E-mail (povinné):

Stiahnite si Furka a Murka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Hranko:
Furko a Murko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Lenka Zelenáková, Zuzana Babjaková, Zuzana Vodičková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 93 čitateľov


 

Furko a Murko

Les, pramienok, studnička, starý dub, lieskový ker — všetko na slnečnom úbočí hory. Dolu, pod studničkou, zelená polianka, posiata borievčím. Kde-tu rastie na nej aj smrečok. Pomedzi kriaky sa skoro bojazlivo prepletá malý jarček, ktorý studnička napája čistou vodou. A za lieskovým krom hrbí sa veľká, machom porastená skala. Už od nepamäti bývalo pod ňou pokolenie Ježkovcov. Keď sa povťahovali do jamky, vystlanej machom a suchým lístím, cítili sa celkom bezpečne. V lete bol pod skalou príjemný chládok a v zime útulno, teplučko. A veru nikto sa k nim dostať pozlotky nemohol. Keď zapchali otvor kamienkom, stal sa ich domov nedobytným hradom. Ani len líška Lupaku ich nemohla ohroziť, čo sa ako namáhala, ani vretenica Fu. Veru nie.

Ale poslednej jari bolo pod skalou smutno. Po veľkej poľovačke les skoro vymrel. Dlho sa nikto neodvážil ani len pípnuť. Aj starí Ježkovci vtedy ostali nezvestní. Stratili sa, ani čo by ich čierna zem pohltila. Ktovie, čo sa s nimi stalo! Ani sojka Pche o nich nevedela, hoci prebrnkala krížom-krážom celý les a pole. Len Furko, Murko a Furkova žienka Mucka sa zachránili. Dlho, veľmi dlho sa neodvažovali vykuknúť spod skaly. Gazdovali na tom, čo mali na zimu nasušené a čo ešte starí Ježkovci nazhromaždili. Ale aj tak sa zásoby míňali. Bedlivý Furko starostlivo obzeral, skúmal, odhadoval, dokedy ešte strava vystačí. Často vykukol spod skaly. Netrpezlivo čakal, kým sa sneh rozpustí, aby si mohli nazbierať čerstvej potravy a prebehnúť sa pomedzi kružiny, lebo údy od drepenia v diere mali nebodaj skoleničené.

Jeho brat — Murko — sa veru netrápil, či budú mať zajtra čo jesť. Spal a hútal, potom hútal a spal. Keď Furko dal dačo pod zub, zahryzol si — a keď bolo menej, uspokojil sa aj tak. Ozaj čudne sa správal. Niekedy sa začal pučiť od smiechu, ba nahlas vysmievať, hoci nemal príčiny. Furko si myslel, že ešte nemá dobrý rozum, lebo je malý. Nechal ho, nech si len pohovie. Na starosti bude mať dosť času, keď dorastie. Furko mal svojho brata rád. Nuž vedel mu odpustiť každé previnenie.

Ale prišla jar. Všetko sa rozzelenalo. Stráne sa ozvali veselým štebotom vtáčej perepúte, a Murko nie a nie dostať aspoň trocha rozumu! Trápil sa Furko, čo má s ním robiť, ako mu napraviť hlavu, aby sa stal z neho poriadny lesný ježúr, ale nič nevymyslel. Murko sa len staral, ako by sa čo najpríjemnejšie pobavil. Ba ani len na seba nedával pozor. Bol strašne neopatrný. To tým viac trápilo Furka, lebo v lese je opatrnosť veľmi potrebná.

Murko si bratovo trápenie nevšímal. Nedočkal ani sviatok svätého Juraja, vytiahol sa spod skaly. Zamieril hneď k svojmu najmilšiemu miestu — studničke. Tam vysedúval od svitu do mrku a často si krátil čas nezbedníctvom.

V studničke žilo niekoľko guncov. Tie nedali Murkovi pokoja. Taký gunec sa bezočivo rozplazí na hladine vody, rozčapí nohy a hľadí vygúlenými očami tak spokojne na svet, ani čo by bol celý jeho. A má takú, až po bubienky rozdrapenú papuľu, chystajúc sa na celý svet vyplaziť jazyk. Ani len očami nepohne, keď tak Murko papečkom rozvíri hladinu studničky. Ba hovie si, keď ho vlnky nadnášajú, kolíšu, a ešte viac vytreští okále.

Murko prešiel na druhú stranu studničky. Zahnal sa na gunca papečkom. Ale gunec ani muk. Murko sa pritiahol bližšie k brehu a prednou nôžkou vyskúšal malú skalku, či sa nekýva. Keď zistil, že sa v blate drží, sadol si na ňu. Potom sa natiahol a pacol gunca papečkom pomedzi oči. Pritom stratil rovnováhu, a čľup do vody! Veru, nebola najteplejšia. Hneď pustil papečok a pousiloval sa na breh. Nôžky mu viazli do bahna, len-len že sa neutopil. Aj trošičku špinavej vody preglgol.

Pokašlávajúc, kýchajúc otriasol sa na bruchu. Vedel, čo to znamená. Dostane nádchu. Bude v noci chrápať. Mucku najeduje. Hriech spôsobí pod strechou, beztak sa mu snívalo s ohňom. Hriechu sa chcel vyhnúť tak, že sa poriadne vypotí na slniečku. Keď vyšiel na mach pri potôčku, pretiahol sa, aby si poutieral bruško. Voda mu nerobila tak starosť ako bahno na nošteku a hlavne v pichliačoch. Furko ho bude zas poučovať, že je ufúľaný a musí sa za jeho neporiadnosť hanbiť.

Len čo trocha obschol a povylizoval sa, studnička mu opäť nedala pokoja. Rozvírená voda sa pomaly utíšila. Gunec ležal na hladine obrátený hore bruškom. Zadné nohy mal vystreté a predné pokrčené pod hlavou. Ani čo by sladko buvinkal. A aké mal len pekné, strakaté bruško! Od chrbta je gunec taká potvora rapavá, ale od bruška vyzerá ako mladá muchotrávka. Čierne a žlté škvrny sú sťa maľované.

