E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Kuruci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Ľubica Hricová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

I.

[1]

Bolo to na jar roku 1701. Príjemný jarný deň chýlil sa ku koncu. Čulý život panoval v mestečku Veľkom Šariši, veď sa vracal pracovitý ľud slovenský z poľa domov. Bezstarostne i so spevom poberali sa obyvatelia pod rodinnú strechu, aby po ťažkej dennej práci pokojným spánkom sa občerstvili, okriali, oddýchli si a k zajtrajšej poľnej práci údy svoje posilnili.

Hlučnejšie, než v mestečku, bolo na zámku.

Nemeckí komedianti bubnovali i trúbili, zvolávajúc obecenstvo na svoje večerné predstavenie. Hŕby detí obskakovali pestroodených synov Tálie.[2]

Pred niekoľkými dňami prišli ta hostia na pyšných kočoch a koňoch, a na zámku bolo živo. Dávno nevideli mešťania tak vzácnych pánov! Každý deň boli hlučné zábavy, poľovačky a prechádzky na bujných vraníkoch. A podivno, v noci bolo ticho na pyšnom zámku. Šarišskí mešťania pýtali sa jeden druhého po príčine príchodu cudzích veľmožov a zemanov, a nik o tom nič povedať nevedel. Márne dopytovali sa zvedavé susedky domácej zámockej čeliadky, kto by tí páni boli, prečo sa sem zišli, čo tu robia. Zámocká čeľaď pokrčila plecami a mlčala.

V mestečku zamĺkol denný hluk, obyvatelia ľahli si na odpočinok. Nič nerušilo tichosť nočnú, len niekedy zaštekali, zavyli psi na nádvorí a za humnami. I na zámku vyhasli svetlá. Tichá, chladná noc rozložila sa ponad krajinku podtatranskú. Všetko zdalo sa odpočívať v pokojnom spánku.

A predsa blýskali sa svetielka ešte v jednom osamelom dome pod Šarišským zámkom. Bolo tam hlučno! Niekoľko odrastených detí čakalo na divadelné predstavenie; je to krčma, jediná vo Veľkom Šariši.

Počuť kroky ľudské. Niekto blíži sa dolu od zámku chytrým krokom k osamelej chalupe; zastane, poobzerá sa, načúva i vstupuje dnu.

Poďme za neznámym nočným pútnikom!

„Dobrý večer, bratia, tu som už i ja!“ otvoril s krikom mladík prudko dvere až dokorán na hosťovskej izbe, ktorá oproti šenkovni, kde sa komedianti so svojím čakajúcim obecenstvom nachádzali, ležala a len pre pánov určená bola, i skočil rovno doprostred izby.

Na tento hlučný pozdrav ozvalo sa spoza dverí bolestné bedákanie.

„Môj nos, moje zuby!“ vzdychal i objavil sa spoza dverí s krvácajúcim nosom krčmár Pinkus. „Veru ste ma pozdravili, mladý pánko!“

Mladík so zarazením pozeral na krčmára i na dvere, na ktorých napísané stáli v dlhom rade mená dlžníkov Pinkusových a pri každom rozličné záhadné znaky.

„Haha, žide,“ rozosmial sa zrazu mladík, „pripisoval si na rováš neprítomným pijanom a zastihol ťa spravodlivý trest boží! A kde sú moji kamaráti?“

Vo dverách objaví sa nový hosť. A vstupujúc dnu, spieva si:

Ej, škoda, bože, Šariša,
že ho podmýva Torysa!

Sotva ale uzrel prvého mladíka, podával mu ruku i zvolal:

„Servus, Jurko! Tys’ ma predbehol. A dobre som to vedel, že tak urobíš. I nešiel som k tebe, lebo som vedel, že nepôjdeš so sliepkami spať, ale že budeš u žida.“

Mladík, čo tieto slová hovoril, bol jurátom[3] u Okolicsányiho a menoval sa Andrej Raslavický.

