukaz na grécku a tiež indickú metriku ako na vzor básnenia

[46] Samuel Rožnay (1787 — 1815) — slovenský básnik a prekladateľ z antiky, poľštiny a ruštiny

[47] Hexameter — šesťstopový verš

[48] Václav Alois Sloboda (1791 — 1849) — rodák z Navarova pri Železnom Brode, odkiaľ mal pseudonym Navarovský. Uvedený citát je z jeho prekladu Horatiovej ódy.

[49] Choriambus — štvorslabičná stopa podľa schémy: — ◡ ◡ —; v citovanom prípade ide o použitie dvoch choriambov

[50] Josef Miloslav Rautenkranc (1776 — 1817) — český vlastenecký kňaz, básnik z družiny Puchmajerovej, ktorý prekladal aj z antickej literatúry. Citovaný polverš je z Rautenkrancovho prekladu Horatiovej ódy.

[51] Pentameter — päťstopový verš, ktorý sa obyčajne spája s hexametrom a tvorí tzv. elegické distichon. V citovanom prípade ide iba o polopentameter.

[52] Černooká… — citovaný verš z Puchmajera (preklad Iliady) tvorí správny časomerný hexameter

[53] Kto by, čítajúc toto, neželal si tým väčšmi vidieť Homéra takto preloženého do svojej milej reči! Šestnásť rokov odvtedy, čo traja vážni mužovia odvážili sa zopakovať nebeské zvuky gréckeho básnika v češtine;[53] no ani jeden z nich začatú pieseň nedospieval, lež, pozdvihnúc svoj hlas, umĺkli ako žiačikovia, odpravení v predsieni takou slabou útechou, aby šli ďalej; a dosiaľ sa nezaznamenalo nijaké hodnotné pokračovanie onoho okrem radosti nenávistníkov Slávie, ktorá im pečeň spaľuje, keď na vlastné oči vidia, ako voskom okrídlení a do empyrských ríš letiaci Slovania,[54] skôr než sa dotknú pozemských oblakov, onemení už padajú na zem. Tu hneď všetkému na vine čeština! No hoci hodnota každého prekladu podľa správnej úvahy stúpa natoľko, nakoľko sa približuje k časomiere — čo je novým dôkazom jej pravosti — predsa bez obavy môžem tu verejne prehlásiť, že dokiaľ bude český prekladateľ prízvukom merať svoje hexametre, dotiaľ sa náš národ nedožije Homéra. Lebo príroda sama vyrovnáva svoje neduhy, takže kto XXIII. spev Homérovej Iliady[55] preloží prízvučne, ten sa i nechtiačky spamätá pri XXIV. speve a svoju prácu, alebo si ju zoškliviac, nechá tak, alebo, keď našiel pravú cestu, navráti sa, odkiaľ vyšiel a začne znovu od μήνιν άειδε θεά. Toto všetko posledný prekladateľ Homéra[56] teraz cíti nepochybne celkom tak sám ako ja. — Kiež by vznešený básnik išiel za hlasom pravdy a obdaroval Čechov Homérom, vytvoreným gréckym rytmom! Ktože je na to väčšmi povolaný než on! Až tu sa brečtan a vavrín, ktorými ho najnovšie obdarovali dvaja Apolónovi kňazi,[57] nádherne rozzelenie a pozdvihnutá koruna českého básnictva vrhne spojený blesk svojich jasných lúčov na jeho hlavu, ovenčenú nesmrteľným kvetom. Bl.

[5353] Šestnásť rokov odvtedy, čo traja vážni mužovia odvážili sa zopakovať nebeské zvuky gréckeho básnika v češtine… — preklad I. spevu Homérovej Iliady uverejnil Jiří Palkovič roku 1801, v tom istom roku vydal tlačou ten istý spev Jan Nejedlý, r. 1814 odtlačil ukážku z prekladu A. J. Puchmajer a r. 1816 Samuel Rožnay.

[5354] … do empyrských ríš letiaci… — do nadzemských, ideálnych ríš letiaci… — Empyreum, za všetkými sférami ležiace ohnivé nebo, ako verili starí Gréci, alebo — podľa Danteho — miesto blažených

[5355] Homérova Iliada má dovedna 24 spevov.

[5356] … posledný prekladateľ Homéra — zrejme básnik Puchmajer, ktorému poslal z Talianska vavrín básnik Polák

[5357] Apolónovi kňazi — básnici. — Kto bol druhým spomínaným básnikom, nevedno.

[59] Bl. — Ján Blahoslav, ktorého menom je podpísaný aj úvod k Počátkom

[60] μἤγἰγ… (gr.) — začiatok Iliady („O hneve spievaj, bohyňa“)

[61] Štefan Leška (1757 — 1818) — slovenský skladateľ duchovných piesní a príležitostných básní

[62] … žiak Platónových Mileniek — obdivovateľ ideálnych Charitiek a Múz, bohýň krásy, spanilosti, pôvabu a básnického nadšenia. V Platónových dialógoch sa vyskytujú aj Charitky aj Múzy.

[63] Teutónia — bohyňa Nemectva

[64] … dupotom svojich bakchantských piat… — v starom Grécku na počesť Baccha, boha vína, usporadúvali slávnosti zvané bakchanálie, pri ktorých veľké zástupy opitých ľudí stvárali rozpustilé orgie

[65] Petřín — časť Prahy nad riekou Vltavou

[66] Na Svätoplukových rovniach — totiž na Morave

[67] Šarvátky o ypsilon — boj medzi stúpencami tzv. bratrského a tzv. analogického pravopisu. Podľa bratrského pravopisu sa po c, s, z a vo funkcii spojky i písalo vždy y, kým zástanci analogického pravopisu žiadali písať po c vždy i, ako aj vo funkcii spojky, a po s a z rozlišovať písanie i a y analogicky podľa podobných tvarov v iných slovách. Zástancami bratrského pravopisu boli príslušníci staršej generácie, kým mladšie pokolenie sa hlásilo k analogickému pravopisu, ku ktorému dal podnet Dobrovský.

[68] Ja budem orať na svojej roli… — Šafárik sa vzdal poézie a venoval sa už histórii, ktorú pokladal za vlastný odbor.

[69] χατἄ χατρὀγ… (gr.) — v pravý čas

[70] Pevně se držme… — tento úryvok v hexametroch je z Jungmannovho prekladu Goetheho Hermana a Doroty





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.