E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Z listov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov

Palackému

22. apríla 1817

Posielate mi vďaky, že mojím pričinením vo Vás, rovnako ako v našom priateľovi Blahoslavovi,[1] horí oheň vlastenectva, ktorý mal už vyhasnúť. Tá česť mi nepatrí; Vaše šľachetné srdce horelo azda skôr než moje, no poprajte mi toho oblaženia, aby som raz, keby moja duša začala krehnúť mrazom, mohol okriať u Vás teplom Vášho ducha. Zastaňte, zastaňte! Ešte nie je všetko stratené. Je ešte boh, je nebo, ktoré prv alebo neskôr úspechom korunuje snahy svojich verných. A keby to všetko bol iba sen, iba idea, čože na tom? Ak zomrieme aj my, nedokážuc nič ako naši otcovia, zomrieme za idey; a človek preto je človekom, že môže zomrieť za idey — vďaka bruchu i hovädo mudruje. Potomstvo bude požehnávať predkov, ktorí v úsilí vzkriesiť slávu praotcov obetovali svoje životy; ak nebude potomstva, lebo ho možno nebude, bude ten, čo sú v ňom zapísané činy každého človeka od vekov do vekov. No zbytočné sú naše obavy, precitli národy Slovanov, ako široko-ďaleko siahajú, s novým pokolením všade rozkvitá nová sila, všetko sa hýbe, čo bolo mŕtve. Prešli driemoty, nasledovať musí život, život; aký však, ktože to môže uhádnuť? — Aby som Vám tu obšírnejšie rozložil svoje úsudky, želania, nádeje vzhľadom na našu literatúru, iste nebudete očakávať, lebo na to bude inokedy vhodnejší čas. No predsa sú niektoré veci, s ktorými sa Vám chcem už vopred zdôveriť. — Osožilo to, čo som urobil pri zásielke niektorých slovenských národných piesní do Viedne s odpisom Vášho listu,[2] nie síce bez prenáhlenia, nemajúc na to od Vás nijakého dovolenia. Isteže treba málo, ale jadrných síl — a také boli Vaše. A tak dvihli Česi svoje hlavy na onen príhovor, lebo cítia svoju nahotu. Veď nám nechýba učených, čo by sa vyznali vo všakových vedách, inde väzí tŕň. Pán Jungmann sám ubezpečil nášho priateľa Blahoslava, že sa neustále pracuje v každom odbore vedy; vraj mnoho pripraveného už leží v rukopisoch, aby sme len boli trpezliví, ak vraj nevyjde svetlo z Prahy, inde budeme vraj darmo hľadať pomoc.

Pán Nejedlý by veľmi rád pokračoval v Hlasateli,[3] no nik mu nechce prispieť svojimi prácami! Sotva vraj pripravil päť hárkov! Na slovníku[4] (česko-nemecko etc, etc. -om) sa pracuje, vzorom preň má byť onen všestranný, všetkým slovanským dialektom venovaný Lindov[5] slovník, s akým sa nemôže pochváliť ešte nijaký národ okrem Poliakov. Ale o všetkých týchto veciach inokedy viacej zo skúseností. Aj ja pracujem, koľko len môžem svojimi skromnými silami a pri toľkých starostiach o živobytie. Hotové mám Aristofanove Oblaky s obšírnym oboznámením so všetkými jeho spismi a starou komédiou vôbec; Schillerovu Máriu Stuartku s výkladom od verša k veršu; najmilší mi predmet pod slnkom, Krátku históriu literatúry slovanskej podľa všetkých nárečí[6] (po prvom návrhu po nemecky) s pripomenutím prostriedkov, ako sa ich naučiť, napr. slovníkov, gramatík, klasických spisovateľov, biblií etc; Výťahy z Jenského rukopisu, týkajúceho sa magistra Jana Husa;[7] veľkú Zbierku lyrických básní[8] etc. — Viedenský ústav veru nesplnil očakávanie.[9] Kde je chyba, ťažko povedať. Nepatrí sa však ho preto znevažovať a opúšťať; hoci akokoľvek nedokonalý a vo svojom vnútornom usporiadaní podliehajúci nečasovým zmenám, predsa bol zatiaľ jediným z tých, ktoré — ako som sa už inokedy vyjadril, vybŕdli z kalu všednosti.

