Zlatý fond > Diela > Slovanské starožitnosti II


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Slovanské starožitnosti II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Jana Kyseľová, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov

Článok X. O Slovanoch polabských

§ 43. Prehľad dejín Slovanov polabských

1. Pre nedostatok staršieho a všeobecne prijatého názvu, ktorý by sme mohli všetci používať pre Slovanov usídlených v severnej Germánii, zmeníme tu niekedy bežne — hoci v užšom zmysle — používané meno polabských Slovanov čiže Polabanov tak, že ním budeme spoločne označovať všetkých starých Slovanov na západe Odry, Bobru a českého Rudohoria, ponechávajúc však jednotlivým vetvám ich staré mená. Priestor zemí, v ktorých títo Polabania, v najširšom zmysle toho slova, niekedy sídlili, sa uzatvára týmito hranicami: na severe ho obteká Východné more, od východného ústia Odry (Diwenowa) až k terajšiemu mestu Kielu v Holštajnsku, zahŕňajúc do toho obvodu i tri hlavné ostrovy, Volin, Rujanu a Femer, na východe ich oddeľujú rieky Odra a Bobr od poľských Slovanov, na juhu a juhozápade Krkonoše a Rudohorie od českých Slovanov; na západe čiara oddeľujúca polabské Slovanstvo od Nemectva, počnúc v Smrkovinách asi pri prameňoch Sály, viedla korytom tejto rieky až k jej ústiu, odtiaľ korytom Labe až k ústiu Stekenice, odtiaľ korytom tejto rieky, potom Travny (od Lübecku), Plonského jazera a Sventinu až k hornej Odore (Eider) neďaleko Kielu, takže osady Slovanov a Nemcov sa na niektorých miestach miešali z obidvoch strán tejto čiary, a menovite Slovania prebývali jednak pospolu v oblasti rieky Jece čiže v Lunebursku, v durínskej župe Winidon, na rieke Mohane a Radnici, na hornej Nabe, Kube a Rezne, jednak rozstrúsene v jednotlivých dedinách až po Rýn. V obvode týchto území boli tieto tri hlavné slovanské národy:[1482] Lutici čiže Veleti, severne nad Srbmi, medzi Odrou, morom a Labem, rozdelení na viacero menších vetiev, z ktorých známejší sú Ranovia, Volinci al. Velinci, Črezpeňania, Chyžania al. Kyšania, Dolenci, Ratari, Ukrania al. Vkrania, Riečania, Stoderania č. Havolania, Brežania, Sprévania, Moračania, Medziriečania, Moričania, Grozviňania, Sitňania, Došania, Lekusici, Semčici, Ploňania a i.; Bodrici, na západ od Luticov, v dnešnom Meklenbursku a Holštajnsku, pozostávajúci z ôsmich menších vetiev, ktorými sú Vagrovia, Fembrania, Polabci, Smolinci, Gliňania al. Glinskí, Vetníci, Vranevci al. Vranavci, Drevania; nakoniec Srbi v dnešnej Lužici a v Sasoch, na západe ohraničení Sálou, ku ktorým patrili dve väčšie a mnohé drobné vetvy, menovite Lužičania, Milčania č. Milci, Golešinci, dvojakí Nišania, Slubania, Lubušania, Lupania č. Lupohlavci, Žarovania, Trebovania, Nizovci č. Nižania, Koledici, Žitici, Susli č. Suselci, Glomači, Nudici, Neletici, Škudici č. Chutici, ďalej župy Srbište, Žirmunty a i. V týchto sídlach a v takomto položení nachádzame rozmanité vetvy polabských Slovanov na začiatku 9. stor., v onej dobe, keď pre kruté a dlhotrvajúce vojny, ktorými ich sužoval Karol Veľký a jeho nástupcovia, zrazu aj história ich ožaruje hojnejším svetlom. Skúmateľ slovanských dejín a starožitností musí preskúmať jednak zeme a sídla, z ktorých sa títo Slovania prisťahovali do Germánie, jednak čas, v ktorom sa toto presídlenie uskutočnilo, a rovnako aj cesty a prostriedky, pomocou ktorých boli zaujaté severné časti nemeckej zeme. Na úplné vysvetlenie tejto úlohy a stanovenie verného obrazu severozápadného Slovanstva, ktoré okrem chudobných zvyškov Srbov v Lužici už dávno vyhynulo, poskytujú rozmanité pramene stredovekej histórie, hlavne germánske letopisy zaradené v Pertzovej zbierke, nemeckí kronikári Einhard, Witikind, Dithmar, Adam Brémsky, Helmold a i., listiny nemeckých kráľov a cisárov, škandinávske povesti atď., potrebný materiál v dostatočnej hojnosti. My sme však v prítomnom diele, prihliadajúc na svoj hlavný cieľ, t. j. vytvorenie prehľadného celku, ktorý má slúžiť ako prípravná cesta pre skúmateľov dejín jednotlivých vetiev, prinútení vylúčiť z neho všakové podrobné rozprávanie ich príbehov, a sotva sa ľahko dotknúc vojnových dejín, o ktorých by sa mohlo obšírne rozprávať, musíme vyberať z celku jedine tie podrobnosti, ktoré sú so zreteľom na Slovanstvo dôležitejšie ako ostatné. A preto ak tu z dejín Polabanov v krátkosti čokoľvek pripomenieme, treba to pokladať iba za neúplný náčrt, nie za náležitý výklad ich histórie. Dúfam, že tí, ktorí majú bližšie k prameňom i viac daností pre históriu, nám snáď aj s pomocou tejto prípravy skoro predložia iný, úplnejší a vernejší obraz tohto severozápadného Slovanstva.[1483]

2. Pristupujúc k úvahám o troch vyššie uvedených otázkach musíme poznamenať, že skúmanie pôvodnej vlasti, z ktorej sa polabskí Slovania po prekročení Odry prisťahovali do severnej Germánie, možno úspešne predstaviť iba po dôkladnom štúdiu ich histórie, života a jazyka v týchto neskorších sídlach. Podrobnú odpoveď na ne si ponecháme až na záver tejto kapitoly, a preto tu iba predbežne pripomenieme, že polabských Slovanov možno naprirodzenejšie a najpravdepodobnejšie považovať za rozšírenie nadvislianskeho Slovanstva, t. j. predpokladať, že keď Slovania žijúci medzi Odrou a Západnou Dvinou, na okolí Visly a do nej vtekajúcich riek boli v čase okolo narodenia Krista a neskôr z rozličných príčin donútení rozšíriť svoje hranice, priblížili sa k Odre a vojensky opanovali územia ležiace na jej oboch brehoch, ktoré boli po vysťahovaní sa Nemcov do Dácie a Uhier menej zaľudnené ako inokedy, a odtiaľ sa potom vysunuli ďalej na západ až k rieke Labe. Všetko nasvedčuje tomu, že ako najbližší susedia využili príhodný čas, prví prešli hranice svojho domova a vkročili na cudzie územie. To isté potvrdzuje aj dôkladné porovnanie mien, obyčajov a reči polabských Slovanov s nadvislianskymi, zatiaľ čo naopak stopy severovýchodných vetiev, t. j. vetiev z druhej strany Západnej Dviny, Bereziny a Dnepra sa v polabských zemiach buď vôbec nenachádzajú, alebo sú len veľmi slabé. Polabskí Slovania teda prišli, hovoriac všeobecne, z onoho pásma zeme, ktoré sa rozprestiera od Odry cez Vislu až k Západnej Dvine a Berezine, a v rozličných dobách sa pomaly posúvali cez Odru až k Labe, a to po suchu i po mori, takže po zaujatí novej zeme sa tam prisťahovali početné čeľade z nadvislianskych krajín a tak ju zaľudňovali, i keď medzitým hlavný kmeň ostával naďalej sídliť v svojej prvotnej vlasti. Bolo to teda vlastne iba vyrojenie sa časti preľudnených bojových húfov a dobrodružnej mládeže, a nie úplné vysťahovanie sa celého kmeňa z pôvodnej vlasti. — Ťažšie je určiť čas, v ktorom sa títo Slovania usídlili na území medzi Odrou, Labem a Východným morom. Už vyššie (§ 25, č. 2) sme podrobne vysvetlili príčiny, ktoré Slovanov donútili opustiť svoju vlasť a hľadať si nové sídla už dávno pred začiatkom tohto obdobia, t. j. už v 2. a 3. stor. po Kristu. Videli sme, že Slovania, odlúčení súc po niekoľko storočí od Baltského mora, viedli doma, v úrodných krajinách nad Dneprom, Berezinou a Vislou pokojný roľnícky život, no v priebehu čias sa natoľko rozrástli, že ich nadpočetné obyvateľstvo sa pri prvej príležitosti muselo vyrojiť za hranice starej vlasti. Kruté vojny Rimanov s Nemcami vylákali Nemcov zo severných krajín do južnejších, kde ich dobrodružnosť nachádzala priestor na víťazstvá a žiadostivosť po koristi zasa nevyčerpateľné bohatstvo na lúpeže. Vysťahovanie sa germánskych národov, menovite Gótov, Vandalov, Burov, Burgundov, Gepidov, Scirov, Herulov, Turcilingov atď. z baltského pomoria a z nadodrianskych krajín do Dácie a Uhier v 2. a 3. stor., uľahčilo rozširovanie Slovanov na tú stranu, zatiaľ čo mohutný pohyb uralsko-čudských národov na Volge a Done, menovite Spalov, Hunov, Sabirov, Avarov, Bulharov a iných im celkom zahatal cestu na východ. Tento tlak východných podmaniteľov spôsobil, že Slovania sa dvojnásobnou silou vrhli na západ, a premôžuc na pravom brehu Odry rímskymi vojnami a vysťahovalectvom preriedené nemecké obyvateľstvo, so zbraňou si od nich vydobyli túto starobylú slovanskú otčinu. Toto bojisko nemeckých a slovanských národov bolo príliš vzdialené od historického pôsobiska Grékov a Rimanov, a preto sa v gréckych a rímskych letopisoch zachovala iba matná pamiatka na tieto udalosti. Máme však predsa len niektoré presvedčivé dôkazy. Už Tacitus sa kratučko zmieňuje o veľkom brojení Slovanov za Tatrami;[1484] omnoho jasnejšie sa vyjadruje Iulius Capitolinus, ktorý hovoriac o vpáde Nemcov do Panónie a Dácie na začiatku markomanskej vojny [okolo r. 165] naráža na vojny Germánov so Slovanmi, ktorých nazýva severnými cudzojazyčníkmi.[1485] To, že toto posledné svedectvo sa týka Slovanov, dokazujú nasledujúce udalosti. Za čias Ptolemaia boli Góti zo svojho územia pri Balte už vytlačení slovanskými Veletmi č. Luticmi, ale Plínius a Tacitus týchto Veletov ešte vôbec nepoznali, pretože vtedy bývali hlbšie vo vnútri krajiny zvanej Vilkomira, v dnešnej Vilnianskej gubernii. Góti hneď potom opustili baltské pomorie a objavili sa v Čiernomorí a v Dácii [180 — 215]; za nimi sa hrnuli Vandali, Burgundi, Gepidi atď., a o niečo neskôr, keď nadodriansku krajinu znova začína osvetľovať história, už nachádzame celé terajšie Pomoransko i krajinu pri ústí Odry v moci Veletov, akoby odpradávna tu pevne vládnucich v zaľudnených a pevných mestách. Nemožno teda pochybovať, že Slovania sa hneď po tom, čo Nemci vyprázdnili tieto v dávnej dobe Vindom uchvátené zeme, v nich usadili, pretože žiaden národ, a najmä nie bojovný nemecky, dobrovoľne neprepúšťa svoje úrodné a obrábané sídla cudzincom, a že toto zaujatie sa uskutočnilo ozbrojenou silou v dlhých a krvavých vojnách, v ktorých Slovania natrvalo porazili rímskymi vojnami i dobrodružnými odchodmi do južných oblastí, ako sme povedali, už predtým značne oslabené zvyšky germánskeho obyvateľstva, a vyhnali ich za hranice. Toto ovládnutie krajiny z pravej strany Odry sa stalo nepochybne medzi r. 200 — 400, takže na začiatku 5. stor. sa Slovania začali cez Odru šíriť do veľkej a pôvodnej Germánie. Je nepochybné, že Góti, Vandali, Buri, Gepidi, Scirovia, Herulovia, Turcilingovia a iní, ktorí sa vysťahovali do Dácie a Uhier, sa už potom nikdy viac nevrátili na sever, ale súc tam zachvátení hunskou víchricou, obrátili sa odtiaľ priamo na západ a zaplavili Itáliu, južnú Germániu, Galiu, Hispániu atď. (§ 18). Germánske národy, ratolesti Svévov, ktoré ostali doma vo svojej vlasti, sa od tých čias nachádzali jedine na ľavom brehu Odry. Pri úplnom mlčaní vtedajších dejepiscov je veľmi ťažké určiť, kedy a ako sa ich zeme dostali do rúk Slovanov. Medzi nemeckými národmi, ktoré ostali na tomto území, menuje Prokop Vandalov asi r. 430. Keď sa totiž hladom morení Vandali, ako hovorí Prokop, zo svojej vlasti vysťahovali, niektorí malátni a leniví sa od nich oddelili a ostali doma. Tí neskôr, keď Genserik prešiel s Vandalmi do Afriky, žiadali od neho prostredníctvom poslov odstúpenie celej zeme, aby ju mohli tým horlivejšie brániť proti útokom cudzincov, ale to im odopreli.[1486] Hoci potom Prokop túto dávnu vlasť Vandalov umiestňuje pri Meote,[1487] a jeho slová sa môžu vzťahovať aj na Uhrov, odkiaľ Godigisil odtiahol do Galie (§ 15, č. 5), predsa len však, ak aj s inými vykladačmi uznáme za pravdu to, že je tu reč o zvyškoch Vandalov za Krkonošmi, asi tam, kde sa stýkajú hranice Čiech, Lužice a Sliezska, získame dôležité svedectvo o šírení sa Slovanov cez Odru. Vandali hľadali prostriedky na bránenie svojej zeme proti na nich dotierajúcim cudzincom; zanedlho potom zmizli úplne, a na ich mieste nachádzame v druhej polovici 5. stor. [454 až 495] Slovanov. Nemôžeme sa teda oprávnene domýšľať, že títo cudzinci boli Slovania?[1488] Podľa toho svedectva môžeme polovicu 5. stor. bezpečne uznať za tú dobu, v ktorej Slovania prešli Odru a vstúpili do dnešnej Lužice, Čiech a Brandenburska. Nasvedčujú tomu všetky historické okolnosti. Vzhľadom na Čechov sme už dokázali, že ich príchod možno najpravdepodobnejšie stanoviť medzi r. 454 až 495: to isté možno oprávnene tvrdiť aj o severných krajinách. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že Slovania sa tam rozširovali pozvoľna, a že uplynulo celé storočie, ak nie aj viac, pokiaľ sa ich osady priblížili od Odry až k dolnému Labe. Je pravdepodobné, že mohutní Veleti, usadiac sa pri ústí Odry, opanovali odtiaľ po mori celé pobrežie medzi Penou a Rekenicou a ostrovom Rujanou skôr, než sa k Labe predrali lužickí Srbi. Prinajmenšom včasné osadenie sa Veletov v Batávii blízko Utrechtu a v Anglii poukazuje na to, že šírenie sa tejto mohutnej vetvy po mori bolo rýchle a hromadné. Ktovie, či s týmto rozširovaním sa Slovanstva v severnej Germánii nesúvisí aj vysťahovanie sa Anglov a Sasov do Británie [449]. Nech je to akokoľvek, druhá polovica 5. stor. a prvá 6. stor. sú určite tou dobou, v ktorej Slovania dostali predtým Svévmi zaujatú časť severnej Germánie postupne do svojej moci. Keď zvyšky Herulov po veľkej porážke na Morave r. 494 tiahli späť do svojej vlasti, Prokop o nich hovorí, že prejdúc najprv cez zeme zaujaté Slovanmi, potom zasa cez veľké pustatiny, dostali sa napokon k Varnom do terajšieho Meklenburska a odtiaľ ďalej do Škandinávie.[1489] Podľa toho sa zdá, že Čechy už vtedy obývali Slovania, naproti tomu však veľká časť Saska a Strednej marky, tvoriaca rozhranie medzi Nemcami a Slovanmi, ležala, ako to bolo vtedy zvyčajné, pustá a neobývaná.[1490] Určite to bola doba prudkého úpadku Nemectva a vzmáhania sa Slovanstva na jeho rozvalinách v krajinách za Labem. Od polovice 6. stor. nie je v súvekých pamiatkach viac žiadnej zmienky o nemeckých národoch medzi Labem a Odrou, vyjmúc správy o presídlení sa Svévov z pravej strany Labe do Saska, menovite do Anhaltska, Mansfeldska a Halberstadska r. 568, keď im Sasi, ktorí odtiaľ prešli do Vlách k Longobardom, postúpili svoje starobylé sídla.[1491] Bola to nepochybne posledná vetva veľkého svévskeho národa, ustupujúca pred Slovanmi zo svojej dávnej vlasti, zeme za Labem, takže od tých čias už celé priestranstvo medzi Odrou a Labem až k rieke Travne ovládali Slovania. Avšak ani rieka Labe nezastavila ich postup, pretože im pripadla, buď vtedy, alebo už predtým, veľká časť územia ležiaca medzi českým Rudohorím, Sálou a Labem. Niektorí nemeckí spisovatelia dôvodia, že tí osadníci, ktorých Sasi po dobytí Durínska Frankmi r. 531 osadili na území medzi Čechami, Sálou a Labem, boli Srbi.[1492] Tomu však odporuje jednak svedectvo súvekého Vibia Sequestra, ktorý označil za hranicu medzi Svévmi a Srbmi rieku Labe, jednak správy o vpáde Avarov do franského Durínska r. 562, ktoré sa vtedy ešte rozprestieralo až k Labe.[1493] Sotva totiž možno pripustiť, že poddaní srbskí osadníci boli pred cudzincami ukrytí pod menom Frankov a Sasov. Je omnoho pravdepodobnejšie, že Srbi do tejto časti Durínska vstúpili a zaľudnili ju až po jej spustošení Avarmi [562] i Frankmi, ktorí kruto trestali odboj Durinkov [556, 563], teda v druhej polovici 6. stor.[1494] Slovania na dolnom Labe sa stali susedmi a za Labem spoluobyvateľmi Nemcov, a preto nemohli ostať okolitým národom dlho neznámi, a to najmä silným Frankom, takže jedine sporosti historických pamiatok z oných čias treba pripísať to, že v priebehu storočí, v dobe od nasťahovania sa Slovanov do Germánie až do čias vojen Karola Veľkého s nimi, nachádzame o nich u vtedajších spisovateľov také zriedkavé zmienky. — O tretej otázke, totižto o tej, akými cestami a spôsobmi sa Slovania dostali do severnej Germánie, je zbytočné hovoriť zoširoka: z toho, čo sme povedali, je dostatočne zrejmé, že Slovania mohli tú krajinu zaujať iba so zbraňou v ruke. Niektorým nemeckým spisovateľom, menovite Thunmannovi a Gebhardimu, viac vyhovovalo vydávať Slovanov za osadníkov, ktorých tam privolali Nemci a ktorí im boli pôvodne aj poddaní,[1495] ale toto predstieranie je iba čírym mámením a vymýšľaním. História nám pravdaže ponúka mnoho príkladov na to, že národy alebo ich vodcovia dobrovoľne prepúšťajú pusté miesta vo svojej vlasti cudzincom, aby ich mohli zveľaďovať, uvádzajúc ich tým do svojho poddanstva, ale žeby niekedy ktorýkoľvek národ svoju celú veľkú krajinu, navyše svoju pravlasť a pôvodné sídlisko, vyprázdnil a dobrovoľne odovzdal do vlastníctva cudzincom, nechajúc im otvorenú cestu na vydobytie si úplnej slobody a samostatnosti, to je ťažko uveriteľná a neobyčajná vec. Slovania, ktorí sa osadili medzi Odrou, Východným morom a Labem, neboli poddaní Nemcov: história ich tu nachádza ako úplne nezávislých, s vlastnými kniežatami, po dlhé stáročia bojujúcich s Nemcami, usilujúcimi sa obmedziť ich vplyv a vydobyť od nich späť stratené územia. To, čo akokoľvek krátko a jemne podotýkajú o ozbrojených vystúpeniach Slovanov na Visle a Odre Tacitus, Iulius Capitolinus a Prokop,[1496] sa plným právom môže a musí vzťahovať aj na príchod Slovanov do Germánie. Opanovanie územia za Labem bolo len dokončením diela započatého za Odrou. Takéto ovládnutie je celkom primerané povahe a duchu Luticov čiže Veletov, prezývkou Vlkov, a tento národ nám história predstavuje ako najbojovnejší. Preto aj nejedni súdnejší nemeckí bádatelia bez rozpakov prijímajú za pravdepodobné, ba dokonca za pravdivé to, že Slovania si so zbraňou v ruke vydobyli od Nemcov severnú Germániu.[1497] Toto však platí predovšetkým o Slovanoch za Labem, pretože o ich vetvách v Predlabí, ktoré už v 7. stor. nachádzame v poddanstve Frankov a Sasov, stále naisto nevieme, kedy a ako sa tu usadili a ostali pod nadvládou Nemcov.[1498]

3. Vyššie sme uviedli, že zo staršej, predkarolovskej doby máme iba nepočetné svedectvá o živote Slovanov v severnej Germánii, a síce Vibia Sequestra, Fredegara, Bonifácia, pápeža Zachariáša, Bedu a metských letopisov. Niektoré z nich nám okrem holého mena, z ktorého môžeme robiť závery o vtedajšom prebývaní Slovanov na tomto území, nič viac neposkytujú: iné sú svojím obsahom o niečo bohatšie. Slová Vibia Sequestra, spisovateľa z druhej polovice 5. stor., tvrdiaceho, že Albis (Labe), rieka Germánie, oddeľuje Svévov od Srbov (rkp. Servitiis, Cervetiis),[1499] sme už vyššie (§ 9, č. 4) podrobnejšie rozoberali, ustanoviac sa na tom, že sa nimi myslia Srbi, ktorí boli vtedy rozšírení už od Odry cez Lužicu až k Labe, asi v okolí neskoršieho Srbišťa (teraz Zerbst). U Bedu, spisovateľa žijúceho na začiatku 8. stor. [zomrel 735], sú zalabskí Slovania skrytí pod menom Hunov, ktoré im nesprávne dávali vtedajší spisovatelia, najmä saskí, dánski a škandinávski Nemci. Zmieňuje sa o nich r. 690, spomínajúc prípravy Ekberta na cestu do Germánie, kde mal obracať na kresťanstvo tamojšie pohanské národy, t. j. Fresov, Rugínov, Dánov, Hunov, Sasov a Boruchtuariov.[1500] Z jeho slov vychodí, že on pod menom Huni rozumie skutočný, vtedy v severnej Germánii vedľa Dánov a Sasov žijúci národ; týmto cudzím národom, ktorý vtedajší Nemci prezývali Hunmi, boli v skutočnosti Slovania.[1501] Jasnejšie je Fredegarovo svedectvo, ktorý vo svojej správe o panovníkovi Samovi tvrdí, že Dervan, knieža Srbov, ktorí boli z kmeňa Slovanov a predtým náležali do franského kráľovstva, po veľkom Samovom víťazstve nad Frankmi pri Vogastisburgu r. 630, sa vzdal tomuto šťastnému víťazovi a odovzdal mu celé svoje kráľovstvo.[1502] Je však otázne, kde uvedený srbský knieža panoval. Nemeckí dejepisci (Thunmann, Gebhardi a iní) jeho sídlo obyčajne kladú do Lužice, čomu však odporuje Fredegarova výpoveď, že niekedy bol poddaný franskému kráľovi, pretože nie je preukazné, žeby Durinkovia a Frankovia boli niekedy ovládali Lužicu. Podľa toho, ak nie sú Fredegarove slová prázdnym vychvaľovaním, pokladám za pravdepodobnejšie, že Dervanovo kniežatstvo ležalo v krajine medzi českým Rudohorím, Sálou a Labem, ktorá sa u Einharda, spisovateľa blízkeho tomuto obdobiu, potom u Analistu Saxona, Sigeberta Gembl., Alberika, Kosmasa, taktiež v listinách nemeckých kráľov [1040, 1136], temer výhradne označuje ako Srbsko,[1503] cez ktoré Samo konal svoje časté vpády do Durínska. Napokon meno Dervan ako meno osoby je u Staroslovanov také zriedkavé a neslýchané, že ho beriem, a to nie neoprávnene, ako podozrivé. Snáď je uvedené omylom namiesto kniežaťa Drevanov, vetvy Srbov, ktorá neskôr prenikla na západ do Glinska, pričom takéto prípady sa v starej histórii vyskytujú neraz.[1504] V svojej ďalšej správe o vojnách Frankov so Slovanmi, vedenými Samom [631, 632, 633, 640], nepoužíva síce Fredegar už viac zvláštny názov Srbi, ale iba všeobecný Vindovia, avšak z jeho slov je dostatočne jasné, že týmto označuje nielen Čechov, ale spolu s nimi, a to ešte častejšie, aj ich spojencov, polabských Srbov.[1505] Ich útoky na durínsku krajinu, ktoré prikázal Samo, boli také urputné a nebezpečné, že Dagobert bol donútený odovzdať svojmu synovi Sigibertovi nielen vládu vo východných Frankoch, ale navyše ustanoviť na lepšiu obranu Durínska osobitného vodcu Radulfa, ktorý im spočiatku síce statočne odolával, no zakrátko, hodlajúc sa vymaniť z poddanstva svojho kráľa Sigiberta, nadviazal s nimi priateľské zväzky.[1506] Fredegarova správa o Srboch a iných Polabanoch, ktorých označuje všeobecným menom Vindov, je pre nás mimoriadne cenná ako prvé nepochybné svedectvo o skutočnom prebývaní mohutnej a na Frankoch nezávislej vetvy Slovanov, majúcej vlastné kniežatá, v tejto krajine, čo potvrdzujú aj záznamy metských letopisov o pomoci, ktorú o sto rokov neskôr poskytli polabskí Slovania Pipinovi, bojujúcemu proti svojmu bratovi Grifovi. Keď totiž franský majordómus a neskorší kráľ Pipin bojoval so svojím bratom Grifom, ktorý bol nespokojný s jemu vymeraným podielom a preto sa proti nemu spojil so Sasmi, vpadol r. 748 s veľkým vojskom z Bavor cez Durínsko do severných Šváb v Mansfeldsku, tak sa tu k nemu pridalo stotisíc ozbrojených, s ním spolčených Slovanov so svojimi kniežatmi a vodcami, s pomocou ktorých jednoznačne zvíťazil nad bratom a Sasmi.[1507] Títo Slovania podľa všetkého mohli byť iba Srbi medzi Sálou a Labem, a možno, súdiac podľa veľkého počtu ozbrojencov, i Česi, pretože pre nich bolo vojsko Frankov, táboriace neďaleko Sály, najprístupnejšie, zatiaľ čo medzi vojskom a Bodricmi i Luticmi za Labem uprostred číhali mohutní Sasi, ktorých bolo treba poraziť a pokoriť najskôr. Napokon z tejto dôležitej správy nadobúdame súčasne vedomosti nielen o množstve Slovanov v tej krajine a o ich vojenskej sláve, ale aj o nepriazni, už vtedy panujúcej medzi nimi a Sasmi, ktorú neskoršie udalosti, najmä za Karola Veľkého, dostatočne potvrdzujú. Sasi a Slovania boli vtedy na Labe bezprostrednými susedmi, z čoho vyplýva, že sa to nemohlo zaobísť bez vzájomných vpádov a potýčok. Zatiaľ čo vtedajšie letopisy našich Slovanov predstavujú takto na krvavom bojisku, v urputnom zápase s Nemcami, iný spisovateľ nám vykresľuje obyčaje a domovy. Svätý Bonifác, predtým Winfrid, rodený Anglosas, apoštol Nemcov, od r. 732 arcibiskup (745 a nasl. so sídlom v Mohuči), po príchode do Nemiec pracoval s nesmiernou horlivosťou na zaľudnení a zveľadení Durínska a Hessenska, ktoré boli vtedy neuveriteľne spustošené krutými vojnami a vpádmi Frankov, Avarov, Sasov i Srbov. Po založení štyroch biskupstiev, würzburského, eichstadtského, buraburského (pri Fritzlare) a erfurtského [741], ako aj fuldského kláštora, usádzal Bonifác s povolením majordóma Karolmana na spustnuté polia slovanských osadníkov a roľníkov (bargildi, Kirchenzinsleute).[1508] Dôkazy o jeho obchodovaní so Slovanmi sa v jeho spisoch vyskytujú dvakrát. Raz sa spytoval pápeža Zachariáša, či sa patrí cirkvi brať poplatok od ešte pohanských Slovanov usadených na hospodárstvach kresťanov, načo mu pápež [751] odpovedal, že áno (in recognitionem dominii). V inom, staršom liste anglosaskému kráľovi Ethibaldovi [745], žijúcemu v neusporiadanom manželstve, chváli mravopočestnosť a vernosť slovanských žien.[1509] V tomto liste je pozoruhodná najmä prostosrdečnosť svätého muža, ktorý síce nazýva pohanských Slovanov tak ako ich nepriatelia Nemci najohyzdnejším a najhorším národom, no predsa len vysoko oceňuje ich cnosti a anglosaskému kráľovi ich dáva ako vzor a príklad.

4. Po nastúpení Karola Veľkého na franský stolec nežili Slovania dlho v mieri. Karol Veľký sa usiloval spojiť všetky národy západnej polovice Európy pod jednou nielen svetskou, ale aj duchovnou vládou, a pred jeho víťaznými zbraňami alebo vojnovým šťastím sa jeden po druhom museli pokoriť všetky najbojovnejšie národy oných čias, Arabi v južnej Galii, Akvitáni a Bretóni na atlantickom pomorí, Longobardi vo Vlachoch, Švábi, Durinkovia a Bavori v Nemcoch, Avari v Uhrách, Frízi a Sasi na nemeckom prímorí, a podobný osud čakal aj polabských Slovanov, najnebezpečnejších susedov Frankov v týchto končinách. Tento mocný panovník sa chopil všetkých prostriedkov, ktorými si ich chcel dobrovoľne i nasilu podmaniť, a na to mu Slovania, súc sami medzi sebou nesvorní, takmer otvorili cestu. Za jeho čias sa začali krvavé vojny, ktoré sa, i keď s mnohými prímeriami, rozpútavali vždy s väčšou zúrivosťou a urpurnosťou, a tak sa predĺžili na tristopäťdesiat rokov, a napokon sa skončili vyhubením polabského Slovanstva asi v polovici 12. stor. Nezhody a nesvornosť boli starodávne slabosti slovanských národov. Nenávisť, kvôli dávno zabudnutým dôvodom hlboko vkorenená medzi Bodricmi a Luticmi, hnala tieto vetvy do vzájomných krvavých bojov. Ten istý zlý duch oddeľoval Srbov tak od Luticov, ako aj od Čechov, a nemožno pochybovať, že podobne aj medzi týmito Slovanmi a ich susedmi na východe, Poľanmi č. Lechmi a Chorvátmi, sa vyskytovali mnohonásobné spory a potýčky, hoci v dejinách už o nich dávno niet nijakej pamiatky. Politika týchto národov nesmerovala k jednému cieľu, náhodne sa zmietala sem a tam podľa okamžitej potreby alebo rozmaru, nenadobúdala stálosť, iba ak z nenávisti susedov. Tak aj onen priateľský spolok medzi Luticmi a Čechmi,[1510] ktorý trval oddávna až do 11. stor., vznikol iba z potreby vzájomnej pomoci proti Srbom a Poľanom, a z podobných príčin sa Srbi spolčovali aj s Bodricmi a Poľanmi. Avšak aj v tomto sa diali zmeny podľa mieru alebo nepokojov, ktoré slovanské národy zažívali s Dánmi, Sasmi a Durinkami, často tiež z iných náhodných príčin, ktorých pamiatka v letopisoch už vyhasla.[1511] V týchto úvahách, ktoré pre nás majú byť kľúčom na lepšie porozumenie nasledujúcich správ, sa naznačuje hlavná príčina, pre ktorú Slovania pri všetkej svojej bojovnosti a vytrvalosti nemohli v zaujatej zemi medzi Labem a východným morom nadlho odolať útokom nepriateľského kmeňa, riadiaceho sa inou politikou. — Keď Karol Veľký začal r. 772 veľkú a dlhoročnú vojnu proti Sasom, ktorá sa po piatej veľkej výprave nakoniec r. 780 aspoň na istý čas prerušila ich pokorením a pokrstením, usiloval sa predovšetkým získať Bodricov, najbližších susedov Sasov v tých končinách. Letopisci tiež pripomínajú, že v tomto roku Karol, pritiahnuc po skončení saskej vojny k Labe blízko ústia Ohře, vybavoval a usporadúval tu záležitosti tak Sasov, ako aj zalabských Slovanov.[1512] Hoci sa tu neuvádza meno slovanského národa, s ktorým Karol vyjednával, predsa len nasledujúce udalosti ukazujú, že to boli Bodrici, ktorí od tých čias vystupujú na poli dejín ako verní Karolovi spojenci proti Sasom a Veletom. Majúc Bodricov a Srbov, už dávno povoľných Frankom, na svojej strane, zaumienil si po potlačení odboja vzdorných Sasov [782 — 785] podmaniť Luticov č. Veletov, najľudnatejší a najbojovnejší slovanský národ za Labem. Vypravil sa preto s vojskom r. 789 cez Labe, a posilniac sa Frízmi, Bodricmi (pod kniežaťom Vlčanom) i Srbmi, vtrhol hlboko do lutickej zeme, spustošil ju všade, kde sa dostal, a za príčinu vojny vydával príkoria, ktoré Lutici spôsobovali jeho spojencom Bodricom. Lutici pochopili, že takej veľkej sile neodolajú; ich starý kráľ Dragovít,[1513] vidiac ako sa nepriatelia už blížia k jeho hlavnému mestu, vyšiel nakoniec Karolovi v šírom poli v ústrety a požiadal ho o mier. Luticom ustanovili ročnú daň a niektorých ich popredných mužov vzali do zálohu ako rukojemníkov.[1514] Porážkou Frankov v Hispánii r. 793 povzbudení Sasi sa r. 795 vzbúrili znova, takže Karol bol prinútený vytiahnuť proti nim do poľa osobne. V týchto rozbrojoch bol zabitý knieža Bodricov Vlčan,[1515] ktorého Sasi prepadli pri meste Hliuni (teraz kláštor Lüne) blízko Bardewiku vtedy, keď sa ponáhľal aj so svojím ľudom na pomoc Karolovi.[1516] Karol ešte potreboval pokoriť Sasov za Labem, sídliacich medzi ústím tejto rieky a Východným morom, ktorí často ozbrojene napádali svojich susedov Bodricov. Roku 798 jednali poslovia Slovanov, nepochybne Bodricov, s Karolom v severnom Durínsku, a krátko potom bojoval ich knieža Dražko[1517] poblíž mesta Sventina (pri Labe) so Sasmi, a jeho ľud pomáhal Frankom pri Bardewiku.[1518] Nasledujúceho roku [799] Karolov syn Karol prešiel cez Labe a rokoval s Bodricmi a Luticmi; možno urovnával domáce sváry a nepokoje týchto dvoch neznášajúcich sa národov.[1519] Po skončení tridsaťročnej vojny so Sasmi selzským mierom [803] potrestal Karol vzburu zalabských Sasov, a vernosť svojich Bodricov odmenil tým, že Sasov odviedol hlbšie do Francie a ich zem dal do držby práve Bodricom, čo sa však potom, keď Sasi boli po siedmich rokoch [812] prepustení a vrátili sa späť, a ešte viac za Ľudovíta Pobožného [okolo 815] zasa zmenilo.[1520] V tom istom čase franský kráľ ako zmierovací sudca medzi sporiacimi sa slovanskými kniežatmi v Holdenstedte (pri Lüneburgu) ustanovil Dražka za ich staršinu.[1521] Veľkému podmaniteľovi sa už korili všetky bezprostredne susediace národy, a tak nemohlo dlho trvať, aby sa nepokúsil aj o iné, vzdialenejšie, najmä keď bol r. 800 v Ríme korunovaný za rímskeho cisára, a tým súčasne akoby dedične nadobudol domnelé právo starých Rimanov panovať nad všetkými národmi. V rade dovtedy nepokorených národov boli na prvom mieste Česi, s ktorými boli vtedy spolčení aj Srbi po oboch stranách Labe. Po nezvyčajných prípravách tiahla vojenská sila Frankov v lete r. 805 do Čiech v troch veľkých zoskupeniach, z ktorých tretie, zložené z Frankov, Sasov a severných Slovanov obišlo Harz a vydalo sa cez Sálu a Labe, potom cez územie Glomačov,[1522] ktorých knieža Semil[1523] sa musel pokoriť, a zo severu vpadlo do Čiech. Bolo tu ešte aj štvrté vojsko, ktoré sa plavilo po Labe nahor až po Magdeburg, plienilo územie zvané Genewara,[1524] majúc snáď za úlohu iba zabrániť Luticom, aby neprišli Čechom a Srbom na pomoc.[1525] Neúspešná vojna Frankov v Čechách podnietila u polabských Slovanov túžbu a nádej po úplnej nezávislosti, ale zároveň povzbudila Karola k tomu, aby použil proti nim nové, dôraznejšie prostriedky než doteraz.[1526] Na výprave r. 806 Frankovia prešli cez Sálu a zrazili sa so Srbmi na území Heerenfeldu, pričom v tomto boji padol srbský knieža Miliduch,[1527] srbská zem na oboch stranách Labe bola vyplienená a proti Slovanom boli založené dve nové pevnosti (v Šartave blízko Magdeburgu a v Hale).[1528] Avšak ani toto víťazstvo nedokázalo Srbov a Čechov úplne podrobiť, pretože cisár Karol už r. 807 uznal za potrebné zabezpečiť svoju vlastnú ríšu zvláštnymi nariadeniami proti vpádom jedných i druhých.[1529] Potom sa prihnali na Bodricov, spojencov Frankov, odinakiaľ nečakané kruté pohromy. Dánsky kráľ Gottfrid, dychtiac po koristi a majúc tajné dohody s niektorými rodmi, nespokojnými so svojím kniežaťom Dražkom, vpadol spoločne s Luticmi do ich zeme, staršie knieža Dražka, ktorého priaznivci opustili, vyhnal za hranice, mladšieho Godeľuba[1530] obesil, hlavné kupecké mesto Rarog[1531] zničil, a podmaniac si dve tretiny ich krajiny, vrátil sa s nesmiernou korisťou, hoci nie bez veľkých strát svojho ľudu, domov [808]. Cisárovič Karol, ktorý sa ponáhľal s Frankmi a Sasmi Dražkovi na pomoc, nedokázal nič významné, iba vyplienil územia dvoch Dánom naklonených bodrických vetiev, a to Gliňanov a Smolincov. Vtedy cisár Karol nariadil vystavať na Labe dve nové pevnosti proti Slovanom a umiestniť tam posádku. Nasledúceho roku si Dražko nielenže znova podrobil odpadlíckych Smolincov, keď s pomocou Sasov dobyl ich hrad Konoburg,[1532] ale úspešne bojoval aj s Luticmi, no zakrátko ho však Dáni úkladné zavraždili.[1533] Roku 810 vtrhli Lutici do pohraničných oblastí a zničili pevnosť Hohbuoki (Hobeck blízko Gartowa, podľa iných Boberg na Bille), a na to sa proti nim vypravili s veľkým vojskom Frankovia a Sasi, ktorí vyplienili Luticov podporujúcich Smolincov a Vetníkov a samotných Luticov donútili k novému sľubu poddanosti alebo aspoň udržiavania mieru [811 — 812].[1534] Tým sa skončili vojny cisára Karola, ktorý zanedlho potom [28. jan. 814] zomrel, proti polabským Slovanom. Z tu uvedeného prehľadu je zjavné, že ním započaté podmaňovanie polabských Slovanov nebolo úplné; tieto národy donútené vonkajším tlakom, sa síce zaväzovali rímskemu cisárovi ako nadriadenému a najvyššiemu vládcovi ich kniežat platiť ročnú daň a zachovávať mier, no doma sa spravovali svojimi zákonmi a právami, vymaňujúc sa pri každej i tej najmenšej príležitosti z nevoľníckeho jarma. Nemožno teda prijať za pravdivé všetko to, čo vystatovačne tvrdia Karolovi chválorečníci o jeho podmanení nielen celých Čiech a Moravy, ale dokonca i celého ostatného Slovanstva až po Vislu.[1535] Za jeho panovania niet žiadnych stôp o tom, žeby si kresťanské náboženstvo bolo našlo cestu do polabského Slovanstva, hoci nemožno pochybovať, že Karol pri zakladaní ôsmich biskupstiev v saskej zemi (Münster, Paderborn, Asseburg, Minden, Halberstadt, Hildesheim, Werden a Brémy, všetky pod kolínskym arcibiskupstvom) mal na zreteli aj obrátenie Slovanov. Podľa vtedajšieho zmýšľania bolo však treba pohanov skôr mečom uviesť do poroby a poddanstva, než im udeliť dar spasiteľnej viery, čo pravdaže veľmi prekážalo rozširovaniu kresťanstva medzi pohanmi, a mnohé národy, menovite polabských Slovanov, Prusov, Lotyšov, Estonov atď. napokon priviedlo do záhuby. Omnoho usilovnejšie sa Karol staral o zriadenie takzvaných mariek čiže vojenských hraníc proti Slovanom, ako najprospešnejšieho nástroja na ich konečné podmanenie.[1536]

5. Počas dvadsaťšesťročného panovania Ľudovíta Pobožného [814 až 840] zažívali labskí Slovania od Frankov o niečo viac pokoja. Veľká moc a sila Karolovcov, ktorá už dosiahla svoj najvyšší stupeň, sa v tých časoch už začala oslabovať. Tento slabý cisár, ktorý nemal rád vojny, bol vo vlastnej ríši spútaný rozličnými vierolomnosťami, ba dokonca stíhaný odbojnými synmi, a tak nemohol ani doma pevne vládnuť, ani si robiť veľké plány navonok. Vzhľadom na Slovanov sa prejavoval iba ako volený zmierovací sudca medzi nimi v ich domácich potýčkach.[1537] Roku 817 bojovali Frankovia a Sasi so Srbmi, ktorí im vypovedávali poslušnosť.[1538] Roku 817 vypukli u Bodricov domáce rozopry a nezhody preto, že ich knieža Slavomír si nechcel ani podeliť zeme s Dražkovým synom Čedragom č. Čadragom,[1539] ani vojensky pomáhať Nemcom proti Dánom. Preto ho jeho nespokojný národ vydal Frankom a cisár ho zbavil hodnosti; celú zem dostal pod správu Čedrag.[1540] Keď sa však pozdejšie Čedrag nechcel cisárovi vo všetkom podvoliť a najmä keď sa proti Frankom spájal s Dánmi, dosiahol Slavomír na dvore znova priazeň a bol by snáď svoje panstvo získal späť, keby ho vtedy nebola zaskočila smrť [822]. Čedrag sa pokoril cisárovi [822] a potom už stále požíval jeho zvláštnu ochranu [826].[1541] Roku 820 bojovali Nemci s kniežaťom východných Slovanov Ludivítom.[1542] Na frankfurtskom sneme r. 822 boli prítomní aj vyslanci Bodricov, Srbov a Luticov.[1543] Nasledujúceho roku [823] v tom istom meste urovnal cisár Ľudovít spor lutických kniežat Milgosta a Čedodraga,[1544] synov Ľubu, padlého v boji proti Bodricom. Nedbalý a ľudom neobľúbený starší Milgost musel podľa výroku zmierovacieho sudcu i žiadosti ľudu dať prednosť čiže staršinstvo mladšiemu Čedodragovi,[1545] ale každý nakoniec vládol vo svojom údelnom kniežatstve. Na sneme v Ingelheime r. 826 bol okrem spomínaného Čedraga, kniežaťa Bodricov, prítomný aj Tunglo,[1546] knieža Srbov, voči ktorým mali ich vlastné národy nejaké sťažnosti.[1547] V roztržkách, ktoré krátko nato vypukli medzi cisárom a jeho synmi, nažívali Polabania, ako sa zdá, s Nemcami v trvalejšom mieri a upevnili si svoju slobodu; prinajmenšom nemeckí letopisci nám po celý ten čas o nich nič nehovoria. Až v predposlednom roku Ľudovítovho cisárovania [839] sa dozvedáme, že saské vojsko vypravili proti Gliňanom kvôli ich oddeleniu sa, iné zasa proti Luticom a Srbom, napadajúcim saské územia, a toto vojsko udrelo na Srbov Koledicov a porazilo ich pri meste Kesigesburgu (teraz Guetz č. Quetz podľa Leutscha), kde padol aj ich knieža[1548] Čimislav.[1549] Za Ľudovíta Pobožného sa založením hamburského arcibiskupstva [834] položili základy ustanovizní zameraných na obrátenie polabských Slovanov. — Po jeho smrti si nesvorní synovia rozdelili medzi sebou podľa verdunskej zmluvy z r. 843 otcovskú ríšu tak, že kráľovi Ľudovítovi pripadlo Nemecko s právom na polabských Slovanov. Tí však toto rozhodnutie nebrali na vedomie a pokračovali vo svojom boji za nezávislosť a samostatnosť, hoci vždy zastaraným zlým spôsobom, bez vzájomnej jednoty a bez stálych politických zväzkov s inými nepriateľmi ríše, Dánmi a Švédmi. Udatní Bodrici boli prví, ktorí sa podujali brániť svoju slobodu so zbraňou [844], no predsa boli, ak je v tejto veci správa nemeckých letopiscov presná, v boji nielen oni sami porazení a ich knieža Gostimysl[1550] usmrtený, ale aj všetci ostatní vodcovia polabských Slovanov boli prinútení k poslušnosti.[1551] Roku 845 vyslanci Slovanov boli prítomní u kráľa Ľudovíta v Paderborne.[1552] Vtedy spravoval proti Srbom zriadenú Saskú marku gróf Thakulf, pre svoju znalosť slovanských zákonov a obyčajov u Slovanov veľmi obľúbený a pravdepodobne i sám pochádzajúci zo slovanského kmeňa.[1553] Roku 851 vypukla krutá vojna medzi Srbmi a Nemcami; kráľ Ľudovít cez Durínsko vyrazil na výpravu aj sám, a vyplienením zeme a tým zapríčinenou drahotou a hladom donútil Srbov k mieru.[1554] Vo vojnách medzi Nemcami a Polabanmi obnovenými r. 855, Polabania všade víťazili,[1555] takže od tých čias sa kráľ Ľudovít nadarmo pokúšal pokoriť si jedných po druhých. Roku 856 prebiehali boje s Glomačmi.[1556] Po dvoch rokoch bol kráľovič Ľudovít vyslaný proti Bodricom a Gliňanom, vojvoda Thakulf zasa proti Srbom,[1557] ale bez úspechu, lebo už r. 859 sa Srbi, usmrtiac svoje Frankom nadržiavajúce knieža Čestibora,[1558] vzbúrili,[1559] a r. 862 bol sám kráľ Ľudovít prinútený vytiahnuť do poľa proti Dabomyslovi,[1560] kniežaťu Bodricov.[1561] Roku 869 spojení Česi, Srbi a Suselci opäť cez Sálu podnikali výpady do Durínska, a kráľ proti nim vypravil s vojskom svojho syna Ľudovíta.[1562] Nakoniec toľkými bitkami vyčerpaný kráľ Ľudovít sám prišiel k Slovanom s ponukou mieru, a ako len najlepšie vedel, tak sa s nimi pomeril.[1563] Predsa len sa však dva roky pred jeho smrťou [874] znova spomína oddelenie sa Srbov a Suselcov a ich porážka vojvodcom Ratolfom, Thakulfovým nástupcom.[1564] — Po kráľovi Ľudovítovi panovali jeho synovia Karolman a Ľudovít II. iba krátko, a jeho tretí syn Karol Hrubý navyše slabo, takže proti polabským Slovanom nemohli podniknúť nič významné. Ľudovít II., ktorý spolu s Frankmi, Durinkami a Sasmi dostal ako podiel aj Polabanov, musel hneď po nastúpení vlády [877] donucovať silou Gliňanov a Suselcov k plateniu poplatkov,[1565] a po troch rokoch [880] sa na Sále musel s pomocou pohraničného vojvodu Poppa brániť proti spojeným Čechom, Srbom a Glomačom.[1566] — Za cisára Arnulfa sa slabosť nemeckej ríše prejavila ešte viac. Dáni a polabskí Slovania boli pre ňu najväčším nebezpečenstvom. Cisár Arnulf sa síce vypravil r. 889 s veľkým vojskom proti Bodricom, ale toto ťaženie sa skončilo tak nešťastne, že sám cisár sa ledva navrátil do Frankfurtu a neúspešné vojsko rozpustil domov.[1567] Bodrici si vydobyli úplnú nezávislosť, ktorá trvala až do čias Henricha I., a zúčastňovali sa na výpravách Uhrov, ktorí r. 914 prenikli až k Hamburgu a Brémam, proti Nemcom. Predlabskí Srbi, sídliaci Frankom takpovediac v pažeráku, zostali Arnulfovi verní; cisár sám zosadil vojvodcu Poppa, robiaceho Glomačom a Chuticom príkoria, keď sa tí začali pre to búriť. Vďační Srbi mu za to prejavili úctu na sneme v Selzi r. 897 poklonou a darmi.[1568] Oproti tomu zalabskí Srbi, ktorí boli v užšom spojení s Čechmi, boli spolu s nimi istý čas poddanými veľkého Svätopluka moravského.[1569] — Arnulfovi nástupcovia, Ľudovít III. zvaný Dieťa a Konrád I., neboli schopní pozdvihnúť upadnutú prevahu Nemcov v tých končinách. Za ich vlády sa začali ničivé vpády Uhrov do Nemiec [907, 909 nasl.], a túto príležitosť využili polabskí Slovania žijúci na východ od Muldy a Labe na to, aby sa všetci do radu vymanili z nemeckej poplatnosti. Markgróf Burghard nemohol ubrániť jemu zverené zeme proti spojenej sile týchto dvoch národov, a zakrátko sám v nešťastnej bitke r. 908 položil život. Saský vojvoda Oto, ktorého syn Henrich, neskorší nemecký cisár, už r. 908 statočne bojoval proti Glomačom,[1570] mohol so svojím dedičným panstvom spojiť ledva biedny zvyšok rozsiahlej srbskej marky, a to kúsok zeme medzi Werrou a Muldou.[1571] Dáni, Slovania a Uhri robili zo všetkých strán nájazdy do nemeckej ríše, pustošiac a ničiac ju do tej miery, že to vyzeralo, ako by mala byť zmenená na pustatinu, a tiež ako by v nej sotva zaštepené a rozkvitnuté kresťanstvo malo spieť k zániku. Takéto pohodlné a bezpečné časy Slovanov však netrvali dlho, ba dokonca to bolo len akoby bezvetrie pred búrkou a víchricou, ktorá mala zakrátko vybuchnúť ešte silnejšie a zavaliť ich novými, zúplna ničivými a skazonosnými pohromami.

