ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sebacit a cit nie sú výkonami povedomej podstaty, no podstaty pudu.

Sebacit a cit delia sa od sebavedomia a vedenia. Keď sebavedomie je „cítením svojho vlastného jestvovania“ a vedenie „cítením ,cudzieho‘ jestvovania“: je sebacit: „cítením ,účinkovania‘“ síl, jestvujúcich vo vlastnej telesnej podstate, na podstatu pudu,“ a cit „cítením ,účinkovania‘“ vonkajších síl telesnou podstatou na podstatu pudu“.

Podstata pudu ani necíti ani nečuje vlastné ani cudzie jestvovanie; oboje nečiní žiaden vtlak na ňu, iba účinkovanie svojích alebo cudzých síl.

Sebavedomie a vedenie sú vždy jednaké: sebacit a cit sú premenlivé: raz živšie, raz mdlejšie.

Výkony sebavedomia a vedenia, ako videli sme, sú voľné, neodvislé od ničoho, iba od vlastnej povedomej podstaty; sebacit a cit sú cele odvislé od mocí, na podstatu pudu pôsobiacich, a cele neodvislé od vlastnej podstaty pudu.

Sebacit a cit sú zjavmi celkom inej podstaty, než sebavedomie a vedenie.

Aká je to podstata, ktorá javí sebacit a cit?

Podstata pudu (duša) ^[2]

Podstata pudu (duša) je „opodstatnená“ a „od spojenia s hmotou oslobodená“ sila. (Sila-látka trvania v složených podstatách, látka pohybov vo vonkajšej prírode.)

Že ona silou je, svedčí nasledujúce:

Podstata pudu má podstatnosť a zjavy, ktoré i inde druhé sily majú a nemá žiadnych iných.

Podstata pudu má tiež „nastrojenie“, ako ho každá iná sila má.

Podstatnosť podstaty pudu javí sa v dejstvovaní citnosti nášho tela.

Naša telesná citnosť stále účinkuje, keď na ňu vonkajšie sily pôsobia, no raz živšie, raz mdlejšie.

To značí toľko: na podstatu pudu „iné“ sily vplývajú a pôsobia v nej účinky „bezprostredne“. Ba čo viac: vonkajšie sily pridávujú k jej podstatnosti, alebo ony odberajú z nej. To prvé stáva sa vtedy, keď náš cit živšie účinkuje; to druhé vtedy, keď mdlejšie.

Podstata pudu je totižto, navzdor svojmu opodstatneniu, s ostatným celkom síl spojená, ako všetky iné sily, a ten na ňu svojimi jednotlivými prejavmi síl „bezprostredne“ účinkuje: rovnonastrojenými ju množí, rôznonastrojenými ju umenšuje.

Všetko ako pri ktorejkoľvek inej sile.

Ona je neviditeľná ako i každá druhá sila. Túto vlastnosť má ona i s jednoduchou podstatou spoločnú, preto ona a jej zjavy s tamtou a s jej zjavmi pri pozorovaní ľahko smiešaná býva. Tým však každý výsledok pozorovania unemožní sa.

Ona má činné a nečinné jestvovanie, no toho samého spôsobu, čo každá iná sila.

Ako každá iná sila, tak ani duša „sama“ v sebe nemôže spôsobiť činné jestvovanie (t. j. pohyb): no vždy iba pomocou inej druhej sily. Keď má vonkajšia sila pri niektorej druhej sile zruší rovnováhu, začne ona činne jestvovať a vykoná pohyb. Ináč ale „sama“ od seba žiadna sila nevykoná pohyb. Tak i podstata pudu, len keď iná sila zruší v nej rovnováhu, vykoná pohyb. Preto človek nemáva vždy tie telesné pocity, ktoré by chcel, ale tie, ktoré práve v jeho tele panujú.

Takto duša javí a má tú istú a tú samú podstatnosť, čo i druhé sily.

*

A tiež i tie samé a tie isté zjavy.

