E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 814 čitateľov

Niet domu, kde sa nedymí v komíne

V stráni pod Grabovikom,[1] sťaby prilepené o strmý bok, stoja domy bratov Bercov. Idúcky z dediny, vlastne mesta, prejdeš najprv popri dome Ivanovom, potom Franićovom[2] a tretí dom je, v ktorom býva Mate.[3] Ive je najstarší, Mate najmladší z nich. A tak i domy. Ivanov dom je najstarší a najmenší, Franićov je novší, pod ním pivnica s velikánskymi sudmi, a Mateho je už celkom nový, s akýmsi nádychom luxusu, pravda težackého, sedliackeho.

Franić dosť dávno vystavil svoj dom, ale ho nedohotovil. Vyzerá v ňom všetko akosi provizórne. Štyri steny zapackané zhruba maltou, podlaha z dosiek, pod ktorou je spomenutá pivnica, ale povaly ešte niet. Iba čo sú hrady poprekladané a či vmurované. Tak, že hneď z izby môžeš cele pohodlne prehliadnuť celú konštrukciu težackého dachu, to jest najsolídnejšiu čiastku domu. Na rohoch sú pribité laty a na nich naukladané ľapky kamenia, pekne jedna na druhej sťa šindeľ alebo šupiny na rybe, tak, že voda môže stekať bez prekážky. Aby bura[4] nevnikla špárami a nepodvihla celú konštrukciu — lebo bura by ľahko mohla rozhádzať i takýto dach — dach je zalepený zvonku maltou a poliaty pekne vápnom. Po trámoch sú rozvešané mužské a ženské košele a ostatné šatstvo a bielizeň, ba i kožené mechy, v ktorých náš sedliak prenáša mušt a víno, olej a vôbec všetko, čo je tekuté, dľa potreby i vodu z obecnej nádržky alebo more z neďalekého zálivu. Dom záleží teda vlastne z jednej jedinej izby, bez pitvora, kuchyne, alebo druhých miestností. Troma oblokmi zíva na mestečko, ak sú nie okenice drevené práve pričapené, jedným oknom a dverami hľadí rovno do stráne Grabovika, porastenej česmínami,[5] myrtovím a borovčím, spomedzi ktorého chrastia vyčnieva kde-tu bor svojou mohutnou korunou, alebo dumá stará šedivá oliva. V oboch štítoch pôjda, ktorého, ako sme videli, ešte nieto, tiež sa nachodí po jednom okne. Predbežne len vrabce čo si na nich dvoria, keď sa strhne neočakávane lejak.

Nuž nemožno sa v takomto dome cítiť domácky. No vzdor tomu i takéto prístrešie vyhovuje sedliakovi v tomto podnebí, kde konečne naozajstnej zimy ani nieto.

Zato však nech sa nikto nenazdáva, že je Franić človek zanedbaný. Naopak, on je sedliak, alebo ako sa tu hovorí, težak príčinlivý. Bude mať čosi i v truhlici, takže by dom ľahko vyriadil. Ale načo vyhadzovať groše, keď nemá ešte detí odrastených. Keď chlapci odrastú a budú sa mať ženiť, ľahko prehradí každému koterec, pokryje i povalu a narobí izieb, koľko len bude treba, takže každý pár bude ani v škatuli. Dosiek na sklade má vždy nadostač paron[6] Mikula, ktorý svojím trabakulom[7] dováža víno na Rjeku[8] a na spiatočnú cestu naloží sa tu i tu doskami a trámami z rozsiahlych lesov okolo Delnice a Ogulina.

Najstarší brat Ivan ostal sám v dome starom; z neho sa vyrojila celá rodina bercovská, alebo, ako ich tu prezývajú, pretúrovská. Pretúr znamená sudca, alebo asi to, čo bol kedysi u nás slúžnodvorský. Ktorýsi predok terajších Bercov bol akiste človek vynikajúci, že mu prilepili takú prezývku. Domec je neveľký, o malých okienkach, tiež len s okenicami drevenými. Povaly v ňom vôbec niet, lebo by izba bola prinízka, zato je dach vyfutrovaný zdnuka doskami, ako to býva v podkrovných izbách.

Nuž v tých časiech stavali sa napospol také domce. Žilo sa jednoducho, utiahnute, ale o biede tiež nebolo chyrovať. Káva sa vtedy nepila — pilo sa víno a v zime rakija — terkelica, ktorú mohol páliť každý sám na svojom kotlíku. Voda sa vôbec nepila, ako ani teraz — padá na žalúdok ako olovo. Spomínajú tiež, že sa ani nekúrilo. Jediný starý šor Nade,[9] veterán gardy Napoleonovej, oficier k tomu, pýcha nášho mesta, ktorý videl pekný kus sveta, i starú „Moskoviju“,[10] odkiaľ sa bol vrátil s celou kožou, iba čo mu na ušiach a nose bola oškvrnutá od ruského mrazu — tento pán Nade kúril z ohromného čibuka, dohliadajúc v poli na svojich težakov. Zato šnupal každý, ako hovorí stará kronika; šnupala i stará šora Reparata;[11] tá istá, čo to darovala tú ťažkú zlatú reťaz patrónke nášho mesta, blahoslavenej Matke Božej od Carmena,[12] ktorej socha so skvelou zlatou korunou ozdobuje náš hlavný oltár.

Zo starého domu vytiahol najprv Franić a o niekoľko rokov i Mate. Mate sa ženil dosť pozde, vyše tridsaťročný. Celé detstvo a mladosť strávil na mori, vždy pod komandom starého kapetana Dubčića. Vtedy čeliadka tak ľahko nemenila svojich pánov, a zvlášte takých, ako bol slávny kapetan Luka[13] Dubčić, známy vo všetkých prístavoch Adrie.