Vlnky potisli gunca až na okraj studničky. Murko lapil druhý papečok. Ticho sa pritiahol k nemu, lebo vedel, že je gunec zatajený. Opatrne vtisol papečok pod guncov chrbát a hop! Už sa váľal v tráve. Obrátil ho dlabkou horeznačky, aby lepšie videl jeho pekné bruško. Skutočne! Naozaj krásne, strakaté bruško! Darmo ho porovnával so svojím. Ani zďaleka také nemal. Dotkol sa ho labkou. Najprv len tak opatrne, jednou. Ale keď sa gunec nehýbal, osmelil sa oboma. A gunec sa držal, ani sa nepohol. A ako pekne zaváňal. Zdalo sa mu, že čím tuhšie hľadí, gunec príjemnejšie vonia. Keby bol Murko hladný, nič na svete by gunca nezachránilo. Teraz ho škoda, už pre to peknučké bruško.

Veru tak!

Murka zrazu zasvrbelo oko. Pošúchal sa. Ale beda! Začalo ho svrbieť ešte viac. Pretrel si druhou dlabkou aj druhé oko. Ešte horšie. Svrbelo a svrbelo. Ba nie. Pálilo. Chytro skočil k studničke a začal si oboma dlabkami umývať oči. Nie a nie prestať. Ešte tuhšie pálili. Murko sa dal do divého tanca. Od bolesti dupkal, skákal. Veru ešte nikdy taký odzemok nezadrobčil ako teraz pri studničke. No nebolo mu do smiechu. Zvinul sa do klbka a krbáľal sa po tráve. Iba čo sa mu hlava zakrútila. Oči však páliť neprestali.

A takto sa zvíjajúceho našiel ho Furko. Najprv sa zľakol. Aj keď bol Murko taký vetroplach, mal ho rád. Veď mu bol bratom. Ale keď sa z trhaného prskania od Murka dozvedel, ako hladil strakatého gunca, pustil sa do smiechu. On dávno vedel, že gunec vypúšťa z bradaviek vodičku, ktorá v očiach poriadne páli. Tým sa gunec bráni pred nepriateľmi, podobne ako ježko pichliačmi. Bolesť čoskoro pominie a Murko bude o jednu skúsenosť bohatší. Tak mu treba, huncútovi!

— Vidíš, — dohováral mu, — mal si ísť so mnou tamto pod borievku, kde si čmeliaky robia hniezdo. Nebolo by sa ti nič stalo. Tam je hodne chrobače, chudej síce po zimnej psote, ale mäso je najchutnejšie od kosti. Nikdy nepočúvneš, a potom na to doplatíš.

Murko nemohol zniesť Furkovo káranie. Vždy ho zlostilo, keď Furko duplikoval, že je neporiadny. A teraz ešte viac, keď ho v očiach tak veľmi pálilo. Brat namiesto poľutovania ešte sa mu vysmieva!

— No len trocha potrp, veď ti to prejde, — chlácholil ho Furko. — A druhý raz daj guncom pokoj. Dobre vieš, že si ich tu chováme na sviatočnú pečienku. A teraz si poď ľahnúť. Len čo sa vyspíš, bolesť prestane.

Murko nehovoril nič. Stisol iba malé zúbky, aby nemusel bolestne prskať. Musí sa predsa pochlapiť, aby sa mu Furko nevysmieval ešte viac. A len keby to nepovedal švagrinej Mucke. Od hanby sa prepadne…

Nechal sa pekne zaviesť pod skalu. Bol rád, že Mucku nenašli doma. Zvinul sa do klbka a trpel. Trpel dosť dlho.

Bolesť skutočne pomaly prestávala. Ako sa zmenšovala, začal Murko kuť hrozný plán odplaty guncom v studničke. Áno, pomstí sa im kruto. Takí gunčiari. Ešte by mohol pre nich poriadny ježko aj zrak stratiť…

*

Ježkovci nebývali pri studničke len tak náhodou. Plytká studnička neďaleko pelechu je veru dobrá vec. Objemná jamka s čistučkou, chladnou pramenitou vodou slúžila Ježkovcom za studničku, kúpeľňu, chladiareň, chlievik a ktovie na čo ju ešte upotrebúvali. Ale hlavne ju používali ako krmník a chlievik.

Už starí Ježkovci naučili Furka a Murka, ako si majú studničku vážiť, ako ju majú verestovať. Toto dobré ponaučenie si vzal k srdcu iba Furko. Murko sa pri studničke od malička najviac len bavieval. Hovorieval, že gunce pasie a že mu niekedy chcú badzgovať, preto na iné nemá čas. V studničke si Ježkovci chovali chutnú vodnú chrobač, tučné pijavice, ale hlavne gunce. Keď nečakane dostali návštevu, Furko bežal k studničke ako do chlievika. Lapil niektorého gunca alebo vytiahol na papečku vypasenú pijavicu — a hneď bola zabíjačka! Mnohí Ježkovcom závideli, že majú gazdovstvo na takom znamenitom mieste.

*

Furko bol na rodnom spokojný. Murko veru nie. Chcel niekam ďaleko do sveta. Chcel by lietať ako sojka Pche, aby videl a poznal, čo je za horami-dolami. Furko ho často prichytil dumať. Keď sa ho spýtal, o čom rozmýšľa, Murko iba mykol plecom alebo nepekne odvrkol:

— Nechcem byť takým peciválom, čo okrem svojho rodiska nepozná nič. Treba ísť do sveta skúsiť, vidieť, naučiť sa ľahšie žiť…

Prehutovanie, ako ľahšie žiť, zobralo Murkovi toľko času, že nerobil nič, lebo nestačil.