Zjavy duše čo podstaty pudu sú pojednotlivé pocity sebacitu a citu.

Tieto pocity sú „napruženia“, ktoré v podstate pudu účinkovanie vonkajších síl pôsobí.

Vonkajšími silami ohľadom podstaty pudu sú všetky, ktoré k jej podstatnosti nepatria: tedy i sily vlastnej telesnej podstaty.

Pocity, čili „napruženia podstaty pudu“ pôsobí účinkovanie týchto — ohľadom duše — vonkajších síl, lebo ony len vtedy javia sa v nej, keď jích také účinkovanie v nej pôsobí, inokedy nie.

Tieto „napruženia podstaty pudu“ čili „pocity“ nie sú ničím iným, ako „zrušením rovnováhy“, zjavom to, vídaným pri vonkajších silách.

Ako po zrušení rovnováhy nasleduje pohyb tej sily, v ktorej rovnováha zrušená bola, tak nasleduje tiež pohyb v podstate pudu po napružení, čili pocite. A ako zrušenie rovnováhy pri iných silách nikdy nepovstane samou silou, kde sa zruší, ale vždy nejakou druhou; tak ani napruženie — pocit — nepovstane vlastnou podstatou pudu, ale musí ho spôsobiť iná sila.

To zrejmým je na „pocitoch pudu“, preto, že s jích povstávaním vídame i tie vonkajšie predmety, ktorými sily pôsobia otázne napruženia, áno i tie účinkovania, ktorými ho pôsobia. Na iné nespomenúc: pri príjemnom pocite tepla vídame i to slnko, alebo oheň, z ktorého ten pocit tepla, alebo jemu zodpovedajúce napruženie podstaty pudu pochodí. Pri pocite vône atď. vídame i tú ružu atď., z ktorej vôňa pochádza. Pri nepríjemnom pocite urazenia vídame i ten predmet, ktorý nás urazil, t. j. zapríčinil nepríjemné napruženie v našej podstate pudu, čili duši.

Pri pocitoch „sebacitu“ to už tak zrejmým nie je. Jích napruženia pôsobia sa silami, bytujúcimi v našom vlastnom tele, a tie nevidíme, ani ústroje, ktorýmiž ony účinkujú, ani dejstvá, ktorými ony dotýkajú sa podstaty pudu. A tak zdá sa nám, že pocity sebacitu sú vlastne dejstvá podstaty pudu. Že tomu však nie je tak, na to poukazuje: „neodstrániteľnosť pocitov sebacitu“.

Pocity citu i sebacitu sú dvojaké: príjemné a nepríjemné. Prvé podstata pudu hľadá podržať, rozmnožiť; druhé: odstrániť. Nepríjemné pocity citu ona ľahko odstráni: jednoducho odtiahne telesnú podstatu tomu pôsobeniu tej vonkajšej sily, ktorá tie nepríjemné pocity pôsobí, a sú odstránené.

Z pocitmi sebacitu to ona činiť nemôže. Tie, aké ony práve jestvujú, musí ona niesť.

My vidíme to najlepšie po čas nemoce. Pokiaľ nemoc trvá, podstata pudu nemôže zbaviť sa boľastí — nepríjemných, s nemocou spojených pocitov. Keby ony boly jej vlastnými dejstvami, to ona ľahko zbavila by sa jich: ona zastavila by tie dejstvá, pôsobiace tie boľastné pocity, a bolo by po nich. No tak učiniť podstata pudu nemôže: ona, pokiaľ nemoc trvá, nemôže zastaviť nepríjemné pocity, a musí niesť tieže, do uzdravenia.

To preto, že zdravie je pravidelným účinkovaním telesných síl človeka; nemoc naproti tomu je nepravidelným účinkovaním týchže síl.

