Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká,
v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí;
         zodvihne z úchytku
posúcha úlomček, upadlý materi:
         zúbky naň vycerí…
         Zabudne na bitku.

Mať však je macocha. „Kdes’ bolo, fagane?“
„Vonku… len… na ceste.“ „A nohy zbabrané
po členky prečo, há!?…“ „Troška len — u päty…
         Jarček hneď uloví…“
„Ja tebe! vlačeň… na!“^[24] Scupkali buchnáty:
         geglo až v chúďati.
         „Joj!… Poviem ňaňovi —“

S povykom bežalo k otcovi. V stodole
vial nové žitočko; kúdol hnal na pole —
„Ňaníčko! ňaň…“ „Čo je? Čo vrieskaš?…“ „Ubila
         mam’ ma… Tu bôľ, joj i…“
„Ťapla ak —“ „Bacla, ver’! V chrbátik, do tyla…“
         „Iste si šantila;
         čuš!… To sa zahojí.“

Mať však len macocha. „Kdes’ bolo, šklbane?“
„Na dvore…“ „A laby do kolien sfafrané?…“
„Nebite! Jurík náš v mláčku ma sotil, ten —
         Odbehnem k vodičke…“
„Pačrev! prv však ťa ja…“ Kam čiahla: ogrgeň —
         „Rata!… Váš Jurík: preň…
Joj — poviem totčičke —“

Frčí k tej — Konope drvila na cieni,
„Totčička! kde ste?…“ „Hou! — Tys’, kvet môj milený?
sirôtka… Kto ti čo?“ „Bila…“ „Kto? mať, šak?… Sem —
         Fľaky až tielkom, ľaď!…
Vlčica macocha!… Otec? nu, tetrov, viem —
         Hrom!… Len sa otrasiem,
         pôjdem jej nakydať!…“

Mať však vždy macocha. „Kdes’ bolo, lagane?“
„Pod stenou iba, hej…“ „A čungy zbrýzgané
i vigan?…“ „Zafŕklo spod koča — Jurík, šak? —
         prez jarok k lavičke…“
„Bodajs’!…“ ho za vlásky z nôh strhla, vliekla tak —
         Krvičky za ním šľak…
         „Joj!… Poviem — mamičke…“

Fikajúc, prihnalo na cmiter. U hrobu
pokľaklo — Bolestnú zodvihlo žalobu:
„Mamičko, nespite! vstaňte! Veď po svite…
         Chráňte si Zuzičku;
macocha… zas ju… až zranila, pozrite!
         Boľká, špie — dúchnite…
         Ochlaďte hlavičku —

Priviňte! pohlaďte: skorej mi zacelie —
Nedajte biť viac!… No, rušajte z postele!
Aj domkov, s vami len… Či ma už nerada?…“
         Však býlím jasenný
vetrík len pohýbal; mlk — smrti záhada:
         kams’ v ňu tiež zapadá —
         Zosnulo v trápení.

Podvečer, tuliti!^[25] ulicha,^[26] víchrenie —
Strhlo sa, skríklo — brnk! vtáča jak splašené
pod strechu… Ručajom hučí to popred dom:
         rev, vresk, jak: brud zas… prút!…
„Jaj, umyť nožičky!…“ Nahlo sa, črplo: vtom
         závrat — či poklzkom,
         čľup!… Vzal ho besný prúd.

Zaránky našli ho nad mlynom v úpuste:
krylo ho rakytie, jelšiny prehusté.
Priniesli, na stole vystreli — Ľudu zbeh;
         zvzdychali ženičky —
Živôtik vypätý, tváričkou samý špľah,
         zmodralý… len ni sneh,
         tak biele nožičky.

„Starý, hej? Jano, spíš?… Jarok zas hučať čuť —
Musíš ho odraziť! Zajtra už… nezabuď!“
A tma či mesiac vše — do perín vrytá bár,
         zaspať len nemôže:
do očí blýska jej tých bielych nožiek pár,
         do duše dvojný žiar…
         „Schovaj ich, och, Bože!…“