Rád by som sa dozvedieť, čo robia Vaše Umky a Milostenky.[10] Nepustite ich, preboha, od seba. Ak to urobíte Vy, potom čo mne pozostáva? Vypočujteže hlas, vypočujteže prosbu úprimného priateľa. Zajasol som, keď sa mi dostali do rúk niektoré Vaše práce. Moje očakávanie prekonal i znamenitý duch, ktorým sa neba-zeme dotýkajú, i opravdivé, s duchom jazyka nášho sa zrovnávajúce veršovanie (v hexametroch). Veci sa ešte môže pomôcť. Ja Vám neviem poradiť, nemám hudobného sluchu. Vy ste moja nádej, lebo my nemáme v reči našej nijakej prozódie, nijakej metriky. Stará Rozova bola pravá, no, chtiac jej zohnať z tváre komára, zabili ju. Nechže sa hoci svet zrúti, ja na tom trvám, že naše terajšie veršovanie je iba netvorom nebásnického ducha. Koho príroda nepomazala za básnika, nech sa do básnictva nemieša. Ale nestačí ani sama prírodou daná schopnosť, potrebná je znalosť jazykov, najmä starých, vzhľadom na ich prozódiu a metriku. Veď i Gréci mali svoj prízvuk, bohatší než je náš, a predsa im prízvuk nevytváral slabiky! Nech si ich ním Germáni merajú, u nich je to ľahko, lebo prízvuk pripadá na dlhú slabiku. Povedzte: Stvárame lomoz! Robte, čo chcete. Iba heslo, a už spadne z oka beľmo. Mne sa zdá, že Jungmann to cíti.

[11]

[12] [13]

Premýšľajte o tejto veci, prosím, ak sa mi chcete na tomto svete dačím zavďačiť, aby sme si pri stretnutí mohli priateľsky pohovoriť. Želal by som si od Vás zopár skúšobných príkladov tohto veršovania, celej básni nerozumiem, ale každému veršu (hexameter alebo sapfický)[14] osobitne, pretože podľa Vašej mienky obsahuje zmerané niektoré už spomenuté slová. — Pán Hříb vo svojom Českom básnictve v novom rúchu (v Príl. 1816, č. 30) vniesol do starého zmätku ešte viacej zmätku. Zdá sa mi, že takto veci nemožno pomôcť.

Keď som sa dopočul, že sa zapodievate Ossianom,[15] chcel som sa Vám zavďačiť Aschwardtovou piesňou,[16] pretože sa dosiaľ z Nemcov on jediný kvôli svojmu básnikovi naučil jazyk pôvodiny; ale priateľ Benedikty mi povedal, že ju už máte. Podobne i s Popovými spismi.[17] Azda sa Vám len predsa dačím z mojich rúk zavďačím? — Čo Krasicki[18] preložil z Ossiana do poľštiny, to som dosiaľ nevidel, lebo poľské knihy nedostať. Ak Vám dá pán Hromádko tlačiť tie prvé spevy s nesčíselnými chybami, ako všetky básne moje, ba i Váš list, čo ma bolí najviac a čo som ja nezavinil, predsa neľutujte. Škoda, veru škoda! Naše národné piesne, ktoré mi poslal Blahoslav, vznecujú ma každý deň novou radosťou. Kvôli ich dôkladnejšiemu preštudovaniu musím s nimi porovnať poľskú zbierku (vo Varšave 1778 a nasl.), ďalej ruskú a srbskú, z ktorých nemám teraz poruke ani jednu.[19] Priložený list ráčte odovzdať pánu Palkovičovi.

*

19. októbra 1819

Milý priateľu! Nečakane až neskôr Vám môžem oznámiť, že som sa 15. októbra[20] šťastlivo dostal na miesto svojho povolania. Od toho času žijem tu spokojne a som zdravý. Nájduc tu celkom nový svet, nedalo sa mi ani pomyslieť na inú prácu okrem tej, ktorá ma tu dovôkola obkľučuje.

Nový Sad je mesto znamenité. Kto sem príde, nemôže sa dosť vynačudovať, odkiaľ tuná táto nádhera, ľudnatosť, vzdelanosť. Je to úplne niečo iné, než človek očakával. Vo všetkom sa to podobá prešporskému okoliu.

Na našich školách začnú vyučovať dňa 1. novembra. Môžete si domyslieť, priateľu, aká to práca. Nie je tu ešte nič, úplne nič, ani žiadneho poriadku. Nevýslovné zaťaženie mi visí na krku. Gymnaziálna budova je čosi nádherné. Takú som ešte nevidel. Náš fundus[21] vynáša temer 90.000 zlatých, a časom bude aj viacej. Cisárske privilégium,[22] vydané po latinsky a srbsky, znie krásne.