6. Po vymretí vyčerpaných Karolovcov zasadol na nemecký trón nový saský panovnícky rod, a odvtedy sa obrátilo vojenské šťastie medzi Slovanmi a Nemcami. Henrich I. zvaný Vtáčnik, veľmi múdry a bojovný vládca, so skúsenosťami z bojov proti Slovanom a Uhrom už z mladosti, začal hneď po získaní koruny používať rázne prostriedky na postupné zdolanie jednotlivých nepriateľov svojej ríše, pretože zjednotených si ich netrúfal zdolať. Boje so Slovanmi sa začali r. 921, ale bez veľkého úspechu.[1572] Nasledujúceho roku kráľ Henrich, zaistiac si Mišno, vpadol odtiaľ do Milčian a zbúrajúc mesto Lubuzua (teraz Lebusa medzi mestami Dahme a Schlileben), prinútil ľudí platiť dane.[1573] Potom uzavrel s Uhrami, uchlácholenými ročnými poplatkami, prímerie na deväť rokov [924], a ohradiac saskú marku novými pevnosťami a pripraviac svoje vojsko na boj, nečakane vtrhol r. 927 do Stodorian, opanoval hlavné mesto Brandenburg a primäl ich knieža platiť daň, potom sa obrátil späť do zeme Glomačov, dobyl ich mesto Gronu (Grana, Gana má byť podľa Leutscha Jahna, podľa Wersebeho Gruna), prenikol až do Čiech, a keď vymohol od Čechov záväzok platiť ročnú daň [928], víťazne sa vrátil do Sás.[1574] Tento úspech mu otvoril cestu k iným, ešte väčším výhodám. Zanedlho nato prinútil Ratarov, Luticov a Bodricov platiť ročnú daň a vykonávať vojenskú službu,[1575] takže od tých čias slovanské národy medzi Sálou, Labem, Odrou a Východným morom samy pomáhali svojmu pokoriteľovi dosahovať nové víťazstvá nad svojimi rodákmi i cudzincami. V Rataroch bola založená nová marka pod správou grófa Bernharda. Tým pobúrení Ratari a ostatní Lutici sa r. 930 chopili zbrane a prepraviac sa cez Labe dobyli mesto Wallisleben, drancujúc a ničiac celé územie, napokon však boli v bitke pri meste Lenčine (Lunkini, teraz Lenzen) na hlavu porazení.[1576] Slovania sa v núdzi zaviazali nielen riadne platiť dane, ale dokonca aj prijať kresťanskú vieru.[1577] Neskôr kráľ Henrich viedol úspešnú vojnu s Dánmi, a keď zriadil novú šlezvickú marku, nahnal kniežaťu Bodricov toľko strachu, že ten, preukazujúc svoju poddanosť, sa podvolil prijať kresťanstvo [932].[1578] Avšak ani u Bodricov, ani u ich susedov Luticov kresťanstvo vtedy ešte nemalo pevné a stále základy, pretože aj poslušnosť voči svetskej moci u týchto národov bola narušená. Roku 932 po vypršaní prímeria Uhri napadli Glomačov a keď od nich vymáhali pomoc, dostali ako poklonu do daru tučného psa,[1579] a na to vpadli hlbšie do Durínska, kde si vyslúžili krutú porážku. Posledná Henrichova výprava smerovala proti Ukranom, východnej vetve Luticov, buďto až dovtedy nepokoreným, buďto neplniacim záväzky, ktorých premohol, a tak ich donútil platiť dane [934].[1580] — Jeho syn a nástupca Oto I. zvaný Veľký, ktorý prevzal vládu [936], našiel vojenskú hranicu proti Slovanom, dobre vybudovanú už jeho otcom, rozdelenú na niekoľko mariek[1581] a vybavenú množstvom pevných hradov. Všetky tieto prípravy smerujúce k úplnému podrobeniu Slovanstva aj on sám nielen starostlivo zachoval, ale dokonca i rozšíril a zdokonalil. Jeho cieľom bolo všetkými prostriedkami, pokojnými i násilnými, mečom i krížom, pokoriť polabských Slovanov. Hneď po nastúpení vlády [936] tiahol, nevedno prečo, cez Ratary; možno iba kvôli tomu, aby upevnil ich poddanosť.[1582] Jeho mnohonásobné návrhy týkajúce sa týchto národov boli však neočakávanými udalosťami na dlhý čas zmarené. Keď bol totiž kráľ zamestnaný potláčaním domácich rozbrojov v Lotrinsku a na pomedzí Francie, sa Slovania, súc možno povzbudzovaní aj odbojnými vojvodami Eberhardom a Giselbertom a tiež princom Henrichom, nazdávali, že nastal vhodný čas na ich vyslobodenie a r. 939 chceli vo všeobecnom povstaní zvrhnúť nemecké jarmo. Začali ho Bodrici, ktorí prepadli v ich končinách sídliaceho markgrófa Haiku alebo Hiku, zničili jeho vojsko a jeho samého zabili.[1583] Markgróf Gero, ktorý chcel podľa tvrdenia nemeckých letopiscov podobnému povstaniu predísť a proti nemu namierený útok odvrátiť, pozval tridsať slovanských kniežat pod zámienkou priateľstva k sebe na hostinu, a po hojnom častovaní ich dal všetkých, okrem jedného, ktorý náhodou ušiel, vo svojom dome úkladne zavraždiť.[1584] Keď sa o tomto hanebnom skutku dozvedeli Stodorania a Lutici, siahli bez váhania po zbroji; s nimi sa spojili všetky ostatné slovanské vetvy a Nemcov do posledného muža vyhnali zo Slován za Labe. Keď kráľ Oto dostal správu o tomto povstaní, hneď sa ponáhľal do Devína, ale chytrý Gero ešte pred jeho návratom vzburu upokojil. Darmi a sľubmi si totiž získal Nemcom povoľné a už pokrstené brandenburské knieža Tugomíra,[1585] ktorý v časoch onej vzbury spolu so svojimi ochrancami Nemcami uprchol zo svojej vlasti, a vypravil ho do Slován, aby zradil svoj národ. Keď sa Tugomír vrátil do Brandenburska, rozšíril o sebe lživú zvesť, podľa ktorej ho Nemci násilne odviedli a on im teraz ušiel z väzby. Slovania, dôverujúc jeho slovám, ho prijali za svojho vládcu a panovníka; on však potom pozval svojho synovca, jediného z oných tridsiatich kniežat, k sebe na hostinu, podľa príkladu a návodu Gera ho zradne zabil a svoju zem vyhlásil za majetok nemeckého kráľa. Prekvapení Slovania, Lutici i Bodrici, sa Nemcom podrobili neradi.[1586] Počas štrnásťročného mieru, ktorý potom nasledoval, sa Oto postaral o založenie troch nových biskupstiev ako ustanovizní zameraných na obrátenie Slovanov, t. j. v Starhrade (Oldenburgu) vo Vagrii, v Havelbergu [946] a Brandenburgu [949]. Tento jeho dobročinný zámer nemal vtedy ešte zjavný úspech. Neprítomnosť kráľa Ota a jeho bojovného markgrófa Gera, zaujatých vojnami v iných krajinách, podnecovanie odbojných nemeckých kniežat proti svojmu kráľovi, pôsobenie starhradského, havelberského a brandenburského biskupa, utláčajúcich slovanský ľud a násilím ho donucujúcich prijať kresťanstvo, ako aj mnohé iné príčiny spôsobili, že pobúrení Polabania, predovšetkým Ukrania, znova pozdvihli zbrane proti Nemcom [954]. Markgrófovi Gerovi a vojvodovi Konrádovi sa síce podarilo toto povstanie potlačiť,[1587] avšak nasledujúceho roku vypukla o to väčšia vzbura proti kráľovi tak v Sasoch, ako aj v Slovanoch. Odbojní grófi Wichman a Egbert, vytlačení súc Hermanom Billingom zo Sás, ustúpili k bodrickým kniežatám, bratom Nakonovi a Stojgnevovi,[1588] nepriateľom Nemcov, do mesta zvaného Svetlastrana,[1589] a nahovorili ich na tvrdý odpor proti ich prenasledovateľovi Hermanovi, saskému vojvodovi [955], ktorý musel po neúspešnom útoku na Svetlastranu cúvnuť a svoju pohraničnú pevnosť Kokarescem[1590] podľa dohody prepustiť nepriateľovi.[1591] Nešťastnou náhodou sa v čase ústupu Nemcov z hradu strhla medzi nimi a Slovanmi ruvačka, v ktorej Slovania v náhlom vzplanutí porušili dohodu, všetkých ozbrojencov pobili a ženy i deti pobrali do zajatia. Touto ukrutnosťou pobúrený Oto sa po slávnom víťazstve nad Uhrami pri Augsburgu [955] ponáhľal so svojím synom Liutolfom a markgrófom Gerom priamo do Zalabia, kde sa s ním stretli spojení Bodrici, Lutici, Črezpeňania, Dolenci a Ratari pod vedením Stojgneva. Po márnom vyjednávaní o mier[1592] zviedli na rieke zvanej Dosa[1593] krvavú bitku, ktorú Slovania prehrali. Stojgnev padol v boji; veľký počet zajatých Slovanov bol po hroznom mučení usmrtený. Wichman a Ekbert uprchli k Hugovi do Francie. V tejto vojne pomáhali Ranovia[1594] Nemcom.[1595] Roku 957 Oto zasa bojoval s ešte stále úplne nepokorenými Ratarmi,[1596] a keď sa r. 958 Wichman druhýkrát uchýlil k Ratarom a Stodoranom, pretiahla sa vojna medzi nimi až do r. 960. Po dlhých útrapách museli napokon Nemcami úplne pokorení Slovania chtiac-nechtiac prijať kresťanské náboženstvo, stavať chrámy a kláštory, zachovajúc si svoje dovtedajšie zemské zriadenie pod správou vlastných domácich kniežat a nemeckých markgrófov, ktorí boli ustanovení za dozorcov a nadriadených domácim.[1597] Medzitým prelietavý Wichman ušiel z majetkov svojej manželky, na ktoré ho zaviedli, najprv k Dánom, potom k Slovanom neďaleko ústia Odry, kde sa podvolil svojmu priaznivcovi Gerovi a pripravoval rozličné nástrahy niektorým dovtedy neúplne alebo naskrze nepokoreným slovanským vetvám, menovite Lužičanom, Milčanom, Pomoranom a Poľanom. Roku 963 markgróf Gero spojil svoje vojsko so Slovanmi, ktorých pre neho bol najal Wichman, vtrhol do Lužice a k Milčanom,[1598] ktorí, ako sa zdá, prešli od Nemcov k Poľanom, a poraziac v tuhom boji poľské knieža Mečislava, podmanil oba národy sebe a svojmu kráľovi, a dokonca prinútil poľské knieža k lénnemu záväzku na územie ležiace medzi Vartou a Bobrom (porov. § 37, č. 4).[1599] Toto posledné víťazstvo však tento najväčší slovanobijca zaplatil smrťou svojho jediného syna Sigfrida, padlého v potýčkach, pre ktorého už v duchu chystal cisársku korunu v podmanených a do najhoršieho rabstva uvrhnutých Slovanoch, a krátko nato sám žiaľom zošiel zo sveta [965].[1600] Po jeho smrti výbojní Nemci začali nové boje s Bodricmi a Ratarmi. Keď totiž saský vojvoda Herman v spore dvoch kniežat, bodrického Mestivoja a vagrianskeho Želibora,[1601] svojím rozsudkom druhého poškodil, Želibor sa chopil zbrane a na pomoc si prizval Wichmana. Mestivoj a Herman ho však v jeho meste obkľúčili a zajali, a potom ho vypovedali zo zeme [966]. Wichman, ktorý potom utiekol k Volincom[1602] k ústiu Odry, začal vojnu s poľským Mečislavom a sám v nej prišiel o krk [967].[1603] Do vojny medzi Mestivojom, Želiborom a Hermanom boli zapletení aj Ratari, ktorých gróf Detrich zakrátko priviedol k mieru a tak ich ochránil [967 — 968] pred hnevom kráľa Ota, ktorý im hrozil úplným vyhubením.[1604] Vtedy uzavrený mier s Polabanmi trval neprerušene až do r. 983. Kráľ Oto dovŕšil svoje počiny v Slovanoch založením magdeburského arcibiskupstva a troch nových biskupstiev, a to medziborského (Merseburgum), žičianskeho (potom naumburského) a mišnianskeho [968].[1605] — Za kráľa Ota II. rástla túžba a snaha Polabanov po vydobytí úplnej voľnosti v takej miere, v akej jarmo nemeckého poddanstva pri nenásytnom lakomstve a mnohonásobných nátlakoch im vládnucich markgrófov a iných úradníkov na nich začalo doliehať stále ťažšie a ťažšie. Už r. 976 bol kráľ prinútený osobne vytiahnuť do boja proti Luticom, ale bez zjavného výsledku.[1606] Vtedy boli u nich udusené aj počiatky kresťanstva. Podobné nezhody povstali aj u Bodricov, kde starý knieža Mestivoj síce bol kresťanom, a za manželku pojal sestru starhradského biskupa Vaga [973], avšak Mečislav, jeho syn z prvého manželstva, ktorý bol naklonený pohanstvu, ho rozličnými úskokmi i silou dohnal k tomu, že nielen zapudil svoju manželku, ale poplienil aj biskupove majetky a sužoval na nich usadených kresťanov.[1607] Keď potom kráľ Oto začal nešťastnú vojnu s Grékmi vo Vlachoch a zvesť o veľkej porážke Nemcov pri Basentelle [982] sa dostala k Slovanom, vtedy ešte pred jeho smrťou [983] vypuklo všeobecné povstanie spojených Bodricov a Luticov, v ktorom Bodrici dobyli Hamburg, Lutici Havelberg a Brandenburg, biskupské stolice rozborili, chrámy zbúrali, a všetkých Nemcov v Zalabsku buď pozabíjali, alebo cez Labe vyhnali, i samému Sasku hrozili záhubou a skazou.[1608] Hrôzu tohto povstania zväčšil súčasný vpád Čechov, vedených saským grófom Dedom, do Žiče (nem. Zeitz), a vylúpenie nielen tejto biskupskej stolice, ale aj mnohých iných miest a kláštorov až po Magdeburg čiže Devín.[1609] V krutej bitke, ktorá sa odohrala pri rieke Tongere v tom istom roku a v ktorej bojovalo asi 60000 Slovanov,[1610] sa nič nerozhodlo, hoci Nemci si vystatovačne pripisovali víťazstvo. Od tých čias upadla prevaha Nemcov u zalabských Slovanov až do polovice 13. stor.: Slovania od obrany svojej vlasti prešli k výbojom. Rozhorčenie proti kresťanstvu bolo také veľké, že sám starý Mestivoj, hoci proti Nemcom vystupoval najľútejšie, bol ako kresťan zo zeme vypovedaný.[1611] — Oto III. sa po porážke domácich odporcov ešte ako dieťa usadil na kráľovskom stolci, a keď si získal poľské i české knieža, začal s ich pomocou bojovať s Polabanmi; r. 986 opanoval Stodorany a r. 992 Brandenburg, ktorý mu vydal saský odpadlík a zradca Slovanov Kiz, r. 996 uzavrel prímerie s Bodricmi a Luticmi, pričom Bodricov, ako sa zdá, zaviazal k miernym poplatkom a prijímaniu kresťanstva, Luticom priznal úplnú voľnosť. Ale Lutici začali už r. 997 novú vojnu, zaujali Stodorany a Brandenbursko, ba dokonca robili cez Labe výpady i do samého Saska, takže kráľ po šestnásťročnom márnom úsilí, pri ktorom mu spočiatku pomáhali aj Poliaci a Česi, bol prinútený vzdať sa nádeje na ich podrobenie.[1612] Po jeho smrti, skôr než všetci uznali za kráľa Henricha II., počas bezvládia vlastnými úradníkmi utláčaní Bodrici sa pod vedením svojich kniežat Mečislava a Mestivoja II.[1613] chopili zbrane a bojovali proti Nemcom s takou silou, zúrivosťou a vytrvalosťou, akú dovtedy nikdy neboli preukázali. Po veľkom krviprelievaní, v ktorom boli umučení a pozabíjaní najmä kňazi, bolo kresťanstvo v zemi vykynožené do koreňov, a nemeckému kráľovi bola vypovedaná poplatnosť i služby [1002].[1614] Kráľ Henrich, upevniac svoju vládu a predvídajúc blížiace sa vojny so silným poľským Boleslavom, sa staral predovšetkým o to, aby Bodricov i Luticov upokojil mierovými prostriedkami. Preto uzavrel s obidvoma mier: Bodrici, ako sa zdá, uznali jeho vrchnosť a privolili aj platiť skromnú daň, spory o prijatí kresťanstva boli odložené na iný čas; Luticom bola priznaná úplná nezávislosť pod podmienkou, že budú kráľovi proti jeho nepriateľom pomáhať vojensky [1003]. Od tých čias boli Lutici najvernejšími spojencami Nemcov vo všetkých vojnách proti Poľanom.[1615] Už r. 1005 sa začala krutá vojna medzi Nemcami a Poľanmi preto, že Boleslav Chrabrý r. 1002 vpadol až pod Mišno a opanoval Lužicu i Milčany, a táto vojna bola potom niekoľkokrát obnovená, až nakoniec Boleslav Chrabrý pripojil k svojmu panstvu lebuskú, lužickú a milčiansku krajinu a časť Srbska až po Čiernu Elsteru.[1616] Roku 1018 vypukli krvavé spory a nepokoje medzi Luticmi a Bodricmi, pretože knieža Bodricov sa zdráhal pomáhať Luticom proti Poľanom, a tak zapríčinil ich porážku. Bodrici a Vagrovia al. Vagiri, aj tak už veľmi utláčaní Bernhardom, po pripojení sa k Luticom nielenže vyhnali svoje v meste Zverine zajaté knieža za hranice a zúrivo prenasledovali kresťanov vo svojej zemi, ale aj cisárovi odopreli služby a dane.[1617] Ani sám cisár, zaneprázdnený súc inými vojnami, ani voči svojmu pánovi odbojný saský vojvoda Bernhard, nedokázali vymyslieť proti Bodricom a Luticom nejaký účinný prostriedok. R. 1022 sa dokonca Henrich v meste Vrbne usiloval po dobrom pohnúť Bodricov a Luticov k odvádzaniu desiatkov biskupom, ale nepochodil.[1618] Obidva národy od cisára celkom odpadli, a starhradský biskup, zbavený všetkých dôchodkov, bol prinútený vrátiť sa do Hildesheimu.

7. Po smrti cisára Henricha II., za panovania Konráda II., sa v temer dvadsaťročnom [983 — 1003] krvavom boji vydobytá sloboda Luticov ocitla v novom nebezpečenstve. Tento panovník nebol Slovanom priaznivo naklonený, a dovoľoval Sasom robiť susedným Luticom všelijaké príkoria. Preto sa rozhorčení Lutici pridali k Poľanom, ktorí vtedy bojovali s Nemcami, a r. 1030 znova opanovali Stodorany a Brandenbursko, a tieto územia ostali potom v ich moci až do r. 1101. Cisár Konrád s nimi síce r. 1032 uzavrel mier, ale iba naoko; v skutočnosti začal proti nim budovať nové pevnosti a chystal sa na vojnu. Lutici, ktorí chceli prekaziť stavbu pevnosti Vrbno, sa prepravili cez Labe a Vrbno r. 1035 dobyli, z čoho sa vznietila krutá vojna medzi nimi a Nemcami, v ktorej sa neslýchanými krutosťami cisára Konráda a jeho vojsk porazení Lutici napokon r. 1036 zaviazali k poplatnosti a službám.[1619] Medzitým, čo sa toto odohrávalo u Luticov, u Bodricov prepukli nové zmätky a domáce nepokoje. Po Mečislavovi panovalo viac malých kniežat spoločne, z ktorých jeden menom Onodrag[1620] žičil pohanom, kým druhý zvaný Pribignev alebo Udo, syn Mečislava, zasa kresťanom. Približne v tom istom čase sa spomínajú aj iné dve kniežatá, Sederich a Ratibor.[1621] Uda zabil Sas r. 1031, a potom jeho syn Gottšalk, ktorého matkou bola dánska kňažná a v luneburskom kláštore ho vychovali Nemci, odpadol od viery a najprv začal s Bodricmi zúrivo prenasledovať Nemcov, neskôr sa v mysli obrátil a utiekol k Dánom, ktorým jedenásť rokov slúžil ako vojak. Po jeho úteku sa vlády zmocnil kresťanom naklonený Ratibor, ktorý so svojimi ôsmimi synmi padol v boji proti Dánom asi r. 1042.[1622] Gottšalk, privedený Dánmi do svojej vlasti, začal v nej s neobyčajnou horlivosťou rozširovať kresťanstvo, stavať chrámy i kláštory a utláčať pohanský ľud. Pričinením hamburského arcibiskupa boli popri starhradskom založené dve nové biskupstvá v Ratibore a Rarogu (Meklenburgu) r. 1051.[1623] Toto odklonenie sa susedov Bodricov od spojenectva a primknutie sa k Nemcom s nevôľou znášali Lutici, ktorí už r. 1045 napádali saské hranice,[1624] aby tým včas zabránili hroziacemu nebezpečenstvu a vydobyli si stratenú slobodu. Neprítomnosť cisára Henricha II., ktorý sa vtedy zdržiaval vo Vlachoch, im na to poskytla vhodnú príležitosť. Po dvojročných bojoch zviedli s Nemcami tuhú bitku pri sútoku Havoly a Labe, blízko teraz neznámeho hradu Preslavu, v ktorej boli Sasi na hlavu porazení, sám ich vodca vojvoda Wilhelm padol a Lutici dosiahli úplnú nezávislosť [v septembri 1056].[1625] Plody tohto slávneho víťazstva si však Slovania zanedlho sami zmarili tým, že sa medzi sebou povadili a začali jedni proti druhým viesť ničivú vojnu. Kyšania a Črezpeňania, ako sa zdá spojení s Ranmi, závideli prednosti Ratarom a Dolencom, na ktorých území sa nachádzal hlavný chrám, zaútočili na nich, a dvakrát ich pri veľkom krveprelievaní pobili.[1626] Títo si zasa naopak najali pomocné pluky zložené z Dánov, Bodricov a Sasov, vpadli do krajiny za Penou a zvíťaziac nad svojimi bratmi prinútili ich zaplatiť oným cudzincom neslýchané poplatky.[1627] Medzitým u Bodricov tlela nespokojnosť ľudu s Gottšalkom, ktorý s prepiatou horlivosťou rozširoval kresťanstvo veľkým nátlakom na jednoduchý ľud. Táto nespokojnosť, nepochybne podnecovaná susednými Luticmi a Ranmi, prerástla r. 1066 v časoch vnútorných nepokojov v Nemcoch do všeobecnej vzbury. Knieža Gottšalk, zabitý v meste Lenčine [7. júna 1066], biskup Ján, kňazi a mnísi, ale aj všetci kresťania, ktorí padli do rúk rozzúreného ľudu, boli bez ľútosti v hrozných mukách usmrtení, chrámy a kostoly boli rozmetané a v celej zemi bolo obnovené pohanstvo. Gottšalkovu vdovu so synmi Butom[1628] a Henrichom poslali späť do Dánska. Vodcom ľudu v tomto povstaní bol Gottšalkov švagor Pluso.[1629] Vojna, ktorá sa po tejto nešťastnej udalosti rozpútala medzi Bodricmi a Nemcami, a v ktorej Bodrici nielen plienili Holštajnsko, ale dobyli a rozborili aj hamburský hrad, trvala bez potrestania buričov dvanásť rokov.[1630] Nadarmo sa usiloval Buta získať pre seba kniežací stolec [padol 1071]:[1631] Bodrici si zvolili za panovníka mocné ranské knieža, Kruka,[1632] Grinovho syna, ktorému sa okolo r. 1070 dobrovoľne poddali aj cisárom Henrichom IV. r. 1069 vojensky tiesnení[1633] Lutici. Tento mocný kráľ panoval od r. 1066 do 1105, a úspešne bojujúc s Nemcami a Dánmi pripojil k svojmu panstvu celé Holštajnsko.[1634] Za jeho panovania dosiahol ostrov Rujana, ktorý už v 9. stor. navštevovali korvejskí mnísi, no potom sa znova ponoril do pohanstva a bol celý dlhý čas, ako sa zdá, samostatný, prevahu v celom polabskom Slovanstve. Arkonský chrám zatienil starobylú slávu Ratary.[1635] Roku 1073 hľadali obidve strany, cisár Henrich IV. i odbojní saskí páni, priazeň a pomoc u mohutných Luticov.[1636] Po dlhom mieri zakalila napokon nová víchrica pokoj národov vedených múdrym Krukom. Roku 1093 vtrhol do Slován saský vojvoda Magnus a opanoval štrnásť miest.[1637] Od severu priplával dánsky kráľ Erik Ejegod s Gottšalkovým synom princom Henrichom, a najprv ostrov Volin, potom i Rujanu prinútil k ročným poplatkom.[1638] Zakrátko na to pristál Henrich pri vagrianskych a bodrických brehoch, vyplienil prímorské mestá a vymohol si od starého Kruka do svojho vlastníctva mesto Plonu s okolím.[1639] V tom istom čase sa markgróf Udo preplavil cez Labe, ovládol mesto Brandenburg a nastolil v ňom a na priľahlom okolí kresťanstvo [1101].[1640] Onedlho potom sa začal Henrich tajne dorozumievať s mladou manželkou starého Kruka, Slavinou, a zabil tohto svojho pána i dobrodinca na hostine v Plone r. 1105, a zmocniac sa blízkych miest a hradov v Ratiborsku i Vagrii, oddal sa pod ochranu saského vojvodu a Holštajnsko prenechal Dánom.[1641] Severovýchodní Slovania, Bodrici, Kyšania, Črezpeňania, Ranovia i južní Lutici, pobúrení touto nešľachetnou zradou, vytiahli do boja proti Henrichovi a jeho pomocníkom, boli však v bitke na rovine zvanej Smilovopole v Polabí vojvodom Magnusom porazení [1105]. Henrich, sídliaci v Bukovci (Lübecku), bol vyhlásený za kráľa Slovanov až za Odru, ba aj sami Pomorania mu boli podriadení.[1642] Toto nedobrovoľné poddanstvo však nebolo stále. Bodrici a Lutici už okolo r. 1107 odpadli od Henricha, ktorý ledva dokázal udržať v poslušnosti Vagrov. Západní Pomorania sa tlačili cez Odru k Luticom: medzi 1107 — 1115 sa začalo úplné spriatelenie a spojenie juhovýchodných Luticov s Pomoranmi.[1643] V r. 1112 — 1115 si už Lutici a Ranovia vedení Domamírom[1644] počínali ako nezávislé národy a bojovali s Nemcami a ich poddaným Henrichom.[1645] Naproti tomu severní Lutici, Kyšania a Črezpeňania, ktorí sa zjednotili s Ratarmi, r. 1121 i 1125 pod vedením Svatovlada statočne odporovali vojvodom Lotharovi i Henrichovi, usilujúcim sa ich podmaniť.[1646] Kráľ Henrich, ktorý zomrel r. 1126, zanechal dvoch synov, Svatopluka[1647] a Kanuta, ktorí medzi sebou tak dlho bojovali o vládu, až mladší Kanut prišiel o hlavu, a tak Svatopluk asi v r. 1127 — 1129 panoval sám a vtedy si podmanil Bodricov i Kyšanov, čím však proti sebe popudil Ranov, ktorí r. 1128 zbúrali jeho mesto Bukovec (Lübeck). Zakrátko na to ho však zavraždil akýsi Dason z Holzatu, a násilne o život prišiel aj jeho jediný syn Zvenik alebo Zvenko.[1648] Po vymretí Gottšalkovho rodu si privlastnil právo na slovanské zeme dánsky princ Knut Lavard, ktorého aj Lothar uznal za slovanského kráľa. I pošťastilo sa mu podrobiť si náčelníkov Bodricov, Pribislava a jeho synovca Niklota, avšak uprostred príprav na ďalšie podmanenie Luticov a Pomoranov ho r. 1131 usmrtil gotlandský kráľ Magnus.[1649] Na jeho miesto nastúpili Pribislav a Niklot, prepustení z väzenia ešte za jeho života. Boli to posledné kniežatá, ktoré sa zo všetkých síl zasadzovali za zachovanie starého náboženstva a poriadku a svojmu ľudu dovoľovali prenasledovať kresťanov. Avšak ich pokojné panovanie netrvalo dlho: zapletení súc do krutých bojov so silnejšími a chytrejšími nepriateľmi, ponechali im zbedačenú vlasť ako korisť na lúpenie. Niklot padol hrdinskou smrťou v boji s Henrichom Levom r. 1160; s ním sa stratila posledná opora Slovanstva v tejto krajine.[1650] V južných končinách niekdajšej slovanskej vlasti sa Slovania v časoch panujúcich rozbrojov v ríši zmocnili mesta Brandenburgu, a založili tu svoje nové panstvo. Zhromaždili sa tu najhorlivejší pohania, ktorí nadobúdali novú nádej a silu vtedy, keď u Bodricov začali mocne panovať Pribislav a Niklot. Albrecht zvaný Medveď viedol proti nim niekoľko neúspešných výprav [1136 — 1137]; smrť cisára Lothara [1137] a dosadenie Konráda II. na jeho miesto im ponúkli príležitosť vydobyť si nové úspechy nad Nemcami. Boli to posledné snaženia umierajúceho silného a veľkého národa. Albrecht dobyl r. 1157 Brandenburg, podrobil si Brežany i Stodorany a zasadil smrteľný úder Slovanstvu medzi Labem a Odrou.[1651] Východní Lutici, sídliaci pri Odre a na Volinskom ostrove, ktorí sa už predtým dostali pod vládu pomorského kniežaťa Vratislava a spolu s ním pod zvrchovanú vládu poľského kráľa Boleslava [1121], sa museli podvoliť a prijímať kresťanstvo, ktoré medzi nimi v r. 1124 — 1129 horlivo rozširoval bamberský biskup Oto (§ 37, č. 8). Nakoniec keď dánsky kráľ Waldemar s biskupom Absalonom po niekoľkonásobnom dobýjaní ovládol Rujanu, posledné útočisko pohanských Slovanov, a chrám v Arkone do základov zničil,[1652] nestálo lopotnému ponemčovaniu Slovanov medzi Labem, Odrou a Východným morom už nič v ceste, a Nemci ho aj s neobyčajnou dôraznosťou a dôslednosťou v krátkom čase uskutočnili. — Podobný osud postihol už o niečo skôr južnú skupinu Slovanov v Germánii, t. j. predlabských Srbov medzi Sálou, Labem a Ruduhorím, ležiacu Nemcom takrečeno za pätami. Títo Slovania totiž odvtedy, čo ich Henrich Vtáčnik najprv r. 922, potom ešte silnejšie r. 927 podrobil svojmu žezlu,[1653] nikdy viac nedosiahli úplnú slobodu. V ich ponemčovaní sa zvlášť po založení mišnianskeho a žičianskeho biskupstva pokračovalo bez prestávky s najväčším úsilím.[1654] Po celom ich území boli bez ustania zakladané nemecké hrady, obsadzované nemeckou posádkou, jednotlivé župy boli podriaďované nemeckým grófom, ktorí od r. 929 patrili pod hlavnú správu mišnianskeho markgrófa. Z týchto markgrófov sú v histórii tých čias najznámejší Dedo, r. 953 zbavený úradu, Gunther [do 973], Riddag [do 984], Ekkehard [okolo r. 1000], muž prísny a bojovný, ktorý pokoril Milčanov, Herman [do 1032] a iní. Na počiatku 11. stor. pripadlo mišnianske markgrófstvo grófovi Konrádovi z Vetína [1123], ktorý svoju pamiatku v letopisoch človečenstva zvečnil najmä tým, že slovanskú národnosť u predlabských Srbov rozličnými prostriedkami, mečom i podvodmi a chytrosťou, nakoniec celkom vyhladil [1124 — 1157]. Trocha miernejší osud postretol zalabských Srbov v neskoršej Lužici a v Milčanoch. Niekedy boli totiž úplne nezávislí, inokedy, menovite za veľkého Svätopluka, patrili k Čechám a spolu s nimi k Moravskej ríši.[1655] Ak ich Henrich r. 992 skutočne prinútil platiť dane, ako tvrdí Dithmar, a nie je to márna chvála, je pravdepodobné, že tá poplatnosť bola nepatrná a netrvala dlho.[1656] Zakrátko na to ich totiž nachádzame ako úplne slobodných. Víchrica, ktorú r. 927 na predlabských Srbov prihnal spomínaný Henrich, ich krajinu nezasiahla; dokonca aj potom, keď odopreli platiť dane nemeckým cisárom a markgrófi ich znova prinútili k poplatnosti, sa s nimi zaobchádzalo miernejšie a mohli si ponechať svoje starobylé poriadky, práva a zvyky.[1657] Zdá sa, že v čase vojen medzi Otom III. a Boleslavom I. českým r. 936 boli Milčania a Lužičania, spojenci Čechov, Nemcami znova podmanení.[1658] Roku 968 podliehali mišnianskemu markgrófovi a biskupovi. V čase krutých bojov Luticov s cisárom Otom III. a temer všeobecného povstania Slovanov proti Nemcom r. 994 a nasl. Milčania sa usilovali o mier a pokoj, chcejúc si tak obhájiť svoju prácne dochovanú vlastnú správu a národnosť. Ale zanedlho potom sa ich zem stala javiskom tuhých a dlhotrvajúcich bojov medzi Nemcami, Poliakmi a čiastočne aj Čechmi. Roku 1002 ovládol krajinu Milčanov markgróf Ekkehard,[1659] ktorý chcel nepochybne predstihnúť Boleslava Chrabrého. Ten však nielenže toho istého roku si vymohol od cisára Milčany i Lužice, ale potom aj celú tú krajinu od Odry až po Čiernu Elsteru až do svojej smrti úspešne hájil proti útokom Nemcov, ktorí sa ju pokúšali získať vo viacerých vojnách [1003, 1004, 1011 atď.]. V čase bezvládia v Poľsku sa Milčany i Lužice opäť dostali pod Nemcov [1032] a v priebehu 11. stor. na istý čas aj pod Čechov. Po posilnení nemeckej moci v týchto zemiach sa s jej obyvateľmi zaobchádzalo vždy trocha miernejšie než s inými Slovanmi, čiastočne preto, že v časoch poľského a českého panovania nad nimi prijali kresťanské náboženstvo a stali sa povoľnejšími pri plnení im uložených povinností, čiastočne aj preto, že sa Nemci obávali ich pripojenia k susedným Poľanom a Čechom. Tak sa stalo, že mohli šťastne prečkať prvý útok lopotného vykoreňovania Slovanstva v severnej Germánii v 12. stor. a dochovať tak chudobné zvyšky svojho jazyka a národnosti až do pozdejšej doby, majúc ich položiť do hrobu až za našich osvietených čias.

8. Z toho, čo sme z dejín polabských Slovanov, zvlášť Bodricov a Luticov, v krátkosti predstavili, je dosť zjavné, že prijatie kresťanstva narážalo u nich na väčší odpor než kdekoľvek inde v celom ostatnom Slovanstve, a že úplné a trvalé obrátenie na vieru našlo u nich voľný priechod až po strate slobody a národnosti. Nemeckí víťazi síce u Bodricov a Luticov zavádzali kresťanstvo niekoľkokrát aj pred ich vyhladením, keď sa zakladali biskupstvá, stavali chrámy a kláštory, boli pokrstené niektoré kniežatá a pospolitý ľud bol tu a tam silou donútený prijať kresťanské obrady, ale stav, do ktorého boli nevhodným počínaním svojich podmaniteľov vzhľadom na náboženstvo uvrhnutí, bol taký neprirodzený a nešťastný, že ho právom možno pokladať za hlavné žriedlo pohrôm a necností, ktoré zasiahli obidva kmene, Slovanov i Nemcov. Unáhlené vštepovanie evanjelia lásky pomocou meča a ohňa na hrobe národnej slobody a na pôde nezušľachtenej vzdelaním na jednej strane a tiež zanedbávanie duchovných a mravných potrieb ľudu kvôli prízemným telesným, svetským ziskom a výhodám jeho vládcov spôsobilo, že po celý ten čas sa väčšia časť slovanského ľudu nachádzala v akomsi polovičatom stave medzi pohanstvom a kresťanstvom,[1660] ktorý vždy býva najhorší, zatiaľ čo iné dve menšie strany, totiž prívrženci pohanstva a kresťanstva, prekračovali medze rozumnej horlivosti a vo svojej šialenej pobláznenosti sa navzájom kruto prenasledovali. Niektorí nemeckí spisovatelia pripisujú vzdorovanie polabských Slovanov kresťanstvu buď iba nevedomosti ich vtedajších kňazov a učiteľov, ktorí nepoznali slovanský jazyk a o rozširovanie kresťanskej viery sa veľmi nestarali, alebo tiež, a to najčastejšie, vzdorovitosti, tvrdohlavosti a vierolomnosti, ktoré sú vraj národom slovanského kmeňa vrodené, ale takéto ich predstieranie príčin a zámienok je iba klamaním a zavádzaním. Pre každého, kto s nepredpojatou mysľou sám zalistuje v knihe dejín, nemôže ostať tajomstvom, prečo vtedy, keď ostatní Slovania v Bulharoch, Srboch, na Morave, v Čechách, Poľsku a na Rusi prijímali kresťanské náboženstvo, hoci nie všade bez odporu, no predsa vždy i všade bez veľkého krviprelievania a napospol dosť ochotne z rúk bezbranných, duchom pravého kresťanstva vedených domácich i cudzích kňazov, jedine Zalabania, menovite Bodrici a Lutici, sa zakaždým, keď na nich po ich porážke víťazní podmanitelia uvalili jarmo ťažkej svetskej poroby i pridali záväzok kresťanstva, keď ich donútili k novým robotám a poplatkom, znova vzchopili a nadobudli silu, toto jarmo zo seba zvrhli, a to s takou zúfalou zúrivosťou sprevádzanou takými ukrutnosťami, aké si ľudská myseľ nedokáže predstaviť, a svoje hlavy nesklonili pokorne skôr, než za vlasť a národnosť vycedili poslednú kvapku krvi. Tieto príčiny vtedajší nemeckí spisovatelia, samé dôstojné osoby duchovného stavu, Dithmar, Adam Brémsky, Helmold a iní,[1661] buď výslovne udávajú, alebo dosť zreteľne predkladajú, takže nie je potrebné ďalej sa pri nich zastavovať a viesť o nich hlboké úvahy. Pretože história kresťanstva u Slovanov do nášho diela, ktoré sa vlastne končí pohanskou dobou, nepatrí, pripomenie tu, ako aj v iných kapitolách, len zbežne niektoré hlavné udalosti. Karol Veľký viedol síce vojny s polabskými Slovanmi, a ako ubezpečujú franskí letopisci, urobil z nich svojich poplatníkov [789 — 814], ale o zavádzaní kresťanstva u nich sa nikde nič nehovorí. Je to zároveň nový dôkaz o tom, že za jeho vlády boli Slovania nepokorení, lebo v opačnom prípade by bol tento panovník, ktorý ku krstu donútil porazených Avarov, urobil to isté aj so Slovanmi medzi Labem a Odrou. Ak teda už vtedy prvé semeno kresťanského náboženstva tu a tam padlo do pôdy Polabanov, stalo sa to nepochybne iba pričinením horlivých kňazov a misionárov, ktorí obetovali seba a svoj život rozširovaniu viery. Nemožno pochybovať o tom, že franskí a anglosaskí duchovní už skoro rozmýšľali o obracaní Slovanov a iných pohanských národov; o výpravách sv. Kolumbana, Amanda, Emmerama, Ruperta a iných v 7. stor. medzi južných Vindov hovoria ich životopisci, o vznešenom Ekbertovi, učiteľovi Dánov, Sasov a Frízov Beda tvrdí, že chcel obrátiť aj Slovanov (Hunov) v severnej Germánii.[1662] Myšlienka, že kresťanské náboženstvo sa už za cisára Lothara [844] pričinením korvejských mníchov na krátky čas ujalo na ostrove Rujane, je výmyslom spisovateľov 11. — 12. stor.[1663] Zriadenie hamburského arcibiskupstva, ktoré malo úlohu obracať severné národy a medzi nimi i Slovanov [834], nemalo na ich vieru dlhý čas žiadny vplyv. Apoštoli severanov, Anschar, Rimbert a Unni, sa starali iba o Dánov a Švédov, Slovanov si vôbec nevšímali. Tak sa nevyužila najpriaznivejšia doba na získanie Polabanov, lebo keď krátko potom Henrich Vtáčnik svojím krutým mečom začal zapriahať Slovanov do jarma ťažkej poroby a zároveň ich donucoval prijímať kresťanskú vieru, stratila sa dôvera slobodymilovného ľudu k týmto cudzincom a ich darom. A tak ani usilovnosť werdenského biskupa Adalwarda, horlivo sa zasadzujúceho o rozširovanie kresťanskej viery v Slovanoch, nemohla byť úspešná.[1664] Roku 930 boli Lutici a Ratari, r. 932 potom Bodrici porazení a donútení prijať kresťanstvo, no to však u nich iba vzbudilo väčšiu nechuť k novej viere, takže v prvom povstaní Slovanov proti ich utláčateľom [939 — 940] všetky jej zárodky, ak vôbec niekde nejaké boli, museli vyjsť navnivoč. Po opätovnom podrobení Slovanov založil Oto I. v ich zemiach biskupstvá v Oldenburgu a Havelbergu r. 946, v Brandenburgu r. 949,[1665] ktorých pôsobenie, mimochodom nepatrné, bolo prerušené novým povstaním [954 — 955] slovanského národa. Keď po tuhých bojoch a obojstranne zveličenom rozjatrení mysle boli napokon porazení Polabania r. 960 násilne dohnaní ku krstu, na ich duchovné vedenie bolo zriadené devínske arcibiskupstvo s tromi novými biskupstvami, a to medziborským, žičianskym (r. 1029 premiestneným do Naumburgu) a mišnianskym,[1666] avšak nad úbohým národom bez rozdielu mali neobmedzenú moc lakomí markgrófi a vojvodovia, vtedy mohol každý predvídať, že kresťanská cirkev v takom nepriaznivom položení nemôže medzi týmto ľudom zdarne prekvitať. Už r. 976 boli udusené zárodky kresťanstva u Luticov; zanedlho potom sa začalo všeobecné povstanie polabských Slovanov [983]. Lutici si po mnohých krvavých bojoch vydobyli nezávislosť, a kresťanstvo od tých čias až do ich úplného podrobenia alebo skôr vykorenenia nemalo u nich viac miesto. U Bodricov, u ktorých sa kresťanstvo ujalo omnoho pevnejšie než u Luticov,[1667] niektoré jeho zvyšky síce vtedy ešte tú prvú víchricu prežili, ale o to žalostnejší bol potom ich úpadok. V neskoršom povstaní Bodricov, trikrát opakovanom [1002, 1018, 1066], bola totiž kresťanská cirkev v ich zemi naskrze vyvrátená. Od tých čias až do konečného podmanenia a vyhladenia obidvoch národov, Bodricov i Luticov, boli biskupstvá založené v ich zemi iba titulárne (in partibus infidelium). S omnoho menším odporom sa stretalo kresťanstvo u polabských Srbov, a to preto, že podmanitelia ich utláčali menej, a zalabskí Srbi, Milčania i Lužičania okrem toho istý čas prináležali k Poľsku a Čechám, a kresťanskí panovníci týchto zemí im dar viery prinášali inými, miernejšími prostriedkami a cestami. Predlabskí Srbi zasa, ako sme už povedali, veľmi skoro podrobení a odnárodnení, boli príliš slabí na to, aby v niečom odporovali svojim silným podmaniteľom. V tejto dobe, takej nepriaznivej pre rozširovanie kresťanstva medzi Luticmi a Bodricmi, sa predsa len vždy objavili niektorí kňazi, ktorí sa verne starali o vyučovanie tohto nešťastného ľudu, radi sa priučovali jeho rodnému jazyku, a to preto, aby svoje poslanie mohli vykonávať s väčším úžitkom. Ako príklad tu uvedieme dvoch medziborských biskupov, Bosa pred r. 971 a Wernera pred r. 1101, a spomenieme tiež Bruna, starhradského kňaza okolo r. 1156. O prvom z nich jeho nástupca Dithmar výslovne svedčí, že písaval slovanským jazykom.[1668] Učil vraj Slovanov spievať Kyrie eleison, ale oni sa tomu smiali, vraviac, že im káže spievať „v kre olša“ (im Gesträuche die Erle). Aj Dithmar bol zbehlý v slovanskom jazyku, čo dokazuje jeho kronika, v ktorej na premnohých miestach slovanské mená, pravdaže nie vždy správne, vykladá po latinsky. O Wernerovi sa v kronike medziborských biskupov píše, že si dal vyhotoviť knihy v slovanskom jazyku, aby aj sám mohol pomocou latinského písma v slovanskom jazyku písať a vyučovať.[1669] Starhradský kňaz Bruno, vydávajúc sa na cestu k Bodricom, ktorých mal obracať na vieru, mal so sebou hotové kázne v slovanskom jazyku, ktoré prednášal ľudu.[1670] Niet pochýb, že aj iní pobožní muži, domáci i cudzinci, sa pričinili o vyučovanie ľudu v rodnom jazyka, a na tento cieľ si najpotrebnejšie pomôcky zapisovali do kníh. Helmold[1671] dosvedčuje, že knieža Gottšalk, bezpochyby rodený Slovan, sám prednášal ľudu nábožné kázne, a nezrozumiteľné reči (mystice dicta) nemeckých biskupov a misionárov tlmočil do prostého slovanského jazyka (slavicis verbis reddebat planiora). Nie je známe, či bamberský biskup Oto, ktorý v r. 1124 — 1129 v západnom Pomorí tak horlivo spravoval apoštolský úrad, spísal niečo v slovanskom jazyku, ktorý určite poznal.[1672] Je isté, že znalosť slovanského jazyka nebola vtedy niečím neobyčajným ani u svetských osôb v Nemecku. Už vyššie sme pripomenuli, že kráľ Oto I. vedel hovoriť po slovansky; o grófovi vagrianskom a sigiberskom Adolfovi [1140 a nasl.] to isté tvrdia letopisci.[1673] Pri týchto zjavných svedectvách o písaní v slovanskom jazyku za oných čias je teda veľmi poľutovaniahodné, že sa nám z tej doby žiadna písomná pamiatka nezachovala, alebo aspoň doteraz nebola objavená.[1674]

