Zlatý fond > Diela > Krajina šťastia


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krajinu šťastia ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Anton Ottmayer:
Krajina šťastia

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Christián Terkanič, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov


 

Krajina šťastia

Šťastie sa podobá mátohe, o ktorej vraví celý svet, no nik ju nevidel.

Na tri strelenia od obce Terchovej, štyri hodiny od znamenitého mesta Žiliny — oboch v Trenčianskej — na súmedzí Oravy, Turca a Liptova, zároveň i neďaleko kniežaťa všetkých uhorských vrchov Kriváňa leží utešená a prekrásna dolina Vrátna, veľkolepé dielo prírody.

Hodno obzerať a obdivovať tú bohatú pestrosť a rozmanitosť, ktoré sa tak šťastlivo v tejto doline spájajú — či už jej velebnú spôsobnosť alebo romantickú polohu, či nedohľadné hole a vrchy dookola, či sýtozelené lúčiny porastené prebujnou trávou, či stovky jarčekov a jarkov tečúcich zo všetkých strán a unášajúcich ako perly a diamanty blýskajúcu sa vodu a napokon spájajúcich sa a vlievajúcich do neširokej rieky, hučiacej po celej doline. A nech by sme si všímali hocičo, tú pestrú a storakú krásu možno len vidieť a obdivovať, lebo tak pravdivo a verne, ako sa tam rozprestiera, nijako ju nemožno opísať.

Prístup do doliny je taký tiesnivý a natoľko desiaci, že pocestný, ktorý ešte nevidel Vrátnu, vrúcne sa utieka k nebesiam o ochranu. Z vysokánskych vrchov odvalené obrovské a hrôzou sa prevyšujúce skaly zaryté sú hlboko v ceste a úzky priechod natoľko zatarasujú, že kto sa chce tade dostať dnu do doliny, musí byť veru skúsený chodec.

Na ľavom boku sa vypína do samej doliny prečnievajúca skala, ktorá svojimi výčnelkami vytvára všelijaké figúry a podoby. Iba najtenšou hranou je spojená so skalnatým vrchom a tak strašlivo visí vo vzduchu nad cestou, že pútnik, prechádzajúci pod touto visiacou skalou akoby strechou, každú chvíľu sa musí báť o svoj život, a najmä ak duje besný vietor, vidí alebo sa mu zdá, že sa tie strašné skaly kníšu nad jeho hlavou.

No nie je to dielo ľudského umu ani ľudských rúk, ale sama príroda vytvorila v priechode do tejto doliny z jednej nahnutej skaly obrovské vráta, ktoré sa volajú i Kamenné vráta — a preto sa i celá dolina menuje Vrátna. Iba tadeto sa možno dostať do doliny, lebo táto obrovská brána zaberá celú šírku úzkej cesty, z oboch strán vrúbenej vysokánskymi a rozložitými skalnými stenami, pod ktorými sa spomenutá už rieka valí do dediny s takým hrmotom a hukotom, že nepočuť ani slova z reči spolupútnika.

Zrazu, že sa pútnik ani nenazdá, končí sa úzkosť vzbudzujúca neschodná cesta a pred očami sa mu zjaví nie síce rozsiahla, ale prekrásna dolina. Úzkosť pocestného sa v tej chvíli mení na radosť a poteší sa, lebo vchádza do utešenej záhrady. Vchádza do zemského raja, ktorý príroda dookola uzavrela nedohľadnými hoľami a vrchmi ako dômyselnými múrmi, akoby chcela dať na vedomie, že iba tu a nikde inde — prebýva pokoj a šťastie, že jedine toto je vyvolené miesto pre pokojných, po šťastí túžiacich ľudí.

Vidieť tu pastierov pasúcich stáda na úbočí hole v takej nesmiernej výške, že voly tam na paši zdajú sa nie väčšie ako dvojmesačné jahniatka a urastený mocný pastier ako dvojročné dieťa. A smutné i veselé melódie, ktoré pastier vyhráva na počesť svojej vyvolenej, možno trochu počuť iba za pokojného počasia.

Na najvyššom hrebeni, kde by sa výskokom dalo vari dotknúť oblakov, vidieť iných pastierov so stádami, no stade už nepočuť ani hlas, ani gajdence a stádo možno zbadať iba vtedy, keď sa pohybuje v hŕbe.

V čase kosby sena vidieť, ako veselí terchovskí a tižinskí mládenci dopravujú dolu seno, ktoré z vysokých hôľ nemôžu ináč doviezť domov. Seno znosia a natisnú do veľkej kopy ako dom, krížom ju pozväzujú žinkami, napokon do tejto gule vlezú a z hrebeňa hole sa spúšťajú tak nesmierne prudko, že sa za kratučkú chvíľu zgúľajú do doliny. Senný dom sa zastaví iba na vrchu z druhej strany doliny a pocestný, ktorý videl gúľať sa seno a nie ľudí, nemôže sa prenačudovať, keď zrazu z veľkej kopy rozvinutého už sena vyskočí zopár mládencov a veselo okolo nej hajduchujú od radosti, že ju šťastlivo dostali do doliny.