Pravidelné je také, ktoré za výsledok má sotrvanie, alebo veľadenie telesnej podstaty; nepravidelné, ktoré za výsledok má rušenie telesnej podstaty. Príjemný pocit je napružením podstaty pudu, pochodiacim z toho prvého; nepríjemný však z toho druhého. Ztadiaľ neodstrániteľnosť pocitov sebacitu: pokiaľ účinkovanie síl, vo vlastnom tele bytujúcich, ktorým sa telesná podstata ruší, trvá, dotiaľ musí podstata pudu nosiť v sebe nepríjemné napruženie, t. j. nepríjemný pocit. Tento pominie, len keď nemoc prestane, t. j. keď sily vlastného tela prestanú rušivo účinkovať.

Z toho vidno, že pocity príjemné, nepríjemné účinkami sú cudzej, k podstatnosti podstaty pudu nepríslušiacej sily, práve tak, ako porušenie rovnováhy pri všetkých iných silách sú účinkami cudzých síl. I pocity naše nie sú ničím iným, než zrušením rovnováhy v sile opodstatnenej a nespojeno s hmotou v našej telesnej podstate jestvujúcej.

To všetko svedčí, že naša podstata pudu je tou samou podstatnosťou, čo i iná sila, keďže i tú samú podstatnosť i tie samé zjavy má, čo i tamtá. Tie samé zjavy: zrušenie rovnováhy pred svojimi pohybmi: čímž sú príjemné, nepríjemné napruženia inými — z ohľadu podstaty pudu — vonkajšími silami spôsobené.

Čo ale príčinou toho je, že pocity alebo napruženia sebacitu, pochodiace zo síl, pravidelne účinkujúcich a napomáhajúcich celosť podstaty, „príjemnými“, — a účinky nepravidelne účinkujúcich a telesnú podstatu rušiacich „nepríjemnými“ sú?

Toho príčinou nie je nič iné, iba „nastrojenie“ duše, čili tej látky sily, z nejž ona je.

Jej nastrojením je: bedliť nad celistvosťou tela. Ona je spojivom, ktoré ducha s telom spoludrží a stará sa, žeby telo bolo dobrým nástrojom k účinkovaniu ducha.

Následkom toho účinkovania sily, ktorá dopomáha k udržovaniu a veľadeniu tela, je „rovnosmeré“ ohľadom účinkovania duše, a sila, ktorá to pôsobí, je rovnonastrojená s dušou: účinkovanie, rušiace sotrvanie tela, je „rôznosmeré“, a sila, ktorá ho pôsobí, je rôznonastrojená. Napruženie, pochodiace z účinkovania prvšej, je rovnosmeré a z druhej rôznosmeré. Rovnosmeré sú príjemné, rôznosmeré sú však nepríjemné.

Príjemnosť alebo nepríjemnosť pocitu, rovnosť alebo rôznosť nastrojenia síl z vonkajška duše účinkujúcich s jej nastrojením je.

Podstata pudu má tedy nielen podstatnosť a zrušenie rovnováhy s inými silami spoločné, ale i nastrojenie. A tiež ostatné ďalšie zjavy.

Ďalšie zjavy podstaty pudu sú „pohyby“, zapríčinené pocitmi (zrušeniami rovnováhy v opodstatnelej sile duše).

Tieto sú dvojaké: jedny, tie, ktorými podstata pudu hľadá podržať účinkovanie rovnonastrojených síl, a druhé tie, ktorými ona hľadá odstrániť účinkovanie rôznonastrojených síl. Ako rečeno, tie prvé sú pohyby, zapríčinené príjemnými a tie druhé nepríjemnými pocitmi, a sú tie prvé „priťahovacie“ a tie druhé „odstrkovacie“ pohyby.

To sú tie samé pohyby, ktoré pri každej inej sile vidíme, obzvlášte v složených podstatách.

Pri zeminách a nerastoch účinkujú ony nesúčasne.

