ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa v turčianskej obci Rakovo, pochádza zo zemianskej rodiny. Rakovskovci boli pôvodne chudobná a bezvýznamná zemianska rodina, no zásluhou Martinovho strýca Juraja Rakovského, ktorý bol v službe Ferdinanda I., a ktorý zastával viaceré významné funkcie, sa z Rakovskovcov stala významná a bohatá rodina a jej členovia mali dobré vyhliadky do budúcnosti. Práve strýcovi Jurajovi Martin Rakovský vďačí za svoje štúdiá a zrejme aj za prvé kontakty s poéziou, aspoň to sám tvrdí v básni, ktorú napísal po strýcovej smrti: „On mi dôrazne kázal sa záujmom Pallady oddať, / keď ma priviedol prvý do jaskýň pieridských múz.“< >

Martin Rakovský študoval v Kremnici, Bardejove, Brašove a vo Wittenbergu. O kremnických štúdiach sa toho veľa nevie, takisto o štúdiach v Brašove sa vie len z jeho básne Vznešenému pánovi Ladislavovi Mossocimu, kde sa o svojom študijnom pobyte zmieňuje len okrajovo v dvojverší: „Keď som v Transylvánii počas štúdií býval, / Dáciu obľúbil som si, obľúbil som si jej ľud,…“. Viac vieme o jeho štúdiách v Bardejove a vo Wittenbergu.

V Bardejove študoval u humanistu Leonarda Stöckela, ktorý naňho mimoriadne zapôsobil, pretože mu vo svojej neskoršej básnickej tvorbe venoval veľkú pozornosť. Už vo svojej prvej zbierke ho menoval v básni venovanej bardejovskému spolužiakovi Imrichovi Czanádimu, ktorého žiadal, aby bol verný učeniu ich spoločného učiteľa Leonarda Stöckela. Po štúdiách v Bardejove (asi 1548 – 1554) zrejme nasledoval krátky štúdijný pobyt v Brašove, no už v marci roku 1555 sa Martin Rakovský zapisuje na univerzitu vo Wittenbergu. Na tomto jeho rozhodnutí mal zrejme zásluhu jednak jeho strýc Juraj Rakovský, ale hlavne Martinov bardejovský učiteľ Leonard Stöckel, ktorý bol osobným priateľom wittenberského profesora Filipa Melanchthona a aj Martina Luthera, ktorý práve vo Wittenbergu zverejnil svojich 95 téz, vďaka čomu sa Wittenberg stal centrom reformácie, ktorou boli ovplyvnené aj všetky Rakovského neskoršie diela. Takisto profesor Melanchthon urobil na Martina veľký dojem. V básni, ktorú Martin Rakovský napísal na počesť očakávaného príchodu Pavla Rubigala do Wittenbergu dáva Melanchthonovi prívlastky, ako spevavá labuť, vodca polabských Múz alebo bojovník za čistú cirkev. Vo Wittenbergu vydáva Martin Rakovský svoju prvú básnickú zbierku Proklov astronomický systém., v ktorej sú aj dve vyššie spomenuté básne.

V roku 1556, možno z nedostatku finančných prostriedkov, opúšťa Martin Rakovský Wittenberg a prichádza do Prahy, kde sa stáva členom básnického spolku Jána Hodějovského a v neďalekom Žatci získava miesto učiteľa na tamojšej škole. V tom istom roku vychádza v Prahe jeho druhá básnická zbierka Elégie a epigramy, ktorá obsahuje zväčša oslavné básne na členov Hodějovského básnického spolku a na významné osobnosti českého verejného života.

