ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne v zemianskej rodine, otec bol garbiar a roľník. Po skončení ľudovej školy, ktorú navštevoval od roku 1854 najprv vo Vyšnom Kubíne, neskôr v Jasenovej a napokon ju dokončil v Leštinách, bol od roku 1862 žiakom gymnázia v maďarskom Miškolci a od roku 1865 v Kežmarku.< >

V rokoch 1870 — 1872 študoval na právnickej akadémii v Prešove, po jej skončení pracoval ako advokátsky pomocník v Dolnom Kubíne a Turčianskom Sv. Martine, ako praktikant pri súde opäť v Dolnom Kubíne a neskôr ako koncipient v Senici. V roku 1875 zložil advokátsku skúšku v Budapešti a následne si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu v Námestove.

V rokoch 1876 — 1879 bol podsudcom na súde v Dolnom Kubíne. V roku 1879 sa vzdal služby na súde a až do roku 1899 pôsobil ako advokát v Námestove. V roku 1899 sa presťahoval do Dolného Kubína, v roku 1902 sa vzdal advokátskej praxe a venoval sa už iba literárnej činnosti. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Prvé básne začal písať ako gymnaziálny študent po maďarsky a neskôr aj po nemecky. Po slovensky začal písať pod vplyvom oravských národovcov a pod vplyvom poézie Andreja Sládkoviča. Jemu aj venoval svoju knižnú básnickú prvotinu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1868). Pod pseudonymom Jozef Zbranský publikoval v roku 1869 v časopise Sokol tiež päťdejstvovú tragédiu Pomsta. Počas štúdií v Prešove sa zapájal do činnosti študentského spolku Kolo. V roku 1871 spolu s Kolomanom Banšellom zostavil almanach Napred, ktorý priniesol literárne práce predovšetkým členov tohto študentského krúžku. Hoci almanach mladí autori venovali „otcom národa“, reakcia J. M. Hurbana bola veľmi kritická a podnietila vznik ostrej polemiky. Odmietavo reagoval aj Andrej Trúchly-Sytniansky, redaktor vtedy jediného literárneho časopisu Orol, a tak mladý básnik nemal priestor na publikovanie (iba niekoľko jeho básní uverejnili Národnie noviny).

Básnický pseudonym Hviezdoslav prvýkrát použil v roku 1877 v básnickom nekrológu za Viliamom Paulínym-Tóthom uverejnenom v Národných novinách. Básnické meno malo byť výrazom toho, čo chcel vo svojej poézii oslavovať — hviezdny kozmos a jeho vzťah k človeku. Pravidelnejšie začal poéziu publikovať až koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia v časopise Orol, keď A. Sytniansky odišiel z redakcie, po vzniku Slovenských pohľadov v roku 1881 bol ich stálym prispievateľom. V roku 1880 pripravil na vydanie zbierku Krb a vatra, kniha však ostala v rukopise a básne z nej neskôr publikoval časopisecky.

Hviezdoslava básnická tvorba je veľmi rozsiahla. Písal epické básne s biblickým námetom (Agar, 1883; Ráchel, 1891; Kain, 1893; Vianoce, 1897; Sen Šalamúnov, 1900), lyrické cykly (Letorosty I, 1885; Sonety, 1886; Letorosty II, 1886 — 1887; Letorosty III, 1896; Prechádzky jarom, Prechádzky letom, obe 1898; Stesky, 1903; Dozvuky, 1909 — 1911; Krvavé sonety, 1914), eposy (Ežo Vlkolinský, 1890; Gábor Vlkolinský, 1899), veľké epické básne (Hájnikova žena, 1886), kratšie epické básne (Bútora a Čútora, 1888; Na obnôcke, 1889; V žatvu, 1890; Poludienok, 1891; Večera, 1892), baladické básne (Anča, Ošetrovateľky, U kaplice, Zuzanka Hraškovie, všetky 1900; Margita, 1923), tragédie (Vzhledanie, 1868; Pomsta, 1869; Otčim, 1871; Herodes a Herodias, 1908), žalmické a hymnické skladby, príležitostné básne.

V ranej lyrike bol ovplyvnený romantickou literatúrou, jeho vzormi boli Victor Hugo, Sándor Petöfi, Friedrich Schiller, Johann Wolfgang Goethe, Heinrich Heine, János Arany, Miklós Vörösmarty, z domácich Andrej Sládkovič.