Na menších holiach nájdeš kde-tu salaše, kde veselý bača, ktorý by svoj stav nezamenil s prvým kráľovským radcom, častuje hosťov žinčicou, s pasiou spracúva syr a tvaroh, oštiepky rozličných foriem a podoby farbí na červeno a na zeleno. Múti maslo zo smotany, ktorú hojne doja kravičky vypasené na pasienkoch s bujnou trávou, a len zavše odpočíva, keď ho vzruší radostný a veselý spev terchovských dievčeniec, zbierajúcich a hľadajúcich v blízkych horách suché drevo, lístie alebo huby.

Tu i tam dookola uprostred vrchov sa rozkladajú zasa menšie doliny, kde majú svoje majere, stáda, košiare a koliby, sady a záhrady, role a lúky, svoje včelíny rody Cingelovcov, Marunovcov, Macangovcov, Jánošíkovcov a iní, ktorí večné šoltýstva dostali od slávneho zemského panstva buď cez kurucké vojny za zásluhy — za vernosť a statočnosť, buď si ich odkúpili a teraz ich vlastnia večným právom.

Tu rastú a kvitnú nevídané, krásne a utešené poľné kvietky, ktoré v sobotu zvečera trhajú úprimné a spanilé terchovské dievčinky a vijú z nich vence alebo chystajú perká švárnym a urasteným frajerom ako dar, keď k nim večer prídu na vohľady a potom v nedeľu s podpereným klobúčikom nabok spôsobne vykračujú do kostola popred obloky milých frajerok.

Koľko jarčekov a jarkov tečie z výšin do doliny, toľko v okolitých horách nájdeš studienok s vodou studenou ako nevský ľad i uprostred leta, čo by mohla poslúžiť mnohým chorým ako liek. A rieka, do ktorej sa všetky tieto jarčeky a jarky zbiehajú a vlievajú, oplýva rakmi a veľmi chutnými pstruhmi. Kto ich nevidel plávať a vyhadzovať sa hore vodou i proti skalám a hore vysokými vodopádmi, odrážať sa z jednej skaly na druhú, ten veru nezakúsil veľa radosti.

Obyvateľ doliny môže každý deň i v júli zažiť všetky štyri ročné obdobia. Pred východom slnka až do siedmej alebo ôsmej hodiny sa mu zdá, že je prostred zimy okolo Troch kráľov, lebo aj v júli a v auguste každý jarček pokrýva ľadový srienik a teda ak niekde, tak tu včasráno platí známe porekadlo: Do Ducha nespúšťaj sa kožucha a po Duchu dobre chodiť v kožuchu. A nikomu dengľavému by som veru neradil vybrať sa pred siedmou či ôsmou do tmavých úžľabín pod vrchmi, a tým menej do hlbokých hôr. Medzi siedmou a ôsmou hodinou nastáva tu každý deň jar, aj keď slnce nemôže ešte preniknúť do doliny pre vysoké hole a vrchy, jednako už začína podúvať teplý vetrík a ľadový srienik na jarkoch sa zaradom topí a mizne. Okolo jedenástej a dvanástej nastáva leto a v doline slnce páli nemenej než v Talianskej a svojou neobyčajnou silou pomáha rýchlo dozrieť zbožiu i ovociu. No asi okolo štvrtej hodiny popoludní počasie sa zrazu zmení a zdá sa, že nastala jeseň. Vtedy krištáľová rosa, husto padajúca na zelené pasienky a lúčiny, dodáva doline biely výzor podobný celkom tomu okolo Martina, keď sneh na krátky čas pokryje čiernu zem. V hustých hájoch skryté vtáctvo smutno kvíli, akoby bedákalo, že sa opäť približuje zima.

Komu nechýba trpezlivosť a sila predierať sa a liezť cez husté hory na vysoko sa vypínajúce vrchy, za štyri hodiny dôjde na vrchol najvyššej hole. Pochybujem, že by bolo v celej uhorskej krajine krajšie miesto s takým utešeným rozhľadom, než je práve tu. Pod tvojimi nohami dojemne leží celý Turiec ako jedna prekrásna záhrada až po kremnický chotár. Z tejto výšavy dookola vidieť mnoho dedín a mestečiek, medzi ktorými uprostred považskej doliny vyniká privilegované kráľovské mesto Žilina so svojimi šiestimi vysokými vežami; vidieť staré, už spustnuté, no sčasti ešte stojace zámky, ktoré si dosiaľ zachovali historickú hodnotu a vážnosť, najmä Starhrad na jednom a Strečno na druhom brehu Váhu, z ktorých sa podľa známej povesti za kuruckej vojny obľahnuté spojenecké vojsko dorozumievalo vzduchom pomocou železného drôtu. Taktiež vidieť Lietavu, Budatín a Podhradie. Uprostred toho všetkého rýchlo tečie hrdý, za jasného dňa sa blyštiaci kľukatý Váh s vrbinou porastenými a podchvíľou sa meniacimi sihoťami.

