ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pokoj sveta, dcéra moja, je isteže pekný — no pokoj srdca je ešte krajší, ešte milší a ľahké sú prostriedky, ktorými sa môže získať i zachovať. Viera, nádej a láska rodí a zachováva pokoj srdca. Ver cnosti, udržuj si nádej v dobrú budúcnosť a miluj všetkých blížnych — to sú prostriedky, ktoré ti zabezpečia pokoj srdca. Nepokladaj za najvyššie dobro tohto sveta bohatstvo, ani telesnú krásu, ani nestále hodnosti, ani urodzený rod, ani nijaké svetské rozkoše, ani najdokonalejšiu múdrosť. So všetkými týmito a vari ešte inými, bohyňou šťastia uštedrenými darmi nebudeš sa cítiť šťastná, ak ti chýba cnosť — to najvyššie dobro. Iba cnosť ľudí povznáša — iba cnosť ľudí zošľachťuje.“

Takto vravela a tak napomínala matka Alžbeta svoju dcéru Matildu, ktorá jej z knižky čítala všelijaké príbehy o šťastí i nešťastí ľudí na svete a práve prišla na stranu, kde nespravodlivo nadobudnuté bohatstvo zvíťazilo nad statočnou chudobou, kde zlatom, striebrom a drahokamami zmámená hlúposť zvíťazila nad nahou múdrosťou a kde príkladná a mimoriadna cnosť musela ustúpiť nemravnosti a pokoriť sa pred ňou.

Otec Leopold nebol ešte doma. Leopold bol uzavretý, no bystrý a rozhľadený človek, ktorý však s celým svojím filozofickým i právnickým vzdelaním, usilovne nadobudnutým na vysokej škole, ale bez pomoci šťastia dosiahol iba službu horára na starohradskom panstve v Trenčianskej pri samom Turci. Býval v horárni uprostred hlbokých a rozsiahlych hôr, no jeho domec aj s dvorom zaberal sotva zopár štvorcových siah zeme. Na skromné živobytie si zarábal namáhavo, v potu tvári a často s vystavením života smrteľnému nebezpečenstvu, keď lapal, trávil, kolil alebo strieľal divú a škodlivú zver — najmä medvede a vlky, za ktoré mu stoličná správa vyplácala po dvanásť alebo šesť zlatých odmeny.

Kým žila pani starohradského panstva grófka Klementína, býval v Leopoldovom dome ešte aký-taký dostatok — aj keď nie dajaká hojnosť všetkého potrebného, lebo grófka im tajne vypomáhala potravinami — maslom, syrom, múkou, obilím a krmou pre domáci statok, ba i peniazmi. Veľkou štedrosťou sa každoročne preukazovala najmä voči Matilde na Nový rok a jej narodeniny. Kto poznal pomery na panstve a Leopolda, ľahko to mohol pochopiť, lebo grófka Klementína sa pri narodení Matildy sama ponúkla za jej krstnú matku a tak sa dala zapísať aj do matriky. No všetko ostatné dobrodenie, najmä že ho utajovala, vzbudzovalo o nej i o statočnom Leopoldovi medzi svetom podozrievanie. Mnohí sa domýšľali, že Leopold je tajným grófkiným milencom, iní boli presvedčení, že grófka sa v niečom ťažko previnila a o jej vine vedia iba Leopold s Alžbetou. Ostatní zasa medzi ľuďmi rozširovali kadejaké veľké a nechyrované tajomstvá, ktoré mali byť príčinou grófkinej štedrosti voči Leopoldovej rodine.

Nikto nepreukazuje dobrodenie bezdôvodne a veru aj grófka mala veľký a závažný dôvod na dobrotivosť i žičlivosť voči Leopoldovej rodine, o čom však skutočnú pravdu okrem grófky poznala iba Alžbeta a ešte jedna žena. Ani Leopold nemohol pochopiť grófkinu dobrotivosť a pripisoval ju jedine vrodenej láskavosti svojej osvietenej panej a potom najviacej božej starostlivosti. Jeho vďačnosť, úslužnosť a príkladná oddanosť panstvu nemala hraníc — A keď každé ráno pred východom slnka osamote pod vysokými sýtozelenými jedľami volal všemohúceho a najdobrotivejšieho boha za svedka svojej vďačnosti a vernosti, vrúcne ho prosil, aby zo súdeného mu života milostivo preniesol dakoľko rokov na jeho dobrodincov.

Človek mieni — boh rozhoduje. Grófka Klementína nežila dlho. Keď raz uprostred jari putovala k zázračnej Panne Márii do Višňového, prechladla a prívetivá, dobrotivá grófka o dvanásť dní odišla z časnosti na večnosť. Podľa jej želania pochovali ju na vŕšku oproti Mojšovej Lúčky, kde z Turca pomedzi starohradské a strečnianske vrchy do Trenčianskej s nesmiernou rýchlosťou sa valiaci Váh už tečie naširoko a nezvyčajne pomaly ako dajaké hlboké jazero — akoby sa chcel čím dlhšie pribaviť pri smutnom hrobe dobrej grófky. Na vŕšku ešte doteraz stojaca kaplnka označuje miesto hrobu.

Grófka ochorela i umrela nečakane, takže nestihla, čo si zaumienila urobiť v príhodnom čase a bez rozruchu. Keď už videla, že zo dňa na deň čoraz väčšmi chradne, odporúčala do manželovej starostlivosti jediného syna a svoju krstnú dcéru Matildu už len preto, že sa obidvaja narodili toho istého roku i dňa, ba vari aj v tú istú hodinu a boli teda vrstovníci. Verného manžela poručila všemohúcemu bohu. Horárke Alžbete potajomky odovzdala skrinku s nejakými písmami v obale, na ktorom bolo napísané: Nech postihne kliatba toho, kto prečíta tieto písma za života môjho syna Pavla! Na skrinke bol zasa nápis: Veno mojej krstnej dcéry Matildy. Naostatok vtisla Alžbete do ruky mešec dukátov a vrúcne ju prosila pre spásu duše, aby jej poslednú vôľu nevyplnila ani skôr, ani nie ináč, iba ako prikázala, a všetko udržala v tajnosti až do príhodného času.

Odvtedy sa vytratil dostatok z Leopoldovho domu — a Leopold sa musel usilovať vo dne v noci, živobytie a všetky potreby pre domácnosť ťažko obstarávať v potu tvári, ba zavše vo veľkom strachu o svoj život.

A práve vtedy, keď sa Matilda pri čítaní rozplakala, že v príbehu príkladnú cnosť premohla ohavná nemravnosť, a keď matka utišovala a poúčala neskúsenú Matildu — vrátil sa domov unavený otec, ktorý bol od svitu vonku na love. Boli už tri hodiny popoludní, deň utešene jasný, chodníky na rovniach už oschli a veselo spievajúce škovránky v nesmiernych plynúcich výškach oznamovali radosť z jari. Iba grance ľadu, ktoré vyhodil Váh na brehy, a sneh v hlbokých úžľabinách i na šíravách strání vysokých vrchov nad horárňou pripomínali nedávnu tuhú zimu.

Po srdečnom a milom zvítaní pýtal si horár dačo zajesť, lebo od svitania nič nejedol. Keď si s chuťou ujedal mastnú bryndzu zo salaša panského baču z belianskych hôľ, zrazu veselo povedal:

„Deti moje, zajtra bude dobrý deň, boh nám opať pomohol k dvanástim zlatým. Dneska som vysliedil brloh medveďa, ktorého s božou pomocou ešte pred východom slnka vám zložím tu pred chalupou. Alžbetka, prichystaj mi potrebné množstvo medu.“

Keď Leopold dojedol skromný obed i večeru zároveň, čoskoro začalo mrkať. Alžbeta priadla, Matilda zasa namotávala priadzu z celého týždňa na motovidlo a pozorne rátala i značila pásma a lakte. Pritom sa veľa pohovorilo o pominutých časoch, o nebohej grófke, veľa o nešťastí v živote a jeho nevyspytateľných cestách. Leopold v príhodnom čase si rád pomudroval a poučoval jedinú dcéru, ochotne teda využil i túto príležitosť a rozhovoril sa o šťastí.

„Darmo hľadajú ľudia šťastie v bohatstve. Zlato pridáva starosti a trvá len do zajtrajška. Čím väčšmi ťa teší jeho ligot a príjemný blink, tým menej si z neho dožičíš.

Darmo ľudia hľadajú svoje životné šťastie v sláve a vychýrenosti. No čím väčšmi sa usiluješ dosiahnuť slávu a chýrne meno hoci aj činmi na všeobecný úžitok, tým viacej závisti vzbudzuješ u spoluobčanov a zrazu sa ocitneš na dne priepasti bez slávy a vychýrenosti.

Darmo hľadajú ľudia svoje šťastie v múdrosti. Keď preštuduješ množstvo kníh a do vedomia ti začnú prenikať lúče svetla, ešte len potom spoznáš, že — nič nevieš.

Darmo ľudia hľadajú šťastie v plných krčahoch a pohárikoch. Omámený nápojom a ponorený do príjemného snenia zabudneš síce na trpkosti svojho života, ale iba na krátky čas. Lebo len čo sa vyspíš z mariva, uvidíš pred sebou ešte viacej životnej trpkosti.

Aj v láske budeš darmo hľadať šťastie života. Dve milujúce sa duše majú aj za najhorúcejšej lásky trpkého nepriateľa v náruživosti a keď rokov pribúda, keď mizne krása — chladne aj láska.