Od roku 1557 pôsobí Martin Rakovský ako rektor v škole v Lounoch, zároveň tu vzniká ďalšia jeho zbierka Opísanie českého mesta Louny, ktorú vydáva v roku 1558. V auguste 1558 odchádza do Wittenbergu, kde skladá magisterskú skúšku a získava titul magister. V novembri 1558 sa v Prahe zúčastňuje na oslavách pri príležitosti príchodu cisára Ferdinanda I. do Prahy, na počesť čoho napísal oslavnú báseň O vstupe jeho svätého cisárskeho Majestátu Ferdinanda do mesta Praha. Táto jeho báseň bola vydaná v zbierke pražských literátov O triumfálnom príchode jeho jasnosti, nepremožiteľného cisára Ferdinanda I., otca vlasti, do Prahy, hlavného mesta Česka.

V roku 1559 prichádza Martin Rakovský do Bratislavy, kde, zrejme s pomocou strýca Juraja, získava miesto pisára Uhorskej komory. Už v roku 1560 vydáva vo Viedni ďalšiu zbierku Najjasnejšiemu vladárovi a pánovi, pánu Maximiliánovi, s podtitulom O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov, zväčša podľa Aristotela, ktorú venoval Ferdinandovmu synovi Maximiliánovi, budúcemu uhorskému kráľovi. Už zrejme v tomto období mal Rakovský premyslenú koncepciu svojho životného diela O svetskej vrchnosti, ktorú plánoval napísať v rozsahu deviatich kníh, pretože titulná báseň zbierky (O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov) sa tematicky zhodovala s plánovanou štvrtou knihou diela O svetskej vrchnosti.

Rok 1560 znamenal v živote Martina Rakovského a celej Rakovskovskej rodiny veľký zlom. Po strate rodičov (nevie sa, kedy zomrela matka Zuzana Trnovská, otec Štefan Rakovský zomrel koncom roku 1559) Rakovský stratil aj ďalších príbuzných a ľudí, ktorí zohrali dôležitú rolu v jeho živote: 19. apríla 1560 zomrel wittenbergský profesor Filip Melanchthon, 7. júna zomrel bardejovský učiteľ Leonard Stöckel, 2. augusta zomrela Martinova stryná Klára Paludzská, manželka Juraja Rakovského a 12. októbra zomiera aj strýc Juraj Rakovský. Práve smrť strýka Juraja sa Martina dotkla najbolestivejšie a mala aj najvážnejšie následky preňho a pre celú rodinu Rakovských. Ešte v roku 1560 vydáva Martin Rakovský vo Viedni zbierku O skone pána Juraja Rakovského, kde nachádzame básne na počesť strýka Juraja, strynej, otca, matky a učiteľov Melanchthona a Stöckela. Do tejto zbierky okrem Martina Rakovského prispeli básňami na počesť Leonarda Stöckela aj jeho mladší bratia Matej a Mikuláš, ktorí u Stöckela tiež študovali. Už z tejto zbierky cítiť, že pre Martina Rakovského nastali ťažké časy, konkrétne o tom píše v básni, v ktorej gratuloval bratovi Matejovi k študijným úspechom. Píše mu v nej o tom, že už nemá čas na písanie básní a že musí lúštiť ťažké a spletité otázky právne - čím zrejme narážal na fakt, že po strýkovej smrti musel bojovať o rodinné majetky, ktoré získal Juraj Rakovský počas služieb u Ferdinanda. Často išlo o majetky, ktoré boli zabavené Ferdinandovým nepriateľom a tí po smrti Juraja Rakovského videli šancu ich znovu získať. Tieto majetky boli naviac vo viacerých župách (Turčianskej, Trenčianskej, Zvolenskej a Liptovskej), preto sa aj súdne spory o ne konali na viacerých miestach. Keďže bratia Štefan a Juraj Rakovský, Martinov otec a strýc mali spoločné majetky, spoločne s Martinom a jeho bratmi Mikulášom a Albertom sa usilujú o ich zachovanie aj bratanci Ján a Andrej, synovia Juraja Rakovského. No neskôr budú musieť bojovať o ne aj proti bratancovi Jánovi, ktorý svoju zlú finančnú situáciu rieši predajom a zakladaním ich spoločných majetkov.

