ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin Riha vyšiel v podvečer zo stajne a zamieril ku chalupe. Pri prahu sa obrátil a poobzeral všetko so skúmavými očima hospodára. Bol spokojný. Poľné náradie složené v kôlni, stodola zavretá, dobytok opatrený, vráta zaklincované — len bočné vrátka zamkýňajú sa pozdejšie. Gazdiná už dávno nakŕmila hyd a teraz ešte pripravuje večeru. Riha neponáhľal sa do domu, hoci bol unavený dennými starosťami a hladom. Obzeral znovu a znovu, jeho pohľad akoby hladkal a láskal každú jednu vec v tomto usporiadanom domove.

Kto by si bol kedy pomyslel, že to všetko bude mu vravieť „gazdičko“. Prišiel sem pred štyrmi rokmi ako paholok, aby zastúpil chorľavého gazdu Josku. Chorý do roka zomrel, ale hospodárstvo nebadalo toho. Martin už nepotreboval rady a jeho mladé, silné ruky svedomite pracovaly od rána do noci. Vysoká, mohutná postava, zdravá ako buk, bola zdedenou prednosťou roľníka, odkázaného na telesnú silu. Riha bol z tých, o ktorých sa hovorí, že by mohli lámať skaly.

Jedinou pomocnicou mu bola Manča, dcéra Joskovcov. Mladá, štíhla, ale čiperná a pracovitá ako povestné mravce a včely. Matka mala časy. Uvarila jedlo, oriadila izbu, pooprávala punčochy, a potom už mohla sedieť pri modlitebnej knižke. Vážila si Martina — čo on povedal a chcel, bolo sväté. Ani Manča mu v ničom neprotirečila. A predsa — asi pred poldruha rokom — vypovedal Riha starej Joskovej. Táto naliehala a vyzvedala sa tak dlho, až sa šuhaj priznal, že to takto nemôže večne trvať, že sa nechce dočkať nového gazdu — že by ho snáď — i zabil. Gazdiná sobrala svoju výrečnosť a dokázala Martinovi, že si Manča môže celkom povôli vybrať niekoho, kto si vie chleba zarobiť.

Potom bola svadba. Koľko mladých ľudí v dedine, toľko bolo závistníkov. Dievčatá neprialy Manči pekného, urastlého mládenca, hoci i niektorá tvrdila, že by si nevzala sluhu za muža. Mládenci šomrali, že by sa bol mohol do Joskov priženiť i syn majetnejších rodičov a nie „ledajaký trhan“. Ani starí neboli všetci spokojní. Len zkúsení a múdrejší gazdovia uznávali, že statnosť a snaživosť Martinova sú kapitálom, ktorý donesie dobré úroky, zvlášte keď Josková nemá na chalupe krajciara dlhu a keď Manča je jedináčkom.

Hoci jeho sňatok nevyžadoval nijakých obetí od Joskovskej rodiny, bol Riha nekonečne povďačný matke i dcére, pracoval za dvoch a velebil svoj osud. Šťastie jeho dosiahlo vrchola, keď sa mu narodila dcéruška. Keď prišiel do súsedov, aby sa pochválil, že je otcom, mysleli si tam, že niekto umrel — Martin slzil, hlasito štkajúc. Len po chvíli sa dozvedeli, že plače od radosti a nie od žiaľu. Divili sa všetci: „Jakživ sme to nevideli!“

