Zlatý fond > Diela > Reči a prednášky


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Reči a prednášky

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Vítacia reč na začiatku školského roku

[1] [2]

Vybrali ste sa zo sídiel rodinných a opustili ich, krajania a priatelia, po vypršaní hodín určených na oddych po práci ročnej, a rozlúčili ste sa so sídlami tými dojatí citlivo vo chvíli rozchodu. A ktože, prosím, odchádzajúcich vás vyprevádzal na púť vašu očima úzkostlivými? Ste synovia, i máte otcov a milované matky, ste bratia, i máte bratov a sestry, ste členovia rodiny, i máte pokrvných a príbuzných, ste priatelia, i máte ich navzájom, žijete v dedinách, mestečkách a mestách, i máte susedov a priaznivcov, a všetci títo vyprevádzali vás na púť očima úzkostlivými a hlas ich volal za vami! Otcovia a matky očakávajú doma z vás synov dorastlejších, vo všetkom dobrom viac a viac sa vzmáhajúcich, bratia a sestry stále väčšou múdrosťou obohatených, úprimní priatelia známosťami väčšími nadaných, susedia, priaznivci a obyvatelia tých istých dedín, mestečiek a miest voľakedajší blahobyt, česť a slávu obcí svojich, a všetci títo vyprevádzali vás očima úzkostlivými a volali za vami. Ale ktože bol nemý, ponorený do myšlienok pri odchode vašom, a predsa ozýval sa k vám a hlasno volal za vami? Otcovia a matky, bratia a sestry, príbuzní a priatelia, susedia a spoluobyvatelia sú len jednotlivci, sú len čiastkou toho, ktorý vyprevádzal vás očima upiatymi, ktorý bol nehovorný, v úplnom zadumaní pri odchode vašom a ktorého hlas rozliehal sa predsa vzápätí za vami. Ten ľud, z ktorého vyšli rodičia vaši, všetci ostatní patriaci vám a vy sami, tie kraje, ktoré vás vychovali a boli svedkami rastu vášho, vyprevádzali vás v ponorení nemom, a predsa hovorili k vám v hlase rodičov, v hlase bratov, príbuzných, susedov a spoluobčanov vašich i vystrojili vás v túžobnom očakávaní na miesta tieto, na miesta, kde sa schádzate, ako zletuje sa vtáctvo na hromade obilia, aby si vzalo a odnieslo zrná z neho do hniezd, do rodných krajov svojich. A tu ste teda na školách mesta tohoto, v ktorých známosťami obohatiť sa máte a naučiť sa spravovať riadne život svoj, tu ste znova na mieste tomto, na ktorom sme sa boli večer 18. júna[3] rozišli a požehnali jedni druhých na púť do rodných sídiel našich, tu znova v Ústave našom. Tu chcete sa upovedomovať v duchu, ktorým žije národ ten, ktorého i vy ste synovia, a povedomím týmto zosilnení a vedení vyvinovať zvláštneho ducha svojho, naučiť ho mysleniu, obohatiť ho známosťami a spravovať zbožne život svoj. A toto, hľa, očakáva od vás ľud náš skľúčený, ktorý nemohol hovoriť k vám pri odchode vašom, nevediac sám o sebe, ale ozýval sa k vám v hlase rodičov a ostatných vašich, a obracal oči na vás úzkostlivo, očakávajúc od synov svojich pomoc.

