Zlatý fond > Diela > Vysvetlenie niektorých gramatických foriem v slovanskom jazyku


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Vysvetlenie niektorých gramatických foriem v slovanskom jazyku

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Daniel Winter, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov

Vysvetlenie niektorých gramatických foriem v slovanskom jazyku

V tomto všeobecnom napredovaní vied a náuk, ktorým sa honosí druhá polovica minulého a prvá polovica nášho storočia, pozorujeme postupný prechod od pestovania druhej, a tým spoločné vzmáhanie sa všetkých vo veľmi rozličnom a neustálom zápase ľudských síl. Ľudská myseľ, ktorá zmocnela výhradným alebo uprednostneným zošľachťovaním a oplodňovaním jedného poľa, obracia sa zrazu na iné a ponáhľa sa dohoniť to, čo sa dosiaľ na ňom zanedbalo, dopestujúc tu z jeho vlastnej pôdy vydarenejšie plody než dosiaľ, inde zase obohacujúc sa novými, na inom poli dopestovanými kvetinami a štepmi.

Začiatok a vznik terajšieho pohybu duchov na poli náuk a vied vyšiel, ako je všeobecne známe, z lona filozofie na úsvite druhej polovice predošlého storočia; neskôr, koncom toho istého storočia, obrátila sa činnosť najvýznamnejších hláv, vymaniac sa z medzí spomenutej vedy, na oblasť prírodných náuk a vied, a až v našich časoch, asi od tridsiatych rokov, získali historicko-pozitívne náuky, najmä jazykospyt, také všeobecné uznanie a vrúcne porozumenie dômyselných mužov, aké v plnej miere zasluhujú. Aby sme neodbočovali od jazykovedy, na ktorú sa zatiaľ tu výlučne obracia naša pozornosť, nemôžeme nepoukázať aspoň niekoľkými slovami na pomer jej terajšieho stavu k onomu, v akom sa ocitala koncom minulého a začiatkom terajšieho storočia. Až do konca minulého storočia a pominutia štvrtej olympiády tohto storočia[1] uzatvárali sa najslávnejší jazykospytci pri svojom výskume do oblasti jazyka jedného kmeňa a jeho rozličných nárečí natoľko prísne, že si zriedkakedy dovolili obrátiť svoju pozornosť na iné, viac-menej príbuzné jazyky s tým úmyslom, aby umným vzájomným porovnávaním vysvetlili temné, ináč nepochopiteľné stránky domáceho jazyka. Čo mohli týmto spôsobom najdômyselnejší duchovia dosiahnuť, potvrdil u nás Dobrovský, muž veľkých, nehynúcich zásluh o náš jazykospyt, u Nemcov Adelung a nadovšetko slávny Jakub Grimm. Uvedením sanskritu a zendského jazyka[2] do okruhu jazykov indoeurópskych, uznaním ich spoločného pôvodu a rovnorodého organizmu povzniesol sa jazykospyt, najmä zásluhou Františka Boppa,[3] vyššie na vynikajúci stupeň, a z neho sa všetky indoeurópske kmeňové jazyky pokladajú v istom zmysle už iba za výhonky, a teda akoby nárečia jedného prastarého jazyka, ktoré zhrnuté vo svojej úplnosti a súvislosti povinné sú vzájomne sa vysvetľovať a skutočne sa vysvetľujú. Je to obdobie úspešného rozkvetu porovnávacieho jazykospytu, ktorého začiatok sa datuje rokom 1816 a ktoré trvá až dosiaľ, prinášajúc čoraz hojnejšie a zrelšie ovocie svojho úsilia. Z kruhu tejto školy prívržencov porovnávacieho jazykospytu odvážil sa jeden z najväčších a najdômyselnejších duchov nášho storočia, Viliam von Humboldt,[4] keď si bol svojím bádaním dávno osvojil oveľa väčší počet rozličných ľudských jazykov než všetci jeho predchodcovia, odvážil sa povzniesť na najvyšší stupeň jazykovedy, totiž na taký, z ktorého sa pokladajú všetky ľudské jazyky v istom zmysle už iba za výhonky, odtiene a úlomky jedného všeobecného ľudského jazyka. Výsledky jeho učeného a dômyselného bádania, po mnohých prípravných prácach a spisoch zhrnuté v jeho hlavnom diele O rozličných spôsoboch skladby ľudského jazyka a jeho vplyve na duchovný vývin ľudského pokolenia (Berlín 1836), znamenajú epochu v jazykovede a zostanú jej večným kánonom, na ktorom sa bude dať časom dačo opravovať, k nemu pridávať alebo z neho uberať, no zrieknuť sa úplne jeho podstaty nebude nikdy možné bez škody pre jazykovedu. Aby sme prirovnaním jasnejšie vysvetlili svoju myšlienku, zdá sa nám, že ako v matematicko-prírodných vedách môže byť pokrok čias označený najcharakteristickejšími troma menami — Kopernikovým,[5] ktoré znamená odvrátenie sa od predsudkov a bludov v predtuche pravdy, Keplerovým,[6] ktoré znamená poznanie skutočných, no stále iba neúplných zákonov hmotného sveta, a Newtonovým,[7] ktoré znamená očividný a postupný dôkaz všeobecnej a nevyhnutnej zákonitosti vesmíru — tak aj na charakterizovanie pokrokov v jazykovede dostačujú tri alebo štyri mená: Dobrovského pre nás Slovanov alebo Jakuba Grimma pre Nemcov ako pôvodcov kritického jazykospytu z hľadiska kmeňa, Boppa ako zakladateľa rečového výskumu z hľadiska plemena a Humboldta ako tvorcu jazykovedy z hľadiska jazyka celého ľudstva. Netvrdíme, že by tým už sama náuka bola zavŕšená a zakončená; ako po Newtonovi museli pripojiť ešte Laplace[8] a Gauss[9] všeličo podstatné na doplnenie a zdokonalenie sústavy mechaniky vesmíru, tak nepochybne i po Humboldtovi nastúpia viacerí etymológovia, ktorí ním založenú sústavu jazykovedy podstatne rozšíria a zdokonalia, ale ním položené základy samotnej náuky zostanú nepohnuté, zakiaľ rozum ľudský nevybočí z cesty zákonného skúmania. Postulát etymológa — δός μοι ποῦ ότῶ[10] — dostal už základ, na ktorom bude možné stavať neustále ďalej, otvorila sa brána túžiacemu a povolanému vedecky skúmať ľudské jazyky. Že pokrok v oblasti vedeckého jazykospytu nemôže byť taký rýchly, že výsledky na poli tejto vedy nemôžu byť také čerstvé, názorné a mnohonásobné ako pri náukách matematicko-prírodných alebo iba skúšobných, vyplýva z rozdielnosti vlastností samých týchto náuk, i čo sa týka ich predmetu, i prostriedkov a návodu na jeho skúmanie: no ako nepochybujeme o skutočnom povznesení sa etymológie za našich čias väčšmi než za všetky predošlé časy, tak nemôžeme v sebe udusiť aj pevnú nádej, že až sa raz v jednej osobe zjaví Aristoteles,[11] Carus[12] a Humboldt, t. j. filozof, fyziológ a jazykospytec, hlbším vniknutím do tajomstva jazyka ľudského a odhalením dosiaľ skrytých vzťahov medzi súvisiacim a podobným pôvodom ľudských predstáv a slov nadobudne i sama filozofia, najmä však psychológia a logika nielen nové neočakávané osvetlenie, ale natrvalo zakotví v pevnejšej a stálejšej pôde než doteraz.