Mladá gazdiná neležala dlho — ženy z ľudu chytro ozdravejú. Čochvíľa konala zase všetky obvyklé práce — život sa zarovnával. Stará Josková však už nemohla tak často sedieť pri modlitebnej knižke, preto, že cez deň bola malá Mančinka starej mamina a len od večera výhradne mamina. Tatova však bývala vždy, náhle on vstúpil do izby. Hoci vždy mal svoju ženu náružive rád, predsa nedala sa láska mužova ani porovnať s láskou otcovou. Mančinka bola jeho modlou, jeho najvyšším. Bolo to divné, aké mäkké, citlivé srdce tĺklo v pevnej, širokej hrudi tohoto atlétu. Opanúvala ho neha, pre ktorú nemal ani slov, ani iných príhodných výrazov. Ťažko zápasil s každým láskyplným pomenovaním, s každým maznavým slovom a dôkazom otcovskej pečlivosti. Všetko, čokoľvek si dosiaľ vymyslel, zdalo sa mu prinepatrným, priničotným proti tomu, čo cítil a čo by bol rád dal najavo. Rihová mala tiež svoje dievčatko rada, ale nie tak náružive ako jej muž. Hovorievala, že majú v chalupe dve deti — prvé že je Mančinka a druhé tata.

Dnes pohrúžil sa Riha akosi hlboko do svojich rozpomienok, lebo začul hlas dieťaťa, až keď sa ono z plných pľúc rozkričalo. Potriasol hlavou, ako by sa bol prebudil zo sna a ponáhľal sa domov. Žena kutila okolo pece, ale testiná sedela na lavici s rukami v lone.

„Prečo, mamo, nevarujete dieťa?“ vytýkal Martin.

„Manča nechce,“ pokrčila Josková ramenami. „Pravdaže nie,“ potvrdila mladá žena. „Oba len kazíte Mančinku. Je hneď netrpezlivá, a to neni dobre. Nech sa naučí čakať. Nie je vždy dobre, aby človek hneď priskočil ku kolíske, keď dieťa vrieska.“

Martin zatým vyzul drevienky, lebo ku kolíske približoval sa len v punčochách, ako mohamedán do svojej svätyne.

Vyhrabal decko z periniek, vzal ho do náručia a tíšil horlive:

„No, no, dievčička — ty naša mačička — zajaček — myška malá.“

Pri tom káral ženu: „Manča, Manča, si ty matka! Dieťa vrieska! Čo je to za reč?“

Preto že však malá „myška“ ďalej nôtila svoju nôtu, dohováral jej dobrácky: „Ale, ale, komárik môj, prosím ťa, neplač toľko!“

Aké divné! Zavinuté decko ztratilo sa v náručí otcovom ako pidimužík v rukách obra. Ohorený, hladký, temer ešte chlapecký obličaj sklonil sa nad jemnou, drobnou Mančičkou a plné jeho rty ľúbaly čielko, tváričku, oči a briadku dieťaťa. Bozky Martinove boly síce úprimné, ale naskrze nie nežné — pri otvorených oblokoch mohol ich každý počuť až na druhú stranu dediny. Mančinka sa konečne utíšila a tata ju chválil:

„No, vidíš, motýlik, nesmieš revať!“

„Dobre, dobre,“ ozvala sa gazdiná ostrejším tónom, hoci sa jej ramená triasly tajemným smiechom — „ale keď sa dieťa rozplače v noci, vstaneš k nemu ty a nie ja.“

„Vstanem!“ sľuboval Martin. A zadržal slovo. Mama dieťa len nakŕmila a tatík ho uspával, hajdal, kolísal. Len jeden raz stala sa mu nehoda, že dievčatko vyhodil z kolísky, nemajúc o tom tušenia. Mančička kričala, čo jej sily stačily a to ju zachránilo. Martin vstal, rozsvietil, a div že od ľaku nepadol na zem vedľa dcérušky. Na šťastie bola tuho zavinutá v dôkladnej sedliackej perinke, tak že sa jej nič, nestalo.

Rihovcom narodil sa pozdejšie synček Ján, tretím a posledným deckom bola Veronka. Aj týmto dostalo sa od otca takej lásky, a to bez ukrátenia Mančinky. Všetky deti rozprávaly a behaly zavčasu preto, že zvlášte otec stále s nimi hovoril a s nimi sa bavil.