Koľkokrát som na Vás myslel počas nášho vinobrania. Tu by ste boli videli opravdivý poetický život sviežeho slovanského národa. — Čo nás teraz veľmi zarmucuje, je choroba, ktorá postihla Mušického,[23] archimandritu. Jeho strata bola by pre Srbov nenahraditeľná. Nedávno vydal tri ódy: jednu na národ, dve na naše gymnázium, všetky zložené v starej časomiere.

Ja v srbštine slabo pokračujem, nemajúc až dosiaľ nijakého času. Dúfam však, že sa v nej za rok celkom zdokonalím. — Čo naši Česi? Viete dačo o nich? Napíšte mi, prosím; pošty sú Pešť a Petrovaradín.

Ak si ma dakto ešte pamätá, pozdravte ho odo mňa.

*

15. februára 1820

Predsa bolo môjmu srdcu potešením počuť od Vás, ako usilovne pracujete v obrannej oblasti. Určite nemajte pochybnosti o mojej horlivosti. Čo sa nestalo, ešte sa môže stať. I metrika, ktorá nie je napísaná, môže sa napísať. Nech Vás neznepokojuje, že okrem svojej úradnej práce nemôžem mať teraz iných predsavzatí. Pravda, náramne som preťažený, ale i toto sa čoskoro môže zmeniť. Vašej žiadosti vo veci národných piesní vyhoviem, t. j. pošlem Vám ich, alebo donesiem sám. I mne sa zdá, ako ste sám podotkli, že by bolo treba zaradiť do cyklu i srbské, české, ruské etc. spevy. Srbskými Vám chcem poslúžiť, lebo také ste sotva počuli. Do tunajšej, mnou založenej gymnaziálnej srbskej bibliotéky doniesli knihu slovanských spevov,[24] vytlačenú v Benátkach latinským písmom. Na prvý pohľad som tam našiel mnoho skvostného: starožitné slovanské piesne, sčasti historické, sčasti mytologické (rozumie sa — z mytológie slovanskej). Začiatok jednej z nich: Još nebyše Zora zabielila, Ni danica pomalila lica[25] — pripomínal mi akýsi zlomok v Antonovej knihe[26] o starých Slovanoch, ktorý sa priam tak začína a on ho pokladá za poľskú pieseň. Je tu i pieseň o Lelovi, Polelovi, Kolede[27] etc. Nabudúce viacej, ja som mal knihu iba raz v rukách — hoci je pod mojím kľúčom — čo pripíšte môjmu mnohonásobnému zaneprázdneniu.

*

2. augusta 1820

Milovaný priateľu! Neskoro, veľmi neskoro sa k Vám poberám s odpoveďou na onen Váš milý, ešte v mesiaci apríli mi poslaný list. Každodenne domŕzajúca úradná práca a chudoba moja v tých pokladoch, na ktorých sa zakladá blaženosť človeka zasväteného vyššiemu životu, boli a sú príčinou tohto oneskorenia. Ach, prečo nám nie je dožičené zotrvať v oblasti toho šíreho sveta, ktorý si v jari vystavala naša mladícka obrazotvornosť? Prečo nás z neho burcujú poludňajšie búrky a vháňajú medzi tieto úzke, tesné, hĺbajúcim rozumom horko-ťažko zbité steny? — Či nie sme my nešťastní vlastne preto, že sme mali šťastie zahorieť za niečo vyššie, než čo nám poskytuje všedný život! — Neviem veru, ako sa z týchto okov vyslobodiť. Isteže som mnoho o tom premýšľal a ešte mnoho premýšľam, ale cestu nenachádzam nikde. Často sa mi zdalo, že ten oheň vo mne vyhasol, že tie mocné hlasy utíchli, že som ako aj ostatní dobrí okolo mňa; ale bol to iba mam, iba kratučké zdriemnutie, po ktorom nasledovalo tým búrlivejšie prebudenie. Tieto všedné formy života nikdy ma nemôžu priviesť k onej spokojnosti ducha, ktorá môže plynúť iba zo šťastného vyvodzovania ideálov.

Z tohto môžete sám usúdiť, ako sa asi duch môj cíti v tomto a takom rozpoložení mojich vecí. Prinútený som pracovať tými všednými, potuchnutými a bezduchými formami, ktoré predsudkov plné storočia a jalový zvyk povýšili do dôstojnosti nezmeniteľného zákona. Tuná, priateľu, všetky idey unikajú — a čo ostáva, to sú vekom obrúsené kamienky, s ktorými sa musíme ihrať. — Toto však nehovorím preto, aby som sa Vám sťažoval na svoje položenie v obyčajne platnom zmysle. Ak môj stav nie je dosť skvelý, asti[28] tu čestný (dovoľte mi už aj jedno srbské slovo) a pravda, znesiteľný. No že oblasť direktorstva nie je najpríjemnejšia môjmu duchu, ktorý sa bol kedysi zanietil za iné, o tom Vy sám budete najmenej pochybovať, lebo ma poznáte. Ale čo sa stalo, to sa už teraz neodstane.

