ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mlátenie na poli. Ešte do nedávna v niektorých krajoch Slovenska, keď bolo obilie požaté, spravili si ženci na poli mlat, t. j. udupali zem, na ktorú rozložili snopy a mlátili ich palicami, kyjami, kiahnicami, alebo vodili dva, tri kone alebo i voly do okola po obilných klasoch, ktoré dupotom svojich kopýt vtľkaly tak dlho, až bolo zrno vyšliapané. Slama potom srovnala sa do stohov a nechala sa na poli.

Cepy. V X. — XI. storočí však známe boly cepy; ale iste už predtým mlátené boly klasy cepami. Cep je slovo domáce, všeslovanské, doložené už v XII. storočí. Cepy (capy v Zemplíne) složené sú z poriska (rúčka, ručeň, rukoväť, hôlka, diržak — Zemplín) a z cepíka (mlatok, bijak — Zemplín); na ručni a cepíku je po jednom ohlavku (kapice) a tieto spojené sú spolu húžvou, švihľou (remencom), svorou.

Svážanie obilia. Do snopov sviazané zbožie (obilie) odvážali, alebo odnášali do primitívnych, strechou krytých humán alebo stodôl blízko obydlia, kde bolo mlátené na udupaných a hlinou vymazaných mláteniciach, holohumniciach (holomnica — Turiec, mlátoveň — Siladice). Význam „stodola“ pochodí síce od staronemeckého „Stadal“, ale starí Slovania mali už predtým prístrešia na skladanie obilia pred dážďom gumno alebo tok. Spodok pod holomnicou zovú v Turci: poddnia.

V Liptove, Orave, Turci stodoly alebo humná často postavené sú na konci dvora, obyčajne priekom; ale najviac stavané sú obďaleč od domov na konci pozemku prídomového v rade. Niekde každé humno stojí osobite jedno vedľa druhého, inde tvoria spolu súvislý rad, rovnobežný s radom obytných domov. Pozemky za humnami zovú sa záhumnie. Humná sú veľké, drevené staviská s vrchovatou strechou, majúce vráta naprosto sebe ku holohumnici (bojisko — Zemplín, Spiš). V humne na boku je záčin, plevienec (pleveň), nad holohumnicou je ôdor, poval z dosák, kde držia slamu a seno. Mlátoveň je oddelená od bočného priestoru, záčinku, v humne asi tri stopy vysokou priepravkou, takrečeným šlakom.

Mlátenie v humnách. Dnes mláti sa zrno v humnách vo dvoje, troje, štvoro i pätoro (dvojmo, trojmo, štvormo, pätormo), t. j. toľko osôb spolu mláti cepami poradom jedno za druhým tak, aby to išlo „do nôty“. Pritom mlátia najprv sviazané snopy, rozostavené na mlátovni do radu a potom rozviazané. Po vymlátení zrna slamu vytriasajú, čo lepšiu viažu do oklepkov a vytriasanú do otiep. Vymlátené zrno shrabujú, so shánkou (metlou) pometajú s neho zbytky klasov a slamy a potom shrnú zrno na hromadu do kúta na úhrabky.

Takto mláti sa ešte väčšinou po našich dedinách a mestečkách. Avšak na veľa miestach, menovite bohatší gazdovia, alebo spoločne v obci zavádzajú si na mlátenie stroje žentúre.

Kedy sa mláti. Posvážané zbožie chudobní gazdovia z núdze mlátia si hneď, majetnejší ale len „obíjajú“ (vo Vrbici „ostramujú“, „klasujú“), t. j. len povrchne omlátia niekoľko sviazaných snopov, aby vypršalo čo krajšie a zralšie zrno na siatie, alebo pre náhlu potrebu domácu, no, hlavne, aby dostali žitnej slamy na povriesla viazať jačmenné a ovsenné snopy. „Bokovať“ hovoria, keď snopy pre zrno len s boku omlátia. „Odťapnúť“, trochu omlátiť snop, hovoria v Turanoch. — Mlátiť započína sa už v júli, ale najviac mláti sa v auguste a pokračuje sa až hlboko do decembra. Niektorí gazdovia však nechajú si mlátenie na zimu, lebo že vtedy zrno lepšie púšťa.

Keď sa začne mlátiť, gazdova dcérka ide sa podívať, ako obilie podsýpa a to ide so spevom:

Dokončenie mlatby. Keď mlatci bijú poslednú „posteľ“, položia pred humno vráta (dvere) a uderia na ne štvorkou alebo i pätorkou s cepami; gazda už vie, čo to znamená. Gazdiná napečie osúchov pod plameňom, pokrája ich krížom-krážom na klince a prinesie mlatcom. Mlatci zavinšujú gazdovi a gazda zase im. Keď si mlatci zo pár klincov zjedli a pálenky upili, začne gazda spievať:

Pospievajú si potom spolu všelijaké iné pesničky do vôle, až sa konečne rozídu. To sa volá „mlatcovský oldomáš“.

Piesne o stodole

Šuhaj, korheľ zanedbáva si stodolu, ač mu je na spadnutie:

A šuhaj sa preto nechce ženiť, lebo jeho milá je nesúca pre neho:

Lebo zlá žena v hospodárstve je hotové nešťastie:

Ale keď je muž mrcha, to potom ešte horšie dopadá na hospodárstve, ako o tom spievajú v Krajnom v Nitre:

Hádanky

Štyri kúty, dva vrzgúty, na prostriedku cupylupy. Čo je to? — Humno.

Keď ma mlatci v rukách majú, do kola si so mnou nôťa, keď naopak oči ma čítajú, pri mne pekári sa potia. Čo je to? — Cep, pec.

Pranostika

Ak je na Vianoce mokro a blativo, to znamená clivo v humnách.

Keď je Vianočná noc tmavá (mesiac nesvieti), bude tma v záčine.

Jasné Vianoce, tmavé stodoly, tmavé Vianoce, svetlé stodoly.

Keď počas utierne je chmúrno, bude prázdna stodola.

Suchý marec, mokrý máj, bude humno, ako háj.

Brezeň (marec) suchý, dubeň (apríl) a máj chladný, nakladá do pivníc, šopov, a sypární.

Studený máj, v stodole ráj.

Májové dažde ak trvajú a sú ľahodné v júni, naplňujú stodolu.

Chladný máj naplňuje stodoly.

Na Urbanov (25. mája) ovos a pre Havlovo (16. októbra) žito nemá gazda stodoly nadstavovať. — Na Urbanov ovos a Havlovo žito netreba stodôl pristavovať.

Michalské (29. IX.) žito nebýva cepami bito.

Porekadlá

Už sú cepy na kline.

Už zavesil cepy na kvačku.

Sprostákovi len cepy do ruky.

Bratček, tebe len cepy do ruky.

Leží, ako cepy. (Je chorý, nemôže sa hnúť.)

Načom mlate sa mláti, tomu sa i zrno vozí.

Aký mlat, taký plat.

Najprv mlátia, potom platia.

Mláti, mláti, slamy neobráti. (Lenivý mlatec.)

Pohubil pán Boh z neho mlatca.

Mlátiť Čákyho slamu (daromná práca).

Zmlátil ho ako žito.

Mlátil naň, ako na koňa.

Tlčie — mláti ženu ako žito.

Dá mlátiť na sebe. (Dobrý, mäkký človek.)

Nedá si na chrbte hrach mlátiť.

Nemláti, len tak ťapká.

Ako sype repica, tak bude jačmeň, žito, ovos sypať. (Dolniacke porekadlo.)

Lenivý oráč — prázdna stodola.

I z prázdnej stodoly sova vyletí. (Chudobu netreba posmievať.)

Chvála vyše stádla (stodoly) a v stádle nič.

Čo je z velkej stodoly, keď je pustá.

Jelené volky vozia mu do stodolky.

Keď brány oberáš, vtedy do stodoly poberáš.

Plná stodola moskvy (mokrého obilia).

Stará stodola dobre horí.

Dosť! Viac u Boha! (Povedia, keď složili posledný snop s voza.)

Vejba v poli

Aby vymlátené obilie sa očistilo, t. j. aby zrno oddelilo sa od pliev, užíva sa ku tomu cieľu lopata: vejačka, ale na dôkladnejšie precúdenie, preosiatie zrna užíva sa opálky, z lieskových lupín riečice, (rešety, gatrence).

Porekadlo hovorí: Chudobný človek aby mal hustú riečicu a riedke sito. (Keď riečicou čistí obilie, aby mu veľa nevypadlo a keď osieva múku, aby všetko neprepadlo.) — Slepý je, kto cez riečicu nevidí.

Kedysi viali zbožie na poli. Na niekoľko krokov od mlatu prestreli veľké plachty na zem, pričom riadili sa podľa vetru. Na tie plachty lopatami zbožie prehadzovali — viali. Previate zbožie sypali do voza na prestrenú v ňom plachtu. Shonky (plevel) schraňovali na hromadu a nechali ich na poli. Pri takomto hospodárení prišlo veľa zrna na zmar, a bolo to videť v jaseni, keď pozostalé zrno okolo mlatov a na hromadách plevel bujne vypučila.

Vejba v humne

V humne vymlátené zrno obyčajne veje sa v tom samom humne (stodole), na holohumnici (mlate) pri otvorených predných i zadných vrátach, aby bol prievan. Tým cieľom do čista vymetie sa holohumnica a na primerané miesto zavesí sa cverna s husacím brkom, ktoré voľne visiac, ukazuje odkiaľ ide prievan alebo vietor, lebo podľa toho musí sa i vejač postaviť s lopatou, totiž chrbtom k vetru, aby, keď zrno vejačkou pred seba hore rozhodí, plevel letela preč. — Ak je bezvetrno, vynesie sa zbožie na voľné záhumnie a presieva sa s voza na rozprestreté plachty, na príhodnej strane voza, tým spôsobom, že obilie vyhadzuje sa s voza lopatou do výšky, aby zrno padlo na plachtu a plevely ďalej odletely. I porekadlo hovorí: „Zrno dolu padá, pleva hore pláva (lieta), preto predsa len plevou sa volá.“ — „Pleva je len pleva.“ — O dobre prečistenom zrne povedia, že je čisté „akoby ho bol holub naoberal“. A o tvrdom peknom zrne povedia, že je tvrdé „ako broky“. Ale i „v pleveli nájde sa zrno“.