Ani pri najpilnejšej gazdovskej práci nedovolil, aby boly nechané doma o samote — radšej sám dlhšie pracoval, alebo zavolal si pomoc. Do krčmy nechodil, nebol by nikde vydržal bez ženy a detí. Večer robieval hračky, rozprával poviedky alebo poučné príbehy a keď drobizgy usnuly, ešte svojej Manči predčitoval.

Knihy boly jeho jediným prepychom. Keď mu ktorýsi priateľ vytýkal, že je to vyhadzovanie peňazí, vzal Riha ceruzu a papier, rátal čosi a po chvíli riekol: „Tu to máš. Nedám za knihy ani toľko, koľko by som dal za tabak, keby som fajčil.“

Nebolo skoro dňa, v ktorom by nebol zasial do duší svojich detí dobrého semiačka, alebo neudusil v zárodku zlého pohnutia. Veselé, živé deti, rozumné a pracovité po otcovi a matke, rástly ako zdravé štepy v úrodnej pôde. Dievčatá — pekné ako obrázky — ostaly i pri dobrom vzdelaní sedliačkami, bez nadýmavého náteru panského. Len so synkom to otec myslel inak, než ako sa potom udalo. On si prial, aby Janík bol roľníkom a zdedil gazdovstvo. Ale synovi zapáčilo sa lesníctvo a Riha bol pridobrým otcom, než by ho bol odvádzal pri voľbe povolania. Asi za 17 rokov nagazdoval si toľko, že mohol Janíka podporovať v štúdiach, za čo tento sa zriekol ďalšieho podielu na gazdovstve.

„Vidíte, tatko,“ dokazoval chlapec otcovi,

„dajte peniaze miesto Mančinke mne a ona nech dostane chalupu, ktorú by som bol zdedil ja. Len nech si vezme za muža bohatého šuhaja, aby mohla vydať Veronku!“

„Nechcem bohatého,“ bránila sa Mančinka.

„Ale, dievča,“ dohováral otec, „vezmeš si, koho budeš chcieť, ako urobila pred rokmi tvoja matka. O Veronku sa neboj, však ešte neumieram.“

*

Na predĺženom konci dediny, v ktorejsi chalupe blízko lesa na briežku, bývala nájomnica Kútková. Staršia zohnutá už žena. Mala jedinú dcéru — krásné, prekrásné dievča, — ktorá odišla do mesta slúžiť. Do roka vrátila sa Terézka a povila u matky chlapčeka, asi štvrť roka pred narodením Rihovej Mančinky. Chlapček bol nemanželský. Otcom mu bol syn bohatých mešťanov, u ktorých Terézka slúžila. Mladý pán nemohol zaprieť otcovstvo. Krásna sedliačka dostala bohatú náhradu za svoju zničenú mladosť. Ale to nebola zásluha ľahkomyseľného mladíka, lež jeho matky, ktorá bola dobrého srdca. Nechcela, aby Terézka trpela núdzu. Bola by i svolila k nerovnému manželstvu, keby sa jej syn nebol do očú vysmial, hovoriac, že si pre ledajakú hlúposť nezkazí budúcnosť. Prísne nakazoval Terézke, aby od neho ničoho nežiadala, nič mu nerozkazovala a predovšetkým nech nikde nepovie, kto je otcom dieťaťa. Sklamané dievča sľúbilo všetko. Peniaze prijala len preto, aby utíšila svoju matku.

Stará Kútková o dušu vyvolávala k sebe známe ženy, aby prišly pozrieť malého „Žorža“ v kočíku, v bielych perinkách a v čipkovom čepčeku. Div, že sa nechválila „šťastím“ svojej dcéry. Táto učupila sa v kútiku, na dotieravé otázky neodpovedala, striehla výpovede matkine a o šťastí vedela veľmi málo.

Najmenej šťastným bol Žoržík. Keď sa narodil, neplakal otec od radosti, naopak preklial svoje dieťa prv, než sa narodilo. Jeho stará matka nasýtila sa čoskoro okatej parády, i zanedbávala Žorža, ktorý stal sa jej bremenom, lebo Terézka po šiestich mesiacoch zase odišla do sveta.

