ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Krista Holubová sedela za stolom neďaleko obloka a pozerala do zasneženého poľa. Široká biela pláň, obrúbená v úzadí temným pásom lesnatých kopcov, prebudila v nej zrejme smutné myšlienky, lebo jej pekná tvár zachmúrila sa náhle. Ruky boly jej už pred chvíľou klesly na stôl, na rozložené pestré handričky, z ktorých mladá pani robila šatočky na peknú novú bábu. Robota, inokedy radostná, dnes akosi nevábila; málo jej odbúdalo, hoci večer mal chodiť svätý Mikuláš.

Vlani, — ach, vlani o tom čase bolo inak! Pani Krista žila vtedy ešte so svojím mužom tam dolu v meste, obstarávala útulnú domácnosť, pospevovala si v pekných izbách a hrala sa s malou Helenkou, — nebolo jej treba tisnúť sa v malom predmestskom bývaní svojej maminky, kde musely obe ženy i s dieťaťom spať v jednej izbe.

Že sa jej chcelo toho odlúčenia, osamotenia! Šumivá vlna výčitky udrela pani Holubovú rovno do slúch, až jej v hlave zahučalo. Ale o chvíľu zodvihla zasa pyšne svoje biele čelo a v očiach sa zanovite zablesklo. Odišla od Petra samovoľne. A nevráti sa — ani pomyslenia! Možno, že bude pýtať rozsobáš, aby sa dokonale zbavila manželských pút. Pravda: treba dôvod pre taký rozchod až do smrti, ale — či ho niet? Veď sú teraz rozsobáše na dennom poriadku, prečo by len ona musela trpieť starým, prežitým poriadkom?

Na tvári zjavily sa jej síce zrejmé rozpaky, keď si pomyslela, čo by pri súde povedali, keďby udala príčinu rozsobášu, ale zas pohodila hlavou. Ach, čo! rozkol medzi manželmi spôsobí často ešte väčšia hlúposť, než je — dohánový dym. Pre ten pani Krista odišla od svojho muža. Ale nech si nikto nemyslí, že pán Holub holdoval príliš nikotínu a že svoju ženu „vykúril“. Nie, naopak, kto sa oddal náhle a vytrvale pôžitku cigariet, bola pani Krista.

Jej Péťa nebol taký, že by nebol dožičil milovanej žene pochybnej pochúťky, do ktorej sa až po uši zaľúbila, len keby bola v svojej záľube zachovala mieru. Ale videl, že je to čím ďalej, tým horšie. Býval pravdaže nespokojný. Aký div, keď tie krásne, jasné izby boly stále plné dymu, a i keď sa prevetrely, nemizol dohánový zápach, ktorým smrdely všetky kúty a každý kúsok šatstva. Mladá žena bola novou náruživosťou ako posadlá!

Muž jej dohováral z počiatku šetrne a vľúdne:

„Pozri, sám nekúrim, a ty, číra nežnosť, hyzdíš svoje pôvabné ústa zapáchajúcou cigaretou. Či máš toľko zdravia, že môžeš ním pohŕdať, zoslabovať ho a skracovať? Či máš svedomie, že kazíš povetrie, ktoré dýcha naše dieťa?“

Ale ako keď udieraš do kameňa. Možno i ten kameň skorej sa pohne, ba i rozsype, ako by povolila pani Krista.

Pozdejšie vykĺzlo Péťovi vše ostré slovo. Hovorí sa, že holuby nemajú žlče, ale tento „Holub“ ju mal, ba až trochu abnormálnu. Možno, že mladá žena rada i pokúšala pekného, temperamentného „holúbka“. Niektorým mužským na podiv pristane, keď sa trochu „dopália“.

Bohužiaľ, stále platí príslovie, že sa chodí tak dlho so žbánom na vodu, až sa ucho odtrhne, čiže — podľa moderného pretvorenia — až sa ide raz i pre pivo. Asi pred štvrťrokom „to prasklo“. Maminka neprestala s kúrením, ani keď dieťa dostalo kašeľ. Péťa vyčítal svojej žene zlú disciplínu, nedostatok vôle k premáhaniu mrzkých zvykov, nesvedomitosť, ľahkomyseľnosť a ktovie čo všetko. Veď to bol holub so žlčou!

Pani Krista mala tiež dosť žlče, k čomu mala ostatne právo, lebo nebola rodom holubica. Slovo dalo slovo a následok bol, že mladá pani na druhý deň odišla i s dievčatkom k svojej materi.

A teraz teda spomína! Nikto jej neruší, lebo stará mama je na trhu a Helenka v materskej škôlke. Toho dieťaťa je jej ľúto. Dievčatko by chcelo, aby tohoto roku Mikuláš prišiel ako minule. Dobre sa naň pamätá. Patrí k dojmom, na ktoré sa rozpamätúvajú ešte osemdesiatroční starci, nieto päťročná osôbka.