Piesne o humne, mlatbe a vejbe

V piesni o hrachu sú všetky práce poľné zahrnuté:

Humno spomína pieseň z Bratislavskej:

Podobne uvádza humno pieseň z Hornej Oravy:

Lenivého gazdu, ktorý najradšej vylihuje pod pecou, sosmiešňuje pieseň:

A pieseň z Vrbice spomína záhumnie:

Obilie v predhistorii Slovanov

Ako si vysvetliť skutočnosť, že rôzne druhy obilia nachodia sa v nálezoch predhistorických bez všetkej stopy po prístrojoch, ktoré mohly slúžiť k ich spracovaniu na múku?

Ľudia ich trhali v ich nezrelom stave, pokým v zrne ešte nevytvorila sa múka, ale keď bola sladkej chuti. Na tom stupni vývinu sušili klasy na slnci (pozdejšie na peci). Vtedy zrná sa skrčia, sosušia, ale hodené do vody, dajú sladkú kašu, sladšiu od prosovej, takzvanú „pražmu“ (akú sme už pripomenuli v článku o žatve). Užívanie pražmy spomína sa i v Písme Svätom. — Slovania znali i žerny, kamene, na ktorých treli si zo zrna múku. — Druhy obilia známe im boly: proso a jačmeň.

Proso bolo im obradnou rastlinou.

Z jačmeňa varili pivo a pridávali mu i chmelu.

Ovos považovali len za zelinu ako Rimania.

Slovania prvotne neznali ani raži ani pšenice.

Raž dostali od Thrákov.

Pšenicu dostali iste od Grékov. Slovania pšenicu však nesiali pre seba, lebo Rusi, Poliaci a Slováci i dnes majú radšej ražný chlieb, než pšeničný. Grékom však Slovania dodávali krm, med, vosk, ryby, nasledovne mohli produkovať v predhistorických časoch i pšenicu na vývoz, pre Grékov. Známy je fakt, že Keltovia v údolí rieky Po sami žili z prosa a pšenicu pestovali na predaj pre Rimanov. — (Z práce J. Rostafiňsky: „O pierwotnych siedzibach i gospodarstwie Słowian w przedhistorycznych czasach.“)

Dnešné druhy obilia na Slovensku

Žito (raž). V Hornej Orave z obilných druhov rodí sa: žito a horkýš (planší druh žita). V žite rastie škodlivá rastlina stoklasa, metlica, matonoh, menovite, keď veľa pršiava; a všeobecne známa ohnica. — V Lopašove, keď idú na utiereň, hádžu dievky alebo vdovy do svätenice buchty, alebo zrnká žita, aby sa skoro vydaly.

Porekadlá

Porekadlá hovoria o žite:

Keď žito kvitne, cesto redne.

Hruda, žitu chyža (hyža — Šáriš).

Pod hrudou žito dobre ozimuje.

Zmlátil ho ako žito.

Tlčie ženu ako žito.

Žito za dva týždne vzchodí, za dva sa perí, za dva sa sype (klasí sa), za dva kvitne, za dva sa vyplňuje a za dva ešte zraje.

Kde stoklasá, má chlieb i chasa: kde metlica, nemá hospodár, ani slepica.

Pieseň o žite na Kysuciach ospevuje žito v piesni, dľa ktorej šuhaj je už nedočkavý sožať žitko svojej milej, hoc aj je zelené; ale v piesni o raži je už i po ich láske:

Šuhajovi v Krajném ľúto príde, keď dívajúc sa na krásne žitko, musí ho opustiť, lebo musí pred žatvou na vojnu:

Pšenica (niekde i žitom zvaná). Porekadlo vraví: Pšenica na roli gazdu deväťkráť zarmúti a deväťkráť poteší.“ — O pšenici máme piesne z Turca a z Trnavska, ktoré sme už na inom mieste uviedli. — V Stankovciach na Štedrý večer dievčatá chodia strechu triasť. Keď ktorá vytrasie pšenicu alebo raž, bude mať muža bohatého; ale ktorá vytrasie jačmeň alebo ovos, dostane chudobného. — Pranostika varuje, že „Na Mórica neseje sa pšenica, bo narastie ohnica.“ — Porekadlo tvrdí správne, že: „Vďačnosť a pšenica iba v dobrej zemi rastú.“

Jačmeň (jarec). Porekadlo radí: „Ovos sej do blata, jačmeň do prachu a žito do hrudy!“ — Zasiata smiešanina jačmeňa, žita a ovsa zovie sa „polovinou“ a surčica je pšenica so žitom. — Keď predpoveď kalendára na pekné počasie pri žatí jačmeňa zlyhá, povedia: „Jarec zmoknul i s kalendárom.“ — V Lopašove na Štedrý večer dávajú hydine žrať z riečice jačmenné zrno, aby sa v hromade držala.

O jačmeni pesnička z Bratislavy je dosť žartovná:

V pesničke zo Šáriša len k vôli rýmu spomenutý je jarec:

Ovos. Lepší druh ovsa menuje sa v Hornej Orave: rychlík. — Ovos ospevuje viacej piesní. Z piesni gemerskej dozvedáme sa, že tam kedysi dievčence žnievaly ovos:

Šuhaj v Bratislavskej žiada svoju milú, aby mu nakrmila jeho koníčka, keď ku nej zavítal:

V Tisovníku priamo sa šuhaj spytuje, či mu nakŕmila koníka:

Ale v Bošáci chcejú, aby kôň najprv skákal a že potom dostane ovsa.

Dievča v Turci vysvetľuje svojmu milému, že keď si ju vezme, bude jej majetok i jeho majetkom:

Dievča v Zárieči preklína šuhaja, ktorý ju chce zanechať:

Na svadbe v Terchovej posmeškujú mladú nevestu, do akého strašného bohatstva sa ona dostane:

Obhadzovanie sa ovsom

Na gemerskom Pohroní na Ondreja dievčatá na vydaj hádžu mládencom, ktorí sa chcú ženiť, ovos a semenec (konopné semä) do oblokov, pri čom povedia alebo zaspievajú:

Svätý Štefan, patrón koní

Sv. Štefan (26. decembra) v Čechách i inde bol považovaný dľa starodávnej viery ľudovej za patróna koní. Štítny vytýka svojim vrstovníkom, že ctia sv. Štefana obyčajom pohanským. Starší Česi na sviatok sv. Štefana, ako na patróna koní, dávali si svätiť ovos. — U všetkých Slovanov je známy obyčaj, keď kňaz ide po kostole na sv. Štefana, aby kropil ovos svätenou vodou, hádžu na neho hrštím ovsa, vraj na pamiatku kamenovania sv. Štefana. Obyčaj ten bol známy i v Čechách. Pastieri hádzali ovsom po ľuďoch, hlavne po dievčaťoch, ktoré šly na sv. Štefana do kostola a z kostola. — V južných Čechách v okolí Krumlova obľúbená bola zábava, zvaná „štěpanování“. Z rána na sv. Štefana naplnili si šuhajci vrecká pripraveným ovsom a postriehli si na dievčence, idúce do kostola i z kostola a obhadzovali ich hrsťami ovseného zrna do tváre, aby vraj boly červené, zdravé, obratné a pekné, aby sa vydaly ľahko a skoro. — V Sliezsku (na Morávke a v Dolnej) kňaz po veľkej omši svätí ovos (ktorý si šuhajci v šatkách doniesli) a potom v kostole hádžu ho po ostatných, aby si pamätali kameňovanie sv. Štefana. Posvätený ovos rozdeľuje sa do ovsa, ktorý sa na jar seje. (Dr. Č. Zibrt: Veselé chvíle v živote lidu českého.)

Porekadlá o ovsi

Daj koňovi ovsa a on spraví: hopsa!

Daj koňovi ovsa, môžeš ho hnať jak psa.

Daj kobyle obroku, pustí sa ti do skoku.

Nedávaj mu toľko ovsa (koňovi), aby neskákal! (Prenesené na človeka.)

Ovos mu v zadku hraje.

Obrok mu v zadku skáče.

Dáva ovsa koňom videť.

Dáva koňom obroku bičom.

Kone, ktoré ovos dorábajú, najmenej ho dostávajú.

Kone za ovsom behajú a osli ho dostávajú.

Kôň bez ovsa, chlap bez mäsa, — to je do psa.

Koňovi sa o ovsi sníva.

Ovos (a iné zrno) tvrdý ako klince; — ako oceľ.

Podáva psu plevy a volu kosti.

Proso. Starí Slovania v pradobe, na ruskom Polasí žijúci pestovali proso na obsušených blatách tamojších. — Povera pripisuje prosu čarodejnú moc: Proso na lemeši pred pecovým páľom pál a pukaj: zlodej dostane pľuzgiere na tele. — Proso nemá klasov, ale riasu.

Porekadlá hovoria: Cudzie proso oháňa a jeho vlastné vrabci zobú. — Nestaraj sa o cudzie proso. — Nahnal ho do prosa (musel ho odprosiť). — Dal sa do prosa. — Ale ho hnal do prosa.

Z prosa dorábajú žltú kašu pšenom zvanú, o ktorej Slovák hovorí: „Kaša, mať naša“, ale Maďar povie: „Kása nem étel, tót nem ember.“ (Kaša neni jedlo, Slovák neni človek.)

Pôverčivý zvyk o obilí

Na Štedrý deň gazdiná dá v komore z každého druhu zbožia niečo na sito. Potom zbožie ráno na Božie narodenie dá užiť sliepkam tak, že gazdiná položí svoj pás na zem do kolečka a nasype doň zbožia. Keď ho sliepky odtiaľ požerú, budú sa celý rok dvora pridŕžať a nebudú odletovať.

