ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náčrtky životopisné a povahopisné

Opäť odpadol zelený list zo slovanskej lipy v Tatrách, a táto strata je tým citeľnejšia, čím trudnejšie a žalostnejšie časy žije národ slovenský. „Viliama Palinyho viac niet“, tak znel hlas po zachmúrených dolinách a vrchoch krásneho Slovenska v prvej desiatke tohtoročného mája. Zvláštna osobnosť, sťa meteor na oblohe Slovenska, bol náš Vilko. Jeho úmrtie spôsobilo štrbinu v radoch slovenského písomníctva, slovenského verejného života na poli politickom, spoločenskom a cirkevnom, ako aj slovenského hnutia pod Tatrami. Plný rodolásky, plný nezištnej obetavosti, plný duchovných krás v charaktere, vymýšľavý v hľadaní prostriedkov vhodných na prebudenie národa zo storočného spánku, v plnom rozkvete rozsiahlej činnosti, v nenarušenej bystrote vtipu, v nevyčerpanej sile pracovnej a dobrote ušľachtilého srdca a v najkrajšom mužnom veku vytrhnutý je z nášho stredu na nevysloviteľnú žalosť všetkých jeho verných spolupracovníkov národa roli dedičnej a úprimných milovníkov národa slovenského. Pekné slová padali na srdcia zhromaždeného národa nad otvoreným hrobom ako rosa nebeská na kvety vyschnuté suchoparom. Básnik prof. Hynek Krch^[1] spieval:

Národný rečník, advokát Pavel Mudroň,^[2] hovoril: „Stojíme nad hrobom veľkého muža, veľkého ráznosťou nezlomnou, veľkého nezištnosťou, veľkého umom, veľkého blahonosným účinkovaním“ atď. A oni obaja hovorili zo srdca národa. Pauliny^[3] obracal na seba zrak celého národa od svojej ranej mladosti až po predčasný hrob. Národ i Viliam spolu stáli v nepretržitom spojení čo do citov a potrieb, túžob a snáh najušľachtilejších. Navzájom si rozumeli, navzájom sa prenikali spoločnou priazňou a láskou. O tomto miláčikovi slovenského národa chcem prehovoriť, vedený k tejto malej službe pobožnou, tichou žiadosťou nebožtíkovou, ktorú v jednom liste raz dávno pred touto trudnou chvíľou vyjadril pisateľovi týchto riadkov; robím tak tým ochotnejšie, čím lepšie som poznal nebožtíka a čím menej, ľudsky mysliac, som mohol predpokladať, že by moje pero jeho, a nie jeho pero môj nekrológ niekedy písať bolo povolané. Už v ranej svojej mladosti som častejšie dostával za úlohu hovoriť alebo spievať nad hrobmi priskoro odkvitnutých junákov slovanskej idey a slovenského mravu a býval som vždy jeden z tých, ktorí najhlbšie vo svojej hrudi pociťovali žiaľ a prenáramnú bolesť nad údermi, ktorých sa nám dostáva od krutého osudu. Žalosť a stesk môj má i táto sloha (v Nitre, roč. III, s. 181):

Vývin nášho Paulinyho je poučný, obrázok jeho života a pôsobenia je zároveň obrázkom našich čias, obrazom borby mohutných živlov, buď domáhajúcich sa vrchu, buď harcujúcich na površí — proti budúcnosti.

Náš Viliam sa narodil v Senici „a pokrstený bol hlbockou vodou“, ako sám svedčil podľa rodinného podania, dňa 3. júna 1826. Jeho otec Bedrich Viliam bol evanjelickým a. v. farárom v spomenutom mestečku a bol známy vysokou učenosťou a rečníctvom, matka Kristína Dedinská bola mimoriadnym zjavom toho času medzi slovenskými ženami vo vyšších vrstvách spoločnosti, v ktorej poznáme žiaľ i nádeje národa. Čoskoro Viliam osirel a Kristína ovdovela, lebo Bedrich Viliam Pauliny zomrel už 21. novembra 1827, zanechajúc mladučkú, dvadsaťdvaročnú vdovu na tŕnistej pôde evanjelických farárok v Uhorsku. O tie ich úbohé siroty sa cirkev nestará a svet im ešte sťažuje ich lós. Kristína Paulinyová sa odobrala so svojím synčekom k svokrovi, ktorý bol tiež ev. kňazom a seniorom trenčianskeho seniorátu v Zemianskom Podhradí. Žigmund Pauliny bol svojho času povestný pedagóg a vysokovážený muž vo všetkých stavoch. Starý otec sa teda stal vychovávateľom svojho vnúčika, avšak aj toto dobrodenie užíval čiperný Vilko len krátko, lebo sotva ho milovaný starý otecko naučil čítať a písať, už sa aj ten odobral za otcom. Na Veľkú noc r. 1831 vystrojili manželka a nevesta (snacha) svojho milovaného ochrancu a živiteľa do chrámu na služby božie, kde osemdesiatjedenročný starec horlivo a výrečne zvestoval veriacim zástupom víťazné zmŕtvychvstanie Kristovo, a rozpúšťajúc Áronovským požehnaním zhromaždenie, ranený mŕtvicou dokonal úrad i život pri oltári Pánovom. Zbožný zástup doniesol do fary mŕtvolu milovaného pastiera a s ňou nový titul manželke a synčekovi — vdovy a sirôtky, a neveste a jej chlapcovi jóbovskú zvesť o smrti už druhého ich živiteľa a ochrancu.

To je rodinný obrázok, akých je na Slovensku nemálo. A práve tieto vrstvy vdov a sirôt vyvolil boh, aby sa osirotenému opustenému Slovensku pomohlo. Podivné a predsa pravdivé! Siroty pomáhajú sirotám, zatiaľ čo bohatstvo a svetské statky prechádzajú bez požehnania a prospechu do rúk cudzích, často bratovražedných.

Evanjelické duchovenstvo a učiteľstvo na Slovensku, najhoršie odmeňované za svoje práce, vdovy a siroty nachádzajúce sa v najsmutnejšom položení, poskytlo najviac obrancov národnej veci od najstarších čias až po terajšie. Aj v tomto prípade nachádzame v jednej kňazskej rodine dve vdovy a dve siroty — a obidve vychovali slávnych synov v prácach a obetiach mnohých, v bojoch za práva a blahobyt osiroteného národa slovenského. Ladislav Pauliny (Žigmundovič) je znamenitý stĺp národnej veci na Slovensku a Viliam Pauliny je predmetom tohto životopisného náčrtku. Naproti tomuto skutku synovia šľachty alebo inak majetných meštianskych a sedliackych rodičov na Slovensku chabo a ničomne sa stránia vlastného národa a pomáhajú ho potlačiť a vyhubiť. Výnimky sú dosiaľ zriedkavé.

V žalostných citoch a ustavičnom smútku domácom ubiehali prvé časy života nášmu Viliamovi. Obidve vdovy, svokra a nevesta, boli odkázané ma prácu svojich rúk.

Vtedy bol povestný slovenský statkár zo zemianskej rodiny Ostrolúckovcov, Gustáv,^[4] jeden z najčelnejších dynastov Trenčianskej župy. Pozostatok tých lepších starých lechovských časov, v ktorých sa neturčila slovenská šľachta, ale súcítila s národom. Jedno súc s ním a žijúc doma na svojich kvitnúcich statkoch, bola sebavedomou strážkyňou zdedených mravov rovnako ako drahých pokladov: slobody a práva svojej vlasti. Gustáv Ostrolúcky oddal hneď po smrti ich manžela a svokra týmto vdovám, chovajúcim pre vlasť a národ také veľké poklady, pohodlný dom na bývanie a veľkú záhradu na užívanie. Tu sa obidve vdovy usadili, nevesta so svojím Viliamom a svokra so svojím Ladislavom. Prvá priadla a bielila plátno, druhá šila a vyšívala, prala a upratovala dom, obidve starostlivo vychovávajúc svojich synčekov.

Ladislav sa stal jedným z najznamenitejších národovcov a literátov slovenských, ktorý, hoci sa málo zaoberal literárnou tvorbou, predsa zaujíma neposledné miesto medzi slovenskými mravokárcami. Jeho práce satirického obsahu sa zaraďujú k chalupkovským. Písal pod pseudonymom a vyznačuje sa ostrou satirou, šľahajúcou maďaromanstvo a hlúposť všetkého druhu na Slovensku. Pod jeho menom je vytlačená v Nitre IV. pod názvom Hrdoš báseň plná podivných krás. Bol starší od nášho Viliama o jedenásť rokov, a preto aj mocne vplýval na neho svojím duchom a nadšením.

Viliamov ujec, Ján Roy,^[5] farár v Novom Meste nad Váhom a senior nitrianskeho bratstva, veľmi vzorný vychovávateľ mládeže a muž prísnych mravov, prijal Viliama k sebe a so svojimi dietkami ho ďalej vychovával. Navštevoval miestnu školu pod správou znamenitého učiteľa Jána Dobrotku. Pretože však na fare bolo viac chlapcov, Nemcov a Maďarov, na strave, držal v dome túto chasu Ján Roy v tom najprísnejšom poriadku a disciplíne. „Okrem mnohého, čomu som sa priučil od Roya, mám mu čo ďakovať, že ma naučil poslúchať, a to je u mládeže veľa“, takto nebožtík Pauliny uznával zásluhy svojho ujca o seba.

Po dvoch rokoch novomestskej výchovy zaviezla matka nášho Viliama do Senice, kde bola už toho času povestná latinská škola pod vedením Jána Valenčíka;^[6] tu strávil mladík dva roky a vyšiel z Valenčíkovej školy hotový latinák r. 1836. Viliamova živá letora tu dostala zdravo sužujúce rúcho starej filológie a tunajší školský poriadok naňho dobre pôsobil. Valenčíkov spôsob bol totiž taký, že mnoho rozprával svojej mládeži, pritom však nezanedbával ani cvičenia pamäti učením sa doslovných klasických miest, raz kralických československých, potom rímskych klasikov, čím sa nielen vzdelávala myseľ, zdravo krotila fantázia chlapcov, ale aj ich vlastný sloh nadobúdal plnosť a jadrnosť. Pauliny bol jedným z najlepších Valenčíkových žiakov.

Nastali prázdniny. Starostlivá matka zamýšľala dať desaťročného chlapca čím skôr na maďarčinu, pretože tá sa už so surovou bezohľadnosťou tisla dopredu, vytláčajúc latinčinu z verejného života, pošliapávajúc vznik národných rečí. Viliamova matka bola Kollárovou Slávy dcerou, Šafárikovými a iných vtedajších spisovateľov spismi plnými nového života vzdelaná a vyššími nádejami Slávy oduševnená národovkyňa, akých sa v tom čase nachádzalo na Slovensku neveľa. Nebolo pre ňu nič strašnejšie ako ohavné meno odrodilca a bála sa svojho syna vydať do nebezpečenstva odrodenia sa vlastnému národu, čo by sa bolo mohlo ľahko stať, keby ho bola poslala medzi Maďarov v dospelejšom veku. Rozhodla sa teda stoj čo stoj poslať svojho Viliamka už v nasledujúcom roku do Komárna. Nepovedala však nikomu o svojom úmysle, ale zaoberala sa svojím synčekom každodenne oveľa viac ako cez predchádzajúce prázdniny. Rozprávala svojmu chlapcovi mnoho o slovenskom národe a jeho slávnej minulosti; spievala mu národné piesne, aj tie najnovšie, ktoré usilovne rozširovali bratislavskí študenti, a kriesila v chlapcovi cit pre poéziu a vzbudzovala v ňom národné povedomie. Kristína bola popri svojom národnom povedomí vrúcna ctiteľka Kristova a vyznavačka jeho evanjelia, nie mŕtvou ceremóniou, ale jeho živým ožarovaním svojich ciest života. Svojho synčeka viedla zavčasu k podobnému ponímaniu sveta a náboženstva. Pri vtedajšom utláčaní slovenského národa neprestala Viliama upozorňovať na veľký rozdiel, na nesmierny rozpor, do akého sa dostávajú horlivci za maďarizmus s kresťanskou vierou, ktorá učí milovať všetkých ľudí a nedovoľuje nikomu činiť krivdu, a ako sa tohto všetkého teraz niektorí dopúšťajú voči dobrému národu slovenskému. Po takých prednáškach, keď matka odišla za svojou prácou, dostal Viliam Slávy dceru a musel krasopisne a pravopisne odpísať do svojho zošitka niekoľko zneliek a naučiť sa naspamäť.

Viliam pravda netušil, čo s ním matka zamýšľa; zistil to až neskoršie. So zápalom rečnieval každú nedeľu po nešporných službách božích matke a starej matke svoje znelky, cez týždeň poprepisované a vštepené do pamäti: „Co z nás Slávů bude o sto roků?“, „Bože, bože, kterýs dobře mínil vždycky s národy si všechněmi“, „Slávie, ó, Slávie, ty jmeno sladkých zvuků, hořkých památek“, „Stíny Lauritasů, Svatopluků“ atď. Tieto a mnohé iné Kollárove znelky plnili obzorom svojich ideí chlapcovu dušu. Okrem týchto básní ho veľmi zaujímala Bürgerova^[7] balada Lenora, ktorú bol Jungmann vtedy vydal v československom jazyku a ktorú matka rozprávala svojmu chlapcovi. Veľmi sa potešila, keď jej Viliam bez príkazu jednu nedeľu namiesto zneliek s mladíckym zápalom zarecitoval celú Lenoru. Národné spevy z Kollárových Spievaniek bývali chlapcovým milým čítaním. Matka išla s pokojnou mysľou v septembri r. 1836 do Komárna, zveriac ho so všetkým tamojšiemu profesorovi Jozefovi Pálfymu. Myslela si, že má synčeka už dostatočne pripraveného na odpor proti odrodilstvu. Nebolo to však tak. Pálfy bol Maďar a tiež cítil potrebu Slovákmi rozmnožovať svoj počtom chudobný národ. Nepatril však k tým slepým horlivcom, čo idú na vec s energiou a fokošom, posmechom, obrokom a bičom rozmnožujú počet mamelukov a otrokov, predsa však vedome a čoraz ideálnejšími a účinnejšími prostriedkami sa ponáhľajú k tomu istému cieľu a stávajú sa pre nás nebezpečnejšími ako tamtí. Pálfy miloval svoj národ opravdovo a nebol Maďarom pre politiku. Milovník a znalec básnikov svojho národa, čoskoro spoznal celú myseľ nového chovanca a zápalistým kreslením a vštepovaním mu básnických názorov maďarského sveta ulovil jeho dušu. Za krátky čas bola matkina budova zvalená a zápalistý Viliam ani nespozoroval, čo sa to s ním deje. Pálfy sa zdržal všetkého zvyčajného zlorečenia a kydania posmechov na Slovákov, čo by iste bolo synčeka Kristíny Paulinyovej priviedlo na iné myšlienky; vzdor a vzbura, tieto pomôcky nášho života v boji s Maďarmi, neprišli u Paulinyho do platnosti a neprejavili sa, čo vydáva svedectvo o pedagogickej zručnosti Pálfyho a čo na Paulinyho pôsobilo po dlhé, dlhé roky. Pálfy Viliamovi dovoľoval aj tu prepisovať československé znelky a skladať slovenské básničky, ale vedel využiť jeho náklonnosť k poézii a čím lepšie si chlapec osvojoval maďarskú reč, tým častejšie mu dával čítať a prepisovať maďarské básne Berzsenyiho, Kazinczyho, Kölcseyho^[8] a iných. Viliam bol čoskoro celým Maďarom. S obdivom k jeho vlohám hľadeli všetci na jeho pokroky. A čo je u Maďara najvyššie, čistá výslovnosť maďarčiny, to bolo pre Paulinyho najmenšou prácou, tak si privlastnil maďarčinu, tak čisto maďarsky prízvukoval a vyslovoval slová, že ho po pol roku nebolo rozoznať od rodeného Maďara. Tento slovenský chlapec dňom a nocou sedával s Kölsceym, Kazinczym, Berzsenyim a s inými. Jeho myseľ visela na Pálfyho entuziastických chválorečiach týchto básnikov.