Iba keď ti podá ruku priateľstvo, mení sa smutný svet na radostný raj. Verné a úprimné priateľstvo vynahradí bohatstvo, slávu, vychýrenosť, múdrosť, krčahy aj lásku.“

Za takýchto a podobných rečí sa vonku náramne zmenilo počasie. Mrákavy, čo sa kde-tu ukazovali už od štvrtej či piatej hodiny, zatiahli zrazu celú jasnobelasú oblohu a po utešenom, príjemnom dni nastal pošmúrny večer. Nepríjemne dul chladný vietor a prudký hustý dážď tak preplnil varínske toky, že od vrchu po vrch bolo vidieť iba nesmierne množstvo vody, ktorá sa s náramným hukotom vlievala do Váhu a zahatala cestu od Starých Hradov do Varína.

Alžbeta už odložila kúdeľ, krásna Matilda sa uložila spať a Leopold si chystal potrebné veci na nasledujúci deň, ako si zaumienil — keď zrazu zvonku doletel drsný hnevlivý hlas zastavujúci záprah a pri horárni zastal kočiar, z ktorého zosadal nejaký pocestný a pri schádzaní zo sedliska povedal:

„Jeden parom, či zahynieme medzi zbojníkmi tam alebo tu. Ty, Jano, prenocuješ pri koňoch a ty, Ondrej — ak dostaneme nocľah — prenesieš mi truhličku do chalupy, nabiješ pištole a nevzdiališ sa odo mňa ani na krok!“

Tieto slová veľmi zarmútili pri okne načúvajúceho Leopolda, ktorého prvý raz pokladali, za zbojníka a jeho chudobný domec za zbojnícky pelech.

Cestujúci bol veľkomožný pán ***, ktorý si za predaný vzdialený majetok privážal domov dvadsaťtisíc zlatých, no tmavá noc, nepríjemné počasie a naskrz neschodné cesty ho prinútili pobrať sa za svetlom a vyhľadať nocľah aj v hlbokých horách.

„Pochválen — —“ pozdravil hosť, keď vošiel celý premoknutý do chalupy a vlhkou šatkou si začal utierať mokrú tvár.

„Až naveky. Vitajte, veľkomožný pán, v našej skromnej chalúpke,“ odpovedal Leopold a srdečne sa spýtal, čím by mohol poslúžiť okrem pokojného nocľahu.

Hoci pocestný, túžiaci iba za bezpečným útulkom, viac ráz a otvorene opakoval, že okrem pokojného nocľahu a dobrého srdca nežiada ničoho ani za mak, jednako sa Alžbeta i pekná Matilda usilovali nachystať, čo len dobré mali, a úctivo predložili nesmierne podozrievavému, ustráchanému hosťovi. Jednak ho chceli podľa možnosti upokojiť, lebo každým slovom i dychom prejavoval náramnú úzkosť, jednak aby štedrosť takého veľkého pána žičlivo naklonili svojej očividnej chudobe, ktorú však prevyšovala dobrota a úprimnosť srdca.

No čím srdečnejšie sa Leopold so ženou usilovali cestujúcemu pánovi preukázať svoje služby, tým väčšie podozrenie vzbudzovala a roznecovala uňho ich úprimná ochota, lebo bol naisto presvedčený, že sa dostal do zbojníckych pazúrov. Jedol síce trochu zo všetkého, čo mu v skromnosti predložili, no všetko bez chuti, bez vôle. A každú ich poníženú otázku pokladal za dobre vymyslené osídlo na jeho život a peniaze.

Po neveselom rozhovore všetci túžili za odpočinkom. Pocestnému ustlali podľa jeho žiadosti na zem, pri ňom ležiaci sluha o chvíľu zaspal. Pán mal pri hlave uloženú svoju cestovnú truhličku a z nabitých pištolí neodvážil sa zložiť ruky. A tak nehybne ležal, zmietajúc sa medzi strachom a nádejou, aby bol pripravený stále na obranu — až kým ho nezmohla nesmierna vyčerpanosť a hlboko nezaspal aj on pri truhličke, pištoliach a drichmajúcom sluhovi.

Do jednej hodiny po polnoci sa v horárni nič ani nepohlo, celkom pokojne spal nielen unavený sluha, ale aj vyľakaný cestujúci pán. Okolo jednej sa mu snívalo o zbojníkoch, ktorí paholka nocujúceho v maštali už zmárnili, jeho sluhu práve zaškrtili, keď jeden z nich sa približoval k nemu s ostrým nožom. Uprostred tohto strašného sna sa pocestný zrazu prebudil a — dačo hrozné — Jasne videl, ako Leopold vedľa ohniska pri kahanci osličkou brúsi dlhý, na oboch stranách ostrý nôž.

Už zo strašného sna vyľakaný hosť nevládal vydať ani hláska, iba sluhu potajomky drmal a usiloval sa ho zobudiť, aby mu v prípade napadnutia, o ktorom nepochyboval, mohol rýchlo pomôcť. A tak pán s dvoma pištoľami a zobudený sluha s ostrou šabľou čakali na Leopoldov útok.

O chvíľu Leopold vyšiel s nožom aj žinkami z izby a hosť i jeho sluha ihneď svoje lôžka so všetkým, čo mali, preniesli k dverám, ktoré zapreli a tak znemožnili každému vojsť dnuka. Obaja boli totiž presvedčení, že Leopold vyšiel na dvor iba preto, aby priviedol ostatných zbojníkov, a zaumienili si, že sa budú brániť do posledného dychu, hoci v izbe ostal dostačujúci Leopoldov záloh — žena i dcéra, ktoré dnu spali pokojne a bez pohnutia.

Prešla hodina, dve i tri a strašné hlboké ticho vládlo nielen v celom dome a na dvore, ale aj v horách dookola, takže vyľakaný hosť sa odvážil zabehnúť do maštale po paholka, ktorého už nedúfal nájsť živého — no predsa ho chytro priviedol do izby. Potom všetci traja — už smelšie očakávali zbojníkov.

Začínalo svitať, Alžbeta vstala a pocestný pán sa jej spytoval na muža, kam a prečo odišiel v noci ozbrojený. Práve odpovedala na jeho otázku, keď vošiel dnu zakrvavený Leopold — po príchode paholka z maštale zabudli zaprieť dvere — a naradostený hodil na stienku ohniska krvavý nôž.

„Vďaka bohu,“ povedal udýchaný, „už dávno som nemal také veľké šťastie skoro bez nebezpečenstva.“

Hosť nevedel, čo si má myslieť alebo vravieť. Chytro pribehol k ohnisku, zastal pri krvavom noži a Leopoldovi začal dávať všelijaké otázky a nevyčkajúc odpoveď ani na prvú, zahrnul ho novými a vypytoval sa na všetky podrobnosti z tejto noci. Keď napokon uspokojený zmĺkol, Leopold za utierania spotenej tváre rozpovedal mu celú svoju čudnú nočnú príhodu.

„Veľkomožný pán, akiste vám bolo čudné i hnevalo vás, že som vám spôsobil nepokojnú noc, ale odpusťte — bolo to nevyhnutné, ak chcem vyživiť rodinu. I pri všetkom nadobudnutom vzdelaní som veľmi nešťastný človek. Seba i rodinu — najmä odkedy zomrela blahej pamiatky grófka Klementína — vládzem horko-ťažko vyživiť, aj to veľmi skromne a jedine lapaním a zabíjaním škodlivej zveri. Práve včera zvečera vysliedil som brloh medveďa. To bol ten boháč, na ktorého som pri ohnisku brúsil tento záražec. Moja lesť sa zakladá na tom, že si celú tvár natriem medom, blízko medveďovho pelechu ľahnem si horeznačky na zem a čakám tam so zatajeným dychom ako mŕtvy. Keď vôňou medu vylákaný medveď vyjde von, zastane pri mne a maškrtne mi olizuje z tváre med, vtedy mu nečakane a rýchlo týmto nožom naskrz prekolem šiju. A toto bol už pätnásty medveď, ktorého som šťastlivo skolil jediným bodnutím. Slávna stolica mi za každého vypláca dvanásť zlatých v striebre. Pozrite len na dvor, pán veľkomožný, aké je to medvedisko, čo som ho na žinke dovliekol práve z hory.“

Pocestný pán akoby skamenel, nemohol vydať zo seba slova a hanbil sa, že čo len myšlienkami tak veľmi ukrivdil statočnému Leopoldovi a jeho domu. Vyšiel z izby na dvor a v jeho očiach sa zjavili slzy súcitu.

„Môj milý Leopold,“ prerývane povedal dojatý hosť, „vaša statočnosť a čestný život iste neostane bez odplaty. Nestrácajte nádej, aj na vás sa usmeje šťastie.“

S takýmito povzbudivými slovami sa srdečne odobral z počestného Leopoldovho domu a nasilu vtisol prívetivej a krásnej Matilde do ruky cenný dar, lebo Leopold nechcel prijať nijakú odmenu.

*

Medzitým v kaštieli úspešne dorastal grófov syn Pavol — jediné potešenie zarmúteného grófkinho manžela, dobrého otca a váženého človeka — vychovaný a vyučený vo všetkých veciach, čo vyžadoval jeho grófsky stav a postavenie, na radosť otcovi aj všetkým váženým susedom. Chýbali mu už len väčšie skúsenosti z cudzích krajín a lepšie poznanie iných národov.

Celé okolie si vážilo tohto vzácneho mladíka, no nikto nemal takú radosť pri pohľade naň, nikto si nepásol na ňom tak oči ako horárka Alžbeta, keď sa jej ho dakedy pošťastilo vidieť. Lebo Alžbeta nikam — okrem hrobu grófky Klementíny — nechodievala tak rada ako do kaštieľa, nič radostnejšie neočakávala a nepokladala za vzácnejšie než pozvanie do kaštieľa v isté výročné dni, keď podľa starodávnej obyčaje zemepánov pohostili tam obedom všetkých panských úradníkov.