§ 44. Popis ich vetiev a sídel

1. Priestor zemí a krajín, ktoré kedysi zaujímali polabskí Slovania, sme celkovo vyznačili už na začiatku tejto kapitoly; ich podrobnejšie vymedzenie nám poskytne až nasledujúce skúmanie sídel jednotlivých vetiev. Mená, ktoré im dávali vtedajší spisovatelia, sú buď všeobecné, alebo osobitné. Medzi všeobecnými aj tu, podobne ako inde, sú na prvom mieste názvy Vindovia a Slovania. Prvými spisovateľmi, ktorí meno Vindovia používajú na označenie polabských Slovanov, sú Fredegar, sv. Bonifác, Einhard, nemeckí analisti (ann. S. Amandi, Petav., Lauresh., Guelferb., Lauriss., kron. Moiss., ann. Bertin., Lob., Xant. etc.), kráľ Alfred, pápež Silvester II. (predtým Gerbert), listiny nemeckých kráľov z 9. a 10. stor. atď. Oproti tomu meno Slovanov sa uvádza u Fredegara, v liste pápeža Zachariáša, v listinách z 9. a 10. stor., tiež u viacerých germánskych analistov tohto obdobia. Všetky hlavné podoby obidvoch mien sme vymenovali už vyššie (§ 8, č. 15, § 25, č. 8), a preto sa nimi na tomto mieste nebudeme podrobnejšie zaoberať. Vibius Sequester, najstarší spisovateľ, u ktorého je zmienka o polabských Slovanoch, ich nazýva, ako sme videli, Srbmi (Serbetii, Servetii). Okrem týchto pôvodných a Polabanom prislúchajúcich mien pridávajú im niektorí spisovatelia zbytočne a nesprávne aj celkom cudzie názvy: tak napr. u Bedu[1675] a v niektorých iných prameňoch sa nazývajú Huni, u Gerberta (pápeža Silvestra II.) a Hugona Sarmati atď.[1676] Keď Frankovia a ostatní Nemci za Karola Veľkého a jeho nástupcov začali so Slovanmi nadväzovať užšie styky, tak spisovatelia, ktorí nadobudli vedomosti o polohe a rozličných menách jednotlivých slovanských vetiev, začali pre ne používať osobitné vlastné mená. Tak sa u nich spomínajú ako hlavné vetvy Lutici č. Veleti, Bodrici a Srbi, a ako menšie skupiny a čeľade týchto vetiev Ranovia, Volinci al. Velinci, Črezpeňania, Chyžania al. Kyšania, Dolenci, Ratari, Ukrania al. Vkrania, Riečania, Stoderania č. Havelania, Brežania, Sprévania, Moračania, Medziriečania, Morici al. Moričania, Grozviňania, Sitňania, Došania, Lekusici, Semčici, Ploňania, Vagrovia, Fembrania, Polabci, Smolinci, Gliňania č. Glinskí, Vetníci, Vranevci al. Vranovia, Drevania, Lužičania, Milčania, Golešinci, Nišania, Slubania, Lubušania, Lupania č. Lupoglavci, Žarovania, Trebovania, Nizovci č. Nižania, Koledici, Žitici, Susli al. Suselci, Glomači, Nudici, Neletici, Škudici č. Chutici, župy Srbište, Žirmunty atď. Dlhotrvajúcimi vojnami a niekoľkonásobným opanovaním slovanských zemí Nemcami sa stále rozširovali ich znalosti o sídlach Slovanov medzi Odrou, Východným morom, Labem a Sálou. V dôsledku toho v písomných prameňoch histórie polabských Slovanov, v letopisoch analistov a v listinách germánskych kráľov nachádzame takú bohatú zásobu dôležitých správ o historickej topografii týchto vetiev, akú z tých čias nemôže vykázať žiadny iný slovanský národ. Súdny čitateľ ľahko zistí, že v našom diele, ktoré má stanovený iný cieľ a vymerané tesnejšie medze, nemožno uvádzať úplnú historickú topografiu polabského Slovanstva: taká práca, vyžadujúca neúnavné štúdium obsiahlych a rôznorodých prameňov, sa musí prenechať spisom týkajúcim sa výhradne takto vyčleneného predmetu výskumu. My sa tu teraz môžeme zaujímať iba o to, čo je dôležité buď samo osebe, alebo vzhľadom na ostatné Slovanstvo. Na tomto mieste chceme v primeranej stručnosti predložiť jednak výsledky svojich vlastných výskumov v tejto oblasti, jednak aj zistenia iných, najmä nemeckých spisovateľov, a preto predbežne poznamenáme, že všetky slovanské rodiny a čeľade, ktoré sa v stredoveku v polabských krajinách spomínajú menovite, možno podľa ich príbuznosti a historických súvislostí najprehľadnejšie rozdeliť na tri väčšie národy čiže obce, t. j. na Luticov č. Veletov, na Bodricov a na Srbov, nezapierajúc pritom, že sa medzi nimi mohli nachádzať aj také, ktoré podľa svojho pôvodu nepatrili snáď k žiadnemu zo spomenutých troch národov. Od týchto hlavných vetiev treba oddeliť rozličné slovanské osady vo vnútornom Nemecku, v Durínsku, Švábsku, na Rýne, ba dokonca aj vo Švajčiaroch, o ktorých príbuznosti s inými vetvami nemožno tvrdiť temer nič istého. Podľa tohto rozdelenia nám už treba hovoriť o každej vetve samostatne.[1677]

A. Lutici čiže Veleti

2. Medzi polabskými Slovanmi si najslávnejšie meno v histórii vydobyli svojou ľudnatosťou a bojovnosťou i zotrvávaním pri starobylých poriadkoch a zvykoch Lutici č. Veleti. Vystúpili z temnoty vnútorného Slovanstva medzi Tatrami a Baltským morom, a už v 2. stor. po Kr. obsadili pruské pobrežie, odkiaľ sa zanedlho premiestnili po mori i po pevnine k ústiu Odry, zaujali ostrovy a priľahlé krajiny na západe, a zdá sa, že v tých časoch prenikli aj do Batávie a Británie. Ich meno sa vyskytuje častejšie ako ktorékoľvek iné nielen v stredovekých análoch, zaznamenávaných od čias Karola Veľkého až do ich podrobenia v 12. stor., ale je rozšírené aj v najstarších germánskych bájkach a povestiach; slovanský ľud na Rusi ho v ľudových poviedkach s hrôzou spomína až dodnes. Ak chceme o tomto národe podať pravdivé a vecné správy, musíme sa opierať predovšetkým o výslovné a jasné výpovede súvekých spisovateľov o jeho pôvode a jazyku, ostatné svedectvá zachované z ústneho podania v bájkach a povestiach k nim priberať len ako vedľajšiu pomôcku, ktorá môže tu a tam pridať dejinám trocha svetla, a netreba ich ani vyvracať a rušiť, lebo inakšie, ak by sme postupovali opačne, dostali by sme sa nepochybne do oblasti čírych výmyslov a dohadov.[1678] Zhodné výpovede najstarších súdobých svedkov Luticov č. Veletov musia bezpochyby presvedčiť každého, kto k ich vypočutiu a hodnoteniu pristupuje bez predsudkov, že ten národ bol vetvou veľkého slovanského kmeňa, a že nosil dve alebo skôr tri mená, a to Veleti, ktoré sa u Nemcov zmenilo na Wilzi a Walzi, Lutici a Vlci al. Vlčkovia, z ktorých prvé ako nejasnejšie zaniklo v druhom, a tretie bolo len vedľajšie a čiastkové. To, že Veleti boli pôvodom a jazykom Slovania, možno ľahko dokázať nielen jasnými a nespochybniteľnými svedectvami stredovekých analistov, ale aj rozborom ich osobných a miestnych mien, ktoré sú všetky čisto slovanské. O veci najlepšie poučený blízky svedok Einhard o nich hovorí takto: V Germánii je istý slovanský národ, sídliaci na brehoch oceánu, ktorý sa nazýva vo vlastnom jazyku Veletovia (v rkp. Welatabi i Weletabi), vo franskom Wilzli. Ten istý inde iba s malým rozdielom: Vraj Slovania, ktorý sa podľa našich obyčajov nazývajú Wilzi, sa správne, t. j. vo vlastnom jazyku menujú Veletovia.[1679] Podobne hovoria o Veletoch mnohí iní vtedajší i neskorší analisti, pokladajúc ich bez rozpakov za Slovanov č. Vindov, menovite ann. sv. Amanda, Petav., Lauresham., Guelferb., Chron. Moissiac, Enhardove Fuldské anály, ann. S. Gallens maj., analista Saxo a i.[1680] Ich mená Dragovít, Ľuby, Milgost, Čedrag č. Čedodrag, mená menších vetiev ako Črezpeňania, Dolenci, Riečania, Moračania, Ratari, miest Volin, Bolegost, Gradec, Chotkov, Pozdivlk, Lukov, riek ako Pena č. Pjana, Vkra č. Ukra, Rekenica, mytologických bytostí ako Svatovít, Triglav atď., znalcom nášho jazyka samy dostatočne ohlasujú svoju slovanskosť. Ak k tomu ešte dodáme, a inak sa ani nedá, že Veleti a Lutici boli jeden a ten istý národ, ktorý len mal dve či tri mená, prestávajú všetky spory o ich národnosť, lebo Slovanstvo Luticov a ich príbuznosť s Lechmi je nielen podľa svedectva cudzích, ale aj našich domácich spisovateľov bez akejkoľvek pochybnosti.[1681] Čo sa týka mien Veleti al. Veletovia a Wilti al. Wilzi, ktoré sa odlišujú iba formou a na pohľad, a nie podstatne svojím významom, už vyššie uvedené Einhardovo svedectvo stačí na dokázanie ich totožnosti; z dôležitej pripomienky Saxona Grammatika sa dozvedáme, že aj meno Walz znamená to isté čo Wilz, a rozdiely sú iba jazykové.[1682] Preto prijímame za správny názor, že slovanské meno Velet, mn. č. Veleti al. Veletovia zmenili Germáni podľa jazykových rozdielov na Wilt, Wilz, Walz a ešte inakšie, ako to vysvetlíme nižšie, i keď nechceme všetko, čo starí historici v svojich letopisoch zaznamenali pod menom Wilti, Wilzi, Walzi, vzťahovať na našich slovanských Veletov č. Luticov. Napokon totožnosť Veletov a Luticov vysvitá jednak z jasných výpovedí všetkých starobylých svedkov, súhlasne ich vydávajúcich za jeden a ten istý národ, ktorý má rozličné mená, menovite kvedlinburskej kroniky, Adama Brémskeho, Analistu Saxona, Helmolda a iných,[1683] jednak z veci samej. Pokiaľ ide o tieto dve mená, tu len predbežne poznamenávame, že meno Veleti sa zdá byť staršie, Lutici neskoršie, ktoré sa rozšírilo až po útlme a zániku staršieho názvu. Menej presvedčivo možno dokázať, že popri týchto dvoch menách tohto národa bolo bežné aj tretie, t. j. Vlci al. Vlčkovia, hoci je to veľmi pravdepodobné. Nižšie dokážeme podrobnejšie, že krajina obývaná Luticmi sa v germánskych povestiach nazýva Wilkinaland, t. j. zem Vlčkov č. Vlkostan, a v nej žijúci slovanskí sedliaci sú v niektorých písomných pamiatkach Vlčkovia (Wuczschken, Wutzkern). Hoci Mone vydáva meno Wilken iba za obmenu názvu Wilten, Wilzen,[1684] my napriek tomu teraz pochybujeme o odôvodnenosti jeho domnienky, a kým sa nedozvieme niečo lepšie, obidve mená budeme pokladať podľa koreňa a pôvodu za rozdielne. Keď sme toto predoslali, môžeme sa pozrieť, čo pamätihodného nám buď historické alebo bájne pramene a pamiatky hovoria o tomto národe s trojakým menom.

3. Najstarší spisovateľ, u ktorého sa objavuje meno našich slovutných Veletov, je Ptolemaios.[1685] Za jeho čias sídlili na pruskom pomorí, medzi ústím Visly a Nemanu alebo Vindavy, na území, ktoré bližšie vymedziť nemožno. Potom pamiatka o nich mizne, až ich po niekoľkých storočiach nachádzame temer naraz v Pomorí pri ústí Odry, v Nizozemí vo Frízii, na rieke Wahalis (Wahl) a v oblasti Utrechtu. Najstaršie pramene, v ktorých je zmienka o pomoranských Veletoch, sú rozličné nemecké letopisy zo začiatku 9. stor., menovite Annal. Nazariani, Laureshamenses, Petavienses, S. Amandi, Guelferbytani, Laurissenses, Einhardi, Enhardi Fuldens., Bertiniani, chron. Moissiac, Thegani Vita Hludovici Imp., annal. Prudentii Trecens. atď. V druhej polovici 9. stor. a v 10. a 11. stor. sa ich meno a činy spomínajú temer u všetkých poprednejších dejepiscov v Germánii, napr. u Zemepisca Bavorského, Poetu Saxona, Alfreda, v ann. Alaman., Weingart., Augiens., u Witikinda, Dithmara, Notkera, Ademara, Hermana Contracta, v ann. S. Gallens. maj., u Adama Brémskeho, Analistu Saxona, Helmolda a iných.[1686] Naproti tomu o Veletoch v Nizozemí je už o niečo skôr zmienka u Venantia Fortunata,[1687] ak je správny môj výklad jeho slov, a tiež u Bedu.[1688] Je pravdepodobné, že v tom čase sa usadili niektoré čeľade Veletov aj v Británii, kde sa o niečo neskôr spomína mesto Wiltun, krajina Wiltsaeten č. Wilts (teraz Wiltshire) a ľud Wiltunisci.[1689] Títo nizozemskí a britskí osadníci, ktorí sa v histórii nikde neobjavili v dosť jasnom svetle, sa z jej obzoru rýchlo vytrácajú. My sa k nim, keď pohovoríme o baltských Veletoch, zasa vrátime. Rozhodnutie o tom, či sa zem Welida, t. j. Velety, o ktorej sa v pruskej kronike zmieňuje Lukáš David,[1690] musí umiestniť v Kašuboch, ako si to myslí Kanngiesser, alebo skôr okolo ústia Odry, ako sa nazdávam ja, nechávam na iných. Najjasnejšie znelo meno Veletov po štyri storočia, od r. 798 do 1157, v krajine na západe Odry; žiadny iný slovanský národ neviedol toľko a takých ťažkých vojen s Nemcami ako Veleti. Stopy ich mena, v časoch rozkvetu národa i po jeho vyhasnutí, sa vyskytujú v osobných a miestnych názvoch. K nim patria napr. meno župy Walza v list. Ota II. 980,[1691] meno radného v Stralsunde Jakuba de Wilsen r. 1328,[1692] Volinského ostrova Woltze v zakladajúcej listine havelberského biskupstva Ota I. 946,[1693] meno hlavného mesta toho istého ostrova Waltzburg (t. j. Volin, nem. Winetha, čo znamená Windenstadt) v povesti menovanej Wilkina,[1694] dediny Welzenewude č. Wilcenwude v kraji zvanom Sucha v list. 1190,[1695] hradu a zeme Welsenborch v list. 1287, Wilseneborch v pôvodnej listine pomorských kniežat Boguslava i Ota r. 1295,[1696] dediny Welsyn v Ukroch (teraz Welsow) v list. 1247,[1697] a snáď aj rieky Welse, Wilsna v Ukroch, keďže rieky a potoky bývajú neraz pomenúvané podľa národov, ktoré pri nich sídlia.[1698] Podľa nich sa v stredovekých písomnostiach v dolnonemeckom jazyku Východné more (Ostsee) nazýva Wildamor, čo znamená Wilten-Meer, t. j. Veletské more, a nie veľké more, ako to vykladal Masch;[1699] porov. more variažské, ruské, chvaliské, murmanské (normanské) atď. Do nemeckých ľudových bájí už veľmi skoro preniklo v porušenej forme Wilzi a Walzi. Je to vlastnosť báje, že výmysly obraznosti opiera o skutočné príbehy, čerpané zo života a národných dejín nielen domácich, ale aj cudzích, priberajúc mená osôb, národov, miest, riek atď. z minulosti podľa podania otcov a ozdobuje nimi nekonečnú ríšu svojich výtvorov. Medzi škandinávskymi povesťami neposledné miesto zaujíma Völsungasaga,[1700] nazvaná podľa hrdinského kmeňa Völsungar, ktorého praotec Volsungr čiže Völsung (tu sa používa otcovská forma miesto pôvodného mena Valsi č. Velsi) sa spomína aj v povesti Sverrissaga a v niektorých iných.[1701] Ten istý hrdina sa v anglosaskej básni Beowulf (zo 7. stor., ak nie staršej) nazýva Välse, jeho syn Välsing,[1702] v nemeckej povesti Wilkinsaga je zasa otec Walsi, Welsi, syn Walsing, Welsing, kmeň Welisungâ,[1703] a čo je najpamätihodnejšie, v tejto a v inej povesti, nazvanej Blômsturvallasaga, je les Walslönguwald, inak i Latiwald.[1704] V neskorších pamiatkach (Biterolf, Laurin, Ritterpreis) divotvorný meč hrdinu nosí čestné meno Walsung, Welsung, Wilsung.[1705] O tom, či sa prenesenie hrdinského mena Walsi, Welsi do báje začalo na severe u Škandinávcov alebo na západe u Frankov, nech rozhodnú nemeckí bádatelia; nepochybné sa zdá byť to, že meno hrdinského národa Veletov prešlo na vymyslených nemeckých hrdinov. V iných povestiach a básňach prevláda forma Wilz, plur. Wilzi. Tak v báji zvanej Dietrichsflucht sa zem inde menovaná Wilkinaland nazýva „der Wilzen Land“, u básnika Marnera sa národ Veletov nazýva „der Wilzen diet“, rovnako u Reinmara Zweterského a Tanhusera „Wilzen“.[1706] Sem patrí i Notker, Saxo Grammatikus a Scholiasta Adama Brémskeho, pretože všetci traja čerpali meno Walze, Wilz z povesti.[1707] Nie také hojné, avšak rovnako dôležité sú správy o tomto národe pod menom Veleti. Prvý spisovateľ, u ktorého sa toto meno vyskytuje, je Einhard (Weletabio, Welatabi). Po ňom ich čítame u Notkera, v annal. S. Gallens., u Analistu Saxona, v kvedlinburskej kronike atď.[1708] Títo všetci hovoria o Veletoch sídliacich na západe Odry a pokladajú to meno za totožné s nemeckým názvom Wilti, Wilzi, a preto ho používajú veľmi zriedkavo. V našich domácich prameňoch sa nachádzajú v rozličných spisoch viaceré stopy tohto mena; jeho pamiatka až podnes pretrváva v podaniach ľudu zo severu a tiež často v miestnych menách. Vzhľadom na dôležitosť tejto veci tu po poriadku a podrobne uvedieme všetky doklady, ktoré poznáme. Predbežne poznamenávame, že v ruskom jazyku je forma Volot bežnejšia než Velet, avšak aj tá druhá sa tu a tam vyskytuje. V Nestorových letopisoch sa uvádza v mnohých starých rukopisoch, menovite v radziwilovskom a sofijskom (podľa Schlözera II, 81), taktiež v iných teraz neznámych (podľa Tatiščeva II, 3, 350, pozn. 8., porov. I, 306), rovnako v pskovskom letopise (podľa Pogodina) „Volotom, Volotam“, miesto obyčajného „Volochom“, pravdaže omylom, ale zároveň ako dôkaz toho, že prepisovačom oných rukopisov bolo meno Volot známejšie ako Voloch, a preto ho napísali miesto neho. V rostovskom letopise, vydanom Strojevom v sofijskom Vremenniku[1709] aj inde sa spomína v r. 1386, 1478, 1528 a 1529 Volotovo, pole vzdialené asi 4/7 míle od Novgorodu, vľavo od hradiska, na pravom brehu Volchovca, na ktorom stál Spasský kláštor, a kde bolo pohrebisko novgorodských hrdinov i Gostomyslova mohyla,[1710] r. 1820 prekopaná Chodakowským.[1711] Na tom istom poli stojí teraz Volotovská usadlosť.[1712] V listinách ruských kniežat a cárov sa uvádza niekoľko miestnych mien, pochádzajúcich od Veletov, napr. v listine kn. Vasilija Vasilieviča r. 1462, takisto v inej Joanna Vasilieviča Veletovo (volosť al. selo) blízko Uglečieho poľa, v inej list. toho istého Joanna Vasilieviča 1504 Volotovo dedina (derevňa) v Radomli pod Dmitrovskom, v list. cárov Joanna i Petra Aleksejevičovcov 1686 Volotkoviči, mesto medzi Nežinom, Baturinom a Gluchovom.[1713] V zemepisnom popise Ruska r. 1599, podľa prepisov 1627 a 1680, známom pod názvami Dávnej hydrografie i Veľkého nákresu (Boľšoj čerťož), sa nachádzajú tieto miesta: Volotova mohyla na Done medzi ústím riek Bystrej Meče a Bystrej Sosny, v Lebedianskom újazde Tambovskej gubernie, rieka Voloteja, tečúca do Upy poniže Voronej, podľa Chodakowského do Tulice v Tulskej gubernii, Volotovo gorodište medzi riekou Dengou a Vojemou v lopskom kraji na severe.[1714] V rukopise zvanom Alfavit, t. j. výklad zastaraných slov zo 16. stor., sa slovko „volot“ vykladá ako „ispolin, velikán“, t. j. obor.[1715] V novších ruských knihách tiež nachádzam zmienky o Volotoch. U Popova a Čulkova[1716] sú Voloti strašiaci čiže velikáni, asi to, čo sú u Starogrékov giganti, ktorým vraj Slovania prinášali obety. U Maksimoviča a Ščekatova[1717] sú Voloti zaniknutým národom z okolia Vologdy a Kubenského jazera, ktorý vraj uctieval bohov Volotov, t. j. obrov. U Aleksejeviča[1718] sa v slovníku Volot vykladá ako „ispolin, velikán“, u Reiffa[1719] potom Velet č. Volot ako géant (gigas), u Sokolova a iných sa Volot ani Velet nenachádzajú. Z dodnes pretrvávajúcich miestnych mien sem náležia predovšetkým mená riek: Volotenka, prítok Sudosti v Starodubovskom újazde Černigovskej gubernie a v Trubčevskom újazde Orlovskej gubernie, na ktorej je statok (chutor) Volotin (Šubert I. 36, podľa Chodakowského dedina Volotyňa), Volotov potok v Čerykovskom újazde Mogilevskej gubernie, tečúci spolu so staninským potokom a riekou Turjou do rieky Poluže č. Paluže, rieka Vilet v Solvyčegodskom újazde Vologdskej gubernie vtekajúca do Vyčegdy a iné, potom mená mestečiek, dedín, statkov, polí: Voloty v Porchovskom újazde Pskovskej gubernie na Kobylici, Voloty v Duchovskom újazde Smolenskej gubernie na Žerespeji, Volotovo vo Vesegonskom újazde Tverskej gub., Volotovo uročišče (miesto) v Bežeckom újazde tej istej gub., Voloťa v Tulskom újazde a gub. na rieke Voloteji pritekajúcej do Tulice (podľa Boľš. čert. do Upy), Volotovo v Gžatskom újazde Smolenskej gub. z pravej strany Jauzy 1,5 versty od Bujgorodka na menovanej Jauze, Volotovo v Belickom újazde Mogilevskej gub. severne od Gomeľa nad riekou Sožou povyše Gorodka z pravej strany, Volotovo vo Volokolamskom újazde Moskovskej gub. pod Bujgorodom, Volotova v Porchovskom újazde Pskovskej gub., pustatina na Mošne, Volotova v Suzdaľskom újazde Vladimírskej gub. pri rieke Viazme, Volotova, uročišče (miesto) v Moskovskom újazde a gub. za Gravornami, Volotova v Bujskom újazde Pskovskej gub., 1,5 versty od Gorodišťa, Volotyňa v Grodnianskom újazde a gub., Volotyňa v Trubčevskom újazde Orlovskej gub. pod Ogorodňou pri rieke Volotyni (tak podľa Chodakowského, podľa Šuberta Volotin, statok na rieke Volotenke), Volotovni v Polockom újazde Vitebskej gub. južne od mesta, Volotovka v Belskom újazde v Bialostockej oblasti 2,5 versty od Gorodka na rieke Obši, Volotovka v Polockom újazde Vitebskej gub. za jazerom Meževom zo strany bujského hradišťa, Volotovka i Popova v Senskom újazde Mogilevskej gub. pri Skrydleviciach, Volotkina v Opockom újazde Pskovskej gub. medzi Krasným a Lucinom, Volotkova v Belskom újazde Tulskej gub. nad Kolomnou blízko jej vtoku do Oky a zabinského hradišťa, Veletovo vo Vyšnovolockom újazde Tverskej gub. nad jazerom Tuda blízko hradišťa, Veletovo v Gdovskom újazde Petrohradskej gub. nad jazerom Savrom, Veleticha, pole v Dubenskom újazde Volynskej gub. v Korabliskách, kde je aj hradište, Veleťa v Mozyrskom újazde Minskej gub. nad riekou Slučou atď.[1720] Podľa ústnych správ Chodakowského, podaných Köppenovi, sa u Bielorusov v okolí Polocka a Vitebska mohyly čiže hrobové kopce obyčajne nazývajú volotovky, tiež volotky (tumuli gigantum), niekde aj „osilki“ (t. j. potentium?). V povestiach a bájkach jednoduchého ruského ľudu sa týmto Volotom pripisujú nadprirodzené, divotvorné moci a sily. V Poľsku takéto meno nenachádzam. V Pomoranoch a v niekdajšej vlasti Veletov okolo ústia Odry v nemeckej reči staroslovanské názvy buď celkom zanikli, buď sú nadmieru pozmenené: a tak na Homanovej mape Pomorska 1784 poniže Kamina proti Wolinu na morskom pobreží sa nachádza Weltkov (slov. Veletkov), ale Heidemann toto meno nemá.[1721] V listinách pruskej zeme sa nachádza mužské meno Welot na konci 13. stor.[1722] Nazdávam sa, že buďto sa na tom území (v Samlande) od čias Ptolemaia zachovali niektoré čeľade Veletov a tak aj pamiatka toho mena (tamže sa vo Friedlandskom okrese aj teraz nachádzajú dve dediny Wilten), buďto niektorý rodený Prus náhodne dostal cudzie meno Velot, podobne ako boli v stredoveku medzi rodenými Čechmi časté mená cudzích národov Vlach, Čuch, Uhrin, Srbek atď. Z uvedeného prehľadu je zjavné, že meno Velet č. Volot je v slovanskom jazyku, najmä na severozápade, značne rozšírené, a že pamiatka národa sa u našich Slovanov rovnako ako u Nemcov veľmi skoro, to jest pred úsvitom histórie, preniesla do bájoslovia. — Vyššie sme prijali rozdiel medzi menami Wilten (Veleti) a Wilken (Vlčkovia) za podstatný, a tak už môžeme obrátiť svoju pozornosť na svedectvá o tých druhých. V historických prameňoch sa meno Vlčkovia vyskytuje a niečo neskoršie a zriedkavo. Podrobení slovanskí sedliaci sa v markách a v dolnej Lužici v stredoveku po nemecky nazývajú Wutschken,[1723] ktoré musíme chápať ako skomolené slovanské Vlčkovia, ak uvážime, že v slovanskom jazyku sa podľa jazykových rozdielov spoluhláska ł mení na u, napr. čes. vlk, srb. vuk, a že u polabských Drevanov slovo vlk, vlček v skutočnosti znelo vucka, vaucka.[1724] Sem patrí aj meno dediny Wutschen v prednom Pomorí čiže vo vlasti Veletov južne od mesta Anklamu, dediny Volkov (teraz Slawisch-Wulkow) v list. 1170, dvoch iných dedín Volkov v Štetínskom okrese, deviatich dedín Vulkov v kraji lubuskom, postupimskom atď.[1725] Mužské mená Vlk, Vlčan, Vlkan atď., známe pravdaže aj iným polabským Slovanom (napr. knieža Bodricov Vlčan r. 795), boli u Luticov nadmieru obľúbené, napr. Wolzeko (t. j. Vlčko) v list. 1295, dyminský radný Reimar Wolkenitze okolo 1330, slávny rod Wilkin, Wulcklin v 15. a 16. stor.,[1726] v Brandenbursku až doteraz bežné meno Wilken atď. Častejšie sa ozýva meno Wilken v germánskych národných povestiach, menovite v hrdinskej báji menovanej Wilkinasaga.[1727] V nej sa spomínajú zem Wilkinaland v spojení s krajinou Ruziland (s kráľom Vladimírom), mesto Wilkinaborg čiže Walltirborg (Waltzborg), kráľ Wilkinus, ľud Wilken, les Walslönguland (inak Latiwald, t. j. lotyšský č. litovský les) atď.[1728] Aj tu opäť pokladám za isté, alebo aspoň za pravdepodobné, že tvorcovia bájí nečerpali meno Wilken, Wilkinaland zo svojej hlavy, ale zo života, a spojili ich s výmyslami svojej obraznosti. Ak k tomu pridáme, že na tomto území na rozhraní Poľanov, Litvanov a Bielorusov, ku ktorému nás ako k pôvodnému sídlu Veletov al. Vlkov vedú všetky historické a bájoslovné stopy, sa niekedy nachádzal kraj zvaný Vlkomíra, dnes zasa mesto Vlkomír a premnohé ďalšie osady tohto mena, nadobudneme odôvodnené presvedčenie, že v lutickom národe bolo niekdy bežné aj meno Vlčkovia.[1729] — Správy o národe Veletov, ktoré sa k nám dostali v súvislosti s tretím menom, t. j. menom Luticov, sú síce najhojnejšie, ale vzhľadom na našu otázku menej dôležité. Najstaršia pamiatka, v ktorej sa objavuje meno Luticov, sú zápisky Zemepisca Bavorského [866 — 890], v ktorých čítame toto: Lendizi, majú miest deväťdesiat a osem.[1730] Je zrejmé, že sa chybne píše Lendizi miesto Leutizi t. j. Lutici, pretože v tomto rkp. sa aj v iných menách zamieňa n a u, d a t, napr. Umlizi m. Vulizi, Abtrezi m. Bodrici, Talaminzi m. Dalaminzi atď. Ale títo Lutici, ako sme dokázali vyššie (§ 27, č. 14), sa odlišujú od polabských Luticov, a treba ich hľadať niekde na Rusi, kam sa dostali v časoch veľkého sťahovania slovanských národov ako výhonok svojho kmeňa. Najbližší svedkovia, spomínajúci Luticov z tejto strany Odry, sú Dithmar, Wippo, Adam Brémsky, Hermannus Contractus, Kosmas, Nestor, Martin Gallus, Analista Saxo a Helmold.[1731] Títo všetci vydávajú Luticov za jeden a ten istý národ s Veletmi. Ako sa zdá, z porovnania prameňov podľa veku vychodí, že meno Luticov je menej rozšírené než meno Veletov a známym sa stalo snáď o niečo neskôr. — Pripojme hneď svoju mienku o význame a vzájomnom vzťahu týchto mien. Helmold hovorí: Kyšania, Črezpeňania, Dolenci a Ratari, tieto štyri národy, sa pre svoju udatnosť nazývajú Wilzi čiže Lutici.[1732] A skutočne, tento výklad zodpovedá všetkým trom menám a mená sa zasa výborne hodia k ich nositeľom. O udatnosti Luticov jednohlasne svedčia domáce i cudzie letopisy, v ktorých sa prívlastok „statočný, silný, hrozný“ atď. stále spája s menom Luticov,[1733] no nadovšetko to dokazujú naše i germánske povesti, v ktorých sú Veleti povýšení do spoločenstva hrdinov, obrov, polobohov. Prehliadnime si najprv formy. Meno Veleti sa vyskytuje v týchto podobách: Weletabi u Einharda v análoch a v životopise Karola Veľkého (v rkp. i Welathabi, Welaetabi, Weletabi, Welezabi, Weltabi), tiež u analistu Saxona (u tohto i Wulotabi), Welitabi u Notkera, Weletabi v análoch S. Gallens. maj., Welotabi v kvedlinburskej kronike (raz i Wlotabi), zem Welida u Luk. Davida. V staropruskom jazyku sa nachádza forma Welot. V súčasnom ruskom jazyku znie toto meno Volot, plur. Voloti, ale v staroslovanskom jazyku muselo znieť Velet, plur. Veletovia, Veleti. To, že forma Velet[1734] je staršia a pôvodnejšia než Volot, nasvedčuje — a) podoba jazyka; porov. stslov. Veles rus. Volos, stslov. lebeda slk. loboda, stslov. pepel slk. popol, čes. popel, stslov. bebr rus., čes. bobr, ďalej v rozličných jazykoch jeterý, ktorý, kotorý, ktorý, vterý a vtorý, teplý a toplý, sleboda a sloboda (svoboda), peju a poju, Velyňania a Volyňania (u Nestora), Velin a Volin (ostrov i mesto na ňom, nem. Winetha) atď. — b) Miestne mená Veletovo pod Ugličom 1462, Veletovo v Tverskej i Petrohradskej gub., Veleticha vo Volynskej gub., Veleťa v Minskej gub. atď. — c) Spôsob písania Nemcov Weletabi, Welezabi, Welitabi, čo treba čítať ako Veletovi, nom. plur., ako srb. gavranovi, jastrebovi, sokolovi, carevi, kraljevi.[1735] Nepopieram však, že v niektorých krajoch v Predodrí mohla byť domácou aj forma Velot, z ktorej snáď vznikli podoby Welotabi, Weletabi, Wlotabi u germánskych analistov. Usudzujem, že kmeňom je slovo velii, veľký;[1736] -et, -ot, -at, -ut sú kedysi bežné, teraz už ale zastarané koncovky životných, napr. cyr. klevret spoluotrok σύνδλ, krečet rus. krečot falco gyrfalco, srb. Gurbet cigán Zingarus, cyr. stčes. a stpoľ. kogot, kohout, Merot (Mercurius?), kor. pegat meleagris, čes. hulvát, stslov. Chr’vat, Sakulat, čes. žrút, kohút, muž. meno Borut, Strelut atď. Takto sa Velet doslovne môže vyložiť ako velikán, v takom význame, v ktorom sa podnes u Chorvátov používa slovo velikaš a u Slovincov veljak, t. j. magmas, optimas, alebo veľmoža, čo znamená велии мѫжь, velii č. veľký muž.[1737] Keď toto meno prevzali rodení Nemci, zmenili ho podľa zákonitostí svojho jazyka a nárečových rozdielov na Welt, Wilt, Wils, Wilz a ešte inakšie. Čítame teda Veltae u Ptolemaia, ktorý čerpal zo zápisov získaných v Germánii a v Galii, Wilta-burg u Bedu, Wilti v ann. Lauresh., u Einharda (v niektorých rkp.), v kron. Moissiac., u Tegana, Vylte u Alfreda, Wiltii u Dithmara, Wiltia v ann. Guelferb. de Wilten v cron. de Trajecto, Wilcii v ann. Nazar., Wilci u Einh. (niekt. rkp.), u Zemepisca Bavorského, v ann. Alam., u Dithmara (na niekt. miestach) u Chron. Saxona, Wilcia v ann. Petav a Alam., Wilsi v rkp. Einharda, u Lamberta Schafnab. a Corn. Hamsdorfa, Wilsen v pamiatkach okolo r. 1328, Wilseneborch v list. 1295 atď., Wilzi Wilzzi, niekedy i Wiltzi v ann. Lauriss. min., u Einh. (v niekt. rkp.), Enharda Fuld., Prud. Trec., Poetu Saxona, v ann. Weingart., u Notkera, Hermanna Contracta, mnícha S. Gall., v chron. Murens. a Hildesheim., u Adama Brémskeho, Analistu Saxona, Helmolda, Saxona Gramm., Marnera, Reinmara Zweterského, Tanhusera, v povesti Dietrichsflucht atď., Vulci v ann. Petav. (rkp. Vulcua, Viulcua), u Einh. (v niekt. rkp.), v ann. S. Gall. maj., Vulsi v chron. Moissiac., Vulzi, Wulzi, Vultzi v ann. S. Amand. a Augiens., u Einh. (v niekt. rkp.), Witikinda, v kron. Adamera, Walco č. Walzo u Venantia Fortunata (podľa mojej mienky, vo vyd. textu Wasco), Walce č. Walze u Saxona Gramm. (vyd. text chybne Wafce, Waza), Walza (žena) v listine Ota II. r. 980, Woltze (ostrov) v list. Ota I. r. 946, Walzborg č. Waltzborg (Valltirborg) v povesti Wilkinasaga, Wälse, Wälsing v angs. básni u Beowulfa, Valslönguwald v povestiach Wilkinasaga a Blômsturmvallasaga, Volsungr. č. Völsungr, plur. Völsungar, v škand. povestiach Sverissaga, Aettarlasaga a i., Walse, Walsi, Walsung, Welsung, Wilsung v staronemeckých povestiach a i. Z týchto najpestrejších foriem je našej slovanskej a teda najstaršej najbližšia forma Welt, Wilt,[1738] ktorá vznikla vysunutím hlásky e (porov. nem. Garz m. Gradec, Görz m. Gorica, Brietz m. Bregova, Kreutz m. Kruševica, Dreetz m. Dragovica atď.), z ktorej sa o niečo neskoršie utvorilo Wils, Wilz, Wiltz celkom podľa podoby nemeckého jazyka (porov. gót. tunthus, stnem. zand, nem. zahn, gót. hâtis, nem. hass, gót. vato, stnem. wassar, gót. tiuhan, stnem. ziohan, slov. ťahať, gót. tva, nem. zwei, slov. dva, Lentia, nem. Linz, Metti, Metensis civitas nem. Metz, Patavium nem. Passau, Chatti, nem. Hassi, Hesii atď.).[1739] Je pravdepodobné, že táto zmena sa začala u Frankov,[1740] od ktorých potom forma Wälsi, Walsi prešla s povesťami o Veletoch k Anglosasom a Škandinávcom: u Anglosasov sa totiž vyskytujú obidve formy, Wiltaburgum u Bedu, Vylte u Alfreda, a Waelse, Waelsing u Beowulfa.[1741] Ako a prečo sa v prvej slabike zmenilo e na a, by mali vysvetliť nemeckí bádatelia; moja domnienka, že Wilz a Walz (Wils a Wals) je jedno a to isté slovo, sa zakladá na známom svedectve Saxona Grammatika, ktoré sa potvrdzuje aj tým, že ten istý hrdinský meč, ktorý sa podľa Veletov v niektorých básňach nazýva Walsung, sa v iných menuje Welsung, v ďalších zasa Willsung al. Willsunk, akoby veletovský.[1742] — Formy druhého mena Veletov, t. j. Vlčkovia, sme už vymenovali vyššie; jeho význam je jasný. Tu dodáme iba to, že staré národy, u ktorých telesná sila patrila medzi popredné cnosti, nepokladali vlka za také nepríjemné zviera ako my, a preto boli u nich osobné mená Vlk, Wolf, Lupus, Λύκ atď. veľmi obľúbené. Takéto meno mohol teda doma alebo vonku dostať aj celý národ, tým skôr, že mená národov nevznikajú, ako je známe, na základe všeobecnej dohody ľudu podľa pravidiel krasovedy, ale vlastne náhodne. Meno veľkého a s Arménmi i Peržanmi spríbuzneného kmeňa Kurdov sa vykladá ako vlci, t. j. lúpežníci,[1743] a v stredovekej histórii sú v západnej Európe Vargovia, vyhnanci a lúpežníci, od stnem. warg, škand. vargr, t. j. vlk (porov. maď. farkas, vlk; slov. vrag, nepriateľ, diabol).[1744] O hrdinskom kmeni Wölfingov č. Vlkovicov v nemeckých povestiach sme hovorili už vyššie. — Tretie meno Veletov, t. j. Lutici, je odvodené buď od mena otca čeľade Luta, alebo priamo od kmeňa lut, ljut (strenuus, ferox), a je iba doplnené otcovskou formou, lebo významom sa celkom zhoduje s predchádzajúcimi.[1745] Je pravdepodobné, že pôvodné meno bolo Veleti, a vedľajšie, ktoré bolo možno prezývkou pochádzajúcou od susedov, zasa Vlci, Vlčkovia; staré, ale iba neskôr vychýrené a preslávené bolo meno Lutici. Možné je aj to, že sa týmito odlišnými názvami označovali rozličné vetvy jedného a toho istého národa. Nakoniec súčasné používanie viacerých mien jedného národa nie je ničím výnimočným, napr. Lechovia a Poľania č. Poliaci, Srbi a Ráci (miesto Rašania od mesta a územia Rasy), Chorváti (v Ilýrsku) a Bezjaci, Majdaci, Slovenci a Štajerci i Korošci, Ilýri a Dalmatínci i Morljaci atď.

4. Toto podrobnejšie rozoberanie na prvý pohľad malicherných a nepodstatných vecí bolo potrebné ako príprava na to, aby sme sa dostali k jadru otázky, t. j. aby sme objavili pôvodnú vlasť Veletov. História nachádza Veletov na troch alebo dokonca na štyroch miestach, a to na baltskom prímorí na území Sambie, na tom istom území okolo ústia Odry a na priľahlých ostrovoch, v Batávii vo Frízsku a medzi ramenami Rýna, nakoniec v Británii. Ak boli Veleti č. Lutici Slovania, a o tom nemožno pochybovať, musíme vychádzať z toho, že tiahli od východu na západ, a nie naopak. Po prvé, dokazujú to aj starí spisovatelia, ktorí poznali všetky kúty Galie, Belgie, Británie a severovýchodnej Germánie, napr. Iulius Caesar, Plínius, Tacitus a Ptolemaios, no o Veletoch na uvedených územiach nevedia nič. Po druhé je zrejmé, že národ tak hlboko preniknutý slovanským duchom, ktorým sú v histórii známi Lutici, nemohol vzrásť nikde inde, iba v lone samotného Slovanstva, ktoré sa v dobe okolo narodenia Krista, t. j. nedlho pred objavením sa Veletov, musí umiestniť medzi Baltským morom, Odrou, Tatrami a hornou Volgou. Po tretie, zreteľné a nepodozrivé svedectvá vydávajú Veletov za najbližších príbuzných Lechov čiže Poľanov, ktorých pravlasťou je nepochybne nadvislianska krajina. Po štvrté a posledné, v tej krajine, ktorú všetky historické i bájoslovné[1746] svedectvá označujú za pôvodnú pravlasť Veletov, t. j. vo Vilnianskej gubernii, sa ich zvyšky i zreteľná pamiatka v stnem. názve mesta Wilda (Vilno) vyskytujú aj v pozdejšej dobe, dlho po tom, čo sa odtiaľ odsťahovali.[1747] Neváham teda pripustiť ako veľmi pravdepodobné, že Veleti vyšli z vilnianskej krajiny, ktorej jedna časť sa niekedy nazývala Vilkomira, t. j. zem Vlkov, Vlkostan.[1748] Do tejto krajiny, alebo aspoň do jej blízkych končín, spadajú sídla dávnych Neurov č. Nuranov, o ktorých Herodot podľa povesti pripomína, že sa každoročne premieňali na vlkov (§ 10, č. 5, 6). V tejto krajine je väčší počet miestnych mien od slova vlk než v ktorejkoľvek inej, napr. Vilkiški, Vilkomír, Vilkomuši, Volčaja, Volčica, Volčin, Volkovici, Volkeviči, Volkolaki, Volkovisk atď. Z nej bolo ľahké opanovať baltské brehy, vyhnať Gótov a Vandalov z pomoria a vysunúť sa na západ do severnej Germánie. O tejto krajine sa už za Tacitových čias šírila povesť, že jej obyvatelia Venedi sú preslávení udatnosťou, čiže, ako to vyjadril cudzinec, lúpežníctvom znepokojujú všetkých a všade.[1749] Na obyvateľov tejto krajiny sa najpravdepodobnejšie vzťahuje to, čo o severných cudzincoch, vyháňajúcich z Pomorian Nemcov [165 — 169], pripomína Iulius Capitolinus.[1750] Podľa toho Veleti a ich iní spojenci boli podľa mojej mienky prví, ktorí medzi 150 — 170 odňali baltské pomorie Gótom, Vandalom a iným Nemcom, a sami sa na ňom pevne usadili, kde ich starší spisovatelia ako Mela, Strabón, Plínius, Tacitus ešte nepoznajú, no Ptolemaios ich už výslovne uvádza. Nemožno určiť, ako dlho tu sídlili, no je pravdepodobné, že aspoň dve storočia, a v tomto období si osvojili mnohé obyčaje od Litvanov, ako to inde ukážeme. S nimi sa do severnej Germánie vysťahovali aj početné rodiny litovské a lotyšské, ktorých stopy tam nachádzame. Bývajúc na baltskom prímorí, asi na území Sambie, sa zdokonalili v plavbe, ktorá okrem toho bola Slovanom žijúcim pri veľkých riekach a jazerách dobre známa, a súc povzbudení príkladom Normanov, ktorým na ich výpravách možno aj pomáhali, sa dali na morské lúpežníctvo,[1751] zabiehali do severnej Germánie, Batávie, Británie, žili dobrodružne na pobreží, lúpili, získavali korisť,[1752] až nakoniec, obľúbiac si tieto teplejšie a bohatšie krajiny, sa v nich aj usadili. Ich meno muselo už v 3. a 4. stor. vzbudzovať hrôzu na Baltskom i Nemeckom mori. Potvrdzuje to jednak skoré prevzatie mena Wels, t. j. Velet, do ľudových bájí a povestí u Germánov, jednak názov západného Baltu Wildamor, t. j. Veletské more. Už vyššie sme uznali ako pravdivé to, že ich osídľovanie na Volinskom ostrove, ktorý sa podľa nich nazýval aj Veletským (insula Woltze), a ďalej na pomorí z tejto strany Odry, sa začalo asi na počiatku 5. stor. Je pravdepodobné, že medzi 450 — 550 dorazili ich pluky i do Batávie a Británie, kde ich história nachádza po r. 550. Iné osady Veletov sa rozšírili temer po celom území severného Slovanstva, ako možno usudzovať podľa častého používania miestnych mien Veletovo, Voloty v ruských krajinách. Veleti usídlení pri ústí Odry sa do cudzej pôdy zakorenili pevnejšie než ich osamelí bratia v Batávii a Británii, pretože krátko po nich a nepochybne pod ich záštitou iné slovanské vetvy, Srbi, Milčania atď., vyplnili rozhranie medzi nimi a Nemcami, a tak ich na tomto území takmer obkolesili. V ťažkých a dlhotrvajúcich vojnách medzi nimi a Frankmi i Sasmi sa otvorilo nové pole ich hrdinstiev, a ich sláva vzrástla do takej výšky, že u vzdialených národov sa po chvastavom a lživom rozprávaní vojakov ich meno stalo postrachom a hrôzou prostého ľudu. Rozchyrovalo sa o nich, že vraj boli nielen netvormi (monštrami) a obrami, ale aj ľudožrútmi, alebo, čo je najhoršie, rodičožrútmi,[1753] podobne ako u našich Slovákov kolujú povesti o Tatároch a Turkoch ako o psohlavcoch a ľudojedoch. Všeobecne treba v germánskych povestiach a bájkach o Veletoch rozoznávať dve obdobia, a to staršie asi od 2. do 7. stor., v ktorom sa ich meno používalo v počestnom význame na označenie hrdinu, bohatiera, udatného bojovníka, a mladšie, od 9. do 13. stor., v ktorom k pôvodnému čistému podaniu o tomto ľude primiešali s ním bojujúci nepriatelia, Frankovia a Sasi, rozličné neokrôchané výmysly a táraniny. Avšak aj v tejto dobe sa v niektorých povestiach zachovalo pôvodné podanie v celej svojej čistote, napr. v povesti Wilkinasaga, u Biterolfa, Laurina, v básni Ritterpreis a i.[1754] Podobný rozdiel by sa nepochybne vyskytol aj v povestiach slovanského ľudu na Rusi, keby sme ich mali pred sebou v staršej a presnejšej podobe: čo Čulkov r. 1786 a Maksimovič i Ščekatov r. 1801 z ľudových povestí nedbanlivo zaznamenali o Veletoch, nemôže slúžiť ako pravidlo pri posudzovaní ich pôvodného a pravého obsahu a zmyslu. Úplné zozbieranie a kritické ocenenie týchto povestí ešte na svojho bádateľa čaká. Ostatne Veleti, preslávení udatnosťou a bojovnosťou, nezanedbávali, prinajmenšom v lepšom období svojho bytia, t. j. od 5. do 11. stor., ani život v mieri. Ich prímorské mestá prekvitali priemyslom, obchodom a z toho pochodiacim bohatstvom, v ich chrámoch sa ukladali a ochraňovali verejné i súkromné poklady takej veľkej ceny, že súvekí svedkovia o nich rozprávajú s obdivom. Náboženstvo a vnútorná správa boli u nich usporiadané skoro s väčšou usilovnosťou a dokonalosťou než u iných Slovanov. Všetko to dokazuje na tie časy neobyčajný stupeň občianskej vzdelanosti, ktorú dosiahli títo Veleti, a na ich meno uvalili vtedajší spisovatelia pohanu jedine preto, že svoju slobodu a národnú svojbytnosť hájili so zaťatou udatnosťou až do posledného dychu.