No konečne zunoval sa mu i život námornícky, jeho radosti i trampoty. Prišiel mu na um domec pod Grabovikom, v tôni česmín, prišli mu na um rozsiahle stráne zarastené chrasťou a ktoré boh na to stvoril, aby ich vykolčovala ruka ľudská, prekopala, vysadila révou a ťažila z nich divotvorný mok, ktorý obveseľuje dušu človeka. A možno najväčšmi prišli mu na um čierne oči, ktoré ho priťahovali, kým ho neprivábili nazad do rodného mesta. Čo bol zhonobil, z toho vystavil dom, omnoho elegantnejší, než Franićov. On videl kus sveta, mal väčšie nároky, než brat domár, odrastený v primitívnych pomeroch. Čosi zeme dostal i od bratov a ostatok zeme vzal od na kontrakt, kapetana Luku ktorý práve vtedy bol kúpil celé panstvo v mestečku. Tak Mate Berac nepremenil gazdu: stal sa jednoducho z mornára težakom toho istého kapetana Luku.

Sotva prišiel dom pod krov, náš Mate sa oženil. Jera[14] bola dievčina čiernooká, driečna, svižná ani ryba. Do roboty ako osa, sama svojimi rukami pomáhala mužovi kolčovať, prekopávať, sadiť a zakladať vinice; zvlášte kým nebolo detí. Keď boli vinice založené a počali donášať dôchodok, obmedzovala sa i ona na obyčajnú robotu težačky. Pod jej príčinlivou rukou nič sa nestratilo, ale skôr rástlo a veľadilo všetko. Mate predbehol v blahobyte i oboch starších bratov, predbehol mnohých druhých težakov, ktorí mali plné sudy, keď sa on ešte pri kolčovaní a vysádzaní potil. Jeho dom utvrdil sa v základoch, zabezpečil si budúcnosť, kým druhé domy írečité, solídne, zviklali sa vo fundamentoch pod tlakom ťažkých nových časov.

Mate i ináč preslávil rod pretúrovský. Keď príde medzi pánov, i medzi nimi má poctivosť. Je členom „crkovinarstva“ — cirkevného výboru — ako taký dozerá na robotu na cirkevných viniciach, delí voskovice o výročných slávnostiach v kostole a pri procesiách, drží kľúče od veľkej skrine, ktorá je v sakristii a kde sú dlhočizné voskové sviece.

V živote domácom tiež ho sprevádzalo šťastie. Odchoval syna Ivana a dve dcéry, Matiju[15] a Katicu.

Premena v tom živote nastala iba vtedy, keď sa Ivan oženil. Dnes už má dvoch chlapcov, ktorí rozveseľujú celý dom. Mať musí byť ustavične pri nich, ako vôbec matere v dnešných časoch. Zdá sa jej, že by zaraz zlomili si nohu, alebo, uchovaj bože, vylomili šiju, keby im nebola za pätami. Veď ono je i pravda, že sa ustavične liepajú po múroch a prístavách, ktorými je ohradený dvor sťa nejaká pevnosť. Nie div, že Barica[16] ani nestačí na druhé, ako behať ustavične za nimi. Ale Jera jej to nechce uznať. Šomre na jej daromnosť; žaluje sa, že s nevestou nevtiahlo vraj do domu poľahčenie, ako očakávala, ale skôr nepokoj a nová starosť. Barica, sprvu krotká, ústupčivá, začína svokre odvrávať. Tak sa neraz strhne medzi nimi ozajstná zvada. Stará neustúpi: ona zhonobila, nadobudla všetko svojimi krvavými mozoľmi; ona neprišla do hotového, ale hrdlačila celý život od svitu do mraku. Mladá neustúpi: dala na svet nádej a chlúbu pretúrovskej famílie, záruku budúcnosti — malého Mateho a Ivana. Ona má v dome stále a vynikajúce miesto…

Takéto zrážky vybavovali sa spočiatku potajomne. Tam niekde v kuchyni, alebo v kúte, len tak letky, ako mimochodom. Nebolo by dobre, aby sa dozvedel o nich gazda. Prísny je, neúprosný — nuž pravý Pretúr. No konečne hriech vybúšil prudko a bezohľadne, tak, že ho už nemožno zatušovať.

„Naničhodnica!“ šepla Jera neveste v kuchyni pre akúsi pletku.

„Stará striga!“ odpovie jej Barica.

Jera ju štuchla lakťom a Barica začala už nahlas.

„A čo máte zas so mnou, máme[17] moja!“ zvolala dobre hlasno, aby počul starý Mate, ktorý je kdesi vo dvore. Preto jej dala i „máme“, lebo starú strigu by jej svokor sotva odpustil. „Keby ste sa aspoň sveta hanbili, keď sa už boha nebojíte! Ale ja už nemôžem prejsť popri vás, aby ste ma neštuchli?“

„A čo je to zas?“ ozval sa Mate a pozrel na ženu prísnym okom, keď vyšla na dvor. „Vy sa nazdávate, že ja neviem, čo vy stvárate, oddávna, keď ste samy? Viem dobre, ale sa mi bridilo zamiešať sa medzi vás. Ale už viac nebudem zatvárať oko i jedno i druhé a zapchávať uši: lebo by ste sa pomaly počali vláčiť za vlasy, nehanblivice! V mojom dome bude pokoj a poriadok — zachovajte si. Ja som gazda, mňa bude každý slúchať…“

Umĺkli obe, neopovážili sa ani dýchnuť. Málokedy počuli takto starého; jeho hlas nebol nikdy tak tvrdý a pohľad tak prísny. Pod ním sa utíšila odrazu domáca búrka a nastal pokoj a poriadok.

Jera sa prvá zotavila po okríknutí a začala sa obšmietať okolo muža, akoby mu chcela pomôcť ukladať drevo do stôsa.

