E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Choč

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 162 čitateľov


 

Choč


[1]Zastenala bôľne zas krajina celá,
cisár na Francúzov zas vojsko posiela.
Dávaj zas na vojnu, nevoľná sirota!
Jediného syna na vojnu zlapajú,
a panskí synkovia iba sa dívajú.
Neplačte, nesteňte, nevoľní poddaní!
Na vojnu za slávu sami idú páni,
sami idú prední pánovia slobodní,
za vojnou sa trasie každý šuhaj hodný.
Janka zo Zábrežian túžba dávno morí —
za slávou vojenskou dobre že nehorí,
a Paľko Budínsky — mandragora smelá —
veď kto sú a čo sú, vyčítať im z čela.
Janko a Paľko sú priatelia od maly,
vedno poza školy kedys’ chodievali,
vedno poľúvali, vedno frajúvali
a po všetkých pekliech spolu chodievali.
Posiaľ pri mamičkách vždy len dobrých boli,
a teraz do sveta letia ak’ sokoly.

Zahrmeli hory, zahrmeli skaly —
keď dvaja šuhajci sa do vojny brali,
zahrmeli hory, zahrmeli lesy,
už sú za Havránkom tam pod Chočom kdesi.
Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú —
či ozaj zas vidia, čo teraz nechajú!
Svet šíry pred nami — my samotní dvaja —
či prídeme kedy zas do nášho kraja?
Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú —
pod Chočom dve duše vernosť prisahajú,
prisahajú na kríž až do samej smrti:
aby bol prekliaty, kto prísahu zvrtí,
aby ho všetci zlí po svete metali,
a Boh zná, čo ešte k prísahe dodali.
Už trúba k odchodu zavýjať začína —
dobre sa maj, naša radostná dolina;
dobre sa maj, Liptov! Na Choč už hmla sedá
nie to — ale vášmu priateľstvu je beda!
Celý svet sa luní, celý napnul sily —
nad Parížom, všetky orly sa schlpili.
Od dymu, plameňa už sa všetko kalí,
cisára veľkého Francie schytali.
Už tichosť hrobová samých vrahov plaší,
len jeden vozíček malý cestou práši.
Kto zná, s kým to ide. Kto tú cestu koná?
Chýr ide, že vezú to Napoleona.
Už hrdina padnul stred rabského hmyzu,
maširujú vojská prosto od Parížu.
Hej, orol sputnaný predsa vraha plaší —
maširujú prosto od Parížu naši.
Pred vojskom na vraných koňoch dvaja páni,
Janko to a Paľko, hlavní kapitáni.
Prvej pred Parížom ako jasné strely
krížom cez dym, plameň na vraha leteli.
A teraz kdeže? Či do svojej krajiny?
Ach nie! Len na kvartiel do prvšej dediny.

Maj sa zas, úbohý gazdíček, v nevoli —
bo kto sa vojenskej postaví svevoli?
Maj sa zas, gazdinká, nežalujs’ nikomu,
keď ti raz nepriateľ prihrmí do domu.
Majte sa, obloky, taniere a misy,
moc vytrpieť gazda od vojaka misí.
Bo vojaci psi sú, horší jak zlé duchy,
naproti gazdovi majú svoje muchy.
Netráp sa, dedina! netrápte roľníci!
Neidú dáki k vám planí čeľadníci,
ale to šuhajci ako kúštik chleba, —
ani lepších ľudí na svete netreba.
Netráp sa ani ty, ak’ ruža dievčina,
statočnosť a slušnosť zadrží hrdina,
netráp sa, nesužuj, nestrachuj sa veľmi —
dobre medzi tými ti bude priateľmi.
Ale tým chudákom nastane zlá chvíľa —
škoda, že si sa ty kedy narodila!
Škoda tvojej krásy, škoda tvojej tvári,
škoda, že tá milosť z tvojich očí žiari,
škoda, že ti nebo dalo toľko vďaky!
Mohla si byť obraz každodenný dáky,
mohla si radšej byť obyčajným telom:
bo beda pre teba bude dvom priateľom.

