E-mail (povinné):

Anton Pavlovič Čechov:
Jubileum

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov


 

Jubileum

Kabinet direktora. Na ľavo dvere do úradovne. Dva písacie stoly. Hľadane pohodlné zariadenie: aksamitové náradie, kvety, sochy, pokrovce, telefon. Poludnie.

(Chirin sám; v kapcoch.)

CHIRIN (kričí do dvier): Pošlite kúpiť do apatéky valerianových kvapiek[1] za pätnásť kopejok, a rozkážte doniesť do direktorského kabinetu čerstvej vody! Aby vám sto ráz hovoril! (Ide k stolu.) Celý som sa ukonal. Píšem už štvrtý deň i noc, ani oka nezatváram; od rána do večera píšem tu, a od večera do rána — doma. (Kašle.) A k tomu páľa v celom tele. Zima, horúčosť, kašeľ, nohy lomí a v očiach akési zázraky. (Sadne si.) Náš motaj, tento podliak, direktor, dnes na valnom shromaždení bude čítať zprávu: „Naša banka teraz a v budúcnosti“. Aký Gambetta,[2] pomyslíš… (Píše.) Dva… jeden… jeden… šesť… nula… sedem… Potom, šesť… nula… jeden… šesť… Chce prachu nasypať svetu do očú, a ty tu seď a rob mu ako areštant!… On do zprávy iba veršíkov napchal a viac nič, a ty tu deň po deň klepkaj na počtovidle, aby ho čerti vzali!… (Klepká na počtovidle.)[3] Ani ho vidieť! (Píše.) Teda, jeden… tri… sedem… dva… jeden… nula… Sľúbil odmenu za ustávanie. Ak dnes všetko šťastlive prejde a podarí sa obecenstvu oči zatrieť, tak sľúbil zlatý metál a tristo odmeny… Uvidíme. (Píše.) Ale ak ustávanie moje na zmar vyjde, to, braček, neukáž sa… Ja som človek prudký… Ja, braček, keď sa nazlostím, môžem sa i do kriminálu dostať… Veru!

(Za javiskom šum a tlieskanie. Hlas Šipučina: „Ďakujem! Ďakujem! Som dojatý!“ Vchodí Šipučin. Vo fraku a bielej mašli; v rukách práve podané mu album.)

ŠIPUČIN (stojí vo dverách a, obracajúc sa do úradovne, hovorí): Tento váš dar, milí kolegovia, budem opatrovať do samej smrti, ako spomienku na najšťastlivejšie dni svojho života! Áno, milí páni! Ešte raz ďakujem! (Posiela bozk rukou a ide k Chirinovi.) Môj drahý, najctenejší Kuzma Nikolajevič.

(Cez celý čas, kým je na javišti, úradníci vše vchodia s papiermi na podpis a odchodia.)

CHIRIN (vstávajúc): Česť mám blahoželať vám, Andrej Andrejevič, v slávny deň 15-ročia našej banky a želám, aby…

ŠIPUČIN (tuho stíska mu ruku): Ďakujem, môj drahý! Ďakujem v dnešný významný deň, v deň jubileuma, myslím, môžeme sa aj bozkať!…

(Bozkávajú sa.) Veľmi, veľmi sa teším! Ďakujem, vám za službu… za všetko, za všetko ďakujem! Jestli som, odkedy mám česť byť direktorom tejto banky, spravil niečo osožného, tak som za to zaviazaný predovšetkým svojim úradníkom. (Vzdychá.) Áno, braček, pätnásť rokov! Veru pätnásť rokov, nech som ale Šipučin! (Živo.) No, a čo moja zpráva? Pribúda?

CHIRIN: Áno. Ostáva iba päť strán.

ŠIPUČIN: Výborne. Teda na tretiu hodinu bude hotová?

CHIRIN: Jestli ma niekto nevyruší, tak dokončím. Maličkosť zostala.

