ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V prvej časti svojho výkladu som hovoril o tom, ako som došiel k názoru, že základom a hlavnou príčinou hygienických nedostatkov kysuckého ľudu je koniec koncov jeho krajná chudoba.

Ale zdá sa, že nie som na konci, že azda som sa ešte nedostal k samému základu. I dávam si otázku, či táto chudoba je proste daná ako prírodný jav alebo či má ešte iné príčiny. A aké. Je tejto kysuckej biede na vine skutočne iba kameň a skala a neúrodná zem?

Obyčajne to tak ľudia myslia. Počujete od kdekoho. Kameň nemôže rodiť chlieb, na kameni môže narásť iba mach…

Nuž, niet pochybnosti o tom, že kameň hrá dôležitú úlohu pri vzniku kysuckej chudoby. Ale hrá naozaj hlavnú a rozhodujúcu úlohu?

Takto, kameňom a skalou vykladať ľudskú biedu všetkých hornatých krajov, medzi nimi i našej hornej Trenčianskej — to je starý, a hneď dodávam, dnes už zastaralý názor, v ňom je iba polovica pravdy.

Hlásal ho slávny osvietenec osemnásteho storočia Montesquieu. Podľa neho (a podľa jeho pokračovateľov: Bukla, Ratzla a iných) v ľudskej spoločnosti rozhodujú v poslednej inštancii materiálne podmienky zemepisného rázu, vlastnosti klimatické, akosť pôdy a tá okolnosť napríklad, koľko kovu sa nachodí v pôde tej ktorej zeme, ako sú rozložené vodstvá, rieky a moria. — Je to učenie o akejsi rovnováhe, ktorá nevyhnutne panuje a je ustálená medzi vonkajším prírodným prostredím a človekom. A pretože tieto zemepisné podmienky v priebehu dlhých dejinných periód vraj sa iba málo menia, je táto rovnováha daná na večné časy. Podľa tohto učenia kameň by ozaj plodil vždy iba biedu a hlad.

Toto učenie hlása v svojich dôsledkoch zvečnenie chudoby v určitých krajoch a koniec koncov vôbec zvečnenie existujúcich hospodárskych pomerov. Preto dobre sa hodí tým sociológom, ktorí vyhlasujú dnešný spoločenský poriadok za akýsi prírodný a nezmeniteľný jav.

Toto učenie možno nazvať geografickým materializmom.

Proti nemu stojí Marxovo a Engelsovo učenie historického materializmu. — Marxizmus nepopiera značný vplyv zemepisného prostredia na vývoj obyvateľstva, ale nevidí v ňom rozhodujúcu príčinu tohto vývoja. Za rozhodujúcu v dejinách spoločnosti pokladá „vnútornú zákonitosť, ležiacu v povahe výrobných pomerov a v stupni alebo úrovni výrobných síl“. Lebo na rozličnom stupni vývoja týchto výrobných pomerov a síl je človek rôzne uspôsobený využiť vlastnosti zemepisného prostredia.

Čo chcem tým povedať, vysvetlím na príklade.

Staré, predvojnové, cárske Rusko pokladalo sa za zem stojacu hodne pozadu za druhými zemami čo do množstva kovu a uhlia v nej sa nachodiaceho. Naproti tomu predvojnové Poľsko (na svojom dnešnom území) bolo v tomto smere veľmi bohaté a pokročilé. Kým však v Poľsku, bohatom na uhlie a kovy, klesla jeho výroba zo 41 miliónov ton na 28 — v Sovietskom sväze ukazuje sa predpoklad nedostatku uhlia a kovu klamným. Až socialistická výstavba, umožnená novým výrobným spôsobom, vyvrátila tento predpoklad. Až ona priviedla k rýchlemu sústavnému objavovaniu ohromných geologických a iných prírodných bohatstiev.

V socialistickom výrobnom spôsobe vyrastajú ako z vody rozsiahle organizované kolóny robotníkov, zamestnancov a úradníkov, ktorí dobrovoľne venujú svoju dovolenku geologickým výpravám, sledujúcim úkol: vyhľadať nové nálezištia zlata, medi, striebro-olovených rúd, uhlia a železa pre budúcu východosibírsku základňu banského priemyslu; alebo keramické suroviny a ohňovzdorné hliny pre projektovanú Krasnojarskú továreň na porcelán; alebo nájsť magnezit, sľudu, kremeň, živec, alabaster, grafit a oker pre budúci Jenisejstroj; a ktovieaké iné nerasty, ktovie na aké iné účely. Lebo len socialistická výstavba udala nové tempo a predovšetkým nové pohnútky celému objaviteľskému úsiliu.