Na takéto myšlienky ho priviedla jarabica Čičibu. Raz sa náhodou, len tak z dlhej chvíle, podal dolu pod les. Stretol sa tam s ňou. Nahúdla mu, čo všetko vo svete videla a kde všade ako voľný vták polieta. Hej, chcel by aj on byť voľným vtákom! A nie takým nepodareným chlpatým územkom bez krídiel. Krídla, len krídla mu mohli dožičiť voľnosti. Často si obzeral chrbát vo vodnom zrkadle, či sa mu krídla nekľujú. Ale veru nič nevidel, ani nepočul, že by jeho daktorý slávny predok mal krídla. Preto nazlostený behával okolo studničky. Trápil gunce, znakoplavky a pijavice.

Po bolesti, čo mu strakaté gunčisko vykonalo, spal dobre. Len čo sa prebudil, hneď myslel, ako sa celej nepodarenej čeliadke v studničke vypomstí.

Vstal. Pretiahol sa, zažíval a zamľaskal jazýčkom. Sliny sa mu stekali na dáku lakotu, ale prvá je pomsta.

Vystrčil noštek spod skaly. Oslepilo ho svetlo. Bol deň a vtedy Ježkovcom neradno blúdiť po svete. Furko a Mucinka buvinkali. Nuž chcel využiť ich spánok, aby nemal svedkov. Vytiahol sa ticho spod skaly, aby ich nezobudil. Okolie bolo dosť tiché. Iba speváčkovia si kde-tu brúsili hrdielka, ale tých sa netreba báť. Skôr upozornia na nebezpečenstvo. Zišiel k studničke a pozrel na hladinu. Vypekalo sa tu niekoľko rozplazených guncov.

— Len ktorý z nich je vinník? — prehutoval. — Podobajú sa jeden druhému ako vajce vajcu.

Nakoniec sa rozhodol, že pomláti všetkých. Iste bude medzi nimi aj ten bezočivý gunčisko, ktorý mu spôsobil toľko bolesti.

Obišiel okolo studničky. Ani si nevšimol, že si zarosil dlabky a bruško. Len škúlil na gunce. Nezohne sa im v očiach.

— No však len počkajte, ja vám dám za vašu bezočivosť!

Pohľadal papečok. Ale taký poriadny. Skoro kľocok. Potom sa zošmykol dolu do jarčeka, kde voda zo studničky odtekala. Aj ho trochu na nôžky oziabalo, keď sa dal do roboty. No musí vydržať. Musí!

V prostriedku jarčeka bola dosť veľká skalka. Na nej sa pozastavovali konáriky, halúzky, spadnuté lístie. Zahatali jarček, aby voda nemohla odtekať. Murkovi dalo roboty, kým zhnité smeti odhádzal. Zavadzala ešte skalka. Skoro taká veľká ako on. Skalku nie a nie pohnúť, hoci skusoval všelijako. Konečne nastavil pod ňu kľocok a zavážil.

Bác! Nahnitý kľocok sa zlomil. Murko zaryl nosom rovno do najväčšieho bahna.

— Fuj! — zaprskal. — Hapči… hapči…!

Gunce na hladine vytriešťali okále. Iste sa mu vysmievali.

Murka dopálili ešte viac. Nebál sa už vody, že je studená. Začal zúrivo vyhrabávať spod skalky bahno. Potom skočil na druhú stranu, do studničky. Hoci ho voda skoro zaliala, oprel sa celou silou do skalky. Pohla sa. Potisol ešte viac. Aj zastenal. Skoro mu žilka na brušku pukla. Skalku prekrbalil.

Mocný prúd vody postrčil aj Murka. Krbáľal sa dolu jarčekom spolu so skalkou. Hrozné to bolo. Vše on bol navrchu, vše skalka na ňom. Dobre, že neďaleko bola rovinka. Na nej sa prúd spomalil a ježko sa z dravého prúdu mohol zachrániť.

Skalka Murkovi poriadne pricvikla prednú dlabku. Chýbal na nej kus kože a jeden pazúr bol pomliaždený. Juj, a práve ten prvý, ktorým sa obyčajne škrabával v nošteku! A to všetko pre tie gunce! Ale nech. Teraz už nebudú mať v studničke vody. Podochnú, všetky podochnú. Tak im treba.

Na troch nôžkach doštveral sa späť k studničke. Na štvrtú nôžku sa oprieť nemohol. Bolela. Trochu si ju oblizol. Veď prestane.

Z liesky sa Murkovi vysmieval strakoš:

— Daj im, daj a — utekaj!

Pred kým by mal utekať? Vari pred guncami a pijavicami? Však uvidí, čo im vykoná!

Studničku našiel prázdnu. Gunce s pijavicami a všetkou vodnou perepúťou sa prevaľovali na dne. Keby ho pravá dlabka tak nebolela, chytil by kľocok a všetko na kopu pomlátil.

Ale netreba. Pomstil sa! Teraz vyskočí na trávnik. Pokrbáľa sa, pošuchorí a bude zas čistý. Pôjde si potom pekne ľahnúť. Furko ani nezbadá, kto urobil taký poriadok v studničke…

Ale beda! Ani si poriadne neoddýchol po ťažkej práci, zahryzla sa mu do bruška jedna bezočivá pijavica. A ako zahryzla!

Murko sa hrozne preľakol. Ešte nikdy nemal takú potvoru prilepenú na sebe. Keby len prilepenú. Ale zahryznutú. A zvíja sa ako mladý had. Fuj, had! Najošklivejší tvor. A ktovie, či z takej pijavice nenarastie had. Veru je to možné. Pravda, starí Ježkovci vravievali, že pijavica je veľmi chutná. Netreba ju oberať, keď nemá koštiale. Murko pijavicu dosiaľ nikdy neochutnal.