„Ani nevieš, môj Mate, aká je to rana, táto naša nevesta hlavná,“ začala plačlivým hlasom. Ja už neviem, kde sa mám podieť od trápenia… Tmolí sa ti po dome, ako mucha bez hlavy. Čo chytí do ruky, všetko jej ide naopak. Ako máš pozerať na takú ničomnosť? Len čo mi riadu porozbíjala po dome. Všetko vychodí navnivoč, a povedz slovo — nos hneď do zeme, mrcha reči, hriech a krik…“

„Ustúp, ty si staršia, máš mať rozum. Múdry ustúpi. Pretrp — boh trpí i teba. Keď nebudeš do nej zadierať, sama sa popraví: takto ju iba pokazíš ešte horšie. V robote ju nepreháňaj: vidíš, deti má drobné. Kým boli tvoje malé, tiež nebolo v dome všeličo v poriadku… No, no, netreba sa hneď zato nadúvať, viem ja, že si bola pravá gazdiná. Nebolo v poriadku, lebo nemohlo byť, nestačilo sa — a prenieslo sa. Ty máš predchodiť dobrým príkladom každého, ty si gazdiná. Ale takýmto činom dávaš zlý príklad, a ja to nebudem trpieť, to je darmo!“

Jere ostal v srdci tŕň. ,Ani on mi neuzná — ani on ma nezastane. Ja už nemám miesta v tomto dome. Ja som ho pomáhala vystaviť, a druhá sa bude v ňom rozhadzovať…‘ Len ako môže karhať ju, svoju ženu, a zastávať druhú? Či je to spravodlivé a slušné? — Muž, ktorý má zotrvať pri svojej žene i v radosti i v žalosti!

Mate spozoroval dobre, čo ju trápi a hryzie. Dreva poukladal do stôsa popri múre ohrady, a keď mu doniesla vína a chleba a položila ho na stôl, ktorý vykresaný z bieleho kameňa stojí na preddomí, riekol jej vľúdne, tónom priateľským:

„Vieš ty, ćerće,[18] ja som gazda a chcem mať v dome pokoj a poriadok. Nechže bude pokoj pod mojou strechou. Tebe hovorím, teba hreším, lebo si mi žena. Tú tam keby pokarhal ja, to by už bola druhá vec. Tú nech karhá druhý, komu je žena.“

„Veď si uhádol, akurát!“ chcela už zvolať Jera, ale zatíchla. On nadvihol prst ako na výstrahu a pozrel na ňu prísnym okom.

„Viem, čo chceš povedať,“ preriekol s nádychom žiaľu, „viem, netreba to roztriasať. Preto ja ustavične opakujem, že gazda má byť muž, on má rozkazovať a vládnuť. Tým horšie, keď je naopak. Taký dom nemôže vzrastať a veľadiť sa, kde nieto gazdu…“

Ona odišla trochu utíšená, uspokojená, lebo v týchto rečiach vidí, že muž dáva predsa len jej za pravdu. Naoko ju odsudzuje, karhá, ale v srdci drží predsa len zase s ňou. A to je pre ňu predsa len zadosťučinenie.

Zato Matemu sa už nevyjasnilo čelo. Pred očima mu stojí celá neresť, ktorá sa mu rozrástla v dome, a teraz už sa strojí zaujať i samé základy a rozvrátiť ho. Nemôže nevidieť, že s nevestou vtiahla do domu. Predtým bol sklad a pokoj, bez tresku a zmätku poťahoval každý k spoločnému cieľu. Držali tuho sťa na reťazi ohnivá. A teraz?

On hneď za horúca pobadal a snažil sa vyhodiť, čo sa mu zdalo, že nepristane k celku. Poslal do služby najprv jednu dievku a potom druhú.

„Nech sa učia, ako svet beží,“ vysvetľoval žene. „Nech privyknú na cudzotu a nadovšetko: nech sa naučia slúchať cudzích ľudí. To im bude na osoh…“

A Jera pristala i na to, ako na všetko, čo on uznal za dobré.

Myslel, že keď bude menej ženských, bude i nepokoja menej. Ostala len svokra a nevesta, a hľa — ešte im je tesno!

A čo, keď rozopra vybúši na povrch, prelomí tú krehkú kôru ohľadov? Darmo tajiť — syn je už nie, čo býval. Stará úprimnosť zmizla, vyhýba sa otcovi, materi; čosi varí v sebe. Pri robote sa neraz zamyslí, odpovedá roztržite. Vidno, prechováva myšlienky, ktoré drží výlučne pre seba. Či ostane dlho na tomto váhaní? Či nepodľahne konečne tomu, čo mu šepoce žena, ktorú ľúbi, mater jeho dietok?

I pri obede bol zamyslený, ako i ostatní. Každý sa uzavrel sám do seba a oddal sa svojim myšlienkam.

Po obede Mate sadol na múrik pred domom, do chládku, a oči mu blúdia po okolí. Popod jeho dvor belie sa chodník, ktorý sa spúšťa svahom do údolia. Odtiaľ zas dvíha sa hadovite hore kopcom do mesta, kde sa náhle tratí v tôni, ktorú na ostrom letnom slnci hádžu prvé domy, akoby prilepené k proťajšej stráni. Stráň leží pred ním rozostretá ako na dlani. Podstavy a kamenné ohrady, ktorými je rozdelená na záhony a hriadky, belejú sa tuho v oslepujúcej žiari. V týchto štvorcoch záhonkov, pravidelných a nepravidelných, temnie sa zelenina pouvädlá alebo postrhávaná. Iba listy kapusty vzdorujú víťazoslávne svojou šťavnatou zeleňou letnej suchote. Cibuľa počína vädnúť od vrchovca, len kde-tu čo sa ešte dvíha kdektorá rúra so šedou kystkou. Nad nejedným múrikom kloní sa figovník so svojimi skrivenými konármi. Inde zas utkvela osamelá oliva a dumá smutne nad týmto letným suchoparom. Tíšina naokolo, ani lístok sa nehýbe na konári. Meštrál[19] poťahuje síce od mora ako každé poludnie, lenže tento kút mu je z cesty. Šumí tam hore na Graboviku v korunách česmín a večne hučiacich borov. Iba cvrčky čo vyhúdajú večnú svoju pieseň, keď jeden zunuje, druhé dva ju pochytia s novou silou. Zapiští stehlík, alebo hvizdne drozd stúlený kdesi hlboko v kroví — no zamĺkne zaraz, sťaby sa bál rušiť prírodu v poludňajších driemotách. Z pitvora sa ozývajú šuchotné kroky starej Jery, ktorá ani po obede nemá sna, lež sa večne tmolí a čosi šuká po dome; zo synovej izby dolieha otvoreným oblokom hlboké odmerané chrápanie…