Tak sa, hľa, rúca každá nádej naša; a iné nič nepozostáva, než zbierať tie suché ratolesti, čo ešte kde-tu zostali z onoho zeleného nášho sveta. Ja som to už aj urobil a mienim ešte robiť, kým alebo tu alebo tam nenájdem lepšiu vlasť. Drahému Jungmannovi nášmu som pred niekoľkými dňami poslal Stuartku, nezmenenú, iba tu i tam opravenú, rozpravu o hexametri[29] (asi tri hárky) a známy onen začiatok zaumienenej metriky, napísanej vo forme reči o sile umenia a najmä básnictva. Všetko to urobil som na žiadosť priateľov, Jungmanna a Vás, ktorých hlas poslúchnuť pokladám si za povinnosť, zanietený súc láskou k našej národnosti, a nie preto, že by som oné diela pokladal za hodné vydania. Lebo o Stuartke viete sám — ale odpusťte — nieto tu miesta, aby som sa Vám ospravedlnil. Priznávam si v tom svoju slabosť. Dielko som chcel hodiť do ohňa. Teraz som sa ináč rozhodol. Nechajte mi túto pamiatku z onoho sveta, v ktorom som rozumom tápal v tme, ale obraznosťou jasne videl; v týchto časoch však rozumom vidím jasnejšie, ale obraznosťou väzím v nesmiernej mrákote. Svoje chyby sa nijako nehanbím pripomenúť, neprajnými posmešníkmi, ak nejakí budú, pohŕdam, súc si vedomý, že mojou úlohou je venovať sa niečomu vyššiemu a lepšiemu, čo som činom ešte nedosiahol, a čo títo ani mysľou ani vôľou nepoňali a sa toho nedotkli. Rozpravu o hexametri som napísal unáhlene a priletmo. Nechcem, aby dakto na moje slová prisahal; nech dakto, čo sa dopracoval k niečomu lepšiemu, predloží dačo lepšie. To posledné iba pre časopis, málo v tom, ale od chudobného prijmite vďačne i máličko.

Ak mi bude génius priaznivý a ak bude vychádzať „Krok“, v krátkom čase pošlem úryvky z metriky, napr. o verši sapfickom a strofe toho istého mena; o alkaickom verši a strofe[30] etc. Rozpravy kozmo-geografiologické,[31] či ako ich mám nazvať (ono iba po aristofanovsky), v mysli už pripravujem. Najviacej by mi bolo ľúto, keby mi nejakým nečakaným, ohromne zlým osudom a lósom, ako tamto Sokratovmu žiakovi jeho idey, unikli tieto obľúbené plody umu. Nemôžem sa Vám tu dostatočne vyjadriť, čo zamýšľam: vychádzajúc z bodu terajšej dokonalosti filozofie a prírodospytu (sensu eminenti),[32] chcem v dokonalej štylistickej forme predložiť idey a myšlienky, ktoré vznikajú pri skúmaní univerza (jeho častí) buď matematicky, buď chemicky všeobecne a vôbec (im Allgemeninen und Grossen).[33] Nechcem teda písať astronómiu ani prírodospyt v obyčajnom zmysle slova, ale iba z toho vyplývajúce rezultáty tak zhrnúť, aby ich mohli porozumieť i neuniverzitáni. „Obrovské, nemožné to predsavzatie,“ poviete. Bude aspoň na skúšku. Predchodcov mám veľa; poslúžiť sú mi ochotní Bonnet,[34] Bode,[35] De Luc,[36] La Place, Kdeiner[37] (?), Ballenstädt,[38] no títo všetci sa veľmi vzdialili od mojej idey. Ľutujem, že mi chýba Platón. S ním sa musím najprv spriateliť, lebo materiál nepotrebujem, iba formu.

Predovšetkým túžim po Vašej Estetike.[39] Poskytnite mi aspoň dačo, lebo i ten oheň, ktorý ešte vo mne k umeniu tlie, pomaly sa udusí, ak mu Vy neprispejete na pomoc. Prepisovateľa predsa nájdete — aj keď nebude hoci Veleslavínom,[40] jednako porozumiem tomu, čo prepíše. Pošlite mi to poštovým vozom. Čo sa deje v Čechách, neviem. Rastlinára[41] som nevidel. A čo je so (Palkovičovým) Slovníkom? Teda tá rozpustilosť aj na neho došla? Vukovi musel byť katom![42] Hanba, hanba hanebná!