ŠIPUČIN: Veľkolepé. Veľkolepé, nech som nie Šipučin! Valné shromaždenie bude o štvrtej. Buďte taký dobrý, srdce moje, dajteže mi prvú polovičku, preštudujem… Dajte skorej… (Berie zprávu.) Na tejto zpráve zakladám veľké nádeje… Toto je moje credo (verím), alebo, lepšie rečeno, moja hviezda… Hviezda, nech som nie Šipučin! (Sadne a číta si zprávu.) Ustal som čertovsky… V noci ma trápila lámčička, od rána starosti, behanie, potom tie rozrušenia, oslavy, ten nepokoj… Ustal som!

CHIRIN (píše): Dva… nula… nula… tri… deväť… dva… nula… Od číslic všetko sa mi v očiach zelenie… Tri… jeden… šesť… štyri… jeden… päť… (Klepká na počtovidle.)

ŠIPUČIN: A tiež nepríjemnosti… Dnes ráno bola u mňa vaša manželka a zasa sa ponosovala na vás. Hovorila, že ste včera večer za ňou a švagrinou s nožom behali. Kuzma Nikolajevič, čože je to? Jaj — jaj!

CHIRIN (prísne): V deň jubilea, Andrej Andrejevič, osmeľujem sa obrátiť k vám s prosbou. Prosím vás, z ohľadu na moju arreštantskú robotu, nemiešajte sa do môjho rodinného života. Prosím!

ŠIPUČIN (vzdychá): Divný máte charakter, Kuzma Nikolajevič! Ste človek výborný, ctený, ale so ženskými zachádzate ako nejaký kolodej. Ozaj. Nerozumiem, prečo ich tak nenávidíte?

CHIRIN: A ja zase nerozumiem: prečo ich vy tak ľúbite?

(Pauza.)

ŠIPUČIN: Úradníci poctili ma teraz albumom, a účastinári, ako som počul, chcú mi podať pochvalný spis a strieborný čbán… (Hrá sa s monoklom.) Krásne, nech som nie Šipučin! To nie je zbytočné… pre chýr banky nedá sa zaobísť bez istej parády, čert to ber! Vy ste môj človek, vy i tak všetko viete… Pochvalný spis napísal som si sám, strieborný čbán kúpil som tiež ja… a tiež i väzbu na pochvalný spis za 45 rubľov, veď bez toho nemôže byť. Sami by sa nedomysleli. (Obzerá sa.) A to zariadenie! Aké zariadenie! Hovoria, že dám na maličkosti, že žiadam, aby iba kľučky na dverách boly počistené, aby úradníci nosili novomódne mašle a pred bránou aby stál tučný vrátnik. Ej, nieže, páni moji. Kľučky na dverách a tučný vrátnik — nie sú maličkosti. V svojom dome môžem žiť, ako chcem, jesť a spať po svinsky, opíjať sa…

CHIRIN: Ráčte, prosím, bez narážok!

ŠIPUČIN: Ach, nikto nerobí narážky! Aký vy máte nemožný charakter… Teda ja hovorím: v svojom dome môžem žiť, ako chcem a držať sa svojich zvykov, ale tu všetko má byť paráda. Tu je banka! Tu každá maličkosť má, povedal by som, oslepovať a mať slávnostnú podobu. (Sodvihne s dlážky papierik a hodí do pece.) Zásluha moja je menovite v tom, že som vysoko povzniesol chýr banky!… Veľká vec — chýr! Veľká, nech som nie Šipučin. (Obzerajúc Chirina.) Duša moja, každú minútu môže sa tu zjaviť deputácia účastinárov banky, a vy ste v kapcoch, v tomto šále… v akomsi kabáte divnej farby… Mohli by ste si obliecť frak, alebo aspoň čierny kabát…

CHIRIN: Mne je zdravie milšie, ako vaši účastinári. Mám horúčosť v celom tele.

ŠIPUČIN (vzrušujúc sa): Ale uznajte, že je to neporiadok! Vy kazíte súzvuk.