5. Až doteraz sme pripomenuli všeličo o Veletoch v Batávii iba povrchne, ponechávajúc podrobnejší výklad o nich na toto miesto. Na to, že Veleti v 7. stor. prebývali v Nizozemí, medzi ramenami Rýna, menovite v oblasti rieky Wahalis (Wahl), v blízkosti mesta Utrechtu, a tiež ďalej na frízskom pomorí, máme isté a jasné svedectvo vznešeného Bedu. Ja sa však nazdávam, že Veleti sú už u Venantia Fortunata, piktavského (teraz poitierského) biskupa v Galii [žil okolo 560 — 600] ukrytí v slove Vasco. Tento biskup totiž v svojej básni, ktorú napísal na počesť soissonského kráľa Chilpericha I. [562 — 584], medzi národmi, s ktorými bojoval už počas života svojho otca, kráľa Klothara I. [511 — 562], menovite vypočítava tieto: Geta, Vasco, Danus, Euthio, Saxo, Britannus, Friso, Suevus atď.[1755] Domýšľam sa, že miesto Vasco treba čítať Valco č. Valzo, a to preto, že: — a) soissonské kráľovstvo sa rozprestieralo na západnom pomorí Galie od Amiensu a Soissonu až k Rýnu, práve k tomu miestu, kde podľa Bedu bývali Veleti. Soissončania a Veleti boli teda bezprostrední susedia, no naproti tomu boli Baskovia v Hispánii od hraníc soissonského kráľovstva dosť vzdialení. — b) Všetky tu uvedené národy patrili k tým, ktoré bývali na severnej strane soissonského kráľovstva, a s ktorými, ako je to známe z histórie, Frankovia bojovali najčastejšie. Geta je buď Litvan,[1756] alebo škandinávsky Geata,[1757] Euthio je Juthio, Jutčan, Jutlandčan,[1758] ostatné sú známe. Na tomto území nachádzame Veletov v spoločnosti uvedených národov podľa svedectva Anglosasa Bedu a holandskej kroniky. — c) Zmena hlásky l na s je v starých rukopisoch veľmi známa. Na dôkaz tu uvedieme niekoľko presvedčivých príkladov. V mene Woltze, t. j. Veletský ostrov, Volin, chcú niektorí v listine Ota I. r. 946 čítať s miesto l, Wostze;[1759] u Saxona Grammatika potom skutočne nachádzame chybne napísané i vydané Wasce m. Walze (porov. č. 2, pozn. 8). Meno jednej a tej istej dediny sa uvádza v dvoch vydaniach nariadenia bavorského vojvodu Henricha II. r. 985 dvojako: vo viedenskom Letop. liter. d. 40 Mochinse, naproti tomu v Mon. Boic. vol. 28 č. Coll. nov. vol. I. P. 1 Mochinle. Obidva prepisy vychádzajú priamo z originálu. Podobne sa aj meno slovanského kráľa Miliducha v germánskych análoch raz zapisuje Melito, inokedy zasa Mesito.[1760] Podľa toho pokladám za veľmi pravdepodobné (kým moja domnienka nebude dokázateľne vyvrátená), že Veleti už počas posledných rokov panovania Klothara I. [pred 561] prebývali medzi ramenami Rýna a bojovali tam s Frankmi. Beda [zomr. 735] o nich poznamenal, že po nich zostalo mestu Utrechtu (Trajectum) meno Wiltaburg.[1761] Z jeho slov je zrejmé, že národ Veletov sa tam osadil už v dávnej dobe. V neskorších prameňoch, menovite v stredovekých kronikách, sa nachádzajú jasné svedectvá o niekdajšom prebývaní Slovanov v Batávii, menovite v neskoršej Frízii, pravdaže bez stanovenia letopočtu a s pridaním mnohých bájok,[1762] čo dovolilo novším bádateľom odmietnuť všetky tieto správy a povesti.[1763] Je pravdaže omnoho pohodlnejšie slepo a smelo odmietať všetko to, čo sa dá ťažko porozumieť, než sa premôcť a nepredpojate sa pričiniť o hľadanie pravdy. Nizozemskí Veleti, ktorí boli odlúčení od svojich súkmeňovcov v severnej Germánii a obkolesení zo všetkých strán nepriateľskými národmi, nemohli dlho uhájiť svoju nezávislosť a národnú svojbytnosť. Je pravdepodobné, že ich zvyšky buď v tejto novej vlasti rýchlo zanikli, alebo nevidiac inú možnosť, vrátili sa späť k svojim súkmeňovcom do Germánie. Preto sa v neskorších časoch v Nizozemsku vyskytujú iba zriedkavé a nevýrazné stopy slovanských Veletov. Sem patria predovšetkým miestne mená, vzťahujúce sa buď priamo na Veletov, alebo na Slovanov všeobecne, napr. Wiltsween v Holandsku, Wiltenburg blízko Utrechtu, Wilta, Walsum pri Dinslakne r. 1144,[1764] Kamen, Sneta, Wideniz (Vodenica), Hudnin, Zwola, Wispe č. Wespe (výspa?), Slota atď. Podobne možno zaznamenať isté stopy slovančiny v staroholandskom jazyku, napr. skatt (skot), leth-slachta (genus litorum), o ktorých snáď budeme niekedy hovoriť podrobnejšie. Ak prijmeme za správne a preukazné, že slovanskí Veleti v 6. a 7. stor. v Batávii skutočne prebývali, mnohé udalosti v našej starej histórii nadobudnú nové svetlo. Už vyššie sme pripomenuli, že slávny kráľ Slovanov Samo mohol celkom dokázateľne pochádzať z tohto územia,[1765] a taktiež, že pri Letoch č. Laetoch v Galii možno pomýšľať na príbuzenské zväzky s baltskými Litvanmi al. Lotyšmi (§ 19, pozn. 71); pri podrobnejšom výskume, ako je ten, ktorý my teraz uskutočňujeme, sa objavia ešte mnohé iné vzťahy medzi týmito západnými odnožami Slovanov a hlavnými vetvami na východe.[1766] — Omnoho temnejšie a neistejšie sú správy o niekdajšom prebývaní Veletov v Anglii, menovite v tej krajine, ktorá sa po osídlení Anglosasov v Británii nazývala Wiltsaeten č. Wilts, a z ktorej vzniklo terajšie grófstvo Wiltshire. Tam sa dosť skoro spomína i mesto Wiltun (teraz Wilton), jeho obyvatelia Wiltuni, Wiltunisci. A nie je nepravdepodobné, že v tom veľkom triedení a sťahovaní národov, ktoré sa začalo v 4. a 5. stor. po Kr., sa sem dostali niektoré pluky bojovných Veletov, a obľúbiac si túto už vtedy znamenite obrobenú zem, sa v nej aj osadili. Tým by sa zároveň vysvetlilo, prečo sa do novšej angličtiny dostalo tak mnoho zjavne slovanských slov a výrazov.[1767] Ja sa však nateraz nemôžem dostať k príslušným prameňom, a preto som prinútený odložiť výskum tohto dôležitého predmetu na iný čas a iné miesto.[1768] Námietky, ktoré niektorí vyslovujú v súvislosti s prebývaním Veletov v Batávii a Británii, dôvodiac, že je nepravdepodobné, aby sa vraj slabí a nebojovní Slovania boli predrali tak hlboko medzi cudzie kmene, že na wiltshirskom území sú mohyly, ktoré vraj Slovania nestavali, nemajú veľkú platnosť. Slovania, ako vieme, sa dostali od hornej Volgy a Západnej Dviny až na Peloponéz, do Malej Ázie, do Vlách za rieku Soču (teraz Isonzo), do Germánie až temer k ústiu Labe, a vo všetkých týchto krajinách si vojensky vydobyli buď stále, alebo aspoň dočasné sídla. Mohli sa teda od ústia Labe posunúť aj niekoľko míľ ďalej. A sypanie mohýl u Staroslovanov iste bolo od pradávnych čias rovnako obvyklé ako u iných národov.

6. Je veľmi ťažké určiť, ktoré z menších slovanských výhonkov a ratolestí, menovite vypočítaných v stredovekých písomných pamiatkach, patrili k vetve Veletov, a ako ďaleko ich sídla čiže župy zasahovali, a to nielen preto, že germánski letopisci o nich nič určitého nehovoria, ale aj preto, že pri sťahovaní rôznorodých čeľadí a rušení politických zväzkov sa hranice jednotlivých vetiev ustavične menili. Zemepisec Bavorský [okolo r. 890] pripisuje Veletom deväťdesiatpäť miest a štyri krajiny, pod ktorými nepochybne rozumie Kyšany, Črezpeňany, Dolence a Ratary.[1769] Takisto Helmold k Veletom počíta výslovne iba Kyšanov, Črezpeňanov, Dolencov a Ratarov.[1770] Títo spisovatelia však hovoria o veci iba povrchne a zbežne, a tak ich svedectvo o najstarších časoch nemôže platiť, najmä ak inak môžeme odôvodnene predpokladať, že susedia Veletov tak na severe, teda obyvatelia ostrova Volin, Uznojm (Usedom), Rujana (Rügen), ako aj na juhu, t. j. Ukrania, Riečania, Stoderania, Brežania, Sprévania a Moračania, sa od nich ničím, ani jazykom, ani obyčajmi a domácou správou podstatne nelíšili. Ba dokonca aj oddelenie pobrežných Pomoranov na východe Odry je snáď viac politické než genetické. My teda chápeme to meno v najširšom význame, a zahŕňame do jeho obsahu všetky spomenuté ratolesti, no nikomu nebránime, aby si ich rozdelil na tri menšie skupiny, t. j. ostrovanov, vlastných Veletov a južných Luticov. Prezrime si teda ich sídla v tomto poradí, postupujúc od severu na juh. — Ranovia, obyvatelia ostrova Rany, sa v histórii prvýkrát spomínajú r. 946 v listine cisára Ota (mare Rugianorum), potom r. 955 u Witikinda pod menom Ruanov.[1771] Potom sa o nich často hovorí ako o preudatnej, mohutnej, plavbou, umením a bohatstvom preslávenej vetve Slovanov. Meno ostrova a teda aj národa sa vyskytuje v dvojakej podobe, t. j. Rujana č. Ruja, a Rana. Uvádzajú sa ako Rugiani v listine kráľa Ota I. 946 a u Sax. Gramm., Ruani u Witikinda, Ann. Saxona, Rugiacensis insula v popise korbejských majetkov opáta Sarachona [1053 — 1071], Rugia, Rugiacenses Sclavi vo Fasti Corbejens. [okolo 1100], Rugi u Ota Frízskeho a Alberika, Rugiana insula v list. pápeža Hadriána 1154, Ruja (ostrov) v list. pápeža Klementa 1189, Ruia insula v list. pápeža Alexandra III. 1177 a Jaroslava 1242, Ruiani v Ann. Dan. (u Langebeka), Ruyani v list. Bernutu 1221 a Jaroslava 1237 atď.[1772] Naproti tomu Adam Brémsky, korbejský opát Wibald a Helmold používajú meno Rani č. Ranovia, ba dokonca Wibald, ktorý proti nim osobne vytiahol do boja, výslovne dodáva, že Rana je slovanské a Rujana nemecké meno ich ostrova a krajiny.[1773] Pôvod a význam tohto názvu mi nie je povedomý.[1774] Ranovia zažívali rozkvet v časoch panovania Kruka 1066 — 1105. Keď sa však neskôr dali na morské lúpežníctvo, dostali sa r. 1168 do poddanstva dánskych podmaniteľov. Ich hlavné mesto mesto Orekunda al. Orekonda (nem. Arkona)[1775] bolo na polostrove Vitov; Svätovítov chrám zničili r. 1168 Dáni. Gora, potom Bergen, bola na Jasmunde. Tamže Ranograd (Rugigard, porov. Rugodev v Rusku), sídlo kniežat. Korenica (Carentium, Charenz, teraz Garz) s chrámom Ranovítovým (Rugevit),[1776] zničeným r. 1168.[1777]Volinci al. Velinci, obyvatelia ostrova Volinu al. Velinu, nazvaného podľa hlavného mesta Volinu, ktoré Nemci nazývali Winetha a Dáni Julin, boli tiež nepochybne odnožami Veletov, a preto sa aj v najstaršom prameni, v ktorom je o nich zmienka, t. j. v list. kráľa Ota I. r. 946, ich zem nazýva Woltze.[1778] R. 967 sa u nich zdržiaval vrtkavý gróf Wichmann, ktorý snoval medzi nimi a Nemcami intrigy a popudzoval ich proti poľskému kniežaťu Mečislavovi, a v tejto súvislosti ich Witikind nazýva Wuloini t. j. Volinci, Analista Saxo Vulini.[1779] Ich meno spomína i Adam Brémsky a po ňom Helmold, a to medzi Lubušanmi a Stoderanmi,[1780] z čoho niektorí omylom usudzovali, že sídlili vedľa nich pri Bellinskom jazere, blízko Fehrbellinu v kraji menovanom Barnim.[1781] Je veľmi pravdepodobné, že krajina Volincov okrem ostrova Volin zaberala aj časť východného pobrežia na pevnine.[1782] V list. z r. 1216 sa spomína osada Drammyn vo volinskej krajine, ktorá leží na pevnine severovýchodne od mesta Volin.[1783] Tamže je aj riečka Volšica v list. 1268 (Wolsiza, teraz Voelze),[1784] z ktorej niektorí odvodzujú meno zeme Woltze.[1785] Na tomto pobreží je na starších mapách dedina Weltkow, t. j. Veletkov, od mužského mena Veletko (porov. Volotkino na Rusi), čo potvrdzuje, že sídla Veletov dosahovali až sem. Ostrov Volin je v stredovekej histórii Slovanstva zo všetkých najdôležitejší. Najstaršie dejiny jeho obyvateľov, Veletov, sú skryté v šere nepamätných čias. Okolo r. 970 dobrodružní Dáni na ňom založili v blízkosti mesta Volinu osadu nazvanú Jomsburg, a tým sa stali pôvodcami mnohých nešťastí ostrovanov.[1786] V 11. stor. a zvlášť r. 1019 Dáni úsilne dobýjali ostrov a chceli si ho podmaniť; napokon r. 1177 do základov spustošili jeho hlavné mesto Volin al. Velin. To, že v stredovekej histórii ako nejaký div všeobecne známe a slávne mesto Wineta bolo totožné s Volinom, a že teda všetko, čo neskorší kronikári rozprávajú o záhube mesta Winety, ktoré malo ležať na ostrove Uznojme severne od Damerova, pri zemetrasení v 9. stor.,[1787] je číry nezmysel, hodnoverne dokázali novší bádatelia Rumohr a Lewezow.[1788] Z porovnania najstarších prameňov totiž jednoznačne vysvitá, že Volin, Julin a Wineta sú iba tri rozdielne mená jedného a toho istého mesta, jedno domáce, slovanské, ďalšie cudzie, nemecké, a menovite druhé dánske, tretie zasa saské.[1789] Rozdiel slovanských foriem Volin a Velin sa zakladá na pravidelnom striedaní hlások o a e podľa rozdielnosti jazykov, napr. toplý a teplý, volím a velím, bobr a bebr, Bodrici a Bedrici, Volyňania a Velyňania atď. Ak je správne Thunmannovo tvrdenie, že v dánskom jazyku sa náslovná slabika vi- mení na ju, jü,[1790] dalo by sa ľahko pochopiť, ako sa Velin, Volin vo výslovnosti Dánov zmenilo na Julin, Jülin. Saské pomenovanie Winetha, t. j. venedské mesto, je veľmi bežným názvom slovanských miest.[1791] Ďalšie básnické mená tohto mesta v škandinávskych povestiach sú Jomsburg, Hynnisborg, t. j. hunský hrad, a Waltzborg, t. j. veletský hrad.[1792] Adam Brémsky rozkvet mesta Volinu za svojich čias opisuje takto: V ústí Odry, ktorým sa vlieva do skýtskeho mora, znamenité mesto Julin poskytuje povestné útočište cudzojazyčníkom i Grékom (t. j. Rusom), bývajúcim na jeho okolí. Pretože sa o sláve tohto mesta hlásajú mnohé a temer neuveriteľné veci, pokladám za užitočné pripomenúť tu niečo pamätihodného. Je to pravdaže najväčšie mesto medzi všetkými, ktoré sa nachádzajú v Európe, v ktorom žijú Slovania s inými národmi, Grékmi i cudzojazyčníkmi. Meštianske práva v ňom získali i prichádzajúci Sasi, avšak pod podmienkou, že nebudú verejne vykonávať svoje kresťanské obrady. Všetci totiž ešte väzia v pohanských bludoch. Napokon čo sa týka obyčajov a pohostinnosti, niet iného národa, ktorý by bol počestnejší a láskavejší než oni. Mesto oplýva tovarom všetkých severných národov; všetko, čo je prepychové a vzácne, v ňom možno nájsť.[1793] Nemenej zaujímavé správy o tomto meste nám podávajú životopisci sv. Ota medzi 1124 — 1228.[1794] Helmold sa dožil r. 1177, v ktorom ho dánsky kráľ Waldemar úplne zničil.[1795] Dnešné mesto v blízkosti starého bolo vybudované neskôr. — Uznojm, ostrov s rovnomenným mestom, teraz Usedom, sa spomína v životopise sv. Ota v r. 1128, v list. pápeža Inocenta r. 1140, pomoranského biskupa Adalberta r. 1159, pomor. vojvodu Bohuslava 1177 a neskôr často. Zvyčajne sa píše Uznoim, taktiež aj Uznam, Uznum. Náslovné v, ktoré sa pravidelne mení na u, sa zdá byť predponou alebo prídychom, takže meno sa rovná moravskému Znoim, Znojm. Iné meno ostrova je Wanzlow podľa list. Ota I. r. 946, Wanzlo, Wanzlove podľa neskorších prameňov [1159 — 1216],[1796] ale jeho správny pôvod neviem uhádnuť. Na ňom sa v uvedených prameňoch okrem Uznojmu spomínajú aj mestá a dediny Groben, Breziz, Minuchove č. Minichove, Sikerina č. Sekerina, Wrestviz č. Wresteviz a Lypa, z ktorých Mönchow, Zecherin a Liepe pretrvávajú až podnes.[1797]Črezpeňanmi sa nazývali Veleti, ktorí bývali na opačnej, t. j. severnej strane rieky Peny. Najstaršia zmienka o nich sa nachádza u Ann. Saxona z r. 952 pod menom Circipani a v Ann. S. Gallens. maj. z r. 955 Zcirizspani, ale pôvodné pamiatky, v ktorých sa ich meno objavuje prvýkrát, sú list. Ota I. 965 Zerezepani, Ota II. Zircipani, r. 975 Zerezpani.[1798] U Adama Brémskeho a Helmolda sa nazývajú Circipani, s doplnením, že bývajú na rieke Panis, Peanus, Penis č. Penus.[1799] V list. cisára Fridricha z r. 1170 sa ich zem nazýva Circipene. Meno pochádza od rieky, je zložené z predpony cyr. črez, rus. čerez, kor. čez, črez, črěz, slk. čes (per, trans), a slova Pena, poľ. Piana (porov. rovnomenné rieky Pena, Piana, mrus. Pina na Rusi a v Poľsku), rovnako ako kor. Čez-Soča, osada na Soči (Sontius, Isonzo) na území Gorice, srb. Prekodrinac, Prekosavac, slk. Zadunajec, čes. Zalabec, lat. Transpadanus, Transalbianus, Ultrasequanensis atď.[1800] Bývali medzi Penou, morom, Rekenicou až k Nebole, rozdelení na predných a zadných Črezpeňanov, a vždy boli úzko spojení s Ranmi. Ich starobylé mestá boli Bolegost (v list. 1140 Wolgast, 1185 Wolegast atď., porov. čes. Bolehost v Kralohr.), s chrámom Herovítovým č. Barovítovým, Trjebuša r. 1170 (Tribuses) a i.[1801]Chyžania alebo Kyšania, severozápadná vetva Veletov, sa v starobylých pamiatkach podľa mena spomínajú zriedkavo. Analista Saxo, ktorý ich spomína už r. 952, píše ich meno Chizzini, a rovnako aj Adam Brémsky, naproti tomu Helmold píše Kyzini a Kycini.[1802] Analista Saxo spomína ešte mesto Kizun r. 1121, a v list. saského vojvodu Henricha 1171 je svedok Pribitzlaus de Kitzin.[1803] Ich slovanské meno sa dá uhádnuť ťažko, no domnievam sa, že bolo Chyžania alebo Kyšania, od slova chyša, v niektorých jazykoch chyza, chyža (casa), odtiaľ je mesto Chyše (porov. Izby, Budy a i.), ako dodnes na Rusi v Mogilevskej gubernii Chyzy, obyvatelia Chyžania alebo zmenou ch na k Kyšania.[1804] Prebývali od Rekenice až k Varnave, niekedy aj ďalej na východe, a boli od r. 1066 spojení s Ranmi, potom 1105 — 1126 s Bodricmi. Ich mestá boli Chyže na rieke Verne a Vostrov (Güstrov 1275) na Nebole.[1805]Dolenci alebo Dolenčania sídlili pri jazere Dolen a rieke zvanej Dolenca (miesto Dolenica), na východ asi po rieku Ukru. Ich dávno sa vyskytujúce meno sa píše rozmanite: Tholenz kraj v list. Ota I. 946, Tolonseniv Ann. S. Gall. maj. r. 955, Tolensane, Tolensani v list. Ota I. 695, Ota II. 973, 975, Tholosantes u Adama Brémskeho,[1806] Ann. Saxona, Tholenzi, Tolenci u Helmolda,[1807] Tollense zem v list. cisára Fridricha 1170, Tollenze v list. pápeža Alexandra 1177, Tolonze v nadačnej list. zverinského biskupa 1177 atď.[1808] Usudzujem, že slovanskú hlásku d Nemci zmenili na t (porov. č. 1, pozn. 3). Ich mestá sú Dymin (v list. a kron. Dimine, Dymin, Dimin, Demin, Domyn, Timina atď.), Stlup (Ztulp 1153, Stolpe 1164) a iné. Masch vraví, že niekedy sa aj hrad nazýval Dolenec.[1809] — Dôkladné vymedzenie sídel Ratarov a vysvetlenie ich mena tiež nie je ľahké. Pischon umiestňuje ich sídla medzi Havolou, Odrou, Penou a Dolencou;[1810] Raumer pokladá na juhu za hranicu rieku Dosu.[1811] Zdá sa, že v dávnej dobe sa ich meno používalo v širšom význame než pozdejšie, takže sa k nim počítali aj Dolenci a iní susedia.[1812] Najstaršia zmienka o nich je v list. kráľa Ota I. 936 Riadri, 937 Rederi (locus), 965 Riedere (natio), Ota II. 973 Riedere (provincia), 975 Ridera, u Witikinda 930 Redarii, 968 Redares, u Dithmara Redari, Rederarii, Riedererun (gen. pl., pagus), u Adama Brémskeho Rethari, Retheri, Rethre (civitas),[1813] u Helmolda Redarii, Riaduri,[1814] v chron. August. Rheda (mesto), v list. biskupa Rudolfa 1137 Redere atď.[1815] Nazdávam sa, že v tých skomolených formách je skryté pravé meno mesta, t. j. Ratara, od kmeňa rat (bellum), akoby Bojnica (Kriegstempel), a to preto, že sa v ňom nachádzal chrám, v ktorom sa rokovalo o všetkých závažných svetských záležitostiach, hlavne tých, ktoré sa týkali vojny a mieru.[1816] Podľa mesta dostali jeho obyvatelia i obyvatelia blízkeho okolia meno Ratarci, Ratarania č. Ratari, nem. Riedirer podľa Dithmara.[1817] S istotou nemožno určiť, kde ležala povestná Ratara, ktorú r. 1121 vypálil saský vojvoda Lothar; niektorí ju hľadajú v Starhrade, iní v Malchine, v Röbli, v Rhese, ďalší pri Strelici, v Prilvici: najpravdepodobnejšie však je, že stála blízko dnešnej osady Kuschwanz č. Chotibanz, čes. Chotibuz, od mena Chotibud.[1818]Ukrania al. Vkrania, nazvaní podľa rieky Ukry al. Vkry,[1819] zaujímali priestranstvo, ktoré Leutsch vyznačuje takto: na západe Havola a Polzava, na severe línia od Feldbergu k Velse a Velsa, na východe Odra, na juhu schönbecký a pechteichský les a odtiaľ ďalej Finava až po Odru.[1820] Najstaršia zmienka o nich je u Ann. Saxona r. 934 Ucrani, u Witkinda 954 Uchri, v pôvodných list. Ota I. 949 Vuvcri, 965 Ucrani, Ota II. 973 kraj Ucran, ďalej u Dithmara (chybne) Vuari r. 1018, v životopise sv. Ota u Canisia Ucrania ostrov, tam aj od kňaza Ondreja chybne Verani, v list. cisára Fridricha 1161 Vuveri kraj, v list. pomorského biskupa Konráda 1168 Ucra, pomorského vojvodu Boguslava 1172 Ukra, neskoršie Ukere, Ukera, Ucre atď.[1821] Medzi málo známymi mestami je starý hrad Pozdivlk 1050 — 1194, Posduwlc, Pozdewolk, Postdewolc, Podizwolk, Posduwolc, teraz Pasewalk[1822] a iné.[1823] — Je trocha sporné, kde sídlili Riečania; Leutsch ich hľadá v okolí mesta Wrietzen, v oblasti starých farností Berlína, Strausbergu, Bernawy a Friedlandu, naproti tomu Ledebur odôvodnenejšie na území nazývanom Chorizi a Plot.[1824] Boli teda severnou odnožou Ukranov. Ich meno čítame v list. Ota I. r. 949 Riaciani (ia m. ě: swiat, kwiat), 965 Riezani, Ota II. 973 Rezem, 975 Ritzani atď.[1825] Je zrejmé, že meno dostali podľa rieky. Kraj Chorizi sa spomína v list. Ota II. 946; tamže je aj mesto Plot, r. 1144 Ploten, neskoršie Plothen, Plote, Plothe (je to vari poľská forma miesto českej Plat, rus. Polot?, porov. Polota, Polotesk, Płock a i.). Gebhardi omylom stotožnil Riečanov s Brežanmi.[1826]Stoderania, inak Havolania alebo Havelania, boli jeden a ten istý výhonok Veletov, hoci označovaný dvoma menami, z ktorých prvé je domáce, pôvodné, druhé zasa cudzie, miestne. Dosvedčuje to Dithmar, blízky svedok a najlepší znalec veci, ktorý výslovne vraví, že Stoderany a Hevella č. Heveldun je jedna a tá istá krajina.[1827] Neurčité a neodôvodnené je teda vyjadrenie Adama Brémskeho, ktorý oddeľuje Havelanov od Stodoranov.[1828] Kosmas už okolo r. 894 spomína kraj Stodor v Luticoch, z ktorého pochádzala kňažná Dragomíra, manželka Vratislava.[1829] Helmold spomína Stodoranov dvakrát v susedstve Brežanov a ich sídla umiestňuje v Havelbersku.[1830] Meno Stodor, odvodené od boha Stoda, rovnako ako sviatky nazvané Stodo, Stado, ostalo v názve obce Studernheim blízko Havelbergu. U Nemcov je bežnejšie pomenovanie Havolania podľa rieky Havoly, (v ann. Lauriss. 789 a u Ad. Brém. i Helmolda Habola, v list. Ota II. 980 Havela, v životopise Ota u Canisia Habal, v liste biskupa Anselma 1149 Havala), u Alfreda sa vykytuje pred r. 900 Aefeldan, u Zemepisca Bavorského Hehfeldi, s dodatkom, že majú osem miest,[1831] u Witikinda 927 Hevelli, v list. Ota I. 937 Heveldun, 949 Heveledun, Ota II. 980 a 993 Hevellon, u Dithmara r. 997, tiež u Ad. Brém. a Helmolda.[1832] Stoderania, ktorí boli z troch strán obklopení riekou Havelou, sa na severe dotýkali rieky Dosy. Podľa toho sídlili asi v dnešnom havelianskom kraji.[1833] Mestá Brandenburg (949 biskupstvo, u Witikinda Brennaborg, Brennaburg, Branneburch, v list. Ota 949 Brendanburg, 961 Brandunburg atď.), Postupim, teraz Potsdam (v list. 993 Poztupimi) atď.[1834] Podľa mena sú príbuznými týchto polabských Stoderanov Stadiči v Rusku a Stodorania v Štyrsku (§ 28, č. 14, § 31, č. 1). — Brežania alebo podľa inej výslovnosti Brižania (porov. mrus. a ilýr. brig, lito, priko atď.) sú Helmoldom dvakrát uvádzaní v susedstve Stoderanov.[1835] Nemôžem uveriť tomu, žeby sem patrili, ako mieni Lelewel, Prissani, ktorým Zemepisec Bavorský pripisuje sedemdesiat miest (§ 28, č. 14). Dôležitejšia je otázka, či s týmito Brižanmi súvisia takrečení Brizi v germánskych letopisoch a župa Brisingow v list. 1320,[1836] ale jej zodpovedanie prenechávam nemeckým bádateľom. Sídla Brežanov sa ešte nepodarilo podrobnejšie vyskúmať, ale je isté, že bývali uprostred medzi Gliňanmi a Stoderanmi, na brehu rieky Havoly, a to najpravdepodobnejšie v okolí mesta Havelbergu, odkiaľ sa odvodzuje aj ich meno. Toto havelberské územie sa v list. kráľa Ota I. 946 spomína ako zvláštna župa pod menom Nieletici s mestami Havelberg a Nizem, teraz Nitzow.[1837] Je teda možné, že jedno i druhé meno sa používalo súčasne, ale v rozdielnom význame. Zvyčajne sa predpokladá, že dnešné meno Priegnitz súvisí so slovom Brežania.[1838]Sprévania, nazvaní podľa rieky Sprévy, poľ. Sprowa, sa v list. Ota I. r. 946 nazývajú Zpriavani, Fridricha 1161 Zpriawani; v list. Ota I. 965 sa spomína župa Sprewa a u Dithmara 1004 rieka Sprewa.[1839] Podľa vyznačenia Leutscha a Ledebura bývali na oboch stranách Sprévy v teltovskom a barnimskom kraji.[1840]Moračania sídliaci okolo Labe pri Devíne, a preto najznámejší, sa u Zemepisca Bavorského menujú Morizani, s doložkou, že majú jedenásť miest,[1841] v list. Ota I. r. 937 Mortsani, 949 Moraciani, 965 Moroszani, Moritzani, Mrocini, 966 Moresceni, Ota II. 975 Mrozini, 992 župa Morazena, 995 Morozini a Morazani, u Dithmara r. 1007 Morezini, v list. kráľa Henricha 1011 župa Mrozani, brandenburského biskupa Herberta 1114 kraj Mortsene, cisára Fridricha 1161 Moraciani, u Helmolda[1842] Marscinerlande atď.[1843] Na západe bolo hranicou Labe, na severe Strema (Strumina?), na východe Havola a Temnica, na juhu Nuta. Meno majú podľa potoka alebo močiara Morače; porov. rieka Morača v Srbsku. Dodnes tam zostala obec Marzan. Staré miesta: kláštor Liezke, Luborn, Mokrianici, Tuchim, Bedrici, Nedelize, Guntmiri, Grabova, Budin atď.[1844] — Okrem týchto známejších vetiev a odnoží Veletov č. Luticov sa v starobylých pamiatkach spomínajú aj niektoré iné župy[1845] v ich krajine, menovite Medziriečie, župa v jarmenskej oblasti na rieke Pene. V list. Ota I. z r. 946 sa nazýva Mezirech, Mistrech, Mizereth, Misereth, Myseritz atď., a vypočítavajú sa v nej osady Primziz, Parpatno, Scetluciz 1172, Woscetino č. Wocetino 1172 a 1194, Grotcow, Cidlotitz 1194, Lipz, Pedrow 1222, Prezene 1228, z ktorých podnes jestvujú Priemen, Padderow, Wussentin, Grüttow, Liepen a Pretzen.[1846]Morice (pl. fem.) na južnom a východnom brehu jazera dodnes menovaného Morica (Müritzsee). V list. Ota I. z r. 949 sa píše Murizzi, v list. vojvodu Henricha 1171 Muritz, inde Mörotz atď.[1847]Grozvin, župa v okolí miest Stlupu a Anklamu na Pene. Jej meno sa v list. kráľa Ota I. z r. 946 zaznamenáva ako Brothwin(!), cisára Lothara 1136 Groswine, inde Grozioni, Grozwin, Grozswina, Grozswin, Groszwine, a mestá a dediny v nej sú Stulp 1153, Doblowitz 1159, Gorka 1172, Boblouiz 1194, pričom Stolpe i Görke jestvujú až dodnes.[1848]Sitna, ktorej meno sa zachovalo v meste Ziethen neďaleko Anklamu, sa v stredovekých listinách nazývalo Sithen 1140, Cithne 1150, Scithene 1159, Scitene 1168, Cyten 1194 atď. V nej ležali osady Rochoviz, Corine al. Corene, Slauboriz 1159, Riben z r. 1168, Mechomyrzk, Nemanteviz 1194, Plachtina, Manzelin 1231 atď.[1849]Došania, nazvaní podľa rieky Dosy, sa uvádzajú už v list. cisára Ota 946 pod menom Dosseri (prov.) a 949 Dassia. U Ann. Saxona a v Chron. slav. inc. auct. ap. Fabr. sa ich meno chybne zapisuje Boxani miesto Doxani, ale v Chron. slav. ed. 1485 správne Doxani.[1850] Mali mesto Vysoka, 946 Wizaca, 1150 Wizoka, teraz Wittstok. Rieka Dosa u Witik. r. 955 sa omylom nazýva Raxa m. Taxa, u Ad. Brem.[1851] a Helmolda Doxa.[1852]Leksici alebo Lekusici, župa, ktorej správne meno sa dá uhádnuť ťažko,[1853] ležala medzi Havolou a Labem na území, ktoré potom Nemci nazvali Klytz. V list. cisára Ota I. 937 sa nazýva Ligzice, v inej z toho istého roka Ligzitze, 946 Liezizi č. Liczizi.[1854]Semčici, župa na rieke Streme a Labe, v okolí mesta zvaného Parey. Jej meno, ktoré sa v list. cisára Ota I. 949 zapisuje ako Zemzizi, 949 Zamcici, 1161 Zamzici, je zrejme odvodené z muž. mena Semko.[1855]Plony alebo Blony (v slovančine sa vyskytujú obidve tieto rôznokoreňové formy), župa medzi riekou Plonou, nem. Plane, Havolou, Nutou a Srbišťom. Jej meno sa uvádza v list. cisára Ota I. 949 Ploni, 965 Plonim, Ota II. 973 Ploni, 997 Bloni (provincia), 1161 Ploni atď.[1856] Pozdejšie sa rozšírilo meno Sucha, v list. cisára Ota II. 979 Zucha, u Pulkavu r. 1136 Zucha, r. 1173 Zuche, inde Suche, Zucha, Zucheda, ktorá dodnes pretrváva ako nem. Zauche.[1857]

B. Bodrici

7. Na západ od Veletov medzi Východným (Baltským) morom a Labem, od rieky Varnavy a Stepenice až po Travnu, žil síce menej ľudnatý, avšak rovnako bojovný a slávny národ Bodricov, rozdelený na niekoľko menších vetiev. Včasne sa pripojili k Frankom, ktorí na tom území hľadali činorodých pomocníkov jednak proti ešte nepokoreným Sasom, jednak proti Veletom, úporne sa brániacim proti akémukoľvek vplyvu cudzincov, a tak sa síce meno Bodricov v dejinách stalo rýchlo známym, no zároveň s tým sa sám národ zaplietol do záhubných nepokojov medzi obidvoma svojimi susedmi, Sasmi a Veletmi, kvôli ktorým potom počas celého svojho bytia znášal veľa utrpenia. Jeho meno sa v starobylých pamiatkach zapisuje rozmanite, napr. Abotriti v Annal. Lauriss. r. 789 a v Ann. Moissiac. 804, Abodriti v Ann. Einh. a Fuld. 795, Ann. Bert. 839, Abotridi v Ann. Lauresh. 795, Nortabtrezi t. j. severní Bodrici u Zemepisca Bavorského, na rozdiel od bulharských Bodricov pri sútoku Tisy a Dunaja, s doplnením, že majú päťdesiattri miest, ktorým vládnu samostatné kniežatá alebo páni,[1858] Apdrede i Afdrede u Alfreda, Abrotidi u Regina, Abatareni v Ann. S. Gallens. maj. 955, Apotriti i Abotriti u Dithmara r. 995, 1018, Apoditri v kvedlinburskej kronike, Obodriti u Adama Brém., Obotriti u Helmolda[1859] atď.[1860] Čistú slovanskú podobu predstavujú miestne mená na Rusi, v Poľsku a Čechách, napr. Bodrica vo Vitebskej gubernii, Bedrici v Kalužskej gub., Biedrzyce štyri osady v Płockom vojvodstve, Bedrč v berounskom kraji a i., rovnako v severnej Germánii, napr. Bidrizi (civitas) v list. cisára Ota 949, Bidrici (urbs) v list. 965, Bidrizi (burgwardium) 992, Bitrizi (id.) 995, teraz Biederitz, napokon meno zrúcaného hradu Bodrogu a Bodrockej stolice spojenej s Báčskou v južných Uhrách. Podľa toho je nepochybné, že koreň mena je bedr č. bodr (vigil, strennus, porov. nem. bieder, ktoré pochádza zo slovan.), so zmenou hlásky e na o, ako teplý a toplý, pepel a popel atď. Otcovská forma -ici poukazuje na vodcu alebo hlavu čeľade Bodra, podľa ktorého bola pomenovaná táto vetva. Podľa Adama Brémskeho a jeho vypisovača Analistu Saxona sa Bodrici inak nazývali Rarožania,[1861] a tak boli pomenúvaní podľa mena ich hlavného mesta Raroga (rarog, falco cyanopus, Blaufuss; porov. Raróg, dedina v Płockom vojvodstve, Sokol, Orol, Jastrab, hrady a mestá v Srboch, na Rusi, Čechách atď.), ktoré r. 808 zničil dánsky kráľ Gottfried.[1862] Iné ich mestá boli Roztok, Zverin (u Dithmara Zwarina), inde Zwerin, Swerin, Lubow, nem. Mikilinburg, strlat. Magnopolis, podľa čoho vzniklo nové meno zeme, Ilov, Zvanovo atď.[1863] Okrem tejto hlavnej vetvy počítame k Bodricom aj menšie ratolesti, a to Vagrov, Polabcov, Smolincov, Gliňanov, Vetníkov, Vranovcov a za Labem Drevanov. — Vagrovia, najzápadnejšia ratolesť Bodricov, bývali v dnešnom východnom Holštajnsku, na severe až temer k Edgore, pretože Lutilinburg (teraz Ljütenburg) bolo ich mesto, na západe až k Sventine a plonskému jazeru vedľa Falderskej župy čiže Neumünsterlandu, patriacej k Nordalbingii, kde bol ich pohraničnou pevnosťou Alberg; odtiaľ korytom Travny až do Bukovca č. Lubeku, mesta ležiaceho vtedy asi hodinu cesty severnejšie pri vtoku Svartavy do Travny.[1864] U Adama Brémskeho sa nazývajú Waigri, Wagri, u Helmolda Wagiri a ich zem Wagria, u Ann. Saxona Waigri i Wagrii, u Witikinda Waari, hoci toto posledné meno niektorí pripisujú Vranovcom.[1865] Správnu formu a význam mena nepoznám. Ich významnejšie mestá boli Starhrad, nem. Oldenburg, a Bukovec, neskoršie Lubeč(?), teraz Lübeck,[1866] Plona, Utin a iné.[1867] — Niekedy patril Vagrom aj ostrov Fembra (teraz Femern), ktorý bol za čias Adama Brémskeho hlavným stanovišťom morských lúpežníkov.[1868] — Ako ukazuje meno, v rozsiahlej krajine od Bely a Travny až takmer k Elde v blízkosti Labe sídlili Polabci. Ich meno znie u Adama Brémskeho i Ann. Saxona Polabingi, u Helmolda, Arnolda a v list. kráľa Henricha IV. 1062 Polabi.[1869] Ich hlavné mesto bolo Ratibor, u Ad. Brém. Racisburg, v list. kráľa Fridr. 1154 Raceburg atď. Tu bolo aj Smilovopole,[1870] pamätné porážkou r. 1105.[1871]Smolinci, málo známa skupina Polabcov, bývali, ako sa zdá, medzi dnešnými mestami Boizenburg a Dömitz. Spomínajú sa v Ann. Einh., Fuld., u Regina i Ademara r. 808 pod menom Smeldingi, v Chron. Moissiac. r. 809 sa uvádza ich mesto Semeldinc Connoburg,[1872] potom u Zemepisca Bavorského Smeldingon.[1873] Vetvu Slovanov s rovnakým menom sme poznali už vyššie v Rusku, ďalšiu na pomedzí Trácie a Macedónie (§ 28, č. 5, § 30, č. 4). Pamiatka na názov, s ktorým možno porovnať miestne mená na Rusi, napr. Smoleviči, Smoľanka, Smoľaž (rieka), Smolin v Černogovskej gubernii, Smoľaniči, Smolaki v Smolenskej, Smoľany v Mogilevskej, v Poľsku Smolany, Smolarze, Smoleń, Smolilce, Smolniki atď., sa zachovala v osade Smölen. Ich mesto Connoburg (Konibor?) má byť podľa Leutscha Kanneburg (Schleusse) na ceste zo Zehdeniku do Lychna, podľa Ledebura[1874] zasa Connow pri Eldene.[1875]Gliňania alebo Glinskí boli susedia Smolincov na východe, medzi Eldou a Stepenicou, kde sa neskôr spomína osobitná nem. župa Linaga v okolí mesta Potlustina, teraz Puttlitz. Niektorí spisovatelia sa domnievajú, že osady Gliňanov niekedy siahali až za Labe, do okolia rieky Gliny, nem. Lüne, čiže do dnešného Lüneburska. Už r. 795 menujú Ann. Fuld. mesto Liuni neďaleko Labe, pri ktorom Sasi prekvapili a zabili knieža Bodricov Vlčana, a Witikind sa domnieva, že na tom mieste stojí dnes kláštor Lüne blízko Bardeviku. O Gliňanoch je zmienka u Einharda v análoch a v životopise Karola Veľkého r. 808 pod názvom Linones, u Poetu Saxona Lini, v chron. Moiss. Linai a Lanai, v ann. Bertin. r. 839 a Fuld. 858 i 877 Linones, u Zemepisca Bavorského Linna, s dodatkom, že majú sedem miest,[1876] v list. cisára Ota I. 946 Linagga (prov.), u Adama Brém. Lingones,[1877] u Helm. Linguones, Lini i Linoges,[1878] u Ann. Saxona r. 952 Linones atď.[1879] Avšak v niektorých Einhardových rkp. čítame Hilinones, Hilinonicum bellum,[1880] takže ak uvážime, že jednak v nemeckom jazyku náslovné h od 9. stor. pravidelne zaniká,[1881] napr. Hliuni = Lüne, Glomazi teraz Lommatsch, jednak tiež, že Drevania podľa výslovného svedectva miestneho kňaza Henninga a iných spisovateľov mesto Lüneburg skutočne nazývali Glin, podoby Glina, Gliňania, Glinskí ľahko uznáme za správne.[1882] V iných prameňoch sa aj územie medzi mestami Arendsee a Lauchow nazýva Linegou, Lennigow, t. j. glinská župa.[1883] Z toho je zrejmé, že v prastarej dobe meno Gliňania, odvodené od slova glina, ktorým sa zvyčajne označovali rieky, potoky a polia, bolo u Polabanov veľmi rozšírené.[1884] Ich starobylým mestom bol Lenčin, Lunzin u Dithmara, Lunkini u Witikinda a Ann. Saxona, neskoršie Letsin, Leontia. — Vetníci sa v histórii spomínajú r. 811 v spoločnosti Gliňanov, keď Karol Veľký vypravil proti nim vojsko a plienil ich zem. To, že bývali na východnom brehu Labe, vysvitá zo slov chron. Moissiac, v rkp. ktorej sa ich meno píše ako Bethenzt, Bechelenzi a Bethelclereri.[1885] Zemepisec Bavorský o nich poznamenal toto: Blízko Gliňanov prebývajú Bethenici a Smeldingon i Morizani.[1886] Dithmar pod menom Vetníkov spomína osobitnú skupinu mestských ozbrojených strážcov týmito slovami: Na tej strane mesta Mišna, kde bývajú drábi, nazývaní po slovansky vetenici a po nemecky Kukesburger.[1887] Slovo vetnik, pl. vetnici (porov. srb. četnik, četnici) možno najpravdepodobnejšie odvodzovať od kmeňa vět, z ktorého je veta, povet (pagus), vitati (habitare), alebo od větiti, zavetiť, hájiť, nem. hägen, akoby hájnici, ochrancovia.[1888] Podľa toho je pochybné, či títo Vetníci boli samostatnou národnou vetvou, alebo iba zvláštnou skupinou obyvateľstva. Ich sídla nateraz nemožno presne určiť.[1889]Vranovia, Vranovci alebo Vranevci (porov. Vilnevci miesto Vilňania v list. 1488 u Muchanova), podľa všeobecnej mienky obyvatelia horného pobrežia rieky Vrany č. Vranavy, nem. Warnow, takisto patria k Bodricom. Najstarší spisovatelia, ktorí ich uvádzajú po mene, sú Adam Brémsky, u ktorého sú to Warnahi i Warnabi,[1890] potom Helmold, u ktorého sú to Warnavi,[1891] i Ann. Saxo, u ktorého sa nazývajú Warnabi.[1892] V list. pápeža Urbana z r. 1185 sa ich zem menuje Warnowe, v inej pápeža Klementa 1189 Warnouwe, v ďalšej list. z r. 1222 Wornawe.[1893] O ich sídlach sa vedú spory: zvyčajne sa usudzuje, že na nich prešlo meno niekdajších germánskych Warinov, ktorých zem zaujali. Možné je aj to, že názov je pôvodný, odvodený od názvov rieky Vrany, Vranavy alebo poľa Vranova, ktoré Polabania vyslovovali s prešmyknutím hlásky ako Varnevci, Varnovci, tak ako Bulhari svoje Varna, Rusi rieku Varnava v Temnikovskom újazde Tambovskej gubernie, vtekajúcu sprava do Mokše, dedinu Varnoviči v Dunaburskom újazde Kuronskej gub. a i. Podľa zemepisných záznamov v uvedených listinách sa zdá byť najpravdepodobnejšie, že sídlili okolo hornej Vrany až po rieku Eldu, uprostred medzi Bodricmi, Kyšanmi a Gliňanmi. Ich mestá boli Malikov (Malchow), Vranovo (Warnou), Verle al. Varle či Vurle atď.[1894]Drevania zaujímali okolie rieky menovanej Jeca č. Jecel, vtekajúcej zľava do Labe. Ich meno sa vyskytuje v jedinom starom prameni, a to v list. kráľa Henricha r. 1004 „Claniki (t. j. Klonska) in Drevani“,[1895] ale ich pamiatka na tomto území, ešte nedávno prostým ľudom tak nazývanom, pretrvala až do novších čias. Podľa správ niektorých nemeckých spisovateľov, ktorí tú vec náležite vyskúmali, menovite Henninga, Keysslera, Wersebeho a iných, sa celé toto územie po oboch stranách rieky Jece nazývalo vendskou oblasťou (wendischer District) a bolo rozdelené na niekoľko menších krajov, t. j. na Drevany na západnom brehu Jece, medzi mestami Ulzen, Lauchow a Dannenberg, Gliňany (nem. Lengow, Lennigow) na východnom brehu, Geyn č. Cheyn, Nöring č. Nehring atď. Ako mestá sa v tejto vendskej oblasti spomínajú Lüchow slov. Ljauchiv č. Lojchovic, Dannerberg slov. Vojkam č. Vejdars, Hitzacker slov. Ljauncij, Wustrow slov. Vastruv (t. j. Ostrov), Bergen slov. Tjörska (t. j. Gorska) a Klenze (v list. 1004 Claniki) slov. Klonska.[1896] Kedy, odkiaľ a ako sa sem títo Slovania dostali, nie je známe. V ich susedstve ležala zem taktiež obývaná Slovanmi, ktorá sa v starobylých pamiatkach nazývala Beleseim, Belesem, Belshem, Belsheim, Balsamia terra, Balsamerland, Belxa[1897] a tiež Wischweneden, Rohrweneden.[1898] Táto malá odnož Bodricov, pod menom Drevanov (nem. Drewän, Drawen) známa aj v ruských Slovanoch, najdlhšie odolala búrkam čias a nátlaku cudziny, zachovajúc si svoj jazyk až do konca 17. stor., ba dokonca v slabých, málo známych svojich zvyškoch až dodnes.[1899] Hoci v tejto vindskej oblasti sa používali obidve mená, t. j. Drevania i Gliňania, predsa sa mi však zdá vhodnejšie označovať nepočetné zvyšky tunajšieho Slovanstva výstižnejším a presnejším názvom Drevanov, pretože praví Gliňania sídlili na druhej strane Labe a len niektoré ich osady sa nachádzali na pravom brehu Jece.[1900]

C. Srbi

8. Pod meno Srbov tu zahŕňame viaceré menšie vetvy, rozložené pod horami ohraničujúcimi Čechy na severe a severozápade, od rieky Bobru cez Labe až k Sále a Smrekovinám, a na severe od Luticov oddelené líniou asi od spojenia Varty s Odrou až ku vtoku Sály do Labe. Obyvatelia tohto priestoru zeme sa v stredovekých listinách uvádzajú pod osobitnými, čiastočne iba zemepisnými, čiastočne aj kmeňovými menami. Najznámejší sú Lužičania, ku ktorým patrili Golešinci, Nišania, Slubania, Lubušania, Lupania č. Lupoglavci, Žarovania a Trebovania, potom Milčania, u ktorých sa spomínajú kraje Zagost, Budišín a Zgorelec, napokon praví Srbi, ku ktorým sa počítajú kraje a čeľade za Labem, ako Srbište, Nizovci, pred Labem potom Žirmunti, Koledici, Žitici, Susli č. Suselci, Glomači, Nišania, Nudici, Neletici, Škudici č. Chutici a iní. O mene, pôvodných sídlach a príbuznosti polabských a ilýrskych Srbov sa tu už vyjadrovať netreba, pretože o tom sa v tomto spise hovorilo už na iných miestach (§ 7, č. 15 — 18, § 9, § 31). Tu len zbežne podotkneme, že ich meno čítame podľa rkp. u Vibia Sequestra Cervetii i Servitii, u Fredegara 630 Surbii, v pokrač. Ann. Lauriss. od Einharda 789 Suurbi, u Einh. v ann. a životopise Karola Veľkého 806 Sorabi, v Chron. Moiss. 806 Siurbi, v Ann. Fuld. 822 a Bertin. 839 Sorabi, u Regina Surbi, v list. okolo r. 800 Sarowe (prov.), u Petra Bibliotekára r. 878 Soavi miesto Soravi,[1901] u Alfreda Surope a Surfe, u Zemepisca Bavorského Surbi, u Sigeberta Gembl. r. 933 Sirbia (zem), v list. 1040 Zurba (pagus), u Kosmasa Zribia, v list. 1136 Swurbelant, u Adama Brémskeho a Helmolda Sorabi, u Kadłubka Sarbiensis prov., v sliezskej kronike u Sommersb. Surbiensis prov. atď.[1902] Zvyšky tohto ľudu v obidvoch Lužiciach sa sami nazývajú Serb, plur. Serbjo, a svoj jazyk serbska alebo serska reč. Pozrime sa po poriadku na ich hlavné ratolesti a skupiny.