Podobne i Dneprostroj a Volgostroj sú dokladom toho, ako nové spoločenské podmienky, nový hospodársko-spoločenský poriadok; slovom nový výrobný spôsob, od základu menia charakter a význam vodných ciest.

Vidíte, aké celkom iné obzory otvára materializmus historický než materializmus geografický. Pre toto druhé učenie a chápanie spoločenského vývoja — geografický materializmus — je ľudská chudoba a bieda určitých zemí a krajov vekovečná, zavinená v prvom rade domnele nezmeniteľným prostredím vonkajšej prírody. Pre ono prvé učenie, historický materializmus, je zmeniteľná, pretože je závislá na zmeniteľnom spoločenskom poriadku, respektíve výrobnom spôsobe.

Možno niektorí z vás ste videli dva znamenité filmy: Človek z Aranu a Turksib. Oba sú svojho druhu dokonalé diela. Avšak akým rozličným vplyvom každý z nich na nás účinkuje.

Ten prvý predstavuje najťažší mysliteľný život, život človeka na írskom pobreží. Jeho stály, heroický, ale temer bezvýsledný boj s prírodnými podmienkami v írskych zátokach, jeho osudovú odsúdenosť k biede a nedostatku na večné veky. Ak títo ľudia z Aranu vyrvú prírodným živlom dáky skúpy ústupok, na nasledujúcom kroku im ho živly zase urvú späť a socajú ľudí znova do starej biedy. Divák odchádza z predstavenia s presvedčením, že týmto ľuďom jednoducho niet pomoci. Aký číročíry pesimizmus vyplýva z tohto ináč umelecky dokonalého diela! Ono je práve výrazom geografického materializmu.

Na druhej strane Turksib zobrazuje nemenej heroický boj s prírodou v ázijskej pustatine, boj s morom piesku a so slnečnou žiarou, ktoré sú pre Turkestancov prameňom takej istej biedy ako aranské zátoky pre írskych obyvateľov pobrežia. Tuná však nový človek, človek nového výrobného spôsobu a nového spoločenského poriadku, nie už jednotlivec, ale kolektív, túto pustatinu rýchlo ovládne, zavodní, spojí so svetom a urobí prameňom blahobytu. — Tento film je v protiklade k prvému plný optimizmu, plný viery v budúcnosť. Z neho hovorí k vám historický materializmus.

Historický materializmus v protiklade k materializmu geografickému nehľadá teda rozhodujúcu príčinu ľudskej biedy v kameni a skale, alebo piesku, alebo morskom príboji, lež vo výrobnom spôsobe. Vo výrobnom spôsobe, v ktorom jedna spoločenská trieda je utláčaná a vykorisťovaná triedou druhou…

Chcem sa pokúsiť ukázať, že ani kysucká bieda a vôbec slovenská bieda nepochodí len zo skaly a z kameňa, ale tiež a predovšetkým z výrobného spôsobu. Chcem sa pokúsiť o dôkaz, že i pre ňu platí výklad Marxovho a Engelsovho historického materializmu. Ak však máme tento historický materializmus Marxov upotrebiť k výkladu hospodárskych pomerov určitého kraja, treba najprv podať aspoň jadro tohto učenia.

Marx rozoznáva vo vývoji ľudskej spoločnosti niekoľko za sebou nasledujúcich ekonomicko-spoločenských formácií. Sú to: útvar prvobytného komunizmu, potom staroveký útvar otrokársky, potom feudalizmus, novšie kapitalizmus a konečne budúci útvar: socializmus.

Každý z nich, ako vidno, vyplňuje celú dejinnú epochu.

Štruktúra každej z týchto ekonomicko-spoločenských formácií je určená spôsobom, ako si ľudia v nich spoločensky dorábajú chlieb a vôbec životné potreby. Inými slovami: je daná súhrnom výrobných pomerov čiže výrobným spôsobom.