„A zmestiť sa musíme, druhej pomoci nieto,“ dumá Mate, púšťajúc modré dymy zo svojej krátkej fajočky. „A koľko jesto, bože môj, miesta na tomto svete! Kto by ho premeral a obsiahol svojim okom!“ A inštinktom bývalého mornára spúšťa pohľad dolu dolinou, tadolu, kde medzi dvoma bralami modrie sa kus mora v tichej zátoke. „Nemá konca ani kraja — len koľko je mora, čo je medzi naším krajom a Itáliou. A predsa sa nemôžeme pomestiť. Ako je to — ako?“

Po večeri zas vysadol na múrik a dumá. Ivan ešte sedí za stolom a pozerá na zem. Tvár je nespokojná ako u človeka, ktorý je v nesnádzi a nevie z nej nájsť východu. Nerád by naraziť ani sem, ani tam… Nuž nenie on z toho tvrdého dreva ako otec: nie je stvorený vynájsť a prevádzať smelé podniky. Človek je on všedný, ktorý sa bude večne motať v obvyklom kruhu, po vychodených koľajach, bez veľkého lámania hlavy, ktorú mu druhí beztak ustavične kálajú…

Žena, upratujúc misy zo stola, pozrela naň významne niekoľko ráz. Chcela tým povedať čajsi: ,No, čo kvačíš, človeče, pohni sa už raz…‘ On cíti silu pohľadu, trnie mu celá bytosť pod ním — no nemožno sa vzchopiť. Akoby na ňom ťažilo hrozné bremä. Jera badá, že sa čosi varí medzi mladými, naschvál sa kutí okolo stola, aby sa nemohli dohovoriť. Možno, ani netuší, ako jej je syn povďačný za toto prekážanie.

„Ach, bože pomozi!“[20] vzdychla konečne Barica, držiac malého Ivicu[21] na lone. Hlávku oprel o ňadrá materine a okolo ústok poletuje mu anjelský úsmev. „Pomozi a neopúšťaj nás, biedne siroty…“

Jera sa uškrnula zlobne, pletúc pančuchu, aké pletávajú tu ženy z domácej vlny: robota, ktorou ona opovrhuje ináč, lebo uberá mnoho času a nevypláca sa.

Ivan sa konečne vzchopil, vyťahujúc sa, založiac ruky do tyla a ohnúc sa v kríži. Medzitým hľadí nežným okom nadol, kde sedí mladá žena s deckom na lone. Hľa, jeho svet, jeho poklad, jeho všetko! No vtom sa stretol s pohľadom ženy, v ktorom nieto nežnosti, ale tvrdá výčitka. Vzdychol tajne, odvrátil sa a pobral sa k múriku, na ktorom sedí otec.

Mate je pohrúžený v dumách, hľadiac do kraja, obliateho svetlom mesiaca, aký sa môže zaskvieť iba na dalmatínskom nebi. Hviezdy veselo trblietajú a mliečna cesta tiahne sa mohutným pásom sťa šedá stuha po tmavom úzadí. Zem oddychuje, akoby ustatá pod žihavými lúčmi slnca. Krovy domov belejú sa skvele, akoby pripadnuté čerstvým snehom. Z mesta od kríža dolieha spev mládeže, štvorhlasný, padajúc akosi ťažko na dušu svojimi tiahlymi tónmi, ktoré sa prelievajú v povetrí a padajú tupou ozvenou ta kdesi do údolia. Spevu na odvetu zavznela pieseň odkiaľsi z poľa, tiež tak tiahla, smutná, ako všetky piesne tohto ľudu. Tu i tu sa ozve ostrý rehot mulíc, alebo brutálne trúbenie osla, priviazaného dakde k hŕbe prútia o kolík.

Ivan sa spustil na múrik k otcovi, ktorému sa rozlieva po tvári plné svetlo mesiaca, dávajúc jej výrazu povzneseného, vyrážajúc ešte ostrejšie na nej každú črtu. Ohnutý nos Mateho, charakteristický nos rodu bercovského, dodáva jeho tvári niečo energického, mocného.

Otec sa pohol a jeho oko uprelo sa na syna. Pobadal zaraz nepokoj, rozochvenosť pri ňom. ,I on sa trápi,‘ usúdil Mate, ,má mi čosi povedať; iste čosi neveselého…‘ S očakávaním hľadí na syna, akoby chcel povedať: ,No nechže bude, čo má byť…‘

„Ćaće,[22] ja som všakovak rozmýšľal v svojej hlave… Viete, že Bepo[23] Lukrin zase poslal desať lír z Ameriky. Od troch rokov vyše dvesto. A píše, že mu ich ešte ostalo.“

„A Bepo!“ zvolal Mate s akýmsi obľahčením. Vydýchol si, lebo vidí, že sa ide viesť rozhovor o veciach každodenných. „Teší ma. Konečne by doma zaháľal a nevymotal by sa z dlhov. Takto, ako vidím, ide sa vysekať, a o rok o dva budeme mať o súceho človeka viac.“

„Veru, ťažko sa pohnúť u nás,“ pokračuje Ivan s akousi schválnosťou. „Zem nedáva — čo sa urodí — to zas ide navnivoč. Len na vinice aké choroby padli neslýchané! I polievaj, i maž i posýpaj, i čisti, a úroda čím ďalej, tým menšia. Horšie z roka na rok.“

„To ti je tak,“ odpovedá otec: „čím je ktorá rastlina užitočnejšia, tým viac chorôb na ňu letí. I na ľudí prišli nové choroby, o ktorých nebolo prvej chyrovať. Prečo? Lebo i ľudia sú čím diaľ jemnejší. No zato sa nemôžeme my žalovať. Urodí sa menej, to je pravda, ale zato nenakazia celé pivnice, ako za starodávna. I s cenami sa dá ešte vyjsť ako-tak, hoci sú i menšie. Nuž ani v dnešných časoch neumrie súci človek od hladu.“

Mate ani netuší, aké to posekal konáre pod synovou nohou. Na strome svojho predsavzatia ostal takrečeno v povetrí, bez opory. Začal sa klátiť, otáľať — no pohľad mu padol na Baricu, prišli mu na um jej výčitky, badurkanie, plač a vzdychy. Vzmužil sa znovu.

„A ja by, ćaće, chcel tiež ísť — pozrieť, čo je to tam, v tej Amerike.“

Vydýchol — odvalila sa mu veľká ťarcha zo srdca. Sám sa teraz diví, kde sa vzalo v ňom toľko odvahy.