CHIRIN: Jestli príde deputácia, nuž ja sa môžem schovať. Malá starosť… (Píše.) Sedem… jeden… sedem… dva… jeden… päť… nula… Ja ani sám neporiadkov neľúbim… sedem… dva… deväť… (Klepká na počtovidle.) Neznesiem neporiadkov! A dobre by ste urobili, keby ste dnes na jubilárny obed nezvali dámy…

ŠIPUČIN: Aké daromnice…

CHIRIN: Ja viem, vy pre parádu napúšťate ich dnes plnú sálu, ale uvidíte, že vám celú vec pokazia. Od žien pochodí všetka škoda a neporiadok.

ŠIPUČIN: Naopak, spoločnosť žien pozdvihuje!

CHIRIN: Hej… Vaša manželka vidí sa byť vzdelaná, a v pondelok minulého týždňa také vypálila, že som potom za dva dni iba rukami zalamoval. Odrazu sa pred cudzími spýta: „Či je pravda, že pre banku nakúpil môj muž účastín „Tkáčskej banky“, čo spadly na burze? Ach, môj muž sa tak trápi!“ Také niečo pred cudzími! Prečo sa im zdôverujete, nerozumiem! Chcete, aby vás do kriminálu priviedli?

ŠIPUČIN: No, dosťže, dosť! Na deň jubilea je to všetko príliš mračné. Dobre, že ste mi pripomenuli. (Hľadí na hodiny.) Práve teraz má dôjsť moja žena. Patrilo by sa mi ísť na stanicu, chuderke oproti, ale niet kedy a… a som ustatý! Priznávam sa, nerád som jej! To jest, rád som, ale bolo by mi milšie, keby ešte dníček-dva pobudla u svojej materi. Ona bude chcieť, aby som celý večer strávil s ňou, a mne bude treba po večeri trochu vyjsť… (Striasa sa.) Jednako už ma trasie zimnica. Nervy mám také napäté, že by som sa, vari, pre najmenšiu pletku rozplakal! Nie! treba byť silným, nech som nie Šipučin!

(Vchodí Tatiana Alexejevna v mantli a s cestovnou kapsičkou cez plece.)

ŠIPUČIN: Áá! Práve sme ťa spomínali!

TATIANA: Milý! (Beží k mužovi; dlhotrvajúci bozk.)

ŠIPUČIN: A my len toľko, čo sme sa o tebe shovárali!… (Hľadí na hodiny.)

TATIANA (zadychčiac sa): Smutno ti bolo? Si zdravý? A ja som ešte nebola doma, so stanice rovno sem idem. Mám ti rozprávať mnoho, mnoho… nemôžem sa zdržať… Skladať sa nebudem, ja len za minútku. (Chirinovi.) Zdravstvujte, Kuzma Nikolajevič! (Mužovi.) A doma je všetko v poriadku?

ŠIPUČIN: Všetko. Ale ty si za ten týždeň stučnela, opeknela… Nuž, ako sa ti vodilo?

TATIANA: Výborne. Pozdravujú ťa mama i Katka. Vasilij Andrejevič dáva ťa bozkávať. (Bozkáva ho.) Teta ti poslala fľašku zaváraného ovocia a všetci sa hnevajú, že im nepíšeš. Zina dáva ťa bozkávať. (Bozkáva ho.) Ach, keby si ty vedel, čo sa stalo! Čo sa stalo! Mne je to strašné i len rozprávať! Ach, čo sa stalo! No, ja ti vidím na očiach, že sa mi netešíš!

ŠIPUČIN: Naopak… Milá moja… (Bozkáva ju.)

CHIRIN (nahnevane kašle).

TATIANA (vzdychá): Ach, chudera Katka, chudera Katka! Mne jej je tak ľúto, tak ľúto!

ŠIPUČIN: My máme, drahá, dnes jubileum, každú minútu môže prísť sem deputácia účastinárov banky, a ty si nie tak oblečená.

TATIANA: Ozaj, jubileum! Blahoželám, páni moji… Prajem vám… Teda dnes bude shromaždenie, banket… Ja to rada. A ozaj, ten prekrásny pochvalný spis, čo si tak dlho skladal pre účastinárov banky? Budú ho dnes tebe čítať?

CHIRIN (nahnevane kašle).