Keď prišiel určený smutný deň a vychystaný Pavol odchádzal na skusy do ďalekého sveta, horárka Alžbeta bez akéhokoľvek rozkazu alebo pozvania prišla do kaštieľa. Celá rozochvená ledva sa dočkala chvíle rozlúčky. Možno z úprimného citu k mladíkovi, ktorého ako nemluvňa dojčila i pestovala — možno z vďačnosti a úcty najmä voči nebohej grófke Klementíne — možno z vrodenej dobroty odchádzajúceho Pavla objala, vrúcne k sebe privinula a náramne rozcítená omdlela.

Nešťastná Alžbeta, posledný raz si videla Pavla, ktorý ti bol oveľa drahší, než sa doteraz domnieval svet! A keď Alžbeta precitla, zúfalo sa obzerala okolo seba, no Pavol aj so svojím vychovávateľom bol už za troma chotármi a vonku i dnu bolo vidieť iba zachmúrené a smutné tváre.

Alžbetu odviezli do tichej horárne, kde ju dlho neopúšťal smútok a clivota a márne boli otázky nič nechápúceho Leopolda i srdečnej Matildy na príčinu jej rozpoloženia. Iba keď bola reč o nebohej grófke alebo jej synovi Pavlovi, zdala sa Alžbeta veselšia.

Opäť sa priblížil Nový rok, jeden z dní, keď sa do kaštieľa na výročný obed schádzali nielen urodzení susedia, ale aj všetci panskí úradníci.

S Leopoldom a s Alžbetou pozvali aj ich dcéru Matildu, ktorá sa vtedy už podobala rozvíjajúcej sa ruži. Jej ako zamat jemnú tvár neobyčajne zvýrazňovali veľké sivé oči, ktoré priam rozsievali jas všade ta, kam len pozrela táto milá a prívetivá panna. Dlhé vrané vlasy završovali jej krásny výzor. Láskavosť a prívetivosť boli cnosti, podľa ktorých Matildu od ostatných panien rozoznal každý, kto ju čo len raz videl a sa sa s ňou spoznal. S vďačným a dobrým srdcom sa už narodila —

Medzi ostatnými hosťami bol aj grófov priateľ barón N., dedičný pán susedného panstva, so svojím jediným synom Albertom, ktorý sa nedávno po skončení štúdií na vysokej krajinskej škole vrátil do otcovského domu. Bol to urastený spôsobný mladík, no nezrelo namyslený na svoj stav a rod.

Albertovi prvá padla do oka krásna Matilda. Vypytoval sa, kto to je — no keď mu povedali, že je to dcéra tunajšieho panského úradníka, miestneho horára, v tej chvíli zatônila pýcha ostatné jeho dobré vlastnosti a náš rytier si do obeda Matildu viac nevšímal, ba hneval sa na seba, že sa v duši zachvel, kedykoľvek sa predtým jeho oči stretli s pohľadom krásnej a obdivuhodnej Matildy.

Náhoda chcela, že sa Albertovi pri obede ušlo miesto vedľa Matildy. Od samého začiatku sa veselo zhováral so všetkými okrem Matildy, no od nej akoby sálala akási neprekonateľná páľava. Naostatok predsa prehodil niekoľko prázdnych a pýchou kypiacich otázok, na ktoré Matilda odpovedala s vrodenou láskavosťou a dobrotou. Obed sa onedlho skončil a kým sa Albert stačil obzrieť, so všetkými panskými úradníkmi a s milými rodičmi zmizla aj krásna Matilda.

Až teraz začalo Albertovi čosi chýbať — on síce vedel čo, ale hanbil sa za to sám pred sebou. Chodil od okna k oknu s túžbou, že na hradskej dačo zazrie. Ale od Malého Kriváňa i višňovských vrchov tuho dul studený vietor, celou silou sa opieral do kaštieľa, takže všetky okná sa na ňom zatiahli ľadovými kvetmi a — roztúžený Albert nevidel cez ne nič. Vyšiel do ambitu, dolu schodmi zbehol na nádvorie, že uvidí, na čo nechcel ani pomyslieť. No prišiel neskoro a nadarmo.

Keď ho pozývali kartovať, sprvu ani nepočul, po druhom volaní sa so zahanbenou tvárou skromne ospravedlnil, ako mu v chytrosti prišlo na um, že sa necíti dobre.

Za takýchto okolností potom už nemal vôle ani záujmu ostať ďalej v kaštieli, otcovi viac ráz zopakoval vymyslenú príčinu, odobral sa od ostatných hostí a na sedmohradskej paripe sa ponáhľal domov do susedného kaštieľa.

Po šťastnom príchode keď vošiel do svojej izby, s hnevom hodil na stôl klobúk, začal chodiť hore-dolu a zhovárať sa sám so sebou.

„Čo to do teba vošlo, nešťastník! Vari ťa nezmámila láska k akejsi obyčajnej horárskej dievke? Ale si ty len nerozvážny mladík! Či si zabudol, že si urodzený barón, syn cisársko-kráľovského komorníka? Azda ti z pamäti vypadlo, že si vnuk cisársko-kráľovského tajného radcu, že šestnásť dedov a pradedov z otcovej i matkinej strany malo významné kráľovské hodnosti a zastávalo popredné krajinské úrady a sú okrasou i pýchou národnej histórie? To je všetko pravda — ale Matilda je krásna, spanilá a obdivuhodná! Keby len krásna, milá a dobrá Matilda bola grófskou dcérou alebo aspoň zo zemianskeho rodu! Ale nie, vôbec nie — nepravda, to všetko nie je potrebné ku šťastiu! Iba cnosť ľudí povznáša, iba cnosť ľudí zošľachťuje — to je pravda pravdivá, to je jediná pravda, ktorú príroda zlatými písmenami zapísala do zlatej knihy ľudského pokolenia! Podľa toho budeš odteraz myslieť, podľa toho budeš odteraz konať — a budeš šťastný! Ach, Matilda, cnostná, dobrá Matilda, odpusť mi urážku, odpusť mi moje veľké previnenie! Vrúcne ťa ľúbim — zbožňujem, najmilšia Matilda! Nechcem už, aby si bola grófskou dcérou, aby si bola z urodzeného rodu — ty si ozajstná grófka cnosti!“

Tuho a horúco zaľúbený Albert sa takto zhováral sám so sebou a zaumienil si milovať iba Matildu, nech by bol čo ako proti tomu otec alebo celá rodina.

Od toho času sa v pýche vychovaný Albert zmenil, takže sa jáger i ostatní jeho osobní služobníci nemohli prenačudovať prívetivosti a zhovievavosti svojho pána. Keď sa o jeho zmene medzi sebou zhovárali, za najmúdrejšieho sa pokladajúci jáger radostne povedal:

„Chvalabohu, že sa náš mladý barón stal človekom!“

Nasledujúca noc bola pre Alberta najdlhšia a najnepokojnejšia, lebo všetky jeho myšlienky sa krútili len okolo krásnej a milej Matildy. Všetky úsečné a vtipné Matildine odpovede na Albertove zvysoka kladené otázky pri obede si teraz horúco zaľúbený mladík zopakoval vari sto ráz a plný radosti nachádzal v nich potvrdenie iba samej prívetivosti, čestnosti a dobroty rozkvitajúcej panny. A v týchto príjemných myšlienkach najprv zadriemal a napokon hlboko zaspal.

Len čo sa včasráno zobudil, ihneď začal rozmýšľať, ako by uskutočnil svoje predsavzatie — ako by sa mohol zblížiť s Matildou, aby ju odpýtal za včerajšiu nevšímavosť, namyslenosť a panské opovrhnutie, čo dal pocítiť nevinnej dievčine, ako by jej mohol vyjadriť nielen slovom, ale aj činmi, že ju vrúcne ľúbi a chce večne ľúbiť.

Známe je príslovie, že láska sa vo všetkom vynájde. Albert bol vášnivý poľovník, Matilda zasa dcéra horára bývajúceho v hlbokých lesoch — tieto okolnosti bez podozrenia ponúkali najvhodnejšiu príležitosť na splnenie jeho túžby. Jedinou prekážkou však bolo, že vzdialené hory nepatrili Albertovi, ani jeho otcovi, lež do revíru horárne, a tam podľa krajinského práva nemohol svojvoľne poľovať. Nuž si priam ešte tej hodiny so zaliečaním vydrankal dovolenie poľovať aj v horách patriacich do revíru horárne.

Dotiaľ Albert poľovával s množstvom poľovníkov a honcov i so svorkami psov, teraz si však vzal so sebou iba jedného svojho verného jágra a najneschopnejšieho psa, lebo v lesoch nechcel poľovať ani tak na zverinu ako na krásnu pannu. Služobníka zvyčajne postavil na postriežku dakde v hlbokých, vyššie položených horách, skade zavše nadhnal svojmu pánovi nejakú zver — kým zaľúbený pán si vždy vybral miesto čo najbližšie k horám a často nezazrel jedinkého zajaca, lebo myslel a striehol iba na Matildu.

Raz mal jáger ulovených dvoch zajacov aj líšku a keďže sa už začínalo zmrkávať, aj nevolaný zišiel dolu, hľadal Alberta a pritom zbadal — zreteľne videl, že na štyri kroky od jeho pána prebehla utešená srnka, na ktorú však barón ani len nepozrel, ani nevystrelil.