Všetko spomínané a celá považská dolina ako šťastne vydarený celok pôsobí z tejto výšavy dojmom najkrásnejšej panorámy, ktorú v jej romantickej podobe nie je schopný vymaľovať ani najšikovnejší maliar. Lebo treba vedieť, že všetky okolité a celý výhľad zastierajúce podobné vysoké vrchy akosi miznú z dohľadu, ak pozeráš z vrátňanských hôľ, a zdajú sa biednymi kopčekmi, no z menších vrchov aj s ich okolím tvoria jednu jedinkú dolinu.

Sviatky a nedele patria medzi jediné dni v lete, keď zámožnejší obyvatelia Terchovej navštevujú Vrátnu, toto miesto šťastia a pokoja, aby sa mohli potešiť z krásy celej prírody.

*

Raz v nedeľu, ani nie tak dávno, navštívil túto rozkošnú dolinu aj Martin Cingel, jeden z najšťastnejších obyvateľov obce, ktorého príroda obdarovala pekným telesným výzorom a dobrým srdcom s verným otcovským citom. Prišiel aj so svojou milou, úprimnou a starostlivou ženou, s milým synkom Janíkom a sivookou dcéruškou Alžbetou. Martin bol bedlivý a starostlivý hospodár, ktorý si okrem gazdovstva zachoval — väčšmi z pasie než z nutnosti — remeslo svojho otca. Plietol koše z prútov narezaných vo Vrátnej a chodil ich predávať na výročné trhy do Trstenej, Varína, do Teplíc i Žiliny.

Sotva si všetci posadali do tône a začali sa zhovárať o rodinnom šťastí, ktorého svedkom bola spokojná matka a dve milé, utešené deti aj denne kvitnúce gazdovstvo — pribehol z dediny paholok s novinou, že o polhodinu má cez Terchovú prechádzať panovník vracajúci sa z Poľska aj so svojím dvorom a na odvážku tohto veľkého panstva treba ustanoviť tridsaťšesť koní. Ak chce teda jasný dvor vidieť, nech sa ihneď vráti do dediny.

Martinova žena, hoci vždy milá a poslušná, vtedy bola proti tomu, lebo rodinné šťastie a pokoj nachádzala iba v spoločnosti manžela i svojich detí a vždy bola nepriateľkou hrmotného a hlučného lesku. Napokon privolila, aby sa muž išiel podívať na panovníkov dvor, najmä že chcela dožičiť aj deťom pohľad na divadlo, také neobyčajné v tomto kraji. Všetci sa teda rýchlo vrátili do dediny.

Neprešla ani polhodina a už sa zo Zázrivej doviezol panovník na hintove, ktorý ťahalo osem koní, a za ním veľký sprievod dvoranov, radcov a všelijakého panstva s vysokými úradmi — služobníctvo ihneď prepriahalo kone pripravené v Terchovej na odvážku.

Martin ešte nikdy v živote nevidel také zlatom a striebrom blýskajúce sa hintovy a kočiare, skvostné šaty a obleky, čo mali na sebe dvorania i radcovia a veľké množstvo služobníctva. Slovom, celý tento panovnícky lesk, ktorý spred svojho domu videl Martin celkom zblízka, tak ho pomiatol a ohúril, že v tej chvíli zabudol na všetko svoje domáce šťastie, na svoju úprimnú ženu i milé deti. Zarmútený a smutný si sadol na lavičku pred domom a v hĺbke srdca vzdychajúc, zamyslene začal uvažovať:

Milý a dobrotivý bože, ako pekne je rozkazovať toľkému národu, spravovať celú krajinu a v nej vládnuť! Veru krásny je panovníkov úrad i jeho dvoranov, ktorí ustanovujú zákony a nariadenia, krásny je úrad tajných kráľovských radcov, čo radia vládnucim hlavám a tak vlastne sami panujú, krásny je úrad vojvodcov, môžu si vo vojne uviť a získať nevädnúce vence! Aj naši bezprostrední predstavení — vicišpán a slúžny môžu byť spokojní so svojimi úradmi. Ach, ale ja neborák, chudobný košikár, ja som iba podnožka, na ktorú páni šliapu a po nej kráčajú, kedykoľvek sa im len zachce!