Chytil pijavicu zdravou dlabkou a chcel ju odtrhnúť. Nedala sa. Zdúvala sa a navidomoči rástla. Mráz prebehol Murkovi po chrbte. Ak tak porastie, scicia ho nielen z krvi, ale môže ho celého zožrať!

Utekať je síce hanba, ale niekedy pomôže. Útek aj Murka veľa ráz už zachránil. Pustil sa do behu. Bežal, bežal, bežal, ale pijavicu nie a nie stratiť…

— Čihíí… čihíí… — ozvalo sa z poľa.

Murko postál. To bola jarabica Čičibu. Čihíkala neďaleko. Dal sa za jej hlasom. Dobehol do mladej ďateliny, pustil sa brázdou, kde bola ďatelina najredšia, prebehol popri zajačom chládku. Vtom hop! Z jamky vyskočil mladý zajko Ňufík. Vrazil uši na chrbát a uháňal hore brázdou, len sa mu tak pod krátkym chvostíkom blýskalo. Aj Murko sa zľakol. Pričupil sa k hrude. Nufík ďaleko neodbehol. Postál. Sadol si na zadné tlapky, natrčil uši a vytreštil zjašené okále naspäť. Potom pokýval nosom, aby sa aj čuchom presvedčil, či je blízko nebezpečenstvo.

— Čihíí… čihíí…

Keď počul Ňufík jarabicu čičibu, hneď bol smelší. A o koľko smelší! Pravda, on sa na svete ničoho nebál. Utekal vždy len tak, z opatrnosti, aj keď suché lístie zašuchorilo.

Za Ňufíkom rozbehol sa aj Murko. Pijavica mu nedala pokoja.

— No, no, kam utekáš? Nič sa neboj, veď som ja tu, — zastavil sa Ňufík.

Murkovi od behu stavalo dych. Joj, len tá pijavica! A cicia! A nepustí ho! A čo len potom bude robiť, ak ho celého zožerie!

— Chytro… pozri sa… zožerie ma! — súril Murko a prevrátil sa na chrbát.

Ňufík pokýval nosom, priblížil sa opatrne k Murkovi a obzrel, čože za potvoru má na brušku. Rypol do nej labkou. Nehla sa. Ňufík odskočil.

— Nič sa neboj, — utešoval Murka. — Však som tu!

— Čihíí… — ozvala sa Čičibu celkom blízko.

— Aha, už je blízko! Zavolám ju. Nič sa neboj!

Čičibu opatrne vystrčila hlavu z ďateliny. Uvidela Ňufíka a pri ňom hrudku. Rozbehla sa, že si sadne na ňu. Ale hneď odskočila.

— Bodaj ťa, aby ťa, ako som si nôžky popichala! Či sa nevieš ozvať?

— Veď by som sa, ale keď bolí… juj, bolí… hrozne cicia… pomôž! — prosil Murko celý bez seba.

— Neboj sa, — povedala Čičibu. — Viem, ako pomôcť. Videla som raz takého červíka prilepeného srne na nose. A vieš, čo urobila? Utekala tamto na solisko. Pošúchala si nos v slanej hline a červík odpadol.

— A keď ma do tých čias zožerie? — horekoval Murko.

— Len vydrž a budeš zasa chlap.

Čičibu vzlietla, aby sa presvedčila prvá, či nehrozí nebezpečenstvo.

Murko sa sklamane pozrel na ňu. Ľutoval, že nemá také krídla. Ako by ich teraz potreboval! Nestačil ani za Ňufíkom, ktorý ľahko preskakoval ďatelinkou k lesu.

Válov soliska bol hneď na okraji lesa. Mali šťastie. Srna alebo jeleň válov prevrhli. Inak by sa Murko do válova nedostal. Soľ bola rozsypaná a udlabčená po zemi.

Murko ani nečakal, akú radu mu dajú Ňufík a Čičibu. Naskutku sa spustil bruškom do rozmočenej soli.

A div divúci!

Pijavica sa odlepila a zvíjajúc sa po hline, vypúšťala červenú krv, čo nacicala z Murka.

Murko si oddýchol. Tak zhlboka. Veď už naozaj myslel, že je zle. Ale teraz musí pijavicu dokántriť. Chcel ju pošliapať ako guncov. Bál sa však, aby sa znova na neho neprilepila. Nebodaj tak na nos! Len čo by si potom počal? Opatrne ju prihrabal hlinou. Nech tam robí, čo chce. A nech sa hoci aj zadusí!

— Veď som vravel, nič sa neboj, keď som ja tu, — vystatoval sa Ňufík.

— Čihíí… čihíí… — hlásila sa aj Čičibu. — A ja som čo?

Murko podskočil od radosti. Hneď si však sadol a zaujúkal. Urazil sa na boľavú nôžku.

Sotva sa začalo zvečerievať, Mucka sa prebudila. Furko ešte spal. Drgla do neho, aby vstal. Prerušila ho v najlepšom sne. Ale nehundral. Nechcel Mucku napaprčiť. Pretiahol sa dierou spod skaly. Hoci mal oči ešte zalepené, obzrel sa dookola. Akosi nechcel veriť, že je Murko naraz taký ranostaj. Nevidel ho nikde, nuž sa sám pobral k studničke ovlažiť si oči studenou vodou.

Pri studničke čakalo ho veľké prekvapenie. Zopár ráz si pretrel oči, či ho azda zrak neklame. Vždy videl iba ten istý obraz: studničku skoro prázdnu. Uhryzol sa trochu do jazyka, aj poškrabal sa za uchom, či — reku — nesníva. Nie. Naozaj nie!

— Mucka, Mucka, nože poď von! — zavolal pod skalu.

Mucka si voľačo zašomrala, že sa bez nej nemôže ani pohnúť, ale predsa len vytrčila nos.