Vlani prišiel svätý biskup — akiste rovno z neba — vážny, vysoký, s vlasmi a bradou nad sneh belšími, s lesklou berlou a takou divnou končitou čiapkou. Žiarivé rúcho siahalo až na zem a obuv bola taká jemná, že nebolo počuť ani kroka. Anjelik podobal sa veľkej vločke snehovej, ľahučkej a nadýchanej ako sloka nežnej básne. Zato čert počínal si hlučne a chcel vyšibať Helenku. Ale svätý len sa naňho obzrel, a diabol hneď stíchol, skrčiac sa do kútika pri dverách.

Svätý Mikuláš hovoril takým hlbokým, dunivým hlasom, možno trochu prechladnutým od tej zimy von. Až keď sa zohrial, stal sa lahodnejším, pripomínajúcim oteckov mäkký barytón. A tých darov! Anjelik ich mal plné náručie, takých krásnych vecí, o ktorých Helenka blúznievala, vídavajúc ich po výkladoch. Keď je Pán Boh vševedúci, Mikuláš je iste tiež, — iba ak by sa bol spýtal otecka. Ale toho tu nebolo — kto vie, kde chodil. I maminka dostala darček, len pre pána Petra nemal svätý biskup ničoho. Až Helenke bolo ľúto. Ale tu sa pohol čert z kúta, pritočil sa ku stolu a položil naň balíček.

„To je pre pána,“ zamrmľal, „a povedzte mu, že sa patrí doma sedieť.“

Pocuchal si bradu (práve tak to robieval pán kupec z prízemia) a vypľazil nemóresne jazyk anjelikovi, ktorý sa však nenahneval, len sa veselo zasmial (tak, ako súsedkina Anička).

Od chvíle, ako pani Krista pripomenula Helenke, že sa blíži sviatok sv. Mikuláša, dievčatko narozprávalo toľko podrobností o lanskom Mikulášovi, že nevedomky vrážalo osteň po ostni do najcitlivejšej stránky materinej duše.

Vtedy! Bože, aký šťastný bol ten rodinný trojlístok! Aký to bol krásny večer, keď sa otecko „vrátil“ a všetci zasadli za stôl, aby si dôkladne poprezerali Mikulášove dary! Helenka sa síce trošku bála, aby z čertovej škatule nevyletel nejaký rarášek, ale uspokojila sa, vidiac, že je tam pol tucta pekne zaškrobených límcov, a uznala, že i satan býva niekedy dobrý.

Teraz — čo bude teraz? Mať síce povedala dievčatku, že k takým veľkým deťom, ako je Helenka, Mikuláš už nechodí, že len v noci položí dar za oblok — ale bolo jej krušno, keď dieťa usúdilo:

„Kto vie? Možno by prišiel — lenže by sme zas musely byť doma a nie u starej mamy. A kedy konečne príde otecko?“

Pani Krista hovorievala totiž dievčatku, že otec odišiel na cesty a že ony obe sú u starej mamy len preto, aby im nebolo smutno. Teraz potrhla len pleciami, preto že by nebola dostala zo seba ani slova. Akési neviditeľné bremeno padalo jej na bedry, a ťarchy pribúdalo každým dňom, ba pozdejšie každou hodinou.

Dnes v tej samote sa až poplakala. Len násilím prebrala sa zo svojej tiesnivej nálady, aby došila bábinu parádu kým dieťa príde. Divná a jednako prirodzená vec: od tých sĺz ako by jej bolo srdce zmäklo…

Bol už večer, tajomný večer svätého starca. U starej mamy práve sa navečeraly, a stará pani odišla, že musí k chorej priateľke. Mama s dcérkou neboly samotné ani štvrť hodinky, keď sa ozval zvonček. Pani Krista sa začudovala, ale pomyslela si: „Kto vie, čo sa stalo“ — a šla otvoriť. Helenka za ňou. Na prahu zjavil sa — svätý Mikuláš.

Mladá žena vedela hneď, koľko bilo, ale nemohla — ba ani nechcela — vyhodiť nebešťana zo dvier. Stála tu mlčky — len tmavý rumenec prezradzoval jej pohnutie. Helenka všetko nahradila.

„Svätý Mikuláš!“ zajasala. „Veď som vedela, že prídeš! Poď k nám do izby, poď! Kde máš anjela a čerta?“

„Anjelika som poslal samotného k iným poriadnym deťom a čerta ku zlým.“

Starček bol taký biely ako vlani, i tú končitú čiapku mal, len berlu niekde odložil, preto že jej dnes nemohol potrebovať. Bol temer ovešaný balíkmi, ktoré teraz nielen odkladal, ale hneď i rozväzoval, akiste aby sa pokochal v užasnutej a rozradostenej detskej tvári.

„Maminka povedala, že dostanem za oblok bábu a ovocia do punčošky,“ prezrádzala Helenka.

„Dostaneš i to, dievčatko,“ uisťoval svätý, „dostaneš, keď maminka sľúbila. Ale sporáčik, riadiky a košíček s cukrovinkami som ti doniesol ešte k tomu, lebo si bola dobrá a — že si spomínala svojho otecka.“

„A maminke dnes nič?“ hlásila sa maličká.