Chlapček v panskom kočíku plakával čím ďalej, tým častejšie a žalostnejšie, i nebolo matkinej pečlivosti, nebolo ani otca, ktorý by ho hojdal, ľúbal, maznavých mien si vymýšľal a so ženou ho verne opatroval. Samostatne behal až po druhom roku a v štvrtom roku rozprával tak, ako normálne dvojročné decko. Opustený svojou starou matkou, denne celé hodiny preplakal o samote, zavretý v dusnej, temnej izbe. Nikto mu nerobil hračiek a nerozprával poviedok.

Keď sa zjavil niekedy vonku, deti hádzaly do neho drobné kamienky a hnevaly ho. Nikdy sa nepasoval s nimi a predsa ho ubily. Chybela mu matka, ktorá by plačúceho uspokojila, chybel mu otec, ktorý by sa ho zastal a nezbedníkov potrestal.

Čože matka! O tej vedel aspoň, že existuje a vítal ju vždy radostne. Donášala lahôdky, pekné prádlo, slušný odev, — pomaznala sa s ním, poplakala si. Ale otec? Kde bol otec? Deti sa mu vysmievaly, že otca nemá. Prečo ho nemá? A prečo majú otca tí ostatní? Opustený, premýšľajúci chlapec mučil sa týmito záhadami, že to ani vypovedať nemožno. Trápnych, nepotešujúcich, temných myšlienok mal plnú hlavu. Stával sa zamračeným nevľúdnikom už vtedy, keď druhí v tom veku poznali len hru a detské šibalstvá.

Do školy zaviedla ho jeho stará matka. Prvý deň bol mu tam žalostný. Nie pre nejaké nezbedníctva chlapcov, ale pre čosi výnimečného, jemu nezvyklého. Nováčikov priviedly vždy matky alebo iné ženy, len s peknou, útlou Mančinkou prišiel sám Riha. Prehovoril pekne s pánom učiteľom, pohladil ešte raz dcérušku a odišiel.

Žoržovo srdiečko sa zachvelo. To je otec! Takýto býva a takto robí otec! Pálčivá túha po otcovi vyšľahla ako požiar a zachvátila celé vnútro chlapcovo. Keby mu bol niekto riekol, že si môže vydobyť otca najkrutejšou mukou, bol by sa jej podrobil. Žiadne pohodené, zavrhnuté dieťa, od Žorža stokrát biednejšie a poľutovania hodnejšie, necítilo svoju opustenosť a nestrádalo duševne takou mierou, ako Terézkin syn. Nespomínal starú mamu, nespomínal matku, — videl okolo seba len šíry, prázdny priestor, ktorý mohol vyplniť iba otec. Prišiel domov ako bez duše a večer zaspal v plači.

Z počiatku sa Žorž zle učil. Trvalo to dlhšie, kým sa rozvinuly jeho vlohy, do teraz dlho nevšímané, ba potlačované. Čítanie bolo prehĺbené, ale ústne prejavy a úsudky viazly na melčinách. Keď vypučalo však konečne dobré jadro jeho rozumových schopností, vyrastalo rýchle v bujný, bohatý ker výtečných vlastností. Rozvíjala sa i povaha neobyčajne vážna a pevná, hoci hlavatá a do seba zavretá. Škola zarovnala všetky neshody, vzniknuté kedysi medzi ním a ostatnou mládežou. V škole mali všetci nielen rovnaké povinnosti, ale i rovnaké práva a nároky na spravodlivosť učiteľovu. Tam sa žiaci dozvedeli, že podľa odvekého zákona sme všetci bratia a že hreší ten, kto ubližuje nevinnému. Tajní a zjavní nepriatelia Žoržovi sklonili vtedy hlavy. A keď sa hovorilo o tom, že šľachetný človek sa nepomstí, sklopil oči zasa Žorž.