*

8. marca 1821

Ak sa Vám však bude zdať, že som od nastúpenej cesty čiastočne odbočil a plachty spustil skôr, než som doplával do prístavu, musíte si uvedomiť, že sa i s tou najlepšou vôľou nemožno vyhnúť protivenstvám osudu, ale že dobrý a skutočný plavec preto nezúfa, a predsa dosiahne svoj cieľ, aj keď o dačo neskôr. Veru od toho času, čo som odišiel z Prešporka, ba azda ešte skoršie, takmer úplne som stratil zamilovaný ten svet mládeneckých ideálov a namiesto neho našiel iný, od neho odlišný, v ktorom síce pyrenejského skália a severského ľadu dosť, len kastalských prameňov[43] a larisejských hájov[44] nieto. Ale čo sa tým stratilo? I vo mne často, netajím sa, skrsla tá strašná myšlienka, že po zazretí žiarivého ružového sveta skočil som do tŕnia a uviazol v ňom, a že mi teraz aj cédry a palmy vyrastajú na pleciach… Táto chvíľa minulých dní patrí však medzi slabšie chvíľky môjho života, a ja som šťastný, že som mohol zažiť aj mohutné chvíle. V týchto mohutných chvíľach som spoznal tú veľkú pravdu, ktorú môj a Váš priateľ takto vyslovil: „Každá chvíľa dosahuje svoj cieľ, každý čin sám v sebe má cieľ bez toho, aby slúžil ako prostriedok niečomu inému,“ a uvedomil som si, že týchto niekoľko slov väčšmi zaváži než 0,999.999… spisovateľstva našich doterajších česko-slovenských takzvaných klasikov. A preto ak zbadá oko Vaše krásu a neukáže ju iným, nech oslepne, nič sa nestratilo; ak začuje ucho Vaše akord a neodovzdá ho iným, nech ohluchne, nič sa nestratilo; ak príde Vaša myseľ na pravdu a nedokáže ju iným, nech zomrie, nič sa nestratilo: krása zostane krásou, akord akordom a pravda pravdou, hoci by ich uznala myriada živých svetov, alebo najmenší atomček, ktorým sa začína pohyb. Ale aj ináč som spokojný. Ak mi nebolo súdené nájsť cestu k hradu krásy, ale k inému, aj tak dobre; kadiaľ som kráčal, vytýči sa kríž a napíše: „Nie sem, ale tam.“ Lebo napokon je mi všetko jedno, či budem spodným alebo vrchným kameňom na tej stavbe, ktorú si na pamiatku buduje môj národ, nech sa len stavia a dostavia.

Veľmi túžim po Vašej estetike; sľúbené som čakal z Prešporka, ale teraz nemám veru nijakej nádeje, ako ste prešli do Viedne.[45] Vyšlo niečo z Kroka a v Kroku dačo od Vás? Slovenské piesne teraz už vari natoľko nepotrebujete ako onehdy, všetky by som Vám nemohol poslať, no niečo azda. Kollár, s ktorým som cez minulé školské prázdniny (ako som Vám už písal) prehovoril nejedno slovenské slovo, priveľmi do mňa dobiedza a bedáka, že som vo vyhnanstve. Ale kde neplatí pre Slovana ono „Vtáci nebeskí a zvieratá pozemské majú kde skloniť hlavu, ale syn Slávie nemá kde?“[46] S Kollárom teda vydáme niekoľko pesničiek.[47]

*

15. októbra 1821

Až priveľmi som zaneprázdnený úradnou prácou a povolaním a takmer úplne odtisnutý a odlúčený od našej literatúry. Vďaka priateľskej ochote nášho neúnavného Jungmanna[48] dostal som druhý zväzok Kroka — kiež mu boh natrvalo dožičí stáleho zdravia a života — lebo je všetkou našou nádejou. Vy ste spokojný s Krokom? Ja teraz, vzdialený a už takmer neschopný, môžem o týchto veciach usudzovať iba nesmelo. Mne sa Krok veľmi páči. Radosťou ma naplnilo, najmä keď som tam našiel Vašu rozpravu o estetike — a iba to som ľutoval, že som vždy musel zostať v predsieni, nemôžuc sa dostať do samotnej svätyne. No dúfam, že čo sa raz začalo, čoskoro to dokončíte a potešíte nás celou prácou.

