ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj drahý! Predovšetkým prijmi srdečnú vďaku za chvályhodnú snahu Tvoju povzniesť literatúru slovenskú na taký stupeň dokonalosti, aby sa ona smelým čelom postaviť mohla po strane literatúr takzvaných kultúrnych národov…

… Píšeš v poslednom čísle Dunaja o balade. V pojednaní tom sú pravdy mnohé, no najväčšia, áno, svätá pravda spočíva v tom, kde hovoríš: mixit quadrata rotundis. V tomto punkte pojednanie sa Ti zvláštne podarilo. Nemaj za bánosť! Priateľ k priateľovi viazaný je pravdou! Nezazli tedy riadkom týmto, no prijmi ich čo úprimné dietky ducha priateľského. Na s. pojednania Tvojho hovoríš, že podarených balád nemáme; tedy vôbec. Na s. 24 hovoríš zas: v slovenskej literatúre sa len v národných piesňach stretávame s podarenými baladami a na tej istej strane: aj naše národné piesne obsahujú balady, ktoré vzornými sa môžu pomenovať. Či necítiš, brat môj, túto protimluvu? Dodávaš potom: umeleckých však nemáme žiadnych. Horkáže Tvoja bryndza. Mýliš sa hrozne. Ducha spevcov slovenských študoval si snáď u Heineho, Bürgera, Goetheho, Schillera, alebo z maďarského Aranya, Gyulaya, Vachotta, Szásza a Lisznaya. Ináč nemožné. Bo keby si nič iného nebol do rúk vzal, len zbierku spevov Sama Chalupku, tak dostatočne by si sa bol presvedčil, že jeho dejepravné spevy nie sú ničím iným ako nanajvýš podarenými baladami. Pravdaže balady slovenské majú živšiu, pregnantnejšiu tvárnosť a maľbu než balady severských národov Európy. Braček, aká krv, taký spev!

Vychvaľuješ napr. až do neba Eduarda… Ja vidím pravý opak toho…

… Takéto fantastické výplody (Eduard, Bürger: Lenora) nesmú nám Slovákom nikdy za vzor slúžiť, lebo cacatum non est pictum. My pridŕžame sa len našej presnej, bujnosťou a krásou až prekypujúcej pejmy národnej a na základe tejto, keď to už snáď byť musí, tvorme si tie nové formy „v modernom rúchu“, ako hovoríš. Neopúšťajme však mladú, bujnú, všetkými krásami ducha i tela honosiacu sa devu slovenskú, za vyžitú, chudú, umele vatou, hodvábom a falošnými zubami, farbou a pozlátkou vkusne vyšperkovanú Britku a Nemkyňu…

… Zovňajšie zriadenie balady leží výlučne v dobrozdaji a vôli básnika. Prísnych regúl, ktoré by ho viazali na tú lebo onú formu, niet a nebude do tých čias, kým nepodarí sa dákemusi tvorivému duchu nemeckého haršpaltera vynájsť medzu, ktorá prísno oddelila by baladu od romance, poviedky a povesti…

… Nechcem povedať, že by v mladistvom písomníctve našom bolo všetko dobré, všetko dokonalé, veď ešte i v tých „svetových“ literatúrach jesto dosť pliev; ale to cítim vo všetkých údoch, že ono tríma v sebe poklady nevšednej ceny. Načo tedy písať tak opovrhujúco: „U nás by bol básnik začal s opisovaním počasia, najskôr bol by vyprával, aká tmavá bola noc, a bol by ab ovo rozprával…

Takýmto veciam sa v kritike musíme vyhýbať, ak nechceme byť podobní vtákom, ktorí špinia svoje vlastné hniezda…

(1874)