Nahnevaný sa priblížil k Albertovi a bez pozdravu nevrlo povedal:

„Osvietený pán barón, od istého času je to už povážlivé, tuším ohnivý parom, čo vraj sídli v týchto lesoch, vošiel do vás! Čože ste nastrieľali za celý deň? Videli ste vôbec tú peknú srnku, čo pred chvíľkou prebehla popri vás? Ani na človeka netrúbite, ani sa nestaráte, či verný sluha dačo jedol, či nejedol — ba ako vidím, ani flintu nemáte nabitú! Ja teda s vami, osvietený pán, nepôjdem nikam poľovať okrem vašich hôr, lebo som už starý jáger a blázna si zo seba nedám robiť — —“

Chvíľu sluha takto rozprával Albertovi, a Albert mu neodpovedal, sotva ho videl vedľa seba. No na posledné slová sa prebral z príjemného dumania a rýchlo povedal:

„Nefrfli, dedo, tam máš údené mäso, chlieb aj víno, občerstvi sa — a daj mi pokoj.“

Jáger otvoril kapsu a veľmi sa začudoval, že pán sa na poľovačku nachystaného jedla a vína ešte ani nedotkol. No neveľa si z toho robil, jedol s chuťou, potužoval sa a keď už viacej nevládal, pripomenul pánovi, že je už tmavý večer a že sa treba pobrať späť do kaštieľa.

Za najistejšiu spomedzi iných vybrali si cestu, ktorá viedla popri horárni. Albert nevravel nič alebo prehodil iba zopár slov. Tým väčšmi sa roztrkotal červeným vínom rozpálený sluha. Spočiatku rozprával všelijaké poľovnícke príhody, no keď sa približovali k horárni, svojmu pánovi rovno povedal:

„Ej, osvietený pán barón, teraz už dobre viem, prečo od istého času tak radi poľujete v týchto lesoch. Tu je tá holubička, na ktorú nepotrebujete ani jágrov ani psov — a veru máte pravdu. Ja som starý a už nevládny mládenec, no, bohuprisám, dva prsty na ľavej ruke si dám hocikedy odťať za takú holubičku! Keby som bol mladší aspoň o tridsať rokov, istotne by neuletela z horárskej živnosti!“

Albert pocítil radostnú poľahobu až vtedy, keď prechádzali popri horárni, lebo zazrel Matildu pri praslici, no dnu si netrúfal vojsť, hoci ho ustavične trkotajúci a dačo mrmlúci jáger na to navádzal, lebo nevnímal ani jedno jeho slovo. Odtiaľ sa potom usilovali dvojnásobným krokom a do otcovského kaštieľa došiel, keď sa už ozývala hlásnikova trúba.

Takto Albert často poľovával až do samej jari, no nenaskytla sa mu ani raz príležitosť, aby mohol Matilde medzi štyrmi očami vyjaviť svoju skutočnú a úprimnú náklonnosť. Napokon až koncom marca mu v tom pomohla nešťastná príhoda.

V tom čase bola urbárska poľovačka na škodnú zver a zúčastnilo sa na nej všetko susedné panstvo, nechýbal ani Leopold ako horár. Honcov bola veľká sila a nahusto zastali taký kus hory, že poľovníci nestačili strieľať vydurenú zver a nabíjať flinty. Podobne aj Albert — a keď videl, že už nemá nábitkov, chcel si zaskočiť k susedovi po nové, no keď preskakoval neďaleký hlboký jarok, nešťastne sa pošmykol a padol doň, pričom si okaličil nielen hlavu a tvár, ale si zlomil alebo nebezpečne vyrušil aj pravú nohu.

Nešťastie videl najbližší Albertov sused i horár Leopold vedľa neho a s pomocou daktorých iných poľovníkov vytiahli z jarka vzdychajúceho baróna, uložili ho na neďaleko stojaci kočiar a odviezli do horárne, kam čoskoro prišiel aj na poľovačke prítomný dvorský lekár.

Po vyšetrení lekár oznámil, že Albert nemá nohu zlomenú, ale vytknutú. Pri ošetrení Albertovej hlavy, tváre a opuchnutej nohy posluhovala preľaknutá Matilda.

Nieto škody bez osohu, nieto šťastia bez nešťastia. Podobne si musel Albert vytknúť nohu a poraniť hlavu, aby sa splnila jeho vrúcna túžba. Táto smutná príležitosť však bola žičlivejšia o to, že podľa lekárovho príkazu musel chorý ostať v horárni ležať až do vyliečenia nohy. Netreba ani hovoriť, že táto nešťastná príhoda skľúčila a starosťami naplnila nielen otca, ale zarmútila aj všetkých priateľov, známych a susedov, ktorí v poslednom čase zmeneného Alberta mali úprimne radi a vážili si ho.

Prvý a druhý deň mu smutno prešiel vo veľkých bolestiach, ale o zlepšenie Albertovho stavu sa všemožne usilovala starostlivá matka Alžbeta i spanilá Matilda a Albert za nemalých bolestí jedine trpel — jeho čo ako veľká bolesť nebola predsa schopná prevýšiť horúcu lásku, ktorú cítil k Matilde. Veď kedykoľvek priniesla do izby čerstvé obklady, kedykoľvek sa priblížila k jeho posteli, nemohol od nej odtrhnúť oči, hoci ich ubolené z opuchnutej tváre sotva bolo vidieť. Akože ináč — každá pomoc, ktorú Matilda preukázala Albertovi, dvojnásobne osožila, takže stav chorého sa zlepšoval zo dňa na deň. Nevinná panna však príčinu zlepšenia a hojenia úrazov pripisovala iba účinku liekov.

Albertove opuchliny sa už stratili, líca začali nadobúdať zvyčajnú zdravú farbu a Matilde sa zdalo, že nie je to už ten namyslený a povyšujúci sa barón, ako sa prejavil v kaštieli na Nový rok pri obede, ale milý, prívetivý a jemný mladík. Keď mu raz Matilda sama prevínala obväz, prudko jej chytil ako alabaster krásnu ruku a vrúcne jej povedal:

„Krásna a spanilá panna, ako som rád, že som sa skĺzol do jarka a postihlo ma toto ochorenie — bodaj by trvalo celé leto, bodaj by trvalo dotiaľ, dokiaľ sa nedopočujem z vašich milých úst podobné slová. Odpusťte, drahá Matilda — ja vás — ja vaše krásne vlastnosti nesmierne ľúbim — už vtedy som vás vrúcne ľúbil, keď som sa hanbil priznať si túto ozajstnú a celým srdcom preciťovanú lásku — — Odpusťte, spanilá panna, a pochopte verne a opravdivo milujúceho — a vyslovte svoje rozhodnutie, lebo mojou nezmeniteľnou vôľou je — Matilda, a žiadna iná!“ A opäť si jej milú rúčku pritisol na hlasno tlčúce srdce a vzrušením oslabnutý zmĺkol.

Matilda nebola dotiaľ zamilovaná. V tejto chvíli ju celkom zmohla panenská hanblivosť, takže sa chvela na celom tele, tvár jej horela, sklopenými očami nevládala pozrieť na Alberta a žiadalo sa jej byť ďaleko od neho, ďaleko z horárne a tejto izby. Keby jej Albert nebol tak mocne držal chvejúcu sa ruku, radšej by bola ušla do hlbokých lesov a svoju rozpálenú tvár dlhý čas neukázala ani rodičom ani nikomu inému. Ale Albertova ruka akoby zrástla s jej rukou — —

Matilda ešte nevládala prehovoriť ani slovíčko, keď Albert začal znovu a drankavo opakoval otázku:

„Drahá Matilda, iba jediným slovkom — iba mi naznačte, či by ste ma mohli — či by ste ma chceli ľúbiť —“

Matilda sa vzchopila a s vrodenou jej dôstojnosťou mu na to odpovedala:

„Osvietený pán, úprimne a zo srdca vám radím, nehľadajte svoje šťastie v tejto biednej chyži, kde bývajú chudáci, nehľadajte svoje šťastie v láske, ktorú azda ku mne cítite, ktorú vzbudila azda len telesná krása, lebo dievčenská krása netrvá dlho, a keď krása chradne — ako je známe — aj láska chladne. Ja som chudobné horárske dievča, mne stačí málo ku šťastiu — vám zasa veľa treba, vy svoje šťastie môžete nájsť iba v nádherných kaštieľoch.“ To boli prvé slová do ľúbostných osídel chytenej Matildy, pričom sa predsa len nemohla zdržať a aspoň raz sa jagavými očami dotkla veľkých nebosivých Albertových očí.

„Teraz si mi zasa oveľa vzácnejšia a milšia, drahá a spanilá Matilda,“ povedal dojato Albert a opäť si chcel jej ruku privinúť k rozochveným prsiam — no vtedy vošla do izby matka Alžbeta s čerstvými obkladmi. Matilda celá zapálená sa zľakla a prvý raz použila proti matke lesť — v tej chvíli začala z Albertovej nohy odvínať obväz a potom rýchlo odbehla z izby.

„Neuveriteľné,“ vravela si v druhej izbe Matilda, „či som taká krásna, taká vzhľadná, že zatúžila po mne aj barónska krv?“ Pozrela sa teda hanblivo do zrkadla — či si Albert nechce azda robiť žarty z chudobnej dievčiny, lebo tento pyšný magnát ešte pred vyše dvoma mesiacmi ju nepokladal za hodnú slova. Pravda, je možné, že precítené slová mu vychádzajú priamo zo srdca — veď Albert pred Novým rokom nikdy nepoľoval v našich horách! Čo teda zapríčinilo, že od Nového roku skoro každý týždeň aspoň raz poľuje v blízkosti nášho chudobného domu? Veď i jeho starý jáger raz otvorene rozprával, že sa dvorania od Nového roku nemôžu prenačudovať jeho dobrote, prívetivosti a uznanlivosti — — a to bol veru ten deň — tá príležitosť, keď sedel nepokojný Albert vedľa teba pri novoročnom obede! Nezmeniteľne a vrúcne povedal: Matilda, a žiadna iná! Veď máš slobodu najprv sa presvedčiť o svojej úprimnej a skutočnej láske — a potom sa rozhodnúť. Veď z celej jeho prívetivej tváre sa zračí len láska, úprimnosť a skutočná dobrosrdečnosť! To horúce stisnutie ruky, tá nedočkavá vrúcnosť, tie roztúžené oči — — „Aj keď sa nebo na zem a zem na nebo obráti, predsa budem veriť, že ma Albert zo srdca miluje a vrúcne ľúbi. Lež ako sa môže skončiť takáto láska? Albert barón a dedič celého panstva — ty však biedne horárske dievča!“

Vtom vošla do izby matka a vyhrešila Matildu, že taký dlhý čas necháva osvieteného hosťa bez obsluhy.