ŠIPUČIN (zmätene): Milá, o tom sa nehovorí… Ozaj, choď domov!

TATIANA: Hneď, hneď. Za minútku ti rozpoviem a odídem. Všetko od začiatku. Teda… keď si ma vyprevadil, ja, pamätáš, sadla som si k tej tučnej dáme a začala som čítať. Vo vagóne ja nerada sa shováram. Za tri stanice som čítala a slova s nikým neztratila… Ale, prišiel večer a s ním prišly samé smutné myšlienky! Naproti sedel mladý človek, dosť driečny, nešpatný brunet… Teda pustili sme sa do reči… Prišiel námorník, potom študent akýsi… (Smeje sa.) Ja som im povedala, že som svobodná… Ako sa ti mne zaliečali! Štebotali sme do samej pol noci, brunet rozprával úžasné anekdoty, a námorník vždy spieval. Boky ma bolely od smiechu. A keď námorník — ach, tí námorníci — nenazdajky zvedel, že ma Tatianou zovú, či vieš, čo spieval? (Spieva basom.)

Onegin, ja skryvať ne stanu, bezumno ja ľubliu Tatianu!

(Chichoce sa.)

CHIRIN (nahnevane kašle).

ŠIPUČIN: Jednak, Taňuša, my mýlime Kuzmu Nikolajeviča. Choď domov, milá… Potom…

TATIANA: Nič to, nič, nech i on počúva, to je veľmi zaujímavé. Ja hneď dokončím. Na stanicu vyšiel mi naproti Sereža. Tu sa podplietol nejaký mladý človek, daňový inšpektor, tak sa vidí… milý, zvláštne oči… Sereža ho predstavil a šli sme traja… Čas bol utešený…

(Za scénou hlasy: „Nemožno! Nemožno! Čo chcete?“ Vchodí Merčutkinová.)

MERČUTKINOVÁ (vo dverách, brániac sa): Čože ma chytáte? — ticho! Ja sa musím s pánom direktorom shovárať!… (Vchodí, Šipučinovi.) Mám česť, vaša osvietenosť… Žena gubernského sekretára, Nastazia Fedorovna Merčutkinová.

ŠIPUČIN: Čo si žiadate?

MERČUTKINOVÁ: Ako ráčite vedieť, vaša osvietenosť, môj muž, gubernský sekretár Merčutkin, bol chorý za päť mesiacov a kým ležal doma a liečil sa, dali ho bez všetkej príčiny do penzie, vaša osvietenosť, a keď som ja šla po jeho plácu, tak mi, ak ráčite vedieť, stiahli z jeho pláce 24 ruble 36 kopejok. Za čo? spytujem sa. „Požičal si, vraj, z bratskej kasy na zaručenie druhých.“ Akože je to? Či on smel bez môjho privolenia brať? To sa nepatrí, vaša osvietenosť! Ja som žena chudobná, žijem z arendátorov… Slabá, opustená… Od všetkých krivdy znášam, a od nikoho dobrého slova nepočujem.

ŠIPUČIN: Dovoľte… (Berie od nej prosbu a číta stojac.)

TATIANA (Chirinovi): Rozpoviem od kraja… Minulého týždňa odrazu dostanem od mamy list. Píše, že sestru Katku pýta nejaký Grendilevský. Výborný, skromný, mladý človek, ale bez majetku a bez určitého postavenia. A na nešťastie, pomyslite si, Katke sa popáčil. Čo tu robiť? Mama píše, aby som nemeškajúc prišla a vplývala na Katku…

CHIRIN (prísne): Odpusťte, vy ste ma pomýlili! Vy — mama a Katka, a ja som sa pomýlil a nič nerozumiem.

TATIANA: Čo len to! Ala vy počúvajte, keď sa s vami dáma shovára! Od čoho ste dnes taký srditý? Zaľúbený ste? (Smeje sa.)

ŠIPUČIN (Merčutkinovej): Ale jednako, dovoľte, akože je to? Ja nič nerozumiem!

TATIANA: Zaľúbený? Aha! Očervenel!

ŠIPUČIN (žene): Taňuša, iď, milá, na minútku do úradovne. Hneď som hotový.