Leto sa minulo, už jeseň nastáva,
lísťa už zo stromov zhusta poprcháva;
či večer a či noc v bohopustej húšti,
ký diabol tadiaľ vždy ponad brehy šuští?
Čo sto ráz zavoláš — nič — hádam je nemý!
Či to had velikán vzteklí sa po zemi?
Ej, had to zaiste, had to opravdivý,
ej, had opravdivý, Paľko náruživý —
ej, had to zaiste, had to opravdivý,
Paľko vierolomný, Paľko pomstychtivý!
A na koho žúri jeho krv zvetrelá?
Na svojho ochranca a svojho priateľa.
Pre akú príčinu? Veď to duša milá!
Či jeho dobrota kohos’ obrazila?
Či tá jeho vernosť, ako kryštál čistá,
trafila na skazu zlého antikrista?
Či že on dievčinu, peknú ak’ malinu,
do srdca prisadil k svojmu rozmarínu?
Či to, že ju pustil do srdca tajnosti,
a keď na ňu pozrie, kvitne od radosti?
Ale láska taká k nebu sa vystiera,
nepopchne ku zlosti iba Lucifera;
bo to láska čistá jak cherubín biely,
nad ktorou sa tešia i Boh i anjeli.

Obledla dennica nad žiarou mesiaca,
že mesiac za husté oblaky sa stráca —
skončila dievčina pekná jak malina.
Čo ťa len tak dotklo, šuhajko kalina?
Čo ťa len tak bolí, čo ťa zarmucuje?
Ale tvoj divý zrak nedobrô sľubuje.

Obledla dennica nad žiarou mesiaca,
že mesiac za husté oblaky sa stráca —
obledla dennica, už víchor povstáva —
dievčina dosť svojmu Paľkovi vyvráva,
dosť plakáva nad ním ak’ tá kukulienka:
Čo vnišlo, preboha, do tvojho srdienka?
Čo tak divo hľadíš na tvojho priateľa,
na tvojho ochrancu, na tvojho anjela?
Čo tak gániš naňho, ako nik nehľadí,
že zrazu si sto ráz červený i bledý?
Pamätaj, Pavolko, na tie naše sľuby,
že ste dosiaľ boli ak’ párne holuby,
že ste dosiaľ boli ako dva sokoly,
letiace — šumiace po striebornom poli.
A ty naňho bočíš ako jasná strela!
Pamätaj, Pavolko, na svojho anjela!

Zapadla dennica — zašiel už i mesiac —
nad hlavou Janíka nikdy nesvitne viac —
zámožných rodičov, ako dobre vieme,
už mu viac netreba, iba kúštik zeme.
Chudák od mladosti ako anjel scela,
škoda bolo svetu takého anjela,
chudák, i tej muške ublížiť sa chráni,
a predsa na druhý svet je on poslaný.
Kto ho zabil? Priateľ — tak sa časy menia —
hlaďteže, ako je ľudskô pokolenia!
Janík, ten už leží, čierna zem ho kryje,
na hrobe mu schodia ruže a ľalie.
Nad hrobom cudzinca dievčina stávava
a každým večierkom svojho oplakáva.
Nad jeho snom tečie potok žiaľu živý,
a jeho duši je Pán Boh milostivý.
Ale ty, nešťastník, kam už teraz zájdeš?
Na celej viac zemi prítulku nenájdeš!
A nebo! Odtiaľ len ibák hrom zavyje —
čo môže ten čakať, čo brata zabije?
A brata akého! Chlapca radostného,
Janka zo Zábrežian, anjela dobrého.

Teší sa ten Liptov — radostná novina:
že padol už veľký francúzsky hrdina.
Teší sa ten Liptov, svojich očakáva:
kedy už zablyští pod Chočom zástava?
„Kedy už pod Chočom huk zacvendží zbranný?“
spytujú sa všade tí liptovskí páni,
spytujú sa matky, sestry, bratia, tetky,
aj všetci priatelia a priateľské všetky.
Ale pod Chočom nič — nad Chočom hmla dáka —
nedobré proroctvo je to pre Liptáka.

Noc — príval — víchrica — hrom za hromom letí —
pokojný hospodár modlí sa a svieti.
Obloky rachocú, hrom ťažko zaznieva,
pokojný hospodár sväté piesne spieva.
Hrom zaprašťal, celás’ dolina zjasala,
po ceste od Choča ktos’ na koni cvála.
Chudák, keď na taký strašný čas sa pustil,
ani toho psa by na dvor nevypustil.
„Hľa! hľa! Či ste to vy! V takejto hodine!
Dvanásť rokov prešlo, čo ste už v cudzine,
dvanásť rokov prešlo, čo sme vás čakali —
ako sa vám viedlo, ako ste sa mali?
A kde je Janko náš? Či dakde zaostal?
Či sa už do domu dobrej matky dostal?
Či dakde v Orave zostal u priateľa,
kým by táto búrka strašná preletela?“
Priateľko, nečakaj o tom ani slova —
hľa, búrka! hľa, príval! na tvári mráz sedí —
nedostaneš na to nikdy odpovedi.