V poriadku, ak si dakto netrúfa. No ja — či nemám také vedomosti, ktoré ma povznášajú nad moje remeslo, či neviem písať tak dôkladne a správne ako ktorýkoľvek dvoran? Kto sa opováži povedať, že nerozumiem krajinskému právu ja, čo dávam dobré rady celej obci, ba i susedným a okolitým dedinám, že si ich všetci vážia? A neveľmi sa mýlim, ak sa odvážim tvrdiť, že by bol zo mňa aj dobrý vojvodca, veď som veľa skúsil za tých desať rokov, čo som ako granatier slúžil kráľovi v čase vojny aj v čase pokoja. Či sa nevyznám v počtoch ako najzbehlejší účtovník? Ach, ale čímže som teraz? Otec chcel, aby som koše plietol. Otec bol košikár a ja som — tiež košikár!

A tak čím viac rozmýšľam o svojich vlastnostiach, tým väčšmi si uvedomujem, že mám schopnosti na zastávanie akéhokoľvek úradu a hocijakej vrchnosti. No darmo je, osud ma sotil do chudobnej chalúpky, dal mi slabú ženu, požehnal mi deti, ktoré každý deň pýtajú chleba. Je síce pravda, že pri božej pomoci každý deň mám toľko požehnania z práce, koľko je treba mne aj mojim na obživu. Núdzu a psotu netrpím. No predsa cítim, že som stvorený na vyššie postavenia, do ktorých sa nedostávam — ako sa zdá — len preto, že žijem v kúte a ležím v prachu a nemám smelosti vskočiť do kruhu veľkého kolesa šťastia. Pravda, kto nehľadá — nenájde, kto neklope — neotvoria mu! S trochou smelosti akiste dôjde človek ďalej. Musíš sa za šťastím i nešťastím vrhnúť do víru sveta — musíš sa ruvať a sácať — a dať sa aj sám trhať a sácať. Hoci môj otec koše plietol, z toho nevyplýva, že i ja — — —

„Blázon si a pobalumetený rojko!“ zaznel zrazu zblízka akýsi hlas a s veľkým smiechom prerušil Martina v dumách.

Martin sa začal okolo seba obzerať a hľadal nevolaného rečníka — no nikoho nezbadal. Napokon po dlhom hľadaní a obzeraní zachytili sa mu oči na stojatej vode blízko jeho domu, skade vyskočil černokňažník a približujúc sa začal mu rozprávať:

„Neboj sa, Martin, ja som duch, čo má prikázané a za úlohu prenasledovať ľudskú povýšenosť a ctižiadosť. A keďže som z tvojich dúm vyrozumel, že aj ty sa usiluješ stať ctižiadostivým bláznom, ponáhľal som sa za tebou, aby som z teba vyhnal a zaklial zlého ducha, ktorý sa ti nedávno vryl a ukryl do pŕs.“

„Preboha, čo mi to vravíš, susedko,“ zajakavo sa ozval Martin preľaknutý, „zlý duch býva v mojich prsiach? To nie je možné!“

„A veru je,“ odpovedal černokňažník, „veď to on ti zhrýza srdce. Ale nič sa neboj, ja ho zaraz stade vyženiem a zakľajem. Otvor ústa a musí vyletieť.“

Martin poslúchol a urobil, čo mu prikázal. A zrazu mu z úst vyskočil hadík a usiloval sa čo najrýchlejšie vplaziť do najbližšej húštiny.

„Počkaj, počkaj!“ okríkol ho černokňažník. „Neponáhľaj sa tak a vypočuj si najprv, čo ti mám povedať a nakázať. Ty ničomník, čo sa ako nočný zlodej vkrádaš do nevinných ľudských sŕdc a celkom zvraciaš ich dobrú podstatu, čo vzbudzuje v ľuďoch nespokojnosť s ich stavom, čo búriš celý svet a si príčinou všetkého zla, čo si schopný za každú cenu uskutočniť svoje predsavzatie! Rozkazujem ti, aby si sa zmenil na krídlatého draka a odniesol Martina ta, kam ti ukážem!“

Černokňažník tieto slová ani nedopovedal a už Martin sedel na krídlatom drakovi a letel povetrím. Pred nimi poletoval černokňažník a ukazoval im cestu. Zastali na akomsi nevysokom vrchu.

Z tohto vrchu černokňažník ukázal Martinovi okolo sa rozprestierajúcu krajinu, ktorá sa volala Krajina šťastia. Na černokňažníkov pokyn pozrel Martin na jeden vysokánsky a príkry vrch. Pod ním videl množstvo ľudí, ktorí sa silou-mocou pachtili vydriapať na jeho vrchol. Tu padol a skĺzol sa jeden, tam druhý a tým dolu zhodili iných dvadsať. Len máloktorým sa pošťastilo vydriapať na vrchol tohto strmého vrchu.

Na samom vrcholci boli prekrásne zlaté vráta vykladané rozmanitými drahokamami. Cez vráta bolo vidieť dnu všetky rozkoše tohto sveta.

Pri vrátach sedela bohyňa šťastia so zaviazanými očami a nie podľa zásluhy, ale slepo podľa ľubovôle odsotila mnohých, čo sa práve vydriapali na najvyššie miesto, a iba daktorým podala ruku, potom ich cez vráta doviedla do honosného paláca — doprostred rozkoší tohto sveta a niektorým rozdávala rozličné dary, iným zasa všelijaké hodnosti, úrady a služby.