Chlapec, kedysi nenávidený a nenávidiaci, mal nielen priateľov, ale i priateľky. Touto bola Mančinka Rihová. Požičiavala mu knihy, prinášala sviatkové koláče, darovala viazanku, vyšitú v škole. Odmieňal sa jej v lete horským ovocím a kvetinami, ktoré prinášal bohvie odkiaľ, aby si ich dievčatko zasadilo doma na hriadku. K Rihovcom nerád chodil. Priveľmi ohlasovala sa v ňom stará bolesť, kedykoľvek prekročil ich prah, lebo Riha bol mu predstaviteľom najdokonalejšieho, najpečlivejšieho otca — bytosti, ktorej pre Žorža nebolo, po ktorej márne dychtil, ktorú nevidel ani vo svojich snoch.

Ako žiak posledného oddelenia dedinskej jednotriedky nebol už tak naivný, aby nevedel, že každý má otca, teda aj on. Ale tento otec sa o neho nestaral. Prečo vyhýbal svojmu synovi? Prečo neprišiel ani raz, aby ho pohladil, poľúbil, opýtal sa ho, ako sa má?

A tu pri vyučovaní zarazil sa nad prikázaním: „Cti otce svého.“ Nebolo to síce prvý raz, keď to počul, ale teraz, keď bol vyspelejší, sledoval s utajovaným dychom dôvody, pre ktoré majú deti ctiť svojho rodiča. Divoká vzbura zalomcovala Žoržovou hruďou. Teda mal i on ctiť svojho otca? A prečo? Preto, že ten sa k nemu nehlásil? Preto, že mu bol cudzím od jeho narodenia až po dnešný deň? V jeho duševnom pomere k neznámemu otcovi nastal rýchly obrat. Zbožná túha po láske otcovej menila sa v plamennú nenávisť.

Divné, že prostá zvedavosť nenadobudla u neho nikdy takej nadvlády, aby sa po otcovi dozvedal. Snáď že to súviselo s jeho povahou, do seba zavretou, ba i hrdou. Žiarlive strážil búrku svojich citov, aby sa o nej nikto nedozvedel, nikto sa mu pre ňu nevysmial. Ani vtedy, keď začal svojho otca nenávidieť, nerúcal oltár, zasvätený tejto záhadnej bytnosti. Nikdy nevyšla mu z úst otázka, ako sa jeho otec menuje a čim je. Matka o ňom nehovorila a zakázala i starej matke, aby chlapcovi o čomkoľvek sa zmienila. Poručník — akýsi vzdialený strýc, horal, ponemčený a na slová veľmi skúpy — býval u Kútkovcov bielou vranou. Bližších príbuzných nemali. Cudzí ľudia nevedeli ničoho určitého; ani nemysleli už na to, nestarali sa o Žorža vôbec, o toho „nezdvorilca“, lebo obracal chrbát, kedykoľvek sa ho vyzvedali, čo sa doma robí. S myšlienkami a mienkami o svojom otcovi býval teda chlapec sám a sám.

Keď vychodil školu, spýtala sa ho matka, či chce študovať. — Hoci sa dobre a rád učil, predsa študovať nechcel. Bola u neho príliš vyvinutá láska k hrude, než aby pluh s kosou bol zamenil za pero a kaľamár. Starosta ho prijal do služby. Mali ho tam radi preto, že bol pilný, spoľahlivý a obratný. Z čeľade najmladší, stal sa čoskoro najprednejším.

S rokmi, ktoré mu pri práci ubiehaly ako jarný potok, menil sa i druhý tvar jeho citov k otcovi, — mizla éra nenávisti. Duch jeho, životom vytríbený, zkúsenosťami poučený a naklonený k smiereniu sa s ľudskými nedostatkami, mäkkol akosi a stával sa obhájcom otcovým. Veď nemožno, aby sme odsúdili kohokoľvek, kým neznáme príčiny jeho skutkov. Konečne trpel Žorž utkvelou myšlienkou, že jeho otec je úbohým, vydedeným človekom, že niekde stráda, trpí — že je v núdzi, ba hádam i hlad trpí. A vycítil povinnosť syna: ujať sa biedneho, pomôcť nešťastnému.

