Zlatý fond > Diela > Rod Milana Rastislava Štefánika


E-mail (povinné):

Igor Branko Štefánik:
Rod Milana Rastislava Štefánika

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 4 čitateľov

Rod Milana Rastislava Štefánika

V súvise s recenziou knihy Vladimíra Polívku „Pamiatke Štefánikovej“ (Slovenské Pohľady 1929, č. 4) cítim sa povinným vyrozprávať, čo sme my deti od svojho nebohého otca o svojom rode počuli.

V nedostatku úplne vierohodných dokumentov zaiste i tradícia zaváži niečo, lenže táto tradícia zpod pera Vladimíra Polívku, usilovného ináč sberateľa pamiatok po našom bratovi, vyšla skomolene. Neviem, či jeho vinou, či vinou entuziazmu, ktorý v rokoch poprievratových rád tendenčne skresľúval veci.

Náš otec mal obzvláštnu záľubu v historii, najmä v genealogii slovenských rodín. O mnohých z nich rozprával nám veci zaujímavé pri domácom krbe. Tak spomínal viac rodín slovenských, ktorých mužovia zúčastnili sa r. 1620 v bitke pri Bielej Hore. Pamätám sa, že v takom smysle spomínal pánov zo Svätého Jána (rod Szentiványich) a v takom smysle i rod Štefánikovský, z ktorého išlo do boja, Čechom na pomoc, sedem bratov, vrátil sa však z nich len jeden, ostatní pohynuli junáckou smrťou, ako Jugovićovci na Kosovom poli. I posledný vrátil sa len ťažko, po celej odysei, a majetok jeho, i bratov, po belohorskej bitke okrem lesov prepadol konfiškácii. Toto zachovávame ako peknú rodinnú legendu.

Zemiansky pôvod svojej rodiny, nielen po materinskej, ale i po otcovej stránke, pokladáme však za nepochybný. Máme o tom dve určité dáta: podpis i pečiatku nášho deda, Pavla Štefánika, bývalého krajnianskeho ev. farára. Od oboch dát viac hovorí však to, čo sme o tomto svojom dedovi, typickom zemänovi, počúvali od svojho nebohého otca.

Náš ded podpisoval sa spôsobom zemianskym „Štephán?k“ ak svojmu podpisu lepieval voskovú pečať s erbom rodiny: ľvom, ktorý stojí na zadných labách a v prednej drží palmu nad päťramennou korunou. Spodok a pravá strana pečati rúbená je rovinou a lesnatými kopcami, na samom spodku znázornená je rieka i menší potok, ktorý sa do nej vlieva. Na pečiatke je i monogram P. S., lebo v rode našom bola obyčaj, že prvorodenci nášho rodu dostávali meno Pavel. Od tohoto pravidla pod účinkom ducha Hurbanovho odstúpil len náš otec, ktorý až druhého svojho syna krstil Pavlom, ostatných zas na srbské a ruské mená: Milan Rastislav, Fedor, Kazimír, Sergej a i Pavel nosil druhé meno Svätopluk. Dnes je pečiatka sverená nášmu bratovi Ladislavovi, ktorý má syna Pavla, posledného Štefánika v našej rodine.

Keď náš otec spomínal deda, spomínal ho vždy ako muža so zvláštnymi známkami charakteru zemianskeho.

Starý pán písaval a čítaval večer pri štyroch sviečkach. Jedna svieca mu bola niže hodnosti a kahance alebo kalinové fakličky mu priamo „smrdely“.

Na železnicu si nikdy nesadol, hoci v jeho rokoch už bola dráha z Trnavy do Prešporka. Za príčinu uvádzal stav zemiansky. Povoz pre zemäna bola štvorka, len v úradných cirkevných veciach uspokojil sa so záprahom dvoch koní. Železnica bola mu len pre Židov a kupcov. Do takej spoločnosti sa on miešať nechcel. Svojho syna, nášho otca, odieval do zemianskeho rúcha. Svedčí o tom i zachovalá podobizeň z mladých jeho rokov.

Povahou bol ded hlavatý. Náš otec často spomínal dišputu, ktorú mal s ním, keď bol ešte malý chlapec. Otázka, pre ktorú prišiel otec a syn do konfliktu, bola: Či môže železo plávať na vode. Syn tvrdil, že môže, a keď to tvrdiť neprestával, otec ho vyťal. Potom, keď búrka už prešla, prekvapil syn otca plávajúcou plechovou babovnicou na vode. Ale otec čo? Quos ego… a šibák už pukal. Podľa starého pána muselo sa pravidlo fyziky, ním uznané, rešpektovať bezpodmienečne.

Keď starý pán vyučoval konfirmandov (príprava k prvej spovedi) a chlapci vykonali nejaké huncútstvo a ani jeden z nich sa nechcel priznať, vypovedal súd: každému po šesť šibákov. Piati vydržali, šiesty vyzradil. Tomuto šiestemu otec nasúdil šibákov dvanásť. Zapamätaj si vraj, že zradcovstvo je judášske remeslo. Páchateľ dostal len šesť. Túto metódu požadovali vraj potom kopaničiari od všetkých učiteľov.

Trpko znášal chudobu, ktorá mu nedovoľovala žiť primerane v spoločnosti „seberovných“. Preto sa i uťahoval od kruhov zemianstva, ako mnohí iní kňazi-zemäni, ale vždy bol preto od týchto kruhov vážený a rešpektovaný.

Ináče náš ded, ako muž učený, jasne predvídal západ slnca zemianskeho. Žil na rozhraní dvoch proti sebe postavených vekov. Na konci starého sveta zemianskeho a na počiatku nového, ktorého zore ešte len zvestovaly neurčitý svit demokracie. Nové myšlienky i nový smer boly mu zaujímavé — v knihách a tlačených proklamáciách, ale ďaleko padaly mu od srdca. Bolo mu to všetko cudzie proso. Nebol on stvorený pre taký vek. Nenašiel sa v ňom. Stával sa málohovoriacim, nedôverčivým, uzavretým. Ale sám mladý slovenský pohyb štúrovsko-hurbanovský nenechal ho chladným, ba chytil ho priamo za srdce. Na pohostinnej krajnianskej fare odbývala sa nejedna dôverná porada slovenských národovcov a tam našiel útulok i nejeden prenasledovaný Slovák. Len milovaného svojho švagra Vilka Šuleka nemohol zachrániť. Tak mi o tom rozprával za môjho študentstva i Jozef Miloslav Hurban, ktorý sa u nás na Košariskách často i po viac dní bavieval.

O dávnom majetku Štefánikovcov počul som nielen od svojho otca, ale i od jeho matky, našej babky Ľudoviky, rodenej Šulekovej, sestry popraveného Vilka Šuleka. Podľa jej i otcovho tvrdenia majetky nášho rodu pred belohorskou bitkou boly na okolí Senice, Holiča a čiastka i za Moravou. Lesy mali sme mať na okolí Sobotišťa, Vrboviec a Myjavy. Môj otec raz na prechádzke myjavskými vŕškami upozornil ma bol na háj, o ktorom povedal, že bol majetkom našich dedov. Po belohorskej bitke majetok našej rodiny prepadol vraj konfiškácii.

Toto je, čo naša rodinná tradícia o rode našom zachovala. Nič takého, čo by mohlo prisviedčať tvrdeniu pána Vladimíra Polívku: o českom pôvode nášho rodu sme my ani od svojho otca ani od matky a starej matky nikdy nepočuli.




Igor Branko Štefánik

— Krajanský pracovník v Juhoslávii, publicista, brat Milana Rastislava Štefánika Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.