— Mucka, a nevieš?… Nože sa podívaj, veď… veď…

— No veď sa hádam nebudem dívať, ako tráva rastie, — odsekla mu, keď nič nevidela, a stiahla sa dnu.

Furko bol inak smelý ježúr, no keď sa Mucka niekedy pozrela na neho zamračene, hneď ho opustila odvaha. Radšej si odprskol, aby mal pokoj.

A Mucka len tak spoza skaly:

— Už viem, že je zas voľačo. A teraz aby som ja. A všade len ja. Ale ty nie ako každý poriadny ježúr…

— Ale, Mucka, len kukni, nuž a či ja za to môžem? Veď si i ja chcem vo dne oddýchnuť.

— A čože sa vlastne stalo?

Furko nevedel, ako jej napochytre povedať smutnú novinu, aby sa ešte viac nerozhnevala. Pokýval hlavou k studničke.

Mucka sa teda pritiahla a sadla si k Furkovi.

— Bodaj do toho, aby bodaj! Veď som dávno vravela, ale ty nič. Aj ten leňoch kdesi halaškuje. Nie aby pozor dával. Tak vám treba. Budete si zuby stykať, keď sa nestaráte…

A Mucka pokračovala vo svojom poučovaní. Pravda, nebola stará, veď iba nedávno mali svadbu, ale zato mala jazýček dobre podrezaný.

Len ako sa to mohlo stať? hútal Furko. Ale teraz nebolo času na prehutovanie, skôr na zaplakanie.

V studničke bolo iba na dne trochu špinavej vody. V bahne sa ťažko prevaľovali zababrané gunce a pijavice.

Furko a Mucka sa pustili zachraňovať svoju zásobáreň. Vyťahovali perepúť z bahna, aby sa nepodusila. Na sušine vylovené pijavice ukladali na hŕbku. Nevedeli si s nimi rady. Pijavice sa ťahali do bahna.

Jeden gunec skoro ušiel do trávy. Dobre, že dávali pozor. Škoda by ho bolo, bol pekne vypasený.

— Mucka, vieš čo? — ozval sa po dlhšom uvažovaní Furko. — My sa takto darmo budeme mordovať. Pozri, tu na okraji bola skalka. Tá zadržiavala vodu a smeti. A teraz je skalka preč. Musíme vystavať hať, aby sa studnička znova naplnila vodou.

— Veď som ja na to už dávno myslela, aj som vravela, ale keď ty nie a nie!

— Ale, Mucka, — bránil sa Furko, — veru som nepočul, či si vravela…

— Ba veru som ti vravela, a just som ti vravela, aby si vedel!

A Furko naozaj vedel, že Mucku neprevraví ani sám papagáj. A to je vraj najmúdrejší vták. Nevidel ho síce, ale veľa počul o ňom. Teda radšej stíchol a dal sa do roboty. Donášal malé kľocky, lístie, menšie skalky. Z nich staval hať. Diery upchával trávou.

Mucka mu vo všetkom radila. Stále mu popod uši pidlikala, ako by bolo, keby jej nebolo, že sa Furko do ničoho nerozumie.

— Aj ten leňoch by mal pomôcť, — spomenula si Mucka na Murka.

Furko s ňou súhlasil. Murko dlho už bez práce pojedal koláče. K mise sa hlásil prvý, k robote posledný. Tak aj teraz.

— A vieš, čo som si hneď pomyslela? Toto iste vykonal tvoj podarený brat! Robiť sa mu nechce. Len ak vylihovať a stvárať nedobizeň. Ale vy ste všetci z jednej rodiny. Jablko nepadne ďaleko od stromu.

Posledné Muckine slová Furka poriadne dopálili. Ešte keď jemu nadávala, všetko zniesol. Ale keď sa dotkla cti jeho rodiny Ježkovcov, nevedel sa zdržať. Lapil kľocok, že ju kecne. Mucka chytro vyšípila, čo chce Furko spraviť, a fuk pod skalu. Ešte aj odtiaľ naňho vyplazila jazyk.

— Aby si vedel, iste to vykonal Murko. Nič z neho nebude. Veď aj z teba by bol pobehaj, keby mňa nie. Aby si vedel! A just pôjdem k mojej mamičke a všetko vyžalujem…

Mucka húdla ďalej. Ba aj do plaču sa pustila. Pravda, ona hocijako neplakala. Hlasite nariekala. A to Furko nemohol zniesť. Všetko vedel strpieť, len nie ježacie naškľabovanie. A možno, že Mucka mala aj pravdu. Veď Murko včera dlho obchendoval okolo studničky. Potom si oči pobabral a teraz ani slychu po ňom. Mohol náhodou odvaliť skalku. Voda stiekla, a stalo sa, čo sa nemalo. Ale, galgan, mal aspoň prísť povedať, čo vykonal!

— No počkaj, veď ti ja prehovorím do duše! — myslel si Furko.

Ale iba v prvom návale zlosti. Hneď mu odpustil, keď si pomyslel, že sa Murko bude báť vrátiť domov. Môže sa mu v lese dačo stať a z jedného nešťastia budú dve. Studničku zahatali a gunce narastú. Ak sa brat nevráti, bude ho do smrti mrzieť.

A Furko sa podal ďalej do kružín vyzerať Murka.

*

Zatiaľ čo sa Furko trápil pre Murka, Murko si pochutnával na solisku. Oblizoval zem. Čím viacej lízal, tým viacej sa mu zbiehali slinky na jazyk. Dobre vedeli srny a jelene, prečo chodia na solisko!

Čičibu len okále vyvaľovala, čo Murko stvára. Aj ona rada hrabala v hline, aby našla dajaké zrnko alebo semiačko. Piesok a hlinu vedia hltať iba čaptavé kačice. Poriadny vták si vyutiera zobák od takej špiny. A tu, hľa, do čoho sa púšťa ježúr! Vidieť, že je mladý a neskúsený.