V tom prišla Terézka, akoby Žoržom privolaná. Mávala dovolenie teraz i tri razy do roka, vždy na 3 — 4 dni, ktoré presedela obyčajne len doma u matky a syna. Hoci už skoro štyridsaťročná, bola dosiaľ peknou ženou a mala panské vzozrenie. V Prahe jej prialo šťastie. Pekný zovňajšok, prirodzená uhladenosť a chovanie sa — pozdejšie už bezúhonné — prekliesnily jej cestu do najlepších domov. Postúpila až na dozorkyňu v obsiahlej domácnosti, kde nemusela k ničomu ruky priložiť, okrem žehlenia parádnych kusov toalettných. Krásu jej udržala dobrá chova a prísne zregulovaný život. Každý by bol povedal, že nemá ani tridsať rokov. Nikde netajila, že má syna a hovorili jej šetrne „pani Kútková“.

„Dobre, že ste tu, mamka,“ prehovoril Žorž, keď stará matka večer usnula, „zajtra pôjdete so mnou k môjmu otcovi.“

Terézka strnula. „Ale rozváž —“

„Rozvážil som a rozhodol sa.“

Ráno odvážila sa matka k prísnej námietke: „Žoržu, nevieš, čo chceš.“

Odpovedal: „Viem to až príliš dobre.“

A keď v meste vystúpili z vlaku, varovala ho znovu: „Synku, ešte máš času.“

Riekol tvrdo: „Áno, je svrchovaný čas, aby som poznal svojho otca.“

Mlčala už vtedy a viedla ho širokými ulicami na námestie. Tam na rohu postála chvíľu a syn zpozoroval, ako jej rty zachvely sa rýchlym pohnutím. Ale preto predsa neupustil. Došli k pyšnému, výstavnému domu. A zas ako by Terézka nemohla ďalej. Po tretie zastavila sa pred schodišťom a dívala sa naň chvíľu — pomaly dvíhala oči, ako by tieto boly kráčaly po schodoch. Najdlhšie sa bavila pri dverách pisárne, prv, než zaklopala. Ale potom stisla energične kľučku a vstúpila so synom.

Človek, ktorý sedel pri stole, obrátil hlavu k príchodzím a v okamihu sa zdvihol so stoličky. Bol to muž vysoký, elegantný, so šedivastými vlasmi, zažltnutou, vyžitou tvárou. Pekné rysy boly znetvorené pritupelým výrazom pôžitkára. Poznal razom Žoržovu matku a prvý dojem bol rozhodne milý. Vzpomenul si na bývalé dni a rozkoše svojej mladosti. Ako by sa nerozpomínal! Veď tá, ktorá tu pred ním stála, bola ešte vždy krajšia, ako mladá žena, ktorú si bol vzal len pred šiestimi rokmi.

Zašeptal: „Terézka, ty?“ a prešiel si po čele kostnatou rukou, na ktorej sa leskly diamanty.

Ale vnútro bohatého pána nezapodievalo sa nikdy dlho so zábleskmi citov. Už tu bolo podozrenie: „Prečo predstupuje Teréza — len dnes po toľkých rokoch? Snáď sa vydáva za tohoto šuhaja tu a chce vyžobrať peniaze?“ Odkašľal krátko a podíval sa na bývalú milenku hodne s vysoka. Zasypel:

„Prišla si žobrať?“

„Nie,“ vybuchol Žorž, „toho jej neni treba, pokiaľ som ja tu.“

Pán sa po ňom ani neohliadol. Len chladne sa opýtal:

„Kto je to?“

Terézka riekla ticho: „Tvoj syn, Žoržu.“

Vznešený otec vypukol v odporný, ostrý smiech. Syn! A on myslel… Ale rýchle sa spamätal, že nekoná správne a predovšetkým nie dôstojne. Zvážnel a len teraz uprel na mladíka bodavé, prežitými náruživosťami zkalené oči.