Pauliny sa stal prvým maďarským žiakom nielen v škole, ale aj vonku v hrách a pri plávaní v Dunaji. „Kár hogy nem magyar“ (škoda, že nie je Maďar), hovorievali jeho spolužiaci. Že však nebol Maďar, vedeli veru len odtiaľ, lebo im ho profesori dávali za vzor a príklad usilovnosti a pracovitosti ako slovenského chlapca (tót gyerek). Vtedy ešte neboli vynechané rubriky školských protokolov pre národnosť, vtedy ešte nezapisovali ako Maďara každého, kto sa narodil v Uhorsku, a teda aj Viliam Pauliny bol podľa národnosti zaznačený ako Slovák. Teraz je to už, pravda, inak, keď sa slovenské mená ľubovoľne prekrsťujú, napríklad Milan na Emil, Miloslav na Lajoš a pod., a každého Slováka, Rumuna, Srba narodeného v Uhorsku kolkujú za rodeného Maďara!

Nechajme teraz na chvíľu Viliama pri jeho maďarských štúdiách a pozrime na jeho milú matku, ktorá žila len svojmu miláčikovi. V Modre vtedy prekvitalo slovenské gymnázium; na to pomýšľala Kristína, keď sa Viliam podučí maďarčine. Náhodou sa stalo, že po peknej (v tridsiatom druhom roku svojho veku sa nachádzajúcej) vdove zatúžilo oko vdovca, evanjelického farára v Modre, ktorý ju aj požiadal o ruku. Prvá myšlienka na jej Viliama pomohla ovplyvniť jej rozhodovanie podať ruku mužovi vysokoučenému, ktorý okrem toho, že sa stane jej synovi otcom, bude aj strážcom a správcom jeho ďalších štúdií, na čo ona sama necítila dostatočné sily. I odhodlala sa skutočne mladá vdova roku 1837 podať ruku mnohodetnému starcovi, pedantnému mrzútovi a človeku síce učenému,^[9] ale bezzásadovému. Taký filantrop, ktorý pre filantropizmus vlastného národa, pre horu, v ktorej žije, nevidí stromy, ako bol Doleschall — takto sa písal onen Doležal modranský — nie je pre ideály zbožnej, zápalistej národovkyne, akou bola Kristína Paulinyová. Doležal síce nepatril k tým vtedajším exaltovaným maďarónom, bezhlavo šliapajúcim odveké práva národov, ale nebol schopný ani obetavej myšlienky pre svoj národ. Naši dali týmto ľuďom titul „chlebári“.

Kristína zle rátala a jej druhé manželstvo nebolo šťastné. Viliam sa už po dvojročných štúdiách v Komárne vrátil roku 1838 do otčimovského domu. Jeho skúsenosti pod správou mrzúta, pedanta, vysokoučeného krikľúňa, o ktorých nebožtík Pauliny-Tóth rozprával pisateľovi týchto riadkov, sa nehodia celkom pre verejnosť. Jeho matka bola utrápená osoba, ako nesmiernym namáhaním v práci pri početných dietkach svojho muža, tak tvrdohlavosťou a mrzutosťou Doleschalla.^[10]

Prvú skúšku zo svojich komárňanských štúdií musel Viliam podstúpiť pred matkou. Bola to zvláštna skúška, pri ktorej síce žiak nemusel hovoriť o tých veciach, o ktorých nič nevie, čo, ako je známe, býva veľmi mrzutá a ťažká úloha pre nejediného žiaka, predsa však pri tom všetkom, že Viliam hovoril len o tom, čo najlepšie vedel, skončila sa skúška najžalostnejšie. Viliam sa pochválil všetkým, čo vedel z Kölcseyho a od Pálfyho a so zápalom a nadšením rozprával matke o maďarských ideáloch! Matka sa spočiatku len červenala, potom zbledla, slzy sa jej počali rinúť po tvári — až napokon zúfalo si kryjúc oboma rukami oči, zvolala: „Bože môj, bože môj, čo som učinila?“

Viliam miloval svoju matku, ako len dobrý syn môže milovať takú milú, takú dobrú matku, a naľakal sa náramne toho výkriku. Bolo po skúške a Viliam až na druhý deň, keď pokojne sedel pri matke, zvedel, o čo tu ide. Matka začala, ako kedysi, hľadiac synčekove kučery, tíško dohovárať chlapcovi pre jeho odrodilstvo, rozprávala, aký opustený je náš národ pre svojich odrodilých synov, ktorí len čo ovoňajú učené školy, už sa odroďujú národu, a preto sme takí opustení — a spupní Maďari sa potom nad nás vynášajú a potláčajú našu reč. „Azda nechceš aj ty vojsť do ich šľapají?“ boli jej závažné slová synovi, ktorý vedel svoju matku upokojiť chlácholivými rečami, hoci pritom nestratil z mysle svojho Pálfyho.

Múdra matka však nebola moderným diplomatom alebo žurnalistom, ktorý dnes trúbi z plného hrdla na križiacke výpravy proti Rosii, a zajtra nesie vavrínový veniec na hrob Mikuláša a píše siahodlhé články o aliancii s Ruskom. Matka neverila slovám diplomatického synčeka, ale cítiac nemoc v jeho srdci, išla k lepšiemu lekárovi, než bola sama: išla k práve zvolenému riaditeľovi modranského gymnázia Karolovi Štúrovi.

Karol Štúr bol vlastný, starší brat nezabudnuteľného Ľudovíta. Čo do povahy celý jeho protiklad, čo do ducha a národného presvedčenia rovnako so svojím bratom zmýšľajúci. Kým Ľudovít bol samý zápal, oheň dohora šľahajúci svojimi plameňmi, Karol bol usadlý, tichý, skromný, rozvážny, prísneho vzhľadu, vážiaci a vyberajúci slová, neustupoval ani hrôze chvíle, ani sa nedával unášať sangvinickým nádejam. Jeho presvedčenie bolo tvrdé ako skala, neuhybné, ale splnenie slovanských nádejí kládol do ďalekej budúcnosti. Staval dom, o ktorom si myslel, že bude zborený, ale zachráni v sebe materiál na budúce stavanie. On bol slovanský pedagóg a nič iného. Zúrivé útoky maďarského protestantstva, pánovito sa rozťahujúceho, odrážal neústupnou, neprebornou hrádzou svojej logiky, svojho charakteru, svojho presvedčenia. Nemeral hrôzu nebezpečenstiev, ktoré ho obkľučovali. Vtedajší postrach Slovákov, gróf Karol Zay,^[11] lámal sa o logiku tohto katonského pedagóga,^[12] a keď roku 1842 na kongrese učiteľov hrozil zákonom, ba maďarským kráľom, Štúr ticho odpovedal: rozkázať môžete pomaďarčenie škôl a náuky, no ciele pedagogiky tým dosiahnuté nebudú. Bol za berlínskych štúdií filozofie osobným poslucháčom Heglových kolegov a žiakov, ktorí sa vyznačovali prísnym logickým myslením a niesla ich túžba opravdivo preniknúť do historického jadra pravdy. V histórii bol poslucháčom Neandrovým, v teológii Marheineckeho, Tvestena^[13] a iných.

Náš Viliam chodil do školy jeden rok pod konrektorom Albrechtom, potom ešte štyri roky strávil pod samým riaditeľom Štúrom. Duch školy iný, duch mládeže iný než tam v Komárne a strážny duch matkiných piesní a modlitieb nablízku. Taký bol rozdiel výchovy komárňanskej a modranskej.

Riaditeľ Štúr upokojoval matku ohľadne synčeka, hoci jeho pozornosti neušla Viliamova náruživá zaľúbenosť do maďarskej poézie, v ktorej napokon nebolo mnoho jadra a bola nádej, že čoskoro upútajú chlapcovu básnickú myseľ lepšie vzory. Čoskoro sa Pauliny aj vyliečil zo svojich maďarských snov; jeden z tých snov ho síce opustil až na konci života. Ten sen, pre ktorý sme sa i my s nebožtíkom často hádali, číry sen, ktorý nosil so sebou po celý čas svojho života, že vraj maďarský národ ako taký nie je vinný na utlačovaní Slovákov. Uvidíme neskoršie, ako bol aj z tohto mamu vyliečený samými Maďarmi.

Karol Štúr bol verným pomocníkom Viliamovej matky, ktorá neprestávala bdieť nad synom a sprevádzala pozorným okom jeho štúdiá. Každú literárnu slovenskú úlohu, ktorú mal robiť doma, sama najprv čítala, voľné hodiny vypĺňala učením ho mnohému, ba kázala mu prekladať častejšie z nemeckých klasikov niektoré básne, keď pozorovala jeho náklonnosť k prekladaniu z maďarčiny.

Viliam sa stal členom slovenskej Spoločnosti, ktorú spravoval sám riaditeľ, a hoci ešte sám prednášal mluvnicu po latinsky, predsa však už rokovacia reč bola československá a pracovalo sa usilovne na vzdelávaní sa v tej reči, v histórii literatúry atď.

Matka bola upokojená. Táto šľachetná národná mysliteľka akoby sa ponáhľala čo najskôr ochrániť svojho syna pred odrodilstvom v predtuche svojho skorého skonania a cez školské prázdniny na oberačky r. 1840 poslala Viliama na Nitriansko, do vtedy najprebudenejšieho národného kraja, a aj preto, že tam jeho pokrvný Ladislav Pauliny bol práve uvedený za farára, aby tak v jeho spoločnosti národne zosilnel a zoznámil sa s tamojšími mužmi. Ladislav bol jedným z najčelnejších národovcov mladej bratislavskej školy. Tu som aj ja práve toho roku v júni začal svoju činnosť a v spoločnosti s Ladislavom Paulinym, Tomášom Slavomílom Hrošom^[14] — neskoršie z osobných pohnútok od našej strany odpadnuvším — Samuelom Jurkovičom,^[15] Jaroslavom D. Bôrikom ai. zhromažďovali sme okolo seba všetko, čo bolo schopné chápať národné myšlienky. K takejto spoločnosti pripútaného chcela vidieť Kristína svojho syna. Viliam aj prirastal k nám zo dňa na deň prítulnejšie, v tomto tovarišstve sa tiež v ňom skoro rozvinulo vedomie jeho národnej spolupatričnosti k celku. Teraz sa mu začínalo vyjasnievať aj usilovná starostlivosť jeho matky o nadobúdanie čoraz väčších znalostí o slovenských veciach. Už aj úspešne pracoval na menších i väčších pokusoch v poézii a s Ladislavom si vzájomne predčítali svoje výtvory, keď ho tu dňa 21. októbra 1840 stihla v Prietrži jóbovská zvesť, že jeho milá matka dokončila svoje starosti a útrapy života. Viliam bol zničený. So zlomeným srdcom sa obaja ponáhľali s rýchlo najatým kočišom do Modry — na pohreb, jeden svojej matky, druhý švagrinej. Viliama dlhé roky trápila domnienka, že jeho milú matku pochovali živú, pretože sa mu zdala byť ešte teplá, keď ju ukladali do rakvy. Pravda, teplá bola ešte i vo svojej rakve láskou k svojmu synovi! Ó, keby takých i v smrti teplých matiek bolo viac na opustenom Slovensku!