Koncom roku1561 sa zhoršilo postavenie Martina Rakovského v Uhorskej komore a dostal prepúšťací dekrét. Až na zásah Maximiliána, ktorému o výpovedi napísal sám Rakovský, prosiac ho o ochranu, bol ponechaný naďalej na mieste pisára Uhorskej komory.

Že Martin Rakovský nemá kvôli majetkovým sporom čas na písanie možno usudzovať i z toho, že po nečakanej smrti mladšieho brata Mateja napísal do zbierky básní, ktorú vydal ich najmladší brat Mikuláš, len strohé dvojriadkové konštatovanie: „V októbri stratil som Mateja brata; ten v Jihlave zomrel / v čase, keď tamojšej škole úspešne na čele stál.“, hoci sa vie o tom, aký dobrý mal Martin k Matejovi vzťah.

V roku 1963 sa odohrali dve udalosti, ktoré Martin Rakovský zbásnil. Prvou bola korunovácia Maximiliána za uhorského kráľa, ktorá sa konala 8. septembra 1563. Rakovský o tejto udalosti napísal rozsiahlu báseň Hold múz šťastlivej korunovácii najjasnejšieho a najmocnejšieho vladára, pána Maximiliána II., rímskeho cisára. Druhou udalosťou bolo udelenie uhorského občianstva grófovi Ecciovi, ktorému Rakovský venoval krátku báseň O slávnom, urodzenom a vznešenom pánovi grófovi Ecciovi zo Salmis a Neuburgu. Obe tieto básne zaradil do neskoršie vydanej zbierky O svetskej vrchnosti, na ktorej ešte stále pracoval pokiaľ mu to dovoľovali pracovné povinnosti a boj o rodinné majetky.

Čo sa týka ďalšej básnickej činnosti Martina Rakovského počas pôsobenia v Bratislave, po sľubnom začiatku (zbierky O rozvrstvení obyvateľstva… a O skone pána Juraja Rakovského) už nevydal ďalšie básne, hoci mal príležitosti k ich napísaniu viac než dosť: smrť palatína Tomáša Nádasdiho v roku 1562, na ktorého tri roky predtým napísal chválospev, smrť cisára Ferdinanda v roku 1565, ktorého príchod do Prahy v roku 1558 básnicky opísal, alebo získanie magisterských hodností bratov Mateja (1561) a Mikuláša (1565). No žiadnu z týchto udalostí nevyužil Martin Rakovský na napísanie básne. Takisto mohol opísať Bratislavu, ako predtým opísal české mesto Louny, kde žil len tri roky a v Bratislave žil desať rokov. Dôvody tohto Martinovho nezáujmu treba hľadať v záchrane rodinných majetkov, i v tom, že mal rozpracované už spomínané deväť zväzkové dielo „O svetskej vrchnosti“ a i v tom, že v Bratislava neboli také priaznivé pomery pre reformáciu ako boli v Prahe alebo v Lounoch a Rakovský by mohol prísť do konfliktov s bratislavskými cirkevnými hodnostármi. Preto si Rakovský nehľadal priateľov v Bratislave, ale v Trenčíne, kde sa v 60. až 80. rokoch 16. storočia sústredil väčší počet básnikov a milovníkov poézie. Tu sa zrejme spoznal aj so svojou budúcou manželkou Dorotou Krivayovou.

V rokoch 1563 až 1569 pokračujú súdne spory o rodinné majetky, a naviac sa zhoršujú vzťahy medzi bratancami. Ján Rakovský naďalej rieši svoju zlú finančnú situáciu požičiavaním si peňazí a s tým je spojené zakladanie spoločných rodinných majetkov.

Koncom mája 1567 je Martin Rakovský vymenovaný Maximiliánom na uvolnené miesto vedúceho účtov v Uhorskej komore.