Porovnávacou jazykovedou rozriešilo sa už nemálo najťažších záhad indoeurópskych jazykov; nemenej dôležité z nich a odročené otázky a úlohy sa časom uspokojivo vysvetlia. I náš slovanský jazykospyt nemôže čakať odinakiaľ než z tohto nevyčerpateľného prameňa svoje povznesenie a zdokonalenie. Ako ďaleko sa náš jazykospyt povzniesol za zaslúžilého Dobrovského, ktorý sa prvý odvážil prekročiť úzke medze svojho domáceho nárečia a zahrnúť do jednoty celý jazyk, všetky rozličné nárečia celého slovanského kmeňa, tak ďaleko, ba ešte oveľa ďalej sa opäť povznesie, až naši slovanskí bádatelia jazyka prekročia úzke medze jazyka svojho kmeňa s takou kritičnosťou a znalosťou veci a do okruhu svojho výskumu zahrnú všetky hlavné jazyky indoeurópskeho plemena. Nie je mojím úmyslom, a moje sily na to ani nestačia, aby som sa i sám pokúsil o takúto ťažkú úlohu: no do istej miery cítim sa, pravdaže, zaviazaným prispieť k dokázaniu jej možnosti i potreby a užitočnosti. Na to, iba na to cieli tento nový článok ako aj všetky predchádzajúce.