„A ja som si myslel,“ riekol prvý, ktorého čo zámockého pisára, menom Jurko Lipoviansky, poznávame, „že ty vždy skôr navštíviš žida než moju hospodu. Hľa, neznáš to latinské, že ,magma ingenia conveniunt?‘“[4]

„Omne trinom perfectum!“[5] zvolal na to vo dverách zjavivší sa tretí hosť, Janko Pivoda, jurát u Szirmayho.

„Aj vajh, trojka ďateliny, z ktorej každý lístoček pestvom páchne,“ šomral Pinkus, utierajúc si zakrvavený nos.

„Hľa, hľa,“ riekol Jurko Lipoviansky s úsmevom, „ako sme sa tu zišli, ako tie líšky na klinčeku u kožušníka!“

„Veď tuším i tamtie Pinkusove haky-baky znejú na našu vzácnu kožu!“ ukazoval Andrej Raslavický na počiarané dvere.

„Furták Pinkus písal dvojitou kriedou na náš rováš a dostal na nos flajster,“ rozosmial sa Jurko.

„A tak ďalej, a tak ďalej — punktum!“ riekol vážne Janko. „Pinkusko, doneste nám sklenicu z toho jágerského, lebo ma akosi záha páli; musím ju zaliať.“

Krčmár sa vzdialil.

„Počuli ste, bratia, aké chýry idú?“ pýtal sa Andrej.

„Veru nie je to s kostolným riadom,“ prisvedčil vážne Janko.

„Darmo sa tí na zámku nočným časom neradia; i slepý to vidí, že neprišli sem len na kratochvíle,“ prisviedčal Jurko.

„A či ste počuli…“ začal opäť Andrej, no zamĺkol, keď žid do dvier s plnou sklenicou vstupoval.

„Ako tí psi predošlej noci tak zavýjali?“ skočil mu do reči Jurko.

„I ja som počul,“ prisviedčal Janko, „to je zlé znamenie!“

„A akéže?“ zamiešal sa krčmár do reči.

„Bude hlad, mor, vojna!“ riekol Janko.

„A skaza jeruzalemská a súdny deň!“ dodal Andrej.

„Aj vajh, čo nepoviete?“ zastenal žid i zamračil škaredú pehavú tvár.

„Hahaha,“ rozosmial sa Jurko, „neľakajme Pinkusa, lebo nám utečie. Nebojte sa, iná toho príčina! Tam dolu u mäsiara nocovali traja Nemci z Dobšinej, čo chodili na zámok s prosbou k jeho milosti pánu Rákócimu. Všetci boli tuční ako vykŕmené bravy alebo sudy s jágerským v pivnici Pinkusovej. Najedli sa, napili až po krk. Keď si políhali spať, začali všetci traja chrápať, ani čo by pes zavýjal, ako tremuľa na rozštimovanom organe, ako keď Cigán Ferko vŕzga na rozštiepenej base. Tak mi to rozprával mäsiar. A keď to vraj jeho psiská pod oknami začuli, dali sa do zavýjania a za nimi všetci psi v mestečku. A preto nebojte sa vojny, Pinkusko!“

Zo šenkovne zavolali na krčmára, že má hostí i v druhej izbe; i odišiel preč a mladíci ostali samotní.

„Teraz sa nám Pinkus tak chytro nevráti,“ hovoril vážne Jurko, „i môžeme sa slobodne pozhovárať. Bratia, budú to vážne veci, o ktorých sa magnáši a zemania naši na zámku radia. Vo dne sa zabávajú od výmyslu sveta a v noci besedujú tak tajomne, že nás mladších, ba aj tú zámockú čeľaď preč posielajú. Sú tam páni nielen z celého Šariša, ale i z okolitých stolíc, ba i spoza Tisy.“

„A veru sa pred nami nemajú čo ukrývať,“ riekol Andrej, „veď my i tak tušíme, o čo sa jedná. Ale či nemeckej vláde schôdzky tieto do očí nepadnú?“

„Veľmi ľahko,“ prisvedčil Jurko. „Kto má na rozdávanie strieborných groší, nájde si hneď i Judášov. Či sme nebadali podozrivých ľudí v kraji našom sa potulovať?“