Pravdepodobne v roku 1568 sa Martin Rakovský oženil s Dorotou Krivayovou z Trenčína. V roku 1570 sa im narodila dcéra Barbora a v roku 1574 syn Dávid.

V roku 1569 nečakane zomiera bratanec Ján Rakovský, čím sa vyostrujú spory o majetky. Teraz sa musia Rakovskovci súdiť nielen s pôvodnými majiteľmi, ale aj s Jánovými veriteľmi a spory majú aj s jeho vdovou Magdalénou, ktorej poručil väčšinu svojich majetkov, hoci ich nemal vysporiadané s bratancami. Smrť Jána Rakovského tak nepriamo rozhodla o ďalšom osude Martina Rakovského. Boj o záchranu rodinných majetkov si vyžadoval jeho prítomnosť, a preto opúšťa Bratislavu aj dobre platené miesto v Uhorskej komore a prichádza do Turca, kde sa prevažne zdržuje v kúrii v Kaľamenová.

V roku 1571 sa zhoršujú aj vzťahy medzi bratmi Martinom, Mikulášom a Albertom Rakovskovcami, preto si podelia medzi sebou majetky. Mikuláš neskôr (v roku 1576) rieši situáciu tým, že odpredá Martinovi svoj podiel a odchádza do Kutnej Hory v Čechách.

V roku 1574 sa Martin Rakovský stáva turčianskym podžupanom. V tomto roku vychádzajú prvé tri knihy O svetskej vrchnosti. Rakovský ich mal dokončené už skôr, no dlho sa mu nedarilo nájsť vydavateľa, napokon dielo vydal v Lipsku. Pritom mu možno bol nápomocný aj trenčiansky básnický krúžok, o čom síce nie sú priame správy, ale zo skutočnosti, že Žigmund Nosický, jeden z trenčianskych literátov pôsobiaci vo Wroclavi, prispel do Rakovského diela rozsiahlou básňou, môžeme robiť podobné závery. A Nosického báseň je zároveň aj dôkazom toho, že Martin Rakovský mal dielo O svetskej vrchnosti dokončené už skôr, pretože Nosického báseň je datovaná do roku 1573 a už v nej reaguje na Rakovského dielo, píše o ohlase, ktorý vzbudilo vo Wroclavi.

Pôsobenie Martina Rakovského v Turci by sa dalo charakterizovať slovami „spory s cudzími, nezhody so svojimi“. Boj o záchranu rodinných majetkov bola snáď jediná jeho činnosť, nečudo, že za takýchto pomerov nemal čas a ani chuť na písanie básní. Ani radostné udalosti v rodine, narodenie dcéry Barbory (1570) a syna Dávida (1574) ho nepodnietili k básnickej činnosti. Iba jedna udalosť mu bola podnetom k napísaniu básne – tou udalosťou bola smrť cisára Maximiliána, ktorý zomrel 12. októbra 1576 v Rezne. Pri tejto príležitosti vydali trenčianski literáti básnickú zbierku Božskému Maximiliánov II., náhrobné básne, do ktorej prispel jednou básňou aj Martin Rakovský. Bola to zároveň posledná báseň, ktorú napísal.

V roku 1579 sa Rakovskovcom podarilo urovnať niektoré majetkové spory. V lete toho istého roku odchádza Martin Rakovský na návštevu k bratovi Mikulášovi do Kutnej Hory, kde v auguste nečakane zomiera. Nepoznáme príčinu jeho smrti. Kutnohorský lekár Ján Koleso, ktorý napísal epicédium na smrť Martina Rakovského, príčinu úmrtia nespomína. Práve zásluhou Kolesovho epicédia sa skomplikovala aj otázka dátumu smrti Martina Rakovského, pretože Koleso uviedol v nadpise, že Martin Rakovský zomrel v mesiaci októbri. Z archívnych listín však vyplýva, že zomrel v auguste 1579. Štefan Radetius, na ktorého sa obrátila so žiadosťou o pomoc a ochranu Dorota Krivay, vdova po Martinovi Rakovskom, vyhlásil už 28. augusta 1579, že vzal na vedomie oznámenie Doroty Krivay, že Martin Rakovský umrel v predošlých dňoch.