Zdalo sa, že otčim chcel napraviť na synovi, čím sa previnil voči matke za jej života, lebo zaobchádzal s Viliamom trochu vľúdnejšie; avšak aj to malo iný cieľ a čoskoro sa mrzút navrátil do svojich vychodených koľají. Otčim chcel mať z Viliama čo najskôr kaplána, jemu však bolo viac po chuti kreslenie, maľovanie a hra na pianíno. „Načo toto večné klimprovanie a mazanie? To ti chleba nedá!“, hovorieval a odháňal ho od pianína a kreslenia. Literatúra, ale zvlášť poézia, stala sa mu náhradou za zobrané mu záľuby, tej sa oddal celou dušou a najmä Slávy dcera sa mu stala sprievodkyňou života. Ako u všetkých nadaných mladíkov budil i v Paulinym tento umelecký výtvor túžbu po vytvorení niečoho podobného. Úmysel dozrel čoskoro v skutok. Viliam bol mladík vítaný vo všetkých spoločnostiach, štíhly, ohnivých, čiernych veľkých očí, vysokého súmerného vzrastu; uhladené, príjemné správanie, iskriaci vtip, výrečnosť vo všetkých rečiach bežných v spoločnosti, hudba, spev, to všetko mu bolo k službám a získavalo mu priazeň. Nie div, že sa čoskoro našla Slávy dcera, ktorá opanovala mladícku myseľ i srdce a mladý Pauliny už nemyslel na nič iné, než ako by aj on spísal druhú, ak možno ešte dokonalejšiu Slávy dceru. Množstvo obrazov maďarských, nemeckých a francúzskych romantikov hmýrilo sa mu v hlave a nežná láska prvého mladíckeho ohňa blažila jeho srdce. Viliam sedel dňom i nocou pri svojom stolíku a zväzok za zväzkom zaľúbených básní mu vzrastal pod rukami. Všetko bolo hotové, prepísané a — aj odovzdané na posúdenie samému riaditeľovi a správcovi slovenskej Spoločnosti. Pauliny nepochyboval, že práca dôjde uznania, bude sa pokladať za hodnu ak nie vydania tlačou, tak najmenej na zapísanie do zlatej knihy spomínanej Spoločnosti, do ktorej sa zapisovali najlepšie práce. Ale malo sa stať inak. Hrozné sklamanie. Štúr sa nepotešil zo svojho žiaka. „Čo to bude z našej mládeže, ak to pôjde takto?“, vzdychal bolestne a príduc do Spoločnosti so zbierkou Paulinyho ľúbostných básní, vracajúc mu ich späť ako nesúce a nehodné na verejné čítanie, hovoril: „Vecheť za uši, puer,^[16] ale nie milenka“ a potom začal v škole po latinsky výrečne horliť proti zmäkčilosti mládeže, ktorá hmatkajúc po nemeckých a francúzskych ako aj maďarskými básnikmi napodobnených romantikách, vrhá sa na bludné cesty, oddáva sa nezdravým citom, nekresťanskému zmýšľaniu. Celá snaha západného romantizmu je chorý subjektivizmus, ktorý celé žitie a bytie človeka kladie a stavia na osobný cit, potom krája a atomizuje históriu iba na odrobinky telesných chtiačov a bláznivých žiadostí. Duch slovanského národa sa nesie celkom iným smerom, tu sa musí subjekt potápať vo svojom objekte, ktorým je národ a jeho jediným prostredníctvom je človečenstvo. Objektom človečenstva je zasa Kristus a kresťanstvo, a tu dochádza svojho cieľa najvyšší ideál umenia a vedy. Veľké záujmy človečenstva sú zvrchovaným cieľom básnikov pravého jadra slovanského. To rozklepávanie, to atomizovanie subjektu s jeho kráterom telesných žiadostí a náruživostí ponechajme hociktorým iným hynúcim a zhynúť chcejúcim národom. My sme národ života a budúcnosti. Slovanskí básnici sa musia vedieť pohrúžiť do tejto objektivity zdravého národa. A zvlášť vy, mladíci, ktorí cítite v sebe básnické povolanie, cvičte sa v dialektike týchto javov, študujte pomery a charaktery národov, predovšetkým a najusilovnejšie svojho národa v jeho kmeňovom rozvetvení. Rozmarnú lásku si nechajte na čas, keď odchovaní hlbšími štúdiami budete vedieť rozoznať koreň pravej lásky od výbuchu náruživosti.

Asi tak horlil Štúr a náš sebavedomý Viliam stál porazený a zničený zoči-voči svojim spolužiakom, nad ktorými — ako si namýšľal — nekonečne vyššie stál. Štúrova kritika jeho vnútra, ako si Štúrovo horlenie vysvetľoval, tak porážajúco pôsobila na citlivého mladíka, že upadol do dosť ťažkej nemoci, zmocnila sa ho žlčová zimnica. Štúr často navštevoval svojho žiaka a vedel jeho myseľ aj pozdvihnúť, tak ako vedel jej pýchu a domýšľavosť poraziť. S uzdravujúcim sa potom častejšie zavádzal reč na poéziu, zvlášť na slovanskú. Vždy však na to jedno narážal, aby básnik kvôli hre fantázie a kvôli lahodnostiam mysle neobetoval vec, o ktorú národu konečne ide a má ísť aj tým „vyšších letov mládencom“. Pauliny, celkom sa uzdraviac, zmieril sa v duchu so svojím učiteľom a mentorom. Ale ako pomstu za svoje poetické poblúznenie si umienil, že už nikdy viac nebude básniť a v prvom zanevrení na svoju poéziu spálil všetky svoje básne okrem jednej, ktorá najviac zapálila Štúrov hnev, tú si nechal na pamiatku tejto svojej prvej katastrofy. Neskoršie túto báseň^[17] uverejnil v humoreske Trinásta pieseň ako dôkaz, že Štúr spravodlivo horlil proti podobným plodom.

V mysli a v duchu Paulinyho nastala istá prázdnota. Stiesňovaný otčimom, od pianína a kreslenia odháňaný, učiteľom vyhnaný z raja poézie, cítil sa akosi po tretí raz byť sirotou. Akosi mimovoľne sa učil svoje gymnaziáliá a študoval filológiu a dejiny. Ale študovať slovanské dejiny a nepocítiť v sebe šľahy básnického zanietenia, to je nemožnosť u takých nadaných mládencov, ako bol náš Viliam. Poézia ho opäť uchopila za ruku, takže odvolal sebe samému, daný sľub; básnil však už oveľa striedmejšie a vystríhal sa snov lásky. Písal povesti veršom i prózou. Nadpis prvej práce po onej katastrofe znel Kríž. A tu nebolo ani zmienky o márnej láske a prácu Štúr schválil, prišla potom do „pamätníka“. Tátoš bola druhá povesť, ktorú sám jeho majster K. Štúr použil k jednej zo svojich povestí o Smolenickom zámku. Treťou bola už dlhšia romanticko-epická povesť Cínia, kde síce láska už vošla do tkaniva deja, ale tak solídne, že sám Štúr taký spôsob pochválil a náš Viliam sa konečne opäť s poéziou celkom zmieril. Prvotná jeho nemoc však neskoršie vyšľahla znova a tvorí tieň v jeho básňach.

Prejdúc r. 1843 na bratislavské lýceum, našiel tam v plnom kvete rozsiahlej činnosti Ľudovíta Štúra, mladšieho brata svojho prvého majstra, ktorý ho už ako známeho prijal do svojho kruhu. Viliam bol očarený Ľudovítovým rečníctvom a kto ho poznal, mohol v neskoršom čase vidieť vo Viliamovi jeho nadaného žiaka. Postava, akcie, dôraz bol celý Ľudovítov. Prednášky Ľudovíta Štúra o gréckej poézii uchvátili chápavého Viliamovho ducha nemenej než rečníctvo, rovnako filologické štúdiá a filozofické ponímanie slovanskej histórie, ktoré Ľudovít živo a so zápalom prednášal, ponúkavo a prebúdzajúco pôsobili na Paulinyho ducha.

Bol bohato nadaný vlohami pre filológiu, no nezostal pri jednom, ale chytal sa temer všetkých odvetví vedy, takže neskoršie sám nariekal na túto mnohostrannosť zamilovaných štúdií, vidiac pole neprehľadné a prácu neprekonateľnú. Pluribus intentus, minor est ad singula sensus,^[18] a teda aj u Viliama, hoci pilnosť a pracovitosť jeho boli jedna veľká, druhá ľahká. Pracoval vo všetkých odvetviach ľahko. Študoval práva, filozofiu, filológiu, históriu — nech pomlčím o rozsiahlych predmetoch a prameňoch poézie — študoval napokon aj teológiu. V neskoršom čase sa však mimoriadne zručne vyznal aj vo všetkých možných ľudských vedomostiach a nesadol tak ľahko v nijakej učenej spoločnosti na neisté. V maďarských kruhoch často značne zdividoval uvravených rečníkov a chvastúňov. A jeho kypiaci dobrý humor a ostrý vtip vedel náležite osoliť odporcom polievku. Predsa však aj tam bol vítaný.

Sami nepriaznivci obdivovali jeho veľkú zbehlosť v rôznom poznaní ľudskom. V jeho rukopisoch sa nachádzajú celé zväzky výpiskov abecied rozličných jazykov. Slovníčky sanskrtu, keltskej reči ai. Úryvky z Adelunga,^[19] Dobrovského, Boppa^[20] ai. Nemenej prebúdzavo ako tieto štúdiá pôsobilo na Paulinyho množstvo kolegov zhromaždených vtedy okolo Štúra; vnútorný život týchto mladíkov sme i my zvonku podporovali všetkými možnými prostriedkami. Ja som navyše každý rok najmenej raz osobne navštevoval Bratislavu a tam sa v ich kruhu bavieval, jednak aby som zadosťučinil svojej vlastnej duchovnej potrebe, jednak aby som videl vzmáhajúceho sa ducha našej mládeže a priniesol niečo k jej osvieženiu. A nezostalo to bez vplyvu a stopy ani na tohto mladého bratislavského študenta. Sám o tom píše takto: „V tomto čase (r. 1843) navštevoval nás, čiže vlastne Ľudovíta Štúra, Hurban, novozvolený hlbocký farár. Keď sme boli či už u Štúra alebo v spevokole v niektorej záhrade zhromaždení, vtedy sme my mladí počúvali tých mužov ako svojich prorokov a ich slová sme si ukladali do srdca i do pamäti. Boli to rozkošné večierky, na ktoré si každý z nás živo a vďačne spomína. Kiež by slovenská mládež na všetkých školách mala taký život.“

Tieto vzdychy boli vždy oprávnené a najmä teraz, keď naša mládež je potlačená skoro úplne. Avšak aj tento študentský bratislavský život čoskoro utrpel škodu. Prenasledovanie študujúcej mládeže začali Zay, Prónay, Hrabovszky, Pulszky, Kossuth, protestanti a liberáli, ktorí potom najviac pišťali, zvíjali sa a korili, plakali, o milosť žobrali a lamentovali pred celou Európou, ba i voči Slovanom a Románom sa tvárili ako priatelia a milovníci opravdovej slobody — keď ich Bach zovrel železným ramenom, títo si v rozkvete svojej mladosti získavali ostrohy na úbohej a bezbrannej slovenskej mládeži. História nepozná väčšiu lož než bolo oslavovanie maďarskej slobodomilovnosti; práve Maďari nikdy nemohli zniesť ideálnejší ruch slobody; každé šľachetnejšie hnutie ducha u iných je tŕňom v ich očiach. Aj tu bol prvý útok urobený na bratislavský Ústav, lebo ideálny ruch slobodnej mládeže slovenskej im bol tŕňom v oku. Maďari mali vždy svojich jednotlivých vodcov, ktorým dôverovali a slepo sa zverovali ich vedeniu — vtedy mali grófa Zaya, generálneho dozorcu evanjelikov, okolo neho sa všetci zhŕkli a vrhli sa mu do náručia ako hotoví žandarmovia, žalobníci a sudcovia, vyrojili sa pod uzurpovaným titulom vyšetrovacej komisie generálneho konventu na bratislavský Ústav a odstránili Ľudovíta Štúra z katedry slovanskej reči a literatúry, načo mládež demonštrovala, húfne sa odoberúc v najtuhšej zime z Bratislavy do Levoče. Náš Viliam, keď od svojho otčima žiadal povolenie zanechať bratislavské lýceum, bol tútorom prinútený zostať tam. Tento dej patrí medzi dôležité národné dejiny. Bratislavský duch sa tým rozšíril nielen na levočský ústav, kde sa odobrala hlavná čata oduševnených mladíkov, ale skrze nich a ich spojenie s inými sídlami študujúcej mládeže aj na všetku študujúcu slovenskú mládež.

Ľudovít Štúr zostal v Bratislave ako súkromník a spisovateľ: zo slabšej mládeže, ktorá buď pre odpor svojich domácich, ako Pauliny, alebo z prirodzenej bezcharakternosti a nedostatočnej orientácie sa nezúčastnila na tomto exode, pomaly stvoril Štúr súkromnú mládež podobnú predchádzajúcej. Mládež navštevovala Štúra kvôli spoločnému súkromnému vzdelávaniu sa a bola v literárnom spojení s Levočou a všetkými inými spolkami slovenských študentov.

Viliam sa zúčastňoval cez prázdniny na výletoch, ktorých cieľom bolo usporadúvať národné zábavy, divadelné predstavenia a iné podniky na vzbudzovanie národného povedomia medzi Slovákmi. Roku 1845 zastupoval bratislavský Ústav na verejnom zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši. Veľa cestoval po Slovensku a všade bol vítaným hosťom pre svoje zábavné správanie a ideály svojich myšlienok, ako aj pre svoje prednosti vnútorné. Čoskoro sa zoznámil so všetkými čelnými národnými kruhmi Slovenska. Ako vychovávateľ v panských rodinách získal zručnosť v spoločenských formách a v zovňajšej uhladenosti vlastnej tejto triede. Prevyšoval ďaleko a vysoko svojich vrstovníkov v tejto zložke moderných požiadaviek na mladých ľudí.

Nemôžeme tu nepripomenúť slová, ktoré na konci svojich štúdií napísal sám Pauliny jednému zo svojich priateľov a ktoré vydávajú svedectvo o jeho hlbšom náhľade na život a povolanie muža: „Moji profesori boli: na práve Michnay,^[21] fyziku, geometriu atď. som pod Kováčom-Martinym študoval, v teológii sme živorili pod Bolemanom^[22] a Šimkom.^[23] Vďaka svojej nebožke matke, ktorá bola zapálená a horlivá luteránka, nadšene a náruživo milujúca živý národ, skutočne jestvujúci, neupadol som ani ja do priepasti toho pustého nihilizmu, aký moji profesori okolo seba šírili. Stavbu mojej mamičky ohľadom osobnej viery v Krista síce pustoduchí profesori zborili svojimi zásadami nevery — vynímajúc tu, pravda, Martinyho, ktorý prírodné vedy prednášal vždy vo vzťahu k bohu stvoriteľovi, ale ako starého sme ho už my mladí nepočúvali tým čerstvým citom srdca — čo malo veľmi škodlivý vplyv hlavne na morálnu stránku môjho života. Keby nebolo bývalo Štúra, istotne by som bol utonul v lumpáctve a svetáctve, neodsúdenom racionalizmom mojich profesorov. Nevyhynie mi nikdy z pamäti, aký dojem to na mňa urobilo, keď raz Štúr, príduc na katedru, otvoril Nový zákon a začal nám vykladať Kristovu reč na hore. My sme nikdy od našich profesorov teológie také dačo nepočuli a upozornilo nás to na mýlne cesty časoducha, po ktorých sme i my chodili, a zamyslení chodili sme dlho.“

Drahocenné toto vyznanie nech je pohrozením všetkým tým pyšným profesorom a profesoríkom, ktorí z tohto alebo ktoréhokoľvek iného ohľadu kŕmia mládež v domnení, že ona i sama neprehliadne a nerozozná luhárov a škodcov pravdy a ako takých ich neodkryje pred potomstvom.