TATIANA: Dobre. (Odchodí.)

ŠIPUČIN: Ja nič nerozumiem. Zrejmá vec, vy, milosťpani, ste sa pomýlili. Vaša prosba, v podstate berúc, nepatrí k nám. Vy ráčte sa obrátiť na správu, kde slúžil váš muž.

MERČUTKINOVÁ: Ja, srdce moje, bola som už na piatich miestach, a nikde prosby neprijali. Už som i hlavu ztratila, ale mi ešte zať, Boris Matvejič, posvietil k vám zajsť. „Vy, hovorí, mamička, obráťte sa k pánu Šipučinovi; oni sú vplyvný človek, všetko môžu…“ Pomôžte, vaša osvietenosť!

ŠIPUČIN: My, pani Merčutkinová, nič nemôžeme za vás urobiť. Rozumejte: váš muž, nakoľko môžem vyrozumieť, slúžil pod správou vojensko-lekárskou, a náš ústav je výlučne súkromný, kupecký, tu je banka. Ako to nemôžete rozumieť!

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť, že muž môj chorý bol, na to mám lekárske svedectvo. Tu je, ráčte pozrieť…

ŠIPUČIN (rozdráždene): Výborne, verím vám, ale opätujem, toto k nám nepatrí.

(Za scénou smiech Tatiany; potom mužský smiech.)

ŠIPUČIN (pozrúc na dvere): Ona tam mýli úradníkov. (Merčutkinovej.) Čudné, ba i smiešné. Či váš muž nevie, kde sa treba obrátiť?

MERČUTKINOVÁ: On mi vám, vaša osvietenosť, nič nevie. Hudie stále jedno: „Nie tvoja vec! Ber sa!“ a to je všetko…

ŠIPUČIN: Opätujem, milosťpani: váš muž slúži pod vojensko-lekárskou správou, a tu je banka, ústav súkromný, kupecký!…

MERČUTKINOVÁ: Tak, tak, tak… Rozumiem, srdce moje. Keď je tak, vaša osvietenosť, rozkážte dať mi čo len 15 rubľov! Ja pristanem, čo i nie všetky naraz.

ŠIPUČIN (vzdychá): Uf!

CHIRIN: Andrej Andrejevič, takto ja zprávy nedokončím nikdy!

ŠIPUČIN: Hneď. (Merčutkinovej.) Ťažko vám vysvetliť. Ale pochopte, že obracať sa k nám s podobnou prosbou je taký nesmysel, ako podávať prosbu o rozsobáš na príklad do apatéky, alebo do probovne.[4]

(Klepanie na dvere. Hlas Tatiany: „Andrej, môžem vojsť?“)

ŠIPUČIN (kričí): Počkaj, milučká, hneď! (Merčutkinovej.) Vám stiahli, čo my za to môžeme? A potom, milosťpani, my máme dnes jubileum, robotu… a môže sem vojsť každú chvíľu niekto… Odpusťte…

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť, poľutujte ma, sirotu! Ja som žena slabá, opustená… Na smrť som sa utrápila… I s árendátormi sa súď, i za muža sa tráp, i po gazdovstve behaj, a k tomu ešte zať je bez úradu.

ŠIPUČIN: Pani Merčutkinová, ja… Nie, odpusťte, ja nemôžem sa s vami shovárať. Mne sa už hlava zakrútila… i nás mýlite, i čas podaromne odberáte… (Vzdychá, sebe.) To je zkúška, nech som nie Šipučin! (Chirinovi.) Kuzma Nikolajevič, vysvetlite vy, prosím vás, pani Merčutkinovej… (Hádže rukou a odchádza do úradovne.)

CHIRIN (blíži sa k Merčutkinovej; prísne): Čo si prajete?

MERČUTKINOVÁ: Ja som žena slabá, opustená… Na oko možno som mocná, ale prizrite sa, niet vo mne ani žilky zdravej. Ledva na nohách stojím, i apetit som ztratila. Kávu som dnes vypila bez všetkej chuti.