Pojem výrobný spôsob neslobodno zamieňať azda s technickým spôsobom výroby. Môže byť dosť ľahostajné, či výroba sa deje kamennými, či bronzovými a či železnými nástrojmi, alebo pomocou pary a elektriny — to o výrobnom spôsobe nerozhoduje. Rozhodujúce preň je to, v akom pomere sú ľudia k oným výrobným prostriedkom i k samým výrobkom, ako sa k nim stavajú, ako sa o ne delia; inými slovami, komu patria tieto výrobné prostriedky, nástroj alebo stroj, alebo pôda, alebo statok a komu patrí potom sám výrobok: zbožie, mäso, plátno, topánky, šaty, tehly a podobne.

Výrobné pomery alebo ich súhrn — výrobný spôsob, sú podľa Marxa hmotnou základňou, na ktorej vždy vyrastá a nad ktorou sa týči nadstavba pomerov právnych a sociálnych a všetka nadstavba ideologická…

Svojím výkladom v prvej časti chcel som ukázať na pomery hygienické istého nášho kraja. Tieto pomery tak isto patria k onej nadstavbe.

V druhej časti chcem ešte vrhnúť pohľad do minulosti a zistiť, nakoľko ktorý výrobný spôsob má účasť na vzniku ekonomickej základne týchto hygienických pomerov. To znamená: chcem zistiť, kam až siahajú korene dnešnej biedy slovenských krajov.

Tu treba zájsť zrejme o niekoľko storočí späť, dosť hlboko do feudálnych dôb…

Za feudalizmu rozpadali sa národy na triedu šľachticov a triedu poddaných. Tí prví boli privilegovaní a vykorisťujúci, tí druhí bezprávni a vykorisťovaní.

Ak to tak bolo všade, v Uhorsku bolo tak dvojnásobne, a na území Slovenska trojnásobne.

V Uhorsku bola totižto výsadná trieda, šľachta, neobyčajne početná. V roku 1787 čítala 75 000 rodín. Štyri razy toľká Francia mala ich iba 26 000. V roku 1846 bol v Uhorsku priemerne každý dvadsiaty človek šľachticom, v Turci dokonca každý deviaty. V tom istom čase pripadal napr. v Čechách jeden šľachtic na 838 ľudí.

Teda Uhorsko bolo obzvlášť zásobené šľachtou, a tým bolo prototypom, pravzorom feudálnej sústavy. A v Uhorsku zasa na prvom mieste územie dnešného Slovenska, kde sa za dlhý čas akosi sústredil politický život.

Slovensko živilo na svojom území 53,2 % všetkej privilegovanej, cudzopasnej triedy, celkom neproduktívnej, zapodievajúcej sa iba politicko-administratívnou činnosťou v komitátoch, t. j. v skutočnosti službou svojim vlastným záujmom.

Aké to boli, záujmy?

Hlavnou snahou tejto privilegovanej šľachtickej triedy bolo sústrediť vo svojich rukách, nakoľko možné v malom počte rodín, čím najviac pozemkového majetku.

Tento proces začal sa už v šestnástom storočí a veľkých rozmerov dosiahol najmä v storočí osemnástom.

Zemepáni vo všetkých jedenástich slovenských župách alebo zaujali pusté urbárske pozemky, alebo poddaným násilne, brannou mocou a bez akejkoľvek náhrady odňali väčšiu a lepšiu časť ich lesnej i poľnej pôdy a pripojili ju k rodinným alódiám šľachtickým a nikdy viac ju nevrátili. Stávalo sa, pravda, že takto zaujatú pôdu znova oddali poddaným, ale potom už ako riadny nájom, z ktorého užívateľ im platil desatinu úrody. — Takýmto činom v rokoch 1700 — 1720 bolo násilne, ozbrojenou mocou odňaté sedliakom 167 000 prešporských jutár zeme, čo znamená, že v týchto rokoch v oblasti Slovenska prišlo tridsaťtri a pol tisíca rodín, to jest asi dvestotisíc duší o živobytie.

Takto narábala privilegovaná trieda, a podľa toho vyzerala trieda nevoľného sedliactva.

Tú osdúdili už zákony z rokov 1514, 1548 a 1608 k úplnej bezprávnosti, zbaviac ju všetkej právnej ochrany.

V zmysle týchto zákonov žiaden poddaný nebol dosť biedny, aby nemohol nahradiť akúkoľvek skutočnú alebo domnelú škodu. Keď nemáš čím, žobri a z toho, čo vyžobreš, odovzdáš každý týždeň tretinu svojmu zemepánovi.