Priťahovacie pohyby, pri týchto, jestvujú po čas jích hranolenia alebo hromadenia. Týmito pohybami spája patričná podstatná sila nesúvislé čiastočky hmoty dovedna a skladá jich, podľa povahy svojho „nastrojenia“, do toho alebo iného poriadku a tak tvarí z nich tie alebo iné zeminy, tie alebo iné nerasty. Po dokonaní tohoto pochodu účinkuje jích podstatná sila tak, že ona spoludrží vytvarený nerast, zeminu, a odstrkujúcimi pohybmi bráni každej od seba menšej sile spôsobiť v „sebe“, alebo v „hmote“ sebou vytvoreného nerastu pohyb a zapríčiniť tak zrušenie jeho podstaty. Väčšej sile ovšem neodolá, ale podľahne.

Podstatné sily tiel, rastlín súčasne konajú oboje pohyby.

Odstrkujúce. Tými bránia svoju celistvosť pred rôznosmerými menšími silami a pôsobia pevnosť tela alebo rastliny.

Priťahovacie. Tými udržujú rastlinný alebo telesný tok v pohybe a priberajú z neho čiastočky k svojej podstate a veľadia ju nimi.

Prírodná zemina, vlaha, teplo u zrastliny, a pokrm, nápoj a jeho spracovanie u tela nie sú ničím iným, ako „účinkovaním“ rovnonastrojených síl, rušiacich rovnováhu v podstatnej sile a vyzývajúcich ním túže k priťahujúcim pohybom. Pri človeku napruženie podstaty pudu, zapríčiňujúce priťahovacie pohyby, javí sa duchu čo „žiadosť“, a napruženie, zapríčiňujúce odmietavé pohyby: „zhrozenie“, „hnusenie“ atď.

U človeka nevzbudí každé napruženie podstaty pudu sebe zodpovedajúci pohyb telesnej podstaty.

Toho príčinou je obojdielová látka (duch), ktorá vládne podstatou pudu a dovolí konať iba tým napruženiam jích pohyby, ktoré ona sama slušnými, nevyhnutnými alebo dobrými uzná; iným zabráni.

Z tohoto videť, že i tieto zjavy podstaty pudu, „odstrkovacie a priťahovacie“ pohyby, nalezajú sa i pri všetkých iných silách, a že táže podstata pudu, čili duša, i podstatnosť, i nastrojenie, i všetky zjavy má tie, čo i druhé sily, t. j. i ona je jednou a tou samou látkou, čo i ony — „látkou-silou“.

*

Lenže „opodstatnelou a osvobodenou od spojenia s hmotou“.

Opodstatnená je, lebo tak zčiastky od ostatného celku síl oddelená je, ako ostatné podstatné sily.

Osvobodená od spojenia s hmotou je, alebo môže po pocitoch čili „napruženiach“, v nej rovnováhu rušiacich, pôsobiť a konať pohyby bez toho, žeby tým rušila hmotnú podstatu, v ktorej jestvuje. Ona nie je zbavená užívania svojich pôvodných spôsobností, jestvovať v pohybe a v nehybe, ako druhé podstatné sily. Sily, spojené s hmotou, neurčené k udržovaniu zrastlinného toku, zrušily by svoju podstatu každým pohybom; sily, udržujúce spomenutý tok, zrušili by ho, a spolu svoju podstatu, každým zastavením svojho pohybu.

Podstata pudu koná a do údov tela prenáša svoj pohyb, alebo zase klidno bez pohybu jestvuje, a nepôsobí tým žiadneho zrušenia telesnej podstaty.

Toho príčina je tá: „sila, z nejž sostojí duša, osvobodená je od spojenia s hmotou“.

*

Konečne podstata pudu, okrem tohoto osvobodenia od spojenia s hmotou, má i ostatný zjav s ostatnými silami spoločný. „Každá sila môže väčšou od seba rôznonastrojenou silou pozbavená byť svojho nastrojenia a spojená s ostatným celkom síl.“ To isté i podstata pudu, čili „duša“. Zavraždenie človeka (alebo tiež i smrť nemocou alebo sošlosťou) nie je nič iného, iba také, väčšou rôznosmerou silou, pozbavenie podstaty pudu jej nastrojenia a opodstatnenia, a jej slúčenie s ostatkom síl. Pri čom i zrušenie telesných, k životu nevyhnutne potrebných ústrojov, tiež je účinkovaním väčšej, rôznonastrojenej sily, ktorou podstata pudu svojho nastrojenia a spolu opodstatnenia zbavená býva.

