E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Frndolína

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Daniela Kubíková, Ivan Jarolín, Lucia Muráriková, Matúš Tatarko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 124 čitateľov

I. Šťastlivý návrat z učebného ústavu

Husia pečienka a čerstvé koláče zapachujú z bočnej chyže u bohatého koželuha Pribíka v Krivošanoch. V prednej chyži vyťahujú štrúdľu na stole, zakrytom čistým obrusom, dve ženské, jedna nižšia, buclatá, druhá trochu vyššia, tmavej plete, obe s bielymi záponkami a ramenami holými dobre vyše lakťov.

„Moje drahé premilené decko!“ vzdychla buclatá, domová to pani. „Natrápilo sa mi v tom inštitúte. Za tri celé roky lámať si neprestajne hlavu, to nie žart.“

„Dosť zle, že ste ju za ten čas ani raz domov nepriviezli,“ riekla vyššia, jej sestra, čižmárka. „Už sa musela i značne premeniť.“

„A ako!“ prisvedčila buclatá. „Kebys’ ju tak znenazdajky stretla, nepoznala bys’ ju. Postava, tvár, hlas, reč, šaty, krok, sebadržanie, všetko sa premenilo. Šla do Košíc ako drúk, a teraz je fajná frajla.“

„Práve zato,“ nachýlila sa čižmárka k štrúdli, „mali ste ju daraz priviezť, aby nás odrazu tak veľmi neprekvapila.“

„To je tak, moja drahá sestra,“ zastala domáca v robote. „Madáma Brühlka tvrdila, že výchova, ak sa má zdariť, nesmie byť pretrhnutá ani na okamženie. Náhle vraj daktorá z paničiek ide domov, čo by len na dva-tri týždne, už sa navracia tak rozstrojená, že treba času, až sa zase stane mazuľa schopnou učenia. Chce na jeden dúštek dokončiť celú výchovu. A to ti je pani múdra, tá madáma, možno povedať vtelená múdrosť; lenže trochu huhne, hovorí cez nos a na očiach nosí akési zelené okuliare. My sme teda nechali tam našu Frndolínku, aby sa pretvorenie na frajlu dialo bez prietrže.“

„Frndolínku?“ pozrela tázave na ňu a s akýmsi trpkým úsmevom sestra. „Veď ste ju dali krstiť Lucou.“

„Meno to sa jej videlo sprostým,“ podberala gazdiná cesto, „preto dala si sama iné, i priezvisko naše trochu premenila. Nepíše sa viac Pribík, lež Pribéky. No nechže teda bude Pribéky Frndolína, keď sa jej tak ľúbi a keď jej to poslúži k šťastiu. Teraz, vieš, Slováci sú opovrhnutí.“

„Daj Bože,“ zasmiala sa čižmárka, „aby ste neboli aj vy od vašej vlastnej dcéry. Nasýtiš sa ty skoro jej frajličkárstva a kišasonstva.[1] Budeš pri nej len takou sprostou slúžtičkou. Je ti to na nevystátie tie hrdé fifleny z tých fabrík na frajle. A či ju pošlete ešte nazpät do Košíc?“

„Ak bude treba,“ natriasla koželuhová cesto. „Preto sme poslali pre ňu farára, učeného pána. Ako on obsúdi, či je už dokonalá frajla, či nie.“

„A či ste sa nebáli,“ namietla čižmárka, „sveriť sedemnásťročné dievča panicovi?“

„Iď, iď!“ zavrátila ju domáca. „Čo ty myslíš o duchovnej osobe? Veď to nie dáky ošemetný sveták.“

„Ba boli by ste tuším radi,“ kropila čižmárka štrúdľu perom omočeným do masla, „keby sa dobre tuho oboznámili.“

„Pravdu povedať,“ skrivila buclatá ústa, „môj starý by si to žiadal, ale ja, božechráň. Dievča s takým majetkom a tak vychované zaslúži inakšie šťastie. Teraz farár a farárka, vieš, málo platí vo svete. Z vyšších spoločností sú vytvorení a každý ničomník utiera si o nich gambu.“

„A na koho predsa tak myslíš?“ posypovala čižmárka štrúdľu na drobno posekanými jabĺčkami.

