Práčka na Rimave

Na bystrej Rimave práčka perie,
bielu jej košieľku voda berie,
a ona prevráva bystrú vodu:
„Nerob mi, vodička, nerob škodu!
Veď som ja vdovička, biedna mati,
nechaná jak ten kôl na tej hati.
Ach, veď mi všetko, už všetko vzali,
ustrňže aspoň ty v mojom žiali.
Vzali mi poklad môj, moje dieťä,
načo som, načo som na tom svete!
Vzali mi na vojnu jedinkého:
nahaj tú košieľku — to je jeho!
a na tej košieľke periel dvoje:
to jeho slzy tam, slzy moje;
a na tej košieľke krížik zlatý —
ber si, ber, vodička, všetky šaty,

len mi tú nezaber preč do Tisy —
radšej ty, Rimava, mňa vezmi si!“

A v očiach matičke slzy hrajú
a vlnky Rimavy šepotajú:
„Poď, moja, poď za ňou, vezmem ťa ja,
zanesiem do Tisy, do Dunaja,
a dolu Dunajom v cudzie zeme,
tam tvoje dieťatko vynájdeme.“

Na bystrej Rimave kto to perie?
Mútna jej vodička šaty berie.
„Kdeže si, kdeže si, stará mati?
Ujdú ti Rimavou všetky šaty!“ —
Šaty, ach! všetky už pochytané,
jedna len košieľka a — práčka nie.

Na brehu vŕby ju vyzerajú
a vlnky Rimavou šepotajú:
„Poď, moja, poď, moja! dobre ťa ja
zanesiem do Tisy, do Dunaja,
Dunajom tadolu v cudzie zeme —
košieľku synovi zanesieme.“

*

Na tichej Rimave za mesiačka
práva tam spolnoci jedna práčka.
Ak perie, tak perie až do rána:
ešte tá košieľka nedopraná.
Tak perie noc po noc celé letá,
odkedy? nikto to nepamätá.
A že ju dotiaľ tam bude prati,
kým sa vraj Rimava hor’ nevráti.