Takto podstata pudu vo všetkých svojich zjavoch, podstatnosti, nastrojení a pohyboch javí sa jednou a tou samou látkou, čo i iné sily; je tiež tou látkou, čo i ony, silou.

Jej zjavmi sú sebacit a cit: „cítenie účinkovania síl, rozdielnych od nej samej“.

Sebavedomie a vedenie je „cítenie svojho a cudzieho jestvovania“ a „nielen účinkovanie cudzých síl“, sú zjavmi dvojdielovej látky a predmety nášho ohliadania.^[3]

Čo sme videli z ohľadu jestvovania, spôsobu a foriem povedomia (Diel I., 1, 2, 3.) to všetko platí i o sebavedomí, poneváč ono s vedením súčiní povedomie človeka.

Bližšie pohliadnuc na ten zjav v nás, spoznáme ešte nasledujúce.

Sebavedomie povstáva na púhu vôľu človeka. Keď chceme ho mať, nuž povstane; poťažnú vôľu zjav okamžite nasleduje. A to nielen jeden raz, ale tak mnoho ráz, ako to len chceme.

Vnútorný alebo zovnútorný popud môže k tomu naladiť našu vôľu.

Ten zjav stáva sa vždy, keď človek chce začuť svoju skutočnosť. To môže stať sa z púhej zvedavosti, no i z vážnejších príčin (z vedeckých). A týmto spôsobom môže človek zapríčiniť nesčíseľný počeť zjavov.

Ten zjav stáva sa tiež vždy, keď človek chce naplniť svoju vôľu, t. j. keď on chce previesť nejaký zámer svojej vôle účinkovaním svojich duchovných alebo telesných síl. Sebavedomie vzbudí vedenie, aby účinkovalo, určilo a k povedomiu priviedlo ten zámer, ktorý vôľa chce previesť; a tiež, aby určilo sily, ktorými prevedie sa; sebavedomie zase musí tie sily ovládať, ktoré vedenie označí, a hýbať nimi. Bez takého velenia a dejstvovania sebavedomia neúčinkuje ani vedenie, ani telesné sily. Vidno, to všetko je výsledkom zjavu sebavedomia. Zjav sebavedomia musí stať sa pred každým iným duchovným zjavom, a tiež pred každým cieľuprimeraným dejstvovaním telesných síl. A i týmto spôsobom človek, či v práci, či v reči, či v myslení, zapríčiňuje nesčíseľný počeť zjavov sebavedomia.

Človek môže — ako už i videli sme — započať a konať tieto zjavy v čas bdenia, vo dne, v dobe, určenej k dejstvovaniu človeka. No on k tomu môže použiť i noc, dobu, určenú k spaniu, čili k nečinnému trvaniu, keďže on alebo pretrhne spanie, alebo nedá mu nastúpiť. To on ovšem na újmu svojho tela činí.

Každý raz, koľkýlenkoľvek raz človek vzbudí ten vnútorný zjav sebavedomia, je tenže zjav vždy jeden a ten samý, seberovný a totožný.

Pocit skutočnosti človeka „ja“ je vždy jedno a to samé.

V tomto vo všetkom javí sa sriadenie jednoduchej podstaty čo najurčitejšie.