Po skončených štúdiách ho Ľudovít Štúr odporučil za vychovávateľa srbskej rodine bohatého statkára v Srbsku, v Kovíne, neďaleko Belehradu, pánu Despiničovi. Tam sa odobral v októbri 1846, súc najlepšie odporučený ako Slovan a učený mladík. Zaiste hovoril dobre po srbsky a gramaticky poznal všetky slovanské nárečia, takže mohol s prospechom celkom zdolať svoju úlohu v srbskej rodine. U Despiničovcov bol nadmieru srdečne prijatý, jeho všeobecná vzdelanosť, k tomu znalosť hudby, rečí, kreslenia, nenútenosť v styku a veselá povaha sa tak páčili celej rodine, že pán Despinič ho chcel úväzkom s najlepšími podmienkami pripútať k službe domáceho vychovávateľa na desať rokov. To však nešlo do Paulinyho plánov, ktorý mienil zotrvať v tomto postavaní najdlhšie dva roky s tým cieľom, aby mohol uskutočniť svoju zamilovanú myšlienku odísť na zahraničné vysoké školy, keď si nahospodári toľko, koľko mu na tie štúdiá bude treba.

V Srbsku Pauliny za krátky čas pocítil svoju túžbu a povolanie, túhu nesmierne živú po Tatrách. Slovensko mu bolo milenkou ľúbenou nekonečnou priazňou a objímanou v duchu, s ňou sa bavil, ju ctil, iba jej pri nohách sedávať si zaumienil, v jej očiach, v tých tatranských prúdoch zhliadať sa žiadajúc. S najväčšou rozhodnosťou povedal nie, a tak rýchlo sa uberal z Kovína, akoby mu pôda pod nohami horela.

Rodina by už bola pristala aj na kratší čas, ale Pauliny tu už nemal miesta a ponáhľal sa, ponáhľal, hnaný túžbou, späť na milé Slovensko. Lúčenie bolo žalostné. Prichádzajúc v rozhovore s pisateľom tohto k tejto epizóde, Pauliny veľmi rád zotrvával pri spomienke na svoju skúsenosť tu nadobudnutú. Keby mu bol boh predĺžil žitie, boli by sme od neho dostali výbornú novielku, obsahujúcu štúdiu srbského spoločenského života, ktorú mal už v rozvrhu hotovú a ktorú práve, zasypaný inými prácami, ponúkal na spracovanie pisateľovi týchto riadkov, k čomu on aj tak napoly zvolil, avšak zišlo z toho pod návalom iných okolností a práce.

Na spiatočnej ceste ho v Belehrade srbskí národovci srdečne prijali a ponúkali zotrvať v Srbsku, no Pauliny bol rozhodnutý; tu dosiahla zrelosť jedna črta Viliamovho charakteru, ktorú by sme pomenovali túhou po Tatrách. On sa cítil byť zrastený so svojou vlasťou, milovaným Slovenskom. Túto jeho túžbu uvidíme ešte niekoľkokrát za jeho života postavenú v tuhom boji — a vždy zvíťazila. Pauliny bol básnik, ale ešte viac než to, bol vďačným predmetom budúcich básnikov, ktorí sa vžijú do duchovných javov na Tatrách. Čo pozemského bolo krásne, Paulinymu bolo krásnym len podmienečne, a bola to podmienka, aby to bolo v rámci milovaného Slovenska, obrúbeného Tatrami. Viliam bol bohatierom milenky Tatry. Slovensko a slovenský národ mu boli stredom jeho srdca plného túžob.

Jedno pekné proroctvo z dní jeho ranej mladosti je hodné toho, aby sme sa tu o ňom zmienili. Najkrajšia panna Nitrianska, najnežnejšia dcéra nášho národa, najstálejšia pomocníčka všetkých neskorších snáh slovenského národa až posiaľ, zasnúbená r. 1845 jednému z účinkujúcich vtedy národovcov, vylúdila z jeho mladej lýry túto slohu:

A oni sa obaja skutočne neraz stretli v ďalšom živote, ona po boku svojho vtedy už vyvoleného manžela, on po boku svojej manželky, do Tatier presadenej ruže dolnozemskej — v tomto čase nášho babylonského zajatia zriedkavý jav v každom ohľade — stretli sa v láske k Slovensku. To je, hľa, charakter vtedajšej mládeže prebudenej k milovaniu národa! Ona vo svojich ideáloch a v krásnom vzlete mladistvej túžby mala vždy na mysli svoj národ. A aj keď budúce cesty mnohého zaviedli do nenárodných zväzkov, v tomto prípade ako sám Pauliny o nič iné sa tak nestaral, len aby seba a svoju rodinu, synov a dcéry, predsa zachoval pre národ. V tomto zmysle mládenec Pauliny prorokujúci a deva, na ktorú sa proroctvo vzťahovalo, skutočne sa stretli v láske k národu, on vychovávajúc v spojení s rodenou Maďarkou, ona v naskrze národnom spojení s mužom, národu slovenskému verných synov a dcéry.

Vracajúc sa z Belehradu, zastavil sa pohostinsky v Pešti u Kadavého.^[25] Kadavý hol prototypom idey česko-slovenskej vzájomnosti. Matka Slávia dala tohto jadrného, cituplného Čecha Slovákom za vzor a príklad činnosti, vernosti, stálosti a slovanskej vzájomnosti. Vrelá túžba po Tatrách, nepremenná priazeň k Slovensku — nech ho čokoľvek a kedykoľvek v jeho pohnutom živote stretlo a kdekoľvek osud zahodil — vždy Kadavého tiahli na Slovensko. On si osvojil celú slovenskú povahu a ráz; najčinnejšie a najvrúcnejšie sa zúčastňoval na všetkých národných podnikoch mužov Slovenska. Po boku Kollára bol útočišťom všetkých mladších vrstiev národa a zasvätencom do všetkých úkonov národnej strany. Azda nikto nepozná lepšie Slovensko v jeho temných i jasných stránkach ako Kadavý. Kadavý aj mnoho trpel na Slovensku pre Slovensko, ba často pil z kalicha nevďačnosti, ale to všetko v ňom zapaľovalo tým väčšiu lásku k Slovensku. Na tom mužovi nepoznať starobu; myslím, že prekročil už sedemdesiatku, ale ustavične ešte planie jeho živúci duch láskou k Slovensku a z tejto nevädnúcej lásky vytekajú ešte vždy prúdy čerstvej vody neumdlievajúcej práce na roli národa dedičnej. Presťahoval sa napokon z Pešti do centrálneho Slovenska a s mnohými nadobudnutými skúsenosťami žije v Turčianskom Svätom Martine. Môžeme o ňom povedať, že od štyridsiatych rokov sa na Slovensku nič dôležitejšieho pre národ nestalo a nepodniklo, aby Kadavý nebol na tom mal podiel a živú účasť a spolučinnosť. Neštítil sa nikdy ani najťažších a najspletitejších, rovnako ako tých najnamáhavejších a najväčšie sebazaprenie požadujúcich úloh, len aby prispel Slovensku svojou hrivnou. Najvernejší milovník Slovenska a vzácny miláčik Slovenska je tu tento starý Čech, preslovutný Janko Kadavý, ktorého stovky a stovky menujú otcom, tisíce a tisíce bratom a spolupracovníkom pri ťažkej práci obraňovania a kriesenia Slovenska k životu.

U tohto majstra v láske k opustenému Slovensku našiel útočište aj Pauliny, vracajúci sa zo Srbska hnaný túžbou po Slovensku. A našiel tu aj znamenitých junákov, tak mocne neskoršie zasiahnuvších do osudov národného vývinu, Daxnera,^[26] Nosáka^[27] a iných. Tí všetci sa zhromažďovali okolo Kadavého. Tu strávené časy spomínal Pauliny ako tie najblaženejšie, plné úmyslov a mládeneckej odvahy. Nosák a on už hľadia z nebeskej výšky na márnosť časnej púte; tak sa trhajú články reťaze národnej lásky, ktorou vzplanulo jedno krásne pokolenie v druhej tretine nášho storočia, vpísavšie svoje deje do dejov národných. Z tohto vtedajšieho krúžku máme ešte medzi sebou a tešíme sa z ich činnosti: Daxnera a večne mladého slovenského Čecha a českého Slováka Kadavého. Bohuslav Nosák sa stal druhým sekretárom Národnej rady v r. 1848, ospieval v podarených básňach krásu Slovenska, neskoršie za Bacha sa stal štátnym úradníkom a nejaký čas živoril aj pod maďarskou vládou v úrade slúžneho v Muráni. Zomrel, ak sa nemýlime, u svojho brata, stíhaný Maďarmi i maďarónmi ako priateľ slovenského národa.

Viliam Pauliny dostal v októbri 1846 tri pozvania za vychovávateľa do panských domov; zvolil si miesto na Slovensku — dom statkára a šľachtica Mikuláša Laskáryho v Horných Príbelciach v Hontianskej župe. Aj tu čiastočne našiel, čiastočne si však utvoril spoločnosť národne zmýšľajúcich duší. Učiteľ, národným mučeníctvom poctený Ján Rotarides,^[28] básnik, mučeník a napokon po mnohých útrapách zvláštny čudák Janko Kráľ^[29] a náš Viliam boli trojlístkom obdivuhodnej dojemnosti a originality. Ideou národnosti nadšený a k najkrajnejšej odvahe odhodlaný Rotarides, obrazotvornosťou prekypujúci a plný poetických nálad Kráľ, vymýšľavý a čiperný Viliam stvorili si čoskoro celý myšlienkový svet. Aj tam, kde nebola nijaká myšlienka, alebo bola neprajná ich ponímaniu národných dôležitostí, všade vnášali seba a svoje názory a vlievali nový život slovenského jazyka v tých mŕtvych končinách Slovenska, uprostred maďarského „raja“. Robili výlety do okolitého kraja a zabávali sa; k ich súkromným zábavám patrilo vzájomné oboznamovanie sa so svojimi básnickými prácami, potom cvičenie sa v šerme a streľbe z pištolí do terča. Prišiel rok 1847. Slovenská literatúra sa začala čerstvejšie prebúdzať zo sna, slovenské časopisy a almanachy, Slovenské národné noviny, Orol tatranský, Slovenské pohľady, Nitra, Lichardova Domová pokladnica a jeho noviny, potom verejné zasadania Tatrína a spolkov miernosti, živé styky študentstva vlievali do národa život. Piesne skladané mladými básnikmi lietali z doliny do doliny a z hory na horu. Pod kôrou začínalo klíčiť jadro, a kde jadra a zrna nebolo, tam aspoň nejaká krtica, sliediac po pandrave pozdvihovala podzemnú pôdu na povrch života. Onen hontiansky trojlístok zužitkovával všetok tento národný ruch, až kým neprišiel vietor a nerozniesol týchto sokolov každého na jeho postať.

Roku 1848 už nachádzame Paulinyho v Kremnici na mieste profesora tamojších škôl, Rotaridesa a Kráľa vo väzení. Pauliny bol v Kremnici ako Ján na púšti. Bol šťastný činiteľ v spoločnosti, ktorá stála nad ním, v spoločnosti nižšieho vzletu a rázu sa síce vedel úspešnejšie pohybovať ako iní, ale ani on nemal z toho stále potešenie, a tým menej národ nejaký prospech. Jeho spomienky na kremnický život boli sprevádzané trpkou satirou.

Okrem verejného vyučovania sa zaoberal súkromným vyučovaním hudby, francúzštiny a maďarčiny, a sem-tam ako kandidát teológie aj kázaval v evanjelickom chráme, zastupujúc svojho príbuzného, tamojšieho farára Hlaváča.

Čo mu v Kremnici chýbalo, bol čerstvý potok národných vôd, v ktorom žijú pstruhy. „Ó, kiež by som nebol poznal Kremnicu!“, žaloval sa častejšie pisateľovi týchto riadkov. Vyššia spoločnosť morálne pokazená, filisterstvo plné biedneho podlého zmýšľania, a tých iba niekoľko len spolovice prebudených remeselníkov, ktorí však už roku 1848, keď začali stúpať akcie maďarstva, chabo zamĺkli, to všetko ho v Kremnici nudilo.

Keď dňa 8. júna roku 1848 minister vnútra Bertalan Szemere^[30] vydal svoj rozkaz,^[31] aby všetci panslávi boli usilovne strážení, aj Pauliny mal obmedzené svoje kroky a sliedilo sa za ním. On nebol skaloborca. Jeho mäkká povaha nebola schopná vzbury. Odovzdal sa, vidiac nevyhnutnosť, vlnám života a vedel sa zabávať s takou spoločnosťou, v akej sa práve nachádzal. Načas ho nechali argusovské oči^[32] maďarských vyzvedačov — a takí boli všetci — na pokoji. Keď však medzitým vlny maďarského fanatizmu zaplavili aj iné kraje, v ktorých sa našli duchovia vzdoru a odvahy, ktorí sa nemienili len tak bez všetkého odporu dať porobiť, a najmä keď sa na dolnom Slovensku odpovedalo na kossuthovské šibenice ráznym povstaním so zbraňou v ruke — v septembri 1848 — predvolal si Viliama Paulinyho komisár maďarského ministerstva Lajos Beniczký,^[33] a usiloval sa najprv dosiahnuť sľubmi a podlizovaním nejaké priznanie primerané svojmu cieľu. Potom však Paulinyho, ktorý nemohol Beniczkému ničím poslúžiť, lebo sám nič nevedel, žijúc utiahnuto a nemajúc celkom nijaký podiel na protimaďarskom ruchu na Slovensku, podrobil tento „zveriteľský komisár“^[34] prísnejšej skúške, pri ktorej bola reč už len o šibeniciach. Šibenica na pečovičovcov,^[35] šibenica na cisárskych, šibenica na Srbov, šibenica predovšetkým však na Slovákov. Pisateľ tohto má celý hrubý zväzok proklamácií z toho času, kde Maďari nielen hrozia šibenicami, ale aj ilustrujú obrázkami. Hádam bude aj toto pripomenutie zdravo pôsobiť na tých Slovákov, ktorí sa tak dlho dali zaslepovať maďarským patriotizmom. Tak to bolo. A Paulinymu nič neosožila jeho krásna maďarčina, ani jeho tiché a utiahnuté správanie a sebazaprenie, ani jeho skutočná neznalosť všetkého, čo sa dialo na dolnom Slovensku od marca do septembra 1848; maďarón Beniczký — Maďar nebol, lebo z Beníc, a nie z Maďarska pochádzal — sliedil po najtajnejších vnútornostiach slovenského človeka a dal Paulinyho do väzenia. Mestský kapitán, ponížený Beniczkého sluha, ho navštívil a oznamoval mu s neúprimnou ľútosťou, že Beniczký má v rukách veľmi mu priťažujúce dôkazy, dôkazy vlastizrady, a že bude na výstrahu verejnosti iste veľmi prísne potrestaný. To bolo 24. septembra a Beniczký, pravdaže, už mohol mať v rukách príhlasy slovenskej nánodnej rady, organizujúcej povstanie, o tých však úbohý Pauliny nevedel ani najmenej. Všetko to strašenie bolo len a len podozrievanie Paulinyho, ako v tom čase bolo už aj samo podozrenie hotovou vinou. Beniczkého kreatúry, kremnickí magistratuáli, usilovali sa len o to, dostať Paulinyho k honvédom. Viliam bol, takto postrašený, predvedený z väzenia pred Beniczkého, ktorý mu v krátkosti predložil alternatívu: „Vyberte si medzi potupnou šibenicou a slávnym honvédstvom.“ Pauliny si zvolil „slávne honvédstvo“ a stal sa ex rhetore praetor,^[36] z profesora a vlastizradcu slávnym honvédom.