Ó ľude, ľude, hlboko stojíš, ale skvitá tebe v synoch tvojich pozdvihnutie, oni sú pukmi budúcnosti tvojej. Nevie on o sebe ako národe, ale má sily k upovedomeniu takému; tie sily poučovaním ho o tom, čo je a byť má, rozširovaním medzi ním známostí užitočných a potrebných, vydobývaním mu práva a bránením jeho utvrdzovať a vyvinovať bude povinnosťou vašou, až sa voľakedy ocitnete v lone národa nášho, bo zotrvávanie na mieste tomto je dočasné, netrvalé, čoskoro prestávajúce. A k tomuto, hľa, vznešenému povolaniu pripravovať sa máte v Ústave našom, ku ktorému vás mnohých azda aj napomínali rodičia a príbuzní vaši, možno že i niektorých od neho odrádzali ako budúcnosti vašej nebezpečného.[4] Ale duch je nad telo a výhody duchovné nad telesné, a tí, čo by boli odrádzali vás, patria minulosti, a vy zas, mladí Slovenska synovia, náležíte budúcnosti; oni strhnúť sa nechali domnienkou, vy odhodili ste sa od nej a dali ste sa viesť istote a pravde. Vskutku smutné je vzoprenie toto a na srdce ťažko doliehajúce, ale ako istota je nad domnienku, tak počínanie vaše prevyšuje počínanie ich. I zostaňte teda všetci s nami, lebo rozodnieva sa nám, zostaňte a pôjdete životom vo svetle, v istote, zostaňte, spojac si ruky v Ústave tomto našom. Ústav náš ústavom vzdelania je, je on učilišťom mravnosti a je teda ziskom a chválou byť v ňom; Ústav náš hradba je proti útokom a zlosti i je teda cťou zostávať v ňom, bo komu nie je cťou zostávať medzi poriadnymi, mravmi zachovalými, udatnými mladíkmi, ktorí sa chystajú vzdelávať ľud a brániť právo, starať sa teda usilovne o najdrahšie poklady ľudské? A s touto mysľou chceme, aby i vy znova prišlí[5] vstúpili ste do Ústavu nášho, ktorého celý beh uistí vás o pravdivosti slov mojich, s touto mysľou tiež prijímame a vítame vás v strede našom. A teraz všetci buďte pozdravení, a stotožniac vôle svoje s vôľou Ústavu nášho, ktorá sa prejavuje v mravoch, zákonoch jeho, pracujte v ňom svorne, šťastlivo: statočným budú odmenou vzácnou práce ich, nestatočným pohanenie a súd.

Buďte pozdravení všetci, krajania a priatelia, a ruka v ruke poďme, kráčajme všetci dopredu, nedajúc sa zoslabiť v predsavzatí dobrom nijakým odporom, nijakou lichotivosťou, nijakou hrozbou nepriateľov a škodcov svätej veci našej. Vec naša pravdivá zvíťazí a vo víťazstve tom zaujme čestné miesto Ústav náš.



[1] Vítacia reč na začiatku školského roku

Text tejto reči sa zachoval v Štúrovom rukopise v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (LAMS), odkiaľ ju odtlačil aj Rudo Brtáň v Literárnohistorickom sborníku MS IV, 1947, str. 159 — 161. Pôvodina je česká a pre tento výber sme ju prepísali do slovenčiny, pričom titul jej dávame sami. Je to reč, ktorou Štúr vítal slovenských študentov na začiatku školského roku v bratislavskom Ústave na schôdzke 10. septembra 1842. V origináli je uvedené na začiatku iba dátum „dne 10 září“, no rok dá sa bezpečne zistiť podľa zmienky v reči, kde sa hovorí, že na konci školského roku dňa 18. júna sa Štúr odoberal od študentov. A reč, na ktorú sa Štúr odvoláva, povedal 18. júna 1842; túto reč zaradujeme do tohto výberu s názvom Reč v Ústave roku 1842. Poradie vo výbere je teda chronologicky práve opačné, ale tematicky sme pokladali za správnejšie takto ju zaradiť (najprv vítanie a potom rozlúčka v rámci Ústavu).

[2] Vítacia reč na začiatku školského roku — t. j. 10. septembra 1842. Podobnými rečami vítaval Štúr v slovenskom bratislavskom Ústave študentov, prichádzajúcich na štúdium do Bratislavy začiatkom septembra.

[3] Večer 18. júna — t. j. roku 1842, keď koncom minulého školského roku (pred prázdninami) rozchádzali sa bratislavskí študenti do svojich domovov. Túto reč, na ktorú sa Štúr odvoláva, uverejňujeme hneď ďalej s názvom Reč v Ústave roku 1842.

[4] Možno že i niektorých od neho odrádzali ako budúcnosti vašej nebezpečného — činnosť bratislavského slovenského Ústavu bola neraz tŕňom v oku madarskému šovinizmu (vyšetrovania a perzekúcie slovenských študentov), a preto slovenskí rodičia v niektorých prípadoch odrádzali svojich synov od účasti v Ústave, lebo ňou mohla byť ohrozená ich budúcnosť

[5] … i vy znova prišlí — čiže tí, ktorí na začiatku tohto roku po prvý raz prišli do Bratislavy a stali sa členmi Ústavu, lebo na otváracích zasadnutiach bývali aj starší členovia





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.