Že v tejto časti slovanskej jazykovedy, ktorá sa zapodieva tvorením slov (etymológia), nemožno už dnes ďalej úspešne pokračovať bez porovnávacieho návodu, prisvedčí kritický znalec veci bez rozpakov, svoje odôvodnené presvedčenie o tom predložil som už v predošlých článkoch. Lež ani v náuke o skloňovaní slov nemožno dosiahnuť pevné základy bez porovnávacieho návodu. Veľmi dôležitá časť slovanskej gramatiky o pôvode, prvotnom význame a postupných premenách tých foriem, ktoré nazývame prechodníkmi a príčastiami (transgresívy a particípiá), bez porovnania s ostatnými indoeurópskymi jazykmi navždy zostane nepochopená a nevysvetlená. No obíduc zatiaľ túto obšírnu n zauzlenú úlohu, prikročíme k vysvetľovaniu niektorých iných gramatických foriem nášho jazyka.



[1] Štvrtej olympiády tohto storočia — totiž r. 1816 (4 x 4 = 16)

[2] Zendský jazyk — najstarší z indoeurópskych jazykov, podobný sanskritu najmä hláskoslovím. Ním je napísaná biblia Zoroastrovho staroiránskeho náboženstva. Poznaním sanskritu a zendského jazyka sa rozvilo štúdium indoeurópčiny. Porovnávacia jazykoveda dokázala, že jazyky, ktorými hovoria jednotlivé národné celky (Slovania, Románi, Germáni atď.), pochádzajú zo spoločného jazyka, nazývaného indoeurópskym prajazykom.

[3] Franz Bopp vydal r. 1816 dielo, v ktorom porovnal systém skloňovania v sanskrite so systémom v gréčtine, latinčine, perštine a germánčine (Conjugationssystem der Sanskritsprache in Vergleichung mit jenem der griechischen, lateinischen, persischen und germanischen), podľa čoho Šafárik označil r. 1816 za začiatok rozvoja porovnávacej jazykovedy.

[4] Wilhelm von Humboldt — podal základy svojej teórie o jazyku ako odraze duchovného života národa v diele Über die Verschiedenheit des menschlichen Sprachbaus und ihren Einfluss auf die geistliche Entwicklung des Menschengeschlechts (O rozličných spôsoboch…).

[5] Mikolaj Kopernik (1473 — 1543) — významný poľský astronóm, podvrátil starú teóriu o otáčaní Slnka okolo Zeme (geocentrická sústava) a nastolil teóriu o Slnku ako strede, okolo ktorého sa otáča aj Zem (heliocentrická sústava), čím revolučne zasiahol do vývinu vedy a filozofie

[6] Johannes Kepler (1571 — 1630) — slávny hvezdár, ktorý objavil zákony o pohybe planét a vynašiel hvezdársky ďalekohľad

[7] Isaac Newton (1642 — 1727) — anglický fyzik, matematik a astronóm, objavil gravitačný zákon a základné zákony mechaniky

[8] Pierre Simon Laplace (1749 — 1827) — francúzsky matematik a astronóm, významne prispel k rozpracovaniu teórií o kozme

[9] Karl Friedrich Gauss (1777 — 1855) — nemecký astronóm a matematik, venoval sa metódam pre vypočítavanie dráh nových planét a štúdiu magnetičnosti Zeme. — Šafárik sa usilovne venoval štúdiu astronómie už za svojich štúdií v Jene, kde ho pre tento odbor získal profesor Oken.

[10] δός μοι ποῦ ότῶ (gr.) — Daj mi pevný bod, kam sa mám postaviť (a pohnem zemou — táto časť v Šafárikovom texte už nie je). — Typický výrok gréckeho matematika a fyzika Archimeda (287 — 212 pr. n. l.).

[11] Aristoteles (384 — 322 pr. n. l.) — „najväčší mysliteľ staroveku“, ako sa o ňom vyjadril Marx

[12] Carl Gustav Carus (1789 — 1869) — nemecký lekár a filozof, zapodieval sa zvlášť fyziológiou a objavil krvný obeh v hmyze





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.