„Človek môže svojou vôľou kedykoľvek a akokoľvek spôsobiť v sebe ten vnútorný zjav sebavedomia.“ To je toľko: podstatnosti, ktoré slúžia k vykonaniu toho zjavu, nezá- a neodvisia od ničoho iného, iba od látky človeka, ktorá je v ňom i povedomím i vôľou (ducha). Nezávisia od iného, iba od látky ducha preto, že ony všetky podstatnosťami sú tej látky a čiastky, z nejž duch sostojí. Čo by k nim z látok viditeľného Vesmíru primiešané bolo, to od vonkajška, čo od svojho celku, odviselo by, ako každý atom nášho tela; to poddané bolo by zákonom vonkajška — prírody, ako každý atom nášho tela; a v tom by vonkajšok bezprostredne účinkoval, ako v našom tele a v duši bezprostredne účinkuje.

Vonkajší Vesmír tak pôsobil by v našom duchu zjavy sebavedomia a vedenia, ako pôsobí v tele a v duši pocity tepla, zimy atď. No nestáva sa to; zjavy sebavedomia odvisia výlučne od vôle človeka; ony sú, ako rečeno, výlučnými podstatnosťami tej látky, z ktorej i povedomie i vôľa sostojí, na ktorú vonkajšok nemá žiadneho vplyvu, poneváč ona je cele druhou a rozdielnou látkou, než látky vonkajška.

„Človek môže podľa svojej vôle alebo ten zjav sám, alebo pred druhými zjavmi vykonať.“ To zase je toľko: podstatnosti, slúžiace k vykonaniu tohože zjavu, zostávajú, navzdor svojim nesčíseľným pohybom, úplnými, a môžu vykonať velenie svojej látky. A to je zase toľko: „vnútorný súvis chráni jích úplnosť a ony zostávajú vždy úplnými.“

Z tej príčiny i jích účinok „vnútorný zjav sebavedomia“, pocit vlastnej skutočnosti, „ja“, zostáva a je vždy jeden a ten samý. Podstatnosti, ktoré pôsobia ten zjav, zostávajú vždy a na veky úplnými, totožnými a jednakými.

Všetky tieto zvláštnosti, ktoré povrchným pohľadom pri zjave sebavedomia vidíme, sú zvláštnosťami „obojdielovej látky“.

Ony, ako vidno, majú cele inú, ba protivnú povahu, než zjavy pudu, tak že jich ľahko od týchto oddeliť.

Zjavy tieto, ako sme videli, nie sú nejakým „stavom“ svojej patričnej látky, no jej pohybmi, poneváč ony: „povstávajú“, „dejú sa“ a „prestávajú“.

Ohliadnime však, aký je to pohyb, ktorý spomenuté zjavy zapríčiňuje?

Ako, hneď na začiatku, sme videli: sebavedomie má dvojaké zjavy: „vnútorné“; tie vtedy vidíme, keď človek cíti „seba“ (svoju skutočnosť, svoje jestvovanie, svoje „ja“); a „zovnútorné“; tie vidíme zase vtedy, keď človek vládne a nakladá svojmi duchovnými a telesnými mocami a spôsobnosťami.

Vnútorný zjav sebavedomia je:

„Pohyb jednoduchej podstaty, ktorý ona celou svojou podstatnosťou koná, a ktorý od vonkajška k stredu podstaty ide.“

V tomto pohybe môžeme rozoznať, ako v každom inom, to troje: A) Začiatok, B) Dej, C) Zakončenie pohybu.

Sriadenie povedomej, čo jednoduchej podstaty, alebo „obojdielovej látky“, pôsobí to, že tento, od vonkajška k stredu podstaty idúci pohyb nie je jednoduchým shustením podstaty, ale sebavedomím, (vnútorným zjavom sebavedomia, tým chýrečným „ja“, čili cítením svojej vlastnej skutočnosti a jestvovania), a že diely takéhoto jednoduchého pohybu sú dielami vnútorného zjavu sebavedomia: — ono je tiež pôvodom všech ostatných zvláštností sebavedomia.

Vnútorný zjav sebavedomia, „ja“ (cítenie seba), nie je nič iného, iba „vtlak“, spôsobený pohybom celku obojdielovej látky, idúcim od vonkajška k jej stredu.“