Teraz veru radšej než inokedy poslúchla matkino napomenutie a ihneď sa ochotne ponáhľala von — no cez krátky pitvor predlžovala cestu čo najväčšmi, lebo sa blížila k Albertovi, ktorému sa ešte hanbila vyjaviť svoju náklonnosť a záujem oň. No za toto otáľanie ju okamžite stihol trest — lebo sotva vošla v rozpakoch do Albertovej izby, vzápätí prichádzali návštevy — Albertov otec, susední páni, Leopold — a tak sa tento deň minul za uzdravovania sa Alberta, ale nežičlivo pre milujúce sa srdcia.

Podobne prešli aj nasledujúce dni, takže roztúžený Albert si mohol iba túžbou a láskou vyhladnutým pohľadom pásť oči na krásnej Matilde.

Ale aj Matilde sa tento čas zdal neobyčajne dlhý — pobehovala z izby do izby, z pitvora na malý dvorec a kým ta došla, zvyčajne zabudla, načo išla a spytovala sa sama seba, čo vlastne chcela v izbe, v pitvore alebo na dvorci — —

Všetko robila vzrušene, nesústredene myslela, vravela a behala, takže matka Alžbeta nemala nikdy toľko dôvodov karhať Matildu. Ale oheň lásky, ktorý Albert založil v prsiach nevinnej a neskúsenej devy, začínal už horieť a páliť — a Matilda si už nežiadala nič iné ako byť čo len minútku osamote s Albertom, ešte raz počuť jeho rozcítené slová — a dačo mu povedať a vyjaviť aj ona — —

Príležitosť sa naskytla onedlho, keď sa Albertovo zdravie natoľko zlepšilo, že mu lekár dovolil opustiť posteľ a poprechádzať sa po izbe. Keď raz Albert sedel pri okne a čítal akúsi knižku, Matilda zazrela zvonku jeho už veselé nebosivé oči a ľahko si našla dôvod vojsť do izby, lebo toho dňa mu ešte nepriniesla čerstvej vody.

Len čo Albert zbadal Matildu vo dverách, rýchle jej vyšiel oproti, jej alabastrovú ruku vzal do svojej a celý rozplamenený láskou povedal:

„Ach, ty nemilosrdná panna, či ma budeš ešte dlho trápiť? Či si ma už dosť nepotrestala za také všedné previnenie? Drahá moja Matilda, jediné moje potešenie!“ a pritom si ju vzrušene pritisol k prsiam.

„Odpusťte, milý barón, vy ste dedič veľkého panstva — moje zemianstvo je cnosť — vaše bohatstvo pozná celý svet — moja chudoba je zatvorená v tomto domci — ale nie — ťažko mi — vôbec nie — — dobrý, úprimný, samopašný mladík — — Už som premožená — Albert môj drahý a milý! Dlho ťa už zo srdca ľúbim — moja láska je úprimná! Budeš sa mi môcť odplatiť rovnako úprimnou láskou?“ A pri tomto láskyplnom rozhodnutí obrátila svoje očká na Alberta, hlavu si oddane položila na jeho prsia a oči jej zaliali slzy ľúbosti, úprimnosti a vnútornej radosti.

Albert sa v tej chvíli cítil najšťastnejším smrteľníkom, aj v jeho očiach sa ligotali slzy lásky a tichučko stekali na Matildine líca. Srdečné objatie a prvý horúci bozk boli výraznými kvetmi tejto chvíle, ktorá navždy urovnala a upevnila úprimnú lásku týchto dvoch holúbkov.

Z tohto ľúbostného a šťastného sna ich prebral príchod kočiara. Matilda sa sotva stačila vyvinúť z objatia milého Alberta a vybehnúť von — a do izby už vzápäť vchádzali Albertov otec a dvorský lekár, ktorí už celkom uzdraveného mladého baróna po srdečnom poďakovaní za opateru odviezli do otcovského kaštieľa.

Od toho času nebolo týždňa, ba vari dňa, že by Albert nebol zašiel ak už nie do horárne alebo okolitej hory — aspoň na najbližší vŕštek, skade by mohol vidieť hoci len okno, pri ktorom jeho drahá Matilda niečo robila alebo čítala. Zverina a vtáctvo nemuseli sa nikoho menej obávať než Alberta — lebo odvtedy nemohol ukrivdiť ani vrabcovi pri ceste, nieto ešte strieľať. Tak si začal vážiť život každého stvorenia — takú zmenu v ňom spôsobila verná a úprimná láska, ktorá sa z oboch strán udržiavala rozličnými spôsobmi.

Aj barón už pobadal Albertovu zmenu a všemožne sa usiloval zistiť príčinu, ba i Albertove styky, každý jeho krok dal sledovať a dozvedel sa všetko, ešte aj to, že nezmeniteľná je synova vôľa vziať si Matildu za manželku. Matildu — jednoduchú horársku dievku! Jeho jediný syn, o ktorom dúfal a od ktorého naisto čakal, že ak aj nespojí bohatstvo s bohatstvom, ale aspoň stav a hodnosť s rovnakým stavom, a tak sa pousiluje staroslávny rod ak už aj väčšmi nepresláviť, tak ho aspoň neponížiť.

Barónov stavovskou hrdosťou prekypujúci hnev nemal hraníc. Už chcel ísť za nepodareným synom, aby mu otcovskou mocou zakázal uskutočniť jeho zaslepené predsavzatie a prinútil ho od neho odstúpiť — no na polceste si uvedomil, že horúcu lásku prudkými chladnými slovami nemožno udusiť. Z vlastnej skúsenosti vedel, že všetky prekážky a ťažkosti, ktoré sa hádžu horúco ľúbiacim pod nohy, oheň lásky ešte rozpaľujú a znásobujú. Zmenil teda úmysel a správal sa i ďalej voči synovi ako milujúci otec a nedal mu najavo svoje myšlienky a tváril sa, že o jeho láske nevie.

Potom chcel Albertovu ľúbostnú horúčku schladiť tak, že mu radil vybrať sa na ďalekú cestu alebo nepretržité zábavy do popredného mesta, kde by jeho oči aj srdce mali dostatok každodennej paše, a tak by mohol pomaly zabudnúť na Matildu. Ale ani to nepomohlo, lebo horúco zaľúbený Albert sa nechcel vzdialiť od Matildy ani na dve míle a na dlhší čas za všetky poklady Indie. A teda v sladkých snoch žijúci syn denne odporoval návrhom starostlivého otca.

Keď otec s týmto nepochodil, pokúsil sa o svoj cieľ iným sľubným spôsobom — začal do svojho kaštieľa čo najčastejšie pozývať na obedy a večerné zábavy hostí a medzi nimi aj krásne dcéry okolitých šľachticov. No Albert pri všetkom jeho úsilí správal sa ako slepý, hluchý a nemý — nič ho nezaujímalo okrem hôr, lesov, horárovho revíru, horárne a — Matildy. Čo len slovo z Leopoldových príhod v jeho revíri a horách bolo mu milšie než všetok prepych zhromaždený v otcovom kaštieli. A keď už napokon celkom zunoval tieto časté návštevy, nebadane opustil zídených hostí aj otca a odbehol na svojej paripe do horárne za milovanou Matildou, aby jej aspoň cez okno zaželal dobrú noc a sladké sny. Keď sa potom hostia z kaštieľa rozchádzali, otcovi sa už ukázal veselší.

Otec videl, že takto sotva zabráni, aby sa nízka krv horárovej dievky nepomiešala s barónskou krvou. Vyskúšal ešte poslednú možnosť — svoj zámer chcel dosiahnuť peniazmi a pomocou susedného grófa, v ktorého zemepanských rukách bola moc a od nej záviselo šťastie alebo nešťastie Leopoldovej rodiny. Zašiel preto ku grófovi a prosil ho, žeby jednak náradou a jednak príkazom dohnal svojho horára a jeho ženu Alžbetu, aby sa Matilda vzdala nežiadúcej lásky k Albertovi. Za to dostane statočného a poriadneho muža, do daru päťtisíc zlatých. No ihneď jej majú odbaviť svadbu, ktorej náklady a celú nevestinu aj ženíchovu výbavu uhradí barón.

Chudák gróf krútil hlavou nad takou neľahkou žiadosťou, lebo horár Leopold patril medzi jeho najvernejších a najobľúbenejších služobníkov, Alžbetu mala zasa veľmi rada nebohá grófka Klementína, na ktorú nemohol zabudnúť — a Matilda bola krstná dcéra. Gróf nemal rád starosti a jedinou jeho starosťou bol šťastný návrat syna Pavla. No obdarovanie bolo pekné a Matildino šťastie s takým krásnym začiatkom možné — a s Albertom nešťastie isté. Preto na druhý deň dal zavolať Leopolda do kaštieľa.

Ani Leopold ani gróf nepoznali nič z tajomstva, a preto sa veľmi ľahko dohodli. Ustrašený Leopold neprestával zemepánovi bozkávať ruky za také neslýchané Matildino šťastie. Iba nedávno sa čosi len tak okľukou dozvedel o láske medzi Albertom a Matildou, no múdro a pravdivo povedal, že Alžbeta ako matka vie o celej veci istotne viacej. Gróf teda i ju dal na druhý deň zavolať.

Medzi Alžbetou a grófom vznikol nasledujúci rozhovor:

„Iste vieš, prečo som ťa dal zavolať,“ povedal gróf.