Drahé sú pamiatky v zavretej doline,
keď hrdina býva pri svojej rodine,
keď v tichej chalúpke meč sa blyští z klina,
a on pri kozube víťazstvá spomína:
ak nepriateľ seká, ak rachot diel žúri —
a on rozvalený na lavici kúri.
Ale v Havranovej divne veci stoja —
ak’ pán z vojny prišiel, nieto tam pokoja.
Ak’ pán prišiel z vojny, hrôza tam nastala,
od strachu z kaštieľa čeľaď zutekala.
Sedem rokov tomu, ako prišiel z vojny,
zomrela mu matka i otec pokojný,
bratia sa rozpŕchli, sestry sa rozišli
a budúnky panské na smiechotu vyšli.
Aj statok zutekal alebo vydochol,
celý kaštieľ sa stal hostincom zlých duchov.
Hneď kaštieľ v plameni, hneď rajtár bez hlavy,
a hrúza, čo ešte všetko ten ľud vraví!
A pán ten je taký, ako kaštieľ jeho,
za mesiac nepovie slovíčka jedného,
postava vyschnutá, skamenelej tvári,
ani jedna iskra žitia v nej nežiari:
ani sa nežiari, ani sa nezrodí —
aj deväť chotárov každý deň obchodí,
Od jeho pozoru každý tvor sa ľaká,
ako od mátohy — divná tvár vojaka!

Ale čo sa stalo? Čo tá tvár zaškrená?
Kto ho znal pred časmi — aká to premena!
Už prešli Vianoce, prešiel fašiang celý,
dobrý čas, čo pána nikde nevideli,
Už do dvora chodník snehy zasypali
a bránu letiacu zámety zaviali
a po snehu iba vrana naznačila,
že stiaď noha ľudská dávno nechodila.
Kde je pán? Kde s’ podel? Či je nie v kaštieli?
Dávno už leží na smrteľnej posteli.
Dávno dušu púšťa, v horkých mukách stená —
a smrť obeť nechce, že je zlorečená.
Strach hľadieť na pána, na jeho trápenia —
„A čo sa mne muky? Čo mne zatratenia?
Čo mne všetky bôle, všetky smrti vzteky?
A čo bych umieral hen na večné veky.
Len jedno ma búri ako jasná strela:
či ja odpustenia dôjdem od priateľa.
Priateľa! Zabils’ ho — čo ho tak menuješ?
Zas sa mi ležiaci v krvi ukazuješ!
Zase vyťahuješ meč v krvi zbrýzganý
a vstávaš na nohy celý dorúbaný,
že si neznám rady ni mŕtvy, ni živý.
A ty ešte dvíhaš svoj prst spravodlivý
a s tým prstom k nebu odchádzaš zatmený!
Ale som zaslúžil vše, ja zlorečený.
Ale som zaslúžil, ešte bôľ narástni!
Mri! hyň! trp! a ticho, ty podliak nešťastný,
On ťa vyslobodí z rukú nepriateľa,
a ty zamorduješ tak svojho anjela.
A ty ho prepadneš nevdojak na spaní —
mri! hyň! trp! a ticho, podliak neslýchaný!“

Obledla dennica nad žiarou mesiaca,
že mesiac spomedzi oblakov sa vracia —
zableskla dennica na deň pekný, krásny,
Choč z noci povstáva ako cherub jasný,
Choč z noci povstáva ako cherub biely —
a v nebesách „pokoj“ zazneli anjeli.



[1] Prvý raz v Orle tatranskom III, 1847, č. 86, str. 681—690; potom V-1, V-2. Kráľove poznámky v Ot: „Choč je prorokom času v Liptove.“ A potom: „Ibák, iba ak, len ak.“ — Odchýlky Ot oproti V-1: bolne — bôlne; slobodní — svobodní; Pavko Budínski — Paľko Budinský; Frajúvali — milúvali; chodievali — blúdievali; ak — jak; sa do vojni — do vojny sa; mhla — hmla; nad Parísom — nad Parížom; všetkje sa orli — všetky orly sa; na koňach — na koňoch; nežalujs’ — nežaluj; vytrpieť — vytrpeť; ťi buďe — bude ti; račšej biť — byť radšej; vjechor — víchor; tá kukuljenka — má kukulienka; srďenka — srdienka; tvuojho — svojho; zrazu si — si zrazu; i bledí — a bľadý; padnuv už — už padol; svatba čertová — svadba čertova; hrúza — hrôza; jedna iskra — len iskrička; sňehi — sňahy; už leží na smrteľnej — na smrteľnej leží už; tvoj — svoj; tvojho — svojho; Cherub — cherub; zavzňeli anjeli — spievali anjeli. — Choč je nábehom k veršovanej novele, poviedke, hoci ku koncu má charakter balady.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.