9. Menom Lužičania sa pôvodne a náležite označovali obyvatelia župy nazývanej Lužica, ležiacej asi v tom priestore, ktorý zaberala neskoršia dolná Lužica, t. j. cirkevné obvody Damna, Zliven, Lukov (Luckau), Kustkov (Kitrchhain), Kalava, Chotebuz a Grodek (Spremberg). Potom, a to už veľmi včasne, sa toto meno prenieslo aj na priľahlé kraje na severe a východe až po Odru, ktoré zaujal rovnaký národ, t. j. na Slubany, Lubušany, Žarovany, Trebovany a i. Napokon sa týmto zemepisným názvom označovali aj južné, Milčanmi a Nišanmi osídlené územia, a Lužica bola v tomto širšom význame povýšená na markgrófstvo a rozdelená na hornú a dolnú, a toto delenie sa čiastočne zachováva až dodnes. Župa Lužica, ktorá má svoje meno od luhov (lucus, stslov. лѫгъ, z toho: Lunsizi, Lunsizani), nepochybne so zreteľom na veľkú krajinu Luhy na Visle, sa prvýkrát spomína u Zemepisca Bavorského, a to s poznámkou, že sa v nej nachádza tridsať miest.[1903] Potom jej meno nachádzame aj v list. cisára Ota I. 949 a 961 Lusici (prov.), u Regina 963 Lunsinzani, u Witikinda 963 Lusiki, u Dithmara 963 a 1005 Lusizui, Luzici i Luizizi, v list. Ota I. 965 Lusici, 967 Lucizi, v list. pápeža Jána 968 Luzici, cisára Ota II. 973 Lusice, kráľa Henricha 1004 Lusici, pápeža Alexandra 1178 Lusize, u Arnolda Lusice atď.[1904] Mestá: Triebus 1004 teraz Trebač nem. Drebkow, Luibocholi teraz Libehol, Mroscina, Grothisti t. j. Grodzišče, Liubsi, Zlupisti, Gostewissi t. j. Chotebuz, Dobraluh 1005, Ciani 1015 a i.[1905]Golešinci, ktorým Zemepisec Bavorský, zaznamenávajúci ich (ako jediný) pod menom Golensizi, pripisuje päť miest,[1906] patria najpravdepodobnejšie sem, do okolia mesta Golešina al. Golišina. Toto mesto v lukovskom kraji sa v list. 1301 nazýva castrum Golzin (v inom vydaní Golschin), dodnes nem. Golszen, popri ňom tečúca rieka sa menuje Golsza, Goltza.[1907] Kedysi bol aj v Rusku hrad Golšany.[1908]Nisa, župa na hornej Spréve a Nise, uprostred medzi Slubanmi a Lužicou, sa objavuje iba v list. cisára Ota I. 965 Niciti (pagus) a u Dithmara r. 1005 Nice (prov.)[1909] Od nej treba odlíšiť Nišany v Mišne na ľavom brehu Labe.[1910]Slubania alebo Slubľania, ako ja vykladám skomolené meno Selpoli, Selpuli, sa v starých prameňoch uvádzajú včasne a často, napr. v list. cisára Ota I. 948 Selpzli (podozrivé), 961 Selpoli (terra), 967 Lucizi et Selpoli, pápeža Jána 968 Luzici et Selpoli, u Dithmara 967 Lusizi et Selpuli a 990 Selpuli (pagus), 1007 Luzici Zara et Selpoli atď. Sídla tejto ratolesti boli medzi Sprévou a Odrou, práve na tom území, kde dnes tečie rieka Schlubbe, v list. 1301 menovaná Slube, čiže v starkovskom obvode, a preto je aj pravdepodobné, že jedno meno súvisí s druhým, hoci jeho pravý slovanský ráz je ešte stále pochybný.[1911]Lubušania, obyvatelia mesta Lubuša (teraz Lebus) a okolitého územia, najbližší susedia Slubanov na severovýchode, sa ako slovanská ratolesť menovite uvádzajú u Adama Brémskeho, u ktorého sa nazývajú Liubuzzi, a u Helmolda, ktorý ich nazýva Leubuzi.[1912] Avšak o meste Liubusua, Luibusua, Lubuzua sa Dithmar zmieňuje už omnoho skôr, t. j. r. 922, 1012, a niektorí to spájajú s dnešným mestom Lebus. Medzitým z Dithmarových slov i z dejinných súvislostí vychodí, že to mesto ležalo neďaleko rieky Labe, a preto je presvedčivejší názor tých, ktorí ho spájajú s dnešnou dedinou Lebusa v herzberskom obvode.[1913] U Lubušanov, patriacich dlhý čas k Poľsku, bolo veľmi skoro založené biskupstvo.[1914]Lupoglavci č. Lupania, ktorých Zemepisec Bavorský[1915] zapísal pod menom Lupiglaa a ktorí obývali tridsať miest (civitates, t. j. hrady, v starom význame, miesta na obranu), sídlili podľa Lelewela dosť pravdepodobne v okolí rieky Lupy,[1916] vtekajúcej do Nisy, medzi Nišanmi a Žarovanmi. Ešte je aj iná Lupa, nem. Luppe, rameno Bielej Elstery v lipskom kraji: porov. Lupov, nesplavná pobrežná riečka v zadných Pomoranoch, ústiaca cez Gardenské jazero do Východného mora. Lupiglaa je zapísané miesto Lupiglava al. Lupoglava, a v Starej ruskej hydrografii (str. 80) sa uvádza riečka toho mena, rus. Lupogolova, vlievajúca sa po sútoku s riekou Ivatkou do Mereja a potom do Dnepra v Smolenskej gubernii, v Ilýrii zasa v istrianskom obvode je hrad a panstvo Lupoglava, nem. Mahrenfels,[1917] a tiež v Chorvátoch v Záhrebskej stolici sa nachádza ves Lupoglava a vo Varaždínskej stolici je hrad i dedina Lepoglava aj teraz. Slovo hlava znamená asi to čo vrch, vrchovište; porov. Úpohlavy na Úpe v litoměřickom kraji, a podľa významu čes. Vrchlabí, srb. Vrhlika, Vrhdrina, Vrhbosna atď. Ale sú aj čes. Holohlavy, srb. Pribinaglava, kor. Triglav atď., a tak je možné, že slovo Lupohlava sa vzťahuje k inému, snáď mytologickému významu. — Žarovania al. Zarovania, ako naznačuje meno, sú obyvatelia mesta Žarova, nem. Sorau a priľahlej krajiny, uvedení u Dithmara v rade menších slovanských vetiev v spoločnosti Lužičanov a Slubanov.[1918] V list. z r. 1301 sa zem menuje Zarowe.[1919] Hranice župy vyznačil Leutsch takto: Na západe Spréva a Nisa, na severe Odra, na východe Bobr, na juhu zem Milčanov.[1920]Trebovania sa neobjavujú nikde inde, iba v zakladajúcej list. pražského biskupstva r. 1086 (973) u Kosmasa,[1921] a to uprostred medzi Slezanmi a Bobranmi. Je pravdaže najpravdepodobnejšie, že ich sídla sa nachádzali v dolnej Lužici, v okolí lužického mesta Trebule, nem. Triebel, v list. 1301 Trebule, pôvodne snáď zvaného Trebov al. Trebovl.[1922]

10. Milčania, Milci, pamätihodná vetva, ktorá obývala priestranstvo medzi Dolnou Lužicou, riekou Kvisou, nem. Queiss, českým pohorím a Mišnom, približne po Čiernu Elsteru, čiže celú Hornú Lužicu. Najstarším prameňom, v ktorom o nich nachádzame správu, sú zemepisné zápisky nemenovaného Bavora: Milčania vraj majú tridsať miest.[1923] Potom sa ich meno spomína dosť často, a to najčastejšie počas vojen Boleslava Chrabrého s Nemcami, napr. v zápise kniežaťa Mečislava okolo 991 Milzae (terra),[1924] u Dithmara I. 992 Milzeni, ok. 946 Milceni, 1000 Milcini, 1002 Milzieni, u Adelbolda 1002 a 1003 Mizlavia i Milzavia (zem), u Chron. Saxona 1003 Milkiani, Milzania (zem), u Ann. Saxona 1004 Milzina, v list. 1071 Milsa (pagus), u Kosmasa v zakladajúcej list. pražského biskupstva 1086 Milciani, u jeho pokračovateľa 1131 Milesko (zem), v list. 1144 Miltse (prov.), 1165 Milzana (pagus) atď.[1925] Všetky tieto formy sa veľmi nelíšia od čisto slovanského mena Milčin, mn. č. Milci al. Milčanin, Milčenin, mn. č. Milčania, Milčenia, krajina Milsko al. Milska. V priebehu tohto skúmania sme už našli na dvoch iných miestach slovanské vetvy s rovnakým menom, a to Milčanov v Dácii, kde ich spomína Zemepisec Bavorský pod skomoleným menom Miloxi (§ 30, č. 2), a Milce al. Milence na Peloponéze, kde nám pamiatku na nich zachoval cisár Konštantín Porf. (§ 30, č. 5). Táto podobnosť tohto výrazného a podľa všetkého prastarého mena vedie k záveru, že niekedy pred začiatkom veľkého sťahovania slovanských národov prekvital niekde v krajoch medzi Tatrami a Baltským morom mohutný a ľudnatý kmeň Milčanov, ktorého výhonkami boli tri spomenuté národy v Lužici, Dácii a na Peloponéze. Túto pravlasť Milčanov nemožno hľadať pravdepodobne nikde inde, než na rozhraní Litvy a Poľska, v susedstve Veletov, pretože v litovskom jazyku slovo Milžins, Milžinis, Milžinas, v lotyšskom Milzis, Milzenis, Milzu vírs, až dodnes znamená obra, velikána,[1926] a isto sa neodlišuje od národného mena Milčin, Milčenin, a dosvedčuje niekdajšie susedstvo oboch národov a ich vzájomné boje a potýčky.[1927] Tento príklad je novým a názorným dôkazom toho, že takmer všetky pomenovania obrov a velikánov v západoeuróskych jazykoch, pokiaľ je možné zistiť ich korene, sú prevzaté od veľkých národov a nadobudli iný význam.[1928] To, že lužickí Milčania boli udatný a slobodymilovný národ, dostatočne vysvitá z priebehu ich dejín a z výslovných svedectiev súvekých spisovateľov. Nemci sa ich síce už vzápätí [922, 1002] pokúšali, podobne ako aj iných susedných Polabanov, dostať pod svoju poplatnosť, avšak nikdy sa im to úplne nepodarilo. Vo vojnách, ktoré vypukli r. 1002 medzi Boleslavom Chrabrým a Nemcami, bolo Milsko javiskom krutých bojov trvajúcich takmer do r. 1011. Napokon zvíťazili zbrane Poľanov, pod vládou ktorých žili Milčania v mieri a pokoji až do r. 1032. Po tom, čo ich Nemci v čase bezvládia a neporiadku v Poľsku od neho odtrhli, dostali sa za Henricha IV. [1075] k Čechom. V ich zemi sa ako zvláštne oblasti spomínajú Zagost 1144, Budišin, Budisin 1004, Zhorelec, Gorelic 1071 atď.[1929] — Spomedzi srbských žúp na pravej strane rieky Labe je najznámejšie Srbište, v okolí terajšieho mesta Srbište, nem. Zerbst, rozprestierajúce sa medzi riekami Natou a Labem a na východe hraničiace s Lužicou. Jej meno, pochádzajúce od Srbov,[1930] sa v starobylých pamiatkach vyskytuje v najrozmanitejších formách a podobách: v listine cisára Ota I. 949 Ciervisti, Ota II. 975 Kirrusti, Henricha 1003 Zerbiste (territorium), Fridricha 1161 Cervisti, markgrófa Ota 1192 Cherevist (burgvardium) atď.[1931]Niz, plur. Nižice, Nizovci, Nižania, jedna alebo dve župy po oboch stranách Labe, ležiace medzi Lužičanmi, Glomačmi a Suselcami, od Čiernej Elstery cez Labe až k Mulde. Meno tohto územia nepochybne pochádza od slova níž, t. j. nížina, nem. Niederland[1932] a v starých pamiatkach sa píše veľmi rozdielne: v list. Ota I. 958 Nisizi, 965 Nozizi (prov.), 967 Nosici, Ota II. 973 Nitaze, 980 Nikiki, 997 Nizizi, kráľa Henricha 1004 Nizizi, u Dithmara ok. 1018 Nicici, v list. Henricha 1069 Niciza (pagus), grófa Adalberta 1073 Nithscice (pagus) atď. Na území boli mestečká a dediny Belogora 975 al. Belgern, Treskovo 1130, Sremsnica 1130, Mezumroka 981, Klotne atď.[1933] — Medzi župami pred Labem sú prastaré a vychýrené Žirmunti al. Žirmunty (obe formy sú v slovančine o krajinách bežné, porov. Chrvati i Chrvaty), ležiace medzi Sálou, Labem a Muldou a na juhu siahajúce až po Koledice. Vyskytujú sa už veľmi skoro, a to najskôr v dvoch list. cisára Ota I. 945 Sermunti (pagus) a Serimuntelante, ďalej v list. 952 Serimunt (regio), 964 Sermunt, 965 Sicimunti, Ota II. 973 Serimodem (marka) a v tej istej listine Sirmunti, 974 Seremode, 978 Zermute, 980 Sirmunti, 986 Cirimundi, 992 Sirimunti atď.[1934] Pokladám za pravdepodobné, že pravé slovanské meno znelo Žirmunti, súdiac podľa miestnych mien Žirmuny, Žirmunty v Litve, od muž. mena Žirmunt, s nosovým zvukom ą, čes. Žirmut, porov. Olomut, nem. Alamunt. Sem patriace osady vypočítava Leutsch.[1935]Koledici sídlili uprostred medzi Žirmuntmi, Suselcami, Neleticmi a Nuticmi, na juhu dosahovali po rieku Elsteru. Meno dostali snáď podľa pohanského božstva Koledu, ako Stadici a Stoderania podľa boha Stada al. Stoda; ale porov. Kolędziany dedinu vo vých. Haliči, tiež rus. muž. mená Koleda, Koledinskij.[1936] Už r. 839 sa spomínajú v Ann. Bertin. cont. Prud. Trec. Srbi zvaní Colodici,[1937] potom v list. cisára Ota II. 973 Coledizi (pagus), v inej v tom istom r. Cholidici, 975 Colidiki, u Dithmara I. 1015 Colidici (locus).[1938] Ich mesto Kesigesburch 839 má byť podľa Leutscha Guetz alebo Quetz neďaleko Landsbergu, podľa Pertza Köthen.[1939]Žitici žili uprostred medzi Žirmuntmi, Koledicmi, Suselcami, Nizovcami, na severe i východe zovretí riekou Labe. V list. cisára Ota I. 961 sa nazývajú Zitici (sporne), Ota I. 973 Cicitze, 975 Citizi, 979 Zitrizi (omylom m. Zittici), 992 Scitoci atď.[1940] Správnu podobu si domýšľam podľa obdobných miestnych mien Žitičina vo Vindoch, Žitomir (mir t. j. svet, kraj) v Rusku atď. Ich osady sú Sucha 979, Olešnik 981, 987, Domič atď.[1941]Susli al. Suselci žili na rieke Mulde medzi Žiticmi a Koledicmi. Je to pamätná vetva, pretože jej výhonky sa vyskytujú v rozličných slovanských krajinách, na Rusi (§ 28, č. 6), vo Vindoch (§ 36, č. 1) a vo Vagrii. V predlabských Srboch sa dosť skoro ako zvláštna časť národa spomínajú Susli al. Suselci, menovite v Annal. Fuld. r. 869, 874, 877, Siusli, Siusili,[1942] u Alfreda Syssyle, Sysele,[1943] v list. cisára Ota I. 961 Siusile (pochybne), 965 Susili (urbs), v inej t. r. Siusilli (pagus), Ota II. 973 Suselitz (pagus), v dvoch list. Ota III. 985 Siuseli (terra), kráľa Henricha 1004 Siusili (urbs), u Dithmara Siusuli a Siusili (pagus), u Helmolda Susi[1944] atď. O tom, že títo Suslovia boli svojím pôvodom a jazykom praví Slovania, máme dva dôkazy: je to najmä výslovné svedectvo fuldského analistu Sclavi qui vocantur Siusli a dve list. cisára Ota III. 985 terra Slavinica Siuseli, a po druhé aj mená ich osád sú podľa svedectva najstarších listín všetky slovanské, napr. Vetowizi, Resin, Kryn, Tornaw, Kemniz, Mortitz, Rokeniz, Doberschwitz, Strelen atď. Vyššie sme robili na základe toho také závery, že nielen ich iné odnože v Štyrsku (§ 36, č. 1), ale i vetva, ktorá ostala vo svojej kolíske, v západnej Rusi (§ 28, č. 6), boli praví Slovania, hoci sa neskôr asi spojili s Lotyšmi alebo Litvanmi. Pri tejto príležitosti spomenieme hneď osady Suslov, ktoré sa nachádzajú v iných polabských župách. V pohraničnej Nizovskej župe prekvitalo mesto Susly al. Suselci, v list. cisára Ota I. 965 Susili (urbs), Ota III. 997 Suselzi (burgvardium), kráľa Henricha 1004 Siusili (urbs), podľa Leutscha teraz Zülsdorf.[1945] Na morskom pobreží vo Vagrii sa u Helmolda niekoľkokrát spomína slovanská oblasť Susle, do ktorej gróf Adolf po vyhnaní Slovanov r. 1139 uviedol Fresov a kde sa až dodnes nachádza dedina Süsel.[1946] Z toho všetkého je zrejmá starobylosť a rozšírenosť tejto slovanskej vetvy.[1947]Glomači, nem. Daleminci, Delemenci, sídlili na ľavom brehu Labe v okolí mesta Mišna až po rieku Kamenica, a to uprostred medzi Nizovcami, Škudicmi a Nišanmi. Najviac sú známi z Dithmara, ktorý ich mal pod svojou duchovnou ochranou. Zmienka o nich je už z r. 805 v Chron. Moissiac., kde je ich meno napísané skomolene Demelchion,[1948] potom v Annal. Fuld. 856 a 880 Dalmatae, Dalmatii, v hist. Petra Biblioth. 878 Dalmatae, u Alfreda Dalamensau, u Zemepisca Bavorského Talamiuzi s dodatkom, že majú štrnásť miest,[1949] u Witikinda r. 927 a 930 Dalmantia, Dalmanci, v list. cisára Ota II. 980 Dalminze (pagus), v inej r. 981 Dalminize inak Zlomekia, u Dithmara r. 908 Delemenci inak Glomaci i Zlomizi, tamže i jazierko Glomuzi,[1950] v list. cisára Henricha II. 1013 Dalaminci, 1074 Talemencha (pagus), Henricha IV. 1090 Thalaminci, 1159 Dolminza, u Ann. Saxona Glumici atď.[1951] To, že meno Glomači al. Glumiči je pravé slovanské, a naopak Daleminci al. Delemenci jeho ponemčená a spotvorená podoba, dokazuje Dithmar, list. cisára Ota II. z r. 981 a takisto až dodnes trvajúce meno osady Lommatsch, ktoré vzniklo zo slov. Glomači odtrhnutím náslovnej spoluhlásky g, čo je obvyklé pre nemecký jazyk.[1952] Slovo glumač v chorvátskom jazyku znamená hráča, figliara (histrio, ludio); porov. cyr. glumiti sja (exerceri, jocari), glumec, glumnik (joculator), rus. muž. meno Glumil, dedinu Glumilovo, čes. hlomoz (huriavk) atď. Ak je však meno jazierka staršie a ak sa obyvatelia tohto územia nazývajú Glomači, mohlo by sa porovnať so stpol. glom (plyn, tekutina).[1953] Mestá a osady: Glomaci (Lommatsch), Doblin (Döbeln), Hvoznic, Chorin al. Corin, Mogelini (Mügeln), Strela, Cirin (Zehren), Boruz (Boritz), Glupp (Leiben), Serebez (Schrabitz) atď.[1954]Nišania, župa taktiež na ľavom brehu Labe, juhovýchodne od Glomačov, ležiaca uprostred medzi nimi, Škudicmi a Čechmi. Niekoľkokrát sa spomína u Dithmara I. 984, 1004 atď. ako Niseni, Nisani, v list. cisára Henricha II. 1013 Nisani, v list. 1068, 1071, 1141, 1144 atď. Nisane (prov.).[1955] Takto sa nazýva pravdepodobne podľa potoka alebo mestečka Nisy č. Niše, nem. Nossen; porov. mesto Niš a rieka Niša v Srboch a Bulharoch. Mestá a osady uvádza Leutsch.[1956]Nudici, malá župa medzi Sálou a Fuhnou, na západ od Žirmuntov, ktorej meno ešte stále pretrváva v obci Neutz. Vyskytuje sa v list. cisára Ota I. 961 Nudzici (regio, podozrivé), v inej z toho istého roka Nudzici (pagus), 965 Nudhici. Na inom území, t. j. v kraji za Labem zvanom Sucha, nachádzame v list. z r. 1190 zmienku o kňazovi z Nudíc (de Nydicen).[1957] V Rusku sú dediny Nudyči časté, napr. v Riečickom újazde Minskej gubernie, Vlad. újazde Volynskej gub. a i.; naproti tomu v Čechách máme Nutice, Nučice i Nuzice. — Neletici žili medzi Koledicmi, Sálou a Elsterou. Ako zvláštna srbská župa (iná rovnomenná župa bola v Brežanoch) sa spomína v list. cisára Ota I. 961 Neletici (regio, podozrivé), v inej t. r. Neletice (pagus), Ota II. 973 Neletiki a Neletizi, a v inej list. z toho roku Neletici, 975 Neletiki atď.[1958] V župe bolo mesto Dobrogora (teraz Halle) v list. 966. Leutsch si myslí, že meno župy pretrváva až dodnes v osade Neglitz.[1959]Škudici al. Chutici, jedna alebo dve rozdielne župy, ležiace na západ od Glomačov a Nišanov, v okolí rieky Muldy, ktoré neviem určiť.[1960] Vyskytujú sa obidve mená, a to u Dithmara r. 892 a 970 Chutici (pagus),[1961] v list. cisára Ota II. 974 Chutizi (pagus), Ota III. 997 Chutizi (prov.), Henricha 1004 Chut (urbs, podľa Leutscha Gotha alebo Gautsch), 1013 Gudici (prov.), 1045 Guodizi (prov.), oproti tomu však u Dithmara 1. 981 Scudici (urbs) dnes Schkeudiz,[1962] v list. cisára Henricha 1004 Sckeudiz (regio), v inej t. r. Schutici (pagus), 1041 Zcudici (prov.) atď. Je pravdepodobné, že pôvodne sa celý tento kraj volal Škudici (porov. Škudy, mesto v Litve), z ktorého potom vzniklo viacero menších žúp, napr. Chutici (porov. Chutče, dve dediny v Lublinskom vojvodstve, Zachutiči v Mozyrskom újazde Minskej gub.), Zvenkova č. Zvikova atď.[1963] — Západné župy Srbov, rozkladajúce sa vedľa teraz spomínaných v oblasti rieky Sály a podriadené najprv biskupstvu žičianskemu (Ciza, Cica, Zeitz, 968) a neskôr po jeho presídlení naumburskému [1029], sa niekedy v inom význame nazývali Srbsko, srbská krajina. Na túto krajinu treba vzťahovať všetko, čo sa spomína v list. ok. 800, potom v zápisnej knihe Fuldského kláštora asi okolo r. 800 o kraji Sarove,[1964] ďalej v list. 1040 o župe Zurba, potom r. 1136 o krajine Svurbelant.[1965] Táto krajina bola rozdelená na osem menších žúp, ktoré sa nazývali Veta al. Veda (Weitagau), Tucherin, Plisna (na rieke Plise), Zvenkova al. Zvikova (Zwickau), Gera (pôvodne snáď Gora?), Strupenica, Dobenava a Brisingau (t. j. župa Brisov). Polohu týchto žúp tu opisovať nebudeme; dôkladnú správu o nich podali vo svojich spisoch Ledebur a sčasti aj Leutsch.[1966] — Nakoniec chceme zbežne spomenúť kraje Hwerenofelda, Hwerenaveldo (var. Werinefelda), Fergunna a Genewara (var. Genewana), o ktorých je zmienka v Moissiac. kron., v rozprave o ťažení cisároviča Karola proti Čechom r. 805 a 806.[1967] Pertz pokladá Hwerenofelda za zvláštnu župu Weri na pravom brehu Labe oproti Magdeburgu, Fergunna za meno mesta alebo oblasti na Ohře v Čechách, Genewara za neznáme alebo zle zaznamenané Weregawa, Weri; naproti tomu Ledebur pokladá prvé za oblasť rieky Werry, druhé za dedinu Würgau na ceste zo Smrekovín do Chebska, tretie za Kameren alebo Gommern v okolí Magdeburgu.[1968] Zdá sa mi, že tým ešte nie sú odstránené všetky pochybnosti; a predsa je určenie týchto žúp a oblastí pre našu históriu veľmi dôležité, ak je správny môj predpoklad, že mená Verizane a Frageneo u Zemepisca Bavorského súvisia s menami Werinefelda a Fergunna.[1969] Dôkazný výklad týchto mien a určenie sídel ľudí nimi označených by nás poučili o tom, ako ďaleko a v akom počte zasahovali osady Slovanov v tejto krajine do Nemiec, pričom o tom, že tu boli, vieme dostatočne z iných zdrojov.

11. Okrem týchto doteraz podrobnejšie opísaných hlavných slovanských národov, ktoré hromadne zaujali veľkú časť severnej Germánie a dlho so zbraňou v ruke hájili svoju nezávislosť proti Nemcom, nachádzame početné slovanské osady roztrúsené ďaleko jednu od druhej alebo zoskupené vedľa seba aj na iných územiach, a to až v samotnom strede Nemiec. O tom, kedy a ako sa sa títo Slovania tak ďaleko rozptýlili a usadili uprostred cudzieho kmeňa a jazyka, nám história hovorí málo; z prirodzeného behu vecí a z niektorých historických správ možno odôvodnene predpokladať, že toto rozšírenie sa udialo až po obsadení severnej Germánie a Čiech, a že títo slovanskí prisťahovalci boli usídľovaní svojimi nemeckými pánmi, od ktorých dostávali role a pozemky na obrábanie pod podmienkou odvádzania ročných poplatkov. Zručnosť Slovanov v orbe a v hospodárení, a pri všetkej udatnosti aj ich prirodzená náklonnosť k pokojnému domácemu životu a mnohé iné cnosti zaručili týmto osadníkom u nemeckých pánov ochotné prijatie. Podobným spôsobom zaľudnil sv. Bonifacius už okolo 740 nasl. Slovanmi spustnuté statky würzburského biskupstva a Fuldského kláštora a pápež Zachariáš mu povolil [751] prijímať poplatky z rúk týchto vtedy ešte nepokrstených pohanov.[1970] Neskôr i nemecké kniežatá a králi rozsídľovali slovanský ľud takmer po celých Nemciech, ktoré vtedy boli veľmi spustošené neustálymi vojnami a vysťahúvaním, pričom ich buď vábili sľubnými podmienkami, alebo ich zajímali na výpravách proti Slovanom. Najmä cisár Karol V. mal záľubu v takomto premiestňovaní a miešaní rozličných národov a ako sa zdá, nie bez politických zámerov, aby takýmto premiešaním obyvateľstva mohol lepšie držať na uzde rozličné, jeho žezlu spočiatku prekvapujúco povoľné národy.[1971] Osud týchto osadníkov však nebol všade rovnaký: v niektorých oblastiach nachádzame Slovanov úplne slobodných, majúcich role a poľnosti vo svojom vlastníctve a bezprostredne poddaných podobne ako ostatní slobodní Nemci jedine kniežaťu krajiny, v ďalších boli osadení na cudzích statkoch a boli poddaní i poplatní ich majiteľovi či pánovi, hoci osobne boli slobodní, a napokon v iných už boli v stave úplného poddanstva.[1972] Skúmanie pôvodu a príčin tohto dôležitého rozdielu nie je vzhľadom na naše prítomné ciele potrebné, pretože nám tu ide len o určenie sídel týchto rozptýlených Slovanov. Rieka Sála bola síce rozhraním medzi Durinkmi a Srbmi, ale ich jednotlivé osady sa nachádzali aj hlbšie za ňou, napr. medzi hornou Unstrutou a Wiperou, v okolí mestečka Ehrichu, kde sa nachádzala zvláštna župa Vindov, nem. Winidon gau.[1973] Ďalej na juh vo východnom Fransku čiže v dnešných Bavoroch boli v 9. — 10. stor. Slovanmi osídlené nielen celé s Čechami hraničiace a vtedy s nimi spojené wunsiedelské, waldsaské, tirschenreutské a bernovské územia, ale aj mnohé oblasti okolia rieky Naby, Radnice a horného Mohanu okolo Bayreuthu, Bambergu, Würzburgu, Norimbergu, Anspachu atď., takže sa tieto kraje v listinách z obdobia stredného veku neraz volajú Slovanskom (terra Slavorum).[1974] Zdá sa, že najpočetnejšie boli osady Poradničanov, t. j. obyvateľov rieky Radnice, ktorých meno sa spomína v životopise sv. Emmerama.[1975] O pokrstenie a ponemčenie týchto Slovanov sa Nemci násilne zasadzovali už v 9. stor., avšak uskutočniť sa im to podarilo až v 12. stor.[1976] Vo všetkých týchto oblastiach pretrvávajú až dodnes zreteľné stopy Slovanstva v obyčajoch a mravoch, v reči a krojoch nemeckého ľudu.[1977] Prestávame tu prácne vyhľadávať a skúmať menšie rozptýlené osady Slovanov v ostatnej Germánii až po Rýn, a na záver pripomenieme ešte niečo o Slovanoch vo Švajčiarsku. Je isté, že slovanskí osadníci sa v 10. stor. dostali až do Švajčiar, hoci to mnohí novší spisovatelia, i samotný Jan Müller, spochybňujú. V pôvodných listinách i v starých kronikách tejto zeme sa tu i tam spomínajú zvláštni osadníci Vindovia (homines qui vocantur Winde),[1978] pričom novší vykladači sa nadarmo usilujú vysvetľovať toto pomenovanie ako všeobecné, znamenajúce vraj celkovo osadníka, kopaničiara (Pflanzer neuer Feldmarken), a nemajúce žiadnu súvislosť so slovanským pôvodom.[1979] Ak totiž porovnáme mená osád týchto kopaničiarov, napr. Chunitz, Bumplitz,[1980] Czernec,[1981] Gradetz, Crimenza, Luc, Visoye, Grona atď. s inoslovanskými, a ak zvážime, že zvyšky ľudu Švajčiarmi zvaného Huni, žijúce v Annivierskom údolí vo Walliskom kantone, vzdialenom šesť hodín cesty od hlavného mesta Sittenu, používajú až dodnes spotvorene slovanské nárečie,[1982] ľahko sa presvedčíme o tom, že meno Vindovia aj tu, rovnako ako inde, označuje Slovanov.

12. Už vyššie, v úvode tohto uvažovania o polabských Slovanoch sme poznamenali, že ich prvotné sídla, hovoriac všeobecne, sa musia hľadať v nadvislianskych a s nimi hraničiacich krajinách, od Visly až k Západnej Dvine a Berezine, a že tieto národy, aj keď sú rozdelené na niekoľko hlavných vetiev, predsa len z väčšej časti prináležia k západnej polovici slovanského kmeňa, hoci sa k nim snáď primiešali a uprostred nich sídlili aj niektoré čeľade z východnej časti. Teraz treba naše domnienky potvrdiť niektorými dôkazmi. Najdôležitejšími prameňmi, z ktorých sa môže vydobyť nejaké svetlo na tento príliš temný predmet, sú tieto tri: svedectvo starých spisovateľov o pôvode týchto Slovanov a o ich príbuznosti s inými vetvami, zhodnosť národných a miestnych mien, a nakoniec jazyk alebo lepšie nárečie. O príchode Slovanov do severnej Germánie nie sú v súvekých letopisoch žiadne výslovné svedectvá; rovnako tam niet zmienky ani o ich pôvode a prvotnej vlasti. Ak to, čo o tejto veci hovoria neskorší spisovatelia, priamo neslúži na potvrdenie našej domnienky, tak ju aspoň, správne pochopené, ani nevyvracia. Pôvodca mníchovských zemepisných zápiskov hovorí: Srby (Zeriuani) sú taká veľká krajina, že z nej vzišli všetky národy Slovanov a majú tu, ako ubezpečujú, svoj počiatok (porov. § 28, č. 3, § 38, č. 2). Z týchto slov je zrejmé, že západní Slovania, u ktorých tento Bavor zbieral svoje správy, za oblasť svojho pôvodu sami pokladali krajinu nazývanú Bielosrby, ktorá sa niekedy rozkladala od Odry až k hornému Dnepru a Západnej Dvine, a postupne sa stále viac a viac zmenšovala. Podobne hovorí aj Helmold: Ruská zem, ktorú Dáni volajú Ostrogard čiže východná krajina, sa inak nazýva Chunigard, pretože tam sa ponajprv nachádzali sídla Hunov.[1983] Menom Huni, ako sme už vyššie dokázali, sa vtedy označovali v Nemecku a najmä v dolnom Sasku, v Helmoldovej vlasti, Slovania (§ 15, č. 5, § 43, č. 3). Treba si uvedomiť, že Helmold používa meno Russia vo význame v jeho časoch bežnom, kým hranice ruskej ríše zasahovali na západe až po mestá Lublin, Drohičin a Białystok. Omnoho určitejšie je to, čo nám ponúka história o sťahovaní Veletov. Už vyššie sme videli, že tento národ, ktorý za Plínia a Tacita bol ešte ukrytý vnútri veľkej zeme Venedov, niekde v oblasti Vilna, a za Ptolemaia [175 — 182] už prebýval na baltskom pomorí, odkiaľ sa v neznámom čase pomaly dostal až do Batávie a Británie, kde ho história nachádza na začiatku stredného veku. To, že Lutici boli výhonkom lešského kmeňa, potvrdzujú jednak výslovné svedectvá Nestora, Martina Galla, životopisca sv. Ota, Długosza a i.,[1984] jednak stopy ich jazyka v miestnych a osobných menách. V zemi Luticov tiekli rieky Ukra al. Vkra a Pena a nachádzali sa tam mestá a mestečká Krakov, Krukov, Kujava, Kujavici atď.,[1985] aké sa vyskytujú aj v iných krajinách Slovanstva, no najčastejšie v Poľsku. Menovite Vkra mi je známa iba ako prítok Bugu povyše Modlina. Už vyššie sme pri úvahách o starobylom mene predvislianskej krajiny Lugy predniesli svoju domnienku, že toto meno bolo prenesené po prechode Slovanov za Odru na Lužicu (§ 18, č. 4). Iné národné mená, ktoré možno porovnať s pred- a zavislianskymi, sú tieto: Suslovia, sídliaci tu v Srbsku a Vagrii a nachádzajúci sa aj v končinách Litvanov a Lotyšov (§ 28, č. 6), Milčania, známi v Dácii a na Peloponéze, zanechali pamiatku na svoje meno vo Vilnianskej gub. v Litve, kde sú dve dediny Meldžiny, t. j. Milčenia uprostred medzi mestami Šaly, Klevany a Radzivilišky. Meno srbských Škudicov a Žirmuntov upozorňuje na mená miest Škudy a Žirmunty al. Žirmuty v spomínanej Vilnianskej i v Grodnianskej gub. Volinci al. Velinci, obyvatelia ostrova a mesta Volina al. Velina, majú podobné meno ako Wieleňania, obyvatelia Wielunskej zeme v Poľsku, a ako Velyňania (podľa Lavrent. rkp.) č. Volyňania na Malorusi. Bodrici síce majú svojich menovcov na dolnom Dunaji, pri jeho sútoku s Tisou, avšak dedina s rovnakým menom, Biedrzyce v Płockom vojvodstve, dokazuje niekdajšiu existenciu rovnomennej vetvy v Nadvisliansku. Naproti tomu iné mená nasvedčujú tomu, že medzi týmito západnými vetvami sa nachádzal nejeden výhonok východného kmeňa, žijúceho v oblasti Dnepru od Bereziny ďalej na východ v okolí Dnepra. Meno Drevanov je známe tu v Polabsku i na západnej Rusi, podľa mena príbuzní Stoderanov Stadici žili niekde hlbšie na Rusi, iní Stoderania sídlili v Štyrsku; Smolenci mali svojich menovcov za Berezinou v Smolenskej, Mogiľovskej a Černigovskej gub., kde sa ich sídla nachádzajú v Smolensku a na iných podobne nazvaných miestach, rovnako ako aj v Trácii na území nazývanom Smoleny; Žitici sú z dôležitých dôvodov tiež uvedení vyššie medzi ruskými Slovanmi (§ 28). Niektoré mená severovýchodných slovanských vetiev sa tu v Polabsku objavujú len v názvoch osád a dedín. Spomedzi nich sú najdôležitejší Chorváti a Kriviči. Menom Chorvátov bolo v Polabsku označených niekoľko dedín, napr. Chruuati u Dithmara I. 981,[1986] dnes Korbetha neďaleko Halle č. Dobrogory, Chrubate v list. Henricha III. 1055, Grawat v list. Henricha IV. 1086,[1987] Chruaziss v list. Henricha II. 1012,[1988] Curewate v Halberstadtskej kronike, teraz južná Korbetha na Sále neďaleko Weissefelsu[1989] a i. Nedá sa určiť, či títo Chorváti pochádzali bezprostredne zo zatatranských, alebo azda z bližších krkonošských Chorvát. Podobne aj meno Krivičov sa vyskytuje v týchto dedinách: Criuiz v list. 1319,[1990] Criwitz v naumburskom bisk. v list. 1320,[1991] dnes Kriebitsch, Crewese v markách ok. 1160[1992] atď.; mnohé osady v severných Nemciech sa dodnes nazývajú Kriebitsch, Kriewitz, Krewitz, Krewese atď. Ďalšie mená sa spomínajú veľmi zriedka, napr. Dregoviči v dedine Dragawiz v list. 946, Drogawizi 1150, neskôr Drogenz, Dreetz,[1993] Severci v dedine Zevirizke č. Severitz v list. 1147,[1994] čo sa zvyčajne, aj keď mylne, vzťahuje na mesto Srbište,[1995] Čechovia v dedine Cechowe č. Čechov v list. 1170[1996] atď. Pre východných Slovanov sú príznačné i miestne mená, a to také, ktoré sú u západných buď celkom nezvyčajné, alebo sú príliš zriedkavé, napr. Suzdaľ, dedina v Sliezsku neďaleko Ratiboru, na ľavom brehu Odry, Moskva, Muscuua v list. Henricha II. 1012 atď. Z týchto a iných im podobných mien[1997] nemožno odvodzovať nič iné, len to, že k väčšine západných vetiev, tvoriacich polabské Slovanstvo, sa primiešali niektoré rodiny z východnej polovice. Čo sa týka Drevanov, Smolencov, Žiticov a iných ruskoslovanských vetiev, treba poznamenať, že ich pravlasť sa musí klásť nie do Rusi, kde sa s nimi stretávame v 9. stor. a neskôr, ale oveľa pravdepodobnejšie ďalej na západ do Povislianska, odkiaľ v pradávnej dobe jedni i druhí osadníci, ruskí i polabskí, odišli a vydali sa na východ i západ. Podobne síce mali českí Chorváti a polabskí Srbi spoločné meno, ale je nepravdepodobné, že ich predkovia v predhistorickej dobe spolu bližšie sídlili; avšak jazykom sa v 10. stor. oba národy, ak sa to vôbec dá nejako vyjadriť, tak odlišovali, že už vtedy ich nebolo možné pokladať za výhonky jednej vetvy čiže za jeden národ. Jedni už vtedy, rovnako ako dnes, patrili k západnému, druhí k východnému štepu Slovanstva.[1998] Ale omnoho zreteľnejšie a závažnejšie doklady o pôvode polabských Slovanov z povislianskych krajín, než je táto jednoduchá zhoda národných mien, však spočívajú v tom, že v ich zriadení, obyčajoch a v reči sú zjavné stopy litovčiny a samotný jazyk má všetky západoslovanské znaky. Učený Lelewel bol spomedzi vedeckých historikov prvý, kto poukázal na veľkú príbuznosť Luticov a Bodricov s Litvanmi, no samotnej podstaty veci sa pritom dotkol len zľahka, a dôležitejšie výklady ponechal na iných.[1999] Na tomto mieste sa nemôžeme zaoberať podrobným rozborom takého veľmi dôležitého predmetu, a preto uvedieme len niektoré osobitné a názorné príklady, ktoré potvrdzujú naše výroky. Predovšetkým v náboženstve polabských Srbov, menovite Luticov a Bodricov, cítiť omnoho viac litovčinu než u ostatných Slovanov. Odmietame podvrhnuté ratarské motaniny a nápisy u Mascha a Potockého,[2000] a pri svojom dokazovaní budeme vychádzať jedine z výpovedí najstarších a nepodozrivých svedkov. Podľa Helmolda sa uctievané božstvá u Vagrov nazývali Podaga a Prove;[2001] prvé meno je litov. padanges (vesmírny priestor, aether) od kmeňa dangus (nebo, porov. дѫга, dąga, čes. duha, nebeský oblúk), druhé je litov. prova (slov. právo). Podľa povesti Knytlingasaga (kap. 122) a Saxona Gramm. boli v rozličných mestách na ostrove Rujana uctievaní Turupit, Puruvit, Pizamarr inak Tjarnaglófi t. j. Černoglav, Rinvit č. Ranvit, ktorých modly zničil dánsky kráľ Waldemar. Z nich Turupit, u Henricha Lotyša Tharapita,[2002] patrí vlastne estónskym Čudom a nepochybne aj Kuršanom; ostatné tiež zaváňajú cudzinou, najmä ak sa u iných Slovanov nič podobné nenachádza.[2003] Podľa Dithmara sa najvyšší boh v Ratare volal Luarasici,[2004] pričom na bamberskej podobizni je zobrazený Černoboh v podobe ležiaceho leva; preto si myslím, že je to dvojaké meno jedného zlého ducha a že slovo Lua — rasici znamená lev — račic, t. j. lev knieža alebo lev kráľ (leo regulus, račic patron, ako kněžic, panic, dědic); porov. luž. lava (nom. podľa Lindeho a Jungmanna), lot. lauva (leo) a litov. Radikis v Silla-Radikis (Waldgott), estón. rathe (dominus, rus. vladyka, vládca, podľa baróna Rosenkampfa), osetsky račis, sanskritsky radža, zendsky ratu.[2005] Rovnako podľa Dithmara[2006] bol u Polabanov uctievaný pastiersky boh Hennil, ktorý sa iste nelíši od litovského Goniglisa.[2007] Podľa životopisca sv. Ota štetínski a iní Slovania nazývali istú podobu posvätných stavieb čiže chrámov, v ktorých konali ich zhromaždenia, kontiny.[2008] Rozličné odvodzovania tohto slova od poľ. gonta (scandula) alebo od slov. konec, končina atď sú nejasné: toto meno zaiste súvisí s estón.-čud. kodda, srb. kuťa, cyr. кѫща (domus, aedes), z čoho je кѫтина, katina, kutina, ako chramina od chrám.[2009] Nemenej zjavné stopy litovčiny prezrádzajú miestne, osobné a čeľadné mená, napr. dedina Jewenthin v list. 1278, od litov. muž. mena Javnut, žen. Javnuta, porov. litov. Kjejstut, Biruta, Danuta (stpoľ. -ąt, -ąta), mesto Škudy a obyvatelia Škudici, župa Žirmunty, porov. Škudy a Žirmuny[2010] vo Vilnianskej gub., zvláštna skupina ozbrojeného slovanského ľudu Vetníci, nem. Kukesburger, porov. litov. wětininkas, správca, námestník, od wěta (miesto) atď. Usilovnejšie porovnávanie zvyškov starobylého jazyka vyhynulých Polabanov s litovčinou nepochybne prinesie najavo mnohé iné dôkazy o ich príbuznosti: my tu spomenieme len drevianske vejťaj, vejťa = mesto, čo je litov. wěta, z čoho je i powět, pol. powiat. Mnohé vlastnosti niekdajšej reči Drevanov, ba dokonca, ak môžeme súdiť podľa niektorých zachovaných slov, i ostatných Veletov a Bodricov, sa dajú najprirodzenejšie vysvetliť vplyvom litovčiny na slovančinu, a to:

a) prešmyknutím hlások l a r, napr. Belgard, Stargard (Vita Otton., dipl. 1295), Cholberg (Dithm.), Warnabi (Ad. Brém., Ann. Saxo), Warteslaw, Wartizlavus, Wartizlao, Wertizlaus, Wercezlavus (Alb. Stad., Helm., dipl. 1153, 1295, 1328), Parpatno (dipl. 1172), Darguna, Dargun (Helm., dipl. 1295), Gardiz (dipl. 1295), Parchim (dipl. 1170), Barnym (dipl. 1328), Zwentubaldus t. j. Svatovlad (Ann. Saxo), drev. borna (brána), vorna (vrana), vorta (vráta), porse (prasa), morz (mráz), gord (ľadovec, grando), korvo (krava), vorblik (vrabec), borzdja (brázda), gorch (hrach), vibartal sa (obrátil sa), pirtangni sa (pretiahni sa); porov. litov. béržas (breza), derva (drevo), galva (hlava), karvě (krava), palvas (plavý), parszas (prasa), per (pre), perdaug (premnoho), varnas (havran), valdau (vládu), varna (vrana), vartai (vráta), lot. bahrda (brada), birse (brázda), dahrgs (drag, drahý), dirst (drístať), kalps (chlap), salds (sladký), salms (slama), vahrti (vráta), valdiht (vládať), valsts (vlasť), vilkt (vliecť) atď.

b) zmena pôvodného u na dvojhlásku au, napr. draug (drug, druh), vauchi (ucho), bauk (buk), dausa (duša), ljaudi (ljudi, ľudia), kiljauc (ključ, kľúč); porov. litov. ausis (ucho), draugas (druh), jaunas (juný, jasný), krauszě (kruša, hruška), rauda (ruda), lot. aulis (úľ), draugs (druh), laudis (ljudi), saus (suchý), straume (poľ. strumień) atď.