„Ja len to hovorím,“ hovoril Janko, „že všetko na tom záleží, ku ktorej strane v rozhodnom okamžení ľud sa pripojí. Lebo kým sa ľud bude len ľahostajne so založenými nakríž rukami dívať na to, čo páni počínajú, a netečne hovoriť: ,Nech len pán boh pomáha tomu, kto nám dobre chce‘ — nuž veru zemianstvo nič nevykoná!“

„Hľa, taký je ten náš slovenský ľud!“ rozhorlil sa Andrej. „A predsa, keď zle vypadne, ľud musí vypiť čiernu polievku.“

„Darmo je, brat môj,“ riekol Jurko. „Ľud je len ako mŕtve teleso bez ducha; vodcovia ľudu sú tým duchom, ktorý má to mŕtve teleso preniknúť a vodiť.“

„Povedz mi ale, Jurko môj,“ rečie Janko, „ako, čo myslíš, možno zabezpečiť ten ľud, že — keď obetuje krv a svoj život — za tak drahú cenu i jeho výdobytky budú voľačo hodné a že nebude potom viac otročiť ani duchom, ani telom — ak bude na jeho strane výhra?“

„Toto mu poviem, Janko môj! Aby, keď sa rázne a odhodlane pridá ku jednej strane, v pravý čas neústupne i za to sa zasadzoval, žeby všetky výdobytky i jemu rovnako k dobrému padli. A na tomto základe buď naším heslom: za vlasť krv i život!“

„Tak je,“ prisvedčil Janko, „i krv, i život za vlasť, totiž za ten ľud, ktorý vo vlasti tejto žije a ktorý je krv z mojej krvi, na ktorého rodostrome sme my traja prirodzené jeho ratolesti. Lebo veď tá hruda, na ktorej moja noha stojí, je mŕtva, ale ľud, ten náš rodný ľud, tu je živý. A keby toho ľudu viac tu nebolo, z ktorého i my, ačkoľvek zemania, pochádzame, čo by mi potom záležalo na tej mŕtvej hrude? Ba otriasol by som ešte i prach zo svojej obuvi a tašiel by k svojim najbližším pokrvným. Kým je ale ten môj krvný národ živý v tejto vlasti, v srdci ho celý nosím a vďačne dám i svoj život za jeho život.“

„Mňa len to mrzí,“ ohlásil sa Andrej, „že naši zemania slovenskí tak opovrhujú ľudom, z ktorého pošli, za cudzotou pachtia a s najväčšou ľahkomyseľnosťou odhadzujú od seba svoje po otcoch zdedené mravy, obyčaje, reč, ba ešte i to meno svojich predkov. A nikde na svete nepočuješ toľké za cudzinou páchnúce, z gréčtiny, latinčiny, nemčiny a maďarčiny zlátané a spotvorené mená ako u nás na Slovensku! Tu nájdeš Šimonidesov, Štefanidesov, Georgiadesov, Albinich, Leporinich, Textorisov, Piscatorisov, Tonsorisov atď., ako čo by ich predkovia z Atén lebo Ríma pod naše Tatry boli sa presťahovali. Tu môj sused, ktorý za krátky čas býval v nemeckom mestečku, premenil svoje poctivé meno Pokorný na Geduldig, a môj pokrvný menom Ziman tašiel do Miškovca po remesle i doniesol si meno Hüvössy. Hľa, toto je opravdivá satira, ba paškvil na vlastného otca, matku. Boh to naprav!“

„Áno, tak je to u nás, brat môj!“ prisvedčil Janko. „Ľud hrdľuje, robotuje, otročí a nemá ľudského práva, a naši zemania dedia po svojich rodičoch zeme, domy, voly a hanbia sa za otcovské meno, ktoré ich na ten úbohý ľud upomína; a predsa sú krv z krvi jeho, kosť z jeho kostí. I teraz radia sa o svoje dobro, ľud musí i ďalej otročiť. Oj, kedyže sa nám vrátia Matúšove časy?!“

Na chodbe bolo počuť rozličné hlasy, v protiľahlej izbe harfu a bubon.