CHIRIN: Ja sa vás spytujem, čo si prajete?

MERČUTKINOVÁ: Prikážte, srdce moje, dať mi 15 rubľov, a ostatné hoci o mesiac.

CHIRIN: No, veď vám azda slovensky bolo povedané: tu je banka!

MERČUTKINOVÁ: Tak, tak… A jestli treba, ja môžem lekárske vysvedčenie predložiť.

CHIRIN: Máte vy na pleciach hlavu, či čo?

MERČUTKINOVÁ: Milučký môj, veď si podľa zákona prosím. Cudzieho nepotrebujem.

CHIRIN: Ja sa vás, pani, spytujem: máte vy na pleciach hlavu, či čo? Lebo ja, na môj dušu, nemám sa kedy s vami doprávať! Ja mám robotu. (Ukazuje na dvere.) Prosím!

MERČUTKINOVÁ (zadivená): A peniaze akože?…

CHIRIN: Slovom, vy nemáte na pleciach hlavu, ale toto… (Klepe prstom po stole, potom sebe po čele.)

MERČUTKINOVÁ (urazená): Čo? Hľaďže ti ho… Svojej žene poklep… Ja som gubernská sekretárka… So mnou si nedovoľujte!

CHIRIN (vzplanul, polohlasne): Von odtiaľto!

MERČUTKINOVÁ: No, no, no… len nie príliš!

CHIRIN (polohlasne): Ak neodídeš v tú sekundu, pošlem pre sluhu! Von! (Dupká.)

MERČUTKINOVÁ: Hľaďteže ho! Nebojím sa! Vídali sme už takých… štrbáň!

CHIRIN: Zdá sa mi, jakživ som nevidel protivnejšej ženy… Uf! Do hlavy mi udrelo… (Ťažko dýcha.) Ja ti ešte raz hovorím… Počuješ? Jestli ty, stará kikimora, nejdeš odtiaľto, tak ťa na prášok zmrvím! Ja som taký charakter, že ja môžem z teba na veky-vekov kaliku spraviť! Ja sa môžem do kriminálu dostať!

MERČUTKINOVÁ: Pes šteká, vietor veje. Nenaľakala som sa. Vídali sme takých.

CHIRIN (zúfale): Vidieť jej nemôžem. Mne je zle! Ja nevydržím! (Ide k stolu a sadne si.) Napúšťali báb plnú banku, ja nemôžem zprávu písať! Nemôžem!

MERČUTKINOVÁ: Ja nepýtam cudzie, ale svoje, podľa zákona. Hľadže ho, nehanebník! V úradnej miestnosti v kapcoch sedí… Hrubian…

(Vchodí Šipučin a Tatiana.)

TATIANA (vchodiac za mužom): Šli sme večer k Berežnickým. Katka mala svetlé hodvábne šaty s ľahkou čipkou a vystrihnutým hrdlom… Dobre sa jej nesie k tvári vysoký účes, a ja som ju sama učesala… Keď sa obliekla, učesala, bola čarokrásna!

ŠIPUČIN (už v migréne): Hej, hej… čarokrásna… Hneď môžu prísť.

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť…

ŠIPUČIN (zlomene): Čo ešte? Čo by ste chceli?

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť… (Ukazuje na Chirina.) Tu tento, tento istý… tento si poklepal prstom po čele, a potom po stole… Vy ste mu kázali moju záležitosť do poriadku doniesť, ale on sa vysmieva a prezýva. Ja som žena slabá a opustená…

ŠIPUČIN: Dobre, milosťpani, ja spravím poriadok… upotrebím prostriedky… Choďte už… Potom!… (Sebe.) Už ma láme!…

CHIRIN (podchodí k Šipučinovi; ticho): Andrej Andrejevič, rozkážte poslať pre vrátnika, nech ju vyštuchá, veď čože je to už?

ŠIPUČIN (naľakane): Nie, nie! Začne pišťať, a v dome je mnoho bytov.

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť!…

CHIRIN (plačúcim hlasom): Ale veď ja mám zprávu písať. Ja nedokončím!… (Vracia sa k stolu.) Ja nemôžem!