Dňa 25. septembra odišiel s oddielom nováčikov slávneho kremnického honvédstva do Pešti, v Balážskych Ďarmotách bol asentovaný u kapitána Lányiho. Ak boli všetci títo honvédski spolubojovníci nadšení takým zápalom ako on, netreba sa čudovať takým výsledkom, akými sa môže pochváliť maďarské honvédstvo v poli. Isté je, že maďarské násilenstvo, ktorým bezhlaví fanatici chcú vynútiť na nemaďarských národoch bojovnosť za ciele maďarskej národnosti, musí vliecť za sebou opak.

Náš Viliam, nesúc so sebou ranené a žiaľne srdce, našiel v Pešti prevrat v plnom rozkvete. Bol deň osudný, predvečer zavraždenia grófa Lamberga^[37] na peštianskom moste, Jelačić^[38] za Dunajom, zhora slovenské povstanie a na peštianskom moste cisársko-kráľovský posol k Maďarom s peknými koncesiami pre nich — zavraždený!

Pauliny sa na pochode niečo dopočul o týchto pohyboch len tak zboku. Došiel so svojím oddielom k Pakozdu 30. septembra, práve keď už bolo po bitke. Maďarský tábor sa pohol za Jelačićom k Rábu a až k Parendorfu. Viliam sa prvého boja zúčastnil pri Schwechate, tam, kde Maďarmi potupovaný, nenávidený a ešte väčšmi posmievaný Jelačić im dal náležitý výprask a prinútil túto armádu, pozostávajúcu zo samých víťazov — obyčajný vojak sa podľa ich spôsobu nazýva „köz vitéz“ (obecný víťaz!) — na útek. Ako by nie! To ani inak nemôže byť; každý maďarón je „vitiuz“ tam, kde má proti sebe len neozbrojeného Slováka, úbohú Maticu, gymnázium, slovenského spisovateľa či niečo podobné bez pušky a šable. — I Paulinymu nastala retiráda; utekali, ako mohli, až ich Jelačić 27. decembra dohonil pri Rábe a na druhý deň pri Moore vyprášil im chrbát. Neskôr, ešte stále ich naháňajúc, pri Bábolne a pri Téténe ich ešte pohnal ostrohou. Kossuthova armáda bola dezorganizovaná.

„Tak sme prišli,“ hovorí Pauliny v poznámkach mne určených, „utekajúc ako prasce z poľa, do Pešti. Non plus ultra,^[39] myslel som si, potiaľto a nie ďalej, a tak som aj urobil.“

Maďari 5. januára 1849 ušli k Debrecínu; Pauliny zostal v Pešti. Jeho svedomie sa začínalo hlásiť k svojmu právu. Nič nepodnikol pre oslobodenie národa, ibaže s ním súcítil a miloval ho, zaprel však seba aj svoju myšlienku, žil utiahnuto ako každý biedny filister, ktorému sa nikdy nesníva o príkrych osudoch národa, a predsa ho fanatickí vrahovia jeho národa takto preháňali.

V poľných táboroch i na pochode úplne spoznal ničotu a prázdnotu celého maďarského zmýšľania, avšak aj tu mal vždy pred očami len to jedno, že celý tento rámus robí vlastne len Kossuth^[40] a slovenské, celkom nemaďarské renegátstvo. Kossuth, Damianich, Pulszky, Petöfi, Görgeyovci, Kmety, Dušek, Ivanka, Madočány, Jesenák, Benieczky, Justh, Szentiványi, Zsedényi a ako sa ešte volali tí hérosi maďarskej mäteže a vládybažnosti, tí mu vždy boli pred očami ako oživovatelia tohto nezákonného ruchu, a maďarský národ sa mu zdal byť lojálny. Práve tak ako arcikňažná Dorota s plačom obliehala vládne kruhy a samo knieža Windischgrätza, len aby sa jej milým Maďarom niečo nezaslúžené nestalo, pretože vraj len samí Slováci, ako Kossuth atď., tú revolúciu spôsobili! Aj slávnemu Kollárovi sa snažila Jej cisársko-kráľovská výsosť nadišputovať túto svoju myšlienku, no Kollár ju odbyl svojím priamym spôsobom.

Táto Paulinyho domnienka však vychádzala z iného stanoviska než tej vysokopostavenej dámy. Dosť na tom, že jeho mladícke presvedčenie nadobudnuté v Komárne sa tiahne celým jeho životom ako červená niť, až napokon aj táto loď stroskotala.

Pauliny sa vláčil s maďarskou armádou sem a ta, pričom u spolubojovníkov, väčšinou renegátov, svojmu národu sa spreneverivších, nespozoroval čo len jednu myšlienku povznášajúcu jeho ducha. Všetci síce nosili na jazyku vlasť, slobodu a samostatnosť, ale ich život a zmýšľanie dokazovali opak toho: pýcha, lakomstvo, krvilačnosť, vládychtivosť len tak kypeli z ich sŕdc.

V Pešti sa Pauliny dozvedel o svojich rodákoch a druhoch, úpiacich skrze maďarské krvosúdy vo väzení v Neugebäude;^[41] pred Jelačíćom utekajúci Maďari nestihli vziať so sebou tieto dôkazy svojej liberálnosti. Bol to Francisci,^[42] Daxner,^[43] Bakuliny,^[44] Beláni,^[45] Nosák^[46] a iní. Pauliny hneď zakročil u Jelačića vo veci svojej a svojich priateľov a rodákov. Generál Rousseau z hlavného stanu kniežaťa Windischgrätza bol vyslaný vyšetriť prípad a uväznených prepustili na slobodu. Stretnutie priateľov v Neugebäude bolo nevýslovne dojímavé. Jedni spod šibeníc, posledný — Pauliny — z porážok slávneho honvédstva, zhromaždili sa vo väzení, ktoré sa premenilo ako čarovným prútom na útočište vydedencov a vyhnancov slovenských. Bývali všetci ako hostia v spomenutých kasárňach, kým sa v hlavnom stane nerozhodlo o ich osude.

Dňa 12. januára ich prepustili, zaopatrili sprievodnými a cestovnými listami a všetci sa odobrali na nové pôsobisko. Všetkým ponúkali vstúpenie do cisárskeho pluku. „Ale my sme svorne žiadali zaradenie medzi Hurbanových dobrovoľníkov,“ píše Pauliny. „Povolili nám a odobrali sme sa do Leopoldova. Najsmutnejšie bolo, že tu po Hurbanovi nebolo ani chýru ani slychu. Velil tu Janeček.^[47] Nezaveľa aj z nás urobili dôstojníkov, a tak sme do konca januára, boli pri obliehaní Leopoldova. Potom sme išli ku Komárnu, kde sme strávili sedem týždňov. Keď sme boli prinútení ísť späť, poslali nás do Skalice, kde veliteľstvo nášho zboru prevzal barón Lewartovski,^[48] v máji nás znovu zorganizoval a zaviedol medzi nami prísnu disciplínu.“

Toľko o tejto, ešte nie dosť objasnenej epizóde zo slovenského povstania z pera samého Paulinyho.

Totiž po nepodarenom slovenskom povstaní v septembri vznikla roztržka medzi Štúrom a Hodžom,^[49] ktorú pisateľovi týchto riadkov nebolo možné utíšiť, a tak sa stalo, že keď sme sa nanovo rozhodli pokračovať v boji za práva, slovenského národa, a to po boku cisárskej armády, na čo sme aj od vrchného veliteľstva armády v novembri 1848 dosiahli dovolenie. Zhromaždiac začiatkom novembra rozptýlených dobrovoľníkov na moravsko-slovenských hraniciach, pripojili sme sa k cisárskemu zboru, ktorý sa nachádzal v Tešíne v Sliezsku a velil mu plukovník Frischeisen; Hodža^[50] v spojení s Bernardom Janečkom žiadal generála Šimoniča,^[51] ktorého Maďari zatlačili až k Hodonínu a ktorý znovu postúpil útočiac k Senici, aby mohol za svojím postupujúcim armádnym zborom zozbierať v Nitrianskej stolici rozptýlených slovenských povstalcov z prvého septembrového povstania. Týmto je vysvetlené, prečo Pauliny a jeho priatelia v januári pri Leopoldove nič o nás nevedeli. My sme koncom januára boli už v pätách od Schwechatu utekajúcemu Görgeymu^[52] v Turci, Orave a Liptove. Štúr, Zach,^[53] Bloudek,^[54] Borik^[55] a my ostatní z prvého slovenského povstania sme zhromaždili okolo slovenskej zástavy 19 stotín Nitranov, Trenčanov, Turčanov a Liptákov.

Pádom Windischgrätzovej^[56] armády boli povstalecké zbory rozpustené; Zach sa odobral do Srbska, Bloudek vstúpil do služieb cisárskej armády a bol preložený do Hranice do Glinny nad Unnou.

Po rozlúčení sa s výbornými národnými vojvodcami Zachom a Bloudkom bolo nám treba pomýšľať na využitie situácie pre národné ciele. Z oboch povstaní zostal slušný počet mužstva i dôstojníkov; to dávalo vhodnú príležitosť zasiahnuť ešte raz do deja. V úzadí operujúcej armády sa totiž deň zo dňa čoraz väčšmi vzmáhal terorizmus maďarónov a gerila ohrozovala nielen pokojné a cisárovi verné obyvateľstvo, ale aj armády spojeného rusko-rakúskeho vojska.

Pisateľ týchto riadkov a Štúr teda po tretíkrát vyzvali národ, aby poslal svojich synov k zboru povstalcov sústredených z oboch prvých povstaní v Skalici a Račišdorfe, čím sa dobrovoľnícky zbor doplnil až na 3000 mužov. Celý bol teraz vystrojený na erárny náklad^[57] a podriadený veliteľstvu baróna Lewartovského, ktorý bol pri druhej slovenskej výprave štábnym stotníkom a spoznal sa s národnými vodcami, potom postúpil na majora a šťastne operoval so zborom rozdeleným na dva prápory pod národnými dôstojníkmi. Oba prápory boli slávnostne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave, síce s pochvalami vysokej generality, ale s malým prospechom pre národnú vec. Znamenité zásluhy tohto zboru boli nielen v tom, že vyprázdnili a vyčistili Slovensko od geríl, ale aj to, že počestne pochovali slovenských mučeníkov, ktorých maďarské krvosúdy v Senici a Hlohovci povraždili na šibenici. Za účasti kňazov patričných vyznaní dôstojníci a mužstvo vyhrabali zo zeme v Senici Martina Bartoňa, Vojtecha Bemerta, Pavla Svatíka a Františka Kapitána, v Hlohovci Viliama Šuleka a Karola Holubyho, a prvých na senickom cintoríne, druhých však pri Leopoldove počestne pochovali vo zvlášť posvätených hroboch a zahrabali svojimi šabľami. Posledné dva hroby pre nevšímavosť okolitého národa zo dňa na deň väčšmi chátrajú. Dobrovoľníkov po rozpustení lapali cisársko-kráľovské úrady do vojska, stíhali a prenasledovali, ako len kde mohli.

Ale vráťme sa zasa k nášmu Paulinymu. Po rozpustení dobrovoľníckeho zboru zostal Pauliny v Bratislave, zamestnávajúc sa literárnymi prácami a pracujúc usilovne pre Pressburger Zeitung,^[58] vtedy redigované v duchu spravodlivosti ku všetkým národom, ktoré sú v tomto období (1849 — 1851) spoľahlivým prameňom pre dejepiscov týchto čias.

Pauliny roku 1850 prijal úrad osnovníka pri županskom úrade v Trenčíne u Rudolfa Kučinyho.^[59] Jeho schopnosti mu získali rýchly postup, lebo už v novembri toho istého roku ho nachádzame ako podslúžneho v oslansko-rudnianskom okrese v Nitrianskej župe; rok nato, v novembri 1851, stal sa hlavným slúžnym bytčianskeho okresu v Trenčianskej župe, kde pôsobiac pol druha roka, získal si priazeň všetkého obyvateľstva. Bol najvzácnejším hosťom, kdekoľvek len zavítal. Kňažstvo, hoci katolícke a on evanjelik, bolo by ho na rukách nosilo, pospolitý ľud sa húfne k nemu mal, a kde bol Pauliny, tam známy vplyv maďarónov očividne slabol. V maďarónskych kruhoch sa nikto nevedel lepšie pohybovať než Viliam; poznajúc spôsob, náruživosti a stupeň ich kultúry, jazdieval si na nich, ale tak, že ich to bavilo. Navyše vtedy boli oni pokorení a nerástli im ešte hrebienky a chvostíky ako potom neskoršie.

Na prekvapenie nepriateľov a na žalosť celého okresu, ktorého miláčikom sa Pauliny stal, dostal v júli 1853 dekrét už za prvého stoličného komisára do Kecskemétu. Maďaróni nevedeli pochopiť, ako možno takého pansláva, takého mladého, poslať do Kecskemétu, a to ešte za prvého komisára.

Národ, zvyknutý doteraz na tupoumných maďarónskych teroristov, ktorí ani trochu tou slovenčinou, jedinou ich materčinou, nevedeli správne hovoriť, okrem toho súc bez srdca a ducha boli iba pijavicami, cicajúcimi krv prostého ľudu, národ bytčianskeho okolia v pravom slova zmysle ronil slzy nad touto neočakávanou zmenou. Bola to tá bachovsko-geringerovská politika,^[60] zásluhou ktorej sa pokladalo za štátnickú múdrosť utláčať národy národmi. Osvedčených Slovákov hádzali medzi Maďarov, Maďarov a maďarónov prekladali do čisto slovenských okresov. Kapy v Šariši vnucoval úradom nemčinu, keď bolo povedané, že v slovenských okresoch sa má úradovať po slovensky; vôbec maďaróni za Bachovho ministerstva germanizovali, len aby nemuseli uznávať práva slovenského národa. Ich stále opakovaný refrén znel: Veď ste bojovali za cisára, teraz to cisár pán prikazuje a vy poslúchajte! A geringerovci si potajomky od radosti mädlili ruky.