„Vari preto, za čo som sa prvý raz v manželstve včera večer a celú noc vadila s Leopoldom?“ Alžbeta na to.

„Tvoja dcéra Matilda udržuje s mladým grófom Albertom obom škodiacu lásku, ktorá sa nemôže skončiť šťastne.“

„Daktorá dcéra azda áno — moja dcéra však nemôže milovať a nemôžu ani ju milovať — —“

„A predsa je tak, netaj! O tejto nešťastnej láske istotne vieš —“

„Čosi viem — no nepokladám to za nijaké nešťastie, keď sa milujú rovnocenní.“

„Akíže rovnocenní? Veď barón Albert a Matilda nie sú rovnocenní!“

„Pravdu vravíte, osvietený gróf,“ povedala preľaknutá Alžbeta, „no predsa, keď je Albertova láska taká úprimná, horúca a veľká, ako je Matildina — teda je rovnocenná!“

„A jednako nešťastná a pre oboch škodlivá. Ak prehovoríš Matildu, aby sa vzdala tejto škodlivej lásky, dostane od baróna dobrého a statočného muža, päťtisíc zlatých na ruku a všetku výbavu pre seba i mladého zaťa!“

„Žiadate nemožné, osvietený gróf! Nič tak ťažko neznáša násilie, moc, rozkaz ako horúca láska. Matka, nešťastná matka nemôže nútiť, ani rozkázať — otec nemá právo a možnosť — dcéra poslúcha prirodzenosť a vlastný cit —“

„Rozprávaš tu daromné a nemúdre reči, lebo dar päťtisíc zlatých —“

„V každom prípade je menej ako štyridsaťtisíc celoročného dôchodku, ktoré môže Matilda obsiahnuť ako budúca barónka!“

„Rozváž si túto znamenitú príležitosť — poraď sa a rob, čo ti radím i ja.“

„Nie, osvietený gróf, lebo drahej pamiatky nebohá grófka Klementína — výročný deň smrti ktorej zajtra svätím v kaplnke ako každý rok — dnes v noci po zvade s Leopoldom, keď muž zaspal, zjavila sa mi v izbe bledá a smutná — hrozila sa mi a prosila. Okolo jej hlavy som prečítala slová: Nepredaj Matildu! Čas ruže prináša!“

Tento vymyslený sen odňal rozclivenému grófovi vôľu ďalej radiť alebo rozprávať. Alžbeta zmĺkla a vzdychajúci gróf si začal šatkou utierať slzy. Ešte chcel rozhovor dokončiť a vysloviť svoje rozhodnutie, keď ako vietor dobehol Albert aj s niekoľkými susednými pánmi a žiadali ho o dovolenie poľovať aj s honcami na budúci deň v horách Leopoldovho revíru. Alžbeta odišla s pevným predsavzatím, že Albertovu a Matildinu úprimnú lásku ubráni, pokiaľ len bude môcť, a tak oddiali od nevinnej dievčiny všetku krivdu.

Nasledujúci deň bol významný — bol to deň predčasnej smrti grófky Klementíny — bol to deň, keď skonávajúca Klementína tajne zverila Alžbete do opatery Matildu, hodnoverné písma i drahocennosti. Tento deň Alžbeta so spanilou Matildou už sedemnásty raz zasvätili v kaplnke pri hrobe Klementíny. Nič teda nemohlo Alžbete zabrániť, aby nezachovala tento chvályhodný zvyk. Leopold odišiel včasráno, lebo mal na starosti poľovačku vo vzdialenejších horách. Matka Alžbeta pre starosť i obavy o neistú budúcnosť a krásna Matilda zasa pre horúcu lásku nemohli spať ďalej, keď slnko začalo na rozohrievajúcu sa už zem rozsievať prvé lúče svojho jasu.

Jasné slnko oznamovalo utešený jarný deň. Vtáctvo okolo horárne krásne spievalo, oblaky — pred východom slnka ešte s desivým čiernym výzorom — ožiarené zlato rozsievajúcimi lúčmi zaraz zmenili strašlivú farbu a zjasneli do sivasta. Mrákavy zo všetkých strán sa ťahali k hrebeňom najvyšších vrchov, za ktorými napokon po dlhšom plávaní zmizli. Nastal krásny deň.

„Znovu sa vrátil ten smutný deň, keď moja — tvoja — keď mnohých ľudí dobrá a opravdivá matka sa odobrala na večnosť,“ povedala Alžbeta zamyslenej Matilde „Vezmi si modlitebnú knižku, dievča moje, a ako každý rok poďme aj dneska do kaplnky zasvätiť tento smutný deň — ponáhľajme sa k tomu drahému hrobu! Pros boha, Matilda, aby na orodovanie slávnej matky Klementíny ti milostivo vyjasnil budúcnosť.“

Nikdy sa Matilde nezdala taká smutná a taká dlhá cesta, ktorá od horárne do kaplnky trvala pol druhej hodiny. Kedy-tedy prehodili slovko alebo kráčali mĺkvo, no keď prišla do spomienky Klementína, Alžbeta sa nemohla ovládať a z ustarostených očí jej tiekli ľútostivé slzy.

Nábožnú tichosť v kaplnke prerušila zrazu veľká zmena počasia — obrovským snehovým vrchom podobné búrkové oblaky zatiahli dookola celú oblohu. Sotva obe dokončili vrúcne modlitby, strašná búrka už hrozila zdrúzgať celý kraj. Ustráchané pútničky neboli ešte ani v polceste, keď Alžbeta zreteľne zazrela, že do veľmi známej jej doliny udrel blesk — a hneď v tej chvíli vybĺkol stade vysoký plameň.

„Ach, beda!“ vykríkla Alžbeta. „To iste horí naša horáreň. Vidíš, Matilda, tie dve vysoké jedle, čo stoja pri našom dome? Vidíš, ako spomedzi nich vyšľahuje čoraz strašnejší plameň? Nešťastný deň, nešťastná hodina, nešťastná myšlienka! Leopold z domu ďaleko, doma ani živej duše — dvere všetky pozatvárané.“

V náramnom ľaku sa ponáhľali dvojnásobne.

Alžbeta sa veru nemýlila — lebo blesk skutočne zasiahol Leopoldovu maštaľku, od ktorej sa oheň začal rozširovať a hrozil zničiť celé imanie chudobného horára.

Alberta vábila horúca láska nie ta, kde bola toho dňa poľovačka, ale bližšie k horárni. A keďže už viac ráz poblúdil, vzal so sebou i starého jágra. Keď sa už každú chvíľu mala strhnúť búrka, ponáhľali sa obaja k horárovmu domcu, kde sa chceli uchýliť. No našli všetko pozatvárané, ostali teda na podstienke pod strechou, aby vyčkali alebo domácich, čo by otvorili, alebo koniec hrozného nečasu — keď zrazu do maštaľky šibol blesk a celá hneď vzbĺkla plameňom.

Albert s nemalou odvahou a silou usiloval sa zachrániť, čo sa aspoň dalo. Vyvalil maštaľné dvere, vyhnal von i z dvora vypustil jalovičku, ktorú opatrovala sama Matilda. O drevenú maštaľ sa viacej nestaral, zachrániť chcel aspoň to najhodnotnejšie a najcennejšie z Leopoldovej chalupy. Zamknuté dvere vyvážiť alebo vyvaliť bola robota na malú chvíľku. S jágrovou pomocou už povynášali, čo pokladali za najlepšie a najpotrebnejšie, keď sa plamene prehoreli aj do izieb.

V tej chvíli dobehla poloomdletá Alžbeta i s Matildou a už zďaleka s krikom sa domáhala iba na truhlu v pitvore. Porozumel jej Albert a hoci preháralo už aj do pitvora a chytali sa vonkajšie dvere, predsa skočil dnu a vyniesol von truhlu, ktorú potom nevedel nijako otvoriť, veko vyvážil teda sekerou a našiel v nej iba všelijaké zbalené písma a skrinôčku s nápisom, čo aj v tom úľaku stačil ešte rýchlo prečítať: Veno mojej krstnej dcéry Matildy — a odovzdal ju bedákajúcej Alžbete. Hneď ako vybehol z pitvora, plamene pohltili nielen vonkajšie dvere, ale aj celý domec, takže všetka pomoc bola už márna.

V tej chvíli zabudla Alžbeta na celé nešťastie, Alberta srdečne objala a natešená mu povedala:

„Vám, osvietený barón, odo dneška sme obe zaviazané preveľkou vďakou!“

Potom privinula na prsia Matildu a s chvejúcim hlasom sa jej prihovorila:

„Matilda, božská opatera ochraňuje teba i tvoje budúce šťastie — Iba pár chvíľ a nebola by som prežila nasledujúce nešťastie — Moja vina je najväčšia — ja som veľká hriešnica — stihol ma boží trest — —“ a pritom jej horúce slzy padali na Matildinu tvár.

Ani Albert ani Matilda nepochopili nesúvislé slová Alžbety, ktorá sa celá triasla, napokon klesla na zem a žiadala si čerstvej vody a pokoj. Obdivaja ju tešili, ako sa len dalo, a so žiaľom pozerali na dohárajúci oheň. Zároveň mysleli na smutné následky tohto nešťastia. Matilda nevedela akosi pochopiť, že jej gazdovlivá matka sa neusilovala zachrániť radšej medený kotol, čo v kuchyni akiste vyšiel navnivoč, ale zbytočné staré papiere a chatrnú truhličku. Chúďa Matilda nemala ani potuchy, že zachránené staré písma a truhlička skrývajú v sebe také veľké poklady.