Básňami z almanachu Napred (1871) nastolil otázku sylabotonickej prozódie, najmä jambu. Tematicky nimi reagoval na aktuálne aj univerzálne témy, ako napr. duchovné hodnoty v ľudskom živote. Od sedemdesiatych rokov 19. storočia sa vo svojej básnickej tvorbe zaoberal témami noci a hviezd, priestoru a času, prírody a vesmíru, života a smrti, minulosti, prítomnosti a budúcnosti národa i ľudstva. Vyjadroval svoje chápanie ideí dobra, krásy, slobody, pravdy, uvažoval o ľudskom bytí. Podstatu ľudského ducha vnímal v duchu kresťanskej tradície, podľa ktorej sa človek vyvíja v zhode s božími zákonmi, Boh je prítomný vo vesmíre i v človeku, „božia iskra“ dokáže človeka povzniesť myšlienkovo do vesmírneho priestoru.

V lyrických cykloch a skladbách vyjadroval hlboké básnické úvahy na témy ľudského života, úlohu a poslanie Boha, vzťah k nemu. Podnetom pre básnickú aktualizáciu protipostavenia citu a intelektu mu boli aj nové vedecké poznatky z konca 19. storočia a dobový technický a civilizačný pokrok. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia sa sústredil na spracovanie biblických podobenstiev a symbolov.

Popri lyrickej tvorbe písal aj epickú poéziu, čo možno vnímať ako otázku tematických prechodov a posunov od subjektu k objektu. V epickej poézii reagoval na dobové spoločenské problémy, ktoré sa snažil riešiť obranou práv ľudu (Ilona Žltovlas) alebo v podobe spoločensko-triednych kompromisov v konflikte zemianstva a sedliactva (Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský).

V baladickej tvorbe sa odklonil od ustáleného modelu žánru a vytvoril nový typ sociálno-psychologickej realistickej balady. Vychádzal z ľudovej balady, z bájoslovia a príbehov z histórie. Prejavom inovácie v zmysle poetiky realizmu je nové ideové ponímanie sujetu a koncepcia charakterov postáv. V dramatickej tvorbe sa prikláňal k chápaniu drámy ako vysokého básnicko-dramatického útvaru shakespearovského typu. Táto koncepcia bola súčasťou jeho programu „vysokej“ národnej kultúry. S týmto ponímaním súvisela aj jeho prekladateľská činnosť (napr. Shakespeare, Goethe, Schiller, Mickiewicz, Slowacki, Puškin, Lermontov, Petöfi, Arany, Madách), ktorou chcel dokázať vyspelosť slovenčiny a jej schopnosť tlmočiť veľké literárne diela.

 

Pavol Országh Hviezdoslav je poetom „vysokého“ štýlu, zložitej, vysoko kultivovanej poézie. Jeho koncepciu umeleckého diela charakterizuje monumentálnosť výpovede, šírka a cyklickosť literárnych druhov (lyriky, epiky a drámy) i rôznorodosť žánrov (lyrická pieseň, reflexívna báseň, príležitostná báseň, prírodná lyrika, lyricko-epická báseň, sonet, elégia, žalm, óda, hymnus, poéma, duma, balada, povesť, spoločenský epos, historická dráma a i.). V ideovej rovine sa spor dvoch kultúrnych tradícií (zemianstva a sedliactva) usiloval vyriešiť kompromisom – spojením oboch kultúr. Jeho osobitý poetický výraz s dôrazom na estetickú stránku ho priraďuje k básnickému parnasizmu.

 

Literatúra:

BAKOŠ, Ján: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Martin : Matica slovenská, 1939.

GBÚR, Ján: Hviezdoslav a česká poézia. Prešov : Náuka, 1995.

GBÚR, Ján: Hviezdoslav: Kultová osobnosť slovenskej literatúry. In: HVIEZDOSLAV, P. O.: Básnické dielo. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV — Kalligram, 2006, s. 626 — 638.

Hviezdoslav v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1954.

MAŤOVČÍK, Augustín: Herold svitajúcich časov — Hviezdoslav. Život a dielo v dokumentoch. Martin : Osveta, 1988.

MIKULA, Valér: Hviezdoslav ako automýtus. In: Od baroka k postmoderne. Levice : L. C. A., 1997.

PRAŽÁK, Albert: S Hviezdoslavom. Bratislava : SVKL, 1955.

ŠMATLÁK Stanislav: Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky. Bratislava : SVKL, 1961.

ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav. Bratislava : Obzor, 1969.

ŠMATLÁK, Stanislav: Hviezdoslav zblízka. Bratislava : Tatran, 1985.

TOMČÍK, Miloš: Literárne dvojobrazy. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 86 — 127.

P. O. Hviezdoslav. Text a kontext. Dolný Kubín — Nitra : Literárne múzeum, 1975.