Duch týchto zákonov, nakoľko sa týkali poddaných, je zrejmý z trestov, ktoré ukladali: odňatie peňazí alebo pozemku, odohnanie dobytka, zbúranie domu, odťatie ruky, vykastrovanie, obesenie…

Zato povinnosti vymerali sedliakovi tieto zákony vrchovate: on obrábal zemepánovi so svojou rodinou, čeľaďou a statkom všetky alodiálne pozemky. A to nebola malá vec, lebo výmer alodiálnych pozemkov rôzneho druhu obnášal 74 — 97 % všetkej kultivovanej pôdy. Okrem toho on platil zemepánovi dane za urbársku pôdu; komitátu on platil stoličnú daň a pracoval na stavbe stoličných ciest a mostov; a panovníkovi on odvádzal štátnu daň a za vojny konal všetky naturálne práce. Dane stoličné a štátne boli vrhnuté iba naňho, šľachtic bol od každej dane oslobodený. Šľachta, ktorá mala v rukách daňovú politiku v komitáte, robila ju tak, že pri vyrúbení dane zaťažila vždy len výrobok sedliakov, ktorý sama mienila vo veľkom predávať.

Na počiatku devätnásteho storočia obnášala cena jednej sedliackej osadlosti, t. j. všetkých pozemkov v rozsahu 20 — 40 jutár — 1000 zl. Ročná úroda reprezentovala 6 % kúpnej ceny osadlosti. Avšak hotové výdavky a cena všetkého toho, čo sedliak odvádzal štátu, komitátu, zemepánovi a cirkvi, ďalej prevádzka gazdovstva a rodina obnášali 40 % ceny osadlosti. Výsledkom bol teda schodok 34 %, ktorý sedliak musel dohnať chovom dobytka, nádenníčinou, furmankami a podobne, takže naň vyčerpával všetky svoje sily.

Z toho pramenil stály, chronický hlad, ktorý panoval v slovenskej sedľači.

Tento stav bol pre zemepána práve najvýhodnejší: poddaný mu donášal najviac zisku vtedy, keď živoril priam tak na hranici medzi životom a smrťou.

V osemnástom storočí životná miera sedliakova bola 96 litrov zbožia na hlavu a rok, v Orave dokonca iba 13 l, kým vo vtedajšom Francúzsku životný štandard bol 8-krát vyšší od slovenského priemeru. — Veľmi málo poddaných rodín poznalo chlieb, čo len ovsený. Úradné záznamy z tých čias, ako už aj zo sedemnásteho storočia hovoria o tom, že sedliaci v svojej núdzi sa živili kôrou stromu, žaluďmi a rezinami.

Úradné zprávy a memoranda z rokov štyridsiatych minulého storočia hovoria: V Trenčianskej, dokiaľ nezamrzla zem, kopali ľudia pýr — a tým sa živili. V zime putovali hladní v húfoch od severu k mestu Trenčínu a žobrali.

Jediný Eszterházy mal na svojom trenčianskom panstve 60 000 bedárov, odkázaných na pomoc dobrých ľudí. V kysuckej doline 35 000 duší bez zárobku trpne očakávalo svoj osud. Z Bystríc a Zborova vysťahovalo sa 400 rodín do Slavónie. V Čadci, ktorá svojou polohou na hlavnej komunikácii do Sliezska a Poľska mala ľahšiu možnosť výživy, dávali ľudia všetko, čo mali, i odev za jedlo. Roku 1847 rozmnožilo sa vraj z biedy a hladu toľko chorôb, že napr. v Terchovej umieralo 15 — 20 ľudí denne. V Dlhom Poli zomrelo za päť mesiacov 152, v Čadci 200 a v Turzovke za jediný mesiac 300 ľudí. — V takýchto pomeroch nečudo, že nastáva húfne sťahovanie, alebo že sedliak opúšťa svoje pole a stáva sa želiarom.

V takomto stave nadchodí oslobodenie sedliaka roku 1848. Podkladom k prevzatiu urbárskej pôdy do vlastníctva sedliakov je tereziánsky kataster z roku 1767. Do tohto katastra sa však už nedostala pôda, ktorú boli zemepáni predtým brannou mocou a bez všetkej náhrady odobrali. A tak oslobodenému sedliakovi nezostalo na Slovensku ani existenčné minimum. —

Z tohto krátkeho náčrtku, ktorý som čerpal z obsiahlej monografie Štefana Janšáka „Slovensko v dobe uhorského feudalizmu“,^[2] je tuším zrejmé, že pre slovenskú biedu rozhodujúcou príčinou nebol natoľko kameň, nakoľko výrobný spôsob, feudálny výrobný spôsob so všetkou svojou právnou nadstavbou; t. j. taká sústava, v ktorej malá menšina privilegovanej triedy mala zákonité právo jednoducho ozbíjať veľkú väčšinu bezprávnych.