„Ty!“ zvolal Mate, vytiahnuc fajočku z úst a vytriešťajúc oči naň. „Odkiaľ si to zobral, môj synko?“ A pokrútil hlavou od divu. Pozrie naň ukradomky tu i tu, akoby v neistote, či je to ozaj ten jeho Ivan, o ktorom často myslieval, že pretúrska krv v ňom zvodnatela. Videl ho od detstva vždy takého nepatrného, malého, až sa tratil svojou prostrednosťou medzi druhými mládencami. Vie, že by sa nebol hádam ani oženil, keby ho nebola zaputnala Barica. No ona, ctižiadostivá, podnikavá, hodila oko na nepatrného Ivana, lebo bol z domu pretúrovského, kde je všetkého nadostač. „Čo mi hovoríš! Svojej smrti by sa bol skôr nazdal ako tomu!“

„A vidíte, ćaće, idú i druhí, čo tiež nikda nepomysleli. Každý hľadí, kde mu bude ľahšie. Prečo by reku nie i ja…“

„Ale to je rozdiel: ty a druhí!“ zvolal Mate. „Nemajú čo jesť, nemajú na čom robiť, alebo ich jesto v dome vyše práva: tí nech idú, nech oprobujú. No ty, jedinák — dnes-zajtra gazda! Ako zanecháš tu svoje mozole, mozole svojho otca? Naverímboha, nič po nič, do vetra… Nie, synko, tvoja Amerika je tu, musí byť tu…“

Ivan nemá už čo nadhodiť. Čo vedel, vyriekol a teraz ho zaujal hnev nad vlastnou malomocou, slabosťou. Cíti, že je pod vyššou mocou, darmo sa mu hádzať, trhať: vyššia moc drží ho tuho, neúprosne.

„A vy ste za mladi tiež boli po svete. Tiež ste chceli probovať,“ riekol akosi nasilu a hneď strnul od strachu, čo sa to opovážil povedať otcovi.

Starý sa len usmial opovržlive, hnev synov ho neurazil, ani sa ho nedotkol.

„So mnou — to bola druhá vec,“ odpovedá hlasom pokojným. Ja som musel, lebo otec nevystavil dom a nenasadil viníc, koľko by bolo nám trom bratom nadostač. A potom, keď som šiel z domu, na to tiež nezabúdaj — nemal som ani ženy ani deti. Ja som bol slobodný ako vták: ale i v tej slobode mi vždy stálo pred očima, vidíš, toto údolie, ten chatrný domec: ustavične žila vo mne nádej, že po bludárení zasadnem ja tu, zapustím korene, zabezpečím seba a moje deti, aby neboli prinútené blúdiť po cudzom svete, ako som bol prinútený ja. Ten cieľ som azda len dosiahol — od teba závisí, či budeš môcť udržať a zveľadiť svoje dedičstvo a rozmnožiť ho pre svoje potomstvo. To je tvoja Amerika. Držať sa motyky, vychovávať deti za dobrých, statočných težakov. Lebo kto ich bude viesť a naúčať, keď im otec bude za horami? Kto ti bude spravovať ženu, ktorú i ty sám ledvým činom môžeš udržať na vôdzke? Nie, ani hovoriť o tom,“ pretrhol sa Mate v svojom horlení. Videl syna premoženého, uhneteného pomermi, pritisnutého dôvodmi otca, a prebudila sa v ňom sústrasť. „Ja sa neprotivím nikdy veci rozumnej,“ doložil, ako na vysvetlenie svojho rozhorlenia. „No táto ti, synko, nemá ani hlavy ani päty. Najlepšie ju zahrabať na večné veky. Miesto do Ameriky pôjdeme my zajtra pozrieť pod Kopičiu hlavu, čo robí peronospóra,“[24] doložil už s úsmevom.

Ivan nahliadol, že podľahol. Kde by on, úbohý, s otcom — s tým človekom, ktorého sa najväčšmi bál od malička! Sklonil hlavu, obťaženú starosťami a menovite hlavnou starosťou: ako vydá počet z dnešnej zrážky pred Baricou? Ako sa jej predstaví; jej, ktorá mu jednostaj letí k hlave, že je sluha, horší od sluhu v tomto dome.

Otec vidí dobre jeho trapy; tuší, čo sa to deje i čia je náuka. Umienil si, že pristúpi k veci. ,Keď sme raz v takom tanci,‘ myslí si, ,dotancujeme ho do konca.‘

„Teraz mi povedz, Ivan, ako si ty prišiel na takú myšlienku,“ ozval sa po chvíli. „Také myšlienky sa nerodia v tvojej hlave. Ty sám pochopuješ, že sa nemáme čo báť ani hladu ani biedy. I najeme sa, i napijeme, i zvýši nám na predaj. Odkiaľ teda pochodí ten tvoj úmysel?“

Syn nemôže slova prehovoriť. Pod otcovým pohľadom cíti, akoby bol vystavený na pranier. Zdá sa mu, že to živé, prenikavé oko vidí do hlboka, do záhybov srdca, a číta v nich všetku tú biedu, pod ktorou sa zmieta od toľkých čias; že meria celú malomoc, poddajnosť, slabosť, pre ktorú sa stal hračkou ctižiadostivej ženy.

Starý cíti, v čom je jeho syn, chápe úplne jeho stav a hľadí naň opovržlive.

„Ty mlčíš, a máš pravdu. Načo hovoriť? Viem i tak všetko — možno viac, než sa ty nazdávaš. Teba vyháňa z domu nezmestnosť ženská. Viem ja to. Neprajnosť, nežičlivosť, čo nežičí sebe ani druhým; čo ráta každú lyžicu, čo nosíš k ústam. Hriech, ktorého u nás dosiaľ nebývalo, ktorý sa vkradol do domu a chcel by v ňom rozrastať. Ona ťa prehovára, hudie, napráva — viem ja dobre, tvoja žena!“

Ivan sklonil ešte hlbšie hlavu. Prísne reči otcove dopadajú na ňu sťa kladivo. Hučí mu v nej a šumí sťa pod vodopádom — cíti slabosť a cíti faloš, ktorá otrávila úprimný pomer k otcovi. Na čelo mu vystúpili krupaje potu a tvár mu horí od hanby.