c) zmena sykaviek č, š, ž na c, s, z, napr. drev. clavak (človek), corna (čierny), vicaj (oči), ciljaust (čeľusť), creva (črevá), vaucka (vĺčok), rici (rečie, inquit), sauset (sušiť), vusaj (uši), dausa (duša), risete (rešeto), sejdeli (šidlo), zena (žena), zejvat (život), viza (veža), lizę (ležím), niz (nôž), rizan (ražeň); porov. lot. zilveks (človek), zazzis (čača, čačka), zebbules (črievice), zehrms (červ), zeppure (čapica), zettorts (štvrtý), zirnens (svrček), zaur (črez, cez), zilts (čeľaď), zuppis (čupriny), lehzes (slk. lenča, cyr. lęšta), mohziht (mučiť) atď. Nevydávajú tieto a iné im podobné javy pri rovnakom chápaní dostatočne jasné svedectvo o niekdajšom pobyte polabských Slovanov v nadvislianskej zemi, nie veľmi vzdialenej od Litvanov a ich bratov Lotyšov? Nazdávam sa, že tí Venedi a Veleti, ktorí za čias Ptolemaia sídlili pri Baltskom mori v zemi Litvanov, Kurov a Lotyšov, si počas tohto pobytu osvojili nielen mnohé obrady a zvyky týchto národov, ale aj po odchode odtiaľ a presídlení sa do nadodrianskej krajiny vzali so sebou mnohé litovské rodiny, ktorým možno bolo doma tesno a preto chceli hľadať šťastie v cudzine. Nakoniec všetku pochybnosť o pôvode týchto Polabanov a ich príbuznosti s ostatnými slovanskými vetvami rozptyľuje starostlivý rozbor vlastností ich jazyka, pretože ak berieme za základ znaky ich reči, musíme ich priradiť k západnej polovici Slovanstva a umiestniť medzi Čechov a Poliakov. Máme teda tri pramene, pomocou ktorých možno objasniť povahu jazyka týchto prastarých Slovanov, t. j. súčasnú reč Srbov v Hornej a Dolnej Lužici, pozostatky niekdajšej drevianskej reči a nehojný počet polabských slov, väčšinou vlastných mien, ktoré sa nachádzajú v starých, po latinsky písaných letopisoch a listinách. Už Dobrovský vo svojich spisoch správne určil lužickému jazyku, majúcemu dve podoby, t. j. hornú a dolnú lužičtinu, miesto medzi českým a poľským jazykom.[2011] To, že dnešní lužickí Srbi sú bezprostrednými potomkami prastarých Srbov a Milčanov, je dostatočne potvrdené históriou tej krajiny, ktorú dnes obývajú. Platnosť tohto tvrdenia nemožno oslabovať ani tou zámienkou, žeby lužická reč počas krátkej vlády Poliakov a Čechov v tejto zemi vplyvom poľštiny a češtiny zmenila svoju podstatu natoľko, že by sa bola presunula z východnej skupiny do západnej. Určite sa žiadna reč tak narýchlo a do takej miery nemôže zmeniť, a to ani vtedy, keď prijíma cudzie slová a formy, a nestráca všetky znaky svojej pôvodnej podoby, aj keď neskôr nemusí ani skúsenejším skúmateľom prezradiť svoju príbuznosť, čoho svetlým príkladom je bulharský a bieloruský jazyk; lužický jazyk sa navyše podľa svedectva jednotlivých slov v starých listinách a letopisoch vo svojej podstate už v onej pradávnej dobe podobal na dnešný. Drevianske nárečie, pokiaľ o ňom máme aké-také poznatky z nedbalo spísaných zbierok a starých formúl modlitieb z konca 17. stor.,[2012] sa v nejednom ohľade od lužického jazyka zjavne odlišuje, no predsa len patrí do tej istej západnej skupiny. Vypočítame tu jeho základné znaky, z ktorých vysvitá jeho väčšia príbuznosť so západnými než s východnými jazykmi a hneď pripojíme niektoré sem patriace z jazyka starých Bodricov, Veletov a polabských i lužických Srbov, vybrané z najstarších letopisov a listín. Drevianski Slovania vyslovovali:

a) riz, t. roz, nie raz,[2013] napr. rizedelena (rozdelený), rizegnona (rozohnaný), rizskokne (rozskočí), rizplastnejtmo (rozpľasneme), riste (rastie) atď. Podobne sa uvádza Rozstok u Helmolda (naproti tomu v južnom Srbsku Raztok u Konšt. Porfyr., pozri § 32, č. 3), Rozmoc v list. 943, Rozmusi v list. 992;

b) voj, t. j. vy, nie iz,[2014] napr. vojpet (vypiť), vojsmorkat (vysmrkať), vojsedet, vojsedat (vysedieť), vojstawena (vystavený), vojgasena (vyhasený), vojzerene (vyzretý, od zriem), vojmetena (vymätený), vojdonje (vydanie), vojgarninje (vyhovorenie) atď. Zo starých mien sem snáď patrí Wiplizili v Moračanoch v list. 992.

c) Nepoužívali prísuvku l, napr. zimja (zem), tipona (topený), ejtipen (utopený), vojstavena (vystavený). Podobne starí Zpriavani v list. 949, Drevani v list. 1004, Trebowane v list. 1086.

d) Používali však prísuvku d, napr. sodeli (sadlo, masť), jadela (jedľa), radeli (radlo), krejdeli (krídlo), vorteidlo (vratidlo, Weberbaum), seideli (šidlo). Rovnako je to u starých Cedlisciani v list. 993 t. j. Sedličania, Brochodinacethla, Difnowocettla, Miratinacethla, Golenzicacethla v list. 1013, t. Brochotinosedlo (porov. v Macedónii Brochot (§ 36, č. 4), v poľskom Płockom vojvodstve dedina Brochocino, od osob. mena Brochot, Brochota), Diwnowosedlo, Miratinosedlo, Golešnica sedlo, cyr., rus,. srb. selo, Sedlec (prov.) v list. 1168, Zedlich (tá istá) v inej súvekej list., Cidlotitz v list. 1194.

e) Namiesto cyr. strus. pazvukov žd, št Polabania buď vyslovovali ako Poliaci, Česi a Slováci z (dz) a c, napr. sozej (sadza), nic (noc), pic (pec), svecja (svieca), cą (chcem, v spojení joz cą — ja chcem, van ci — on chce, cime — chceme), alebo rovnako ako Slováci uchovali prvotné t a d, menovite v príčastí, napr. ejplotena (uplatený), zlatena (zlátený), chitą (chcem, srb. hoću), porijdejne (porodený), zoblundena (zablúdený, t. j. blúdiaci), te prenja zejme (namiesto prednja, s vysunutím spoluhlásky d, cyr. preždnij, rus. prežnij, čes. přézní). Podobne sa u starých spisovateľov Koledici, Lutici, Škudici, Chutici, Neletici, Žitici a mnohé iné národné a miestne mená píšu ako -ici, nie -išti, čo by ukazovalo na cyr. Koledišti, Lutišti atď.; podobne sa píše aj mezu, mezi, nie meždu, meždi, napr. Mezumroka v list. 981,[2015] Mezerici u Dithmara, Mesaburii u Witikinda a podľa rkp. u Ann. Saxona (vydaný text má mylne Mersaburii),[2016] t. j. Medziborania, obyvatelia dnešného mesta Merseburg, pôvodne slov. zvaného Medzibor, ktorého meno i sám Dithmar odvodzuje od slova meza, nčes. meze (mese id est media regio, Dithm.),[2017] Misereth v list. 946, t. j. Miserech, t namiesto c, Meserech 1136, Mezirech 1172, Mizereth 1189, Myseritz 1194 (čes. Meziřič, poľ. Międzyrzecz, srb. Medjurječ, cyr., rus. Meždurječ), Bezdiez v list. 1000 (tak čítam namiesto Bezdicz, porov. čes. Bezděz od muž. mena Bezděd, privl. adjekt., čo by cyr. a strus. znelo Bezdježd), Grodzane v list. 1040.

f) Pôvodne sa vyslovovalo gjozda č. djozda (hviezda), kjot (kvet) bez zmeny náslovných spoluhlások, cyr., rus., srb. zvjezda, cvjet.

g) Drevania vyslovovali tung, t. j. ten s prívesným n.

h) Drevania predsúvali náslovné v takmer bez výnimky, napr. vilsa (jelša), vaul (úľ), virjal (orol), vakni (okno), vunzal (uzol), vauzda (uzda), vaucet (učiť), vausta (ústa), vundit (úhor), vundil (uhol), vastriga (ostroha) atď. Podobne je u starých volsa (jelša) u Dithmara,[2018] Wozgrinie v list. 981, wozop (t. j. sypké plodiny, obilie) r. 1135, 1187, 1208, Wuzstrowe (Ostrov) 1170 (r. 1121 Ostrowe), Wostrozne r. 1229, 1241, rieka Wolsiza (Olšica) r. 1268, Wusterwiz 1459 atď. Naproti tomu Olsnich v r. 964, Olsnice u Dithmara, Oztrowe, Ozzek v r. 1118 atď. Známe je aj používanie rovnakej predsuvky v bežnej lužickej, českej a čiastočne aj v poľskej reči.

ch) Zmena pôvodného a na o po spoluhláskach r a l v spojení s každou inou spoluhláskou, napr. drevianske grod (ľadovec, grando), brot, brotac (brat, bratec), krodą (kradnem); inokedy je však a: klas, wlas, slama, glad, chlad, zlata (zlato), mlada (mladý), klada, platne (plátno) atď. Rovnaká rozdielnosť sa vyskytuje už v najstaršej dobe, napr. Bloni v list. 997, Drogobulestorp 950, Drogobuli 965, Droganize 1003, 1120, 1142, Drogobudewitz 1071, Drogistorf 1105, Drogolisci 993, Mezumroka 981, Gruona 993, Grodize 1071, Grothisti (Hradište) 1144, Ploni 949, 965, 973, Stargrod 1198, Wlodisclavus Ann. Saxo, Drosoco, Drosuc (Dražko) Ann. ap. Pertz, Ceadrogus (Čedrag) tamže (miestami však aj Ceadragus), Pudglove 1416, Triglous, Trigloius v životopise sv. Ota od Endlichera, Tjarnaglofi t. j. Černoglav v povesti Jomsvikingasaga, Wronowitz 993,[2019] Wlodewej, Wlodemir u Dithmara (uňho niekoľkokrát aj Wolodowej, Wolodemir), Mizzudrog u Ad. Brém. (ale u Helm. Mizzudrag) atď. Tieto javy v jazyku Polabanov boli rovnaké ako v lužickom a poľskom jazyku. O prešmyknutí hlások l a r sme hovorili vyššie.

i) Nosové zvuky ę a ą, napr. drevianske zajanc (zajac), mangsi (mäso), pangst (päsť), ramang (rameno), disant (desať), pjunta (päta), sjunta (svätý), wunzal (uzol), kungs (kus), runka (ruka), stumpit (stúpiť), dumb (dub), bumban (bubon), djelumb (holub) atď. Podobne ich nachádzame aj v starobylých pamiatkach Zuenkouua v list. 974, Suentana u Einharda, Zuantevith, Zwentepolch u Helmolda, Zuentubaldus u Ann. Saxona, Tunglo u Einharda, Trumpsice v list. 937, 941, 973, Lunzin, Lunkini, Lentsin u Dithmara, Witikinda, u Ann. Saxona, v luneburskej kronike, Bezunt v list. 1185, Chotibanz v Luticoch 1170, Dambe 1166, Damroue (Dúbrava) 1277, Dembrow 1422 atď. Naproti tomu sú bez nosového zvuku Beleknegini (Běla knęgyni, t. j. krásna kňažná) u Dithmara, Zutibure (Svätý bor) u toho istého, Scutibure (to isté) v list. 1012, Dubie 980, Dobin 1187, Tugumir u Witikinda, u Ann. Saxona a v Necrolog. Mollenbec., Chotibuz v Lužici 1156 atď. Je známe, že nosové zvuky, kedysi rozšírené v celej slovančine, si dodnes úplne zachovali iba Poliaci; Česi a Lužičania sa ich už dávno vzdali. Vývoj jazyka k ich zániku zaznamenávame v Polabsku už v najstarších pamiatkach.

k) Pôvodnú hlásku ě, cyr. ѣ, ktorá bola v slovanskom jazyku najnestálejšia, vyslovovali Polabania rozmanite, niekedy ako ia, a, napr. mlaka, mlauka (mlieko), dara (diera), plavoj (plevy), clavak (človek), nina (nyní, cyr. nyně), niekedy ako i, napr. viza (veža), brig (breh), criv (črievica), risete (rešeto), pride (pred), rici (rečie), chrin, chrjan (chren), inokedy ako ea, napr. Peanus (rieka Pena) u Scholiastu Ad. Brém., rovnako v niektorých rukopisoch Ad. Brém., a ešte aj ako io, napr. lios (les), mioro (miera), dioli (dielo), lioti (leto), biola (biely), stiona (stena), vioter (vietor) atď. Prvý a druhý rozdiel možno zaznamenať už v najstarších prameňoch, napr. Circipani (Črezpeňania) u Ad. Brém., Helmolda a Ann. Saxona, Panis (rieka Pena) u Ad. Brém., Pana v zlomku Ann. Chesn., Dadosesani u Zemepisca Bavorského, Diadesisi u Dithm., Riacani v list. 949, Zpriavani 949, 1161, Zwarina u Dithmara, Ztoignavus (Stojgnev) v Ann. S. Gallens., Lubemarus, Thessemarus (Lubimier, Tešimier) u Helmolda; Brysnizi u Dithm., Brisewitz (Brezovica) v list. 1120, Brithzin, Britzin 1150, 1175 (avšak to isté miesto v list. 1157 Brezin), Brizani u Helm., Nimirow 1170, Nimiz 1159 (inde Nemzi, t. j. Nemci), Prizlava (Prieslava) u Ann. Saxona, Tribunice 945, Tribus 1144, Tribuses 1170. Všeobecne sa však v týchto menách najbežnejšie písalo e, ie, napr. Diedesi, Niempsi, Pene, rieka Penus, Riecani, rieka Sprewa, Zwerin, Swerin, Trebonizi, Triebus, Stoinef, Stoignevus atď. S ohľadom na prvú zmenu, t. j. zmenu ě na ia, a, sa jazyk Polabanov zhoduje s poľským, s ohľadom na druhú, t. j. zmenu na i, sa zhoduje s jazykom českým, maloruským a ilýrskym, a s ohľadom na tretiu, t. j. so zmenou na ea, s bulharským a valaským.[2020]

l) V časovaní drevianskemu jazyku chýba v 2. osobe indik. préz. zakončenie -i, v 3. osobe -t, napr. zaris (zrieš), slejsis (slyšíš, počuješ), cajis (čucháš, cítiš), marzne (mrzne), nemze (nemôže), varti sa (vrtí sa), ťauri sa (kúri sa), vorą (varí, coquunt), gorną (hovorí, loquuntur), nisą (nosí, portant), limą (láme, frangunt), joze mom, taj mos, van mo (ja mám, ty máš, on má) atď. Vyhýbame sa tu širokej rozprave o vlastnostiach drevianskeho jazyka, veci síce veľmi zaujímavej, ale vyžadujúcej si na úplné vysvetlenie iné miesto. Tu spomenieme jediné, a to, že mnohé javy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú ako neskoršie zmeny reči, sa objavujú už v najstarších prameňoch, a teda ich základ určite nebude vo vplyve cudzej reči, ale skôr v samotnom systéme slovanského jazyka a v jeho prirodzenom vývoji, napr. zmena a na e, i, drevianske breda, bredavejcja, vilerejz (veľa ráz), grenca (hranica), ritis (trstina), u starých spisovateľov Redigast, Ridegast, Redari, Redara, Retra, Kemnitz, Reregi, Reric, Brennaborg, Jesne, Riedawici, Gersleff, Jereslaw atď.,[2021] zmena o na i, e, u, drev. slivi (slovo), ťiza (koža), virjal (orol), vit (ot, od),[2022] resa (rosa), smela (smola), rezega (vetvička, ratolesť), nes (nos), rodust (radosť), buťan (bocian), u starých Smeldingi, Debrogora, Gestimulus (Gostimysl), Gestici (Gostici), Bobowe, Bosowe, Čechowe a tak všade na konci slova e namiesto o, Buchuwi, Bugislaff, Bugislaus, Buguzlaus, Juterbuc, Juterbuk, Luthebugh, Čarny Bug na runskom nápise v Bambergu, Pozdicun, Putgoriz (Podgorica), Pudglove, Seliburus, Wuzstrowe, Burislaus, Zutibure, kurice t. j. korec u Helmolda, Muscuua t. j. Moskva, muggula t. j. mohyla (sepulcra gigantum… dupna muggula, list. u Dregera r. 1254, str. 380) atď. (porov. dolnonem. grummel zo slov. grom, hrom),[2023] zmena y na ej, oj, drevianske beyt (byť), mejs (myš), rejbo (ryba), dojm (dym), mojt (myť), vojpet (vypiť), moj (my), toj (ty), u starých Gotzomiuzlus (Gostimysl), Nezemuiscles (Nezamysl), Chotiemuizlis (Chotimysl), Buistrizi (Bystrica), Tabomiuzl (Dabomysl) atď.,[2024] zmena sykaviek č, š, ž na c, s, z, pôv. corna (čierny), vicesa (očesa, oči), vicir, vicor (večer), vausesa (učesa, uši), pejstjolka (píšťalka), pisinejcja, pesinejcja (pšenica), zena (žena), zejti (žito), zejva (živý) atď.[2025] Z tohto podrobného výkladu, pri ktorom berieme zreteľ najmä na formu slov, nie na význam,[2026] je dostatočne zrejmé, že jazyk polabských Slovanov, hoci bol v najstarších dobách rozdelený na niekoľko osobitných nárečí, prináležal do radu západných jazykov, súc vzdialený od jazykov východných, menovite veľkoruského a starobulharského. Na základe toho prijímame za správne a preukazné to, čo sme už na začiatku tejto úvahy predložili ako historické východisko, a to tézu, že polabskí Slovania ešte predtým, než sa usadili v severnej Germánii, sídlili niekde v lone Bielosrbov, teda v Nadvisliansku a odtiaľ ďalej smerom k Litve. Skutočne nenachádzam v celom odbore historických prameňov Slovanstva nič podstatné, na základe čoho by som bezpečne mohol usudzovať, že tieto vetvy vznikli niekde za Dneprom, v pôvodnej vlasti Veľkorusov, a že sa odtiaľ presunuli do Polabska. To však nebráni primiešaniu sa jednotlivých rodín a čeľadí z východnej vetvy k týmto západným; takéto miešanie národov pochádzajúcich z jedného kmeňa malo vždy a všade svoje miesto. Tieto rodiny a čeľade pochádzali pravdepodobne z preddneprovského územia, z krajiny, z ktorej niekedy odišli ilýrski Srbi a Chorváti a ktorú dnes obývajú Bielorusi a Malorusi, nachádzajúci sa vzhľadom na svoj jazyk niekde uprostred medzi jazykmi východnými a západnými, jazykom veľkoruským a lešsko-českým. Dnes sa už nijako nedá zistiť, koľko bolo pôvodne v Polabsku rozličných jazykov. Naše rozdelenie všetkých polabských vetiev na tri hlavné národy, Veletov č. Luticov, Bodricov a Srbov, sa zakladá na výslovnom svedectve Einhardovom, na pôvode a starobylosti týchto mien a na odlišnosti sídel, charakteru, zvykov a dejín týchto troch národov. Takéto rozdelenie dobre postačuje na podanie všeobecného prehľadu. Kto sa špeciálne zaoberá históriou Polabanov, môže dať prednosť inému, podrobnejšiemu rozdeleniu.



[1482] Takto ich vyčleňuje dobrý znalec polabského Slovanstva Einhard okolo r. 822. S jeho výpoveďou súhlasia aj ostatné svedectvá, a preto Raumer Churm. Brand. str. 5. nedôvodne pokladal Ratarov, ktorí boli vetvou Luticov, za štvrtý hlavný národ Slovanov.

[1483] Výpočet sem patriacich prameňov a spisov pozri v G. A. Stenzel Grundr. u. Liter. zur Vorl. über deut. Staatsund Rechtsgesch. Bresl. 1832. 8., aj v J. G. Buhle Vers. e. Liter. d. Russ. Gesch. Mosk. 1810. 8. str. 231 — 240, 257 — 259, a v Struve Bibl. Hist. ed. Meusel T. V. P. 2. p. 10. sq. Popis rozpráv v Reuss. Repert. comment. hist. str. 267. Popis cisárskych listín od čias Karola do 1313 v J. F. Böhmer Regesta chron. dipl. Francof. 1831 — 33. 4. 2 voll. Hlavnou zbierkou prameňov je G. H. Pertz Monum. Germ. hist. Hanov. 1826 nasl. F. (doteraz 3 diely). O jednotlivých analistoch Einh., Witik., Dithm., Ad. Brém., Helm. a i. pozri § 3. A. č. 2. Výňatky z analistov a listín v stručnom prehľade: G. W. Raumer Regesta hist. Brand. Berl. 1836. 4. 1. d. Z novších pomocných spisov, ktorých je veľké množstvo, tu pripomíname: Schwartz Einl. zur Geogr. des Norder-Deutschl. slaw. Nation. Greifswald 1745. 8. Ph. W. Gerken Vers. d. ält. Gesch. d. Slaw. Lpz. 1774. 8. A. G. Masch Topogr. Beschr. d. wend. Stämme zw. Elbe, der Spree, der Oder, der Trave u. d. Ostsee, v Toho istého Beitr. zur Erläut. d. Obotrit. Alterth Schwer. 1774. 4. astr. 74 — 156. L. A. Gebhardi Gesch. aller wend.-slaw. Staaten. Halle 1790 — 97. 4. 4 d. F. A. Pischon Geographie des Mittelalters, v Toho istého Weltgesch. in gleichzeit. Taf. Berl. 1824. 4. II. 2 — 96. K. Ch. Leutsch Markgr. Gero Lpz. 1828. 8. G. W. Raumer Ueb. d. ält. Gesch. u. Verfass. der Churm. Brand. Zerbst. 1830. 8. Mnohé iné uvedieme nižšie na príslušnom mieste.

[1484] Tac. Germ. c. 46. Venedi… quiiquid Peucinos Fennosque montium ac silvarum erigitur, latrociniis (t. j. so zbraňou, vo vojnách) pererrant.

[1485] Iul. Cap. in Marco c. 14. Victovalis et Marcomannis cuncta turbantibus, aliis etiam gentibus, quae pulsae a superioribus Barbaris fugerant, bellum inferentibus. Porov. § 18, č. 4.

[1486] Procop. B. V. 1. I. c. 22. (ed. Grot. p. 58) Initio pressi fame Vandali e patriis sedibus demigrarunt. Relicti sunt nonnuli, quibus obstitit blandiens inertia, ne sequi vellent. Ďalej o posolstve do Afriky: Ab ipsis (vysťahovalcov) servari non posse amplius regionem, propterea rogare, ut iis, qui remanserant, possessionem donarent jam inutilem sibi, ut regionis certum adepti dominium, si quis co veniret infensus (teda obava pred na nich naliehajúcimi cudzincami, t. j. Slovanmi), pro illa mori non dubitarent. Nakoniec: Extincta est hodie [550] memoria ac nomem Vandalorum interiit, qui in patria restiterunt, scilicet cum pauci essent vel a conterminis barbaris (t. j. od Slovanov) exterminatos crediderim, vel sponte ipsis permixtos nomen amisisse.

[1487] Procop. B. V. 1. I. c. 3. (ed. Grot. p. 9) Vandali Maeotidis accolae, fame pressi, ad… Francos… se receperunt. Porov. s tým 1. I. c. 22. (ed. Grot. p. 58.)

[1488] Thunmann Unters. über nord. Völk. str. 118 slová: si quis eo veniret infensus, a conterminis barbaris, vzťahuje na Durinkov, ale celkom neodôvodnene. Porov. Raumer Reg. I. p. 4. nr. 9. Ríša Durinkov nikdy tak ďaleko nesiahala. Wersebe Beschr. d. Gaue str. 34 — 36.

[1489] Proc. B. G. 1. II. c. 15. Hos (Erulos)… cuncti Sclavenorum populi per fines suos transmisere, inde vastam solitudinem permensi ad Varnos veniunt. Porov. Ledebur Archiv. Bd. XIII. S. 82 — 83. List Teodorika kráľovi Varnov r. 507 sa týka iných Varnov. Ten istý str. 84.

[1490] Raumer Churm. Brand. str. 1 — 2 lokalizuje tieto pustatiny do Lužice a južnej časti Strednej marky, asi do teltovského kraja.

[1491] Greg. Tur. 1. V. c. 15. P. Diac. 1. II. c. 6. 1. III. c. 5 — 7. Aimoin Res gest. Sax. 1. III. c. 7. Witikind 1. I. a pod. Meibom Scr. r. G. I. 634. porov. Eccard De reb. Franc. I. 84. To, že títo Švábi pochádzali z polabských krajín, presvedčivo dokázal Gaupp Das Ges. d. Thür. str. 34 — 35.

[1492] Ruodolfi Fuld. ann. a. 865 ap. Pertz I. 338. 339. II. 674. 675. Meginhardus ap. Scheid. Bibl. hist. Gött. Ad. Brem. H. E. 1. I. c. 4 (z Ruodolfa). Wilken Gesch. d. D. 67. Adelung Direct. p. 6. — Thunmann Unt. 123 a Gebhardi I. 73 II. 283 to spájajú so Srbmi, ktorých v Lužici osadili Sasi, ale nemenej chybne.

[1493] Thunmann Unt. üb. n. V. str. 124. Wersebe Beschr. d. Gaue 34 — 36 ohraničuje staré Durínsko riekami Werrou a Sálou a pohorím Harz i Durínskym lesom, a za oblasť, ktorú Sasom prepustili Frankovia, vydáva časť Durínska medzi Unstrutom a Harzom.

[1494] Thunmann Unters. n. V. str. 124.

[1495] Thumnann str. 123 nasl. Gebhardi I. 73.

[1496] Pozri vyššie pozn. 3, 4, 5.

[1497] Gaupp Das Ges. d. Thür. 16. Jeho slová pozri § 18, č. 1, pozn. 41. Riedel Mark Brand. II. 7.

[1498] Riedel M: Brand. II. 7.

[1499] Albis Germaniae Suevos a Servitiis (al. codd. Cervetiis) dividit: mergitur in oceanum. Porov. príl. č. VIII.

[1500] Bedae Eccl. hist. 1. V. c. 10 v Oper. Colon. 1688. F. III. 123 — 124. Sunt autem (in Germania nationes) Fresones, Rugini, Dani, Huni, antiqui Saxones, Boruchtuarii: sunt etiam alii perplures iisdem in partibus populi, paganis adhuc ritibus servientes, ad quos venire praefatus Christi miles (sacerdos Ecgbertus) disposuit etc.

[1501] Thunmann Unt. üb. n. V. 131. To, že Slovanov v stredoveku nenáležite nazývali Hunmi, sme dokázali vyššie v § 15, č. 5. Napokon je známe, že v germánskych povestiach sa menom Hun, Hunaland označujú v rozličných časoch rozdielne zeme a národy (porov. Grimm D. Myth. 229 — 301). My sa tu opierame o historické svedectvo Bedu, ktoré nemožno vzťahovať na pravých Hunov a Avarov, pretože tí v severnej Germánii neprebývali.

[1502] Fredeg. c. 68. Multis posthaec (po víťazstve pri Vogastisburgu) vicibus Vinidi in Thoringiam et reliquos vastando pagos in Francorum regnum irruunt. Etiam et Dervanus, dux gentis Surbiorum, qui ex genere Sclavinorum erant, et ad regnum Francorum jam olim adspexerant, se et regnum Samoni cum suis tradidit. V tlačenom texte sa chybne uvádza: dux gentis Urbiorum, pretože v starých rkp. sa v násloví i na konci slova opakujúce hlásky často píšu iba jedenkrát. Porov. Thunmann. V. 117. Hormayr a Leutsch sa teda veľmi neodôvodnene opierajú o podobu Urbiorum. Hormayr Hzg. Luitpold 20. Leutsch M. Gero 222.

[1503] Einh. Vita Kar. ap. Pertz II. 450. Salam fl., qui Thuringos et Sorabos dividit. Ten istý Ann. a. 782. ap. Pertz I. 163. Sorabi Sclavi, qui campos inter Albim et Salam interjacentes incolunt, in fines Thuringorum ac Saxonum, qui eis erant contermini etc. Cf. Ann. Saxo a. 782, Cosmas p. 31. Nomine Duringus, qui erat de Zribia. p. 120. Via qua itur per Zribiam. p. 173. Intrat Zribiam… castrum Guozdec prope urbem Missen. p. 203. Relegatus est in Zribiam. Dipl. 1040 Pagus Zurba. D. 1136 Provincia quae dicitur Svurbelant. Do tejto krajiny kladie Dervana a Srbov i Leutsch M. Gero 63.

[1504] Tak sa napr. nazýva kráľ Bojov Bojorix t. j. Bojorum rex, kráľ Semnonov Semnon, vodca Chorvatov Chorvat, Lechov Lech, Čechov Čech atď.

[1505] Fred. c. 75. Cum Vinidi jussu Samonis (teda nie Samo s českým ľudom) fortiter saevirent. c. 77. Radulfus… Thoringiae dux… pluribus vicibus cum exercitu Vinidorum dimicans. c. 87. Radulfus superbia elatus ad modum regis in Thoringia se esse censebat, amicitias cum Vinidis firmans, ceterasque gentes, quas vicinas habebat, cultu amicitiae obligabat. Tieto slová najprimeranejšie súvisia so Srbmi, susediacimi s Durinkami na Sále.

[1506] Fred. 1. c. Chron. Virdun. Hugonis Abb. ap. Labbe N. Bibl. MS. T. I. p. 102.

[1507] Ann. Mett. a. 748 ap. Pertz 1. 330. Pipinus per Turingiam in Saxoniam veniens fines Saxonum, quos Nordosquavos vocant, cum valida manu intravit. Ibique duces gentis asperae Sclavorum in occursum ejus venerunt, auxilium illi contra Saxones ferre parati, pugnatores quasi centum millia. Toromachus 1. VI. ap. Canis. II. 220. Pipinus ducit exercitum contra Saxones… cui etiam reges Vinidorum seu (to čo et) Frisionum ad auxiliandum uno animo convenerunt.

[1508] Willibaldi Vita S. Bonif. c. 24. sq. ap. Eckhard I. 393 sq. Gebhardi II. 286.

[1509] S. Bonif. Epist. ed. Würdtwein. Mog. 1789. — F. Nr. LXXXVII. p. 248 — 257. List pápeža Zachariáša: Etenim de Sclavis Christianorum terram inhabitanbus, si oporteat censum accipere, interrogasti, Frater. Hoc quidem consilio non indiget, dum rei causa est manifesta. Si enim sine tributo sederint, ipsam quandoque propriam sibi vindicabunt terram; si vero tributum dederint, norunt dominatorem ipsam habere terram. Nr. LXXII. p. 189 — 195. Et Vinedi, quod est foedissimum et deterrimum genus hominum, tam magno zelo matrimonii amorem mutuum servant, ut mulier, viro proprio mortuo, vivere recuset, et laudabilus mulier inter illas esse judicatur, quae propria manu sibi mortem intulit, ut in una strue pariter ardeat cum viro suo.

[1510] Dithm. 1. IV. p. 71. Iní slovo Lutici tu spájajú s Lužičanmi (Lusici).

[1511] Palacký v Čas. mus. čes. 1835. zv. III. str. 318, 319.

[1512] Einh. ann. ap. Pertz I. 161. Ann. Lauriss. ib. I. 160. Ann. Fuld. ib. I. 349. — Chron. Mur. omylom kladie porážku Veletov už na tento rok. Raumer Reg. Brand. I. nr. 26.

[1513] Ann. Dragawit, Dragowit, Draoscio, Tragovit, Tranvit.

[1514] Einh. Ann. ap. Pertz I. 175. Toho istého Vita Kar. ib. II. 449. Chron. Moiss. ib. I. 298. Ann. Lauriss. ib. I. 174. Ann. Fuld. ib. I. 350. Chron. Saxo Alb. Stad. Lamb. Schafn.

[1515] Ann. Wiltzau, Witzan, Witzin, Wintzan, Wizzan.

[1516] Ann. Lauriss. ap. Pertz I. 180. Einh. Ann. ib. I. 181. Ann. Fuld. ib. I. 351.

[1517] Ann. Drasco, Drasoco, Drosuc, Thrasucho, Trasugo, Trasuco, Thasco, Thrasico, Tharsocho, Thersosuc.

[1518] Ann. Lauriss. ap. Pertz I. 37. 330. Einh. Ann. ib. I. 185. Chron. Moiss. ib. I. 303.

[1519] Ann. Lauriss. ap. Pertz I. 185. Einh. Ann. ib. I. 187. Chron. Saxo a. 799.

[1520] Einh. Ann. ap. Pertz I. 191. Ann. Fuld. ib. I. 353. Chron. Quedlinb. ap. Leibnitz. Chron. Saxo.

[1521] Annal. nazývajú Godeľubom a Slavomírom dvoch iných. Einh. nn. ap. Pertz I. 191. Ann. Fuld. ib. I. 353. Chron. Moiss. ib. I. 307.

[1522] Chron. Moiss. Demelchion, Demelcion, t. j. Daleminci, Deleminci. Možno to však spájať aj s Milčanmi, pretože ani tí neboli odtiaľ veľmi vzdialení. Demelcion snáď vzniklo z nem. de Milciene.

[1523] Chron. Moiss. Semela.

[1524] Poloha je neurčitá, blízko Magdeburgu na pravom brehu Labe. Leutsch M. Gero 63. Ledebur Archiv. VII. 38. Porov. § 44, č. 10.

[1525] Chron. Moiss. ap. Pertz. I. 308. II. 258. Ann. Fuld. ib. I. 353.

[1526] V kapitulári 805 (v decembri) sa kupcom zakazuje vyvážať zbrane do Slován. Baluze Capit. I. 425. Vtedy už boli pohraničné hrady vybudované proti Slovanom na všetkých stranách pod správou zvláštnych grófov (Grenzgrafen). Takzvané marky vznikli neskôr z krajín odňatých Slovanom a iným národom.

[1527] Ann. Melito, Miliduoch, Ludoch.

[1528] Chron. Moiss. ap. Pertz I. 30. II. 258. Einh. Ann. ib. I. 193. Ann. Tiliani ib. I. 224. Ann. Fuld. ib. I. 353.

[1529] Capitul. a. 807 ap. Baluze I. 459. Si partibus fuerit necesse solatium ferre, duo tertium praeparent; si vero circa Sorabis patria defendenda necessitas fuerit, tunc omnes generaliter veniant.

[1530] Ann. Godelaibus, Godolaibus.

[1531] Ann. Reric.

[1532] Podľa Ledebura Konow pri Eldene, podľa Leutscha Kannenburg v templínskom obvode.

[1533] Einh. Ann. ap. Pertz I. 195. 196. Poeta Saxo ib. 263. Ann. Fuld. ib. I. 354. Regino ib. I. 56. 565. Chron. Moiss. ib. I. 308. 309. II. 258.

[1534] Einh. Ann. ap. Pertz I. 198. 199. Ann. Fuld. ib. I. 355. Chron. Moiss. ib. I. 309. II. 209. Vilti promiserunt se dare partibus Imperatoris.

[1535] Einh. Vita Kar. ap. Pertz II. 451. Omnes barbaras ac feras nationes… inter Rhenum ac Viistulam fluvios… ita perdomuit, ut eas tributarias efficeret. Ako poprední medzi nimi sa menovite uvádzajú Veletabi, Sorabi, Abodriti, Boemanni. — Chron. Abb. Ursperg. sa vyjadruje opatrnejšie, že „a Rheno usque ad… Oderam fluv. Germania tota Ludovici regnum erat“, hoci aj to je povedané nadnesene.

[1536] Stenzel De orig. Marchionum. 1824. 4. Raumer Reg. Brand. I. p. 13. nr. 44, p. 15. nr. 53, p. 16. nr. 54.

[1537] Palacký Čas. mus. čes. 1835. zv. III. str. 326.

[1538] Einh. Ann. ap. Pertz I. 203. Ann. Fuld. ib. 356. Vita Ludov. ap. Pertz II. 624.

[1539] Ann. Sclaomirus, Ceadragus.

[1540] Einh. Ann. ap. Pertz I. 204, 205, 208. Ann. Fuld. ib. 356, 357. Vita Ludov. ib. II. 62.

[1541] Einh. Ann. ap. Pertz I. 210, 214, 215.

[1542] Thegan. ap. Pertz II. 596. cf. 590. Tu sa nazýva dux Liduit.

[1543] Einh. Ann. ap. Pertz I. 209.

[1544] Ann. Milequastus, Milegastus, Milecastus, Cedeadragus, Celeadragus, Ceadragus.

[1545] Einh. Ann. ap. Pertz I. 210. Vita Lud. ib. II. 627. Otto Fris. V. 23. Táto správa je dôležitá, lebo z nej vysvitá, že aj tu, podobne ako inde u Slovanov, boli kniežatstvá údelné, pričom jednému ostatné kniežatá a ľud prisudzovali vrchnú správu čiže staršinstvo nie podľa veku, ale podľa schopností a zásluh.

[1546] Ann. Tunglo, Tuglo.

[1547] Einh. Ann. ap. Pertz I. 214, 215.

[1548] Ann. Cimusclus.

[1549] Ann. Bertin. cont. Prud. Trec. ap. Pertz I. 436. cf. II. 193.

[1550] Ann. Gotzomiuzlus.

[1551] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 364. Ann. Bert. ib. I. 441. Hludovicus… populos sclavorum aggressus omnes paene illarum partium regulos sibi subegit. Je totiž známe, že nemeckí letopisci v podobných prípadoch vždy pravdu nadsadzujú a zveličujú. Z tohto miesta niektorí vyvodzujú, ako mohol cisár Lothar ostrov Rujanu darovať (podľa podozrivých písomností) korvejskému kláštoru. Možno ho daroval v nádeji na jeho skoré dobytie, ako to býva in partibus infidelium.

[1552] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 364.

[1553] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 366. Mal majetky v srbskej župe (v Mišne) na českej hranici a možno aj v Čechách, keďže sa v starých fuldských nadáciách nazýva „Tacgolfus de Bohemia comes“ Raumer Reg. I. 23. nr. 96. Ak zastávali rodení Slovania najvyššie úrady a hodnosti u Grékov, mohli ich zastávať aj u Nemcov. „Becelinus č. Veselin comes in Chutici“ d. 999 bol pravdepodobne tiež Slovan.

[1554] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 367.

[1555] Ann. Bertin. ap. Pertz I. 449.

[1556] Ann. Fuld. et. Bert. ap. Pertz I. 370.

[1557] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 371.

[1558] Ann. Zistiborus, Zistoboroz, Czistoboro.

[1559] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 372.

[1560] Ann. Tabomuizles. Porov. Daba, Dabiša, Dabiživ.

[1561] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 374. Hinc. Rem. ib. I. 458.

[1562] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 380.

[1563] Hinc. Rem. ap. Pertz I. 485. Hludovicus pacem sub quadam conditione apud Vinidos obtinere procuravit, ad quam confirmandam filios suos cum marchionibus terrae ipsius direxerat.

[1564] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 387. Herm. Contr.

[1565] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 391.

[1566] Ann. Fuld. ap. Pertz I. 393. (418). Regino ib. I. 605. Herm. Contr.

[1567] Ann. Fuld. ap. Pertz I. Porov. Böhmer Regesta ad a. 889.

[1568] Ann. Fuld. a. 892, 897. Regino a. 897. Porov. Böhmer Regesta ad a. 897. Dithmar 1. I. p. 4.

[1569] Dithmar 1. VI. p. 196.

[1570] Dithm. 1. I. 4. Ann. Saxo p. 257. Witikind I. 639.

[1571] Leutsch M. Gero 65.

[1572] Cont. Regin. ap. Pertz I. 615.

[1573] Ann. Saxo. Dithm. Merseb.

[1574] Witikind 1. I. Ann. Saxo. Chron. Saxo. a. 926. Chron. Halberst. Leibn. II. 114. Ad. Brém. I. 48.

[1575] Witik. 1. I. Cum vicinae gentes a rege Henrico factae essent tributariae, Abodriti, Vulzi, Hevelli, Dalmanci, Bohemi, Redarii, et pax esset etc. Dithm. 1. I. p. 8. Rok podmanenia Ratarov, Luticov a Bodricov je neistý. Je možné, že sa to stalo už r. 927, pred ťažením do Čiech. Leutsch M. Gero str. 6.

[1576] Witik. 1. I. Ann. Saxo. Dithm. 1. I. p. 8. Chron. Corbej. Harenberg Mon. ined. I. 4. — Chron. Quendlib. Leibn. II. 279 vraví, že v tej bitke padlo 120 tisíc Slovanov a 700 sa ich dostalo do zajatia, no je to určite omyl. Lepšia je Chron. Corb. Prostrati sunt CXXM, captivi vero DCCC.

[1577] Ann. Saxo a. 932.

[1578] Helm. 1. I. c. 8. § 4. Chron Austral. ap. Freher I. 434. Sig. Gembl. Ann. Saxo. Chron. Saxo. Alberic. M. Scotus. Cont. Regin. ap. P. I. 617. To, žeby už vtedy bolo v meste Starhrad založené biskupstvo, je výmysel Gebharda I. 135 a Lützova Gesch. v. Mekl. I. 43.

[1579] Witik. 1. I. p. 641. Avares… iter agentes per Dalamantiam, ab antiquis opem petunt amicis. Illi vero scientes eos festinare ad Saxoniam… pinguissimum pro munere eis projiciunt canem atc. Ann. Saxo 934.

[1580] Ann. Saxo. Chron. Saxo a. 935 (mylne). Cont. Regin. ap. Pertz I. 617. Ann. Hildesh. Leibn. I. 717. Chron. Quedlinb. Leibn. II. 279.

[1581] Šesť vtedajších východných mariek a markgrófov čiže krajinských grófov vypočítava Leutsch str. 17 — 18 pozn. 31, ku ktorým treba ešte prirátať severné marky, založené proti Bodricom a Dánom.

[1582] Raumer Reg. Brand. I. 30. nr. 128.

[1583] Ann. Saxo a. 940 (podľa Leutscha str. 44 má byť 939). Witik. 1. II. Illi (Abodriti) vero nihilominus bellum quam pacem elegerunt, omnem miseriam carae liberati postponentes. Est namque hujuscemodi genus hominum durum et laboris patiens, victu levissimo assvetum, et quod nostris gravi oneri esse solet, Sclavi pro quadam voluptat deducunt.

[1584] Witik. 1. II. Ann. Saxo a. 940.

[1585] O jeho smrti [okolo 947 — 949] pozri Leutsch M. Gero 74. Raumer Reg. I. 33. nr. 140.

[1586] Witik. 1. II. p. 647. Ann. Saxo a. 940.

[1587] Witik. 1. II. p. 647. Ann. Saxo a. 940.

[1588] Ann. Nacon, Naccon, Stoinnegin, Stoinef, Ztoignav.

[1589] Ann. Suithleiscranne. Poloha tohto mesta je neistá. Pozri Leutsch M. Gero 97. Kanngiesser 37. Prvý ho hľadá u Bodricov, druhý v Ukranoch.

[1590] Neznámy hrad ležiaci niekde v slovanských končinách, obsadený Nemcami. O ňom porov. Leutsch 97. Kanng. 37. Napokon je možné aj to, že v tom mene väzí skomolené slovo Kukesburgii, t. j. Burgwächter, slov. Vetníci.

[1591] Witik. 1. III. p. 657 sq. Ann. Saxo a. 955.

[1592] Slovania súhlasili s platením daní, a žiadali iba to, aby sa Nemci nemiešali do ich vnútorných záležitostí, nedelili ich územia na nemecké župy (Gau) a neustanovovali v nich nemeckých grófov. Neoblomný cisár im to odoprel.

[1593] Ann. Taxa, Raxa (chybne). Pozri Leutsch 100.

[1594] Iní pod menom „Ruani, Rivani“ rozumejú Riečanov, ale to však nie je pravdepodobné.

[1595] Witik. 1. III. p. 657 sq. Ann. Saxo a. 955. Dithm. 1. II. p. 26. Ann. S. Gall. ap. Pertz I. 79. Cont. Regin. ib. I. 623. Hugonis Chron. Virdun. ap. Labbe N. Bibl. Ms. I. 134.

[1596] Cont. Regin. ap. Pertz I. 623. Leutsch M. Gero 102.

[1597] Witik. 1. III. p. 659. Cont. Regin. ap. Pertz I. 624. Ann. Saxo a. 959. Otto Fris. VI. 21. Chron. Saxo. Ad. Brem. 1. II. c. 3. Baptizatus est totus populus… Slavonia in XX pagis dispertita… pax fuit continua: Slavi sub tributo servierunt. Ten istý II. 17 temer tými istými slovami.

[1598] Lužičania a Milčania sídlili síce na území Gerovej marky, požívali však omnoho viac slobody než ostatní, mnohokrát mečom pod nemecké jarmo podrobení Polabania.

[1599] Witik. 1. III. p. 660. Ann. Saxo a. 963. Dithm. 1. II. p. 27.

[1600] Leutsch M. Gero 110. O jemu podriadených markách píše Raumer Reg. I. p. 45. nr. 204.

[1601] Ann. Selibor, Mistni, Mistav. Alebo snáď Mislav, Moislav?

[1602] Witik. Vuloini. Ann. Saxo a. 967. Vilini. Sú to obyvatelia Wolinského ostrova. Pozri § 44, č. 6.

[1603] Witik 1. III. p. 660. Ann. Saxo a. 967. Dithm. 1. II. p. 27.

[1604] Witik 1. III. p. 661. Ann. Saxo a. 967. Porov. Leutsch 123 — 124.

[1605] O cisárovi Otovi I. Witikind vraví: Romana lingua sclavonicaque loqui sciebat, sed rarum est, quod earum uti dignaretur (ap. Meib. I. 650) Ann. Saxo p. 274.

[1606] Sigeb. Gembl. a. 976. 977. Gerardus in Vita S. Udalr. p. 458. sq.

[1607] Helm. 1. I. c. 13. 14. Helmold nazýva Mestivoja Billugom, lebo toto meno prijal pri krste na počesť saského vojvodu Hermana Billunga.

[1608] Dithm. 1. III. p. 58. Chron. Magdeb. Meibom. Ann. Saxo. Chron. Saxo a. 982. Ad. Brém. II. 30. 31. Tento okrem iného rozpráva o zneuctení kniežaťa Mestivoja, žiadajúceho o ruku sesternicu vojvodu Bernharda, ktorého nazvali psom, a Helmold (1. I. c. 16) pri tejto príležitosti dodáva: Saxonum voce Slavi canes vocantur. Iní túto udalosť spájajú s rokom 1002 alebo 1018. Napokon za hlavnú príčinu toho povstania vydáva Ad. Brém. II. 31 ignaviam Thiaderici Marcchionis Sclavorum, a Helm. I. 16 jeho avaritiam a crudelitatem. A kráľ Oto II. ho skutočne zosadil, a zanedlho na to od žiaľu zomrel.

[1609] Dithm. 1. III. p. 58. VI. p. 167.

[1610] Dithm. 1. c. Convenerunt e Sclavis peditum ac equitum plus quam XXX legiones.

[1611] Ad. Brem. II. 31. Helm. I. 16. Uchýlil sa k Bardom (Bardengau), odkiaľ r. 894 s poľským Mečislavom a českým Boleslavom podporoval protikráľa Henricha Bavorského. Dithm. 1. IV. p. 65. Ann. Saxo. Iní ten útek pripisujú Mestivojovi II. r. 1025. Kanngiesser 223.

[1612] Gerberti ep. 91 v Bibl. max. Patr. ed. Ludg. T. XVII. Dithm. p. 69. 70. 75 — 78. 82. 87. Ann. Saxo. Chron. Saxo. Ann. Hildesh. a. 985. 986. Chron. Quedlinb. Leib. II. 283. Chron. Corbej. ap. Harenb. I. 7. Je pravdepodobné, že v týchto krutých vojnách boli Pomorania vernými spojencami Luticov proti Nemcom. Kanngiesser 139 — 143.

[1613] Adam Brémsky (a po ňom Helmold) prvého z nich tu nazýva Mizzidragom, u Dithmara sa však volá Mistizlavus, a sám Adam II. 17 i Helmold I. 15 ho menujú Missica, Misizla. Druhý Mistuuitz sa pripomína už r. 1000 v kron. Hillesleb.

[1614] Ad. Brem. II. 30. 31. Helm. I. 16. Ann. Saxo a. 983 (mylne). Alb. Stad. ed. Schilt. 221. Kanngiesser 156 dokázal, že sa to stalo r. 1002. Porov. Raumer Reg. I. 74. nr. 367. Letopisci deje z r. 983, 1002, 1018 neoddeliteľne pomiešali a poplietli.

[1615] Dithm. 1. V. p. 126. Ann. Saxo. a. 1003. Adelbold. Chron. Saxo. Porov. Kanngiesser 159.

[1616] Dithm. p. 148 — 153. 157. 172 — 173. 184. 209 — 213. 236 — 239. Ann. Saxo. Chron. Saxo. Abb. Ursperg. Chron. Hildesh. O účasti Luticov v týchto vojnách porov. Kanngiesser 212 — 220.