Murko sa nestaral o svojich spoločníkov. Ani čo by sa bál, že ho nebodaj dakto predbehne, schuti si ulizoval.

— Murko, — ozvala sa napokon Čičibu, — či ti nepreskočilo koliesko v hlave? Videla som už veľa ježúrov. Každý pohŕdal hlinou. Iba ty…

No Murko si nedal povedať. Ani čo by hrach na stenu hádzal. Oblizoval hneď prednú, hneď zadnú labku o milých päť. Zabudol, že má prednú nôžku poranenú, hlbšie ju vtisol do hliny.

— Júúúj! — zastenal a prekrbalil sa. Soľ vnikla do rany a začala páliť. Veľmi páliť. Ešte horšie, ako keď ho pijavica cicala.

— Júúúj… júúj… už je zlééé, bolí mááá! — nariekal, podskakujúc na troch nôžkach.

— Nič sa neboj, veď som tu, — chlácholil ho Ňufík, hoci sa ustavične obzeral, kade by vzal nohy na plecia, keby hrozilo nebezpečenstvo. — Len si labku vylíž, a bude zas dobre.

Murko už vedel, že vylízať ranu je najlepší liek pre každé zviera. A skutočne, rana prestávala páliť. Murko sa uspokojoval. Lenže začal pociťovať niečo iné. Veľa sa nalízal soli. Jazýček mu vyschol. Pocítil veľký smäd. Nepovedal nič, len sa hackal k jarčeku, ktorý tiekol od studničky.

Ňufík poskočil za ním, aby sa mu dačo nestalo. Aj zvedavá Čičibu roztiahla krídla, aby neostala sama.

Murko vopchal skoro celý noštek do jarčeka a plnými dúškami glgal vodu. Čičibu si tiež prihla. Skoro k nebu vyzdvihla zobáčik, aby voda ľahko stiekla do hrvoľa. Ňufík vstrčil do vody iba labku. Pretrel si fúzy, aby mu lepšie stáli.

Čosi-kamsi Murko vyzeral ani súdok. Ledva sa vyštveral na breh do mäkkého machu. Prevalil sa a ostal nehybne ležať. Dobre mu padol oddych. Zložil si predné nôžky na bruško a zahľadel sa do neba. Hviezdičky sa začali vykľúvať a žmurkať jedna na druhú. Murka chytili driemoty v nezvyčajný čas, keď každý poriadny ježúr sa prebúdza a ide po robote. Hádam preto, že vo dne málo spal.

Neďaleko zapískala kaňa. Strašidelne prenikol jej hlas tichým krajom.

Ňufík sa hneď hodil do kružiny.

Čičibu sa prikrčila medzi skaly. Odtiaľ kukala, kde dravec lieta. Nerada by sa dostala kaňúrom na večeru.

Keď pominulo nebezpečenstvo, prihopkal Ňufík. Sadol si konča Murka, ktorý sa nepokojne prevracal. Trel si nôžkami bruško a stenal.

— Čo ti je? — spýtal sa ho.

— Bolííí ma… bolííí…

— A čo ťa zas bolí? Na ženenie si súci a ustavične vyplakávaš, — osopil sa naňho Ňufík, lebo ho už prechádzala trpezlivosť.

Murka naozaj tuho bolelo bruško. Nalízal sa veľa soli a napil ešte viac vody.

Čičibu ho bystro pozorovala a zastarela sa do reči:

— To je nič. Ja to už poznám. Aj mňa vždy trocha bolí, keď mám zniesť vajce. To je znak, aby som utekala do hniezda. Hádam aj teba preto bolí. A či si si už vystaval hniezdo?

Murko nevedel, čo má odpovedať. Možno, že Čičibu má pravdu, hoci dosiaľ nevedel, že by ježúri niesli vajcia.

— Murko, poď chytro so mnou, aby si vajce niekde nestratil. Už mám tamto postavené hniezdo…

— Prosím ťa, len keby si netárala do sveta, — ozval sa Ňufík. — Nuž či si voľakde videla, aby ježúr znášal vajcia?

— A just, — bránila sa Čičibu, — just je to pravda! Naša mamka hovorievala, že sme sa všetci vyliahli z vajca — a bolo nás veľa! Ona musela vedieť, lebo dlho-dlho bĺkala po svete.

— Juj, bolí ma, bolí… — prerušil škriepku Murko.

— Len vy, jarabice, sa liahnete z vajec. My nie! — odporoval Ňufík.

— Ba veru všetko sa liahne z vajec, aby si vedel! Aj prepelica nesie vajcia. Uvidíš, či aj Murko neznesie vajce. Ty máš ešte krátke fúziky. Nič nevieš…

Ňufík si chcel vyprosiť takú urážku. No nebol si celkom istý. Možno, Čičibu má pravdu. Veď je staršia a môže bĺkať po svete. Však uvidí, či Murko naozaj znesie vajce. Podal sa k lesu. Tam dočká na Murka. Hanbil sa byť svedkom takej rodinnej udalosti.

Čičibu odviedla Murka k svojmu hniezdu. Neponášalo sa ani na hniezdo. Bola to skôr iba jamka v malej ďateline. V jamke krížom-krážom trocha suchej trávy a na nej dve pekné, strakaté vajcia.

Murko sa hneď zvalil do jamky a skrútil do klbka. Lenže vajcia mu zavadzali. Vytisol ich na kraj hniezda.

— Ejha, kamarát, aký si chytrák! — ozvala sa nadudrene Čičibu. — Čože si myslíš. Ja som ti prepustila miesto, a ty mi vyhadzuješ vajcia. Len ich nechaj pod sebou, lebo ťa zobnem, že budeš mať pamiatku.