Porekadlá o obilí

Veď nám žito neprší. (Museli sme ho ťažko zarobiť, nesmieme s ním márniť.

Vrece sa pre jedno zrno neroztvorí.

Žiadostivý je toho ako kura zrna.

Hľadá to ako slepá sliepka zrno.

Našiel to, ako slepé kura zrno.

Mlynárova sliepka preberá si v zrne.

Bolo zbožia na trhu, že ho bolo ťažko zemi držať.

Miery u starých Slovanov

Starí Slovania zrno merali dutými drevenými nádobami, o ktorých pramene z X. a XII. storočia zachovaly staré domáce názvy: miera, mierka, merica, korec, korček. Menšou mierou bolo všetkým Slovanom lukno, (najskôr z prúťa alebo z kôry zhotovené). Iné drevené nádoby, ktorými sa tiež meralo obilie, boly: kbel, džbar a kaď. Mimo toho odvádzalo sa obilie i seno na vozy. — Obilná daň, ktorú platili západní Slovania nemeckej ríši, volala sa osep, osyp, zôsyp.

Pozdejšia je prešporská miera, alebo merica (meca — v Liptove dľa nem. Metzen), ktorá obsahuje v sebe štyri mýtovnice, alebo štvrtky a poťazne osem osmín.

Dežma (poplatok desiatny) farárovi v obilí

Z kroniky nemecko-lupčianskej dozvedáme sa, že v Nemeckej Lupči (v Liptove) dňa 2. septembra 1701 farár Pavel Medlen priviedol Nemcov (cisárskych vojakov) a pri ich asistencii chcel z mestského Jamného Poľa brať desiaty snop, ale mesto sa nepodvolilo. Potom dal zajať Nemcom mestský statok, „pročež uderili na zwon a Nemci ponechali statek w poli, kdežto se byla strhla larma welika.“ Na druhý deň farár dežmoval päťnásty snop.

Merice v Hornej Orave v 18. storočí

Podľa zachovaného dokumentu z roku 1786 obyvatelia obcí Zubrohlava a Bobrov v Orave zaväzujú sa na dávky zbožia pre svojho farára a rechtora ako doposiaľ, tak i na budúce a síce: pre pána farára desať meríc žita, desať meríc jačmeňa a desať meríc ovsa; pre pána rechtora z každej rale (role) tretinu merice, totižto z desať ral päť meríc žita, päť jačmeňa a päť ovsa. Zbožie toto merali na Dedinskú mericu = mericu, ktorá bola rovná Prešporskej merici; ale pán farár Szwaly požadoval dežmu podľa Veľkej merice zpod Zámku (Oravského), ktorá „miera nad gednu holbu od Pressporskej merice menssa sotwa byla, kteru gsme neštrichovali a tak gesste w tam tie hogne roky wice se do neg, gak do Pressporskeg wsypalo.“

Ohľadom ceny ovsa vyzvedá sa milý milej v piesni zo Závady:

Porekadlá

Nemeraj chlapa do korca.

Chlapov na mece nemerajú.

Koľko takých chlapov ide do polmece — polkyly.

Odoraj, odkop, odkos, nedolej, nedomeraj — vyplatíš paholka.

V Stankovciach keď sa zbožie meria, nuž vinšujú: „Najprv pán Boh!“

Keď úroda podľa miery málo vydala, hovoria, že „tohoročná úroda oproti laňajšej sekla“ (zmenšila sa).

Pitie po skončenej práci

Po každej skončenej práci dáva sa robotníkom nápoja (vína, piva alebo pálenky). Takéto skončovanie má svoj patričný názov, tak po oračke: dôorník, po kosbe: dôkosník, po mlatbe dômlatník atď.

Aké sú zemnice a sýpky

Vymlátené a vyčistené obilie ukladajú buďto do jám, v zemi vykopaných, ovšem na suchých miestach, aby zrno nezvlhlo, do takzvaných zemníc, žitníc, jám; alebo do osobitných, často i osobite stojacich a i s vonku pre bezpečnosť proti ohňu hlinou vymazaných domkov drevených, ale i hlinených a múraných sýpok, sypární (sypancov), obilníc, komôr a pivníc, v ktorých porobené sú drevené prierubky, priepravky, priehradky pre každý druh zbožia, alebo sú to drevené súseky, štoky, lády.

Jamy, zemnice bývajú na dvore alebo v sade hospodárskom, alebo i von z obce na kopci. Jama má podobu hrušky s kolmým asi na meter hlbokým vchodom, pod ktorým je jama hodne rozšírená. Sú na to istí kopáči, ktorí vedia také jamy robiť. Ako je jama vykopaná, vypchá sa slamou, ktorá sa zapáli a nechá sa horeť niekoľko dní, až sa hlina hodne vypálila a utvrdla. To potom zbožie tak ľahko nevypučí. Potom sa jama suchou otepovou slamou vyloží a zrno sa do nej vsype až po hrdlo, ktoré sa vyplňuje vrstvou popoľa, vrstvou piesku a to tak až po samý vrch. Niektorí pridávajú i skalicu, aby obilie nevypučilo. Otvor zamaže sa hlinou a nad otvorom urobí sa malý pahrbok, aby tam sneh ani dážď nepadal, ani slnce silno nesvietilo. Niekde však prikryjú jamu kameňom tak, aby povetrie malo prístup. Jamy tieto sú také priestranné a hlboké, že sa do nich vojde i 150 — 200 kýl (prešporských meríc). Z jara, keď sa zbožie vyberá z jamy, musí sa naraz vziať von. Ale obyčajne býva stuchnuté a musí sa vysúsať, než ho dajú do mlyna alebo vyvezú na trh; i vyperú ho, lebo býva v ňom veľa smetí a prachu.

Obilie sa prehadzuje a čistí

Najlepšie je, keď sa obilie na sýpkach prehadzuje asíce v decembri a v januári. Obilie na siatie čistí sa vo februári. V máji obilie sa prevetriava a šopy čistia. V júni sa sýpky zase prevetrávajú. — V komore držia skryne na múku.

Pranostika

Brezeň (marec) suchý, dubeň (apríl) mokrý a máj chladný, nakladá do pivníc, šopov a sypární. — Ak je na Smrteľnú nedeľu daždivo a clivo, bude v sypárňach prázdno a clivo.

Porekadlo

Veď som sypáreň nevyzbíjal.

Starobilé zvyky

V Solčanoch na Štedrý večer pred večerou gazda vopred pripraví si v stodole rozličnú slamu. Večer po zvonení ide pre ňu s paholkom alebo so synom. Gazda odtiaľ nesie slamu žitnú a ide po predku, paholok alebo syn nesie ražnú a ide za ním. Keď prijdu k izbovým dverám, gazda zabúcha na ne, načo gazdiná zdnuká pribehne ku dverám, opre sa o ne a zvolá: „Chto je to?!“ Gazda odpovie: „Otvorte!“ Gazdiná sa ďalej vypytuje: „Čo nesiete?“ Gazda: „Zdraví, šťastí, hojno božsko požehnání!“ To sa opakuje tri razy. Potom gazdiná otvorí a gazda jej vinšuje „sto kureníc, sto kačeníc, sto svíň!“ — Paholok alebo syn vinšuje gazdovi: „sto kôp žita, sto kôp raži, sto kôp jačmeňa!“ Počas vinšovania slamu držia na pleciach a točia sa na prostred izby; potom shodia slamu na zem. Nato gazda nasype na stôl jačmeňa, na ten nastele žitnej slamy, na slamu prestre obrus, na obrus postaví svietnik so sviecou. Na lavice okolo stola poprestierajú žitnú slamu.

V Trenčianskej vystelú podlahu posteľnou slamou, na ktorej potom chodia a v noci spávajú na nej cez celé sviatky na pamiatku, že i Pán Kristus v Betleheme spával na slame. Slama táto sa potom nevyhodí, ale spáli.

Na okolí Veľšíc v Tekove na Štedrý večer tiež vystelú izbu slamou.

Poverečné zvyky

V Gemeri do umrlčej truhly nesmie prísť slamka, ani zelinka, aby mráz nepoštípal pole.

V Stankovciach v Trenčianskej ktorá žena by slameným vechťom na potoku si nohy umývala, zomrela by na suchoty.

Prespankám dávajú slamený veniec na hlavu.

V horných stoliciach vkladajú si do obuvi, menovite do krpcov slamené „stlačky“, ktoré v lete chladia, v zime hrejú.

Porekadlá

Slama je striga, kde sena niet.

Láska žiaden vecheť slamy.

Chlap ako vecheť slamy.

Slamený mládenec k zlatej panenke.

Slamený chlap dostane zlatú ženu.

Skôr sa ožení slamený mládenec, než sa vydá strieborná dievka.

Zaobchádzajú s tým ako s farskou slamou.

To je len taký slamka-husár!

Tá je tenká ako slama, žeby ju nožnicami preštikol.

Chlap provrieslom opásaný za sto dukátov, a sto dievok za kozí bobok.

Hop! slama pod kolenom!

Má slamku za uchom.

Slamka mu z ucha trčí.

Ani slamky pred ním nepohni!

Ani slamky neprekročí.

Ani na kríž stebla — slamy — nepreloží.

Ani krížom slamy nepreloží.

Na slamke sa prevrhne — potkne. (Je leňoch.)

Ta tú slamu, padnem na ňu! (Podobne.)

Prišiel z periny do slamy.

Pre zrno slamu mlátiť.

Nepchaj slamu do chomúta, keď je plný.

Z nízkej slamy krátke povrieslo.

Neukazuj inému slamu, keď máš škutinu.

Kde slama a oheň blízko seba ležia, rado horí.

Daj slami volovi, ta žeň ho po vôli.

Má ju iba za stlačku v dome.

Sečka

Na prístroji, sečkovici, pokrájaná slama, zovie sa sečka, ktorá dáva sa ako krm statku menovite koňom. — Na sečkovici je rezacia skryňka (truhlica), nôž (kosier), rúčka, žliabik. — Miestnosť, kde sa sečka reže, zovie sa rezajňa.

