Zlatý fond > Diela > Básne sedemdesiatych a osemdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Samo Bohdan Hroboň:
Básne sedemdesiatych a osemdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Peter Kohaut.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 147 čitateľov

Spev strážnych duchov nad slovenským horstvom


Hor sa! hory Slovian-sveta
hor ku slncu večná leta.
Už nad vami zory hrajú,
deň večnosti znamenajú.
Hor sa, Slovák! hor na hory,
do vied večných prvozory.
Vedy hrajú s modlitbami,
ako spevy s organami.
Nech Amfión, Dávid nový,
z hôr sa ozve Christa slovy.
Ducha vedou nech ti zvonia,
rabstvá putá ti rozronia.
Zoberte sa, Slovian-hory,
kôl Kriváňa do sobory,
hore hlavy v nebosvory.
Hor sa, Slovák, na hôr horu,
do voľnosti celozoru.
Šírych nebies ku priestoru,
hor ku viestom[1] ku prorokom,
prestaň besov byť otrokom,
čo ti hory vyrubujú
a z ich rudy putá kujú.
Matka Runa[2] lká nad vami,
otrockými Slovákami;
vaše bane vaším hriechom,
cudzích duchov sú pelechom.
Háj si, Slovák, háj si hory,
božie chrámy a komory:
mlieka, medu, mäsa sklady,
liečnych bylín, lesov sady,
viníc, ovocín ohrady,
i vôd uzdravných kotliny,
a soľvarov prameniny.
Striebra, zlata, žulu, svoru,
drahokamov a mramoru
Bohom dané pokladnice,
železníky a zbrojnice:
sklepy jaskýň tajomstvenných,
rajov – bájov skamenených,
svätýň Bohom zremeslených.
Hájže, Slovák, tie svätyne,
rôde[3] i božej rodine.
Háj si hory i podhoria,
kým ti besi nedoboria
hradov, týnov rozvaliny,
vier a dejov pamätiny.
Kľúčom vedy sa otvoria,
a divne ti prehovoria.
I národných bohov skrovy,
i popolníc predkov rovy.
Chráň si, Slovák, i horhory,
nebotyčné ich kosory.
Ducha nesú v nesmiernosti,
túrne sú to a pevnosti,
čo od vekov ťa chránili
a v bôjach ľútych tvrdili
vo viere a národnosti,
nebuď v horách tých divokom,
všades' tam pod božím okom,
nenes ta pálenky besa,
nepusť oheň si do lesa,
maj srdce a strom zelený,
nepáľ vatrou si v koreni,
sám svoj koreň tým kaličíš,
keď ho stromom božím ničíš.
Na odchode zhášaj vatry,
že ich vietor nerozjatrí,
by plamene ako besi,
nežreli ti šíre lesy.
Nekaz žiaden strom si živý,
nedri, nelúp, nebuď divý.
Bo keď lúpiš bez príčiny,
prídeš Bohu do obviny.
Len v opravdivej potrebe,
lup a stínaj ľuďom, sebe,
v obeť Tvorcovej velebe.
Neruš zápoly a skaly,
dosť, že rušia ich prívaly.
Nespúšťaj voslep drevo, skáľa besne,
bo či do ľudí či do statku tresne,
ťarcha na dušu zaľahne ti desne.
Poriadkom rúbaj starý les dospelý,
dôrastkom novým bude ti vždy celý.
No kde-tu zaháj stárež nad mladinou,
drevá rodičné nad novou rodinou,
vtač si nájde chvojku tam zelenú,
ovečka pašu slncom dosladenú.
Slniečko ziertom[4] v rúbanisko pozre,
kvietok vykvitne, malinôčka dozre.
Krajšie od kvieťa zjavia sa dievčiny,
so spevom zbierať kvietky a maliny.
Hájže si, Slovan, krásy svojho rodu,
od zlých motýľov, od hadieho zvodu.
Sťa sadov božích veličnú záhradu,
opatruj lesy, dbaj o ich omladu.
Uč sa po mene všetkých grúňov časti,
lúky a hole, jazerá prepasti,
dýchaj s praotci dych tej horovlasti.
Tu hľadaj stopy života praotcov,