Medzitým, ako sa bavila rozdávaním a obdarúvaním, pri bráne nastal ešte väčší nával, zhon a stisk šťastlivých, čo sa dodriapali až k zlatým vrátam, ktoré boli priúzke pre všetkých pachtivých po šťastí, a už vybuchla z nich dotiaľ utajovaná nenávisť — jeden druhého sácali, odtískali a zhadzovali dolu z vrchu. A mnohí, ktorí už prekonali všetky závady a prekážky v domnienke, že sú už pri cieli, zhora vytisnutí a späť dolu zhodení vylomili si väzy.

Naostatok — keď už bohyňa porozdeľovala všetky dary, úrady a hodnosti — ostalo ešte veľa neuspokojených záujemcov, ktorí keď videli, že sa musia vrátiť s prázdnymi rukami, násilne vyvalili spomínané vráta šťastia i hodností a všetkých, čo už dosiahli úrady a hodnosti, pozbavili honorácií.

O chvíľu začul preľaknutý Martin hrozný plač, ohavné kvílenie a škrekot padnutých mužov, nešťastných vdov a množstva opustených sirôt, všetci zalamovali rukami a preklínali bohyňu šťastia.

Martinovi sa už nežiadalo viacej na to pozerať, už chcel vysloviť prosbu, aby sa mohol vrátiť späť do svojho rodinného šťastia a pokoja, aj oči si zakryl oboma dlaňami, keď mu černokňažník stisol ruku a povedal:

„Milý Martinko, videl si osudy šťastia tohto sveta, videl si vráta šťastia — pozri si teraz vráta moci, všimni si tých, čo pri nich šťastie zotrvalo, a vezmi si k srdcu ich príhody, pozorne sleduj osudy vysokého sveta, ktorý si pred niekoľkými hodinami túžil okúsiť.“

Sotva to černokňažník povedal, už sa nielen ten jeden, ale všetky okolité vrchy zmenili na dve krajiny — jedna bola krajinou vysokého sveta a svetskej moci, druhá zasa krajinou múdrosti.

V prvej krajine videl Martin preveľkú reťaz vrchov, ktoré sa volali Vrchy túžby po slobode. Cez túto krajinu pretekal Tok neznášanlivosti a doň sa vlievali rieky Pýcha, Lakomstvo, Smilstvo, Závisť, Obžerstvo, Hnev a Lenivosť. Všetky tieto vody padali do Jazera nešľachetnosti, z ktorého vtekali do Mora politickej smrti.

Pod Vrchmi túžby po slobode a na pravom brehu vôd rozkladala sa malá dedina s menom Pravda. Oproti nej na ľavom brehu pyšne stálo zasa mohutnými múrmi a valmi obohnané slobodné mesto, ktoré sa ešte pred sto rokmi nazývalo Faloš, teraz sa však menuje Nepravda. Dedinka Pravda nemá veľa obyvateľov, lebo jej malý chotár je neúrodný, väčšinou skalnatý. A kto sa aj odváži obrábať pusté a zanedbané polia, dlho nevydrží v tejto biednej dedine. No náprotivné mesto Nepravda zo dňa na deň vzrastá, i jej rýchlo zbohatnutých mešťanov pribúda a všetkým márnostiam, ktoré tu Martin videl, nieto konca-kraja. Uprostred mesta na hlavnom námestí stojí stĺp, na ktorom je zlatými písmenami vyryté všeobecne známe porekadlo: Pravda oči kole.

Neďaleko dedinky Pravdy sa rozprestierala Púšť spravodlivosti, ktorú spravoval jeden jediný úradník. No preveľkému mestu Nepravde vládlo dvanásť generálov a štyri zbory učencov po dvaasedemdesiat členov. Černokňažník ukázal Martinovi osobitne desať predmestí a mu ich aj vymenoval: Láska, Hnev, Pomsta, Nenávisť, Lakomstvo, Zloba, Priateľstvo, Nepriateľstvo, Nevedomosť a Neskúsenosť. Najväčšími predmestiami boli Lakomstvo a Nevedomosť.

Na štyri strelenia odtiaľ stál na jednom príkrom vrchu starý, ale ešte pevný zámok Mravnosť, ktorý sa v každom čase usilovalo zaujať a dobyť veľa nepriateľov, ale nik ho nikdy nevládal zaujať.