Ani o sečke nechybujú piesne, taká je Bošácka:

Iná žartovná pieseň má i ovos i sečku:

Paholok v Súľove nechce rezať bez večere sečku:

Pri rezaní slamy ustanú nohy, ako sa to dozvedáme z piesni trenčianskej:

Porekadlá

Zo slamy bude len sečka.

Zo sečky nenasekáš motúzov.

Ovos vozí voz, seno je len pre meno a sečka je len sračka.

Nemá v hlave sečku.

Nemá — nenosí — sečku pod klobúkom.

Nemá sečku pod kečku, môže byť ministrom.

a) „Nový chlieb“

Jedenie „Nového chleba“

Celá práca roľníkova na poli pri obilí točí sa okolo jednoho cieľa, vydobyť si z tej tvrdej zeme hlavný potravný článok: chlebíček vozdajší. — Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho koľko-toľko zomleť na múku, aby už mohli napiecť a jiesť „Nový chlieb“. — Kto prvý kúsok tohoto chleba nesie do úst, pozdvihne pravicu ponad hlavu a ľavou stranou hlavy prehne ju dolu napred až k ústam; ak dosiahol si takto položiť do úst prvý kúsok, dožije ešte do budúceho „Nového chleba.“ Múka pre domácu potrebu preosieva sa sitom.

Slíže z múky nového zbožia

V niektorých obciach Gemera súkajú z múky nového zbožia „strúžky“, ktoré sú dlhé, medzi dlaňmi ušúľané slíže („šúľky“ v Liptove) bryndzou posypané a omastené. Prvý takýto strúžok putuje poza ľavé ucho, ako s kúskom „Nového chleba“.

Chudobný nemá „Nového chleba“

Chudobný šuhaj, ktorý ani „Nového chleba“ nevie sa dopracovať, nech sa ani nežení a pieseň mu takto radí:

Porekadlá o „Novom chlebe“

Keď (na začiatku leta) vidno čkora (ucholaka), už jesto „Nový chlieb“.

Nedočká sa ten nového chleba (zomre).

Na Pavla na poli peceň chleba.

Na deň Samuela (26. augusta) mlynár „Nové“ mele.

Chlieb vozdajší

Náš ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“; však i v Otčenáši modlíme sa za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne. Keď príchodzého človeka alebo hosťa chcejú si uctiť, ponúknu mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň „na raz do úst“, alebo čo len „smidku“. A chlieb nikto neohrdí, iba pohan a nepriateľ. Ako známo, stará obyčaj Slováka je, že vynikajúcich príchodzích mužov víta starosta obce na čele deputácie a obecenstva. Tak i Samo Chalupka vo svojej básni „Mor ho“ opisuje, ako slovenský snem vyslal poslancov k cisárovi rímskemu, ktorí priniesli mu sebou chlieb a soľ a takto sa k nemu prihovorili: „Tieto dary božie sú priazni našej znaky, z vďaky ti ich dávame, ber ich aj ty z vďaky!“ No nevzal cisár božie dary a tým i urazil vo svojej pýche slovanských poslov i celý národ slovenský.

Slovenskému ľudu je tento „boží dar“ posvátny, preto, keď gazdiná na chlieb zamiesila, už cesto rukou krížom žehná a keď prvý peceň sádže do pece, zase ho žehná krížom. Keď chlieb vyťahuje z pece, znova ho žehná a z prvého odlomí kúsok a hádže do ohňa, to vraj „za dušičky“. Keď kto vezme chlieb do ruky, aby ho načal nožom, to ho najprv prežehná krížom. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste, na ulici zodvihnú a aspoň položia ho na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený. Deťom krájajú chlieb rodičia alebo iní starší v dome, lebo deti nevedia si chleba odkrojiť a „pižlať“ chlieb nožom neslobodno, ale je na to i porekadlo, že: „Deti nevedia si ešte na chlieb zarobiť, tak nech ho ani nekrájajú.“

Na niektoré výročité sviatky, menovite na Štedrý večer, gazdovia dávajú chlieb s cesnakom a petrželom i statku, aby sa dobre viedol a aby „zlé“ (strigy) nemalo k nemu prístupu. Niekde statok, keď sa po prvý raz na pašu vyháňa, tiež dostane chleba s cesnakom.

b) Chlieb vozdajší

Porekadlá, príslovia a úslovia

Aký veľmi dôležitý je slovenskému ľudu chlieb, o tom svedčí to veľké množstvo rozličných porekadiel, prísloví a úsloví, akými Slovák vo svojej reči oplýva, ktoré tak príhodne na všetky možné prípadnosti priliehajú.

Tieto vzťahujú sa predovšetkým na Pána Boha, ktorý chlebíček vozdajší požehnáva a potom na svätých, ktorí na svoje kalendárne dni mu ho dávajú. Na to príde do povahy jeho krájanie, kôrky a jeho akosť. Najviac sa hovorí o jedení chleba a o hlade. Ku jedeniu treba noža a zubov.

Chlieb si však treba i zarobiť prácou, a usilovnou prácou domôže sa i koláčov. Lenivý človek ovšem chleba sa nedopracuje. Často však núdza, psota, bieda tiež mnohých chleba pozbavujú. Vtedy si ľudia chleba požičajú, ale nejeden skúpi človek nedožičí a odoprie svojmu blížnemu chleba. Horký je chlebíček v službe a kedysi bol taký na panštine. Pri domácom rozbroji chlieb veru tiež nikomu nechutná.

Je dosť porekadiel a prísloví vzťahujúcich sa na psa. Sú rekadlá žartovne-vtipné. — Vo veľa prísloviach sú veľké filozofické a ethické (mravnostné) pravdy vyjadrené.

Vzťahom na Pána Boha

Chlebíček je dar boží.

Chlebíček náš tatíček.

Vo chlebe Pán Boh býva.

Od Pánbožka vyprosíme si chlebíčka. (Deti.)

Keď sa v chlebe najde väčšia dierka, povedia: Tam Pánboh býva.

V odutom chlebe Pánbožko býva.

Chlieb vozdajší daj nám dnes, ale hneď!

Nech sa vám páči z tohoto vozdajšieho chleba.

Tak žijeme, aby bolo neba i chleba.

Šak nás Pánboh neopustí, dá nám chleba i kapusty.

Hojže, Bože, chleba, už je gamba otvorená!

Boží dar po peci sa pováľal.

Boží dar bez kvasníc.

Chlieb a svätí

Jakub — chleba nakúp.

A tá Mara, svätá Mara, tá už ľudu chleba dala. (Turiec.)

Veľká Mara chleba vzala, Malá Mara chleba dala.

Mária Panna tiež chlieb jedla.

Krájanie chleba

Od kraja chlieb krájajú.

Chlieb sa krája na obidva boky.

Ešte si nevie chleba odkrojiť.

Poznať, že si ešte nevie na chlieb zarobiť, keď si nevie pekne odkrojiť.

Kto si nevie chleba odkrojiť, nevie si naň ani zarobiť.

Ani mi chleba krájať nedali. (Chladno ho prijali.)

Zo svojho chleba si človek smelo odkrojí aj o polnoci.

Odkroj si chleba, s tým je človek živý.

Odkroj si chleba, lebo ti bude na záživu.

Tak sa pekne s človekom vyshováral, akoby mäkký chlieb krájal.

Musíš si chlieb tenšie krájať, akže sa chceš dobre mávať.

Ten na krajíčky chlieb kupuje.

Kôrky, striedky

Všade je chlebíček o dvoch kôrkach.

Kôra odutá, ako žena odutá.

Do roka ani kôrky chleba neuvidí.

Lepšie za hrsť kôrok, ako kúštiček cesta.

Chlebové kôrky kto jedáva, ten červené líčka máva — dostáva.

Chocaj som ja aká biedna, predsa som chlieb vo dve kôrky jedla.

Nieto chleba bez dierky.

Krajec, okružok, kus, mrva

Chlieb len načiať a okružok za okružkom sa minie.

Načnime druhý chlieb! (Hovorme o inšom!)

Rastie ako okružok v hrsti.

Stáva sa tučný ako krajíček v hrsti.

Nevedeť, aký sa ktorej krajíček dostane (ako sa vydá).

Lepší doma krajec chleba, lež v cudzine krava celá.

Chleba v ruke nepribýva.

Cintorín si odkrojil (smidku chleba).

Za kus chleba robiť treba.

Ten ti narastie toľko, ako kus chleba v ruke. (Posmešne.)

Tak rastie, ako chlieb pri ústach.

Má muža ako kus chleba.

Dobrý je ako kus chleba. — To je chlebový človek.

Kus chleba ako koňský — ovčí — jazyk.

Kus chleba, ani za ovcami (ako pastierom, valachom).

Ani kúska chleba mu nežičí.

I ten kúsok chleba mu ošomre.

Peceň, pec

Kľudný je ako peceň chleba.

Ja som z veľa pecí chleba jedol.

Či som nejedol z viac pecí chleba ako ty?

Z jednej peci chlieb sa prijie.

Akosť chleba

Chlieb kyslý ako nácesta.

Chlieb široký ako lúka.

Chlieb pekný ako parta.

Chlieb vysoký ako doska. (Posmešne.)

Chlieb ako karta. (Tiež tak.)

Jedenie a hlad

Keď je človek lačný, je ovsený chlebík šmačný.

Lačnému vždy je chlieb na mysli.

Lačnému vždy je chlieb v pamäti.

Lačnému sa o chlebe sníva.

Ku pšeničnému chlebu treba maslo a ku ovsenému hlad.

Lepšia chudá slanina s chlebom, ako tučná bez chleba. (Zaklal chudú sviňu, lebo sporil zrnom.)

Žiada sa mu chleba.

Je veľmi chleba žiadostivý.

Pýtal sebe unížene chleba svojej žene.

Komu sa chce jesť, nech sa najie chleba.