Paulinyho teda strčili do Kecskemétu. Celý bytčiansky okres sa zúčastnil na pochodňovom sprievode, ktorý svojmu miláčikovi bol pripravil na rozlúčku, a keď odchádzal, viac ako 300 povozov ho odprevadilo do Považskej Bystrice. Národ, keď sa mu prinesie úprimné srdce, myseľ, ktorá mu rozumie, vie oceniť mužov národa. Ale to je tŕňom v očiach všetkých našich nepriateľov a proti tomu pracujú zo všetkých síl.

Pod Bachovým humpľovaním štátnej idey našej monarchie sa žiadalo od slovenských úradníkov, aby sa celkom vyzliekli z národného rúcha: od Maďarov sa to tak prísne nepožadovalo. Slovákov striehli argusovskými očami a ich podozrievanie bolo na dennom poriadku. Šľachetní a liberálni Maďari boli majstrami v tomto umení a nemeckí úradníci im išli poruke. Slovenský národ utrpel v tomto desaťročí veľké morálne straty, veľa charakterov kleslo do hanby. Pauliny túto skúšku prestál, čo sa mu iste bude vďačne pripomínať v dejinách tohto desaťročného slovenského utrpenia, ktoré dostal ako podiel odmeny za jeho vernosť vlasti, kráľovi a národu. Paulinyho zahodili medzi čírych Maďarov, a predsa aj tam zostal osvedčeným, uvedomelým slovenským národovcom, aj keď Maďarov neslovenčil! Vedel si svojou intelektuálnou prevahou natoľko zabezpečiť postavenie, že nebol nútený prinášať svoje národné povedomie ako dar predstaveným. Medzi Slovákmi bol Pauliny ako pstruh vo Vrátnej a pod Muráňom; medzi Maďarmi ako Čiernohorec na stráži v noci pred bojom.

Presťahujúc sa 3. augusta 1853 do Kecskemétu, oddal sa svojmu úradu s veľkou usilovnosťou a svedomitosťou; jeho pracovná energia a pôvab mu čoskoro získali chválu a porozumenie medzi spoluúradníkmi, nemenej ako u predstavených a rovnako aj v spoločnosti. „Kár hogy nem magyar!“,^[61] vzdychali kecskemétski Maďari, avšak predsa sa s Paulinym spriatelili, lebo v ňom spoznali muža vyššieho vzletu a skutočne liberálneho. No Maďari boli vtedy ešte pokorení a Slovákov nemali v takej nenávisti, lebo boli spolu s nimi národnostne utláčaní.

Pauliny stihol popri úradných povinnostiach ešte aj v súkromí literárne pracovať a udržiaval sa stále na povrchu udalostí literárno-národného života tým, že si predplácal všetky knihy a časopisy slovenské a čiastočne aj české. Jeho komárňanské presvedčenie, že pôvodný, rodený Maďar ako taký nie je nepriateľom slovenského národa, tu slávilo skvelé víťazstvo. Maďari sa správali k nemu liberálne; isteže, lebo Pauliny im ako náčelník stolice vedel preukázať aj mnohú službičku. Jeho šéf, Michal Horváth, bol číročistý Maďar, ktorý dokonale poznal Paulinyho zmýšľanie, a predsa sa k nemu mal ako najlepší priateľ s neobmedzenou dôverou, natoľko, že keď bol postihnutý ťažkou chorobou, zveril mu celú správu Žoltskej stolice. Pauliny sa čoskoro stal vyhľadávaným spoločníkom vyššej kecskemétskej spoločnosti. Podriadení ho ctili a milovali, pospolitý ľud ho zbožňoval. Maďarské dámy túžili po jeho spoločnosti. Maďarská mládež mu závidela, že má takú veľkú prevahu nad nimi v ich maďarskej spoločnosti.

V tomto jeho veľmi príjemnom a pohodlnom postavení nastala zmena smrťou župana Michala Horvátha (20. decembra 1855). Županský úrad Žoltskej stolice bol obsadený v zmysle štátnej politiky liptovským odrodilcom, istým p. Schustríkom, ktorý, ako to robia všetci nezemianski renegáti slovenskí, aby nebolo vidieť ich slovenské uši, berú si meno ľúbeznejšie znejúce maďarským ušiam, a tak sa i Schustrík prekrstil na Rózsahegyiho, to je akoby Ružobrežský, podľa rodného mestečka Ružomberka (Rosenberg, Rózsahegy). Len čo tento Rózsahegyi nastúpil županský úrad, jeho prvou úlohou bolo vyhodiť zo sedla Paulinyho; i staval mu do cesty tisíceré nástrahy, prekážky a zjavné nemilosti svojej byrokratickej plnej moci, ba aj v kecskemétskej spoločnosti použil na tento cieľ intrigy rozličného kalibru.

Paulinyho vždy živý humor, ostrý vtip a všeobecná vzdelanosť spojená so spoločenskou obratnosťou vedeli Schustríka čoskoro zosmiešniť v spoločenskom živote; a pokiaľ ide o úradné nástrahy, bola Paulinyho pracovná energia mocnou baštou proti Schustríkovej byrokratickej všemohúcnosti.

Vstupom do manželstva s Mínou Tóthovou, dcérou jedného z najprednejších kecskemétskych patricijov, vzorom krásy a príkladom puritánskeho správania, stal sa Pauliny spokojnejším. Avšak aj tu musel po tŕnistej ceste dospieť k tomuto cieľu. Mnohé pokušenia museli prejsť nad Paulinyho hlavou. Rodina Tóthovcov bola na to priveľmi maďarsko-kalvínska, než aby len tak bez boja bola dala slovenskému evanjelikovi prvú krásku Kecskemétu. Konečne však boj rozhodla mladučká Mína, postaviac sa proti rodine na stranu vrúcne milovaného Vilmoša — a zásnuby sa slávili v jednomyseľnom veselí. Čo popri Míninej láske pôsobilo na rodinu blahodarne, bolo zmýšľanie celej rodiny, plné opravdivej piety k panujúcemu domu. Tóthovci totiž patrili vtedy k dosť malej vrstve, ktorá vôbec nesúhlasila s vtedajšími premrštencami debrecínskych republikánov, detrónovavších Habsburgovcov na papieri a prostredníctvom vyslancov po dvoroch neprajných Habsburgovcom. Napokon sa zmierili aj s tým pocitom, že prekrásnu Maďarku dávajú za „kovaného pansláva“, verného kráľovi ako oni.

Po tomto šťastnom rozlúštení svojho ľúbostného vzťahu upadol náš Viliam do pokušenia nemenej nebezpečného: hneď na druhý deň, po zasnúbení upadol do ťažkej nemoci, ochorejúc na choleru, ktorá sa skončila horúčkou, a keď z nej neľahko vyviazol, musel vidieť, ako celá rodina jeho snúbenice vymiera na choleru. Táto úplavica zúrila v Kecskcméte tak silno, že 45 — 50 mŕtvych tiel predpoludním a toľko aj do večera vyvážali na cintorín. Celý tóthovský dom vymrel okrem Paulinyho snúbenice a jej brata, študujúceho v tom čase v zdravej Bratislave nad Dunajom.

Po týchto katastrofách roku 1855 slávila sa v Kecskeméte svadba dňa 14. októbra. Bezdetný strýc mladej Pauliny-Tóthovej prijal jej manžela za svojho syna a za šľachtica Tóthovcov z Töre a Tóthmegyeru, a tieto tituly a meno pripojené k svojmu nosil náš Viliam až do svojej smrti, zanechajúc ho na užívanie aj svojim dietkam. Dôkazom, že v dávnoveku aj táto rodina náležala nášmu národu, je rodinné meno Tóth (Slovák), ako Maďari až doteraz pomenovávajú k nim sa prisťahovavších slovenských národovcov, a aj ich sídlo: Slovenský Meder.

Mína Tóthová bola vzorná pani, celou svojou bytosťou oddaná svojmu mužovi: jej zvláštny ráz sa zajasal velebou, keď sa ocitla v spoločnosti, pretriasajúcej v spoločenskej zábave denné otázky politicko-národné a stála voči dámam rozličným rodom a spôsobom odrodilým alebo až na zamrznutie chladným k svojmu národu. Jedny pomaďarčené, druhé ponemčené, tretie podarwinčené. Z jej úst nevyšlo iné slovo ako slovo plné lásky a uznania k národom obývajúcim túto zem spolu s Maďarmi. Kým iné vzdychali po všelijakých popletených zábavách, po možných výhodách z národnosti alebo o škode z toho pochádzajúcej, hovoriac najradšej o povrchnostiach života, Pauliny-Tóthová povedala s najväčšou opravdivosťou a celou vážnosťou hlbokého presvedčenia: „Ja som Maďarka a z plného srdca prajem svojmu národu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja bezvýhradne idem v tomto ohľade s mojím Vilmošom.“ A Mína bola predsa bohatá a pre seba nič nepotrebovala z manželových dôchodov: mnohá Slovenka by sa mohla učiť od tejto Maďarky životu a spôsobu myslenia. Táto Maďarka náležala imaním, srdcom, mysľou a celým duchom svojmu mužovi. Ona bola veliteľkou svojho domu, ale nezasahovala do ťažkého povolania svojho muža všetečnou rukou. Bola ženou vyššieho nadania a posvätenia. Pauliny bol s ňou šťastný.

Ťažko, ale predsa len sa naučila hovoriť aj po slovensky; hlavne kvôli deťom, z ktorých tie mladšie okrem slovenčiny iný jazyk ani nepoznali.

Pauliny prežil v Kecskeméte osem rokov uprostred stálej a neúnavnej práce. Vedel okolo seba zhromažďovať dolnozemských národovcov či už pozvaním ich k sebe alebo vlastnými návštevami. Župný sekretár Jozef Škultéty, slovenský básnik Ľudovít Žello^[62] v Malom Kéreši a Frico Salay bývali najčastejšie spolu a pretriasali národne otázky. Boli to časy, v ktorých premnohí vešali ruky i hlavy; Pauliny k nim nepatril. V ňom vždy vrel prameň čerstvej, čistej vody. Nebol iba Slovákom, on bol Slovan, hoci opatrný, niekedy až veľmi opatrný. K jeho základnému rázu patrila potreba spoločnosti, z ktorej by bral oživenie aj pre seba. Najradšej bol v styku s národom, no to mu, pravda, v Kecskeméte chýbalo.

Keď sa oslobodil z Kecskemétu, prvou jeho starosťou bolo priblížiť sa k vlastnému Slovensku, k čomu sa však až neskoršie dopracoval a dotúžil. Kedykoľvek podnikal výlety, prvé jeho kroky boli do tých strán, kde jeho priatelia a známi stáli na čele ľudu. A ako bolestne sa nám raz sťažoval, keď sa vrátil z podobného výletu, pri ktorom spozoroval, že mnohí takzvaní vodcovia ľudu nemajú vzťah k slovenskému ľudu, vykonávajúc mŕtvo a bez ducha svoj príslušný úrad alebo chlebové povolanie. Horko a bolestne sa nám žaloval na svojich inak dobrých osobných priateľov, ktorí ho vrelo prijali, hostili, rozvážali po okolí, keď však prišiel do styku s ľudom, všimol si, že ľud nie je o ničom poučený a Pauliny musel celé dni len sám hovoriť a poúčať ľud o abecede národného povedomia.

Ale už sme preskočili obdobie jeho kecskemétskeho života, a preto sa ešte k nemu vrátim. Pauliny sa v Kecskeméte zaoberal myšlienkou očistenia historickej chronológie Uhorska. História maďarských dejepiscov je samá konfúzia čo do letopočtov a nikde nie je taká udomácnená ako práve v maďarskej histórii. Dielo písal po maďarsky. Magyarországh chronologiaja (Chronológia Uhorska) však následkom výbuchu dňa 20. októbra^[63] a s tým spojeného osudu ďalšieho vývinu Viliamovho života zostala nedokončená.

Koncom januára 1861 sa náš Pauliny presídlil s celým svojím domom do Budína; Dve cesty mal otvorené: buď pokračovať v úradníckom povolaní a prijať úrad v Peštianskej stolici ponúkaný od Maďarov, alebo sa načas utiahnuť do súkromia a vyčkať zreteľnejšiu politickú situáciu a medzitým nadpriasť spisovateľskú niť a pôsobiť tak z voľnej ruky na národ.

Už v Kecskeméte spozoroval, ako Maďarom začína rásť hrebienok; po 20. októbri 1860 už nebola s nimi reč ako predtým, už preskakovali spomienky na Világoš,^[64] na súčinnosť Slovákov pri porážke maďarskej republiky a pod. Obľúbená Paulinybo myšlienka zjednotiť maďarský národ so slovenským na rozumných základoch rovnakého práva a pravej slobody, v spolku a zväzku na odpor a vzájomnú obranu bola dosiaľ oživovaná presvedčením získaným v Komárne a za jeho kecskemétskeho života mnohými javmi potvrdzovaným, že skutočne maďarský národ nie je nepriateľom slovenského rodu a že všetky tie krivdy, ktoré sa páchajú proti nám, treba pripísať iba renegátom a odpadlíkom slovenským. Zrazu sa však v tomto ohľade začalo v jeho hlave vyjasnievať. A zvlášť keď sa rozhodol, že zatiaľ neprijme nijaký úrad a oddá sa ďalšiemu štúdiu a literárnym prácam, a podal si žiadosť, aby ho prijali za člena do peštianskeho klubu a túto žiadosť zamietli, začínalo jeho presvedčenie o maďarskej liberálnosti a spravodlivosti k Nemaďarom trochu blednúť. Ale Pauliny nerád opúšťal svoju raz už obľúbenú myšlienku, húževnato ju bránil aj proti svojej vôli,^[65] a tak sa stalo, že aj po svojom neprijatí do peštianskeho kasína, čo ho napokon veľmi bolelo, pripisoval toto nepriateľstvo agitácii obmedzených schustríkovcov, akí vtedy ani v Pešti nechýbali, a nahovoril si, že maďarský národ je predsa len dosť šľachetný, aby u Slovákov nepotláčal to, po čom sám tak bolestne vzdychal a čoho sa domáhal len v spojení so všetkými národmi dychtiacimi po pravej slobode. Pauliny si sám zahojil ranu osobne mu danú Maďarmi a začal začiatkom marca 1861 vydávať humoristicko-satirický týždenník Černokňažník. Na Slovensku bol zrazu v dávno nevídaných rozmeroch vzbudený zápal a život. „Cinci binci na kamenci“ začal Černokňažník veselo v národnom tóne šľahať maďarsko-nemecké zvrátenosti, vpravo i vľavo mávajúc svojou čarovnou paličkou a vzbudzujúc život po slovenských Tatrách. Všetky talenty, každé pero, každý ukrivdený utiekal sa k Černokňažníku a dával mu do služby svoje vedomosti a svoju pomoc. Sám Pauliny bol kresličom a podával pikantné scény zo života. Čoskoro sa mu nazhromaždila taká hojnosť materiálu, že by bol mohol aj dvakrát týždenne vydávať nadmieru zaujímavého Černokňažníka. Kto sa nepamätá na ten všeobecný jasot a zadosťučinenie, aké každé číslo prinášalo utláčaným Slovákom? V spoločnosti i v súkromí každý siahol najprv po čerstvo vydanom Černokňažníku. Ilustrácie boli podarené a dej, obsahu vážneho či žartovného, dramaticky pôsobiaci. Rozšírenie časopisu bolo neočakávané; odoberali ho nielen národovci, ale aj maďaróni, ba aj Maďari si predplácali Černokňažníka pre ilustrácie.