Na druhom brehu Jazera nešľachetnosti a oproti spomenutému zámku sa rozkladalo zo všetkých strán otvorené mesto zvané Nemravnosť, ktorého nielen každé predmestie, ale priam každý dom vzbudzovali v Martinovi údiv, strach a desivú hanbu. Pred každým domom stáli džbány a misy plné všelijakých sladkostí, ktoré sa zdarma rozdávali tade prechádzajúcim a užité každého nútili pobrať sa na Lúku smilstva. Vôkol tejto lúky boli nastavené siete a mnoho lepu, na ktorý sa chytali všetci zvedavci a dobehnutí, pričom ich ihneď obdarúvali meštianskymi výsadami. Bola to mestská lúka, teda verejná a oslobodená od všetkých poplatkov. V neďalekej záhrade zazrel Martin jeden dom — akože mestskú školu. Pod oblokmi na mramorovej tabuli bol nápis: Prevrátený poriadok. Dnuka učilo vajce sliepku, deti rozkazovali rodičom a karhali ich ako učni majstrov, mešťania rozkazovali vlastnému richtárovi a radným pánom, podobne sedliaci úradníkovi a zemskému pánovi.

Na druhom konci mesta bola fabrika na všetko ľudské klamstvo a ošmekárstvo. Videl si tu krčmára šenkovať a merať víno i pálenku, pričom do každého žajdlíka nalial pol pintlíka vody a tento nápoj predával ako pravý nápoj. Krajčír tu pri strihaní súkna na rúcho odšmykol jeden, ba i dva rífy a podal to žene, ktorá tento pot cudzej tváre ukladala do hlbokej truhly s nápisom: Statočne a verne. Zlatník tu do hotového už tovaru nalieval olovo cez dierku, ktorú potom šikovne zalátal, že to nebolo vôbec poznať, a blýskavý prsteň predával celý ako číre zlato. Olejkári tu varili a pripravovali olejky z bylín nazbieraných na okolitých lúkach, pastvinách alebo vrchoch a draho ich predávali ako cudzozemské lieky. Kupci tu pod zámienkou, že chcú rozšíriť svoje obchody, vypožičiavali si všelijakými fortieľmi veľké sumy, potom časť z nich vynaložili na domáci blahobyt či iné svetské rozkoše a časť odložili do tajnej truhlice. A keď mali pokope túžené bohatstvo, sami sa vyhlásili za bankárov. Tu sa pripravovali tie falošné váhy, funty a centy, tie klamné merice a štvrtky, okovy, holby a žajdlíky, tie krátke siahy a rífy, ktorými sa vážieva a meriava na veľkých krajinských trhoch a jarmokoch. Tu bolo to mesto, kde ľudia žnú, hoci nesiali, kde podľa smeru vetra obracajú plachty, kde vlka ešte nezabili a už mu na kožu pili.

Martin nevidel ani polovicu tejto krajiny, aspoň jedným okom pozrel ešte na Krajinu svetskej múdrosti, kde zazrel nesmierne More nevedomosti s plesom, v ktorom sa mrvilo množstvo učencov, ale nemohli z neho von vybŕdnuť, i so sihoťami Tajnostkárstvo, Pochybnosť, Neskúsenosť a Chválnosť. Dedinky Dôkladné myslenie, Pravda, Istota, Bystrý úsudok a jeden jediný Prístav vedomosti boli maličké, kým Neistota, Svár, Lajdáctvo a Dômyselné zlodejstvo sa vypínali ako zámky a kaštiele. Martinovi sa už nechcelo ďalej dívať na tieto svetské márnosti a černokňažníkovi, ktorý sa mu chystal ukázať toho viacej, rozhorčene povedal:

„Milý susedko, bol som blázon a pochybený rojko, keď si ma pred mojím domom prezrel a prerušil v myšlienkach. Milostivý boh nech ma ochráni od všetkých hodností, každého úradu a celého vysokého sveta. Ak máš so mnou čo len štipku ľútosti, trochu milosrdenstva voči mne, zaveď ma naspäť na jediné miesto môjho šťastia a pokoja — zaveď ma do Vrátnej, do Terchovej. Vráť mi späť moju úprimnú ženu, ktorá doma opustená žiali a bedáka za svojím mužom. Daj mi moje milé deti, čo vystrú ručičky za svojím starostlivým otcom aj v noci. Vráť mi moje gazdovstvo, ktoré mi bude odo dneška stonásobne vzácnejšie a milšie. Neboj sa, susedko, neobdaruješ nevďačníka!“

Takto sa so zopätými rukami prihováral Martin černokňažníkovi, ktorý sa zľutoval nad vydeseným a povedal:

„Martin, vidím, že v tvojom srdci ešte prebýva pravda, vernosť a statočnosť. Veľmi si potreboval skúsenosti, čo si teraz získal, lebo ťa začala premáhať nestálosť, do pŕs sa ti zavŕtal zlý duch, ktorého som mohol vyhnať a naveky zakliať iba takýmto spôsobom. Presvedčil si sa teraz, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, videl si a zakúsil si, že šťastie tohto sveta nie je vždy v lesku, hodnostiach, v úradoch a bohatstve. Pamätaj si, Martinko, že šťastie sa podobá mátohe, o ktorej vraví celý svet, no nik ju nevidel, že z kníh sa šťastie nedá naučiť, že šťastie môže byť iba tam, kde je sporiadaná rodina. Ale kdeže je tá sporiadaná rodina? No trpezlivo si vypočuj ešte zopár príkladov.