Lebo veď stále treba mať na mysli, že pri pojme výrobný spôsob nejde o techniku výroby, ale najmä o to, ako sa ľudia delili o výrobné prostriedky a o sám výrobok. Zbojstvo, celkom nezakryté zákonné zbojstvo — to je spôsob distribúcie, čiže deľby vo feudálnom výrobnom spôsobe.

Feudálny výrobný spôsob teda slovenského roľníka ožobráčil a takto ožobráčeného ho odovzdal výrobnému spôsobu kapitalistickému.

Čo s ním spravil kapitalizmus?

Predovšetkým nevoľníka oslobodil. Oslobodenie nevoľníctva iste bolo vo veľkej miere zásluhou práve kapitalizmu. Nie dákych humánnych myšlienok a citov panujúcej triedy, ale jednoducho toho faktu, že kapitalizmus nemohol potrebovať ľudí neslobodných, t. j. takých, ktorí by nedisponovali samým sebou. Kapitalizmu sa nehodil staroveký otrok, ktorý bol jednoducho majetkom otrokárovým, práve tak ako jeho ťažný dobytok; ale kapitalizmu sa nehodil ani nevoľník pripútaný k hrude; ani cechový remeselník, zviazaný celou sústavou učňovských a tovarišských poriadkov. Tí všetci nedisponovali sebou. Čo kapitalizmus potreboval, to bol slobodný predavač jediného tovaru, ktorý mal a ktorý mohol niesť na trh všade tam, kde je možné predať — pracovnej sily.

A tak kapitalistický výrobný spôsob, keď po feudalizme prevzal ožobráčených sedliakov, našiel v nich práve to, čo potreboval. Našiel v nich slobodných ľudí; slobodných podľa slov Marxových v dvojakom zmysle; v tom dvojakom zmysle, že ani nepatrili k výrobným prostriedkom ako otroci alebo nevoľníci, ani zasa nepatrili výrobné prostriedky im, ako je to u roľníka, ktorý sám hospodári. Boli to ľudia vhodní stať sa námezdnými robotníkmi: slobodní majitelia ničoho inšieho ako svojej pracovnej sily.

Kapitalizmus upotrebil týchto oslobodených bývalých poddaných ako robotníkov pre svoje dielne a továrne a pre svoje veľkostatky. Tí ostatní, ktorým ostalo toľko pôdy, že predsa len, zapriahnuc do práce celú svoju rodinu, mohli sa obrábaním vlastnej zeme uživiť — tí postupom času stali sa novými nevoľníkmi finančného kapitálu; lebo ich pôda patrí im samým už iba podľa mena, v skutočnosti dávno (alebo hoci nedávno) stala sa majetkom niektorej banky. Tak to bolo a je za kapitalizmu zase v celom svete — na Slovensku však zase ešte vo zvýšenej miere…

Tak ako som videl kysucké dediny na počiatku tohto storočia — boli už dôkladne spracované kapitalistickým výrobným spôsobom. Tento výrobný spôsob, pravda, poskytoval našim dedinčanom zárobok. Síce práve len toľko, aby udržali svoju pracovnú silu a aby vládali splodiť nových nositeľov pracovnej sily, ale predsa aspoň toľko. Dával im prácu a zárobok na pílach, panských horách, v tehelniach, páleniciach, továrňach, v lomoch a na železnici a najmä ich hnal v dobytčích vozňoch v celých kŕdľoch ako výžinkárov na Dolnú zem, do Čiech, do Nemecka a do Rakúska, kde ich nechával žiť v pomeroch práve takých mizerných, ako žili doma, ale ešte hodne nehygienickejších, pretože žili všetci spolu. Od jari do jesene spávali všetci títo výžinkári, muži, ženy a deti, v spoločných ratejnách statkárskych majerov a vracali sa domov nielen s niekoľkými vrecami zrna a dákym kilom múky, ale často i s trachómom a pohlavnými chorobami. A ak v jeseni zaniesol jeden člen rodiny do rodného domu trachóm alebo syfilis — ochorievali nimi potom všetci doma, od deda do vnúčka, od gazdu do najmenšieho pasáčka. To bol opak patriarchálneho života, kde všetci, celá rodina, jedli z jednej misy a spávali takrečeno na jednej peci.