*

25. novembra 1821

Čo mi najviac život strpčuje, je moja rozlúčka s ideálmi, na ktorých som lipol dušou i mysľou. Keby ma však preto moji priatelia milovali menej než predtým, to by mi ho ešte väčšmi strpčilo a to by som nikdy nevládal zniesť. Vy ma aspoň, priateľ milý, i lepšie poznáte a Vaša skúsenosť Vám denne väčšmi pomôže pochopiť môj bôľ. Keď sa koleso života začne točiť, potom ho už vôľa človeka nevládze zastaviť; beží, kam beží, hnané základnou prasilou — silou protikladu. Ja síce nevravím, že by som bol už tam, ale že tam prídem, a že tam skôr-neskôr prídete aj Vy, to dobre viem. Jedinou mojou útechou je, že v úradnom prostredí, kam ma vrhla ruka osudu, nie je zbytočné moje úsilie. Môj literárny život však teraz zastal na akomsi bode ľahostajnosti. No všetko môže byť ešte ináč.

Aj nášmu milovanému Jungmannovi som pred dvoma mesiacmi napísal, keď som dostal druhý zväzok Kroka. Estetickú rozpravu som si prečítal s nevýslovnou potechou; svoju žiadosť som Vám oznámil už predtým. — Moja úbohá Stuartka azda niekde na cenzúre naveky zahynie; tak bolo s ňou, keď žila, tak má byť i po smrti. Bol by som predsa rád, keďže sa narobilo toľko kriku, aby už raz vyšla tlačou, lebo i jej nemetrickosť by sa mohla brániť podľa Jungmannových základov v druhom zväzku Kroka, s ktorými úplne súhlasím. Ak budete písať Jungmannovi, smelo môžete spomenúť túto vec, nie však v mojom mene, ale Vašom. Tak by sa aspoň dačím vyplnila medzera v mojom literárnom živote a nepokladali by ma za mŕtveho.

*

28. novembra 1822

Či Vy máte, priateľu, dajaké zprávy z Čiech? Ja som milému Jungmannovi písal ešte pred svojím odchodom do Pešti, ale až dosiaľ som nedostal nijakú odpoveď. Ani Blahoslav, ani Kollár sa nehlásia; a tak musím teda opäť iba ja začať. Veru ak nebudú Česi horlivejší a usilovnejší než my Slováci, koniec všetkému. Nevynímam ani seba. Ja som toho názoru, že dokiaľ v Uhrách nezaložíme dajakú spoločnosť, ktorá by začala vydávať časopis pre vzdelanejšiu časť ľudu, nedosiahneme nič. Krok vždy zostane vlastníctvom iba malej časti národa, v Uhrách sa nemôže udomácniť. Mohol by to urobiť Palkovič alebo Kollár. S tamtým vari už vôbec nemožno rátať, treba teda na druhého obracať pozornosť. Ak sa opäť dakde stretneme, čo dajboh, budeme predovšetkým o tom rokovať.

*

22. januára 1824

Pánu Jungmannovi vystaviame vo svojich srdciach, vystavia naše potomstvo — dajboh, spravodlivejší, vďačnejší a šťastnejší než my — pomník, čo pretrvá veky, ak nás obdaruje slovníkom, ktorému zasvätil dve tretiny svojho života a ktorý istotne bude, ako Lindov pre Poliakov, našou radosťou, našou potechou a našou slávou. Ak vyjde na predplatenie, nech mi pán Jungmann nezabudne ihneď oznámiť; nie som síce v lone Slovenska, ale aj v dolných Uhrách je veľa Slovákov, ba i medzi Srbmi sa nájdu, ktorí si ho radi predplatia. — Ľúto mi je, že Krok pre nedostatok spolupracovníkov vychádza tak neskoro (štvrtý zväzok som už od pána Jungmanna dostal); prepotrebné je, aby sa udržal. — A čože Vy, milý priateľu, robíte? Ako sa Vám darí vo Vašich prácach? Historické bádanie, ktorému ste sa oddali, je iste chvályhodnou vecou a vzbudzuje vo všetkých nás tu radosť, nádej, potešenie už vopred, ale bola by to predsa veľká škoda, veľké nešťastie pre našu úbohú literatúru, keby ste v budúcnosti, ako sa zdá, opustili celkom pole estetiky. Oblažte nás, preboha, predsa už raz po takom dlhom čakaní svojou estetikou, veď ju dávno máte v rukopise hotovú a príležitosť vytlačenia by Vám azda Praha poskytla. Ináč Vás vyzveme — na súboj — a povedieme s Vami krutý boj. Poviete azda: A prečo vy Podunajci ešte stále úhoríte? Mýlite sa, priateľu, ak ste takej malej viery, zmýšľajúc o nás tak zle. Neúhoríme — iba na zasiatu roľu padlo viacej snehu než inokedy, než sme očakávali; až príde jar, naše siatiny sa rozzelenejú. Milý, drahý Kollár sa má už lepšie, svoj úrad opäť zastáva od decembra minulého roku. Azda viete, že sme vlani vydali piesne; ak Vám ich Kollár pre svoju chorobu dosiaľ neposlal, urobí tak čoskoro. Keďže ich tlačili v jeho neprítomnosti, zohyzdené sú dosť i hrubými, i mnohými chybami. Ale nemôže to byť ináč v Uhrách, kde spisovateľ sám musí byť korektorom. Ja už štyri roky usilovne zhromažďujem úplnú slovenskú (Slovákov v Uhrách) a srbskú bibliografiu, ktorá má slúžiť za základ histórie literatúry. Choroba prerušila veľké moje úsilie. Páni Linde a Jungmann nech len pokračujú, my pôjdeme v príhodnom čase za nimi. Nadovšetko by som si želal, aby sa v Pešti ujala nejaká slovenská typografia.[49]