Murko zhrnul vajcia zas pod seba a len postenkával. Čičibu ho tešila:

— No len trocha potrp! Veď je to nič. Keď vajce znesieš, hneď bolesť prestane. Ale nekrákor pritom, lebo by si mohol prezradiť, kde mám hniezdo, — napomenula ho nakoniec. Kým sa bude Murko trápiť, chcela odskočiť do žita čo-to si pozobkať.

Murko iba nosom prikývol. Čičibu hneď odbŕkla. Bola natešená, že Murkovi pomohla. A potom, ktožehovie, či jej Murko nevysedí mladé. Ak si dá Murko povedať, bude mať náhradu pri sedení. Môže potom voľne bŕkať po medziach, úhoroch a sadoch. Zanedlho sa ozvalo jej veselé čihíkanie v nezvyčajný čas, že vtáci pokrúcali hlavami.

Smutný Murko sedel trpezlivo na jarabicinom hniezde. Brucho ho neprestávalo bolieť. Aj trápenie ho pochytilo. Rozmýšľal o tom, čo mu Čičibu natárala. Mohlo byť pravda, že znesie vajce? Veď ho dosiaľ brucho tak čudne nebolelo.

Ako sa hniezdil od bolesti, pocítil čosi vlhkého pod sebou. Pozrel sa, či už dačo nezniesol. No videl rozpučené jarabicino vajce. Rozlialo sa mu po dlabkách. Oblizol si nohu, aby ho nepálilo na boľačke. Napodiv, bola to chutná žltkastá chamuľka. Oblízal si nielen labky, ale aj škrupinky. Prišla mu chuť aj na druhé vajce. Poriadne ho stisol. Puklo. Vylízal ho do poslednej kvapôčky. Zamazal si trochu fúziky. Ale nebanoval. Jarabica mala chutné vajcia. Hotové maškrty. No a čože sa stane, keď Čičibu bude niesť vajcia a on si bude nimi bruško liečiť? Sebe pomôže a jej neublíži. Len nech nesie. A veľa! Aby Čičibu nezbadala rozbité vajcia, odpratal škrupiny ďaleko do ďateliny. Potom sa zvinul opäť do hniezda. Pretrel si fúziky, oblizol noštek a zdriemol. Sladko zdriemol. Chutne sa mu buvinkalo, lebo slniečko už nepripekalo. Len ďatelina sa vlnila v ľahkom vánku. A tak ho našla Čičibu.

Čičibu prišla tíško k nemu. Iste ho prestalo bolieť, keď zdriemol. Zvedavá bola na ježovo vajce. Ešte ježacie vajcia nikdy nevidela. No nechcela ježka budiť. Vajcia by mohli sprdkavieť, keby ich zachladil. Radovala sa, že jej prišla na um taká šťastná myšlienka. Teraz ježko bude mať tiež rodičovskú zaviazanosť k jej hniezdu. Nemusí sa obávať, že ufujazdí. Opatrne si prisadla k nemu a zniesla na kraj hniezda ešte jedno vajíčko.

Ale Murko nespal. Celkom sa precítil, keď sa Čičibu pri ňom hniezdila. Len sa bál, aby nezbadala, že si pomaškrtil na jej vajciach. Nestačila ani odbehnúť, vajce zmizlo v jeho brušku. Veď bolo chutnučké a Čičibu si môže zniesť, koľko sa jej bude páčiť. Veru, požehnaním je mať poruke takú Čičibu. Nanesie vajec, a on môže žiť na lakotách. Iba jedno hrozilo: Čičibu mala prchkú povahu. Môže sa nazlostiť a vyzobať mu oči. Ako by sa potom dostal pod skalku? Toho sa veľmi bál. Preto sa rozhodol radšej pekne-rúče zmiznúť. Dal sa ďateliniskom k lesu. Nešiel brázdou, aby nestretol Čičibu.

Keď došiel k lesu, naďabil na Ňufíka. Ležal v jamke pod borievčím. Nevedel, či spí, lebo zajkovia majú otvorené oči aj pri spánku. Chcel sa mu opatrne vyhnúť.

Vtom Ňufík napol uši. Zbadal Murka.

— Už ťa nebolí bruško? — spýtal sa ho, keď videl, ako si rezko vykračuje.

— Nie, — odpovedal Murko.

— A naozaj si zniesol?

— Naozaj, — zacigánil Murko a najradšej by sa dal do behu, lebo každú chvíľu sa mohla Čičibu vrátiť. Škoda, že si pomliaždil pazúrik. Takto je ešte bezmocnejší proti jarabicinej rýchlosti.

Ňufík pokrúcal hlavou. Murko sa mu nepozdával. Nie a nie sa pozrieť do očú. Ňufík nemal mihalníc. Neušiel mu ani jediný Murkov pohyb.

— A fúzy máš od čoho žlté! — vyzvedal Ňufík.

Murko sa od ľaku naježil. Zabudol si utrieť fúzy.

— Vieš, to ti je veľká bolesť. Hádam mi od nej ožltli…

Vtom sa ozvalo z ďateliny čihíkanie. Ňufík hneď zbadal, že nebolo to obyčajné čihíkanie. Čičibu nariekala. Ukrutne nariekala. Muselo sa jej voľačo strašného prihodiť. Zajko si sadol na zadné, aby lepšie videl. I zbystril sluch. Len potom, keď zistil, že je na okraji hory a v ďatelinisku pokoj, pustil sa z opatrnosti okľukou k Čičibu.

Našiel ju obchádzať okolo hniezda, opatrne prevracať suché zelinky. Plakala pritom, len sa jej tak krídelká natriasali.

— Čo sa stalo? — spýtal sa zajko, len čo nabral dychu.

— Stalo sa, čo sa nemalo, — lamentovala Čičibu. — Moje vajíčka… také pekné, strakaté… S akou bolesťou som ich naznášala… V hniezde ani jedno… Čihí!… Mne je na svedomí… Mohol, chudák, ešte žiť, veď bol mladý… Čihí, čihí!