ber si ich všade za prievodčích vodcov.
Pamätaj, čo ti viestili o horách,
o starých hradoch, pokladov zátvorách.
A staroznámych skál svojich podoby,
stromov i kvetov vždy nové ozdoby
sebe i potomstvu háji,
vesti nové o nich zbáji.
Ukrytých bralín jaskyne
zaháj vo viery svatyne.
Rodu tvojho pustovníkom,
kajúcim sa pobožníkom,
aby s Tatry dušou lkali,
a Praduchov vyzývali
zdvihnúť hory i rovniny
a všetky tvoje rodiny,
v nadvýšinu vševoľnosti,
pravdy, krásy, blaženosti.
Pri salašoch zriaď si byty,
chorým, pocestným úkryty.
Vodu čistú pramenistú
a žinčicu úzdravistú.
Žič nemocným a chudobe,
teš i kvietím ich v ťažobe.
Teš nemocných Pána hôr
a s nimi sa pred ním kor.
Divým kozám v nadoblačí,
kam krílo búrke nestačí,
po strmňavách tancujúcim
a mereúňom do úkrytov
po bralách sa vrývajúcim,
sťaby ľudia hvizdom divným,
výstrahu si hvízdajúcim.
Chráň Bohom danú slobodu,
zaháj ostatky ich rodu
v útočištiach výšin svatých,
nebies dutinou objatých.
Cárske orly morom svetla
hor ku trónu veslujúce
a holuby krílosvižné
medzi grúňmi poslujúce
a hrdličky stenom lásky
po zápoľach cukrujúce,
kukulienky žartujúce,
vtač zo sna hory budiacu,
deň i večer veseliacu,
zaháj v radosť Pánu svojmu,
nežertvuj gágoru tvojmu,
ni mamone a úžere,
bo s tým dušu čert ti berie.
Ani pre samopaš divú
netráp žiadnu dušu živú.
Cíti duša i vo vtáčku,
i v chrústiku a črviačku.
Ani kaňa a sup dravý,
ni medveď srdcom dudravý,
ni vlk divý, had plazivý
nie sú bezo lásky živí.
I v žabe a v jašterici,
ba i v ľútej vretenici,
čo oči hadu predala[5],
za jed, ktorým sa nabrala.
I v tých duch tej lásky dýše,
čo vesmiery si kolíše,
sťa kolísky svojho syna,
spása vekov – Hospodina.
I tie najkrutejšie zvery
netráp, ale miluj z viery.
Dal ti Pán ich na cvičenia,
pravdy božskej dosvedčenia,
že si hriešnik proti nemu.
Bohu svojmu najvyššiemu.
Niet na zveroch žiadnej viny,
nuž netráp ich bez príčiny.
Keď ich lovíš, lov a plieni,
no nie v dlhom ich trápení.
Žič im náhlo usmrtenie
vo vyšší byt prenesenie.
Niet na zveroch žiadnej viny,
nuž nemuč ich bez príčiny.
Čert a človek sú príčina,
zla všetkého oni vina.
Nuž zbav sa, Slovák, čerta a besnice,
chráň sa od hada, chráň od vretenice.
Kýms' nie víťazom dokonalej viery,
kým nevieš krotiť všetky ľúte zvery,
obúvaj nohy, pod kríkom nespávaj,
kde zemeplazy lezú, pozor dávaj.
Ak ťa had ujeu, veštci ťa uzdravia,
ak vretenica, len zázraky zbavia.
No chceš-li božie zázraky uzierať,
musíš pred Bohom prapokorou zierať.
Nuž nekaľ vieru, ni pramene vody,
v lese cudzom ni svojom neurob si škody.
Netráv si ryby, neplieň ich do zniku,
hájiť tŕlo, ikry, mladé vezmi si do zvyku.
Gazduj si s každou a osožnou zverinou,
i s jestrou vtáčou, s drevom a zelinou.
Nevynič liečne korienky a byly,
by znovu rástli a znovu kvetili,
rady a báje veštíc ti nosili.
Poznaj otravné huby, kríky, rasty,
i škodné hmyzy, vody a marasty.
Zbieraj si múdrosť, ako ich kynožiť
abo pre Boha a ľudí zosožiť.
Ako hoviadka od škody si chrániť,
od vlkov, hadov, medveďov ich brániť.
Ako byť lovcom silným, v Bohu smelým,
byť bačom múdrym, ovčiarom veselým.
Ako gajdošom chlapov veseliacim,