Teda kapitalizmus poskytoval tento skromný zárobok ľuďom, ktorí dosiaľ živorili na pokraji medzi životom a smrťou. A to sa kapitalizmu pričítalo za veľkú zásluhu napriek tomu, že z každého z nich deň po deň zberal nadhodnotu nie oveľa menšiu, ako bol tento denný zárobok. Zato ako nový výdobytok zaviedol takzvané krízy z nadvýroby, ktoré temer v pravidelných intervaloch razom ich zbavovali všetkých tých skromných darov a obracali ich v rezervnú priemyslovú armádu — armádu nezamestnaných; a nechali celú túto rezervnú armádu márne núkať na trhu práce jediný tovar, ktorý každý z nich mal — svoju pracovnú silu. Tak v obdobiach, keď boli v skladištiach nesmierne zásoby obilia, ktoré boli radšej nivočené, len aby ich cena neklesla, a keď v panských horách drevo radšej bolo nechané, aby hnilo a práchnivelo na koreni — bola spústa ľudí, nemajúcich kúska chleba do úst a polienka dreva do pece.

Takto naložil kapitalistický výrobný spôsob s tými oslobodenými nevoľníkmi, ktorí ozaj nemali nič viac než svoju pracovnú silu. Ako naložil s tými našimi dedinčanmi, ktorým predsa len po zrušení nevoľníctva zostalo toľko pôdy, že spolu so svojimi rodinami stačili obrábaním vlastnej zeme uhájiť živobytie?

Predstavme si osadlosť takého malého gazdu, kde sa v priebehu dákych šesťdesiatich rokov dedením tri razy previedol majetok na nového vlastníka. — Každý takýto dedičský prevod stál 15 % hodnoty celého majetku. Pätnásť percent celej hodnoty osadlosti pohltili každý raz: prevodný poplatok, dedičská dávka a verejnonotársky poplatok. Čo to znamená, ak sa to od rokov šesťdesiatych odohralo čo len tri razy!

K tomu pristupuje drobenie majetku a výplaty dedičov, výlohy spojené každý raz s úmrtím, narodením, manželskými sňatkami — a dane! Iba priame a nepriame dane (nerátajúc v to menšie jednotlivé dane a cirkevné dávky) činili roku 1895 (podľa výpočtu prešporskej obchodnej komory) na území štyroch slovenských žúp — 13 zl. 80 kr. na dušu. To znamenalo pre jednu osadlosť s priemerne 5 dušami 69 zl. To síce pre naše uši neznie nijako strašne, ale čo to bolo vtedy, najmä v pomere k vtedajšiemu, ešte nízkemu výnosu z úrody! — Na to všetko nebolo hotového groša, i bolo treba si ho požičať v banke na vysoký úrok, alebo u krčmára na úrok priamo úžernícky. Takto sedliakova osadlosť stávala sa v niekoľkých desaťročiach majetkom veriteľa-banky alebo krčmára. Tieto malé osadlosti boli zaťažené hypotékami a nedonášali ani toľko, aby bolo možné zaplatiť úroky. — Z bývalého poplatníka zemepánovho stáva sa poplatník hypotečnej banky. A tak majitelia týchto osadlostí v našom kraji boli nútení zanechávať rodinu a ísť do sveta, alebo ako podomoví obchodníci, drotári a sklenári, alebo na reguláciu Dunaja a Tisy, alebo na stavby do Pešti, alebo — od rokov sedemdesiatych — tajne odchodiť „cez veľkú kalužu“, ako to hovorievali, napriek tomu, že vláda na nich usporadúvala ozajstné poľovačky…

Avšak — môžete mi namietnuť — tak ako opisuješ Kysuce, mohli vyzerať niekedy začiatkom storočia alebo v najhoršom prípade pred rokom osemnástym. Ale od prevratu, keď nastúpil demokratický režim, neostalo predsa všetko tak ako pred tridsiatimi piatimi rokmi, alebo trebárs len pred svetovou vojnou. A tie zmeny, ktoré nastali prevratom, tie predsa nespôsobil žiaden nový výrobný spôsob, ale jednoducho iný politický systém: namiesto poloabsolutistickej monarchie — demokratická republika.