Vyzerá, ako keby tri dni nebol chleba jedol.

Chleba, chleba, dajte sem, ináčej vám utečiem.

Stoj, chlebe, hneď som v tebe!

Poď sem chlebe, hneď som v tebe.

Podz sem chlebe, gemba hotová (Šariš).

Potrebné ako každodenný chlieb.

Potrebné ako kus chleba.

Chlieb dobrý kamarát.

S chlebom dobre chodiť.

Jaký ty mne hlib (chlieb) davaš, taký ja ci zohabim (Šariš).

Jedz chlieb a pi vodu, nebude ti na škodu.

Takí proroci, čo chlieb jedia, nič nevedia.

Kto chlieb nosí i chlieb ho nosí.

S chlebom je dobre chodiť (na cestách).

Lepší kus chleba na ceste, ako pero za klobúkom.

Domáci chlieb sa najskôr prijie.

Chlieb sa nikdy neprijie.

Koláče sa prijedia, chlieb nie.

Keď si najedený, vezmi si do vrecka kus chleba.

Zapovedaný chlebíček najradšej sa jedáva.

Zo zarečeného chlebíka sa najviac dostane.

To je tiež „chleborád“.

Mohla jesť s ním chlieb i naďalej.

Nôž, zuby

Kde je chlieb, tam sa i nôž najde.

Kto ma chlieb, najde i kneb (nôž — Ždiar vo Spiši).

Nôž sa najde ku takému chlebu.

Noža dosť, len by bolo chleba.

Nôž sa najde, len si bolo chleba.

Chleba a noža nespúšťaj so stola.

Neponúkaj nôž, ale chlieb.

Páni vždy najdu na chlieb nôž (vždy najdu príčinu zádrapky).

Či sa ti nezlomil nôž, keď si ho krájal? (Malý krajíček chleba odkrojil.)

Vzal si nôž od chleba.

To je sekera od chleba.

Vytri si zúbky s takým ražným chlebom.

Za mladi mal zuby, ale nemal chleba, na starosť má chlieb, ale nemá zubov.

Na každý chlieb nájdu sa zuby.

Zuby skoro rastú, ale chlebíček pomaly.

Zubov veľa, chleba málo. (Chudobný človek s veľa deťmi.)

Práca a lenivosť

Kto chce chleba, pracuj, čo treba.

To je nie ľahký chlieb.

To je tvrdý chlieb.

Pán hrdý, chlieb tvrdý.

Bárs pôjdeš medzi Rusi i tam chlieb sa robiť musí.

To ti chleba nedá.

Od jeho polezenia s tým chlebom sa živil. (Od počiatku pri jednej práci.)

Strachom do roboty a s chuťou do chleba.

No, keby teba nie a chleba, neviem, čo by ľudia jedli?

No, keby teba nie a otrúb, neviem, čo by svine žraly?

Chleba daj, robiť jaj!

Vie, ako chlieb jesť.

Biely chlieb a koláče

Škoda prosí bieleho chleba (kúpeného).

Požehnaný je deťmi a kupovaným chlebom.

Chlieb kúpený je zo zlatej lopaty.

Gazda si nežiada bieleho chleba.

Vzdychá cigáň na biely chlieb.

Raduje sa, ako cigáň bielemu chlebu.

Všetko jedno, či z bieleho, či z bieleho. (Odpovedal cigáň na otázku či chce z bieleho a či z čierneho chleba.)

Bez práce ani koláče.

Nikto bez práce nejie koláče.

Za chlieb sa modlíme, nie za koláče.

Kde niet chleba dobré sú i koláče.

Ne vše ten jí koláč, komu se peče. (Goralské.)

Chudobný, keď nemá chleba, musí aj koláče jesť.

Dobrá vôľa jedá koláče, zlá nemá ani chleba.

Dajte mi oval koláča, nech sa mi žalúdok roztláča.

Dobrá vôľa jedá koláče a zlá vôľa kdesi plače.

Keď chceš jesť koláče, neseď na peci.

Na peci Pánboh nepožehná.

Kto má koláče, ten si i družku najde.

Dali mu z koláča dieru a z pečienky papier.

Ešte musíš hodne mrváňov (koláčov) zjesť, kým to dokážeš, čo ja.

Spadlo mu ako koláč dolu namasteným.

Koláč ako na slniečku upečený (má bielu kôrku).

Núdza, psota a bieda

Chlieb má rohy, núdza nohy.

Zdravištia by bolo, len by si bolo chlebišťa.

Chleba nemá a rozváža ho.

Vozami rozváža a sám chleba nemá. (Zlý gazda.)

Vozami navozí a nemá chleba.

Začiatok vody — koniec chleba.

To je koniec chleba a vrch psote. (Najväčšia bieda.)

Viac pojie sĺz, nežli chleba.

Žiadostivý je chleba, ako pes studničnej vody.

Aby (keby) nebolo teba a čierneho chleba, bola by medzi svetom bieda.

Bez dreva horšie ako bez chleba.

Lopata jej zhorela (hovoria o gazdinej, ktorá nemá z čoho chleba napiecť).

Kúp si páleného a chleba, nebude ti treba ani soli, ani masti.

Požehnal mu pánbo stodolu dzecí a plevínec chleba.

Sklzlo sa mu maslo s chlebíka. (Nádeja ho sklamala.)

Sýtemu vody a lačnému chleba.

Svoj a požičaný chlieb

Už je na svojom chlebe. (Už sa sám živí.)

To je nie chleba vypožičať — požičať.

To je nie „požičaný chlieb“.

Oženiť sa, to je nie chleba si vypožičať.

Z požičaného chleba sa nenaješ.

Kto chváli cudzí chlieb, ľúbi cudzé ženy.

Ani suchého chleba mi nepodali. (Chladno ho prijali.)

Lepší doma krajec chleba, lež v cudzine krava celá.

Deti a chlieb

Dieťa, kým je malé, hryzie chlieb, keď je veľké hryzie srdce.

Malé deti jedia chlieb, veľké mozok.

Mnohé deti nejedia chlieb, ale žerú srde rodičovské.

Čím viac detí, tým viac Otčenášov; čím viac Otčenášov, tým viac chleba Pán Boh požehná.

Veľa Otčenášov, veľa chleba.

Požehnaný je deťmi a kupovaným chlebom.

Mnoho detí, málo chleba, v biede viac netreba.

V jednej ruke prút, v druhej chlieb.

Sirôtka viacej bitá, ako chlebom sýta.

Plno detí a v dome ani suchej kôrky.

Chudobný a chlieb

Hocaj pri chudobe, predsa chlieb na stole.

Chudobný, ale nežiada cudzieho chleba.

Chudobný môže za rebrinový voz pravdy doviezť, boháč len za hrsť, predsa tento vyhrá.

Chudoba i koláče pojie.

Ty si taký ako ja: oba kašu a chlieb jedávame.

Jedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu.

Ondrejský sneh zjedá režný chlieb.

Panština a služba

Odbudnul si to ako panštinu.

Čí chlieb jieš, toho pieseň spievaj!

Toho poslúchaj, čí chlieb jieš.

Čí chlieb ješ, tomu breš!

Chlieb najtužej váže (najtuhšie viaže).

Služba, chlieb horký.

Za kus chleba robiť treba.

Nedočká ten tam všechsvätého koláča. (Sluhom pri odchode zo služby gazdiné dávajú koláče.)

Chutnejší chlieb na slobode ako koláč v službe.

Horký je ten vyslúžený chlieb.

Pán hrdý, chlieb tvrdý, pôjdeme ďalej!

Pomoc dobrá, ale chlebu pomora. (Moc sa pomocníkom odkrája.)

Chlieb v rozbroji

Lepší chlebík v pokoji, ako koláč v rozbroji.

Lepší krajec v pokoji, ako peceň v rozbroji.

Lepšia kôrka v pokoji, než celý chlieb v rozbroji.

Už sa mi nechce ani chleba ani neba.

Nemáš toľko chleba ľuďom zapchať ústa.

Múka, otruby, kvas

Kto sa múkou babre, nuž sa mu prilepí dačo z nej na ruky.

Opatril ho ani vietor múku.

Horšia myši múka, keď jej je už sýta.

Viac otrúb ako múky.

Dáva husiam seno a psom otruby.

Moc psov a málo otrúb.

Psov — svíň — dosť, len by boly otruby.

Sypaly sa mu slová, ako otruby z pytla.

Viac otrúb namele jazyk, ako sto mlynárov.

Kto sa mieša do otrúb, svine ho sožerú.

Lenivá miesila, chytrá vodu nosila. (Keď je cesto na chlieb riedke.)

Kto líha medzi otruby, prichodí svini pod zuby.

To je chlieb bez kvasu.

Taký som ako kvas, len do hŕbky letím.

Dajže mu prenocovať, či ti nácestu (odmlad, droždie, kvasnice) nezjie.

Tí tam už i nácestu pojedia. (Kde viac príde na hostinu, ako čakali.)

Nemá miesta ako nácesta. (O neposednom človeku.)

Kôň, pes a chlieb

Dobrý kôň zaslúži, aby ho chlebom choval.

Na jednom koni — na cudzom koni — chleba sa nedorobíš.

Mrcha psovi chlieb hodia.

Hoď psovi chleba, neuhryzne ťa.

Radšej psovi kus chleba, ako dať sa pohrýzť.

Žartovné

Na rapavej zemi sa chlieb rodí.

Na čiernej zemi sa chlieb rodí a do bielej psi cesnak sadia.

Počkaj, povedz, že si chlieb kolkami drvil (zubami) a metličkou zametal (jazykom) a do studne hádzal (žalúdok).

Starý chlieb, staré víno, stará slanina sú vždy najlepšie.

Taký je nafúkaný, ani čo by mu husi boly chlieb pojedly.

Duša moja, mäkký chlieb, bozkal bych ťa, mal bych hriech.

Pán bialoš (koláč), rechtor sa vám na zadok prilepiu. (Turiec.)

Na včilejších prorokov nedajú nič, bo tí vraj chlieb jedia.