rezbárom umným črpák tvoriacim.
Ako hájnikom verným hôr zelených,
lúčin kvetistých, polian utešených.
Kde ako stavať salaše, koliby,
ako viesť ovce grúňom na priehyby.
Kde samopašné pásať jaloviatka,
kde mladé jarky, bľačúce jahniatka.
Ako viesť bujné kone, ťažké voly
ponad prepasti cez úzke zápoly.
Ako zlomené údy im napraviť,
v každej nemoci tvory božie zdraviť.
Tebe ich zveril Pán ich v opatoru,
ó, majže srdce ku každému tvoru.
Nevynič lovom krotkú si zverinu,
v kotných a mladých háj si ich rodinu.
Bo keď neuctíš Boha v nemom tvore,
zvykneš ho nectiť i v ľudskej patore.
Otca i matku i ženu i deti,
bratov i sestry peklu dáš za smeti.
Uč sa vo zveroch ctiť si Boha i seba,
bo všetko tvorstvo kričí už na teba.
Div, že nečuješ, čo ti kričia skaly,
čo revú hromy a ručia prívaly.
Buď už človekom, Slovák, vládni nami,
panuj nad zvermi, panuj nad horami.
Vymieňaj hory, vymieňaj si lesy,
kým ich nezničia úžerníctva besi.
Hory sú Bohom dané hromozvody,
ktoré ťa chránia od hrôzy prírody.
Široké lesy, vysočižné skaly,
na se sťahujú búrky a prívaly.
Milióny centov vody na nich ležia,
na lúky, polia, domy ti nezbežia.
No z chrbtov skalných divo obnažených,
z úbočí strmných hlboko zjarčených,
sťa pomstva božia rútia sa prívaly,
aby ti role i teba zobrali.
Nuž vymeň lesy, poskupuj si hory,
premeň ich cirkvi a rodu v tábory,
zaháj potomstvu za žizni komory.
Prijmi ich skaly, kvieťa a zverinu,
stromy a rody za svoju rodinu,
za svoju svätyňu.
Keď máš vystúpiť do hôr, do oblakov,
do sveta krásot božích a zázrakov,
zlož bremä hriechu horám na podnožia,
bo kade kráčaš, svätyňa je božia.
Počuj, čo lesy a vetry šuchoria,
čo rieky z hĺbin, doliny hovoria.
Pozri na bralá, teš sa ako dieťa,
keď z nich visiaca zavôni ti kvieťa.
Dumaj a spievaj, aby každé bralo
rodnou sa piesňou a božou ozvalo.
Rásť ako jela mysľou, tvrď sa bukom,
šír sa javorom, teš sa hôr ozvukom.
Ak si v obuvi a odeve celej
a v mysli hôrnej v svätodušné smelej,
ak máš istotu, že sám Boh je s tebou
a sám ťa odel silou a velebou,
neboj sa zverov, ani hadov ľútych,
ani vreteníc a čertov okutých.
V búrke sa pohrúž v morské oká hory,
spytuj vo hĺbkach mysli božej tvory
a stavbu horstva od samých základov,
i vrstvy Bohom ti daných pokladov.
Spytuj tajomstvá dolín obrátených,
bájov na bralách dávno zanemených.
Túžby a žiale s bolestnou materou,
do diaľnych grúňov povráňaj fujarou,
aby raz Tatry ako tie organy
svetôm[6] zahrali víťazné pejany.
Odej sa smútkom ako hmlou a mrakom
a zase pozri na svet slnca zrakom.
Veselo zanôť spevom i píšťalou,
zakrepči sebe mysľou horosmelou.
Veselo kúp sa so pstruhom vo riave,
hor vodospádom ihraj vo prúdave.
Srnou po grúni, kozou do strminy,
úplazom s ovcou keruj do výšiny.
Sokolom, orlom vznes sa nado chmáry,
tam, kde so zorou slniečko sa pári.
Na hôr končiaroch svätých najvyšnejších,
skloň sa pred Bohom v slzách najvrúcnejších.
Sväť Tvorcu hory, seba i rodinu,
za rajhrad večný, za večnú svätyňu.



[1] viest
[3] rôda
[4] ziert

« predcházajúca kapitola    |    



Samo Bohdan Hroboň

— básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.