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť, kedyže už dostanem? Treba sú mi dnes peniaze.

ŠIPUČIN (sebe, v zlosti): Po-zo-ru-hod-ne podlá baba! (Jej, mäkko.) Milosťpani, už som vám povedal. Tu je banka, ústav súkromný, kupecký…

MERČUTKINOVÁ: Buďte taký láskavý, vaša osvietenosť, zastaňte ma ako vlastný otec… Jestli je lekárske svedectvo málo, tak môžem od policie potvrdenie doniesť. Kážte vydať mi peniaze!

ŠIPUČIN (ťažko vzdychá): Uf!

TATIANA (Merčutkinovej): Starká moja, veď vám hovoria, že sa mýlite. Aká ste vy ozaj!

MERČUTKINOVÁ: Krásavica, duša moja, mňa nemá sa kto zastať. Len sa povie, že pijem a jem, ale kávičku som dnes pila bez všetkej chuti.

ŠIPUČIN (vysilený, Merčutkinovej): Koľko chcete dostať?

MERČUTKINOVÁ: 24 ruble, 36 kopejok.

ŠIPUČIN: Dobre… (Vyníme z tobolky 25 rubľov a podá jej.) Tu máte 25 rubľov. Berte a… utekajte.

CHIRIN (nahnevane kašle.)

MERČUTKINOVÁ: Ponížene ďakujem, vaša osvietenosť… (Schováva peniaze.)

TATIANA (sadajúc si k mužovi): Mne jednak čas domov… (Pozrúc na hodiny.) Ale ešte som nedopovedala… Za minútku dokončím a odídem… Čo sa stalo! Ach, čo sa stalo! Tak teda šli sme na večierok k Berežnickým… Zbavilo, veselo bolo, čo aj nie zvlášte… Bol tam, pravda, i Katkin zbožňovateľ Grendilevský… Teda ja som sa s Katkou poshovárala, poplakala, prehovorila som ju, ona hneď tam na večierku shovárala sa s Grendilevským a mu vypovedala. No, myslím si, všetko sa spravilo, ani sa lepšie nedá: mamu som uspokojila, Katku zachránila a teraz sama môžem byť spokojná… A čo si myslíš? Pred samou večerou ideme my s Katkou záhradou na prechádzku, a v tom… (Vzrušene.) A v tom počujeme výstrel… Nie, nemôžem hovoriť o tom chladnokrvne! (Ovieva sa ručníkom.) Nie, nemôžem!

ŠIPUČIN (vzdychá): Uf!

TATIANA (plače): Bežíme k besiedke a tam… tam leží chudák Grendilevský… s pištoľou v ruke…

SIPUČIN: Nie, ja už nevydržím! Ja nevydržím! (Merčutkinovej.) Vy ešte čo chcete?

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť, či by môj muž nemohol sa znovu dostať do úradu?

TATIANA (plačúc): Strelil si rovno do srdca… tuto… Katka zamdlela… chuderka. A on sám strašne sa naľakal, leží a… a prosí poslať pre doktora… Chytro prišiel doktor a… zachránil nešťastného…

MERČUTKINOVÁ: Vaša osvietenosť, či by môj muž nemohol sa znovu dostať do úradu?

ŠIPUČIN: Nie, ja nevydržím! (Plače.) Nevydržím! (Spína ruky proti Chirinovi v zúfalstve.) Vyžeňte ju! Vyžeňte, pekne vás prosím!

CHIRIN (blížiac sa k Tatiane): Von odtiaľto!

ŠIPUČIN: Nie tú, ale túto… tu, túto strašnú… (Ukazuje na Merčutkinovú.) Túto!…

CHIRIN (nerozumejúc ho, Tatiane): Von sa berte!

TATIANA: Čo? Či ste vy z rozumu pošli?

ŠIPUČIN: To je úžasné! Ja nešťastný človek! Vyžeňte ju! Vyžeňte!

CHIRIN (Tatiane): Von! Dokaličím vás! Dolámem! Do kriminálu sa dostanem!