Iba jedno bolo vtedy hádankou triezvejšie zmýšľajúcim národovcom, ktorí nepoznali vývin Paulinyho ducha, totiž to sympatické správanie Černokňažníka k novému maďarskému ruchu, ktoré nebolo bez veľkých nebezpečenstiev pre budúcnosť a tak ľahostajne sa malo k vážnej minulosti. Pauliny bol z mnohých strán súkromne interpelovaný, on však od svojej obľúbenej myšlienky neustupujúc, na interpelácie neodpovedal a hnal sa bezhlavo len za svojim cieľom spriateliť oba národy, maďarský a slovenský. Ani jednou čiarou ilustrácie, ani jedným slovom neurazil Maďara ako takého, udierajúc iba tyranov, ktorí brali slobodu národom, šľahajúc fanatikov, hlupákov a podvodníkov, rozličných renegátov, odpadlíkov a odrodilcov, ktorí sa stavali medzi národy a štvali jeden proti druhému.

Tak to išlo až do svätomartinského národného kongresu v dňoch 6. a 7. júna 1861, alebo lepšie povedané, až do konca toho mesiaca, keď bolo odovzdané snemu Memorandum národa slovenského a celý šľachetný maďarský národ podľa príkladu fanatikov, hlupákov, odpadlíkov a renegátov zlomil palicu nad slovenským národom a odvrhol všetky oprávnené a spravodlivé požiadavky Slovákov.

Pauliny bol prvým zo šiestich notárov martinského kongresu, ktorému boli podrobne známe všetky šľachetné motívy tohto nadmieru vážneho a skvelého zastúpenia celého Slovenska; on sám sa vyznamenal na ňom hlasovaním proti nám, ktorí sme chceli, aby národom jednohlasne odhlasované Memorandum odovzdala národná deputácia Jeho Veličenstvu a potom uhorskému snemu, a na radosť popredných maďarónov, ktorí sa zúčastnili na kongrese, rečnil za neobmedzenú dôveru k maďarskému národu, ktorý by sa vraj cítil urazený, keby sme sa skôr utiekali k svojmu kráľovi než k nemu. My, ktorí sme za Memorandum lámali kopiju, ktorí sme tak hojne zhromaždenú šľachtu a slovenský národ presvedčili nepochybnými dôvodmi o podstate zásad vyslovených v Memorande, boli sme touto formalitou, na ktorú sa zavesili prešibaní Justhovci, Szentiványiovci, Révayovci, Beniczkovci atď., pripravení o víťazstvo, pretože mnohí naši sadli na tento lep a hlasovali za neobmedzenú dôveru šľachetnému a slobodomyseľnému národu maďarskému. Ale tento šľachetný národ vydal slovenským mamelukom heslo, aby stíhali memorandistov a zbierali po slovenských obciach jednotlivé hlasy proti žiadostiam slovenského národa, vysloveným v Memorande, a odvrhol celé Memorandum. Poprední Maďari — Deák, Tisza atď. — prijali deputáciu surovo. Eötvös potom lapal slabých na sinekúry.^[66]

Odvtedy Černokňažník obrátil svoje ostrie aj proti Maďarom, opravoval sám seba. Pauliny sa čím ďalej tým hlbšie presviedčal, že sa Maďari nič nenaučili a nič nezabudli od roku 1848, že v politickom a štátnickom zmysle nezmúdreli. Maďarské novinárstvo a všetky strany deň zo dňa väčšmi vystrkovali svoje rožky pýchy a vládybažnosti. Pauliny s Černokňažníkom od tohto času (júl 1861) bojoval ako ranený lev vo všetkých smeroch národného života a každý z nás, čo sme prestáli ten krutý boj a zápas s rozzúreným živlom renegátstva a maďarstva, má v sladkej spomienke neporovnateľné pôsobenie Paulinyho na ducha národa. Jediné zadosťučinenie, ktoré mal vtedy verný Slovák, bolo, keď mohol vidieť v živote víťaziacu surovosť, krivdu a nespravodlivosť porazenú obrazom a vtipom. Môžeme bez zveličovania povedať, že keby Pauliny nebol nič iného napísal a urobil než iba to, čoho svedkom je v Budíne vydávaný Černokňažník, už tým si uvil veniec nevädnúcej zásluhy o národ a súdobých spolupracovníkov v boji o jeho životné záujmy.

Osudnú chybu svoju a národného kongresu sa usiloval Pauliny napraviť tým, že úprimne a oduševnene pracoval s inými poprednými mužmi národa na uskutočnení veľkého vyslanstva pred Jeho Veličenstvo, ktoré malo zložiť pri stupňoch posvätného trónu Memorandum národa slovenského zo dňa 6. a 7. júna 1861 a vysloviť tam žaloby a sťažnosti na ukrutné bezprávia páchané Maďarmi na slovenskom národe. Toto skvelé vyslanstvo bolo aj uskutočnené a dňa 12. decembra 1861 zložilo pri nohách Jeho Veličenstva tieto štátne spisy. Pauliny bol vo vyslanstve, ktoré viedol nebožtík banskobystrický biskup Štefan Moyses.

Ako voľne sa Pauliny správal v styku aj s najvyššími osobnosťami a ako ho nikdy neopúšťal dobrý humor, pripomeniem tu jednu scénu zo skúseností tohto vyslanstva. Výbor veľkého vyslanstva robil poklony a vysvetľoval cieľ pobytu vyslanstva na dvore Jeho Veličenstva i arcivojvodom a vysokým štátnym hodnostárom. Boli sme aj u Jeho cisársko-kráľovskej Výsosti arcikniežaťa Rainera. Po úradných rečiach nášho vodcu boli sme všetci predstavení Jeho Výsosti, načo Jeho Výsosť oslovila každého jedného z nás. Keď prišiel rad na Paulinyho, opýtal sa ho arcivojvoda: „Vy ste boli dlho úradníkom medzi Maďarmi, ako sa Vám tam, Slovanovi, darilo? — Dobre, Výsosť. Maďari boli vtedy ešte pokorní. — Nuž a ako sa Vám žije teraz v Budíne? — Bývam neďaleko hlavnej stráže (Hauptwache), Výsosť, dobre.“

Arciknieža sa schuti zasmialo a nadpriadlo reč s inými. Toto vyslanstvo síce nedosiahlo nijaké skvelé výsledky, lebo Maďari už obliehali vyššie miesta, no i tak bolo na jednej strane Maďarom mementom a Slovákov na strane druhej náramne rozhorčovalo to vo všetkých bodoch bezohľadné prekážanie im v pokroku osvety a vzdelanosti, práva a slobody. Maďari však ešte nesedeli natoľko v sedle, aby sa boli vrhli s takou bezočivosťou a spupnosťou ako o niekoľko rokov neskoršie — pozri Tiszovu energiu — a preto chlácholili jednotlivcov, aj úrady im sem-tam dávali, na fary a kanonikáty povolávali kňazov; aj Paulinymu ponúkali úrad. Pauliny však ponúkanú priazeň neprijal.

Po zaniknutí Dobšinským redigovaného Sokola^[67] zaviazal sa Pauliny koncom r. 1861 redigovať a vydávať tento časopis a súčasne pokračoval vo vydávaní Černokňažníka. Prvé číslo nového Sokola vyšlo 21. januára 1862. Tento časopis bol všeobecne uznávaný a obľúbený nielen v slovenskej verejnosti, ale aj české časopisy sa častejšie o ňom veľmi pochvalne zmieňovali.

Živo a činne sa zúčastnil pri utváraní Matice slovenskej a bol jedným z prvých zakladateľov, neskôr jej prvým predsedom. Býval dušou národných podujatí v Turčianskom Svätom Martine v čase výročných valných zhromaždení Matice slovenskej. Jeho činnosť pri Matici nemôžeme zahrnúť do týchto náčrtkov, ponechávame túto prácu osobitnej štúdii, práve tak jeho politickú činnosť v uhorskom sneme ako poslanca kulpínskeho okresu. Pauliny zastával pri živom cítení so slovenským národom všeobecne, verne inštrukcie svojho okresu, preto aj vstúpil do klubu maďarských tiszovských ľavičiarov, čo mu získalo nepriazeň strany bezvýnimočne slovanskej.

Jeho spisovateľská činnosť bola veľká. Spracoval, niekoľko divadelných hier hraných v svätomartinskom divadelnom krúžku. Jeho básne recitovávali, jeho piesne spievavali pri zábavách, vyvolaných matičnými valnými alebo výborovými schôdzami a z týchto kruhov sa šírili po celom Slovensku.

Pauliny vynikal aj na poli cirkevnom. Slovenská evanjelická cirkev bola a je doteraz terčom zloby a vražednej nenávisti maďarských streštencov, ale zároveň je aj znamenitou školou, z ktorej vychádzajú najodhodlanejší bojovníci za všetko to, čím jedine sa každý národ môže stať samostatným a vzdelaným. Ona svojím zriadením a náukou, ktorú pestuje a vyznáva, dáva každému svojmu členovi istú obratnosť a schopnosť pre potrebnú sebaobranu a nedá tak ľahko zúfať si v nešťastí. Ona predovšetkým tradíciou a rodinou pestuje národnú reč a vzdelanosť. Napríklad aj tam, kde turecko-maďarský terorizmus vyháňa z verejného života, zo škôl a seminárov našu národnú reč, aj tam, kde Maďari dosadzujú na fary a do škôl hlupákov, ktorí nemajú ani potuchy o duchu a gramatike reči československej, aj tam náš ľud hovorí tou najobratnejšou, najmalebnejšou, najvýrečnejšou rečou. A keď sa zamiešame medzi ľud, vychádzajúci z takého chrámu, kde sa usadil tĺk, kážuci nemotornou, nevzdelanou rečou, počujeme až obdivuhodne ostré úsudky o nevzdelanosti patričného kňaza. V časoch, keď verejné rokovania, v ktorých sa cvičili rečníci, bývali prístupné iba šľachte, v evanjelickej cirkvi sa na verejných konventoch cvičili v rečníctve aj nešľachtici. V najnovšom čase, keď maďarizmus stúpil na krk aj evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ona bola prvá, ktorá pozdvihla protest proti tejto surovosti a na mnohých miestach zaviedla na svoje verejné konventy ako rokovaciu reč slovenčinu, čím bola daná jej synom príležitosť vzdelať sa v parlamentarizme a verejnom rečníctve. A autonómne zriadenie poskytovalo národu príležitosť vysloviť voľbami svoju vôľu a svoje presvedčenie. Tejto cirkvi má čo ďakovať aj Pauliny ako rečník za také skvelé vyvinutie svojich síl a schopností.

Jeho mladosť padla do veku cirkevne veľmi mŕtveho. V evanjelickej cirkvi, práve tak ako aj v katolíckej, bol zavládol negatívny duch, a školy, najmä evanjelické, boli zaplavené učiteľmi, ktorí podľahli suchému racionalizmu. Proti tejto záplave — ako dnes proti maďarizmu — stála každá slovenská rodina ako opevnený zrub. Aj Paulinyho detstvo prešlo pod ochranou takého zrubu, ako sme už opísali dom jeho matky. Neskoršie však, ako si sám ťažká, aj on spadol pod tento odkvap vplyvov vystatovačnej osvety nepoznajúcej boha. Avšak aj tu sa vyššia ruka o neho postarala, takže neutonul v prúde pustého svetáctva. Všetko, čo mohlo v hrudi mladíka udusiť nábožný cit, zrodilo sa na katedrách maďarónsko-nacionalistických učiteľov, ktorí vedeli opantať mladistvú dušu, aby sa stala otrokyňou zhnitého svetáctva a potom mŕtvym nástrojom tých-ktorých tárajov, zvestujúcich takzvanú osvetu.

Pauliny však, ako sám často vyznal, premohol toto pokušenie slovanskou ideou a prilipol celou dušou ku kresťanskému pozitivizmu. Zbožný rodinný mrav, národná tradícia a spôsob kresťanský, vládnuci v evanjelickej časti národa, udržali ho až do konca života pri evanjelickej konfesii…

Ako nitriansky seniorálny inšpektor pôsobil až do 24. septembra 1867, keď sa docielilo vyrovnanie medzi superintendenciou slovenskou a autonómnymi, maďarónmi vedenými a vládou podporovanými zbormi.

Druhýkrát bol zvolený za seniorálneho dozorcu v spojenom nitrianskom senioráte roku 1871 a prehovoril najprv k zborom vo verejnom obežníku zo dňa 2. apríla 1871, v ktorom doslovne vraví: „Osvedčujem sa, že s pomocou božou vo zverenom mi novom úrade, hodlajúc verným byť, mojim doterajším zásadám, všemožne poslúžiť túžim bohu a jeho milej cirkvi, prospieť želám si našej drahej vlasti a tej čiastke nášho slovenského národa, ktorá hľadá svoje spasenie v evanjelicko-luteránskej cirkvi.“ Akoby biskupsky končí svoj príhlas týmito slovami: „Sám náš spasiteľ Ježiš Kristus nech zošle na Vás svojho svätého ducha, ktorý dal by Vám vnuknutie k modlitbám za dar tohože ducha svätého a za božiu pomoc pre mňa, keď budem konať ťažké povinnosti zvereného mi inšpektorského úradu, aby každý môj skutok poslúžil len ku sláve božej a Vám i mne k časnému blahu a večnému spaseniu.“

Tak nehovoril nikdy nijaký maďarónsky inšpektor k slovensko-evanjelickým cirkvám. Maďaróni škrípali zubmi, ľud s potešením čítal a počúval slová svetského dozorcu a verné kňažstvo vítalo svojho spoluvyznavača s nepredstieranou radosťou a mnohými nádejami do budúcnosti.