Chýr o tomto nešťastí dostal sa aj do kaštieľa. Panský úradník poslal síce hneď náležitú pomoc horárovmu domcu, no prišla neskoro, lebo oheň besnil tak ukrutne, že za hodinu bol celý horárov majetok v plameni, a čo sa nestačilo zachrániť spočiatku, ostatné sa už nedalo, lebo mohutné plamene by si boli vyžiadali obete. Na miesto nešťastia priviezol sa i gróf, ktorý síce málo rozprával, ale viacej rozmýšľal. Keď zazrel rukami zalamujúceho Leopolda približovať sa k pohorenisku domca, vyšiel mu smutný oproti, stisol mu ruku a utešoval ho:

„Leopold môj — pánboh dal, pánboh vzal, nech je pochválené jeho meno. Nebedákaj, ani sa nesužuj starosťami — ja som majetný, ty si verný služobník so zásluhami. Tvoja škoda je i moja škoda — všetko, čo znivočil ukrutný oheň, opäť nájdeš vo svojom domci, ktorý tu s božou pomocou bude opäť stáť.“

Kým ho gróf takto utešoval, došli k pohorenisku vyslané panské vozy a súcitný gróf všetko, čo sa zachránilo, spolu s horárovou rodinou dal previezť do kaštieľa, kde mali bývať, kým sa na vyhovujúcom mieste nepostaví nová horáreň.

Albertovi nemohlo byť nič milšie ako táto zmena — lebo čo mu život oblažovalo, dostalo sa k nemu bližšie. A keď viac ráz počul reči o novej horárni, dúfal, že aj nový dom zasa zhorí a jeho milá Matilda sa opäť dostane do kaštieľa. Tým nepríjemnejšia bola táto vec jeho otcovi, ktorý by bol radšej zaplatil desaťnásobnú hodnotu celej škody, než videl Matildu tak blízko svojho sídla. Napokon sa mu však predsa podarilo zvábiť na krátky čas Alberta do Prešporka, čo už dávno zamýšľal, aby ho na zhromaždení predstavil veľmožom.

Medzitým sa odohrali závažné udalosti, neslýchane meniace viaceré životy. Alžbeta už niekoľko dní nemohla spávať — jej náramná úzkosť znepokojovala Leopolda, Matildu i láskavého grófa a všetkých známych.

Keď sa ju raz gróf usiloval upokojiť a tešiť, pred kaštieľom zaznela poštárska trúba a grófovi poštový paholok odovzdal pilnú štafetu, ktorá došla z Nemeckej.

V hodnovernom liste sa ohromenému grófovi oznamovala nečakaná smrť jeho jediného syna Pavla, ktorý sa v Hamburgu už pri návrate do vlasti odobral z časnosti na večnosť. Gróf po prečítaní správy strašne vykríkol:

„Už mi nič neostalo, čo mi bolo milé a drahé! Ukrutný a nemilosrdný osud!“

Zúfalá Alžbeta, keď jej gróf s plačom prečítal túto smutnú novinu, nesmierne rozžialená ako bez rozumu chytila ho prudko za ruku a skríkla:

„Nie, osvietený gróf, nesmúťte — váš syn neumrel — vám ostala vaša radosť — jedine ja som nešťastná matka!“

„Alžbeta — utíš svoj žiaľ a ver mi — že táto chvíľa je pre mňa najsmutnejšia,“ tíšil ju gróf.

„Nie — vôbec nie — Ach, ďalej to už nemôžem držať v sebe — Nie je to pravda, gróf! Vám syn neumrel, vaše dieťa žije!“

„Alžbeta, čo si sa pomiatla?“

„Nie — gróf! Vôbec nie — vaše dieťa žije — je krásne — utešené — dobre vychované, — čestné, spanilé — hodné svojho otca! Ja som veľká hriešnica — celé tajomstvo vyjavím — —“

„Hovor teda — o čo ide?“

„Žiadam prítomnosť dvoch členov súdu — a chcem i vtedy byť s vami osamote. Popoludní poviem viacej —“ a nato ihneď a chytro odišla.

Preľaknutý gróf nevedel, čo si má myslieť alebo aký úsudok si urobiť — Alžbetu pokladal za pomätenú. „Ale prečo žiadala prítomnosť sudcov? Čo chce vyjaviť pred súdom? Vari že môj syn neumrel — že moje dieťa žije — že nie ja som nešťastný, ale ona je nešťastná? Ba, to sú nerozumné myšlienky — to neomylne nasvedčuje, že chúďa Alžbeta tým posledným nešťastím — — No nemôže to byť na škodu, súd nie je ďaleko — a zakrátko uvidíme, čo Alžbetu trápi.“ Ihneď preto poslal úradníka po dvoch sudcov. O tomto všetkom nič nevedeli ani Leopold ani Matilda. V kaštieli sa hovorilo iba o tom, že mladý gróf Pavol nečakane umrel — a starý gróf nikoho neprijíma.

Medzitým pribehla ku grófovi Alžbeta s narýchlo zviazaným batôžkom a onedlho sa ustanovili aj povolaní prísediaci súdu. Utrápený gróf sa ocitol medzi zúfalstvom a nádejou, a tým netrpezlivejšie očakával Alžbetinu výpoveď, čím väčšmi sa mu zdalo, že sa od vyhorenia horárne tvárila už akosi veselšie, akoby na to zabudla, a ukazovalo sa, že i rozum má v poriadku, ba preukázala neobyčajný zmysel pre skutočnosť, keď po vyložení písem z batôžka začala grófovi a sudcom rozprávať:

„Široko-ďaleko je známe, že slávnej pamiatky grófka Klementína za štyri roky najšťastnejšieho manželstva svojmu veľaváženému manželovi porodila samé dcéry, z ktorých ani jedna neprežila štvrť roka. Jedinou túžbou jej manžela bolo narodenie syna, čo si vrúcne žiadala i cnostná grófka a prosila oň všemohúceho boha a často putovávala k zázračnej Panne Márii.

Ako tieto písma hodnoverne potvrdzujú, z božej vôle sa pani grófka znovu dostala do požehnaného stavu — čo sa na moje šťastie či nešťastie priam v rovnakom čase stalo i mne. Podľa týchto písem odvtedy je takmer osemnásť rokov.

Dobrá, cnostná a lásky hodná grófka vo všetkom sa usilovala vyplniť vôľu najmilšieho manžela. Chápala jeho vrúcnu túžbu po synovi, no zároveň sa obávala o jeho lásku a vernosť aj naďalej, ak by mu opäť porodila dcéru. Rozhodla sa teda za každú cenu vyhľadať v rovnakom čase narodeného chlapčeka, aby ho mohli za veľkú odmenu vymeniť s jej prípadným dievčatkom. Ja ako najponíženejšia a najvernejšia služobnica urobila som s grófkou Klementínou takúto dohodu, čo potvrdzujú i tieto písma —“

„Pre milosrdenstvo božie, Alžbeta, povedz už konečne, kde je moje dieťa, ktoré nepoznám — a ktoré ešte nepocítilo otcovskú lásku!“ zvolal gróf.

„Len trpezlivosť, osvietený gróf, lebo takúto závažnú vec treba hodnoverne doložiť — — Božia vôľa,“ pokračovala Alžbeta, „že som práve ja o deň skôr porodila, ako prišli na grófku Klementínu pôrodné bolesti. Obe deti naraz pokrstili vo varínskom kostole — Ach, osvietený a dobrotivý gróf — môj syn Pavol už nežije,“ s plačom rozprávala Alžbeta, „už ho niet — Vaša dcéra, cnostná, krásna dcéra — hodna svojho otca — žije! Vaša dcéra je — — Matilda! Tu sú o tom všetky hodnoverné písma — s nápisom dobrotivej grófky Klementíny: Nech postihne kliatba toho, kto prečíta tieto písma za života môjho syna Pavla!“

„Matilda — moja dcéra Matilda!“ vykríkol radostne gróf. „Matilda žije! Ako by som ti neodpustil, drahá Klementína — ako by som neodpustil tebe, Alžbeta, za takú utešenú premenu, ktorá mi rozžiarila srdce! Preveľká je ženská ľstivosť — Až teraz mi prichádza na um tá smutná rozlúčka s Pavlom, keď som ho vyslal do sveta — až teraz rozumiem tvojim raňajším a všetkým ostatným rečiam — Ale kde je Matilda, jediná moja dcéra?“

Kým sudcovia prečítali hodnoverné písma a rozsúdili celý príbeh — Alžbeta doviedla ku grófovi milú a grófke Klementíne veľmi podobnú Matildu, ktorú už aj s Leopoldom oboznámila s celým prípadom.

Rozradostený gróf prvý raz pritisol k svojmu srdcu dcéru Matildu a rozcítene opakoval jej meno. Podobne aj Matilda v nesmiernom dojatí vládala vysloviť len vzácne slovo otec.

Zvyšok toho dňa — celý večer, ba skoro celú noc im prešli rozprávaním, tešením sa a v skutočnej otcovskej a detskej radosti. Matilda sa s opäť nájdeným otcom láskala alebo s vrúcnou vďačnosťou objímala Alžbetu a Leopolda, svojich domnelých rodičov, a odporúčala ich do otcovej priazne a milosti.

Na druhý deň ráno dal prešťastný gróf zavolať do svojej miestnosti Leopolda i Alžbetu a povedal im:

„Milý Leopold a drahá Alžbeta, zaviazaný som vám veľkou vďakou. Vy ste sa nielen o moje hory, nielen o moje hospodárstvo, ale najmä o moju jedinú dcéru starali — opatrovali ju — vychovávali a uchovali mravnú a cnostnú — Mám pre vás vyhovujúce služby, a keby som aj nemal, ako zemepán sa môžem o to postarať — No vy si zaslúžite viacej, než je čo aká služba — vy potrebujete pokoj — životnú pohodu bez starostí. Matilda nemôže bez vás žiť — ty, drahá Alžbeta, zostaneš navždy Matildinou matkou a ty, milý Leopold, mojím priateľom. Dokiaľ nás pánboh ponechá pri živote, spolu budeme bývať v kaštieli. Váš rozkaz bude platiť toľko čo aj môj — No ešte dačo.