Poznám istú paničku, ktorá je krásna a milá, kedykoľvek chce taká byť, no jednako býva obyčajne namrzená a nedotklivá, takže pri jednom predsavzatí nemôže vydržať dlhšie než dve minúty. Vstáva — keď iní líhajú, ukladá sa — keď ostatní vstávajú, plače — keď sa celý svet smeje. A robilo by jej veľkú radosť, keby sa muž podrobil všetkým jej vrtochom. Múdry a dobrý muž udúša v sebe hnev a nehovorí ani slova, lebo ináč by ho pokladali za zlého manžela. Je toto usporiadaná rodina?

Iná krásna a roztomilá pani nemá na mysli nič iné okrem sviatkov, hodov, svadieb, krstín, divadla, bálov a iných kratochvíľ a rozkoší. Celé dopoludnia sedí pred zrkadlom, márni na taľafatky a naničhodnosti peniaze, ktoré starostlivý manžel dáva do domácnosti. Nerada sa stretá s inými paniami, zato však vďačne a milo sa usmieva mladým a švárnym šuhajom, ktorí sa okolo nej krútia a vychvaľujú jej krásu. Keby sa jej muž opovážil vyčítať a vyhadzovať na oči všetku túto ľahkomyseľnosť, neslýchane by sa nahnevala a rozbesnila. No muž sa nikomu nežaluje a radšej to trpí, ináč by ho pokladali za žiarlivého a neznášanlivého manžela. Je toto usporiadaná rodina alebo šťastie?

Poznám ešte jednu paniu, ktorá svojho muža naozaj úprimne a verne miluje a je číra dobrota i porozumenie. No je taká nedbanlivá, taká nestarostlivá, že sa nezaujíma ani o hospodárstvo, ani o vlastné deti, ani o nič, čo súvisí s domácnosťou. Na poludnie vstáva a o polnoci líha. Muža zaneprázdňuje celý deň úrad a keď príde na poludnie domov, nájde v celom dome neporiadok a musí zmrhať aj dve hodiny, kým dá zasa všetko do poriadku. Vnútorne tým veľmi trpí, no nikomu sa preto nežaluje, lebo vie, že ho žena úprimne a verne miluje. Je toto usporiadaná rodina?

Naopak zasa poznám mužov, ktorí sú mimo domu príjemnými zabávateľmi každej spoločnosti, no doma sa chmúria a tvária vždy mrzuto. Ich ženy sa však nikomu nesťažujú, lebo sú múdre, premáhajú sa a s radosťou počúvajú reči o ich rodinnom šťastí. No sú naozaj šťastné?

Poznám ešte iných mužov, ktorí sa starajú o každú drobnosť, o každé vajce v dome a svoje prázdne hlavy strkajú do každého hrnca. Ženám nezveria ani groš do domácnosti a neradia sa s nimi o rodinných starostiach. Doma celý deň sedia pred zrkadlom a vonku rozprávajú iba o šťastnom vedení rodiny a radostiach v manželstve. Pravdaže, ani v tomto prípade nemôže byť reč o šťastí.

A sú zasa muži, ktorí celé dni trčia zatvorení vo svojej izbe a zahrabaní v knihách, sedávajú doma sami alebo vybavujú úradné veci s navštevujúcimi ich hosťami. Od takého ustavičného čítania, vybavovania úradných vecí stávajú sa voči všetkému ostatnému chladní a takí nevšímaví, mrzutí, že nevinné manželky sa ich neodvážia na dačo ani spýtať a iba bojazlivo a so strachom počúvajú ich suchopárne reči. Ani v takej domácnosti neprebýva šťastie.

Iný náramný politikár, čo celý deň iba noviny číta, o ničom inom nerozpráva, ani o inom nechce počuť ako o obliehaní a dobýjaní zámkov alebo miest, o víťazných alebo prehratých bitkách medzi ruským a tureckým vojskom, o vtipných poradách dolnej snemovne anglického parlamentu, o železniciach, o parolodiach, o kočiaroch a vozoch na paru, o spojení dvoch morí prieplavom atď. A domov príde s hlavou plnou svetovlády a európskej politiky a žene rozpráva, ako možno ihneď zameniť papierové peniaze za zlaté a strieborné mince bez najmenšej straty, ako by sa vyhnatý kráľ dal znovu nastoliť v jeho dedičnom kráľovstve, ako by sa podarilo ešte nikdy nedobytú komárňanskú pevnosť znovu zaujať, ako by bolo možné upevniť a zveľadiť svetový pokoj a všeobecné šťastie. Takéto a podobné veci rozpráva žene na jeden dúšok a ona ho chvíľu trpezlivo počúva, potom ho prosí, aby už prestal — napokon mužove reči zunuje, zíva sa jej a zaspí. Je toto obraz rodinného šťastia?“

Keď černokňažník vyrozprával Martinovi všetky tieto príklady svetského šťastia, ostro prikázal krídlatému drakovi, aby zaniesol Martina späť do Vrátnej — jediného miesta nevinného šťastia a trvanlivého pokoja. Černokňažník letel vpredu a ukazoval im cestu. Čoskoro zleteli na zem, vyľakaného Martina zložili pri vrátňanskej rieke a naraz — obaja zmizli.