Ten z črpáka (džbána) buchty (koláče) jídá. (Je chudý. — Modra.)

Musel by si mnoho chleba mať, aby si všetkým ľuďom ústa zapchal.

Čo si taká smutná? Vari ti sliepky chlieb pojedly?

„Chceš chleba?“ — „Daj!“ — „A robiť?“ — „Jaj!“ — „A tancovať?“ — „Hopsasa, rusasa a robiť nechce sa!“

Vážne príslovia

Chlieb so soľou a skutok s dobrou vôľou.

U vdovy chlieb hotový.

Kto sa rovná s chlebom, rovná sa i s ľuďmi.

Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.

Nepúšťaj sa do toho, čo ti chleba nedá!

Doma jedz, svoj chlieb jedz.

Kto má zdravie, pokoj, chleba, ten má všetko čo mu treba.

Spravedlivý sa vždy chleba najie.

Reči sa hovoria a chlieb sa jie.

Chlieb sa jie a reči sa vravia.

I gazda si medzi tovarychármi chleba zajie.

Starému už len kus chleba a teplý kút.

Púšťaj svoj chlieb po vode a ponečase ho zasa najdeš.

Chlieb najlepší kamarát na ceste.

Lepší kúsok chleba z vlastnej práce, nežli pečienka z milosti.

c) Piesne o chlebe

O biede a hlade poddaných za starých časov spieva pieseň:

Znamenitý paškvil na mladú pekárku chleba je pieseň:

Mládenci v Turci nechcú také dievča za ženu, čo nevie ani chleba napiecť:

V Bošáci chlapcov, záletníkov varujú, aby nešli za dievčaťom do chudobného domu, lebo tam nemajú ani chleba; a keď tam predsa išli, bolo tomu naopak:

V Linči dievča nechce sa vydať za šuhaja chudobného:

Ani v Liptove dievča nechce sa vydať za šuhaja chudobného:

Chudobná matka v Liptove vychovala si syna len ovseným chlebom a predsa vyrástol z neho najkrajší mládenec:

Vo Zvolenskej chudobnej matky syn však odchádza do sveta:

V Hlohovci chudobný mládenec stavia svojej milej pekné výhľady do budúcnosti, až sa s ňou ožení:

Ľahkomyseľný muž v Bošáci sa len zabáva pri muzike a nestará sa, aby mal aspoň kúsok chleba v dome:

Dievčence v Bošáci posmievajú sa tamojším mládencom, že len do toho domu chodia za dievčenci, kde sa im dajú najesť bálešov (koláčov):

Žartovná je pesnička, dľa ktorej v Novohrade Janík bol veľmi žiadostivý koláčov — bielušov:

V Turci matka v starosti o svoju dcéru, aby na tanci nesedela, napiekla koláčov, pozvala na ne mládencov a predsa na koláče neprišli, ani dievča na tanec nepozvali:

Chudobný syn sedliacky z poddanských časov v Tekove, ktorého predstavení obce na vojnu lapili, takto vykladá v piesni:

Ľahkomyseľná gazdiná v Trenčianskej sama sa priznáva k svojmu hriechu:

Chudobné dievča v Turci vydá sa trebárs za cigáňa, keď pre ňu prijde:

Postretol záriečsky kraviarik pastierečku s kravami (teda svoju kolegyňu) i vyzvedá sa jej s čím ona svoj krajíček chleba natrený má?

Iné také dievča v Zárieči malo na chlebíčku maslo:

Celkom chudobné dievčatko ku kravám dostalo len „hlúpy“ (nemastený) krajíček chleba:

Pečenie chleba

Ako sa chlieb vyváľa a pečie, dozvieme sa zo žartovnej piesne.

d) Poverečné zvyky a obyčaje s chlebom

Kým chlieb kysne, nevymetaj izbu, lebo dobrotu chleba von vymetieš.

Pri miesení chleba ak gazdiná mala hubu (ústa) otvorenú, chlieb sa oduje.

Keď dievča po prvý raz miesi na chlieb, natrie chlapcovi popod nos, aby mu bajúzy narástly. (Nová Baňa.)

Ak gazdiná pri sádzaní chleba pri prvom chlebe necmukne ústami, chlieb sa nepodarí.

Ktorá gazdiná chce, aby jej sliepky kôkaly, nech pri sádzaní chleba do pece chlebové košíky (slamienky) kladie hore dnom.

Ak puká chlieb v peci a pupky oddúva, prijdu hostia naň.

Keď je v dome krava počarená, treba pri pečení chleba biť záneť šípovým mládnikom: to akoby strigu šibal.

Či je chlieb už upečený, to pozná, gazdiná, keď zabúcha na spodnú kôrku, ak chlieb má „dobrý hlas“, alebo keď priloží si ho spodnou kôrkou na nos a udrží ho, že nepáli — je dobre upečený.

Vodu, ktorou sa chlieb umyl, vylejú po humne, aby bolo zachránené pred ohňom.

Ak kôrka na chlebe je odutá (odstatá) iste sa pekárka pri sádzaní chleba do pece durdila (hnevala).

Deti vravia, že v dierkach chleba „Pánbožko býva“.

Keď nožom pichne do chleba, vtedy tečie kravám krv z ceckov.

Teplý chlieb nekladú na lavicu, lebo kto sadol by na to miesto, dostal by „škrabačku“ (svrab) (Bošáca).

Keď sa chlieb načína, urobia na ňom nožom kríž, tak ho načnú.

Chlieb ku dverám neobracaj, lebo z pece utečie.

Dobrý hospodár nikdy neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám, lebo by mu hospodárstvo von vyšlo. Preto, keď dakoho u gazdu ponúknu chlebom, musí pozorovať, aby, keď si odkrojil, chlieb nepoložil na stôl nakrojeným bokom smerom ku dverám, lebo by im utekal von dvermi, a keď sa dakto cudzí predsa omýli, domáci hneď napravia chlebíček. (Ašakert v Nitrianskej.)

Keď niekto v cudzom dome krája si chlieb, domáci upozornia ho, aby si odkrojil dokola, aby sa im dokola rodil (H. Bzince).

Dobrý valach nenačína chlieb si sám, ale dá to urobiť inému, lebo by mu vlk načal kŕdel (stádo).

Ženy po západe slnka nerady dávajú mlieko von z domu, a keď niektorá dá, vhodí tri kôročky chleba do neho, aby strigy neodňaly kravám mlieko.

Idúcky von z dediny nejedia chlieb, lebo by si prejedli gazdovstvo; ba taký človek by skoro vyjedol celú dedinu.

Kto jie chlieb idúcky cestou, dostane škuľavú ženu.

Keď robia na poli, alebo pasáci, keď pasú a majú so sebou chlieb, nesmú ho so sebou domov nazad doniesť, ale tam zjiesť, lebo by takému mamka umreli. (Lopašov.)

Ak ženská mačku zabije, akživ dobrého chleba nenapečie.

Keď dievča pri káve nechá kúsok chleba, hovoria, aby to zjedlo, lebo, keď sa vydá, zostane vdovou.

Keď sa dievčaťu podarí prvý dobrý chlieb upiecť, dostane vraj mrcha muža.

Chlieb v peci zabudnutý nemá dievča jesť, lebo naň zabudnú — nevydá sa.

Aby dievča bolo vzácne, mamička urobí na chlebe pri sádzaní jamku, a vodu, čo sa pri umývaní chleba v tej jamke udržala, dá dcére vypiť.

Ktoré dievča jedáva vŕšky z chleba, skoro sa vydá.

Mladucha má prvú pec koláčov umiesiť; keď sa podaria, bude i manželstvo šťastné.

Mačku k domu možno priučiť tak, keď ju gazdiná okolo ohnišťa ponosí a potom — odpytujem — zadoček jej prihreje a konečne dá jej zjesť kúsok chleba, zahriateho pod pazuchou.

V Lopašove, keď idú na Vianočnú noc na utiereň na veľkú omšu do kostola, hodia dievky alebo vdovy do svätenice buchty (koláče), aby sa skorej vydaly.

V Horných Bzinciach ktoré dievča chce vedieť, za koho sa vydá, nech si zaopatrí po kúsku chleba zo troch domov, kde majú mládencov a dá si ho na noc pod podúšku — prisnije sa jej.

Keď v Turci rodina chce niekam vyvandrovať z rodného kraja, vtedy je dobre vziať si so sebou do papierika štipku soli a kúsok chleba, aby, kam prídu, chlieb a soľ im nikdy nechybely.

Kto so sebou vo vačku omrvinu chleba nosí, všade sa mu dobre vodí, ani peniaze mu nekradnú z vačku. (Vajnory.)

Kto jie chlieb od myší načatý, toho zuby nebolia.

Keď chce niekto, keď horí, oheň od seba odvrátiť, vezme peceň chleba a obráti ho spodkom kôrou v tú stranu, kde horí. (Kostolné.)

Chlieb na masti užiarený jedávajú od bolenia v hrdle.

Veľmi treba pozorovať, aby chlieb nedostal sa do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb tak skríkne, že by celý svet (všetci ľudia) ohluchol. (Horné Bzince.)

Keď matka ide po prvý raz s dieťaťom cez potok (po moste alebo po lavici), hodí do vody kúsok chleba, aby jej dieťa dobre spávalo a rýchle rástlo. (Podkonice.)

Hádanky o chlebe

Po hlave ma bijú, pod kameňom drvia, vodou polievajú, v ohni pálievajú, nožom ma režú a predsa celý svet živím. Čo je to?

Kde chlieb začínajú? (Kde ho majú začiať?) — Od kraja.

Čo je v mäkkom chlebe najostrejšie? — Nôž.

Bez čoho sa chlieb neupečie? — Bez kôrky.

Kolesá, os

Voz (vôz, vuz) pozostáva zo dvoch čiastok: prednej a zadnej (predok a zadok).