[1617] Dithm. 1. VIII. p. 249. Ad. Brem. 1. II. c. 33. Bernardus… per avaritiam gentem Vinulorum erudeliter opprimens ad necessitatem paganismi coegit.

[1618] Ad. Brem. II. 33. Helm. I. 18. Ann. Saxo. a. 1022. Porov. Kanngiesser 222. Niektorí to datujú do r. 1023 alebo 1024, tvrdiac, že vtedy sa slovanské kniežatá úplne poddali cisárovi.

[1619] Ann. Saxo a. 1025 — 1036. Wippo p. 440. Id. Vita Conr. p. 479. Herm. Contr. a. 1034. 1035. Ann. Hildesh. a. 1033 — 36. Chron. Saxo a. 1033 sq. Alb. Stad. p. 228. Abb. Ursperg. Chron. Garst. ap. Rauch Scr. Austr. I. Helm. I. 19. Ad. Brem.

[1620] Ann. Pribignevus, Gneus, Anatrog. Udo je nemecké meno Pribigneva, ako sa to ukazuje z porovnania Adama Brém. so Sax. Gramm.

[1621] Ad. Brem. II. 17. 42. 53. Helm. I. 15. Podľa Adama Brémskeho II. 42 bol súčasníkom Uda a vojvodu Bernharda i hamburského arcibiskupa Unwana, ktorý zomrel r. 1029.

[1622] Ad. Brem. II. 48, 49, 53, 59. Saxo Gramm. X. 196, 204. Helm. I. 20. Alb. Stad. a. 1042.

[1623] Ad. Brem. III. 20, 21. Helm. I. 20. Alb. Stad. Ann. Saxo.

[1624] Herm. Contr. a. 1045.

[1625] Sig. Gembl. a. 1055. Ann. Saxo a. 1056. Lamb. Schafnab. 1056. Ann. Hildesh. 1056. Cont. Herm. Contr. eod. a. Chron. Saxo. Ann. Wircib. ap. Pertz II. 244. Abb. Ursperg.

[1626] Ad. Brem. III. 39. cf. Helm. I. 21.

[1627] Ad Brem. III. 39. Helm. I. 21. Hamsfortii Chron. sec. ap. Langebek I. 270. Ann. Saxo. Alb. Stad. Chron. Saxo. Abb. Ursp. To, čo hovorí Ann. Saxo o záväzku ku poplatnosti, je výmysel.

[1628] Ann. Buthue, Bitti, Batue.

[1629] Ad. Brem. Plusso. Helm. Blusso.

[1630] Ad. Brem. IV. 11 — 13. Helm. I. 22 — 23. Ann. Saxo a. 1065. Chron. Saxo a. 1057. Alb. Stad. Adam hovorí: Dux Ordulfus in vanum saepe contra Slavos dimicans per XII annos nullam umqaum potuit habere victoriam, totiensque victus a paganis, a suis etiam derisus est.

[1631] Arnold I. 23, 24. Chron. S. Mich. Luneb. cf. Raumer Reg. I. 111. nr. 601.

[1632] Ann. Cruco filius Grini, Crito.

[1633] Sig. Gembl. a. 1069.

[1634] Helm. I. 25, 26.

[1635] O starej histórii ostrova Rujany pozri Gebhardi II. 3. Ledebur Archiv. V. 331. Roku 955 pomáhali Ranovia Otovi I. proti Bodricom a Luticom. Witik. III. p. 658. Porov. vyššie č. 6.

[1636] Lamb. Schafnab. a. 1073. Bruno Hist. belli Sax. ap. Freh. I. 187. Ann. Saxo.

[1637] Ann. Saxo. a. 1093.

[1638] Saxo Gramm. XII. p. 225, 227.

[1639] Helm. I. 34.

[1640] Ann. Saxo a. 1000, 1001. Chron. Saxo. Pulkava ap. Dobner. III. 140. (e Chron. Brand.).

[1641] Hamsfort a. 1105 ap. Langebek I. 271. Helm. I. 34.

[1642] Helm. I. 34. Chron. S. Mich. Luneb.

[1643] Dôkazy pozri u Kanngiessera 265 — 277, 705.

[1644] Ann. Dumarus.

[1645] Ann. Saxo 1113, 1114, 1115. Fasti novi Corbej. ap. Harenb. Mon. in. I. 18.

[1646] Zuentubuldus. Ann. Saxo a. 1121, 1125.

[1647] Ann. Zuentepolch.

[1648] Zvinike. Helm. I. 48.

[1649] Saxo Gramm. XIII. p. 234.

[1650] Helm. 1. I. c. 87. Chron. Saxo. Annal. Bosow. Chron. Luneb. Eccardi 1390. Alb. Stad. Chron. M. Seren. Cont. Pegav. ap. Menken III. 140.

[1651] Chron. Mont. Ser. Ann. Saxo. Cont. Anselm., Gembl. Alber. Chron. Saxo. a. 1158. Annal. Bosow.

[1652] Helm. 1. II. c. 12. Ann. S. 1. XIV. To, čo o spustošení Ratary Nemcami po víťazstve na Dose r. 955 hovorí Masch, je výmysel. Ratara upadla až po prijatí kresťanstva r. 1157 nasl. Porov. Kanngiesser 180 — 182.

[1653] Dithm. 1. I. p. 12. Ann. S. a. h. a. Witik. Chron. Halberst. Ad. Brem. I. 48.

[1654] Leutsch M. Gero str. 66.

[1655] Dithm. 1. VI. p. 196.

[1656] Dithm. 1. I. p. 12.

[1657] Leutsch M. Gero str. 66.

[1658] Porov. Leutsch M. Gero 21. Leutsch aj výpoveď Dithm. 1. IV p. 71 Bolizlaus Luiticios suis parentibus et sibi semper fideles in auxilium sui invitat vzťahuje na Lužičanov.

[1659] Dithm. 1. V. p. 113. Ekkihardus Milzienios a libertate inolita servitutis constrinxit.

[1660] Wippo ap. Pistor. III. 479. Luttizi… qui olim semichristiani, ninc per apostaticum nequitiem omnimo sunt pagani.

[1661] Dithm. 1. III. p. 56. Pozri § 25, pozn. 78, § 35, pozn. 53. Adam Brem. 1. III. c. 25. Audivi etiam… populos Slavorum jam dudum procul dubio facile converti posse ad christianitatem, nisi Saxonom obstitisset avaritia, quibus mens pronior est ad pensiones vectigalium, quam ad conversionem gentium. Nec attendunt miseri, quantum suae cupiditatis luant periculum, qui christianitatem in Slavania primo per avaritiam turbaverunt, deinde per crudelitatem subjectos ad rebellandum coegerunt, et nunc salutem eorum, qui credere vellent, pecuniam solam exigendo, contemnunt… a quibus si tantum fidem posceremus, et illi jam salvi essent, et nos certe essemus in pace. Porov. s tým. 1. I. c. 48. 1. II. c. 3. Helm. 1. I. c. 16. Idem dux (Bernhardus)… gentem Vinulorum avaritiam crudeliter opprimens, ad necessitatem paganismi coegit. Rudes adhuc in fide gentilium populos, quos optimi quondam principes cum magna lenitate foverant, temperantes rigorem his, quorum propensius insistebant saluti, isti (Theodoricus Marchio et dux Bernhardus) tanta crudelitate insectati sunt, ut excusso tandem servitutis jugo, libertatem suam armisdefendere cogerentur. c. 18. Dux Saxonum Bernhardus, in armis quidem strenuus, sed totus avaritie infectus, Slavos, quos e vicino positos, bellis sive pactionibussubegerat, tantis vectiglium pensionibus aggravavit, ut nec memores dei, nec sacerdotibus ad quidquam essent benevoli. c. 19. Verumtamen christiana religio et cultus domus dei parvumrecepit incrementum, praepediente avaritia ducis et Saxonum, qui omnia corradentes, nes ecclesiis, nec sacerdotibus quidquam passi sunt esse residui. c. 21. Principes (Germanorum) pecuniam inter se partiti sunt. De christianitate nulla fuit mentio… unde cognosci potest Saxonum insatiabilis avaritia, qui cum inter gentes ceteras barbaris contiguas praepollant armis et usu militiae, semper proniores sunt tributis augmentandis, quam animabus domino conquirendis. Decor enim christianitatis, sacerdotum instantia, jam dudum in Slavia convaluisset, si Saxonum avaritia non praepedisset. c. 25. Slavi servitutis jugum armata manu submoverunt, tantaque animi obstinacia libertatem defendere nisi sunt, ut prius maluerint mori, quam christianitatis titulum resumere, aut tributa solvere Saxonum principibus. Hanc sane contumeliam sibimet parturivit infelix Saxonum avaritia, qui cum adhuc virium suarum essent compotes, et crebris attollerentur victoris,… Slavorum gentes, quas bellis aut pactionibus subegerant, tantis vectigalium pensionibus gravaverunt, ut divinis legibus et principum servituti refragari amara necessitate cogerentur. c. 83. Principes nostri tanta severitate grassantur in nos, ut propter vectigalia et servitutem durissimam melior sit nobis mors quam vita… Quotidie emungimur et premimur usque ad exinanitionem. Quomodo ergo vacabimus huic religioni novae, ut aedificemus ecclesias et percipiamus baptisma, quibus quotidiana indicitur fuga? Si tamen locus esset, quo diffugere possemus. Transeuntibus enim Travenam, ecce similis calamitas illic est: venientibus ad Panim fluvium, nihilominus adest. Quid ergo restat, quam ut omissis terris feramur in mare et habitemus cum gurgitibus etc. Roku 1128 Morici, oddiel Luticov, osvedčovali do Pomorian cestujúcemu bamberskému biskupovi Otovi, že sú pripravení prijať z jeho rúk krst, ale že nijako nemôžu zniesť tlak havelberského správcu, quia gravissimo servitutis jugo eos opprimere niteretur. Andreae Vita Ott. p. 693. V predajnom zápise grófa Helmolda II. r. 1285 sa uvádza: Velimus et debeamus omnes Slavos et cives, eandem nunc villam (Velitz) inhabitantes, eliminare… sine omni spe reversionis etc. Porov. s tým tiež listy arcibiskupa Theotmara a Hathona 899, 900 u Bočka Cod. dipl. I. 62. 67. Si velint nolint, regno subacti erunt… velint, nolint, Francorum principibus colla aubmittent (o Moravanoch).

[1662] Bedae Hist. eccl. 1. V. c. 10.

[1663] Listina cisára Lothara z r. 844 (Schaten Anal. Paderb. I. 128) je podvrh. O krstení Ranov sa zmieňuje podľa neistého podania až Registrum Sarachonis Abb. Corb. ab a. 1053 ad 1071 (Falke Cod. trad. Corbej. p. 44). „Rugiacensis insulae Sclavi ad patrimonium S. Viti spectant, sed ob avaritiam et insolentiam villicorum nostrorum a fide defecerunt“, ďalej Helm. 1. II. c. 12, a Saxo Gramm. 1. XIV. Cranz Vand. 1. II. c. 25. Porov. Ledebur Archiv V. 331 a nasl. Iní sa domýšľajú, že snáď kráľ Ľudovít, o ktorom Ann. Bertin. (iste nadsadene) vraví „populos Sclavorum aggressus omnes paene illarum partium regulos sibi subegit“, ten ostrov, ktorý si vraj sv. Anschar Korvejský vyvolil na obrátenie, daroval korvejskému kláštoru. Raumer Reg. I. 20. nr. 81.

[1664] Kanngiesser str. 30.

[1665] Leutsch str. 68, 74. Kanngiesser 33.

[1666] Leutsch str. 125. Kanngiesser 31, 44.

[1667] Kanngiesser str. 45.

[1668] Dithm. 1. II. p. 40. Ut sibi commissos eo facilius instrueret, sclavonica scripserat verba, et eos Kirieleison cantare rogavit etc.

[1669] Chron. episc. Merseb. Libros schlavonicae linguae sibi fieri jussit, ut latinae linguae charactere idiomata linguae Schlavorum exprimeret.

[1670] Helm. 1. I. c. 83. Quibus sacerdos dei Bruno juxta creditam sibi legationem sufficienter administravit verbum dei, habens sermones conscriptos verbis slavicis, quos populo pronunciaret opportune.

[1671] Helmold 1. I. c. 20.

[1672] Vita Ottonis ed. Endlicher vo Viert. Jahresbericht d. Pommer. Ges. Stett. 1830. 8. str. 124. Gentis illius (Poloniorum)… linguam ita ad unguem edidicit, au si hunc barbarice loquentem audires, virum esse Teutonicum non putares.

[1673] Hic Adolphus fuit teutonicae, latinae et slavicae linguae peritus.

[1674] Prepisovateľ latinsko-nemeckého žaltára z 11. alebo 12. stor., ktorého zlomky v Magdeburgu našiel a vydal F. Wiggert pod názvom: Scherflein zur Förd. d. Kent. ält. deut. Mund. 1832. 8. mal pred sebou medziriadkový (interlinearis) slovanský preklad, akým je napr. český vo Witenberskom rkp. a v zlomkoch evanjelia sv. Jána, objavených V. Hankom, čo je zrejmé z omylom tam pripísaných niektorých slovanských slov a výrokov.

[1675] Bedae Hist. ecc. 1. V. c. 10. Pozri § 43. pozn. 19.

[1676] Gerberti Episc. in Bibl. max. Patr. ed. Lugd. T. XVII. ep. 91. Proxima aestate legiones militum duxit (Imp. Otto III.) in Sarmatas, qous ea lingua Guinidos (Quinidos) dicunt, ibique VI et XL urbes munitissimas sua praesentia ac militum robore coepit, diruit atque vastavit. Ej. Praef. ad Ott. Imp. Inter hellorum discrimina, quae contra Sarmatas parabuntur [ok. 986.] Porov. Mobillon Vet. analect. Par. 1723. F. p. 106. 107. (coll. p. 103.) Hugon. Chron. Vird. ap. Labbeum Nov. Bibl. Mscr. T. I. p. 134. Otho post hoc (a. 956) Sarmatas bello vicit.

[1677] Germánski spisovatelia písali slovanské mená tak neporiadne a skomolene, že je potrebné zvláštne umenie a prístup na porozumenie ich správneho znenia a významu. Niektoré odchýlky od všeobecného pravidla slovanského jazyka majú svoj pôvod pravdaže vo zvláštnostiach nárečí polabských Slovanov, no viac ich pochádza jednak z nevedomosti a nedbanlivosti pisárov, ktorí nepoznali slovanský jazyk, jednak z neschopnosti latinských litier zaznamenať všetky slovanské hlásky. Hlavné odchýlky sú tieto: — 1) zmena a na e: Redigast, Jerslef, Brennaborg, Kemnitz, Jesne, alebo na ie: Riedavici (Radovici), Riedegast; ě na i: Brizani, Nimic, Nimirov, Tribus, Prizlava, Brisevitz, alebo na a: Pana, rieka Panis, Thessemar, Lubemar, Ztoignavus, Zvarina, alebo na ia: Zpriavani, Riacani; o na e: Gestimulus, Gestici, Debrogora, Bobove, Bosove, Crussowe, alebo na i: Bidrici, alebo na u, a to najčastejšie: curice (korec, u Helmolda), Buguzlaus, Zutibure (Svatobor), Juterbuk, Lutebugh, Pudglove, Pudgoriz; u na eu: Leutici; y na ui, iu: Nezemuiscles, Buistrizi, Tabomiuzl, Gotzomiuzlus, neskoršie na e: mogela, kame, trigorke. — 2) Nerovnaké a nedokonalé označovanie nosových hlások ѧ, ѫ, poľ. ę, ą, tiež mäkkého a tvrdého jeru, ь, ъ. — 3) Používanie tvrdých k, p, t miesto stredných g, b, d a naopak: Juterbuk, Jutterbock, Pober m. Bobr, Apodritae m. Bodrici, Presniza m. Breznica, Tragovit m. Dragovit, Thrasuco m. Dražko, Brot m. Brod, Potgorizi i Putgoriz, a zasa Bodplozi, vozob m. osep, osyp, Blusso (inokedy Plusso), Bolani m. Poloni, Uzda m. Ustje, Rodibernus m. Ratibor. — 4) Zaznamenávanie sykavých c, s, z, č, š, ž jednoduchými c, s, z, alebo zložkami cs, cz, sc, zc, zs, sch bez akýchkoľvek pravidiel a dôsledností, čo spôsobuje nesmierne ťažkosti pri vysvetľovaní mien. — 5) Zmena v na b a naopak: Bethenici m. Vetnici, Bezelin m. Veselin. — 6) Prisúvanie hlások d, g, p rozlične a náhodne, napr. Brendaburg m. Branibor, Smeldingi m. Smolinci, Praedenecenti m. Braničevci, Niempsi m. Nemci atď.

[1678] Učený Mone spísal o Veletoch zvláštnu rozpravu v Anz. f. Kunde d. deut. Mittelalt. 1834. str. 74 — 81, 129 — 136, v ktorej zmiešal Veletov s Valhami (Vlachmi), Vilmi a volchvami (černokňažníkmi), a napokon dospel k výsledku, že oni boli „ein unbekanntes, weder deutsches noch slawisches Priestergeschlecht“. To je určite fumus ex fulgore.

[1679] Einh. Ann. a. 789. ap. Pertz I. 175. Natio quaedam Sclavenorum est in Germania, sedens super litus Oceani, quae propria lingua Welatabi (v rkp. i Weletabi), francica autem Wiltzi vocatur. Id. Vita Kar. M. c. 12. ap. Pertz II. 449. Sclavi, qui nostra consuetudine Wilzi, proprie vero, id est sua locutione, Welatabi (v rkp. tiež Weletabi) dicuntur, bellum illatum est. Podobne Ann. Saxo a. 952. Weletabi, qui et Wilzi dicuntur. Notkerus Labeo [zomrel 1022] Paraphr. in Mart. Cap. ap. Pertz II. 138. n. 75. Vuelitabi, die in Germania sizzent, tie wir Vuilze heizen.

[1680] Ann. S. Amandi a. 789. Contra Wulzis in Wenedonia. Ann. Petav. In Winetes… in Wilcia Ann. Lauresh. Ad Sclavos qui dicuntur Wilti. Ann. Alam. In Sclavos in Wilcia. Ann. Guelferb. Regem Sclavorum nomine Dragowit et ipsius Wiltiam. Ann. Weingart. In Sclavos qui dicuntur Wilzi. Ann. Lauriss. min. Sclavorum gentem qui dicuntur Wilzi. Einh. cont. ann. Lauriss. Partibus Sclavoniae quorum quorum vocabulum est Wiltze. Chron. Moiss. Ad Sclavos qui dicuntur Vulsi (nižšie k r. 812 Ad illos Sclavos qui dicuntur Wilti). Einh. Ann. Fuld. Sclavorum qui vocantur Wilzi terram (všetko k r. 789.) Ann. S. Gall. maj. a. 995. ap. Pertz I. 81. Saxones et Sclavi qui dicuntur Weletabi. Tak aj u mnohých iných analistov.

[1681] Nest. izd. Timk. str. 3. Mart. Gall. ed. Bandtkie p. 15. Tres… affines… nationes Seleuciam (t. Leuticiam, Luticov), Pomoranam et Prusiam. Sv. Oto, ktorý sa vypravil k Luticom chcejúc ich obrátiť, sa naučil po poľsky a vzal si so sebou tlmočníkov Poliakov. Ann. Vita Ott. p. 325. Andreae Vita Ott. p. 195. Vita Ott. ed. Endlicher vo Vierter Jahresber. d. Pomm. Ges. 124. Kanngiesser 560, 757. Dlugoss 1. III. p. 244. Liutici quoque populi genus a Slavis et Polonis ducentes.

[1682] Saxo Gramm. ed. Stephan. 1. VI. p. 105. 1. 40. Starcatherus… Poloniae partes agressus, athletam, quem nostri Wafce (oprav Walce), Teutones vero diverso literarum schemate Wilze nominant, duelli certamine superavit. 1. VIII. p. 152. 1. 40. Inde dedi letho Wazam (oprav Walzaam), fabrumque procacem Multavi natibus caesis, ferroque peremi Rupibus a niveis hebetantem tela Wisinuum. Porov. Grimm D. Heldensage str. 162. Mone Ueb. d. Wilz v Anz. f. Mittealt. 1834.

[1683] Chron. Quedlinb. a. 997. ed. Leibnitz. II. 283. Sclavi pacis fregerunt pactum… congregati Velotabi Bardangao provinciam rapinis aggressi sunt, quod videntes Westfali… celeriter Luticos fortiterque… prosterunt. Tu sú Veleti a Lutici jedno a to isté. Ann. Saxo a. 952. A latere Vuilzos habent, qui alio nomine Leuticii vocantur. Ad. Brem. 1. II. c. 12. Ultra Leuticos, qui alio nomine Wilzi dicuntur. Helm. 1. I. c. 2. Hi… a fortitudine Wuilzi sive Lutici appelantur.

[1684] Mone porovnáva Oρκύνι, Hercynia, Hart, Hartz so slovom Wilken, Wilcen, Wilten, Wilzen. V listinách nemeckých kráľov z 9. a 10. stor. nachádzam zápis Salebeke i Salebizi, Vuallibiki i Wallebizi (kmeňom má byť nem. beken, Bach) atď. Tomu však odporuje, že v nem. povestiach popri hrdinskom mene Wilken sa používajú iné (Wölfung, Wölfingen, Wölfungen) akoby jeho preklady.

[1685] Ptol. 1. III. c. 5. Rursus Venedici reliquum juxta oceanum habitant Veltae (Oύέλται).

[1686] Doklady na to netreba uvádzať: väčší počet sem patriacich svedectiev je zaradený v Pertz Mon. Germ. hist. T. I. II.

[1687] Venant. Fortun. IX. 1. v. 73. Pozri nižšie pozn. 81.

[1688] Beda Hist. eccl. 1. V. c. 12. Neskoršie svedectvá pozri nižšie č. 5, pozn. 87.

[1689] Mone 1. c. Lappenberg Gesch. v. Engl. 122, 243.

[1690] Luc. David Preuss. Chronik. Kön. 1812. I. 73. Pomezo… fieng einen Jamer an mit dem Fürsten von Welida, ietzundt, wie man sich duncken lässt, Pommern. Porov. Kanngiess. 286.

[1691] Leuber 1614. Sagitt. I. 182. Böhmer Reg. a. h. a.

[1692] Kosegarten Pomm. u. Rüg. Geschichtsdenk. B. I.

[1693] Lünig XVII. 80. Raumer Reg. a. 946. Leutsch M. Gero str. 179. Niektorí chybne čítali Woftze.

[1694] Vilkinasaga c. 58. V škand. preklade Valzborg. Škand. borg, stnem. puruc, purc, nnem. burg. Teda Valzborg, Waltzburg, Veletský hrad.

[1695] Riedel Mark. Brandenb. I. 259, 267. Stnem. wude znamená les. Teda Welzenwude je Veletský les.

[1696] Raumer Landbuch d. Neumark. Berl. 1837. 4. Höfer Zeitschr. f. Archivkunde B. II. H. I. p. 114. Terra Wilseneborch cum munitionibus ejusdem.

[1697] Riedel M. B. I. 467.

[1698] Sem patrí aj meno kláštora Wilten blízko Innsbrucku (Weltenburg v list. 1040). Jeho postavenie pripisovala ľudová povesť obrovi Haymonovi [zomrel 878], o čom vyšla zvláštna báseň r. 1571. Mone Unters. z. Gesch. d. Heldens. 288.

[1699] A. G. Masch Beitr. z. Erläut. d. obodr. Alterth. Schwer. 1744. 4. str. 85. Masch pokladá slovo wilda za skomolené slovanské slovo veľký!

[1700] Müller Sagenbibl. II. 97 — 103. W. Grimm D. Heldens. 35.

[1701] J. Grimm D. Mythol. 220. Anh. XXIII. Ten istý Gramm. I. 246. W. Grimm D. Held. 16.

[1702] J. Grimm 1. c. Ten istý Gramm. I. 233, 246. W. Grimm D. Held. 11 — 15.

[1703] W. Grimm D. Held. 16, 178 a i. Porov. J. Grimm D. Mythol. 220. Anh. XXIII.

[1704] W. Grimm D. Held. 265 — 266. Var. Latiwald, Lutuwald, Luruwald.

[1705] W. Grimm D. Held. 16, 148, 280. Nie je jasné, či meno slávneho kováča a rieka Welinta v germánskych povestiach súvisí s menom našich Veletov. Podľa báje bol rodu a pôvodu čudského. Po škand. sa nazýva Völundr, ags. Veland, stnem. Wiolant, strnem. Wielant, v povesti Wilkinasaga Welint. O ňom pozri J. Grimm D. Myth. 221, 250. Ten istý Gramm. I. 230. II. 342. W. Grimm D. Held. v registri pod slovom Wieland.

[1706] W. Grimm D. Held. 162, 187. Na prvý pohľad je jasné, že u Nemcov bola kedysi rozšírená zvláštna povesť o príchode Veletov.

[1707] Notker Labeo ap. Pertz II. 138. n.75. Saxo Gramm. 1. VI. p. 105. 1. VIII. p. 152. Vetus Scholiasta in Ad. Brem. c. 228. — Glaber Radulf 1. IV. c. 8. (Wachter Heinskringla I. CXXXVII) menuje Luticov, nie Veletov.

[1708] Doklady zo starších analistov pozri v Pertzovej zbierke Mon. Germ. hist. T. I. II. Porov. vyššie pozn. 5, 6, 9.

[1709] Rostov. Let. u Karamz. V. B. pozn. 107. Sof. Vrem. izd. Stroj. II. 187, 363, 368. Staršia zmienka, totiž z r. 1352, je v Ist. Ross. Ijerarch. VI. 474.

[1710] Podrob. Ljet ot nač. Ross. S. P. 1798. I. 11. (Evgenij) Razg. o drevn. Novgor. M. 1808. 4. str. 7 — 8. Kalajdovič O posadn. Novgor. 1820. 4. str. 51.

[1711] Chodakowski O Słow. przed chrześc. Krak. 1835, str. 50.

[1712] Polohu Volotova i usadlosti na ňom pozri na mape u Muraviova Izsljed. o drevn. Nov. 1828. 4.

[1713] Sobran. gosud. gram. I. 203, col 2, 369, col. 2, 396, col. I, IV. 507, col. 1.

[1714] Drevn. ross. Idrograf. izd. Novikov. S. P. 1773. 8, str. 43, 120, 175.

[1715] Aleksejev Slov. cerk. s. v. Volot et Ispolin.

[1716] M. Popov Opis slav. basnosl. S. P. 1768. 12. M. Č. (Čulkov) Abevega rusk. sujeverij. M. 1786, str. 69. Voloty, sii strašilišča byli velikany i značili u Slavian to že, čto u Grekov giganty, im prinosili žertvy. Z nich čerpal Kajsarov Vers. e. slaw. Myth. 1804. str. 117.

[1717] L. Maksimovič i A. Ščekatov Geogr. slov. ross. gos. M. 1801. 4. Voloty. Nekotoryje ljetopiscy (ktorí a kde?) objavľajut, čto v drevnije vremena okolo Vologdy i Kubenskago… prežde prosveščenija kreščenijem obitali narody, sim imenem nazyvavšije sja potomu, čto počitali za bogov Volotov, velikonov tožc značuščich, čto u Grekov i Latin giganty, koim i žertvy prinosili.

[1718] P. Alexejev Cerkovn. Slov. izd. 4. 1817. č. I. str. 164. Volot tože čto ispolin, velikan. Alfav. rukop. str. 110. Ispolin greč. gigant, po ruski perevodit sja velikan, po starinnomu volot.

[1719] Ph. Reiff. Diction. Russe — Français. 1835. T. I. p. 89. Velikan et sl. Velet, ou Volot, sm., géant.

[1720] Väčšinu týchto mien mi poskytol M. P. Pogodin z pozostalosti Chodakowského. Nepochybujem, že úplné topografické repertórium Ruska, ktoré doteraz chýba, nám ich poskytne ešte omnoho viac.

[1721] Heidemann Top. W. Buch d. Preuus. Mon. 1936. 8. A nesúvisí Weltewizt v medziborskom kraji s Veletovicmi?

[1722] Vater Sprache d. alt. Preuss. str. 146. n. 52.

[1723] V rukopisnom prípisku ku Specul. Saxon. ed. 1490. „Wuczschken freye Leute von Zcol.“ V kláštornej registrarúre z 15. stor. „Wutzkern.“ Pozri Haltaus Gloss. med. aevi p. 2140 — 42, kde je tento výklad: Rustici Slavi, manumissi seu liberti, a vectigalibus et tributis generalibus immunes. (Ale witschacz, dluž. wićaź, Freibauer, wićastwo, Freigut, tamže, má význam víťaz.) Porov. Grimm, Rechtsalt. 323.

[1724] Dobrovský Slovanka I. 26.

[1725] Riedl M. Brand. I. 225. Heidemann s. v. Wolkow et Wulkow. Kde ležala župa Vilkasinus, o ktorej je zmienka v list. 821? Podobne nemôžem určiť ani polohu viesky Chadisvolze v Brandenbursku, spomínanej v list. 1157 (Raumer I. 209, nr. 1253).

[1726] Höfer Zeitschr. f. Archivk. B. II. H. I. S. 114. Kosegarten Pomm. Gesch.-Denk. B. I. Mone Ueb. Wilzen v Anfz. f. M. — A. 1834. O vsi Wulfshagen pri ktorej bol vlčí kopec aj mohyly, pozri Masch Beitr. 126.

[1727] O nej pozri Müller Sagabibl. II. 311, 312. W. Grimm Held. 175 nasl. Mone Ueb. Wilzen § 11. Grimm kladie jej vznik na koniec 13. stor. Pôvodne vznikla v Nemciach, v dolnom Sasku, ale skoro bola preložená do škandinávskych jazykov.

[1728] Wilkinasaga tlmočí síce slovo Wilkinaland na jednom mieste, kap. 45, ako Svithiod a Gautland, ale každý ľahko zistí, že je to neskorší škand. prílepok, nezhodujúci sa s ostatnou osnovou báje, v ktorej sa na mnohých iných miestach Wilkinaland dáva do protikladu so Švédskom a Gotlandom. Porov. Mone Ueb. Wilzen § 11.

[1729] Je pozoruhodné, že u českého ľudu sa ruská volotovka nazýva vlčí al. hrobový kopec, mohyla. Anton Vers. üb. Slaw. 136. U Lotyšov sa mohyly nazývajú Milzengi kappi, t.j. obrovské kopce, pôvodne milčianske kopce. A teda všetky tri mená národov, Veleti, Milčania a Vlčkovia, prešli z histórie do báje.

[1730] Pozri prílohu č. XIX. Lendizi habent civitates XCVIII.

[1731] Sem prislúchajúce doklady poskytuje Raumerova zbierka Reg. Brand. I. Nestor izd. Timk. str. 2, 3. Kosm. p. 36. U Mart. Galla p. 15, 37 sa národ i zem chybne nazýva Selencia al. Seleucia m. Leiticia. Porov. § 38, č. 6, pozn. 67.

[1732] Helm. 1. I. c. 2. Hi quator populi a fortitudine Wilzi sive Lutici appelantur.

[1733] Napr. Kosmas „durissima gens Luticensis“, Gallus „ferocissima natio Selencia“ atď. V starofrancúzskej hrdinskej básni z 12. stor., lotrinskom Veríne, je opakovaná zmienka o Luticoch. Le roi Charboncle du regne de Liutis. Esclavon et Lutis. Mone Unters. 250, 265, 274. Iní to vzťahujú na Lotyšov a Litvanov.

[1734] Reiff vo svojom Dict. Russe-Français uvádza síce formu Velet, ale bez dokladu prameňa. Vostokov mi oznámil, že ju v ruských spisoch zatiaľ nenašiel, pozná ale Volot.

[1735] V rkp. 9. — 10. stor. sa v menách píše b miesto v, a naopak v miesto b: napr. Bethenci, Bethenici, t. j. Vetníci, Benden m. Venden, Becelin m. Veselin, a zasa Vulgares, Vulgarii m. Bulgares, Bulgarii atď. Takisto nachádzame napísané Havola i Habola, Warnavi i Warnabi atď.

[1736] Tak i Reiff vo svojom etymol. slovníku. Nie je chyba, že miesto velij sa nikde nenájde volij (prirodzene bolij, major, melior), máme predsa nielen velím a volím, ale aj Velyňania a Volyňania, Wolin a Wieluń. Nest. izd. Timk. str. 6, 7, 102. Schlöz. Nest. II. 105, 121. Sof. Vrem. I. 6, 7, 20.

[1737] V bulharskom rkp., tiež v pergam. srbskom rkp. z r. 1389, v preklade Geogia Hamartola sa stále píše вельмѫжиѥвелии мѫжь, srb. вельмоужиѥ, t. j. velmuží, čo potvrdzuje, že je to odvodené od muž.; porov. dobrý muž, lichý muž v najstarších ruských pamiatkach. Podobne miesto рѫчка ručka (situla) hovoria Slováci ročka.

[1738] Stnem. v sing. Wilt, v plur. Wilti, neskôr Wilz, Wilzi, strnem. Wilze, plur. Wilzen, angs. Vylt, plur. Vylte.

[1739] O tejto zmene pôvodného t na z, tz, ss pozri Grimm Gr. I. 150 — 156, a čo sa týka mena Chatti = Hassi porov. Mone Ueb. Wilzen § 1, nr. 4.

[1740] Svedčí o tom Einhard hovoriac: Propria lingua Veletabi, francica autem Wiltzi vocantur. A inde: Nostra consuetudine Wilzi… dicuntur. Teda za jeho čias v tom mene už neznelo t, ale tz, z.

[1741] Je ťažké určiť, či sa formy Wilci, Wilzi, Wilzzi majú čítať podľa českého spôsobu písania Vilsi alebo Vilci. Starí Nemci písavali najmä v menách c a z, zz miesto s, ss, napr. Gauciobertus = Gossbert. Grimm Gr. I. 156. Naproti tomu spôsob písania Wiltzi u Einharda, v ann. Bert. Woltze v list. 946, Waltzborg v povesti Wilkina káže čítať Vilci. Podľa nárečových rozdielov bola snáď možná dvojaká výslovnosť. Rovnako meno pruského besa, Pelvita (čes. Plivník), ktoré si Nemci prisvojili, sa písalo ako pilwiht, belewitt, pilwitz, bilwiz, péilwis, pilbis i bilwitz, teda t, z, s, tz skoro ako v slove Wilt. Grimm D. Myth. 265 nasl.

[1742] W. Grimm Held. 16, 148, 280.

[1743] Tatiščev I. 270, pozn. 48, 392. Naproti tomu Klaproth porovnáva gruz. a perz. kurd (acer, fortis). Asia polygl. 75 — 82.

[1744] Du Cange Gloss. s. v. Vargus. Grimm Rechtsalt. 396, 733. Porov. tiež § 10, pozn. 57, a pridaj, že Pomorci poľ. Boleslava III. pre udatnosť nazvali „vlčím synom“. M. Gall. 171. Narusz. V. 147.

[1745] Píše sa veľmi rozmanite, napr. Luticenses, Luticii, Leuticii, Leutici, Luitici, Luidizi, Luttizi, u Zemep. Bavor. Lendizi atď. U Galla sa národ i zem mylne nazýva Selencia (v iných vyd. Seleucia) miesto Leuticia. Pozri § 38, č. 6, pozn. 67. V chron. Mont. ser. a. 1179 Sclavi Lithewizen. Nestor písal Lutiči i Lutici, a nie Ljutiči, čo je prekvapujúce. Napokon slov. lut, ljut (ferox) a litov. lutas (leo) určite pochádzajú z jedného koreňa.

[1746] Napr. Valslönguvald inak Lativald, t. j. lotyšský č. litovský les. Wilkinaland v blízkosti ruských Slován pod kráľom Waldemarom (Vladimírom). Starkather bojujúci s Veletom v Poľsku atď. Treba si pamätať, ako sme už uviedli, že Nemci mali zvláštnu, teraz stratenú povesť o príchode Veletov z cudziny do Germánie.

[1747] Mesto Vilno sa u Nemcov v Estónsku, Livónsku, Kurónsku a Prusoch nazýva Wilda. Toto meno určite znamená to čo Wuilda-burg, veletský hrad, ako Winetha venetský č. slovanský hrad. Západní, pomorskí Veleti sa u týchto Nemcov volali Welida (pozri č. 3, pozn. 13), Baltské more Wildamor (č. 3, pozn. 25), čo tiež súhlasí. Je pravdepodobné, že r. 1185, keď sa Nemci osadili na kuronskom a livonskom pomorí, bolo ešte meno Veletov v oblasti Vilna známe. Bájkou sa zdá byť mienka, že by Vilno bol r. 1320 založil Gedimin, ako to podľa povesti rozpráva Kojalovič; možno ho len obnovil. Nakoniec pamiatku Veletov v mene mesta Wilda sledoval už Reichard v Herthe XI. 3. nasl.

[1748] Slovo mir u Staroslovanov, podobne ako u Staronemcov Friede, zamenalo to, čo svet, územie, krajina, napr. v Ruskej pravde „vo svoj mir“, t. j. do svojej krajiny atď. Odtiaľ je cyr. ves-mir (mundus), srbská župa Lugomira atď. Usudzujem, že ruské rieky a mestá Sudimira, Ušomira, Žitomir a iné nepochádzajú z osobných mien, ale buďto od všeobecných, alebo od národných, zložených so slovom mir (svet).

[1749] Tacit. Germ. c. 46.

[1750] Iul. Cap. in Marco c. 11. Porov. § 18, č. 4, § 43, č. 2.

[1751] Zručnosť Slovanov v moreplavbe a ich náchylnosť k morskému lúpežníctvu možno v histórii pozorovať už veľmi skoro. V 6. stor. stavali Avarom a neskôr Grékom koráby; v 7. — 10. stor. lúpili na Gréckom a Adriatickom mori (Sklavisiani, Neretčania).

[1752] Adam Brém. 1. IV. c. 45, p. 59. Helm. 1. II. c. 13, § 7, p. 238. Hovoria síce o neskorších časoch, ale možno to vzťahovať aj na dávnejšie časy.

[1753] Notker Labeo o nich zapísal toto: Aber Vuelitabi, die in Germania sizzent, tie uuir Vuílze héizen, die ne scáment sih nicht ze chedenne, daz sie iro parentes mit merem réhte ézen súlín danne die unúrme. Pertz M. G. h. II. 138. n. 75. Porov. Grimm Rechtsalt. 488, tiež Dobrovského poznámku o tom v Pertz Archiv Bd. V. S. 661. „Solchen Berichten ist nicht immer zu trauen.“ Isteže: povesť a báj nie je dejepis, sú to dve celkom odlišné oblasti. S Notkerom súhlasí Reinmar Zweterský. Pozri Mone Ueb. Wilzen § 1. nr. 1. I Tanhuser hudie posmešne: Die Wilzen sind geborn daher von Tenebrie. Man. S. II. 63. Glaber Radulf, nazývajúc ich Luticmi, o nich hovorí (1. IV. c. 8): Die Lutizen, eine Völkerschaft, grausamer als die übrigen wildesten im Norden, und ein barbarisches Volk, wilder als alle Grausamkeit (Wachter Heimskringla I. CLXXXVII.) Starý scholastik na Ad. Brém. c. 228 poznamenal toto: Qui (Alani) lingua eorum Wilzi dicuntur, crudelissimi ambrones, quos poeta Gelanos vocat.

[1754] V týchto troch posledných je bohatiersky meč poctený menom Walsung, Welsung, Wilssung, t. j. veletský.

[1755] Venant. Fortun. Poem. 1. IX. c. 1. v. 73 Quem Geta, Vasco tremunt, Danus, Euthio (al. Estio), Saxo, Britannus, Cum patre (Chlotario I) quos acie te (Chilpericum Suession.) domitasse patet; Terror et extremis Frisonibus atque Suevis etc. Je nepochopiteľné, aké mizerné sú doterajšie výklady tohto miesta: pri Eutioch mysleli niektorí na Čechov a polabských Srbov!

[1756] Litvania sa u stredovekých letopiscov, Galla, Kadłubka a iných často nazývajú Getae. Pozri § 38, č. 1, pozn. 9. Je možné, že vtedy, keď sa spojili s Veletmi, sa po mori dostávali až k brehom Belgie a tam sa v bojoch stretali s Frankmi. Už vyššie § 19, pozn. 71 sme tušili, že Letovia v Galii neboli neznámi Litvanom a Lotyšom (Leitis).

[1757] Škand. národ Gautar, ags. Geátas, o ktorom hovorí Prokop (Γατί), sa celkom odlišuje od Gótov, ktorých meno znelo gót. Gutans, škand. Gotar, stnem. Kuzun, gr. Γότδι. Pozri Grimm Myth. 10. 131. 219. Gött. Anz. 1828. 553.

[1758] Beda píše Juti: škand. iotr, pl. iotar, iötunn, pl. iötnar (gigas) ags. ëot, ëoten, pl. ëotenas atď. je vlastne to isté meno čo Juti, iba ľudom prenesené na obrov. Grimm Myth. 296 — 297. Forma Euthio m. Juthio sa blíži k ags. Eot. Beowulf ed. Conybeare 94. 103. Títo Jutovia sa spomínajú medzi Frankmi pokorenými národmi aj v liste austrazijského kráľa Theudeberta I. [534 — 548] alebo podľa iných II. [596 — 612] Justiniánovi, v ktorom sa ich meno píše Eucii, u Du Chesne I. 862. Bouquet IV. 59. n. 16. Porov. Mascov Gesch. d. Teutsch. II. 22. n. 5. Leutsch M. Gero 48. (Austrázia = východná časť Franskej ríše.)

[1759] Leutsch M. Gero 179.

[1760] Pertz Mon. Germ. hist. T. I. II. Ind. s. h. v.

[1761] Bedae Hist. eccl. 1. V. c. 12. Donavit autem ei (t. sv. Willibrordovi) Pipinus locum cathedrae episcopalis in castello suo illustri, quod antiquo gentium illarum vocabulo Wiltaburg, id est oppidum Wiltorum, lingua autem gallica Trajectum (al. Trechtum) vocatur.

[1762] Tak napr. v Anon. cronic. de Trajecto et Holland, písanej okolo r. 1477, v Matthaei Veter. aevi analect. Hagae 1738. 8. T. V. sú časté zmienky o Viltoch a Slovanoch vo Frízsku a na okolí Utrechtu, napr. p. 303. Slavi in Frisia seu Hollandia (vraj vyhnaní z Británie opanovali Holandsko)… quidam profecti sunt… ad partem inferiorem Gelriae, qui populus tunc vocatus est de Wilten… Ad istos Slavos et Wilten… pugnavit cum Slavis et Wilten. p. 305. Slavi et Wilti… Wilti illi de aquilonari Hollandia et Slavi… Frisones, Wiltones et Saxones… castrum Wiltenburg (nižšie Wiltanburch i Wiltenburch). A. 416 Saxones cum Slavis profecti sunt in Britanniam. p. 306. Frisones et Saxones et Wilti (ich kniežatá Lemmen a Dibbaut). p. 307. A. 626 Slavi vel Hollandini et Wilci… A. 641. Frisones et Slavos et Wiltos. p. 308. A. 688 Slavoniam vel Hollandiam. p. 310. A. 690 Antiquum Slavenburch, quae nunc Vlaerdingen est… Frisiam et Slaviam. p. 313. A. 752 Descederunt per Slaviam (všetko to o Holandsku). Podobné zmienky sa nachádzajú v kronike Gerarda Lecerva (Gonda) 1478, v histórii Eggerika Beningu [zomr. 1562] Chronyk van Ostfrieslandt v Matth. ed. 1698. t. 4. Iné pramene spomína Seger v svojom pojednaní v Act. Soc. Jablon. 1772. p. 169 — 174. § XVII. Jac. Eyndius in chron. Zelandiae p. 126 adducit laudatque versiculos de Wiltis ex chronico rhythmico annos, au ait, antea quam ipse scribebat (scripsit 1634) fere trecentos hollandica lingua composito, quibus auctor Saxones in Wiltorum nomen transiisse innuerit. (Je to snáď „Altfriesische Reimchronik“, vytlačená z rkp. 15. stor. vo „Schriften d. Fries. Ges. für Gesch. Alt.-u. Sprachkunde“ 1836?) Et is ipse Eyndius, et ante eum Jo. de Beca can. Ultraj. in chr. ad a. 1345 continuato, Gulielmus Heda praep. Arnhem, in hist. a Suffrido Petri cum app. ad a. 1574 publicata, Jo. Gerbrandus a Leida, Renerus Snoius, Vralius aliique permulti Wiltorum antiqua domicilia in Batavia docuerunt.

[1763] Prvým bol Alting v Descr. agri Batavi et Frisii, 1690 p. 205, 207, ktorý prebývanie Veletov v Batávii vyhlásil za bájku. N. G. van. Kampen Gesch. d. Nied. Hamb. 1831. 8. I. 58, 68 o tej veci trocha pochybuje.

[1764] Binterim Dipl. cod. I. 123.

[1765] Neviem, či Cracus alebo Crocus (pozri § 37, pozn. 20), vandalský kráľ v 3. stor., o ktorom rozpráva Greg. Tur. I. 31 a i. letop., môže byť spájaný s batavskými Veletmi. U Greg. sa nazýva rex Alemannorum, u ostatných rex Vandalorum. Aimoin III. 1. Acta SS. ad 27. Sept. p. 409. Mabillon De re dipl. 366. Collect. hist. chron. [780] 1. III. ap. Canisium T. II. p. 191.

[1766] O Veletoch a batavských Slovanoch porov. A. Matthaei Vet. aevi an. Lugd. B. 1698. 8., ed. Hag. 1738. 8. t. 5. J. Th. Seger De Slavis v Act. Soc. Jablon. a. 1771. Lips. 1772. p. 169 — 174. § XVII. N. G. van Kampen Gesch. d. Nied. Hamb. 1831. I. 58, 68. Mone Ueb. Wilzen § 7.

[1767] O tejto veci, ako tvrdí Bandtkie, sa už písala samostatná rozprava, ale ja ju nepoznám.

[1768] Podľa Cron. de Trajecto Veleti a Slovania prišli do Frízie z Anglicka. Mone (Ueb. Wilzen § 7) bez rozpakov vydáva Wiltov v Anglicku za Veletov. Novší spisovatelia angl. histórie, Sprengel, Lappenberg, hovoriac bez doloženia prameňov o kraji Wiltsaeten, meste Wiltun, ľude Wiltunisc atď., národnosť obyvateľstva nespomínajú.

[1769] Pozri prílohu č. XIX. Vuilci, in qua civitates XCV et regiones IV.

[1770] Helm. 1. I. c. 2.

[1771] Witik. 1. III. Z toho, že vtedy pomáhali Nemcom proti Luticom, ešte nevychodí, že by neboli s Luticmi z toho istého kmeňa. Zanedlho potom medzi sebou vzájomne bojovali aj Kyšania, Črezpeňania, Dolenci a Ratari, a Nemcov prizývali proti svojim bratom. Ak niekedy vypuknú sváry medzi príbuznými, bývajú vždy najzúrivejšie.

[1772] Doklady pozri u Raumera I. a porov. Ledebur Archiv V. 331. Už vyššie sme spomenuli, že list. cisára Lothara 844, v ktorej je zapísané Rugacensis insula korbejského kláštora, pochádza z 12. — 13. stor.

[1773] Ad. Brem. 1. IV. c. 45. Altera (insula) est contra Wilsos posita, quam Rani vel Runi possident, fortissima Sclavorum gens, extra quorum sententiam de publicis rebus niohil agi lex est, ita illi metuuntur propter familiaritatem deorum vel potius daemonum, quos majori cultu ceteris venerantur. To isté opakuje Helm. 1. I. c. 2. p. 6. Rani qui et Rugiani, s dodatkom, qui soli habent regem. L: I. c. 6. p. 21. Rani sive Rugiani. L. I. c. 36. p. 90. Exercitus Rugianorum sive Ranorum. Rani qui ab aliis Runi appelantur. Wibald. ep. a. 1149 ap. Martene Durand Coll. II: 309. Regio quae a Teutonicis Rujana, a Sclavis Rana dicitur. Porov. Ledeb. Arch. V. 342. Raumer Reg. I. 190. no. 1112. Ruja, Runi je skrátené miesto Rujana, Rujani. Cont. Reginon. a. 959, 962, 966. (Pertz I. meno Rugi omylom dáva Rusom.)

[1774] Ako príklad nezmyselného výkladu mien, častého u starších spisovateľov, i na výstrahu neskúsených tu možno uviesť, že poľskí letopisci Kadłubek a Boguchwał meno Ranov odvodzujú od raň! (Item Rań seu Rana dicitur ex eo, quia semper in conflictu hostium vociferare solebant rań, rań, id est vulnera, vulnera!) V škand. bájosloví sa bohyňa mora nazýva Ran. V Rusku je rieka Ranova v Dr. Idrogr. 135, tamže aj rieka Ruja a mesto Rugodev t. j. Narva (porov. Rugigard?) Sobr. gosud. gram. a Muchanov Sbornik Index.