Aké slabé chvíle prišly dnes na elegantného pána v nádhernej pisárni? Stál tu pred ním šuhaj ako jedľa, opálenej, zdravej tváre, smelého čela, hrdého pohľadu — driečna postava od gaštanových, ľahko zvlnených vlasov až po čierne črievice s lesklými prackami. S takým junákom bola by šla do kola aj princezna.

Ušľachtilá iskra otcovskej pýchy zažala na okamih skúmavé zraky boháčove. Ale len na okamih. Pán prirovnal svoje chorľavé, manželské dietky k tomuto statnému šuhajovi a netajený hnev v zárodku udusil malý plamienok náhle vzniklého citu. Okrem toho obnovil sa u neho strach, že matka i syn prišli z dôvodov zištných. Bolo potrebné, aby tomu vyhol. Prehodil odmietave:

„Nevedel som o žiadnom synovi a neviem ani teraz. Neznám ho!“

Mladík pozdvihol len vyššie hlavu a privrel na chvíľu oči. Potom obrátil sa k matke:

„Ľúto mi je, že som vám nedal dohovoriť prv, než sme vstúpili do tohoto domu. Prosím, aby ste mi odpustili.“

Konečne prehovoril — po prvý raz a naposledy — k tomu, ktorý ho neznal:

„Odpusťte i vy, vzácny pane — odpusťte chlapcovi, ktorý túžil dvadsať rokov po svojom otcovi. Predstavoval som si ho chudobného, biedneho a riekol som si, že mojou povinnosťou je, aby som sa oň postaral. Netušil som, že je to človek, ktorý mňa nepotrebuje a ktorý ma dnes zaprie slovom tak, ako ma až dosiaľ zapieral skutkom. Povedali ste, pane, že ma neznáte. Dobre: neznám ani ja vás.“

Vyviedol matku z pisárne i z domu a vrátil sa s ňou uliciami k nádražiu. Odišli najbližším vlakom. Neprehovorili celou cestou ani slova. Až na okraji lesa, od ktorého bola východná strana dediny len nepatrne vzdialená, klesla Terézka na medzu a rozplakala sa. Syn prisadol k nej. „Mamička,“ — poprvý raz oslovil matku týmto nežným menom, „vy máte toho človeka ešte rada, pravda?“ A keď neodpovedala, dodal: „Aké je to divné.“

Ozvala sa mäkko: „Nevidela som ho dvadsať rokov a neuvidím ho zase, zvlášte, keď ťa zaprel. Ináče však: ženské srdce neni také, ako tvoje, Žoržu.“

„Nemenujte ma už nikdy Žoržom, — je to jeho meno a nie moje. V škole volali ma „Ďurko“, — i vy ma tak volajte.“

„Dobre teda, Ďurko. Keď sme tu tak pekne o samote, poviem ti hneď niečo. Otec mohol ti dať i majetok. — „Nazdáte sa, že by ho vzal?“

„— ja nemám toľko. Matka tvojho otca dala mi hodne peňazí, ale tieto prepustila som tunajšej starej matke, aby nemusela pracovať a mohla pečovať o teba. (Ďurko stisol pery a nežaloval sa, že ho stará matka zanedbávala.) O tvoju budúcnosť postarala som sa inak. Vyrobím hodne a potrebujem málo. Ukladala som krajciar za krajciarom a to všetko je tvoje. Nie si chudobný, ako si možno myslíš. Pamätala som na teba každého dňa, každú chvíľu.“

Ďurko mal vtedy predsa len šťastný deň. Nie snáď preto, že sa dozvedel o usporených peniazoch, ale že poznal v niekoľkých hodinách jemné, šľachetné srdce ženy — že poznal, čo je dobrá, starostlivá, milujúca matka.

Čo je otec, zvedel len vtedy, keď sa stal zaťom prostého chalupníka Martina Rihu.