„Čo klopíš oči a ovesuješ hlavu?“ horlí otec už v hneve nad takýmto výjavom, nad ktorým sa sám počína hanbiť. „Ja sám sa hanbím, keď ťa vidím takto! Hore hlavu! Pozeraj každému smelo do očí. Bojuj odhodlane proti hriechu a-a,“ Ivan podvihol hlavu, pozerá naľakane, čo to ešte vyjde. „Vytiahni sa spod cudzieho jarma a buď sám sebe pánom,“ doložil otec s dôrazom. „Ženy neslobodno slúchať vo všetkom. A menovite keď ich zaujme nenávisť…“

„Ja, ćaće, neslúcham ženy!“ ozval sa Ivan urazený a spolu šťastný, že sa mal nad čím uraziť. „Mne žena neradila a neradí. Ale viete sami: mať ju prenasleduje.“

„To je pravda,“ prisvedčil Mate. „Zato som ju i pokarhal.“

Ivana to posmelilo.

„Ja som už zunoval toto večné hryzovisko!“ vykríkol odrazu a pocítil, že mu padá ťarcha zo srdca, ktorá ho dusila od toľkých čias. „Čo ti osoží, že sa môžeš najesť a napiť do sýtosti, keď ti duch neodpočinie? A ako ti odpočinie, keď vidíš, počúvaš, čo sa robí medzi nimi? A keď by si sa chcel potešiť, príde jedna, príde druhá, rozbíjajú ti hlavu ustavične žalobami a ponosami. Ako by sa nezunovalo? Ako by sa ti nezažiadalo pokoja, hoc i ďaleko od svojich?“

„Á,“ zvolal otec spokojne, s istou útechou, že čuje už raz úprimné slovo a rozumné, „na dobrej sme ceste, neboj sa! Vidím i ja, že nejdeme dobre. Tu treba, synko, naprávať. Zlo vytrhnúť i s koreňom — bez milosti! Ale náprava nám nemôže prísť z Ameriky! Nie — ani zatvárať oči, ani vyhýbať zrážkam, ako sme vyhýbali dosiaľ. Zlo treba chytiť za rohy, srdnate, junácky. Ženu treba vodiť, naúčať, a ak treba, zavracať. Poblúdi ona ľahko, keď ju zaslepí nenávisť. Teda do roboty, synko! Ty na jednej strane sa pričiň, ja na druhej: dobrotky, čo sa dá dobrotky, zlotky tiež, ak bude treba. Ak si ty hotový, tu som i ja. Ak ty nechceš, alebo si netrúfaš — nuž zase som tu len ja: probujem si poradiť sám. Viem, čo mám robiť — ja som gazda, ja som otec…“

Znelo to už trochu ako hrozba.

Úbohý Ivan sa cítil ako medzi dvoma kameňmi. Tu otec a jeho krásne náuky — tam žena, ktorá sa pritiera, prehovára, mámi a naostatok plače… Stať na kraj — stať na kraj — to je pekná vec: ale kde je spôsob, kde je možnosť! On teraz vidí jasno, čo sa snuje. Barica by chcela prevziať opraty a mať si ich nechce dať. Ale čo mu to pomôže, že teraz vidí tak jasno, keď sa mu pri Barici všetko pomieša, pomúti, a on zas nebude vidieť ničoho, iba motaninu, hmlu, nesklad a nad všetkým tým jej pohľad, ktorý ho podmaňuje, ochromuje… Stať na kraj! Ale ako? prevracia v svojej hlave a nemohúc v nej vyvariť nič poriadneho, pozerá malodušne na otca.

„Vidíme, synko, že nie každý je súci na ženenie,“ vraví otec s nádychom výsmechu. „Ženu treba vodiť — a nejeden miesto viesť ju, dáva sa sám vodiť… Konečne ani to by nebolo nešťastie — keby len vodila po cestách pravých! Nuž ale žena! Slepý vodí slepého, vraví Písmo.[25] Tak i ty, synko. Uznajme si, čo je pravda — svoji sme…“

Ivanovi už nepríde na um, aby sa urazil, alebo odporoval. Slová otcove sú pripravdivé, nemôže sám odškriepiť.

Otec prikryl synovu porážku plášťom súcitu a veľkodušne si jej nevšíma. Doložil už celkom veselo, dobrodušne:

„Teda sme ostali na tom, že do Ameriky nepôjdeš. Čo ty na to?“

„Ja pristanem.“

„No tak. To sme odbavili, a to je hlavná vec. Ešte sa my nebojíme,“ a okolo úst preletel mu úsmev, „ani len tých tam v kitli. No, čo ty na to?“

Ivan zas stojí v rozpakoch. Otec doložil:

„Azda si i ja sám poradím s nimi. Či pristávaš, aby ja sám začal, ako gazda, ako otec?“

Ivanovi odľahlo: prisvedčil otcovi ochotne. Seba vytiahol z potýčky, stojí na zdravej strane. Čo na tom, že sa priznal k svojej malomoci? Priznal sa k nej konečne len pred otcom. Či by to bola hanba, pred mužom, ktorému v každom mihu, v každom pohybe vyráža sa odhodlanosť, rozhodnosť. On to sám uriadi najlepšie. Veď je otec, gazda je… No pochytilo ho trnutie, keď sa otec zodvihol z múrika a pokročil voľným krokom ku dverám. Zatajil sa v ňom dych, keď ho videl zastať pred Baricou, ktorá sedí pri mesiačku a pradie. Čakala tu na výsledok porady medzi mužom i svokrom. Strhla sa i ona, keď ho tak znezrady videla pred sebou.

„A kde je mať?“ pýta sa Mate nevesty.

„Dnuka budú — možno ľahli…“

„Choď, Barica, pozri: ak neľahla, nech príde medzi nás…“

„Mohol by i Ivan,“ ozvala sa Barica, pozrúc na Mateho okom tak pokorným, akého Ivan pri nej ešte nikdy nevidel.

„Keby mohol Ivan, bol by zaraz poslal Ivana,“ odpovedá Mate pokojne. „Ale mne záleží na tom, aby si šla práve ty…“

Nevesta sklonila hlavu a nehýbe sa.