Martin sa naradovaný ponáhľal do Terchovej, lebo ho už trápila neznesiteľná clivota za úprimnou ženou, ktorá v tú nedeľu, keď sedeli vo vrátňanskej tôni, zhovárali a tešili sa zo svojho rodinného šťastia, bola proti návratu do dediny, akoby predvídala niečo nepríjemné. Nemenej túžil za milými deťmi. Už bol neďaleko nešťastnej vody, z ktorej vtedy vyskočil černokňažník a odlúčil ho potom od úprimnej ženy a milých detí, už stál pri vrátach svojho domu a mocne na ne zabúchal, lebo boli ešte zatvorené.

Na tento Martinov veľký hurt sa jeho žena prebrala zo spánku a milého, pri nej nepokojne spiaceho muža prebudila z ťažkého sna. Prívetivo sa ho pritom opytovala, čo mu je, že za hlbokej noci robí v posteli taký hurt.

Prebudený Martin sa nevedel prenačudovať, keď sa nenašiel ani vo Vrátnej, ani pri blízkej vode, ani pri domových vrátach — ale vyzlečený v posteli pri svojej úprimnej žene. Vyľakaný vyskočil z postele a vykríkol:

„Žena, povedz, preboha, kde som? Kde je černokňažník, ktorý ma odniesol, s ktorým som preletel ďalekú cestu a ukázal mi veľa vrchov, miest a dedín, mnoho zámkov, čo mi vrátia šťastie tohto sveta, ktorý mi poukazoval Krajinu šťastia, Krajinu vysokého sveta a Krajinu svetskej múdrosti, rozpovedal mi príklady rodinného šťastia? Kdeže je krídlatý drak, na ktorom som letel vzduchom? Povedz mi, žena moja dobrá, čo je dnes a čo bolo včera? Povedz mi, ako som sa tak zrazu dostal sem do postele a k tebe? Kde sú moje milé dietky?“

Martinova žena celá vydesená spočiatku ani nevedela, čo si o tom všetkom myslieť a na ktorú otázku odpovedať mužovi. Potom mu nakrátko rozpovedala, že je pondelok, že včera — keď sa navrátili z Vrátnej a poobzerali si dvor z Poľska sa vracajúceho panovníka — pokojne sa všetci spolu navečerali, po večeri sa hrali na „zlodeja“ a potom že si ako zvyčajne všetci políhali. Ukázala mu aj deti, ktoré unavené po včerajšej prechádzke ešte spali. A tým preukázala, že všetko, čo Martin videl a pokladal za prežitú skutočnosť, na čo sa vypytoval, nie je nič iné ako sen.

Natešený Martin si objal ženu, dychtivo ju pobozkal a plný radosti povedal:

„Chvalapánubohu, že to bol iba sen!“ A keď celý ten sen vyrozprával žene, znovu ju objal, vzal deti na ruky a znovu povedal: „Chvalapánubohu, že to bol iba sen! Ale ver mi, žena moja dobrá, že predsa je to len veľa na jeden sen. Za túto jednu noc som sa z tohto sna naučil viacej ako za všetkých tridsať rokov života. Ochráň ma boh od každej túžby po svetskej moci, od všetkých hodností a úradov. Istá pravda je, že šťastie prebýva len tam, kde je usporiadaná domácnosť. Pravda je, že šťastie sa podobá mátohe, o ktorej vraví celý svet, no nik ju nevidel — ale iba vo vysokom svete a nie bez výnimky. Ja som najšťastnejším človekom pri svojej úprimnej žene, pri milých dietkach a pri požehnanom gazdovstve!“

Takto sa Martin tešil a radostne rozprával v kruhu svojej rodiny, až kým vyšlo slnce spoza hôr, oprelo sa im do obloka a Martinovi predpovedalo ešte väčšie šťastie v budúcnosti, ešte väčšie božie požehnanie, ktorých sa dožil v dodržiavaní dobrého predsavzatia a v úprimnom vzťahu i v láske k svojej žene, v poslušnosti voči vrchnosti aj v usilovnosti na vlastnú spokojnosť i v radosti zo svojich potomkov.




Anton Ottmayer

— autor sentimentálnych próz, právnik, aktívny organizátor slovenského kultúrneho života v Pešti a Budíne, spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.