Nevie sa nič ani o dôvode návštevy Martina Rakovského v Čechách. Zostávajú len domnienky a špekulácie, či plánoval audienciu u cisára Rudolfa v súvislosti so snahou o záchranu rodinných majetkov, alebo si chcel zaopatriť literatúru, potrebnú na napísanie ďalších kníh diela O svetskej vrchnosti, či len využil to, že sa podarilo urovnať niektoré majetkové spory a chcel urovnať aj spory s bratom Mikulášom? To sa z dostupných archívnych materiálov nedá zistiť.

Na počesť Martina Rakovského boli napísané štyri epicédiá, ktoré vydal na monoliste kutnohorský lekár Jan Koleso. Ich autormi boli Jan Koleso, Mikuláš Rakovský, Martinov najmladší a v tej dobe už jediný žijúci brat, Peter Codicill a Vit Wishemia.

Rakovského diela počas jeho života boli v jeho vlasti málo ocenené a ohlasy na ne boli nepatrné. S menom Martina Rakovského sa stretávame ešte osem rokov po jeho smrti v básni Valeriána Madera zloženej pri príležitosti smrti Barbory Adamovskej, testinej Martina Rakovského. Valerián Madera bol členom trenčianskeho básnického krúžku, ktorý sa tešil priazni Barbory Adamovskej, preto na jej počesť zložil Madera báseň, v ktorej sa zmienil aj o nedávnej smrti jej zaťa oplakávaného vdovou Dorotou Krivayovou. Po tejto básni sa však na Martina Rakovského na dlhší čas zabudlo.

V 18. storočí sa s jeho menom občas sporadicky stretávame v niektorých dielach venovaných literárnej histórii Uhorska a Čiech, no v mnohých meno Martina Rakovského chýba. A aj v tých dielach, kde je Rakovský spomenutý, sa nikdy nespomínajú všetky jeho básne a zbierky, mnohí autori uvádzajú dokonca nepresné údaje o ňom: napríklad Matej Bel nepoznal rok úmrtia Martina Rakovského, pretože mu pripísal nielen skutočné podžupanstvo v Turci z roku 1574, ale aj v rokoch 1592 – 1595, kedy bol turčianskym podžupanom jeho synovec Martin Rakovský.

Takisto v dielach našich literárnych predstaviteľov z obdobia obrodenia nenachádzame ani zmienku o Martinovi Rakovskom, nespomína ho ani jeho turčiansky krajan Ján Kollár, štúrovci alebo realistickí spisovatelia. A je to aj pochopiteľné: Rakovského latinské básne, vyvyšovanie zemianstva nad obyčajný ľud a takmer žiadna angažovanosť vo veciach národných nemohli osloviť spomínaných národnoobrodenecky založených dejateľov.

Až v 20. storočí sa Martinovi Rakovskému začala opäť venovať pozornosť. O znovuobjavenie jeho diela sa naviac zaslúžil slovenský klasický filológ a prekladateľ antickej humanistickej literatúry profesor Miloslav Okál, ktorý v úvode knihy Život a dielo Martina Rakovského píše: „ … Do učebníc českej a slovenskej literatúry, používaných za čias môjho gymnazistovania, sa ešte bratia Rakovskí nedostali. Ich diela boli a sú na Slovensku väčšinou neprístupné a ani sám Matej Bel už nepoznal všetky, a preto sa nemožno čudovať, že ich nepoznali ani literárni historici minulých storočí, Cvitinger, Horányi a Valasski. Koncom minulého storočia (koncom 19. storočia (pozn. Zlatého fondu SME)) sa síce objavili v Slovenských pohľadoch ich životopisy, ale boli stručné, nevýrazné a neúplné. Až začiatkom tohto storočia (začiatkom 20. storočia (pozn. Zlatého fondu SME)) im venoval niekoľkostránkovú štúdiu Antonín Truhlář a jeho treba právom pokladať za objaviteľa bratov Rakovských. Pravda, ani on ešte nepoznal všetky zbierky Martina Rakovského a v jeho životopisných údajoch je mnoho lakún a chýb, často pochopiteľných len tak, že štúdiu písal na smrteľnej posteli.