„Teda nechceš, povedz doprosta, po hrvatsky, a bude koniec veci.“

„Oni nehovoria so mnou…“

„Povedz, že ju ja volám — iba toľko.“

No Barica sa ešte vždy nehýbe. Ivanovi potrháva v kolenách, skočil by, letel by ako víchor, poslúchol by, len aby sa skončil už raz tento výjav, ktorý ho trápi a naháňa naň triašku. A medzitým ona sedí nehybne, so stisnutými perami od vzdoru a rozhorčenia.

„Barica — ja by sa ťa čosi spýtal!“ začal Mate vždy spokojne ešte. Ivan je vo vytržení, že otec sa takto mierni. I Barica pozrela naň, prekvapená takýmto tichým tónom. Ona očakávala, že vypukne búrka. „Spýtal by sa ťa, koho ty chceš vlastne slúchať?“ Nedostanúc odpovede, pokračoval zase celkom ticho. „Lebo v pretúrovskej rodine bola starodávna obyčaj, že každý musel niekoho slúchať. A staré dobré obyčaje ani my nezahodíme. Ja, ako gazda a otec, slúcham svoje povinnosti. Ivan a jeho mať slúchajú mňa, a ty? A či sa azda nazdávaš, že nemáš nikoho nad sebou?“ Tu sa mu už hlas zatriasol a obočia sa hrozive stiahli. „V tom páde si sa ty veľmi pomýlila. Dom je môj a všetko je moje: poriadok je u nás raz taký, kto je v mojom dome, bude slúchať mňa. Pôjdeš zaraz po mater!“

Jeden pohľad, a Barica vyrozumela, že sa dejú veci osudné. Ak neslúchne, kto môže predvídať, čo sa s ňou stane? Narážka, že dom je jeho, je aspoň jasná. Prišlo jej na um, len tak letkom, tých dvoje červíkov. Ak ona musí odísť z domu, odídu i oni, a čo bude z nich potom? A ak ostanú tu, musí sa s nimi lúčiť. Ani nemala odvahy domyslieť. Zodvihla sa a otvorila dvere na svokrinej izbe. O chvíľu vošli obe do pitvora.

„Mater dobre počuli, že ich voláte, a čakali,“ preriekla Barica a hlas sa jej triasol rozhorčením.

„Ah — čakala, či sa jej prihovoríš?“ preriekol Mate hlasom láskavým. „Či je tak, stará? A teraz je všetko v poriadku. Nepôjdeme na odpočinok s hnevom v srdci. Pozhovárame sa, svorne a znášanlive a zaspíme spokojnejšie. Či je tak, stará?“

„Ja som sa nikdy neprotivila. Vieš najlepšie, aká som bývala, či bolo kedy čo medzi nami…“

„Ja ani nehovorím, že bolo kedy čo medzi nami,“ odpovedá Mate veselo a priateľsky. „Ak čo bolo, to nepatrí sem, to sme vybavili už dávno… Ale ja o tom chcem raz prehovoriť, čo je medzi vami dvoma. Takto už ďalej byť nemôže, ani nesmie. Ja, že vy to samy medzi sebou odbavíte: preto som mlčal, čakal, úfal sa. Ale vidím, že vám to akosi nejde. Čo robiť? Musím sa ja zamiešať medzi ženské, a vidí boh i svet, že nie vďačne — ale z prinútenosti. Nuž ale s pomocou božou vybavíme i to v láske a svornosti.“

Pozrel na ženu a na nevestu. Stoja pred ním ako obžalované, odvrátená jedna od druhej. V Barici vrie, rumeň jej horí na líci, že sa musela prvá ponížiť. Horí jej v oku čudný plameň odhodlanosti, že sa viac ponižovať nedá. Mate hľadí na ne a úsmev mu pohráva okolo úst, keď si pomyslí, že medzi týmito má zavládnuť láska a svornosť. I akoby bola v ňom pochybnosť, ako sa skončí tento výstup.

„Vy ste odkázané jedna na druhú, celý deň ste spolu v dome, vo vašich rukách je všetko, čo sa zhonobilo a zgazdovalo. Rozvážte si dobre, aké to bude šafárenie, keď sa vy budete hrýzť medzi sebou. Ako bude dom rásť a prekvitať, ak vy, čo ho spravujete, nebudete nažívať v svornosti a láske? Tak veru musí všetko navnivoč sa obrátiť, čo sme my v poli našimi mozoľmi nadobudli. Lenže ani Ivan, ani ja nedáme si rozptyľovať, čo sme zhromaždili horko-ťažko. To už nie! Radšej by sme zverili dom druhým rukám, ako vidieť takéto gazdovstvo. A či sa nazdávate, že by sme to nemohli?“ A Mate pozerá prísne na Jeru, ktorá už-už strojila sa mu skočiť do reči a teraz pod touto hrozbou stojí zarazená. „Nevyzeralo by to pekne, keby musela prísť cudzia ženská za gazdinú, kde sú dve gazdiné: ale radšej nech sa svet smeje, ako aby sme mali hľadieť na skazu nášho domu. Či ste si len pomysleli kedy vy, svokra a nevesta: akým príkladom predchodíte nevinné deti? Ony v útlom veku hľadia na vás, všetko si zachovajú, čo vy robíte, čo vy hovoríte: aké to náuky budú čerpať od vás? Čo to bude s nimi, keď odrastú, keď sa budú mať v dome pomestiť, jeden druhému ustupovať: keď budú mať otrávenú dušu vašou nenávisťou, zvadou a nezmestnosťou. Či neustrniete aspoň nad nimi keď už druhé nič sa vás netýka?“

Jera začala vzdychať. Narážka na deti dotkla sa jej srdca. I nevesta sklonila hlavu a hruď sa jej mocne vlní. A keď pozrela na starého, v očiach jej zaihrala slza povďačnosti. Vycítila z jeho rečí, z výrazu jeho tváre všetku lásku, čo prechováva k jej deťom; on, o ktorom vždy myslela, že na jej deti nikdy nemyslí.

Sám Mate, keď skončil, bol dojatý; miesto toho, aby bol hromžil, odmäkla mu odvaha a v srdci zavládli city nežnejšie.