[1] Blahoslav — Ján Benedikti

[2] Osožilo to, čo som urobil pri zásielke niektorých slovenských národných piesní do Viedne s odpisom Vášho listu… — Narážka na Šafárikov príspevok, ktorý v tomto výbere vychádza s názvom Prívet k Slovanom (str. 28). Šafárik ho uverejnil v Prvotinách pěkných umění a zaradil do neho aj Palackého list (pozri vysvetlivky k str. 30 a 31).

[3] Hlasatel český — časopis vydávaný Janom Nejedlým v rokoch 1806 — 1808 a 1818; vychádzal štvrťročne

[4] Slovník česko-německý — Josefa Jungmanna, na ktorom autor pracoval od r. 1800, ako to sám spomína v úvode k nemu.

[5] Samuel Bogumił Linde (1771 — 1847) — organizátor poľských kultúrnych inštitúcií, vydal vo Varšave veľký šesťzväzkový Słownik języka polskiego (1807 — 1814). V čom bol tento Slovník Jungmannovi vzorom, o tom sa Jungmann zmieňuje v úvode k svojmu Slovníku.

[6] Krátka história literatúry slovanskej — neskôr tlačou vydané Šafárikovo dielo Geschichte der slawischen Sprache und Literatur.

[7] Výťahy z Jenského rukopisu, týkajúceho sa magistra Jana Husa… — Tieto výpisy si Šafárik urobil za štúdií v Jene z rukopisov Husových listov; zachovali sa v Šafárikovej pozostalosti spolu s inými výpismi z biblií a iných starých tlačí (Osvěta 1895).

[8] Zbierka lyrických básní — tá už tlačou nevyšla

[9] Viedenský ústav veru nesplnil očakávanie… — Narážka sa vzťahuje pravdepodobne na Prvotiny pěkných umění, ktoré vydával Hromádko vo Viedni. V tomto čase vydavateľ spojil svoje Noviny a Prvotiny s podnikom na poistenie proti ohňu, povodniam a krupobitiu, pričom poistenec musel za zvýšené predplatné odoberať tieto časopisy. Prvotiny potom už iba živorili, lebo vydavateľ sa nestaral o zvyšovanie ich úrovne.

[10] Umky a Milostenky — Palackého básne (v antických rozmeroch) a štúdie z estetiky

[11] Pozn. ZF: Nasledujúci odsek vkladáme ako obrázok, lebo obsahuje znaky, ktoré nedokážeme vložiť ako text.

[12] Duo breves = una — (lat.) — Dve krátke rovnajú sa jednej dlhej.

[13] Quatuor alebo quinque breves (lat.) — Štyri alebo päť krátkych.

[14] Sapfický verš — grécky verš takéhoto vzorca: — ◡ — — | — ◡ ◡ — ◡ — ◡

[15] Ossian — Palacký preložil z Ossiana tri spevy v próze, z ktorých dva vyšli v Prvotinách pěkných umění 1817.