Na to už gazdiná nestihla dať odpoveď, bo zahrčal na dvore vozík. „Tu sú!“ zanechaly ženské štrúdľu a vybehly predo dvere, kde už stál maľovaný vozík. Farár sedel na ňom v kapute a vysokom pinči. Frndolína mala vlasy načechrané a na nich sedel, ako komprd, malinký slamený klobúčik. Dolu chrbtom jej s temena vial biely sačkový závoj, batistové šaty vyčnievaly ďaleko z vozíka. Pred nosom držala si vyšívanú bielu šatku, bo ju zarazil obyčajný u koželuhov puch.

Čeľaď sa sbehla. Pribatolil sa i tlstý, ako rýdzik rumenný otec z dielne, s remennou záponou na vypuklom bruchu.

Švitký farár skočil ľahko s vozíka. Frndolíne pomohly dolu matka a tetka, s preradostným vítaním. Frndolína bozkala materi a otcovi ruku, tvár a zase ruku, čo sa im veľmi ľúbilo, tetke len tvár, i to s akýmsi ostýchaním. Jej zase pribehly dievky pobozkať rúčku, podľa obdržaného rozkazu.

Frndolína mala tak širokú drótovú krinolínu, že sa ledva vopchala s ňou cez dvere.

V chyži riekol farár: „Nous voilà, mademoiselle Frndoline.“[2]

„Oui, nous sommes ici,“[3] zašnurovala Frndolína rumennými ústami.

Stará klmla starého s velikánskou radosťou, potom objala Frndolíne hlavu a bozkala ju na čelo: „Ó ty premúdra moja hlavuška, čo si sa mi namučila v tých Košiciach!“

Frndolína sa obzrela po chyži a vzdychla: „Ach, ako to všetko gemein a öde,[4] keď človek príde z velikého mesta do takéhoto hniezda!“ Potom skrčila tupý noštek: „Tejto štrúdli, mamán, tu nesvedčí.“

Štrúdľu okamžite vyniesli. Pani matka usadila frajličku na pohovku: „Sadkajže si, sadkaj, moje decko; veď ty si teraz ešte len taký hosť.“

Farár oddal starému túzovi zvyšné peniaze a o vyplatených uspokojenku.

Tento zase pojal farára na stranu a šepol: „Má dosť?“

„Nepotrebno viac,“ uškrnul sa farár. „Dokonalá frajla.“

Pani matka priniesla škatuľu s perlami, zlatou retiazkou, prsteňmi, náramnicami, náušnicami a hľadela bedlive na frajličku, či sa jej všetko ľúbiť bude? Ale táto to prezerala s akousi pohrdou a šnurovala ústami, že toto, že iné nie je nach der neuesten façon.[5]

Otec odpľul: „Fú!“

Farár sa zasmial, klepol prst o prst a šepol frajličke: „Monsieur le papa dit, que nous sommes fous.“[6]

Tetke sa to tak protivilo, že odišla, pod zámienkou hlavybolenia, ešte pred obedom domov.

Ale farár zostal a zavdal dievčaťu príležitosť ukázať uradovaným rodičom, čo sa ich dcéra v Košiciach naučila. Parlirovali spolu[7] hneď francúzsky, hneď nemecky, hneď maďarsky, takže sa matka dobre niekam nepodela od radosti.



[1] Nasýtiš sa ty skoro jej frajličkárstva a kišasonstva — Nem. Fräulein a maď. kisasszony je to isté, čo slovenské slečna. Frajličkárstvom a kišasonstvom sa tu rozumie opičenie sa podľa cudzích vzorov (nemecko-maďarských).

[2] „Tu sme, slečna Frndolína.“

[3] „Áno, tu sme.“

[4] Ach, ako to všetko gemein a öde (nem.) — sprosté a pusté

[5] Podľa najnovšieho vzoru.

[6] Slovná hra: fous (čítaj fú) = blázon. „Pán otec hovorí, že sme blázni.“

[7] Parlirovali spolu (z franc.) — hovorili





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.