— O Murka sa netráp. Žije, — ponáhľal sa Ňufík upokojiť Čičibu. Bál sa, aby si zo zúfalstva dačo nespravila. Bola dobrou susedou. Často sa túlala po ďateliniskách. Upozornila neraz, kde je chutná ďatelinka. A dala aj znamenie, keď hrozilo nebezpečenstvo.

— Pred chvíľou som bol s ním hore pri pelechu, — dodal nakoniec. Nahol sa nad hniezdo, či neuzrie aspoň Murkovo vajce. Ale veru nič. Hniezdo, nezbedník, riadne vyčistil. Ani len škrupinky po vajciach. A zajko začal rozmýšľať, prehutovať, kto zo záškodníkov má takú čistú robotu. Jediná, čo prichádzala do úvahy, bola lasica. Ale tá zanecháva škrupiny. Musel to byť oveľa prefíkanejší zlodej. Zajko začal vetriť okolo hniezda, kým Čičibu len neprestajne nariekala.

Skutočne, našiel obďaleč škrupiny, čistunké, bielunké, ani čo by v nich nikdy nebol obsah, tak boli oblízané znútra i zvonku. A tu mu prišli na rozum Murkove žlté fúzy.

— Už viem, kto bol ten potmehúd! — hlásil utrápenej Čičibu.

— Kto?

— Murko!

Veriť nechcela, že by sa bol tak mrzko za pohostinstvo zachoval. Ale mohlo byť pravda. Murkovi nevoňala robota. Často sa naňho ponosoval Furko aj Mucka. Rodičov nemal, čo by ho karhali. Nuž vyrastal z neho nezbedník. Bude ho treba zavrátiť na správnu cestu, aby z neho vyrástol poriadny ježúr. Inak bude iba na hanbu poctivému rodu Ježkovcov spod skaly.

Rozhodli sa, že mu dajú poriadny príučok, ako sa má správať v dobrej spoločnosti lesných a poľných priateľov…

Murko veru nečakal pri pelechu, kým sa Ňufík vráti. Vedel veľmi dobre, prečo jarabica tak žalostne čihíkala. Najviac sa pajedil na fúzy. Sotva sa mu začali brnieť, už ho zradili. Najradšej by ich bol povytrhúval, tak sa na ne nazlostil. Dobre, že začala Čičibu nariekať. Inak by ho bol Ňufík ďalej spovedal. Ťažko bolo Ňufíkovi cigániť do očú, keď mal také veľké a vždy rozškľabené. Teraz iste s Čičibu pátrajú, kto zožral vajcia. Ak si Ňufík spomenie na jeho žlté fúzy, bude zle. Nedobre.

Pobral sa hore vŕškom. Volil najväčšiu strminu, len aby si nadbehol a dostal sa čím prv k jarčeku neďaleko skaly. Hackal sa po troch. Ťažko mu to padlo. Len čím prv sa dostať na vŕšok! Tam sa skrčí do klbka a dolu sa skotúľa ani koliesko. V hniezde pod skalou si bude vylizovať boľavú nôžku a neukáže sa, kým na jeho čin nezabudnú.

Len čo sa vyštveral na kopček, počul za sebou dupot. Ňufík ho doháňal. Aj pred sebou uzrel tôňu. Jarabica preletela ponad neho. Iste ho zbadala, lebo si sadla neďaleko. Jediný, čo mu mohol pomôcť, bol Furko. Uzrel ho pri studničke. Pilne pracoval. Iste naprával, čo on pokazil. Ani od neho nemohol očakávať pomoc. Bol v klepci. Nedalo sa vyberať. Zahorekoval:

— Kde sa ja hriešnik len podejem? Ak ma dolapí Čičibu s Ňufíkom, vyplatia ma oni. Ak dobehnem k bratovi, vyplatí ma on…

V zúfalstve sa skrútil do klbka a pustil voslep dolu stráňou ku skale. Sotva sa pristavil pri jarčeku, vybehli z druhej strany horárove psiská. Skoro sa stĺkli s Ňufíkom. Len-len že sa stačil hodiť bokom do jedliny. Jeden zo psov ho prenasledoval. Druhý sa hodil na Murka.

Murko sa zhrbil a poriadne psa pichol na ňufák. Pes vyprskol a odskočil. Už doňho nedlbal. Iba zlostne štekal, ceril zuby a obskakoval okolo. Murko si myslel, že je už po nebezpečenstve. Kukol bokom, či sa stačil schovať Furko pod skalu. Ani on nebol už ďaleko. Iba pár skokov. Vtom zbadal ženu z horárne. Šla rovno k nemu a vzala ho do zástery. Psa zahriakla:

— Ticho, Brok! Ježka vezmeme deťom pre zábavu.

V zástere ho odnášala popri skale, kde sa narodil a mal svoj domov. Murkovi sa bolesťou strašne zovrelo srdce: Už neuvidí svoj rodný domček, ani Furka, ani Mucku. Ktovie, čo sa s ním stane? Či ho nehodí žena napospas psom alebo nezbedným deťom, ktoré ho budú týrať. Keby sa mohol vyslobodiť, nehol by sa viac od pramienka. Počúval by Furka, zniesol karhanie Muckino, aj odplatu jarabice Čičibu. Vysedel by jej hoci i dvoje mladých, len aby sa dostal naspäť, pod skalu.

Ako žena prechádzala popri domove Ježkovcov, Murko sa v hroznom strachu zdul a pichol ju na ruku. Pustila v ľaku koniec zástery. Murkovi viac nebolo treba. Hodil sa smerom k diere pod skalou a vystrčil psiskom a gazdinej zadné nôžky…

*

Sľub dodržal. Stal sa poriadnym ježúrom z rodu Ježkovcov pod skalou.




Martin Hranko

— jeden z najvýznamnejších autorov klasickej umeleckej detskej literatúry, autor humoristických a satirických poviedok Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.