Voz vezie, vozí sa, pohybuje sa na kolesách. Ešte v minulom storočí chudobnejší gazdovia upotrebovali voz s kolesami neokutými železom, takzvané bosé kolesá. Voz musí byť tak zhotovený, že keď ide rovno, majú zadné kolesá ísť tou samou koľajou, čo predné. Kolesá nasadené sú na osiach, na ktorých, ťahané záprahom, sa točia, krúťa. Osi (nom. os) sú železné, ale niekde i bukové; dľa toho sú vozy železnáky a drevenáky. Predné kolesá sú menšie ako zadné. Kedysi bývaly vozy s volským záprahom, kde kolesá boly len z hrubej dosky vyrezané kruhy, ktoré cez prostriedok vydlabanou dierou nastrkly sa na drevenú os.

Koleso dnešné okované je silnou železnou obručou, ráfom; pod ním do okola umiestnené sú drevené bahry (bahory, bahríky, lukoce); do týchto zasadené je na predných kolesách 10, na zadných 12 drevených podopierok spice (špice, žbice, šprichy) rečených; hrubším koncom však vpravené sú do hlavy kolesa, ktorá je obtiahnutá štyrmi železnými pásmi (obruče, zdery, cupanty). Do hlavy po jej zdlžine vsunutá je železná tokňa, cez ktorú je koleso na osi zasadené; na konci osi je nastrknutá puška. Aby koleso z osi nespadlo pripevnená je puška k ose klincom zásnikom (záosek, lono, lonik, lovnik, lônik, lúnik, zákolník, zákolníček, zákolesník, svorník). Kolesá (osi) mastia sa (mažú sa) kolomažou (kolimahou).

Predná a zadná čiastka vozu

Na prednej čiastke vozu medzi kolesami na osi leží s tou súbežne drevená násada (aufštok); na nej tiež súbežne spočíva iné také drevo, hlavnica (hlavnička, poduška). Pomedzi tieto dve drevá vpravené sú dve drevené ramená (snice, šnice, langoše), ktoré za osou sú od seba rozšírené, avšak pred osou k sebe sa sbiehajú, kde potom medzi sebou pridržujú oje. Všetky tieto súčiastky na osi stiahnuté sú na ich dvoch koncoch železnými obručami (zderami), ako i snice na ich predných koncoch sovrené tiež takýmito putami.

Zadná čiastka vozu je tiež na ten spôsob sostavená, ako predná, lenže tu do dvojramenných sníc zasadená je dlhá žrď, rázvora (rozvora, rúzvora), ktorá spojuje zadnú časť voza s prednou a vpravená je na prednej osi medzi násadou a hlavnicou, kde uprostred sníc vykresané je pre ňu miesto, do ktorého rázvora sa vopchá a pripne od vrchu svoreňom, t. j. okrúhlym klinom železným, vsadeným do diery, prevŕtanej kolmo cez hlavnicu, násadu a os, takže predok voza môže sa okolo toho svoreňa voľne točiť a krútiť.

Rázvora zadným koncom vyčnieva von od voza, kde má v sebe od vrchu prevŕtané dve dierky, do ktorých svoreňmi pripína sa železný hám zakrucovací (zarážka, brzda premza), ktorými priťahuje sa na kolesá drevený hrant (hrantík, nákolník, válec, hamovačka) na ich zahamovanie (zabrzdenie), keď voz ide menovite s nákladom dolu vrchom. Často hamuje sa i len reťazou, hamovnou reťazou (hamovník) pomocou hašpry a zavieráka zadné koleso pravé.

Na prednej čiastke voza na hlavnici leží o niečo dlhší oplen. Do oplena a do zadnej hlavničky zasadené sú na ich koncoch vyššie-nižšie kolky, klanice, ktoré sú podopreté malými podpierkami.

Oje

Oje (dišel, rúdo) je do vozu v predných sniciach zasadené a pridržané v nich svorníkom, ktorý je do ich boku a cez oje dierou, škeblou vsunutý, aby sa oje hore-dolu hýbať mohlo. Aby však oje nepadalo, ale vždy vodorovne sa držalo, pripevnená je na rozšírených koncoch sníc pod rázvorom priekom drevená lišta podojok, podojňa, podišňa, podiždí, ktorá opiera sa včas potreby hore na rázvoru a pri otáčaní sa voza po rázvore sa šmýka. — Na oji v pysku sníc zavesený je priekom dlhý drevený válec, kladčok: váha, na ktorej na oboch koncoch visia brcia (bilnice, drčíky), za ktoré kone ťahajú celý voz. Na brcia pútkom, pripínajú sa sťaháky od koní. Na konci oja je železný háčik, káčer, na ktorý sa kone sťahákovými retiazkami posväzujú. Niekde majú na voze v sniciach na predku pre oje nadstavok, jazyk zvaný. Na oji železné kovania zovú sa perá, prúty. — Ťažalo je predné oje pri štvorke, dvojitej zápraži.

Rozličné druhy vozov

Holý voz má tri dosky: jednu spodnú a dve bočné; to sú takzvané doštenáky (doštence). Ďalej sú vozy, ktoré majú miesto bočných dosák rebriny, a síce: ľahké rebriny a dlhé rebriny. Takáto rebrina (drabina, gréfa) sú dve žŕdky (búčky, drúčky) spodná a vrchná, ktoré sú spojené na spôsob rebríka 6 — 8 drevenými priečkami, rebrami, (palicami z jalových halúz, štéblami, štemblami). Keď sú tieto priečky mocnejšie a širšie listy, latky zovú sa mečíkmi (mäčíky, švingy, fasungy, gréfy). Rebriny (i dosky) ležia na predku voza na oplene a na zadku na hlavnici opierajú sa tam na klanice; avšak vrchné žrde rebrín opierajú sa na lievče (liovč, leuč, lvovč, lôuč, lušňa); tieto sú štyri drevené drúkovité tyče, ktorých spodný koniec nasadený je do železnej pošvy, násady takzvaného lievčiska (lvovčiska, lúšnisko, tulajka), nastoknutého svojim okom (oblúčkom) na osi; vrchný koniec lievča však pripnutý je k žrdi rebriny železnou obrúčkou, (kotúlka, karika, hlávka) alebo húžvou z prúťa ukrútenou. Vrchné žŕdky rebrín na ich koncoch, teda na predku i na zadku spojené sú širšími lištami so železnými okami, ktorými sa na rebriny nastoknú, takzvané rozpiny (rozpony, rozpinky, klištiny). Okrem toho na prednej čiastke rebrín nachodí sa primerane dlhá reťaz pavezná reťaz na pripätie povúza (paveza, paveznica, popinok, ráteľ, švorec) žrde na pritiahnutie rôzneho nákladu: sena, obilia; a na zadku pavúzny povraz (provaz, štránga). Zažrdenie koná sa pomocou válca na zadku voza pripevneného.

Na doštenákoch (doštencoch) vyváža sa trus (hnoj), prsť, štrk a pod.; aby tento náklad s voza nevypadol, zasunuje sa v predu i v zadu z dosák primerane upravený šúber (zasuvák).

Na rebrovcach, (drabinákoch), sváža sa zbožie a seno na sennom voze, na senných drabinách.

Voz lojtriak v Liptove má rebrá z latí (lištví) a berie sa na furmanku. Na tento voz naťahujú v Liptove, Orave proti nepohode voznú plachtu.

Nízke malé gréfové vozy v okolí Bratislavy sú podobné vojenským. Na zadných hlavničkách nemajú klaničiek, ale miesto toho železný svorník na retiazke, ktorý pripnutý je na bučku pomocou kotulky, pritiahnutou šrobou babečkom preto, aby sa zadok vozu nezošmykol s osi. Gréfové vozy majú v predu rebrové sedlisko sic, na ktorom sedí pohonič s nohami na špice vyloženými. Ku svážaniu obilia rozširujú tieto vozy na rozpinkách pomocou priečnych válcov, krížnych driev, predných a zadných a na stranách bočnými drevami alebo letvami, ktoré visia na bokoch voza na štránočkách. Na ľavom boku voza, pripevnená je na osi zadného kolesa vodorovná žŕdka, longa zvaná, ktorá v predu visí na retiazke. Longo slúži za stupaj pre obľachčenie výstupu do voza. Okolo Bratislavy kupujú si hospodári staré vojenské vozy gréfové, ktoré majú však dlhžie osi ako domáce, preto sa im v závozoch a na zamrznutých chroboľnatých cestách zle s nimi chodí, lebo nevpadajú oboma kolesami do koľajníc, takže jednej strany kolesá mimo koľaje skáču. Niektorí gazdovia však nechali si osi od kováča zkracovať, aby docielili šírku domácich koľají.

Redúfky sú v Zemplíne malé drabiny.

Do rebrín, fasungov a do gréfov vkladajú z prúťa upletené košiny, keď chcú viezť také veci, ktoré by cez rebriny alebo fasungy prepadly, na pr. kapustu, prasce, drúbež.

Na volskom voze niet ani váhy, ani sťahákov; ale na ojce musia sa pripraviť miesto váhy takzvané krčadlá a na tie ťažadlo s jarmom; na konci oja je pripravená železná kuna (mačka), do ktorej upevní sa pomocou svorňa jarmo.