„Ako by nie! Tento balíček je pre ňu.“

„Taký malinký?“

„Áno, len malinký. Ale musíš ho podať ty, odo mňa by to možno nechcela.“

Mladá pani tu dosiaľ stála ako stĺp, ani svojich krásnych očú nezodvihla, keď jej Helenka vtisla dar do dlane. Mechanicky vybalila z papieru úhľadnú škatuľku, z ktorej zažiarily perlové náušničky, horúca túžba Kristina ešte z dievčenských rokov.

„Ďakujem,“ ozvala sa ticho a dodala s úsmevom: „svätý Mikuláš.“

On sa tiež usmial, ale akosi chabo, temer smutne, a mal sa k odchodu. Bolo zrejmé, že mu krok viazne a že čaká na akési vyzvanie, ponúknutie. No nedočkal sa — odtiaľ totiž, odkiaľ myslel, že príde.

Nebola to pani Krista, ale opäť Helenka, bystré, vnímavé oči ktorej zbadaly váhavé kroky a ustaté pohyby nebeského človeka. Zachytila mu ruku:

„Ty si akiste hodne ustatý, však, svätý? Zostaň u nás ešte chvíľu, sadni, oddýchni si!“

Mikuláš vyhovel dieťaťu, najmä keď mladá žena sama pritiahla ku stolu starej mamino kreslo. Helenka mu vyliezla na kolená, prinútila ho složiť mitru, a rozhovorila sa s ním celkom dôverne.

„Či vieš o oteckovi?“ spytovala sa po chvíli.

„Pravdaže. Ja viem všetko.“

„Je ďaleko?“

„Nie. Sedáva doma — sám a sám — a smutno mu je.“

„Maminka, či počuješ? Prečo teda nejdeme k nemu?“

„Lebo nás už nemá rád,“ hlesla pani Krista.

„Má vás rád,“ prízvukoval svätý svoju vševedúcnosť.

„Keby tak bolo, dávno by bol prišiel,“ povedala žena.

„Tvoj muž ťa neopustil,“ hovoril svätý prísne, „prečo by teda prosil?“

Helenka zbystrila sluch. Mladušká jej pamäť — za štvrť roka neuspaná — pracovala plnou parou. Akýže to bol hlas? Už nie taký hlboký, ako pred chvíľou, — dôstojný biskup ako by sa bol zosvetáčil dnešným stykom s ľuďmi, — zabúdal na nebeský pokoj a akosi sa rozčuľoval.

„Nehnevaj sa, Mikuláško,“ zaprosila maličká. „I otecko niekedy hundral, ale keď som ho pohladila, hneď sa zas udobril. Pohladím ťa tiež, áno?“

Nečakala, či Mikuláš dovolí alebo nie, a hladila mu líca. S úžasom zbadala, že jej púšťa na ručičky akýsi biely prášok, pod ktorým zjavovala sa tmavá pleť mladej mužskej tvári. I biela brada sa pohla, odpadla, a parochňa sa skĺzla do tyla.

„Otecko!“ skríkla prekvapená Helenka, až jej od radostného vzrušenia hlások preskočil. Objala tú zošpatenú, smiešnu teraz hlavu, a nemohla sa nasýtiť láskania najdeného otca. On sa smial i plakal odrazu a túlil k sebe detské tielko. Obzrel sa na ženu, a ona sa nezdržala úsmevu vidiac, ako je jej Péťa pomaľovaný. Umyla mu tvár mokrou hubou a utrela uterákom. Pozeral na ňu vernými očami sladko ako kedysi… Neubránila sa citu — bozkala ho na ústa, práve dokonale očistené.

Keď sa radosť dieťaťa trochu utíšila, bola by Helenka jednako len rada vedela, ako je to s premenou nebešťana v otca alebo naopak — podľa smeru, akým hľadíme. Ale nespytovala sa, len hádala sama:

„Aha! Však, ty si mi chcel len Mikuláša nahradiť, keď teda svätý starček už nechodieva k veľkým deťom. Preto si prišiel i bez anjela a čerta — kde by si ich bol vzal!“

Utiekla chvíľa pri veselom rozhovore. Večer sv. Mikuláša obnovil zasa rodinné šťastie. Že neshoda manželov bola zažehnaná, potvrdilo krátke pripomenutie Helenkino:

„Otecko, maminka sľúbila dnes večer starej mame, že už nebude kúriť.“

„Veď ja viem,“ chlúbil sa pán Peter.

„Ako by nie,“ zasmiala sa ženička zasa raz srdečne po dlhom čase, „veď máš dosiaľ na sebe to vševedúce rúcho.“

„Ktorého sa hneď sprostím,“ rozhodol sa rázne otec. „A vy sa chytro oblečte.“

Pán Holub nebol tento raz obdarovaný raráškom, ale milosťou samého neba: odvádzal si slávnostne ženu i dieťa do príjemného domova, do pekného, útulného bývania, kde bolo plno svetla a vône kvetov (miesto niekdajšieho dohánového dymu), a kde čakala na milý, znova scelený trojlístok nielen druhá večera, ale i usmievavá, šťastná stará mama.