[16] Aschwardtova pieseň — správne má byť: Ahlwardtova pieseň, pretože Chr. W. Ahlwardt preložil Ossiana (1811)

[17] Alexander Pope (1688 — 1740) — anglický básnik, preložil časti Iliady a Odysey rýmovane, desaťslabične

[18] Ignacy Krasicki (1735 — 1801) — poľský satirik a bájkár, vydal r. 1780 Pieśni Ossyana, syna Fingala

[19] … musím s nimi porovnať poľskú zbierku…, ruskú a srbskú… — Spomínanú poľskú zbierku nepoznáme; z ruských zbierok bola známa zbierka Novoje i polnoje sobranie Rossijskich pesen (1780 — 81), Čulkova zbierka Sobranie raznych pesen (1770) a zo srbských Karadžićove zbierky.

[20] 15. októbra 1819 prišiel Šafárik do Nového Sadu.

[21] Fundus (lat.) — základina, majetok

[22] Cisárske privilégium — roz. o založení gymnázia v Novom Sade

[23] Lukijan Mušicki (pozri vysvetlivku k str. 28) bol predstaveným pravoslávneho kláštora (archimandrita) v Šišatovci a napísal na Šafárikov príchod ódu. V ódach Mušicki používal síce antické strofy, ale metricky sa nesprával dĺžkou a krátkosťou slabík.

[24] … kniha slovanských spevov… — Kniha talianskeho cestovateľa Alberta Fortisa (1741 — 1803) Viaggio in Dalmazia (Cestovanie v Dalmácii), ktorá vyšla v Benátkach r. 1774 a obsahovala prvé záznamy chorvátskych piesní.

[25] Još nebyše Zora zabielila, Ni Danica pomalila lica (srb.) — Ešte Zornička nezasvietila, ani Dennica nevystrčila tvár (srbská národná pieseň)

[26] Karl Gottlieb Anton (1751 — 1818) — pôvodom Lužický Srb, autor knihy Über die alten Slaven (Lipsko 1783) — O starých Slovanoch

[27] Lel, Polel, Koleda — slovanské božské bytosti

[28] Asti — pravdepodobne zle prepísané srbské slovo

[29] Rozprava o hexametri — tieto Šafárikove príspevky vyšli v časopise Krok 1821 (Výťah z řeči při začetí čtení metrických v **e 1. 1819) a 1823 (O hexametru. Zlomek z metriky české).

[30] Alkaická strofa — antická strofa nazvaná podľa básnika Alkaia

[31] Rozpravy kozmo-geografiologické… — Šafárik sa síce v tomto čase zapodieval štúdiom astronómie, ale spomínanú rozpravu neuverejnil; podobne nevyšli ani jeho ďalej uvádzané články.

[32] Sensu eminenti (lat.) — v pravom zmysle

[33] Im Allgemeinen und Grossen (nem.) — Vo všeobecnosti a v celku

[34] Charles Bonnet (1720 — 1793) — francúzsky filozof a fyzik

[35] Johann Bode (1747 — 1826) — nemecký astronóm v Berlíne, popísal hviezdy

[36] Jean André de Luc (1727 — 1817) — fyzik v Londýne a Berlíne, zostrojil barometer

[37] Kdeiner — asi zle čítané meno

[38] Johann Georg Justin Ballenstädt (1756 — ?) — nemecký bádateľ o vzniku sveta

[39] Estetika — ide o práce Palackého, ktoré neskôr vyšli tlačou: Přehled dějin krásovědy a její literatury (Krok 1823) a Krásověda čili o kráse a umění (ČČM 1827).

[40] Daniel Adam z Veleslavína (1546 — 1599) — významný český tlačiar a vydavateľ, ktorý si veľmi dal záležať na úprave vydávaných diel

[41] Rostlinař aneb O přirozenosti rostlin — dielo Jana Svatopluka Presla, redaktora Kroku, ktoré vyšlo v troch dieloch (1820 — 1835) a zostalo nedokončené

[42] Vukovi musel byť katom! — zmysel týchto slov nezistený

[43] Kastalský prameň — pri Delfách v Grécku. V staroveku to bol symbol básnického nadšenia.

[44] Larisejské háje — tiché háje v Grécku, ospievané básnikmi

[45] … ako ste prešli do Viedne. — Palacký žil ako vychovávateľ v Uhorsku a zimu 1820 — 21 strávil so svojimi žiakmi vo Viedni.

[46] Vtáci nebeskí… — prispôsobený citát z biblie

[47] S Kollárom teda vydáme niekoľko pesničiek. — Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823)

[48] Jungmann v článku Krátký přehled prozodie a metriky indické (Krok 1821) odporúčal využívať indické metrické vzory.

[49] Typografia (z lat.) — tlačiareň





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.