Záprež a výstroj koňa

Chomút (šuterec) je z remeňa ušitý, slamou vypchatý a mosadznými krúžkami ozdobený; leží na podklade, vypchatom srsťou. Chomút do parády je ozdobenejší a vtedy sa menuje šľa. Proti zamokaniu dažďom obtiahnutý je jazvečou kožkou. Po oboch bokoch koňa sú štrángy, idúce od chomúta až po obilnice, vovlečené v kliešťach na železných kramľách alebo na remencoch, takzvané pobočky (postranice), ktoré sú buďto remenné, alebo žinky z konopí ukrútené. Tieto pobočky visia na širokých remenných chrbátnikoch, ktoré sú tiež na vrchu chomúta pripätá. Chrbátnik ako i jeho s chomútom spojujúce remence sú mosadznými kotúlkami (pracka, zápinka) ozdobené; podobne i remenná úzda (vuzda, kantár), ktorú kôň má na hlave natiahnutú, býva okrášlená. Obe pobočky spojuje poza predné nohy na bruchu koňovom: podbrušník (podbrušina, podbruchaňa, podpruch, popruch). Na predprsníky (retiazky alebo remence) pripínajú sa sťaháky (zdržiaky, sťaháre, parhany), ktoré sú tiež na chomúte spredku na pobočných kramľách zavesené a železnou závlačkou pripäté, tiahnu k vozu, kde sú na bilnice pútkom zakopčané. — Úzda opatrená je zubadlom, vloženým koňovi do pysku a naň pripínajú sa oprate (liace, lice, vocky). Tu i tu kone majú pripravené pod chvostom podchvostiny, (podchvojscina). Štverňa je široký remeň prsný, na ktorom sú pobočky a chrbátnik pristrojené. Náčelníkom pripútajú koňa k oju. V zime dávajú na koňský postroj: zvončeky alebo hrkálka (cingáče).

Volská záprež

Rožný statok ťahá v jarme, ktoré je na konci oja na háku, (kuna, mačka) svorníkom pripevnené. Jarmo (jarom) složené je z dvoch dlhých priečok, z ktorých vrchná zovie sa šija, spodná podbradňa. Priečky spojené sú dvoma doskami (desky, desčice, mečíky) a keď je pár volov do jarma zapriahnuté, zastokne sa do jarma z oboch bokov po ihlici (kliny).

Sane

Sane (sánky, korba) pozostávajú tak ako i voz, z dvoch čiastok a síce z prednej a zadnej čiastky. Predná čiastka menuje sa sane (sanice), zadná svlačou (vlačiaky). Čiastky sán sú: oje, vrty, oplen s klanicami (klaničkami), stránky (železné) orlík, kľúč (v orlíku). Na sane tak, ako i na holý voz prídu dosky, rebriny alebo fasungy.

Piesne

V Jasenovej v Orave keď rúchovnice s mladuchou vezú sa s rúchom na voze naloženým do mladoženíchovho domu po sobáši, vozár uteká popri koňoch a drží ich pri pysku za „cugle“, ostatná družina na druhom voze výska a spieva:

V Podlužanoch v Trenčianskej žartovne spievajú:

V Bošáci v Trenčianskej tiež vedia si žartovať v piesni:

Iná žartovná:

A známa je pieseň o ťažkom furmanovi:

Porekadlá, príslovia a úslovia

O voze a jeho čiastkach ako i o koňoch a voľoch a ich postrojoch sú četné porekadlá, príslovia a úslovia:

Oje:

Voz musí za ojom.

Kam oje, tam voz — kolesá.

Kde ide ojo, tam idú kolesá.

Ide — uteká — ako voz bez oja.

Kone moje, kone, zlámali mi oje.

Deti bez rodiča, ako voz bez oja.

Do oja sa búšila bruchom (zostala tehotná).

Hladný, žeby i kolok z oja bol zjedol.

Kolesá:

Koleso sa vždy krúti.

Keď sa koleso krúti, vždy druhý bahrík výnde na vrch.

Tak nám chýbaš, ako štyri kolesá od voza.

To je len piato koleso pri voze.

Ten i na kolese obsedí.

Za predným kolesom vlečú sa zadné.

Obzeraj sa na zadné kolesá!

Zle mu idú kolesá.

Pod vozom mu utekajú kolesá.

Idú mu kolesá napred (bez voza. — Popredku všetko ztrovil).

Aké koleso, taká koľaj.

Vyšiel z koľaje.

Najhoršie koleso najviac vŕzga — škripí.

Vŕzga koleso, prepil kočiš sadlo.

I kolesá ľahšie idú, keď sa pomastia.

Aby ti voz neškrípal, pomasť mu kolesá.

Kolesá sa rozsypú, ak sa nemastia.

Kto mastí, ten vozí.

Kto mastí, ten jede.

Kto dobre mastí, dobre jadzá.

Kto nemastí, väzí vo chrasti.

Nepomažeš — nepovezieš.

Keď voz namastíš, akoby tretieho koňa pripriahol.

Kto dobre mastí, dobre veze, ale dobrý furman ani kolomaže nepotrebuje.

Dobre sa na kolomaž nerozlial od zlosti.

Smrť ho špicom zabila.

Priženil sa na polkoleso. (Dobré manželstvo).

Voz:

Prázdny voz sa nezasekne. (Hlúpy sa na ničom nepozastaví).

Pri plnom voze je lepšie kráčať. (Lepšia žena s venom).

S tebou je ani na voz ani s voza.

To je jedno: peší abo za vozom.

Baba s voza, vozu ľahšie.

Koza s voza, vozu ľahčejšie.

Ja o voze a ty o koze.

Shovorčivý tovaryš na ceste stojí za voz.

Vezmite ma na voz, veď si batoh sama ponesiem.

Ani by ho na tri vozy nepobral.

Nemáš voza, nemáš koní, jedna psota druhú honí.

Predaj kone voz, na metle sa voz.

Ťarcha nie na voze, ale pod vozom, (zlá cesta).

Vstávaj, už sa voz obrátil. (Na nebi súhvezdie voza).

Ta voz musí, kam kone oprú.

Vozia sa po ňom.

Nenavozí muž na rebrinovom voze do domu, čo žena v zastere z domu vyvláči.

Ide ako Rusniak s drabinou.

To je papuľa — so senným vozom by sa v nej obrátil.

Lepšie viezť sa čo i na drgľavom voze, ako peší ísť dlhou cestou.

Živého je dobre vézci, dze môže, musí slézci. (Bošáca.)

Nemá tá vec klaníc. (Nie je nebezpečná).

Z každého dreva dá sa húžev vykrútiť.

Nech zná i húžev, čo lievč trpí.

Tanečník, ako za vozom opálka.

Jest ich pod pavúz. (Je toho hodne).

Radšej hamovať, ako banovať.

Reťaz je reťazou a predsa sa pretrhne.

Zúri, akoby ho z reťaze pustil.

Svoji majú ako reťaz spolu držať.

Hore vrchom pomaly, dolu vrchom nenáhli, na rovine poháňaj. (Turiec).

Kára neni voz.

Kto sa v talige narodil, nebude sa v koči voziť.

Prišiel na káre a už sa vozí v kočiare.

Kôň a vôl, záprah a postroj

Uväzuj stenúci, povezieš smejúci.

Už sa zapriahol. (Oženil sa).

Ten už vypriahol. (Nevládze alebo nechce robiť).

Kone zapriaha za vozom.

Nerovný záprah zle ťahá.

Nepárne kone, nedobre ťahajú.

Skorej mu ide sedlo ako kôň.

Z kantára, zo sedla koňa nepoznávaj.

Dieťa bez kazára, ako kôň bez kantára.

Kto kúpil koňa, berie aj úzdy.

Strmému — ohnivému koňovi úzda a nie ostrohy.

Čeľaď načím priťahovať a na úzde držať.

Nepchaj slamu do chomúta, keď je plný.

Vošiel do toho, ako starý kôň do štverní.

Na psoch nenaorieš, lebo by ti štverne sjedli.

Krava ide s ohlavkom.

Kôň chce jarmo a vôl sedlo.

Jarmo si na krk zavesil.

Kde jarmo tam larmo (lárma).

Vylomil ihlicu z jarma (zanedbal povinnosť).

Sane, sánky

Sánka ľahký voz, chytro pretrie nos.

Keď je dobrá sanica, dobrá je i kolesnica.

To ide ako v lete na saniach.

Sánka cigánka, vozík pán.

Voz panna, kurva saňa.

Voz spravodlivosť, sánka cigánka.

Povera

Keď čep vozný mastia a zvrtnú koleso nazad, ide šťastie nazad, a keď ho zvrtnú napred, ide šťastie napred.

Hádanky

Čo v noci býva na ceste? — (Koľaj).

Štyria bežia a dve ležia; keby tie dve vstaly, do neba by dosiahly. — (Štyri kolesá a dve koľaje).

Štyria bratia naveky sa doháňajú a nikdy nedohonia. — (Kolesá na voze).

Hlava tri dni, špice tri roky, bahry tri mesiace. (Tie časti kolesa sú vraj najlepšie, keď sú tak staré).

Dvanásť bratov jeden pri druhom, žiaden na kraji. — (Špice).

Ukázka z doby poddanstva o voze

Ustanovenie urbárske, stolice turčianskej z r. 1795

Dlhú fúru štvorým záprahom konať včas dobrej cesty povinný bude: šesť okoví vína a zbožia, a síce: pšenice, raži a jačmeňa dvadsať, ale ovsa tridsať meríc na takú fúru naložiť; na tejže dobrej ceste za dva dni dvanásť míľ, ale na mrcha desať prejsť.

Panský hnoj vyvážajúci sedliak, nech naloží svoj voz tak, ako obyčajne sebe nakladá a nech i tie samé dosky na vyvážanie panského hnoja k vozu pripojí, ktoré on sám na tú prácu potrebuje.

Klát na dosky súci, nech na dvojom záprahu dovezie.

Bude kŕmiť v lete za dve, ale v zime len jednu hodinu, pešiemu však dovoľuje sa jednej hodiny na odpočinutie.

(Sborník Museal. Slov. Spoloč. VIII. 1. 52.)

Z tejto ukázky vidíme, že sedliak musel robiť všetko, čo mu jeho zemepán rozkázal za darmo a to i so štvorým záprahom svojim a predpísal mu, aký veľký musí byť naložený voz, za aký čas koľkú cestu má s fúrou prekonať, kedy a ako môže svoje kone a on sedliak peši idúci celý deň od svitu do mraku alebo do noci môže si len jednu hodinku odpočinúť. Jestli sa sedliak podľa tohoto predpisu nezachoval, bol telesne trestaný i peňažne pokutovaný. Tento rozkaz — ustanovenie — platilo však pre všetkých sedliakov turčianskej stolice — a iste i pre všetky stolice Uhorska.