O štvrťstoročie po Truhlářovi zaoberal sa literárnou pozostalosťou bratov Rakovských Albert Pražák. On už poznal všetkých šesť knižných diel Martina Rakovského a z veľkého počtu jeho príspevkov uverejnených v zbierkach iných básnikov zostal mu neznámy len príspevok na počesť Ferdinandovho príchodu do Prahy a príspevok v Codiciovom diele Quatuor prophertica capita. No Pražákova štúdia si aj tak zasluhuje najvyššie uznanie a jej zásluhou, ako aj zásluhou Pražákovej prednáškovej činnosti na univerzite, sa na Slovensku oboznámili s literárnou pozostalosťou bratov Rakovských a títo od jeho čias natrvalo zakotvili v učebniciach literatúry.

Po Pražákovi najväčšiu zásluhu o oboznámenie slovenskej verejnosti s dielami bratov Rakovských má Ján Mišianik, ktorý im venoval pozornosť v Dejinách staršej slovenskej literatúry, v zborníku Humanizmus a renesancia na Slovensku a konečne v Antológii zo staršej slovenskej literatúry. A v spojitosti s týmto posledným dielom som sa dostal k bratom Rakovským aj ja. Autor pripravovanej antológie ma požiadal o preloženie významného diela Martina Rakovského De partibus rei publicae et causis mutationum regnorum imperiorumque. (O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov (pozn. Zlatého fondu SME)). Dielo, mimoriadne náročné, ma zaujalo svojou učenosťou a ohlasmi antických filozofov a básnikov, a tak som sa začal zaujímať nielen o ostatné diela Martina Rakovského, ale aj o diela jeho bratov a vôbec o históriu rodu Rakovských, ktorej vyššie uvedení autori venovali menej pozornosti…“ (1, s. 8) Práve pánovi profesorovi Okálovi treba priznať najväčšiu zásluhu na „znovuobjavení“ Martina Rakovského: okrem toho, že vydal jeho zobrané spisy v originálnej latinčine (Opera omnia), ich aj preložil do slovenčiny (Zobrané spisy), napísal dvojdielnu knihu Život a dielo Martina Rakovského a venoval sa aj histórii prvých piatich generácií rodu Rakovskovskovcov (bratia Martin, Matej a Mikuláš patria do štvrtej generácie).

Tento životopis Martina Rakovského, ako aj „O diele“ pred každým Rakovského spisom čerpá z knihy pána profesora Okála Život a dielo Martina Rakovského, preto aj záverečné slovo nech patrí pánovi profesorovi Miloslavovi Okálovi: „V tejto monografii (Život a dielo Martina Rakovského (pozn. Zlatého fondu SME)) ide o komplexný pohľad na život a dielo Martina Rakovského, spracovaný na pozadí dobových spoločenských a kultúrnopolitických pomerov. Usilujem sa chápať Rakovského dielo v kontexte humanistickej literatúry, pričom venujem náležitú pozornosť vplyvom a inšpiračným zdrojom v širších nadnárodných súvislostiach. V takto koncipovanom diele vyniká Rakovského osobitnosť a jeho prínos do vývinu našej literatúry.“(1, s. 9)

Literatúra:

1. Okál, Miloslav: Život a dielo Martina Rakovského I. diel, Matica slovenská, 1979

2. Okál, Miloslav: Život a dielo Martina Rakovského II. diel, Matica slovenská, 1983