Áno, na Slovensku skutočne nadišli veľké zmeny a bolo by, nepoviem, že nevďakom voči dnešnému režimu, ale jednoducho historickou nepravdou tieto zmeny zaznávať.

Republika skutočne dala slovenskému ľudu všetko, čo mohla dať demokratická republika. Priznávam sa, pravda, že nie všetky zmeny cením pre pomery na Slovensku tak vysoko, ako sa obyčajne cenia.

Ak napríklad splnila republika to, čo odporúčal Slovákom tak naliehavo dr. Rieger: aby hľadeli zbohatnúť — nuž splnila to skutočne iba v zmysle Riegrovom. V jeho zmysle Slovensko zbohatlo: zbohatol určitý, možno značný počet príslušníkov meštiackej triedy a spolu s tým zlepšilo sa hospodárske a spoločenské postavenie všetkých tých, čo boli tejto meštiackej vrstve, nachodiacej sa na hospodárskom vzostupe, potrební a užitoční.

S tým súvisí v značnej miere i zmena vo výzore našich miest, ale i dedín, aspoň tých, čo ležia pri hlavných hradských. Miesto drevených, šindľom krytých chalúpok rozmnožili sa cementové, škridlou alebo eternitom kryté murovanice. A keď niekde zub času zničil chalupu, alebo požiar zrazíroval celú dedinu, vznikol na jej mieste zhluk murovaných domov už bezpodmienečne so sporákom a komínom, dlážkou a otváracími oblokmi a s ohňovzdornou strechou. Ale tie stavania stoja zase v tak nemožnom zostavení a tak celkom bez plánu, ako stáli pred ohňom. A samozrejme trochu ďalej od hradských a od kostolov a menovite na kopaniciach všetko, až na dymné chaty, vyzerá temer tak, ako to vyzeralo na počiatku storočia.

Demokratická republika previedla pozemkovú reformu; a zaznávať jej vplyv na hospodárske pomery bolo by zase nespravodlivé. Ale v našich krajoch, kde ide predovšetkým o lesnú pôdu, veľkého účinku nemala. Okrem toho i po pozemkovej reforme na Slovensku ešte vždy statkári, t. j. nie celých 7 % držiteľov pôdy, vlastnia 53 % zeme, kým 93 % malých gazdovstiev vlastní iba 35,5 %.

Tak isto vysťahovalectvo za republiky veľmi pokleslo; pravda, z veľkej časti nie preto, že prestali dôvody k vysťahovaniu, ale preto, že Spojené štáty prisťahovalectvo temer zarazili. Pritom všetkom sťahuje sa zo Slovenska jedna desatina percenta obyvateľstva, kým z Čiech emigruje iba jedna stotina. —

V súhlase s poklesom úmrtnosti v celom svete poklesla i úmrtnosť dojčenská na Slovensku. Pravda, proti českému priemeru, ktorý činí 116,6 na 1000 a moravsko-sliezskemu 103,8, slovenský priemer vždy činí 145,3. Ba v okrese Kysucké Nové Mesto vykazuje dojčenská úmrtnosť 175,7 a na Čadčiansku dokonca dosahuje čísla 187,5. Ale i všade tuná je zníženie značné, nedosahuje ani slovenského priemeru z roku 1891, keď vykazoval 212. —

Republika na počiatku zrušila všetky licencie na výčap liehových nápojov, chcejúc ich počet podstatne znížiť. Výsledok, pravda, je iný: dnes tento počet nielenže dohonil, ale i predstihol a spolu s predajom liehu v zapečatených fľašiach veľmi značne predstihol predvojnové číslo. V okrese Kysucké Nové Mesto napr. bolo pred prevratom 71 výčapov, v roku 1932 už ich je 82 a predajov liehovín v zapečatených fľašiach 60 — spolu 131. Pripadne teda jedna predajňa nie na zamýšľaných tuším 500 obyvateľov, ale už na 226.

Ozaj, nie všetky zmeny, ktoré nastali po prevrate, znamenajú veľký pokrok.