TATIANA (beží od neho, on za ňou): Nuž, ako sa vy opovažujete! Vy grobian! (Kričí.) Andrej! Nedaj ma! Andrej! (Piští.)

ŠIPUČIN (beží za nimi): Prestaňte! Pre Boha vás prosím! Tichšie! Smilujte sa nado mnou!

CHIRIN (naháňa Merčutkinovú): Von odtiaľto! Chytajte! Bite! Párajte ju!

ŠIPUČIN (kričí): Prestaňte, prosím vás! Pre Boha!

MERČUTKINOVÁ: Ľudia boží… ľudia boží… (Piští.) Ľudia boží…

TATIANA (kričí): Ratujte… Ratujte… Ach, ach… zle! Zle mi je! (Vyskočí na stolec, potom na diván a stene, ako v mdlobe.)

CHIRIN (naháňa Merčutkinovú): Bite ju! Lúpajte! Režte!

MERČUTKINOVÁ: Ach, ach… Ľudia boží, v očiach sa mi tmí! Ach! (Padá bez smyslov do rúk Šipučina.)

(Klepanie na dvere a hlas za scénou: „Deputácia!“)

ŠIPUČIN: Deputácia… reputácia… okupácia…

CHIRIN (dupká): Von, čo ma čert vezme! (Vysukuje rukávy.) Mne ju dajte! Do kriminálu prídem!

(Vchodí deputácia päťčlenová: všetci vo frakoch, jeden má v rukách pochvalný spis v aksamitovej väzbe, druhý čbán. Zpoza dverí hľadia úradníci. Tatiana na diváne, Merčutkinová na rukách Šipučina; obe ticho stenú.)

ÚČASTINÁR (hlasne číta): Vysokoctený a drahý Andrej Andrejevič! Nazrúc do minulosti nášho peňažného ústavu a prebehnúc duchovnými očami historiu jeho postupného rozvoja, máme potešiteľný dojem najvyššieho stupňa. Pravda, v prvé doby jeho jestvovania, neveľké rozmery základného kapitálu, nedostatok istých väčších podnikaní a tiež nejasnosť programu, kládly rozhodujúcu hamletovskú otázku: „byť, či nebyť?“ a v istý čas už aj ozývaly sa hlasy na zatvorenie banky. Ale tu hlavou spoločnosti stanete sa vy. Vaše vedomosti, energia a vlastný vám spôsob zachádzania boly príčinou neobyčajného úspechu a zriedkavého rozkvetu. Reputácia banky… (Kašle.) Reputácia banky…

MERČUTKINOVÁ (stene): Och! Och!

TATIANA (stene): Vody! Vody!

ÚČASTINÁR (pokračuje): Reputácia… (kašle) reputácia banky, pozdvihnutá vami na takú výšku, že náš ústav môže teraz konkurovať s veľkými zahraničnými ústavmi…

ŠIPUČIN: Deputácia… reputácia… okupácia… šli dvaja priatelia podvečer a múdre sa shovárali!… Nehovor, že mladosť vyšla ti na márnosť pre moju žiarlivosť.

ÚČASTINÁR (pokračuje, zmútený): Potom, pozrúc nestranne na prítomnosť, my, vysokoctený a drahý Andrej Andrejevič… (snížiac hlas). Keď je tak, my neskoršie… My radšej potom… (Odchodia zmätení.)

(Opona.)



[1] Veľmi užívané kvapky proti rozčuleniu. Slovensky možno povedať: „rojovníkových kvapiek“.

[2] Leon Gambetta (1838 — 82), francúzsky politik, minister; r. 1870 on vyriekol svrhnutie Napoleona a vyhlásil republiku.

[3] Ruský počtový stroj, s guľkami na drôtoch, upotrebovaný aj u nás v školách. Ovšem, môže byť väčší alebo menší. Tu je postavený na stole, teda malý.

[4] „Probovňa“, v banských mestách i u nás známe oddelenie na skúmanie rúdy.

« predcházajúca kapitola    |    



Anton Pavlovič Čechov

— ruský lekár, spisovateľ a dramatik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.