„Podajte si ruku a pomerte sa,“ dokončil ticho, hlasom, v ktorom zachvievalo rozochvenie. „Zabudnite, čo bolo a počnite už raz život nový. Pokoj boží nech zavládne v tomto dome: pokoj i veselosť a úprimnosť. Podajte si ruku, ak chcete, aby sme boli všetci šťastní a spokojní…“

Ivan hľadí na svoju ženu a diví sa, ako jej tvár prijala výraz miloty a nežnosti. Srdce sa mu pohlo nad týmto novým obrazom, zdalo sa mu, že Barica nebola nikdy taká pekná. Mate tiež s úľubou pozerá na ňu a myslí si: ,Dobrá je, srdca dobrého. Prístupná lepším hnutiam. Keby ju mal kto viesť…‘ No tu preletel mu tieň po čele — pri ňom stojí jeho Ivan v celej svojej malomoci, nemý svedok tohto výstupu. ,Ba či sa kedy vzchopí, strasie tejto slabosti…‘

No nemal kedy zaoberať sa synom, lebo z nevesty pohľad sa mu zviezol na Jeru. Ani ona nemohla sa ubrániť dojatosti, to je pravda, ale nebadať na nej hotovosti k zmiereniu. Mate hľadí na ňu prísne, a pod váhou toho pohľadu ona klopí oči a stíska pery.

Barici neušlo, že Mate je na jej strane. Zmocnilo sa jej radostné rozochvenie, lebo i muž ožíva pod jej zmierlivou náladou. Už sa obrátila k starej, že jej podá ruku, keď ju Mate chytil za ňu a zadržal ju.

„Vidím tvoju ochotu, Barica — ďakujem ti,“ prehovoril starý láskave. „Ty si sa prvej prihovorila materi — teraz je na nej rad, nech i ona popustí.“ Z čiernych očí Barice poliala ho celá žiara povďačnosti. Jera sa zľakla, že ide prehrať a na nej zhrmí hnev mužov.

„Prečo by sa nepomerila,“ prehovorila cez zuby. „Ani som sa nehnevala. Ja som len chcela, aby bolo všetko, ako boh prikázal, a nech sa plní jeho vôľa.“

A podali si ruku nevesta a svokra. Mate schválne prehliadol, že stará podľahla len krajnej nutnosti, zmierenie je teda len naoko. ,I to je čosi,‘ uspokojuje sa, ,teraz z prisilenosti, druhý raz bude z ochoty…‘

„No tak — koľko bolo treba rečí!“ zvolal veselo. „Nebozkali ste sa — no ale dnes dajme pokoj.“

„Ešte to by chybelo!“ durdí sa Jera.

„Teraz je hneď inakšie v dome!“ zvolal Mate. „Hneď sa to veselšie bude spať. Len si ho teraz už hľaďte, toho svätého pokoja. Vidíte, ako sa ťažko nadobúda.“ Zrazu, ako by mu čosi prišlo na um, zvolal: „A či viete, že je na dnes týždeň fiera?“[26]

„Veru,“ zvolala Jera, „prišla chytro. Ale nebude veselá. Indy koľko sveta bývalo!“

„Nám musí byť veselá,“ zvolal Mate. „Mohlo by sa dievkam písať, nech prídu…“

Jere zajasali oči; muž uhádol, čo jej chybí. Vidí zas Matiju i Katicu, hoc len na dva-tri dni, kým minie hostina. Pozrela naň vo vytržení.

„Nech píše Barica!“ zvolala Jera v zabudnutí, a na tvári jej rozlial sa rumenec od hanby, že nevestu pomenovala po mene.

„Vďačne, máme moja!“ odpovedá Barica.

„Tak dobre — na tom sme ostali,“ pristal Mate. „A teraz dobrá noc — pozde je.“

On odišiel popredku, a keď sa za ním poberala Jera, pocítila odrazu, že ju držia okolo hrdla a na tvár jej padá bozk veselý a čujný. Okriala pod ním aspoň na okamih; čo bolo okolo srdca trpkého, chladného, rozplynulo sa.

„To ja na dôvažok, máme moja, a na dobrú noc.“

„Nech ti boh odplatí, dievka moja,“ zvolala stará a na oku zaskvela sa slza. Vrátiac jej bozk na ústa, doložila: „Dobrá noc i tebe, a boh na pomoc!“



[1] Grabovik — miestny názov v Selciach, blízko dvora Na sela

[2] Franić — chorvátska forma mena František. Podobne je to aj pri ďalších menách.

[3] Mate — Matej

[4] bóra — i bura, silný severovýchodný vietor na Jadrane

[5] česmína — v bračskom nárečí druh dubu (Auereus ilex)

[6] paron — (z tal.) majiteľ (lode)

[7] trabakul — (z tal.) nákladná viacplachtová (zväčša dvojplachtová) loď

[8] Rjeka — prístavné mesto v Juhoslávii na brehu zálivu Kvarner v Jadranskom mori

[9] šor Nade — (z tal.) pán Nadalin (z lat. Natalis) Božić

[10] „Moskovija“ — (chorv.) Rusko

[11] Reparata — meno katolíckej svätice, ktorá bola patrónkou kostola v obci blízko Seliec

[12] Matka Božia od Carmena — Matka Božia z Mont Carmelu v Palestíne, uctievaná na ostrovoch Brač i Hvar. Carmen je ľudovou zámenou názvu Carmel.

[13] Luka — Lukáš

[14] Jera — Jeronyma

[15] Matija — Matilda

[16] Barica — Barbara

[17] máme — (chorv.) mama, oslovenie matky

[18] ćerće — (chorv.) oslovenie dcéry i láskavé oslovenie ženy

[19] meštrál — (z tal.) severozápadný vietor, vietor od mora

[20] pomozi — (chorv.) pomôž

[21] Ivica — zdrobnenina mena Ivan

[22] Ćaće — (chorv.) oslovenie otca

[23] Bepo — Jozef

[24] peronospóra — hubovitá choroba rastlín, najmä viniča

[25] Slepý vodí slepého, vraví Písmo — biblické podobenstvo (Matúš XV, 14 a n.)

[26] fiera — (z tal.) cirkevná slávnosť, hody




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.