Ale čo naozaj veľkého dala republika slovenskému ľudu, to je, že mu v pomerne krátkom čase dala gramotnosť. Dala mu školy, o ktorých sami nepriatelia politického režimu doznávajú, že sú dobré. Takto poskytla tisícom dotiaľ celkom bezradných a stratených ľudí možnosť používať vlastný rozum, a tak i schopnosť postaviť sa na vlastné nohy. Zaviedla jazyk ľudu do škôl i úradov, dala občanom všeobecné tajné hlasovacie právo, a tým všetkým prebudila v zotročených mysliach kus ľudského sebavedomia. Temer cez noc vymizlo titulovanie každého kabátoša „pán veľkomožný“ a ustúpilo ľudskejšiemu oslovovaniu podľa zamestnania. Z ulíc našich okresných mestečiek vymizli sprievody sedliakov, idúcich k súdu päť krokov za svojím pravotárom a celú cestu pokorne gniaviacich v ruke širáky a baranice.

A spolu s tým vymizli i volebné viršle a guláše a mnoho iných podobných zjavov.

Slovom demokratická republika dala občanom to, čo demokracia mohla dať, najmä teda formálne politické práva. Ak neposkytla všeobecný blahobyt, ak napr. na Slovensku pripadlo v roku 1908 na hlavu a rok 160 kg chleba, v roku 1928 iba 112 a v roku 1933 iba 100 kg chleba — je to azda vinou demokratického režimu našej republiky?

Isteže nie. Vina tuná padá predovšetkým na hospodársku krízu a za tú demokracia republiky je nie zodpovedná, za tú je zodpovedný práve výrobný spôsob, t. j. panujúci kapitalistický hospodársky a spoločenský poriadok.

Republika dala občanom všetko, čo im mohla dať ako demokratická republika. Nedala im iba to, čo by mohol dať jedine iný výrobný spôsob: socializmus. Taký výrobný spôsob, v ktorom by výrobné prostriedky i samy výrobky neboli súkromným vlastníctvom niekoľkých jednotlivcov a niekoľkých rodín, ale spoločným vlastníctvom všetkých pracujúcich. Taký výrobný spôsob, v ktorom by skutočným výrobcom pripadlo všetko, a nie iba hodnota ich pracovnej sily. Taký výrobný spôsob, ktorého hlavnou zásadou a hlavným zreteľom by nebol zisk mizivej menšiny, ale blahobyt všetkých pracujúcich. Slovom výrobný spôsob socialistický.

Hovorím, že tento nový výrobný spôsob by poskytol blahobyt všetkým pracujúcim.

Ozaj všetkým pracujúcim? I v hornatých krajoch, kde prevláda kameň a skala? I na takých Kysuciach? Áno, všetkým, i v hornatých krajoch, i na Kysuciach. Lebo tento nový, socialistický výrobný spôsob predovšetkým nebude nútiť kameň, aby rodil chlieb, ale dá mu možnosť rodiť mlieko, maslo, syr a mäso; upotrebí pre priemysel ohromnú silu horských bystrín a zmnohonásobí ju ešte stavbou priehrad, otvorí lono zeme všade tam, kde obsahuje nerastné poklady, a miesto žeby demontoval stroje a z prázdnych fabrík robil sklady na zbožie obilného monopolu — postaví nové veľké závody. Lebo jemu nebude záležať na zisku niekoľkých jednotlivcov, ale na blahobyte všetkých pracujúcich.

A spolu s výrobným spôsobom zmení sa i celá nadstavba, rátajúc do nej i pomery zdravotné a zdravotnícke. Lebo ony patria k nadstavbe výrobného spôsobu práve tak, ako k nej patria pomery sociálne a právne a všetka ideológia, veda a umenie. Ľud žijúci v dostatku a bez strachu o zajtrajší deň, ukájajúc svoj telesný i duševný hlad — nebude musieť utápať svoje biedy v krčme a nebude prepadať degenerácii. Zdravotné podmienky všetkých pracujúcich, ich výživa i bývanie i pracovná hygiena rýchlo sa pozdvihnú a najmä starostlivosť o deti a dojčatá na dedinách a v závodoch rýchlym tempom zníži úmrtnosť na medze, ktoré dovoľuje príroda.

Vtedy sa od koreňa zmenia i hygienické pomery Kysúc, nielen tých od Čadce po Žilinu, ale všetkých kysúc, t. j. všetkých im podobných kútov celého Slovenska.

A vtedy sa otvoria nielen všetky tie skryté poklady, ktoré skrýva slovenská zem, ale i všetky tie posiaľ nepoznané poklady a sily, ktoré skrývajú mozgy i svaly slovenského ľudu.