„Čo to má byť?“ pýta sa Andrej dnu vstúpivšieho Pinkusa.

„Od niekoľko dní bavia sa u mňa nemeckí komedianti,“ odpovedal usmievajúci sa krčmár. „Či sa nebude ľúbiť mladým pánom na ich kunšty sa podívať? Obecenstvo je i tak veľmi malé; niekoľko ľudí zo zámku a výrastkov z mestečka, to je všetko.“

„Bude to niečo do smiechu,“ podotkol Jurko.

„Nesmejme sa popredku — na konci kyjak,“ riekol vážne Janko potichu. „Mne sa tí ľudia nezdajú. Hneď ich je viac, hneď menej. Kde sa tu berú, nik nezná.“

I kráčali za Pinkusom do šenkovne. Našli tam okolo komediantov zámockú čeľaď v dôvernom rozhovore. Bubon zaznel spoza kulís (keď tak menovať môžeme prikrytý stolík, zahalený od povaly dolu visiacimi farbistými plachtami), komediantka vzala zasa do rúk harfu a brinkajúc po strunách, spievala chrapľavým hlasom: „O, du lieber Augustin, Geld ist hin, alles hin…“,[6] atď. Komedianti zapálili lojové sviece. Jeden z nich chodil pomedzi divákov i žiadal od každého do svojho klobúka malý darček. I odhalil „principál“ prikrytý stolík. Na ňom stála skrinka. Všetci pristúpili bližšie a pozerali do nej cez sklenený vrchnák.

„Na moj veru sú tam blchy, hihihi!“ smiala sa Julka Okrucká, komorná zo zámku.

„Fuj, hanba!“ šuškala Anička Koštiaľová, Julkina spoločnica. „Čo len ten Nemec počne s nimi?“

Komediant začal brinkať na malej citarke. Blchy vystrájali všelijaké skoky, akoby spolu tancovali, dve sadli si do malinkého zlatého vozíka sťaby pán s paňou, štyri ťahali vozíček ako zapriahnutí vraníci, na kozlík vysadla blcha, ktorá pohoniča predstavovala, i vozili sa dokola. Celé obecenstvo sa smialo. Nasledovalo bábkové divadelné predstavenie „Babylonský kráľ“. Obecenstvo tlieskalo a smialo sa do rozpuku, keď kráľ Holofernes[7] šľahal šaška a tento vrešťal: „Nebudem dobrý, nebudem!“

Pod oknami začali zavýjať psi, akoby bol súdny deň. Komedianti poschovávali svoje hračky. Diváci, medzi nimi naši traja mladíci, hrnuli sa k dverám.

Zdiaľky zaznievala trúba vojenská i počuť bolo dupotanie jazdy. Jazda sa blížila, celé mestečko bolo na nohách. V niekoľkých okamženiach docválali statní jazdci na bujných koňoch, že sa až okná triasli. Boli to nemeckí kyrasníci.[8] Okolo zámku bolo živo. Tam stáli dookola pešiaci. V mestečku nastal všeobecný poplach.

Nešťastná bola to noc 18. apríla 1701 pre odbojnú šľachtu, zhromaždenú na zámku vo Veľkom Šariši u kniežaťa Františka Rákóciho![9] Cisárski vojaci pochytali všetkých a odviedli poviazaných do rozličných žalárov; medzi nimi boli Rákóciovci, Vayovci, Szirmayovci, Okolicsányi a mnoho iných veľmožov a zemanov. Grófa Bercsényiho[10] márne hľadali na zámku, márne v mestečku Veľkom Šariši; uskočil preoblečený a ušiel do Poľska.

Prestrašení obyvatelia dívali sa za odchádzajúcimi väzňami. Žiadneho z meštianstva nedotkli sa cisárski vojaci. Komedianti tiahli za vojskom.