Albert vrúcne miluje Matildu — a ako som spozoroval, i ona jeho. Aby sme zo šťastia toho dňa mohli mať aj my plnú radosť, nikomu ani slovo o tejto veľkej zmene, kým nepríde príhodná chvíľa. Ja vôbec nič nemám proti tejto láske, lebo sa tak nespoja iba dve rovnako úprimne ľúbiace srdcia — ale aj dve susediace dedičné panstvá. Aspoň Albert a jeho otec sa o tejto príhode nesmú nič dozvedieť!“

Potom sa vzrušený gróf pobral do Matildinej spálne a našiel ju polooblečenú pri rannej modlitbe.

„Ako si sa vyspala, drahá moja dcéruška? Čo sa ti prvú noc snívalo?“ opýtal sa milo gróf.

„Ach, najmilší otecko, videla som celý kaštieľ v ohni —“ odpovedala Matilda.

„To je dobré znamenie, dcéruška — ešte dnes dostaneš do rúk veľa peňazí — A ešte čo?“

„Cez naše izby sa prechádzal mŕtvy mládenec vo sviatočných šatách —“

„To je ešte lepšie — Onedlho bude v dome veselie — A ešte dačo — vari o našom susedovi?“

„O tom nepoviem nič —“

„Ale predsa len povedz, úprimná dcéruška — ak sa ti voľačo snívalo — Ako vidíš, dobre je vedieť také veci.“

„Teda úprimne,“ a pritom srdečne objala milého otca, „snívalo sa mi o Albertovi, susednom barónovi, ktorému jedinému môžem ďakovať za svoje terajšie šťastie i za takého ctihodného otca.“

„O Albertovi — o tom prelietavom mladíkovi, ktorému nič nie je sväté — ktorý tu miluje a tam sa žení?“

„Och, to nepravda — krivda — zloba sveta! Albert je vážny, rozvažitý, dobrý a milý mladík — Stálosť je jeho najkrajšia vlastnosť — —“

„Matilda, dcéra moja, veľmi zapálene rozprávaš o Albertovi — A si taká istá o jeho cnostných vlastnostiach?“

„Isteže, najmilší otecko! Albert opovrhol hodnosťami, stavom, bohatstvom — zaľúbil si horársku dievčinu — pre ňu musel podstúpiť mnoho pokušení — a predsa ňou neopovrhol.“

„A tá horárska dievčina?“

„Je vaša dcéra Matilda, najmilší otecko — ktorá už dávno Alberta horúco ľúbi, ktorému ďakuje za všetko terajšie šťastie a ktorú i on zo srdca a úprimne ľúbi — Či si nezaslúži rovnako úprimnú lásku aj od grófskej dcéry ten, kto tak verne a úprimne ľúbil a mal rád horárovu dcéru?“

„Matilda, veľkú radosť si spôsobila svojmu otcovi! Tvoja vôľa je i mojou vôľou — i ja poznám Alberta ako statočného a čestného mladíka. Čo si si vyvolila ako horárova dcéra, drž si aj ako grófka! Albert bude tvojím mužom a mojím drahým synom. No nezaškodí ešte raz ho podrobiť skúške. Keď som išiel sem k tebe, začul som, že sa Albert s otcom vrátili neskoro večer domov. Ty sa sviatočne obleč — ja zasa ihneď pošlem po Alberta i jeho otca.“

Gróf sa nato pobral von, odoslal kočiar do susedovho kaštieľa — a sotva vydal čeľadi každodenné rozkazy, už tam bol barón s Albertom a dobrí susedia i priatelia sa srdečne zvítali.

„Vitaj, susedko,“ potešil sa gróf a objal priateľa, „ako sa ti vodilo?“

„Zle — veľmi zle,“ odpovedal barón a s dovolením grófa prikázal Albertovi, aby sa tým istým kočiarom vrátil domov a priniesol grófovi adresovaný list, ktorý zabudol priniesť.

„Zle teda — zle? Ale prečo?“

„Sused môj, už si neviem ďalej poradiť — Dúfal som, že aspoň trochu pomôže toto krátke odlúčenie — no nijaký osoh, ba očividná škoda — lebo Albert nič nevraví — nič nepočuje — nič nevidí — — iba obyčajnú horársku dievku má na mysli.“

„Ľutujem ťa, drahý sused, i mňa to mrzí — no čo by pomohlo?“ gróf na to.

„Nič — zo dňa na deň horšie — Ešte pribudlo aj to nešťastie, že ti zhorela horáreň a nešťastná dievka sa dostala bližšie do tvojho kaštieľa — Akoby sa nebesia spikli proti mne!“

„Susedko, táto nešťastná dievka je grófka. — Neľutuj — netráp sa — táto obyčajná horárska dievka je moja vlastná dcéra Matilda!“ A gróf vyrozprával barónovi celý príbeh.

„Neslýchaná vec — Matilda tvoja dcéra! Ach, sused môj drahý — — tento milý, utešený poklad je tvoja dcéra, grófska krv? Či som šťastný otec!“

„Albert je statočný a cnostný mladík — a kto ľúbil horársku dievku, nech si má i grófku. Rozhodol som sa ešte dnes odbaviť zásnuby, preto som ťa pozval sem do kaštieľa. Dožič mi tú radosť — — Aha, vracia sa Albert.“

Doma zabudnutý list odovzdal Albert grófovi. Rozradostený gróf nemal ani čas pokojne prečítať list, lebo sotva doň pozrel, obrátil sa k Albertovi a vypytoval sa ho, či tam videl veľa krásnych dievčeniec, kde sa zdržiaval niekoľko dní.

„Pravdaže, gróf, krásnych dosť — to sa ľahko zbadá i spozná — Ale či sú aj také čestné, cnostné a dobre vychované — — tie najhlavnejšie hodnoty možno iba vyskúšať,“ odpovedal grófovi Albert.

„Ale také sú len predsa ako horárska dievka, pre ktorú tratíš rozum?“

„Nikto — ani gróf — nemá právo vysmievať sa zo vzácnej a príkladnej cnosti — a odsudzovať jej ctiteľa. Dakomu sa na svete všetko páči, inému zasa nie — no cnosť na celom svete vždy, každý a všade musí uznať!“

„Ale keď dostaneš takú istú cnostnú a i grófku?“

„Aj tak dám prednosť Matilde — cnosti, záväzku a čestnému slovu!“

„Drahý môj Albert,“ gróf na to, „môj rod obšťastnila radostná novina — našiel som svoju dosiaľ nepoznanú dcéru — — Dcéra je krásna — cnostná ako Matilda — je grófka — Ja i tvoj otec radi by sme obe susediace panstvá spojili v jednom rode. Ja ti vďačne dám svoju dcéru, čo je vôľa i tvojho dobrého otca — Vyplň moju žiadosť i vrúcne želanie svojho starostlivého otca.“

„Vašu dcéru si budem vážiť — no inú okrem Matildy nemôžem ľúbiť — a nezmámi ma ani zlato, ani striebro, ani panstvá, ani iná hoci dokonalejšia krása. Jedine Matildu, a nijakú inú!“

„Ale moja dcéra sa tiež volá Matilda — celkom sa podobá horárovej Matilde.“

Barón medzitým otvoril zrazu dvere, na susednej miestnosti, kde Matilda počúvala celý tento rozhovor — a v grófskych šatách pribehla k Albertovi — ľúbezná, krásna, spanilá — ako ju ešte doteraz nikdy nevidel — srdečne ho objala, pričom vládala vysloviť iba „Albert môj“.

Podobne i Albert, ktorý o ničom nevedel a mysľou mu vírili rozličné domnienky, vzrušene pritisol Matildu k prsiam a chvejúcim sa hlasom povedal:

„Kde sa tu berieš, Matilda?“

Obidvoch natešených otcov dojímala vrúcna láska detí a slzy, ktoré im zarosili oči, usilovali sa utajiť a zároveň utrieť šatkami.

V tej chvíli chytil gróf Matildinu ruku a vložil ju do Albertovej ruky so slovami:

„Matilda je moja dcéra — dávam ti ju, čestný Albert, ako odmenu za príkladnú vernosť a úprimnosť — Pánboh vás posilňuj a požehnaj vo vašich cnostiach!“

Keď šťastný pár požehnal aj barón, zavolali Leopolda i Alžbetu, podobne všetkých obyvateľov kaštieľa a v ich prítomnosti sa odbavili zásnuby. Nasledujúcu nedeľu bol potom sobáš, na ktorom sa zúčastnili všetci susední zemepáni a so záujmom počúvali tento neobyčajný príbeh.

Pri obede — už po požehnaní manželského zväzku varínskym farárom — odovzdala verná Alžbeta mladej neveste dar grófky Klementíny — tajne venovanú skrinku s nápisom: Veno mojej krstnej dcéry Matildy. Dnu boli veľké cennosti zo zlata, striebra, drahokamov a peniaze, čo grófka poručila vymenenej dcére zrejme ako náhradu za stratené grófstvo.

Veľmi šťastné manželstvo Alberta a Matildy vyrušil iba zármutok pri smrti otcov, ktorí sa pobrali jeden po druhom. Matilda drahého otca dala pochovať k matke Klementíne do kaplnky, ktorú často navštevovala. Od tohto času spojili sa obe panstvá.

Matilde sa splnilo ešte jedno jej vrúcne želanie — že svojmu pestúnovi Leopoldovi a pestúnke Alžbete, ktorí zahrnutí úctou do smrti žili v kaštieli, mohla sama zatlačiť vyhasnuté oči.