Pauliny v tomto úrade úspešne pôsobil až do konca života.

Jeho činnosť na tomto poli bude časom iste ocenená na inom mieste.

Bol stratégom, ktorý vedel nepriateľov našej veci raz poraziť, inokedy zahanbiť, potom zasa zosmiešniť, čo bolo v národnom rozvoji a v spoločenskom živote pravou soľou a korením. Bol skutočne pomstiteľom mnohej maďarónskej surovosti, spáchanej na našom národe, bol satisfakciou pre nejedného z najvrelších priateľov a národných pracovníkov. Pri svojej horlivosti ako evanjelik augsburského vyznania bol najvernejším priateľom kresťanskej katolíckej cirkvi. Náramne ho rozhorčilo a dojalo, keď v dňoch 26. a 27. septembra 1871 boli v Nitre napadnutí katolícki Slováci, ktorí, majúc na čele najznamenitejších kňazov, profesorov a mešťanov, zhromaždili sa na verejnej, vrchnosťou povolenej schôdzi Spolku sv. Vojtecha,^[68] aby sa radili o prostriedkoch na vzdelanie a osvietenie slovenského ľudu, vyznávajúceho rím.-kat. vieru. Útok bol jeden z najsurovejších, natoľko, že spomenutých bili, trýznili a vytĺkali im okná. V popredí stála pouličná háveď, v úzadí mestská a stoličná vrchnosť, a za nimi režiséri siahajúci až k ministerstvu. Nebolo možné dovolať sa spravodlivosti. Tento bašibuzucký útok^[69] zostal dodnes bez pomsty, jediný V. Pauliny-Tóth pomstil — aspoň koreneným žartom — svojich katolíckych spolubratov. Napísal totiž list s nerozoznateľne napodobneným rukopisom a podpisom jedného z úradných myjavských maďarónov nitrianskemu mešťanostovi, jednému z hlavných bašibuzukov nitrianskych, v ktorom mu oznamuje, že Myjavčania — Myjava, 10 000 duší počítajúce mestečko — rozhorčení nad útokom na Spolok sv. Vojtecha v Nitre sa vzbúrili, uväznili pisateľa a ešte iných Maďarov a ozbrojení uberajú sa na dvesto vozoch proti Nitre. List s poštovým kolkom bol podaný na myjavskej pošte a pán mešťanosta v Nitre, nech bol akýmkoľvek veľkým junákom v dňoch 26. a 27. septembra proti bezbranným kňazom, tak ochabol pri čítaní listu od domnele známeho svojho maďarského spoluvlastenca, že tomu všetkému ihneď uveril a v náramnom strachu rozkázal udrieť na poplach.

Celá novomódna Nitra — mobilizovala. To znamená, že utekali na východ, aby sa nestretli s dvesto vozmi myjavských pomstiteľov, majúcich prísť od západu.

Striebro a zlato sa zakopávalo, kufríky v sklepoch sa zamurovávali a v meste nastal všeobecný zmätok. Úradne písali do Komárna o vojsko, z okolia sa zbierali pandúri; a keď im z Komárna nechceli poslať kvôli takému poplachu vojsko, strach bol ešte väčší, lebo už videli „kamarilu“, ktorá vedie Myjavčanov proti ich patriotizmu. Lamentácie a hrozné zavýjanie. Strach slovenských maďarónov je originálny svojimi veľkými očami.

Svedkovia si poznačili do zápisníkov strach, ktorý videli u nitrianskych hrdinov a smelých harcovníkov proti členom Spolku sv. Vojtecha a opustili Nitru, aby referovali, že sa žart celkom podaril. Inú satisfakciu nemohli katolícki Slováci dostať proti zúrivej nitrianskej zberbe.

Pauliny, keď dostal správu o výsledku svojho žartu, povedal: „Nuž, hľa, takí hrdinovia sú tí naši nepriatelia, svojimi fokošmi vedia biť iba do bezbranných slovenských kňazov, avšak slabí sú proti ozbrojeným — hoci by ich čo len vo svojej hriešnej obrazotvornosti videli!“ A schuti sa zasmial, a zasmiať sa musí každý, kto počuje o hrdinstve tej modernej „Nyittry“.

Paulinyho vtip bol v dobrej službe nevyčerpateľný; nepoužíval ho však nikdy na poníženie vznešeného, ako to napríklad môžeme vidieť a skúsiť u mnohých dnešných spisovateľov. Časom sa zamyslel aj hlbšie a ponoril sa do otázok, siahajúcich do ďalekej budúcnosti i minulosti. Jeho neúnavný duch pracoval až do posledného dychu.

Rozoberať jeho spisovateľskú činnosť, sledovať jeho tvorbu krok za krokom nie je našou úlohou, ani miesto nie je pre takú prácu postačujúce; nech tu poslúži iba krátke spomenutie jeho výtvorov, najmä tých, ktoré charakterizujú povahu, snahu a vzhľad jeho ducha.

Ľudská komédia^[70] je nadšené prorocké dielo jeho bádavej mladosti. Hovorila z neho ako z podzemia zaiste idea blížiacich sa národných pohybov. Táto dramatická báseň bola napísaná v decembri 1846 v Príbelciach a vyšla v Sokole. Je to opisovanie budúcich udalostí vo vymyslenej forme. Jozef je nositeľom slovenskej poézie, Marína zastupuje zidealizovanú slovenčinu, Krivanský poskytuje obraz Slovákov, Tekeni je zosobnená vláda, Dóža je zásada prevratu a mäteže, Elena znázorňuje maďarskú slobodu. Neskrotná Paulinyho fantázia sa tu javí bez akýchkoľvek hraníc. Roku 1862 napísal veľmi populárnu úvahu o Slovákoch,^[71] ktorá vyšla vo Viedni v prvom zväzku Jánošíka; táto práca mu priniesla štvormesačné väzenie na zvláštne naliehanie maďarskej a maďarónskej šľachty. O tom, akých príprav bolo treba, aby žalobníci mali istotu vo svojom predsavzatí, svedčí aj tá okolnosť, že si na súd museli predvolať zvláštneho auditora, ktorý by bol pripravený a ochotný vyriecť taký ortieľ. Zobrali teda istého Maďara, ktorý bol vtedy v Budíne pri c. k. armáde, a tomu odovzdali Paulinyho vec. Kráľovským námestníkom bol totiž Móric Pálfy, obmedzený človek a číry nástroj v rukách vyššej maďarskej šľachty, a ten Paulinyho odovzdal auditorovi Maďarovi. Na šťastie však toto väzenie netrvalo dlho, lebo po osemnástich dňoch strávených vo väzení bol pri príležitosti menín korunného princa Rudolfa dňa 17. apríla amnestovaný a prepustený z väzenia na najväčšiu radosť celého Slovenska a náramnú mrzutosť tých „šľachetných“ zvestovateľov maďarskej slobody a rovnoprávnosti.

Medzi diela hlbšieho významu patrí jeho keltský slovník, vytlačený v Sokole, a Bájeslovie. Toto druhé začalo vychádzať už len na sklonku jeho života a žiadalo by sa pokračovanie, no žiaľbohu, pre tlač nie je pripravené. Pauliny bol od svojej ranej mladosti usilovným a veľmi zaujímavým prispievateľom premnohých domácich slovanských i nemeckých časopisov venovaných slovanským záujmom. Jeho básne, uverejnené na rôznych miestach alebo zostavšie v rukopise, vydala jeho dcéra Mária, vydatá Valášková, začiatkom tohto roku pod titulom Básne Viliama Paulini-Tótha. (Zobrala jeho dcéra Mária, Turč. Sv. Martin. Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1877, 16°, str. 192. Cena 1 zl.)

Všetky naše slová povedané o Paulinym nájdu svoje odôvodnenie u každého, kto tie básne prečíta; vanie z nich duch čerstvý, silný, prekypujúci životom. Pauliny spieva od srdca k srdcu a vlastná skúsenosť je dušou jeho poézie; nikto zo súčasníkov neodloží Viliamove spevy bez najživšieho zamyslenia sa nad zvečneným básnikom. Jeho Besiedky (4 zväzky) našli veľkú obľúbenosť a niektoré z nich, ako napríklad Matúš Trenčiansky, Kyčina, Tri dni zo života Ľudovíta Štúra, Volebné rozpomienky, stali sa na Slovensku pravou senzáciou. Verne charakterizuje, v pozadí mu svieti vyšší svet, ktorého blesky padajú na konajúce osoby. V historických povestiach je pravým archeológom a jeho besiedky vedú k dobru; len ťažko ich možno odlúčiť od samej histórie, a predsa sú poéziou, sú vlastnými výtvormi básnikovými. Prihovárajú sa dejom i slovom, ba ako bájne sirény zvádzajú k láske a obetiam pre národ. Jeho bohatieri patria celkom histórii, ale nikdy neboli takí krásni, ako ich básnik predstavil potomstvu. S jeho Matúšom v rukách cestujú slovenskí mládenci po skalkanských a trenčianskych zrúcaninách hradov. Pauliny bol plodný aj v tvorbe výstižných slov pre najnovšie potreby, neznáme našim starším. Napríklad, od neho pochádzajú technické pomenovania na slovenských staniciach košicko-bohumínskej železničnej trate. Istý čas vychádzali Národnie noviny pod jeho redakciou a vyznačovali sa osobitnou živosťou a zaujímavosťou. Viedol tú najrozsiahlejšiu korešpondenciu. Jeho činnosť v Matici slovenskej, ktorej bol spoluzakladateľom a prvým podpredsedom, v patronáte svätomartinského gymnázia, ktorého bol tvorcom a riaditeľom, v svätomartinskej sporiteľni, ktorú on uviedol do života a šťastne spravoval, si zaslúži, aby bola patričnými priateľmi jeho aj týchto voľakedajších ústavov časom podrobnejšie opísaná a národu predstavená na povzbudenie nasledovníkov v práci a k obetiam pre národ.

O jeho pôvodnej myšlienke o maďarskej spravodlivosti a nádeji, že ešte bude možné dorozumieť sa s rodenými Maďarmi o podstatných podmienkach nášho národného bytia, sme naposledy s Paulinym hovorili cestou na dištriktuálny konvent roku 1875 ako aj priamo na konvente. Po surovom zaobchádzaní s našimi školami roku 1874 a útokoch na náš cirkevno-národný život, ktoré urobili Maďari, práve tak ako národní odrodilci na generálnom konvente v Pešti, nevideli sme celkom nijaké oprávnenie na takú nádej. Aj Pauliny mal slabú nádej, predsa však chcel ešte Maďarov vyskúšať. My sme chceli ihneď prerušiť ďalšie spojenie s nezorganizovaným zborom toho takzvaného generálneho konventu, ale Pauliny trval na svojom, majúc, pravda, na svojej strane podporu rozhodných živlov pri dištriktuálnom zbore!

Pauliny išiel ako vyslanec na generálny konvent a na ňom bol vyliečený zo svojho bludu. Ak boli všetci Maďari a maďaróni spojení proti spravodlivým požiadavkám väčšiny evanjelikov v Uhorsku na generálnom konvente roku 1874, kde bol preddunajský dištrikt zastúpený asi štyridsiatimi výbornými rečníkmi, teraz dvojnásobne zúrili proti preddunajskému dištriktu ako tlmočníkovi všetkých slovenských evanjelikov, a Pauliny opustil generálny konvent.

Vychádzajúc zo zboru najnespravodlivejších na svete krikľúňov, nahnevane hodil rukou a vyriekol tieto pamätné slová: „Nuž dobre, nech je maďarský boh s vami! Mne je srdečne ľúto, že som tak dlho nosil v srdci klamnú domnienku, že Maďar je lepší ako slovenské renegátstvo. Majstrom slovenského odrodilstva je maďarský národ. Srdečne ľutujem, že som skôr nepočúval rady priateľov!“

Úmrtím Pauliny-Tótha zasa odpadol jeden zelený list zo slovanskej lipy na Tatrách; bol hoden, aby vyrástol na haluz, azda by jeho žitie a práca boli ušetrili národu mnoho ťažkostí, no kým my iba po ľudsky myslíme, uvažujeme a nádejame sa, boh sám riadi lósy národov. Zvykli sme si na priateľa tak bohato nadaného, zmietaní sme nad jeho hrobom rozličnými dohadmi a predpokladmi, vyplývajúcimi z premís života takého významného muža, ale istoty nemáme, okrem tej, že ho už viac niet, a prázdne, opustené je miesto na národnom kolbišti, na ktorom sme ho vídali zmužilo stáť. Národ si už musí zvyknúť žiť a bojovať aj bez neho.

Náš Turiec, podivne príťažlivý pre všetkých uvedomelých Slovákov, táto naša národná Pella v čase útokov rímskych vojsk na Jeruzalem, táto záhrada, plná vonných kvetov slovenského národného povedomia a života, ktorú si Pauliny po veľmi pohyblivom živote tak obľúbil, že si pre seba a svoju rodinu tam zvolil stále sídlo, tento ľúbezný, náš večne milý Turiec sa celý obliekol do rúcha smútku v osudný deň jeho pohrebu.

Na začiatku augusta roku 1876 upadol náš milovaný, nezabudnuteľný Viliam do ťažkej nemoci; ošetrovala ho čo najstarostlivejšie láska dcér a príbuzných i verných priateľov, navštevovali a liečili ho najslovutnejší lekári z okolia i ďalekej Viedne, nemoc však nebola milosrdná a boh ukončil boj a utrpenie nášho priateľa a mučeníka dňa 6. mája 1877. Hoci národ nebol tou zvesťou prekvapený, pretože dlhá choroba všetkých pripravovala na katastrofu, predsa sa slovenské srdcia na všetkých stranách Slovenska naplnili nesmiernou žalosťou. Kdekoľvek ešte prišla správa o smrti Paulinyho včas, odvšadiaľ sa hrnuli zástupy ctiteľov nebohého do Turčianskeho Sv. Martina. Tam, kde blahej pamäti Kuzmány,^[72] leží aj miláčik národa Pauliny-Tóth, obaja predsedovia politicky zavraždenej Matice slovenskej.

Slávnostný pohrebný sprievod, vykonaný podľa obradov evanjelickej a. v. cirkvi, odbavil sa za prítomnosti veľkého zástupu národa z Turca i okolitých stolíc dňa 8. mája 1877.

Nech je požehnaná jeho pamiatka medzi nami na dlhé časy! Večnaja pamiať!