Na zámku bol veľký zmätok, plač a nariekanie. Manželka Rákóciho Helena,[11] rodená vojvodkyňa Hessenská, upadla do ťažkej nemoci. Útlocitná pani, vidiac, ako jej manžela čo väzňa odvádzajú, padla do mdloby a keď ju prebrali, upadla do horúčky. Komorná Julka opatrovala ju dňom i nocou. Chudera neznala, že snáď i jej slová, ktoré prehovorila nepovolaným v krčme o poradách veľmožov, na zámku nočnej doby vydržiavaných, toľkú biedu mohli zapríčiniť!

Naši traja mladí priatelia držali sa obozretne, no neprestali rozmýšľať a tajne medzi sebou rokovať o osudnej udalosti, o povznesení ľudu, o oslobodení Rákóciho; lebo kto vraj zná, či tento ľudomil okovy zo zodraných údov v otroctve úpejúceho ľudu nesníme?! Jurko neraz navštívil kňažnú Helenu, keď trochu k sebe prichádzala, aby jej oznámil plán svoj na oslobodenie kniežaťa Rákóciho.



[1] Kuruci — (z lat. crutiatus, križiak) názov pre uhorských povstalcov z čias Dóžovho sedliackeho povstania r. 1514. Neskôr účastníci a prívrženci povstania Thökölyho a Františka II. Rákócziho (1703 — 1711).

[2] Tália — múza komédie

[3] jurát — (z lat.) súdny praktikant

[4] Veľkí duchovia sa zrovnávajú.

[5] Každá trojka tvorí dokonalý celok.

[6] O, du lieber Augustin, Geld ist hin, alles hin… — (nem.) Ó, ty milý Augustín, peniaze sa minuli, všetko pominulo…

[7] kráľ Holofernes — podľa biblie hlavný veliteľ vojska babylonského kráľa Nabukadnezara.

[8] kyrasníci — kyrysníci, v 16. — 18. stor. príslušníci ťažkej jazdy, vystrojenej na drieku ochrannou kovovou broňou

[9] František Rákóci — František II. Rákóczi (1676 — 1735), šarišský gróf, ríšske knieža, syn sedmohradského kniežaťa Františka I. Spočiatku si nechcel pokaziť dobré vzťahy s cisárom. Keď sa r. 1697 na jeho zemplínskych panstvách vzbúrili sedliaci, ušiel do Viedne, aby na neho nepadlo podozrenie. No vo Viedni mu veľmi nedôverovali pre odbojnosť jeho rodu, takže sa predsa zblížil s uhorskou šľachtou, ktorej sa temer odcudzil za pobytu vo Viedni do r. 1694. Potom začala na neho účinkovať rodová tradícia a nespokojná uhorská šľachta. Začiatkom r. 1701 vznikla medzi Habsburgovcami a Francúzskom vojna o španielske dedičstvo. Rákóczi s Bercsényim chceli využiť príležitosť a v mene nespokojnej uhorskej šľachty poslali list Ľudovítovi XIV., starému priateľovi uhorských odbojov. Sprostredkovateľ týchto stykov, Belgičan Longueval, prezradil ich akciu Leopoldovi I., ktorý dal Rákócziho zatknúť a uväzniť. Ostatné osudy Rákócziho opisuje povesť.

[10] Bercsényi — Mikuláš (1665 — 1743), člen uhorského šľachtického rodu, ktorý sa konverziou a službami cisárovi vyšvihol vyššie až v 17. stor. Bol najvernejším priateľom Rákócziho, s ktorým osnoval nové povstanie, potom hlavný vojenský komisár kuruckého územia a hlavný veliteľ kuruckých vojsk. Do Poľska ušiel nezadlho po uväznení Rákócziho a dal sa do vyjednávania s tamojším francúzskym vyslancom Du Heronom o možnosti povstania v Uhorsku.

[11] Rákóciho Helena — nemecká princezná Šarlota Hessen-Rheinfels. Jej otec vymohol Rákóczimu titul kniežaťa rímsko-nemeckej ríše.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.