[1775] Škand. Arkún v Jómsvíkíngasaga, Arkon u Sax. Gramm. Rozsiahly opis u Sax. Gr. 1. XIV. p. 319.

[1776] Rinvit v Jómsvíkíngasaga, miesto Ranvit, Ranovit. Rugiaevithus u Sax. Gramm.

[1777] Ledeb. Arch. V. 331. Pischon Tafeln II. 45. Gebh. Gesch. d. Wend. II. 1.

[1778] Raumer Reg. I. 36. no. 154. Ledeb. Arch. XI, 31.

[1779] Witik. 1. III. ed. Meib. 660. Ann. Saxo. Porov. Leutsch M. G. 123. Raumer Reg. I. 48. no. 221, 222.

[1780] Ad. Brem. 1. II, c. 11. Liubuzzi, Wilini et Stoderani. Helm. 1. I. c. 2. p. 6. Leubuzi et Wilini, Stoderani cum multis aliis.

[1781] Gerken Fragm. March. V. 152. Gebh. I. 119. Pisch. II. 44. Raum. M. Brand. 10. Kanng. G. Pomm. 24.

[1782] Porov. Leutsch M. Gero 123.

[1783] Dreger p. 84. In prov. Volin circa Drammyn.

[1784] Dreger p. 529.

[1785] Ledebur Archiv XI. 31.

[1786] Príbehy tejto dobrodružnej obce podrobne rozpráva Kanngiesser 49 — 124, ale treba mať na pamäti, že pramene, z ktorých čerpal, sú hmlisté dánske a škandinávske povesti.

[1787] Lübech Bericht vom L. 1587. Rango Pomer. dipl. 297.

[1788] Rumohr Samml. f. Kunst u. Histor. Hamb. 1816. 8. S. 43 — 93. Niekoľko rozpráv je v Haken Pomm. Provinzialbl. B. V. St. 1. Z nich samostatne vyšli: D. K. Lewezow Ein. Bemerk. üb. d. Entst. d. Handelsst. Wineta. Stettin 1823. 8. Porov. Ledeb. Arch. I. 185. Tieto práce vyvracajú pochybnosti a výmysly Brehmera (Entdeck. II. 192) a Kanngiessera (G. v. Pomm. 68).

[1789] Hlavnými prameňmi sú Ad. Brem. 1. II. c. 12. Helm. 1. I. c. 2, p. 5, c. 15, p. 47. To isté mesto, ktoré sa u Adama volá Julinum, nazýva Helmold Vinneta, Winneta. U Adama sa dvakrát uvádza Julinum (Wolin) a raz Juminem (v rkp. i Jumnem) civitatem, t. j. Jomsborg, Jymneborg, jeden z volinských hradov. Namiesto Winneta sa v Inc. auct. chron. slav. (výpis z Helmolda) ap. Lindenbrog p. 189 píše chybne Lunneta! To, že Julin a Welin je jedno a to isté, dosviedča Kadłubek: Julin quae nunc Lublin (čítaj Velin) nuncupatur. Kadl. 1. I. ep. 16. p. 623. Ossolin. Kadl. v. Linde 559. Že K. písal Velin, a nie Lublin, je zrejmé z jeho vypisovača Boguchwała, kde sa to miesto uvádza ako (ap. Somm. 22) Julin quod nunc Welin dicitur. To isté vysvitá z list. pápeža Innoc. z r. 1140, v ktorej sa sídlo biskupstva výslovne nazýva civitas Wollinensis. Raumer Reg. I. 171. no. 992. Tým sa vysvetľuje, prečo sa toto mesto v popise radných pánov mesta Lubeku (Bukovca) v 12. 13. stor. niekedy nazýva Jülin, inokedy Wollin, potom zasa Winneta. Porov. Kanng. G. Pomm. 72. Westphalen Mon. in. III. 632. — Kranz, II. 19 vypisuje Helmolda I. 2. vo výroku: deinde venitur ad Circipanos et Kycinos, quos a Tholenzis et Rhederis separat flumen Panis et civitas Dimine, miesto slova Dimine veľmi chybne napísal Wineta, čo Kanngiessera pomýlilo a Dymin vydával za Winetu. Kanng. G. Pomm. 70 — 74.

[1790] Thunmann Unt. üb. nord. Völk. 37. Vynechávame nechutné, hoci staré bájky o Juline, ktorý založil Július Caesar.

[1791] Napr. „Groninche quod dicitur Wenethen“ v starých zápisoch z r. 936 u Raumera I. 30. no. 126. Teda dvojaké meno jedného miesta, práve tak ako Wolin a Wineta. Winethahusum (domov Vendov) r. 937, 1022, 1062. Winethe v list. 1022, 1064. Wimetheburch (Winnetheburch) 1179 atď.

[1792] Doklady o hrade Jomsborg a kraji Jumne, Jumno, Jumpne, Jume, Jome zo škand. povestí pozri u Kanng. 64 — 81. Najstarším prameňom je Ad. Brem. 1. II. c. 12. civitas Jumne. Vo Voline boli vraj tri rozličné hrady (pevnosti) z ktorých jeden sa nazýval Jomsborg. Hynnisborg má Sveno-Agonis u Langebeka I. 51. Porov. Thunmann Unt. üb. nord. Völk. 131. Gebh. I. 47. Waltzborg vo Vilkinsaga c. 58.

[1793] Ad. Brem. 1. II. c. 12. Čo by mali v jeho ďalšej správe znamenať výrazy olla Vulcani, graccus ignis a Neptunus triplicis naturae, o tom napísali učení vykladači už celé rozpravy, ale ani tak nedosiahli istotu. Schwartz De olla Vulcani Julini. Gryph. 1745. J. Asmussen De Font. Ad. Brem. Kiliae 1834. 4. p. 43.

[1794] Porov. Kanng. G. Pomm. 604, 662, 687, 714, 809 a i.

[1795] Helm. 1. I. c. 2. p. 5.

[1796] Porov. list. 1159, 1168, 1184, 1188, 1194, 1216, u Dregera p. 5, 7, 33, 50, 56, 83.

[1797] Ledebur Archiv XI. 30.

[1798] Doklady pozri v Raumer Reg. Br. T. I.

[1799] Ad. Brem. 1. I. c. 10. III. 21. 24. Helm. 1. I. c. 2, 21. Adam hovorí: Circipani citra Panim, a Helmold: cis Panim i circa Panim.

[1800] Správne to meno tlmočili už iní, napr. Girtler v M. Galli Chron. ed. Bandtkie p. XIII.

[1801] Pischon II. 45. Kanngiess. 161. Gebh. I. 10.

[1802] Ad. Brem. I. 10. III. 21, 24. Helm. 1. I. c. 2, 21.

[1803] Doklady pozri u Raumera Reg. Brand. I. V doberanskom nekrológu ok. 1337 (v Lisch. Jahrb. d. mekl. Vereins Bd. I. 131) je napísané „Cusssinorum et Kissinorum rex, Cuscinorum et Kissinorum princeps“, tiež iba Kissinorum alebo Cisinorum. Je to správne?

[1804] V popise národov z bulharského rkp. čítame „Chizin vjeverica“ (príl. XXVI), určite rozdielny národ od týchto severných Chyžanov. Sú to Chuzi, Uzi? Alebo snáď slovanská vetva niekde na juhu? V ruských letop. (Sof. Vrem. I. 229) r. 1222 spomínané meno mesta Kjes v Estónoch sem nepatrí. V Brandenbursku a Prusoch až podnes Kietze znamená rybárska chalupa, Kietzer rybár a Kietz rybárska osada (Adelung s. h. v.) od slovanského chyža, č. od kot, kotec? O týchto slovanských rybároch, zvaných Kietzer, obšírne a presvedčivo píše Riedel M. Brand. II. 32 — 33, 264 — 269.

[1805] Pischon II. 45. Kanngiess. 161. Gebh. I. 103.

[1806] Ad. Brem. 1. I. c. 10. III. 24.

[1807] Helm. 1. I. c. 2, 21.

[1808] Doklady pozri u Raumera Reg. I.

[1809] Pischon II. 45. Kanngiesser 161. Gebhardi I. 109. Leutsch M. Gero 178. Ledebur Archiv XI. 30. Raumer Churm. Brand. 6.

[1810] Pischon II. 44.

[1811] Raumer Churm. Brand. 5.

[1812] Helm. 1. I. c. 21 hovorí: Riaduros sive Tholenzos, ale vyššie 1. I. c. 2. ich odlišuje. Leutsch M. Gero 9, pozn. 13.

[1813] Ad. Brem. 1. II. c. 10. 1. III. c. 24.

[1814] Helmold 1. I. c. 2, 21.

[1815] Doklady pozri u Raumera Reg. I.

[1816] Helm. 1. I. c. 16. p. 51. cf. 1. I. c. 2, 21. Dithm. 1. VI. p. 150. Ad. Brém. ed. Fabr. p. 19. Kanngiess. 168 — 172. Dithmar hovorí: Hanc (Retram) ad bellum properantes salutant, illam prospere redeuntes muneribus debitis honorant.

[1817] Aj v iných slovanských krajinách, menovite v Srbsku, sa nachádzali Ratary, v Čechách bol niekedy hrad a mestečko Rataje. Vzhľadom na formu porov. hlavne srb. -ara: solara, zvonara, pustara a i.

[1818] Pischon II. 44. Kanngs. 161. Raumer Churm. Br. 5. Gebh. I. 110 — 113. Chotibanz, inokedy Gotebant, teraz chybne Kuschwanz, miesto a jeho okolie, uprostred medzi Treptowom a Iwenakom, s niektorými južnejšie ležiacimi dedinami, t. j. Wildbergom, Wolkowom, Steinbergom, Münchhausenom. Riedel I. 435.

[1819] Iná rieka Wkra tečie v Poľsku sprava do Bugu povyše Modlina. Náslovné hlásky v a u sa v maloruskom a korutánskom jazyku striedajú, napr. vdova mrus., kor. srb. udova, a naopak ubog mrus., kor. vbog.

[1820] Leutsch 187. Zdá sa, že línia vymedzuje iba južných Ukranov, nezačleňuje severné obvody Grozvin, Štetín a Plot.

[1821] Doklady pozri u Raumera Reg. Brand. I.

[1822] Posduwlc i. e. urbs Wolfi barbarica lingua, hovorí Vita Viperti u Raumera Reg. I. 100. no. 532. Porov. Pozdzimir v Haliči, Pozdicun miesto Pozdikoň v list. Ota 1000.

[1823] Pischon II. 44. Leutsch 187. Raumer. Ch. Br. 8. Ledeb. Arch. I. 29. Kanng. 161. Riedel I. 459.

[1824] Leutsch 187. Ledebur Arch. I. 29 — 30.

[1825] Doklady pozri v Raumer Reg. I.

[1826] Gebh. II. 308. Raumer Churm. Brand. 10. Ledeb. Archiv I. 29.

[1827] Dithm. 1. IV. p. 82. Stoderania, quae Hevellim dicitur. Tak aj Chron. Quedlinb. Ztodaraniam, quam vulgo Heveldun vocant. Tiež Chron. Saxo a. 997.

[1828] Ad. Brem. 1. II. c. 11. Podľa neho Helmold 1. I. c. 2.

[1829] Cosm. p. 36. Dragomir de durissima gente Luticensi… ex provincia nomine Stodor.

[1830] Helm. 1. I. c. 37, 88.

[1831] Pozri prílohu č. XIX. Hehfeldi, qui habent civitates VIII.

[1832] Doklady pozri u Raumera Reg. I.

[1833] Raumer Chur. Brand. 9. Riedel M. Brand. I. 321 — 322. Porov. Leutsch 186, kde sú iné hranice.

[1834] Pischon II. 44. Riedel M. Br. I. 306, 321 — 322 nasl. Raumer Ch. Br. 9. Kanngiess. 162. Gebh. I. 113, 120. Leutsch 184. Lelewel Tygodnik Wileński 1816. str. 367.

[1835] Helm. 1. I. c. 37. 88. Brizani et Stoderani, qui Havelberg et Brandenburg habitant.

[1836] Pertz M. G. I. 309. Ledeb. Arch. XV. 335, 346. Brisingovia podľa Ledebura bývajú medzi župami Strupenicou a Orlou na Rode, neďaleko Rody a Lobedy.

[1837] Leutsch 178. Ledeb. Arch. XI. 29. Raumer Ch. Brand. 6. Riedel M. Br. I. 276. Iná župa Neletici v predlabských Srboch čiže v Mišne.

[1838] Lelewel Tygodn. 370. Kanngiess. 162. Lützow G. v. Mekl. I. 110. Pischon II. 44. Raumer Ch. Br. 6. Gebh. I. 119. Riedel M. Br. I. 276 predpokladá Brizani = Land Havelberg, Stoderani = Havelland.

[1839] Doklady u Raumera Reg. I.

[1840] Leutsch 184. Ledeb. Arch. I. 29. Raumer Ch. Brand. 8.

[1841] Geogr. Bav. Morizani, qui habent civitates XI. Pozri prílohu č. XIX.

[1842] Helmold I. c. 88. p. 203.

[1843] Doklady pozri u Raumera Reg. I.

[1844] Leutsch 180. Ledeb. Arch. I. 28. Raumer Ch. Brand. 10. Riedel M. Brand. I. 214. Lelewel Tyg. 358. Pischon II. 44.

[1845] Pretože úplná historická topografia Slovanstva presahuje hranice nášho prítomného spisu, nemôžeme tu podrobne hovoriť o župách Polabanov. Adam Brémsky II. 17. hovorí, že v Polabanoch bolo okolo r. 983 osemnásť žúp, ale na to sa spoliehať nemožno. O župách Srbov a Luticov píše Leutsch M. Gero 1828. Opodstatnenejší výklad treba očakávať od Ledebura, najskúsenejšieho skúmateľa stredovekého zemepisu.

[1846] Leutsch 179. Ledebur Arch. Xi. 30. Od tejto župy sa odlišuje abbatia Mezerici u Dithmara 1. VI. p. 152.

[1847] Leutsch 178. Ledeb. Arch. XI. 30. Riedel I. 277.

[1848] Leutsch 179. Ledebur XI. 30.

[1849] Ledeb. Arch. I. 73. Meno mesta Štetína, u Helmolda Stitin, v životopise sv. Ota Stetin, nemá so Sitnou nič spoločného.

[1850] Chron. slav., let. et germ., ed. princ. ap. M. Brandis Lubecae c. 1485. Fol. (ed. germ. 8.) Heruli vel Eveldi… et Doxani, Leubuzi etc. Eveldi… unde Doxani, Lebuszi u. s. w. V Lindenbr. a Fabr. vyd. chybne Boxani. Pozri F. G. Grautoff Hist. Schrift. 1836. III. 341.

[1851] Ad. Brem. 1. II. c. 11 (kde miesto Doxani treba čítať Doxam).

[1852] Leutsch 190. Ledeb. Arch. I. 32. XI. 29. Riedel M. Brand. I. 276. Raumer Ch. Brand. 11.

[1853] V Poľsku nachádzam osady Leksice, Leksino, v Srboch osobné meno Lekusić. V rus. letop. (Sof. Vrem. II., 376) je rieka Leksa, v Estonoch Loksa.

[1854] Leutsch 178. Raumer Churm. Brand. 6. Ten istý Reg. I. 31. no. 130. Ledeb. Arch. XI. 29. Riedel M: Br. I. 216.

[1855] Leutsch 189. Ledeb. Arch. I. 31. XI. 29. Riedel I. 215. Raumer Ch. Br. 6.

[1856] Leutsch 183. Ledeb. Arch. I. 28. Raumer Ch. Br. 9.

[1857] Riedel M. Br. I. 237. Ledeb. Arch. I. 191. Tu sa chybne tvrdí, že Ploni je nemecké meno.

[1858] Geogr. Bav. Nortabtrezi, ubi regio in qua sunt civitates LIII. per duces suos partitae. Pozri príloha č. XIX.

[1859] Ad. Brém. 1. II. c. 10. III. 21. Helm. 1. I. c. 2, 21, 37 etc.

[1860] Doklady pozri u Raumera Reg. Brand. I. a Pertza Mon. Germ. hist. T. I. II.

[1861] Ad. Brem. 1. II. c. 10. Obotriti qui altero nomine Reregi vocantur. L. III. c. 21. Obodriti vel Reregi. Ann. Saxo a. 952. Abodriti vel Reregi.

[1862] Ann. Fuld. et Met. a. 808. 809. ap. Pertz I. 195. 196. 354. Reric.

[1863] Pischon II. 45. Raumer Ch. Br. 5. Lützow G. v. Mekl. I. 102. Leutsch 63. Lelewel Tyg. 349. Kanngiesser 23 Gebh. 130.

[1864] Lützow G. v. Mekl. 1. 103.

[1865] Ad. Brem. 1. I. c. 10. III. 21. IV. 45. Helm. 1. I. c. 2. 12. Ann. Saxo a. 952, 967. Witik. 1. III. ap. Meibom I. 660. Selibur pracerat Waaris, Mistau Abodritis. Porov. Ledeb. Arch. XIII. 82.

[1866] Boguphal. ed. Sommersb. p. 24.

[1867] Pischon II. 45. Lützow I. 103. Gebh. I. 128.

[1868] Ad. Brem. I. IV. c. 45.

[1869] Ad. Brem. 1. II. c. 10. III. 21. Ann. Saxo a. 952. Helm. 1. I. c. 2. Arnold 1. VI. c. 9. Dipl. Henr. IV. Reg. a. 1062 Racesburg in pago Polabi.

[1870] Helm. 1. I. c. 34. p. 88. In terram Polaborum in campum qui dicitur Smilowe.

[1871] Pischon II. 45. Lützow I. 104. Gebh. I. 122.

[1872] Doklady pozri u Raumera R. B. I.

[1873] Geogr. Bav. Prope illos (Linaa), quo vocant Bethenici et Smeldingon et Morizani.

[1874] Leutsch 63. Pertz T. I. not. ad chron. Moiss. 809. Ledeb. Feldz. 185.

[1875] Pischon II. 44. Lützow I. 104. Lelewel Tyg. 356. Gebh. I. 122.

[1876] Geogr. Bav. Linaa est populus, qui habet civitates VII.

[1877] Ad. Brem. 1. II. c. 10. 1. III. c. 21.

[1878] Helm. 1. I. c. 2, 37.

[1879] Doklady pozri u Raumera R. Br. I.

[1880] Pertz M: G. T. I.

[1881] Grimm D. Gr. I. 195, napr. hraban Rabe, hleitar Leiter, hrad Rad, hlutar lauter atď.

[1882] Kraj Glin, pravda, značne vzdialený od glinskej župy, sa uvádza v list. z r. 1232, podľa ktorej sú v ňom osady Kremen a Bochzow. Riedel I. 373.

[1883] Riedel M. Br. I. 32. Wersebe Gaue 254.

[1884] Raumer Ch. Br. 6, 10. Pischon II. 44. Leutsch 178. Lützow I. 105. Ledebur XI. 30. Lelewel Tyg. 354. Gebh. I. 126. Riedel M. Br. I. 32, 276, 374.

[1885] Chron. Moissiac. a. 811. ap. Pertz I. 309. II. 259.

[1886] Geogr. Bav. Prope illis (Linaa) resident quos vocant Bethenici et Smeldingon et Morizani.

[1887] Dithm. 1. V. p. 114. In ea parte (Misnae urbis), qua satellites habitant, dicti sclavonice Vethenici, Cukesburgienses. Kukesburger inak nem. Burgwächter, speculatores, excubitores, custodes arcis vel burgi cujusdam. Ursin. not. ad h. 1. Cf. Annal. Saxo a. 1015 p. 437.

[1888] U Drevanov sa mesto nazývalo „vejka“, v ktorom k, podobne ako v iných slovách, bolo snáď ť, vejťa. S vetnik porov. litov. Vetininkas, Verweser, Statthalter.

[1889] Pertz M. G. I. 309 mylne vydáva Bethenzr za Priegnitzer. Ledebur Feldzüge 168. Lelewel Tyg. 355. Leutsch 63.

[1890] Ad. Brem. 1. II. c. 10. Ultra quos (Polabingis) Lingones sunt et Warnahi, mox habitant Chizzini. L. II. c. 21. Polabingi, item Lingones, Warnabi, Chizzini.

[1891] Helm. 1. I. c. 2.

[1892] Ann. Saxo a. 952.

[1893] Raumer R. Br. s. a. 1185, 1189. Ledebur Arch. XIII. 82 usudzuje, že sem patria i Waari, o ktorých sa zmienil Witikind 1. III.

[1894] Ledeb. Arch. XIII. 82. Pischon II. 44. Lützow I. 111. Gebh. I. 127. Leutsch 69.

[1895] Falke Tradit. Corbej p. 905. Wersebe Gaue 253. Boguchwal všeličo splieta o Drevanoch akoby Holsatoch, mysliac tým obyvateľov okolia rieky Travny. Ed. Sommersb. p. 19.

[1896] Z okolitých miest sa u týchto Slovanov Lüneburg nazýval Glejn (t. j. Glin), Salzwedel Lózdit č. Lozdi, Gartau Gorstij, Schnakenburg Godegord (t. j. Hadí hrad), Arendsee Wlazdejske, Seehausen Wunggörjungtij(?) atď.

[1897] Helm. 1. I. c. 88. Chron. Engelhus. Raumer Reg. Br. I. no. 279, 293, 389, 470, 471, 509, 1317. Ten istý Ch. Br. 23, 25. Leutsch. 162. Wersebe Colon. 461. Ten istý Gaue 146.

[1898] Raumer Reg. I. no. 614, 1189. Wersebe Colon. 474. Ledeb. Arch. IX. 291. To, že na území nazývanom Belsheim a Wischweneden bývali Slovania predtým, než boli potlačení Dánmi a Holanďanmi, je zrejmé nielen z Helmolda, ale aj z mien osád v list. z 10. — 11. stor., napr. Clenobie, Centonie, Bremetzhe, Slautiz atď.

[1899] Podľa Potockého a Adelunga (Mithr. II. 689) jazyk týchto Drevanov už dávno celkom zanikol; podľa Wersebeho (Gaue 252) a ústnych správ očitých svedkov pretrváva v niektorých dedinách zastretý až podnes.

[1900] Henning v prehovore k svojmu Drevianskemu slovníku kap. III. § 1 — 18. Porov. Dobr. Slovanka I. 6 — 7. Keyssler Reisen 1741. Bd. II. S. 1167. not. d. Wersebe Beschr. d. Gaue 252 — 255. Riedel M. Br. I. 32. nasl.

[1901] Schannat Trad. Fuld. 243. Ledebur. Arch. XV. 326. Pertz Mon. Germ. I. 418.

[1902] Doklady pozri u Raumera R. Br. I. a porov. Ledeb. Arch. XV. 326.

[1903] Geogr. Bavor. Lunsizi, civitates XXX.

[1904] Doklady pozri u Raumera R. Br. I.

[1905] Leutsch 196. Pischon II. 44. Raumer Ch. Br. 8. 11. 14. Ledeb. Arch. I. 33. Lelewel Tyg. 381. Gebh. II. 297.

[1906] Geogr. Bavor. Golensizi, civitates V.

[1907] Lelewel Tyg. 387. O Golešine hovorí Neumann Nachrichten üb. Golszen v Beitr. zur Gesch. d. Nied. Laus. 1835. 8. I. Lief.

[1908] Popis hradov zo 14. stor. u Schlöz. Nest. III. 355. Toho istého Gesch. v. Litt. 18.

[1909] Raumer R. Br. I. no. 210. Dith. 1. VI. p. 149.

[1910] Leutsch 198. Raumer Ch. Br. 14.

[1911] Leutsch 200. Raumer Ch. Br. 8. Lelewel Tyg. 386. Pischon 44. Posledný pokladá Selpulov za odnož Milčanov a umiestňuje ich na územie hornej Kvisy, okolo mesta Lubna (Lauban).

[1912] Adam. Brém. 1. I. c. 11. Liubuzzi, Wilini et Stoderani. Helm. 1. I. c. 2. Leubuzi et Wilini.

[1913] Ursinus ad Dithm. 1. VI. p. 184 nota 57. Leutsch 18, 196.

[1914] Wohlbrück Gesh. d. Bisth. Lebus. Bd. I. Riedel M. Br. I. 479. Raumer Ch. Br. 8. 14. Kanng. 24.

[1915] Geogr. Bavar. Lupiglaa, civitates XXX.

[1916] Lelewel Tyg. 385. V list. 1004 sa nazýva dnešné mesto Libehol v Lužici Luibocholiu, no to je celkom iné ako Lupoglava.

[1917] Herbestainer dominus Lupoglavae… districtus Lupoglauae, v list. r. 1434 v J. Chmel. Mater. z. östr. Gesch. Wien 1837. 4. Bd. I. B. 29. no. 9. Tamže, str. 28. no. 8. nem. Mernfels.

[1918] Dithm. 1. VI. p. 157. Luzici, Zara et Selpuli.

[1919] Ledeb. Arch. VII. 71, 72.

[1920] Leutsch 200. Ursinus ad Dithm. 1. VI. 157. n. 8. Raumer Ch. Br. 14. O kraji Sarove v Srbsku pozri nižšie č. 10.

[1921] Cosm. p. 169. Chrouati, Zlasane, Trebuoane, Boborane.

[1922] Kropf v Jahrb. d. böhm. Mus. 1831. zv. IV. str. 442 a nasl. Leutch (203) ich umiestňuje do Opavy (Troppau), Naruszewicz a Lelewel do akéhosi vymysleného mesta Drebova (tak sa vraj volal asi Zhorelec, Narusz. 3. vyd. IV. 41. kn. I. § 26. Lelew. Tyg. 384, no pokračovateľ Kosmasa však hovorí, že sa nazýval Drenov al. Drevniov, Cosm. 303), ale neodôvodnene. S menom porov. Trembowl v Poľsku.

[1923] Geogr. Bav. Milzane habent civitates XXX.

[1924] Lelewel Tyg. II. 5. Porov. § 37, pozn. 53.

[1925] Cosm. p. 170. Milcianorum termini. Cosmae Cont. a. 1131. p. 303. Castrum aedificavit in partibus Milesko (t. Milsko) juxta flumen Niza, appellavitque nomine Yzhorelik, quod antea et Drenow (var. Drzewniow) vocabatur. — Iné doklady pozri u Raumera I. a Adelunga Dir. dipl. I.

[1926] Lot. Milsengu kappi t. Milčianske kopce, nem. Riesengräber, ako čes. Vlčie kopce, od Vlčkov čiže Veletov, a na Rusi Volotovky od Veletov (pozri č. 3). Milžiny sú i miestne mená v Litve atď.

[1927] Odkiaľ čerpal náš Rozkochaný svoje „mlza fentis“ (inter monstra, ed. Hanka p. 65)? V týchto vokabulároch sú aj niektoré iné litovské slová.

[1928] Porov. slov. Spolin, Obr, Čud, Volot, Skomrach; nem. Wilt, Wils, lötun, Thurs, Ent č. Anzi, Hüne atď. Je pravdepodobné, že tak, ako bol nazvaný hrad Weltenburg v Bavoroch podľa Veletov, tak aj Miltenberg na Mohane bol nazvaný podľa Milčanov. Ľudové povesti hovoria o tom, že na jeho deviatich obrovských stĺpoch sa dodnes dajú vidieť odtlačky rúk obrov, ktorí na nich chceli stavať most cez Mohan. Deutsche Sag. no. 19. u Grimm D. Myth. 317. Usudzujem, že slovo Milte niekedy aj u Nemcov, tak ako u Litvanov, znamenalo velikána a meno hradu podmienilo vznik tejto povesti. Milte, Milse, Milze sú nem. formy slov. Milčin, Milčanin, ako Wilt, Wils, Wilz nem. formy slov. Velet. Aj v Čechách máme obce Milčin, Milčoves, Milčovice, Milčice atď.; v Poľsku v Kujavskom obvode je Milżyn a Milżynek.

[1929] Leutsch 215. Lelewel Tyg. 384. Pischon II. 44. Gebh. II. 297.

[1930] Podobne sú nazvané mestá a dediny nachádzajúce sa medzi Sálou a Labem: Zubrici, Zribenz, Zorbwech, Serebez atď.

[1931] Doklady pozri u Raumera R. Br. I. Pischon II. 44. Leutsch M. 182. Ledeb. Arch. I. 28. Riedel M. Br. I. 214.

[1932] Porov. meno Niz, Nižina, Nizovci, Nizovskaja zemľa na Rusi § 28, č. 14.

[1933] Doklady pozri u Raumera R. Br. I. Leutsch 195, ktorý predpokladá dve rozdielne župy, a to jednu na pravej, druhú na ľavej strane Labe. Pischon II. 43.

[1934] Doklady pozri u Raumera R. Br. I.

[1935] Leutsch 191. Pischon II. 43.

[1936] Sobran. Gosud. gram. I. 639. IV. 270.

[1937] Ann. Bert. cont. Prud. Trec. a. 839. ap. Pertz I. 436. Contra Sorabos qui Colodici vocantur.

[1938] Doklady pozri u Raumera R. Br. I.

[1939] Leutsch 193. Pertz M. G. h. I. 436. Pischon II. 43.

[1940] Doklady u Raumera T. I. Sittici Zemep. Bav. patria do Ruska. Pozri § 28, č. 14.

[1941] Leutsch 194. Pischon II. 45 mylne umiestňuje župu Žitici na pravý breh Labe.

[1942] Ann. Fuld ap. Pertz T. I. a. 869, 874. Sorabi et Siusli (var. Siusili). a. 877. Sclavi, qui vocantur Linones et Siusli.

[1943] Podobne sa východní Suslovia na Rusi u Snorra Sturlesona nazývajú „Syssels Geschlecht“ a ich mesto „Adalsyssel“.

[1944] Dithm. 1. III. p. 48. 1. VII. p. 230. 1. VIII. p. 258. Helm. 1. I. c. 7. p. 23. Ostatné doklady u Raumera R. Br. I.

[1945] Raumer R. Br. I. Leutsch 196.

[1946] Helm. 1. I. c. 57. p. 136. c. 64. p. 149. c. 83. p. 188. Pagus Susle. Porov. Chron. Holsat. vet. in access. hist. Leibn. p. 25.

[1947] Leutsch 193. Pischon II. 43. Lelewel II. 365.

[1948] Ledebur (Arch. VII. 36) výklad Glomači zavrhuje a toto meno spája so zvláštnou neznámou župou v okolí hornej Werry alebo medzi Werrou a Mohanom. Porov. aj vyššie § 43, pozn. 41.

[1949] Geogr. Bav. Juxta illos (Serbos) sunt quos vocant Talaminzi, qui habent civitates XIIII.

[1950] Dithm. 1. I. p. 4. I. V. p. 129.

[1951] Raumer R. Br. I. Leutsch 212.

[1952] Dithm. 1. I. p. 4. Provincia, quam nos teutonice Delemenci vocamus, Sclavi autem Glomaci appellant. Hneď nižšie: Glomuzi est fons etc. A 1. V. p. 129. Pagus qui Zlomizi (oprav Hlomizi, Glomizi) dicitur. V list. cis. Ota II. 981 Dalminize seu Zlomekia (oprav Hlomekia, Glomekia).

[1953] V nem. jazyku Glommenelf je veľká rieku v Nórsku, Glommi sú snáď národ na nej žijúci v Song of the Traveller verš 42. Pri Glommoch mal Conybeare na mysli srbských Glomačov, ale podľa môjho názoru neodôvodnene.

[1954] Leutsch 212. Pischon II. 43. Ledeb. Archiv. VII. 35. Lelewel Tyg. 367. Gebh. II. 296.

[1955] Raumer R. Br. I. Adelung Dir. dipl. I. Leutsch 214.

[1956] Leutsch 214. Pischon 43.

[1957] Leutsch 203. Pischon 43. Raumer Reg. Br. s. 258, čís. 1569. Riedel M. Br. I. 255.

[1958] Raumer R. Br. I. Leutsch 203.

[1959] Leutsch 203. Pischon II. 43.

[1960] Leutsch 203 predpokladá dve rovnomenné župy Chutici.

[1961] Dithm. 1. I. p. 4. 1. II. p. 41. Ursinus to vzťahuje na dve rozličné župy.

[1962] Dithm. 1. III. p. 57.

[1963] Leutsch 207. Pischon II. 43.

[1964] Regio provincialis sita juxta Boemiam Sarove nuncupata. Schöttgen et Kreysig Dipl. I. 9. Provincia Sarove dicta… quidam comes de Boemia nomine Thacolf contulit. Schannat Trad. Fuld. 243. Worbs a iní to mylne vzťahujú na Žarow (Zara, Sorau) v Dolnej Lužici.

[1965] Ledebur Archiv. XV. 326.

[1966] Ledebur Archiv. XV. 318 — 956. Leutsch 203, 204, 205, 211. Porov. Pischon II. 43.

[1967] Ann. Moiss. a. 805, 806 ap. Pertz I. 307. II. 258.

[1968] Pertz 1. c. Ledebur Arch. VI. 35 — 39.

[1969] Geogr. Bav. Verizane civitates X. Fraganeo civitates XL. Lelewel umiestňuje Verizanov v okolí mestečiek Brisen, Brisnik nad Nisou v Lužici. Tyg. Wil. 1816. II. 385. Meno Fraganeo je snáď gót. faírguni, škan. fiörgyn, ags. firgen (mons, regio montana), pričom sa toto slovo rovná nášmu slovu Perún, litov. Perkúnas, a vhodne bolo prenesené na hory. Grimm. II. 175. Myth. XV. 116. 370. Aj v hornom Korutánsku sa nachádza riečka Fragant, ktorá vteká z ľavej strany do Möllu, i rovnomenná osada.

[1970] Willibaldi Vita S. Bonifacii c. 24. v Eckhart Comm. d. Franc. or. T. I. 393. Epist. S. Bonif. ap. St. Al. Würdtwein no. LXXXVII. p. 248 — 257. Gerken Vers. e. Gesch. d. Slaw. S. 95.

[1971] Anonym. Saxo in Mencken Scr. rer. Germ. II. 65. Carolus M. assumsit etiam populum Transalbinum ad 10000 utriusque sexus et per omnes terras distribuit, unde hodie per Teutoniam slavicae villae inveniuntur. Keďže Einhard a iní hovoria o premiestnení Sasov spoza Labe v r. 804, niektorí na základe toho usudzujú, že ide o omyl. Možno si analista zamenil jedno s druhým: záležitosť samotná je však pravdivá.

[1972] Jahrb. d. Liter. 1825. Bd. 31. Anz. Bl. S. 44. ff. Bd. 39. Anz. Bl. S. 1 — 42.

[1973] Dipl. Ottonis II. 979 Pagus Winidon, v ktorom je osada Wolfereswinidon. Wersebe Beschr. d. Gaue 54.

[1974] Dipl. Ludov. 846. In terra Sclavorum, qui sedent inter Moinum et Radantiam fluvios, qui vocantur Moinwinidi et Ratanzwinidi. Dipl. Arnolphi 889. Moinwinida et Radanzwinida. Dipl. Ludov. 863. Villa Nabawinida.

[1975] Vita S. Emmerami ap. Bolland. Act. SS. Mens. Sept. T. VI. p. 496. Uvádzajú sa tu omylom Parathani namiesto Paradantani. Tradidit cuidam Turingo in finibus Parathanorum, ad id temporis crudelium paganorum. K tomu Bollandistae: Parathanos etiam vocat Aribo, ex quo haec retulit Arnolfus, verum eos apud alios non reperi. Už Mannert ich uznal za Slovanov napriek tomu, že bollandisti ich vydávajú za Sasov. Rieka Radnica sa u Dithm. 1. VI. p. 155 nazýva Radincza. Neďaleko prameňov Radnice leží Wilzburg, stnem. Wiltenburg.

[1976] Radnická župa sa medzi nemeckými župami spomína už r. 889. Bamberské biskupstvo bolo založené r. 1007. Na frankfurtskom zhromaždení r. 1007 bolo okrem iného ustanovené, ut paganismus Sclavorum inibi (okolo Bambergu) destrueretur. V aktoch bamberského zhromaždenia z r. 1058 (ap. Harzheim III. 126) sa dočítame: Erat enim plebs hujus episcopii utpote ex maxima parte sclavonica. Halberstadtský biskup Arnold okolo r. 1111 píše würzburskému biskupovi (ap. Ludewig Scr. Bamb. I. 1116) Totam illam terram paene silvam esse, Sclavos ibi habitare etc. V bamberských list. sú časté zmienky o slobodných Slovanoch, napr. ok. 1136: Quaedam mulier Gothelindis nomine, cum esset libera, sicuti Sclavi solent esse… delegavit ad altare etc. Porov. Ussermann Germ. sacra. 1790. 4.

[1977] Lang Verein. d. bair. Staats v Denkschr. d. Münchn. Akad. Henze Vers. üb. d. ält. Gesch. d. Fränk. Kreises. Baireuth 1788. 8. St. I. S. 41 ff. Lang Baierns Gauen Nürnb. 1830. 8. str. 99, 122 a i. Haas Gesch. d. Slawenlandes an d. Aisch. Bamb. 1819. 8. II. 18 a nasl. Jahrb. d. Liter. 1825. Bd. 31. A. Bl. S. 44. ff. Bd. 39. A. Bl. S. 1 — 42.

[1978] Acta Murensia v Kopp Vindiciae.

[1979] J. Müller Schweiz. Gesch. I. 417 — 418. not. 174. Muchar Steierm. Zeitschr. Heft X. S. 68.

[1980] Dipl. Henrici 1229. Chron. de Berno a. 1235.

[1981] Hacquet Oryctogr. Carn. Th. III. Vorr. X.

[1982] Malten Bibl. 1834. Bd. I. S. 28 — 50, keď tento ľud bol vyhlásený za skutočných Hunov, Atilových potomkov! Pozri Česká Wčela 1834, č. 9 a porov. vyššie §. 15, č. 5.

[1983] Helm. 1. I. c. 1. Haec (Russia) etiam Chunigard dicitur, eo quod ibi sedes Hunorum (t. j. Slovanov) primo fuerit.

[1984] Nest. ed. Timk. str. 3. Mart. Gall. p. 15. Andreae Vita Otton. ap. Ludev. 510. porov. Kanngiess. 757. Vita Otton. ed. Endlicher vo Vierter Jahresber. d. Pomm. Gesell. str. 124. Dlugoss. 1. III. p. 244. cf. 1. I. p. 66. Ad. Brem. 1. II. p. 18. (pozri § 37, č. 8, pozn. 73, 74, 75). Runský nápis na podobizni Černoboha v Bambergu, pochádzajúci snáď z Pomoria alebo z Lutic, znie tiež poľsky: Czarny-Bug. Pozri rozpravu v Čas. mus. čes. 1837, zv. I. str. 37 — 52.

[1985] Dipl. 1171 Crakow. D. c. 1173 Cracowe. Inde Crocow. Pozri Raumer R. Br. I. no. 1399, 1405. Riedel M. Br. I. 230, 330, 342, 348, 353. Crucow, dnes Kruckow, asi 1170. Riedel I. 457. Podľa Kosegarten I. 187 žil na ostrove Rujana slávny rod Krakevicov. Cuiauua v list. Henricha II. 1012, Cujaviz blízko Bolegostu (Wolgast), podľa povesti Knytlingasaga.

[1986] Dithm. 1. III. p. 53. Ann. Saxo. Crowate. Chron. Saxo. Cruwati.

[1987] Böhmer Regesta a. 1055, 1086.

[1988] Höfer Zeitschr für Archivkunde Hft. I. S. 162.

[1989] Chron. Halberst. ap. Leibn. Scr. Brunsv. II. 121. Wersebe Gaue 102.

[1990] Kosegarten Pomm. u. Rüg. Geschichtsdenk. I. Stoyzlavus de Criuiz.

[1991] Ledebur Arch. XV. str. 318 a nasl.

[1992] Riedel M. Brand. I. 109.

[1993] Leutsch M. Gero. 189.

[1994] Raumer R. Br. I. p. 186 — 187. no. 1097. Hermannus de Zevirizke. V inej list. no. 1098. Hermannus de Severitz.

[1995] Wersebe Beschr. d. Gaue 123.

[1996] Raumer R. Br. I. 230 — 231. no. 1383, 1384. Riedel M. Brand. I. 347.

[1997] Všeobecne pri výklade miestnych mien a tvorení domnienok je potrebná veľká opatrnosť. Tak napr. dedina Gogolici v Čechách spomínaná vo Vratislavovej list. 1088 má meno podľa muža Gogola, nie podľa čudských Gogulicov č. Vogulicov (obe podoby sú staré a presné). Je však možné, že mužské meno Gogol, ktoré sa dodnes na Rusi hojne používa, pôvodne súvisí s názvom čudského národa.

[1998] Dobrovský Ueb. Serb. u. Chorw. v Engel Gesch. v. Serb. str. 153 a nasl. Ten istý. Lehrg. d. böhm. Spr. 1809. str. VI. Porov. vyššie § 31, č. 1.

[1999] Tygodnik Wilenski. 1816. II. str. 352 — 353.

[2000] A. G. Masch Die gottesd. Alterth. d. Obotriten a. d. Tempel zu Rhetra am Tollenzersee. Berlin 1771. 4. J. Potocki Voyage dans quelques parties de la Basse — Saxe. Hamb. 1795. 4. Naproti tomu pozri K. Levezov Ueb. d. Echtheit der sogen. obotrit. Runendenk. zu Neustrelitz, e. antiqu. Abh., geles. in. d. k. Akad. d. Wiss. zu Berlin am 23. Jan. u. 24 Jul. 1834. Tlačou v Abh. d. k. Akad. d. Wiss. zu Berl. 1835. 4., tiež samostatne. Porov. Vierter Jahresber. d. Ges. f. Pomm. Gesch. u. Alterth. Stettin 1830. 8. str. 61 — 66. Do kruhu týchto nehanebných podvodov patria aj kamene s runskými nápismi, vydanie F. Hagenova Beschr. d. auf d. grossh. Bibl. zu Neustrelitz befindl. Runensteine. Loitz 1826. 4. Podobne ani potvrdený Otčenáš u Lazia a i., táto zdanlivá pamiatka jazyka dávnych Vranovcov nemá zmiasť opatrného bádateľa. Všetko je to klamstvo a podvod. Pozri Lelewela Rzut oka na lit. nar. str. 42.

[2001] Helm. 1. I. c. 52, p. 125. 1. II. c. 83, p. 185. Pogoda je u Długosza a Kromera buď ľubovoľne utvorená od Podagy, alebo sa od tohto mena úplne odlišuje.

[2002] Gruber Orig. Liv. 149, 180, 182 — 183. V rkp. Tharapita i Tharapilla, ale prvá forma je správnejšia, potvrdená v povesti Knytlinga (porov. patis, t. j. pán).

[2003] Cl. Grubissich v Disqu. in orig. alph. glag. 1766. 8. str. 68 porovnáva dalmátske „Sveti Paravia“ s Paravitom, no neviem, či dôkladne.

[2004] Dithm. 1. VI. p. 151. Quorum (deorum) primus Luarasici dicitur.

[2005] Rhesa 315. Rosenkampf v Trud. obšč. ist. IV. 221. Güldenstädt Beschr. d. Kauk. v. Klaproth. 1834. 8. Bopp Vergl. Gr. 196. Pott Et. Forsch. I. XXXVII. LXIX.

[2006] Dithm. 1. VII. p. 242.

[2007] Narbutt Mythol. litew. I. 110.

[2008] Anon. Vita S. Otton. ed. Jasch 316., 317, 318. Ludewig Scr. rer. Bamb. 679. Porov. Kanngiesser Gesch. v. Pomm. 648. pozn. 14.

[2009] Arkona sa vlastne volala Orekunda alebo Arekunda, čo vykladám ako belli ara, Kriegs-heerd, porov. slov. oriti, arati, oręž, kor. chorv. Orias (gigas), ags. oret v oret — mecg (heros, Heldensohn), gréc. Άρη, stnem. Er, Eor (Mars), sans. kunda (posvätné obetné ohnisko) atď. Ratara a Orekunda boli miesta, na ktorých sa rokovalo a rozhodovalo o vojne a mieri.

[2010] Litov. muž. mená Algimunt, Doumunt, Narimunt, Pissimunt, Romunt, Skirmunt atď.; miestne mená Skirmonty, Skirmontiški, Girmoncie atď.

[2011] Dobrovský Gesch. d. böhm. Spr. u. Lit. 2 A. str. 33. Das Wendische (in der Ober- und Nieder-Lausitz) steht zwischen dem Böhmischen nad Polnischen in der Mitte, neigt sich aber in Rücksicht des tiefern Vocals o und der häufigern Sibilanten (für d, t) doch mehr zum Polnischen, wenn es gleich den lechischen Rhinesmus nicht kennt. Porov. Ten istý. Lehrgeb. d. böhm. Spr. S. V. VI. Inst. 1. slav. p. IV.

[2012] Hlavní a pôvodní zberatelia boli len títo: Pfeffinger [1698], ktorého zbierku vydal Ekkard; Henning č. Henigen [1691 — 1700], najbohatší a najlepší, v rkp.; a Mithof [ok. 1691], u Leibnitza. Všetci ostatní, Domeier, Plato u Potockého, Schulze, Jugler a iní sú len obyčajní, navyše neznalí odpisovači a prepisovači oných troch. Tieto zvyšky tohto drevianskeho nárečia do sústavného etymologického slovníka zhrnul a gramatickými výkladmi opatril F. L. Čelakovský, ktorého práca bola r. 1830 zaslaná do Petrohradu a je uložená v ruskej akadémii.

[2013] V drevianskom nárečí sa o pravidelne mení na i: slivi (slovo), ťist (kosť), bigiv (bogov, bohov), a sa potom mení na e alebo o: breda (brada), rono (ráno), alebo zostáva nezmenené: vlas, klas, slama.

[2014] Predpony roz- a vy-, hoci ich poznajú aj Rusi, sa predsa len môžu pokladať za hlavné znaky západných slovanských jazykov. Dôležitý rozdiel je tu zaiste v tom, že u Rusov sú oboje, raz- i roz-, iz- i vy-, bežné; západným vetvám naproti tomu forma raz- a predpona iz-, vyjmúc niekoľko zastaraných slov, úplne chýba.

[2015] Leutsch 195. Nikini (rozumej Nižici) vel Mezumroka.

[2016] Witik. Scr. rer. Brunsw. I. 216, 225.

[2017] Dithm. 1. I. p. 3.

[2018] Kirieleison… irrisorie mutabant vkrivolsa… aeleri stat, in fritcectum. Dithm. 1. II. p. 40. Porov. Dobrovský Gesch. d. böhm. Lit. 44. V kri volša, im Gesträuche die Erle. Dithmar i v slove ustvice, t. j. neutr. demin. ustice, porov. cyr., rus., srb. neutr. na -ice, čes. líce atď., má prísuvné v. U Wagnera sa chybou tlače nachádza Ustuire.

[2019] Podľa Boehmera Wuronovitz, podľa iných Vuoronovizi, t. j. rus. Voroviči, čo však nič nedokazuje.

[2020] Drevianske jo vzniklo z ja: mjoro m. mjara, ako mom m. mam, rono m. rana, jomo m. jama, josin m. jaseň, joji m. jaje (vajce) atď.

[2021] To isté sa dá zaznamenať miestami v južnoslovanských jazykoch a po mäkkých spoluhláskach v češtine.

[2022] Je známe, že pazvuk i namiesto pôvodného o sa vyskytuje najmä v maloruskom jazyku.

[2023] Podobne sa podľa istých pravidiel mení o na u v čes., bul. a korutánskom jazyku.

[2024] Rovnaký jav sa vyskytuje v ruštine, kde y znie takmer ako oi. Porov. Vostokov Rus. Gr. 344. Kopitar Gl. Cloz. 50.

[2025] To isté možno pozorovať u Mazurov v Poľsku a s istými výnimkami u Ilýrov v Dalmácii a inde.

[2026] V drevianskom jazyku sa pravdaže nachádzali slová ako klavrik cyr. kljevret (spoluotrok), pede rus. pod (Ofenheerd), jeveran rus. ivereň (trieska), smardi rus. smerd (chlap), ninka rus. ňaňka (opatrovkyňa), ljolja srb. ljelja, prize ilýr. prez, brez (bez) atď. Podobne podľa mena Črezpeňania vieme, že u Veletov slovko čerez, črez (cez) bolo bežné. No z týchto a iných im podobných príkladov nemožno dokazovať, že títo Slovania patrili k východnej vetve. Pradávno boli mnohé slová pre Slovanov spoločné, no neskôr sa prestali používať. S výnimkou cyrilského (starobulharského) jazyka nemá žiaden iný jazyk dostatočné pramene a pamiatky, z ktorých by sa dalo usúdiť, čo v ktorom z nich bolo pred 11. stor. zvyčajné a čo nebolo bežné. Každá novoodkrytá pamiatka nam prináša nové slová. Veruže, čez (črez), brez sú až dodnes uhorským, sčasti aj moravským Slovákom známe; kto môže s istotou tvrdiť, že v 6. alebo v 7. stor. boli pre Poliakov a Čechov úplne neznáme?

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.